46. schôdza

Pán poslanec Dostál, nech sa páči.

Pán poslanec Budaj upozornil na to, že aj on alebo teda aj s kolegami z opozície prišiel opakovane s podobným návrhom, ktorý teda obsahoval aj riešenie toho problému nadmerných výsluhových dôchodkov eštebákov, ktorí bojovali s vnútorným nepriateľom. A teda ja som si tiež všimol, že keď povedal, že škoda, že ho vtedy koalícia nepodporila a teraz prichádza s vlastným návrhom, lebo však vtedy nebola volebná kampaň, tak pán poslanec Hrnko zdvihol obočie a veľmi škaredo sa na pána poslanca Budaja pozrel. A ja teda plne súhlasím s tým, že tá prax, keď koalícia neschváli opozičný návrh a potom príde s veľmi podobným návrhom, je neblahá, aj keď, samozrejme, že my vždycky hlasujeme potom za ten návrh, lebo však ide nám o vec, nejde nám o nejaké zviditeľnenie. Ale tu by som sa možno trochu aj pána poslanca Hrnka zastal, lebo naozaj si nemyslím, že toto je vec, z ktorej sa dá vytĺkať nejaké veľké množstvo voličských hlasov, len, áno, nejakí ľudia, sa ich to dotkne a môžu byť potom vďační a radi, nejakí ľudia môžu oceniť, že sa urobí zadosť historickej spravodlivosti, ale naozaj by som nevidel ani ako prvý, ani ako najdôležitejší, ani ako nijako podstatný motív toho, že pán Hrnko s kolegami predložili tento návrh, snahu vytĺkať z toho nejaké politické body.
No a pokiaľ ide o tú druhú vec, ja som hlasoval aj za ten návrh pána poslanca Budaja, ktorý to spájal s výsluhovými dôchodkami, ale v tomto ohľade by sme mali byť pragmatickí, keď sa nedajú riešiť obe veci naraz, tak pokúsme sa urobiť aspoň jednu z tých dvoch dobrých vecí.

Pán poslanec Fecko.

Ďakujem pekne. Pán kolega, pravda, pravda a ešte raz pravda. Všetko, čo si povedal. A nebudeme teraz tu polemizovať, že tak alebo onak, myslím si, že je to výsmech tej spravodlivosti, čo sa tu deje. A ja som tiež z jednej rodiny, kde nás to postihlo, pretože som pravnuk kulaka a naši si zažili