Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca... (Reakcia z pléna, rečník sa na chvíľu odmlčal, prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
... ste teda hodne po termíne a ja som to uzavrela, tú možnosť. Je všeobecný súhlas? Tak vás tam našroubujeme, tak ste tam.
Žarnay, Oto, poslanec NR SR
Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, nový návrh zákona o Slovenskom národnom stredisku pre ľudské práva si prešiel poriadnou tortúrou. Od jeho prvého čítania v januári prešlo takmer pol roka. Pôvodne som nemal v úmysle opätovne sa zúčastniť rozpravy k predkladanému návrhu zákona. K tomuto kroku ma motivoval okrem iného e-mail, ktorý som dostal zo Slovenského národného strediska pre ľudské práva v utorok 26. marca 2019 rovnako ako moji kolegovia. Mail informoval o tom, že tento návrh zákona bude v druhom čítaní, a v jeho prílohe som mal možnosť prečítať si ročnú záverečnú správu za rok 2018 a krátky sumár aktivít strediska. No aj skutočnosť, že druhá rozprava k návrhu bola presúvaná a prerušená, v skutočnosti však neviem doteraz prečo.
Máme pred sebou návrh obohatený o prílohy, akou je správa o účasti verejnosti na tvorbe právneho predpisu, ktorá uvádza, že neexistuje spätná väzba tej časti verejnosti, ktorá sa na nej zúčastnila, o tvorbe a pripomienkovaní návrhu zákona, i poučný, v úvodzovkách, materiál z dielne ministerstva spravodlivosti o inštitúciách ochrany a podpory ľudských práv, kde za podstatné považujem adresné odporúčania medzinárodnej inštitúcie GANHRI, ktoré vychádzajú zo všeobecných odporúčaní poskytujúcich výklad parížskych princípov, ktorého sa akreditačná komisia pridržiava. Rovnako som si preštudoval správu gestorského výboru a aj navrhované, v úvodzovkách, kozmetické úpravy, ktoré sú v nej vo forme doplňujúcich a pozmeňujúcich návrhov obsiahnuté a ktoré zásadným spôsobom nemenia jednotlivé ustanovenia navrhovaného zákona a ani ho nedopĺňajú.
Z uvedených predložených poznatkov si dovolím niekoľko poznámok.
Pri zachovaní súčasného rozpočtu a poddimenzovanom počte zamestnancov a to predovšetkým v regionálnych kanceláriách sa navrhované mzdové náklady na výkonného riaditeľa strediska javia ako neprimerané. Informácie o počte zamestnancov v maile a v priloženom informačnom letáku sú rozporné, 16 a 21, čo pri tak nízkom počte zamestnancov je päť osôb, a to je vysoký počet. Záverečná správa je metodicky a analyticky inak členená ako predošlé a zároveň kultivovanejšie vypracovaná, čo navodzuje dojem podstatne zvýšenej činnosti strediska. Je nesporné, že k vyššej aktivizácii došlo, čoho dôsledkom je aj napríklad už spomínaný doručený informačný mail, leták, ako aj v správe uvedené aktivity tomu naznačujú. No v každom prípade by bolo vhodné venovať vyššiu pozornosť rentabilite aktivít. Vzdelávacie aktivity pre ústredné orgány štátnej správy so zvyčajne veľmi nízkou účasťou sa javia iba ako povinná jazda, za ktorú si dajú obe strany čiarku za splnenie, a tu by bolo vhodné zaviazať ústredný orgán minimálnou účasťou jeho zamestnancov, napríklad na 30, a aj proporcionalite aktivít, pokiaľ vezmeme do úvahy územné členenie, pretože napríklad v Banskobystrickom kraji stredisko vykazuje 1 428 aktivít, v žilinskom 2 021, v trenčianskom 1 680, v prešovskom len 153, v košickom 275, v nitrianskom 672, v trnavskom 625, v bratislavskom 781 aktivít. No z toho skutočne vyplýva, že na východe asi nič nie je, alebo nie je potrebné vyvíjať vyššiu iniciatívu, pretože tam k diskriminácii zrejme takmer vôbec nedochádza.
Žijeme v dobe sociálnych sietí a keďže v rámci prevenčných aktivít, ktoré sú zamerané najmä na deti a mládež, ktoré sú vysoko početnou skupinou užívateľov týchto sietí, je potrebné zamerať väčšie úsilie na rozšírenie aktivít a komunikácie s nimi aj na sociálnych sieťach. Ďalej by bolo potrebné nadviazanie širšej spolupráce so ZMOS-om či Slovenskou komorou učiteľov. To by prinieslo nielen podnety zdola, ale pomohlo aj rozšíreniu povedomia o národnom stredisku ako takom.
Zaujala ma tiež poznámka uvedená na konci ročnej záverečnej správy strediska o tom, že táto správa nebola dosiaľ schválená správnou radou, keďže od začiatku roka sa jej zasadnutie uskutočnilo iba raz, a to 22. marca, a uvedená správa sa do programu zasadnutia nedostala. To naznačuje nedostatočnú funkčnosť a nízky prínos rady pre centrum, teda pre stredisko, ale aj zjavné komunikačné problémy medzi radou a strediskom. Preto je najvyšší čas pravidlá zmeniť a nezostáva mi nič iné, len s nádejou skonštatovať, že danú správu sa podarilo správnej rade už prijať.
No a je tu ešte pozmeňovací návrh pani poslankyne Irén Sárközy, ktorá navrhuje vypustiť z návrhu zákona v čl. I bod 2 § 1 ods. 7, ktorý v navrhovanej podobe zaväzuje vládu Slovenskej republiky, Národnú radu Slovenskej republiky a orgány verejnej správy povinnosťou v rozsahu svojej pôsobnosti zaslať stredisku svoje vyjadrenie k nezávislému stanovisku, odporúčaniu alebo podnetu, ktoré im predložilo stredisko podľa ods. 2 písm. g) v lehote 30 dní od jeho doručenia. Z tohto pozmeňovacieho návrhu nie je zrejmý dôvod tento odsek vypustiť. A vzhľadom na to, že Slovenské národné stredisko pre ľudské práva nie je stále ani dostatočne svojimi aktivitami a iniciatívami známou inštitúciou na Slovensku. Rovnako tak nie je dostatočne rešpektovanou inštitúciou zo strany verejných a štátnych orgánov s plnou váhou ich odporúčaní, stanovísk a podnetov. Časovo limitovaná povinnosť ich písomnej reakcie sa ešte stále javí ako nevyhnutnosť, teda nie je dôvod rušiť ju.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nepopierateľným faktom je, že okrem toho, že Slovenskú republiku zaväzujú medzinárodné zmluvy, na základe ktorých vrátane zákona bolo zriadené Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, má aj ona sama mať záujem na ochrane ľudských práv na jej území a zásadným spôsobom bojovať proti diskriminácii v akejkoľvek podobe. Toto stredisko už existuje 25 rokov a veľmi pomaly a potichu sa stále dostáva do povedomia ľudí tu žijúcich, čo je naozaj veľmi dlhá doba na úspešné etablovanie sa. Mimovládne organizácie, ako Transparency International Slovensko alebo Aliancia Fair-play, ktoré fungujú na donorskom základe o jednu dekádu kratšie, sú známymi svojimi aktivitami a reflektujú na potreby spoločnosti i jednotlivcov podstatne viac ako zákonom zriadená nezávislá inštitúcia doposiaľ.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva nemôže byť len papierový tiger a ďalšou odkladacou trafikou. Na poli nediskriminácie máme stále veľa čo doháňať, a preto mi nezostáva nič iné, len veriť. Veriť v to, že stredisko konečne bude vystupovať nahlas a nezávisle v prospech ľudí, tu žijúcich, reálne bude nápomocné všetkým, ktorí o pomoc požiadajú, prípadne im stredisko pomoc ponúkne a bude šíriť v širokej miere osvetu v boji proti diskriminácii, šikane, rasizmu, xenofóbii. Zmeny v tejto inštitúcii sú viac než potrebné. Či budú aj účinné, to ukáže len nasledujúce obdobie a náš záujem o jej činnosť.
Ďakujem za pozornosť.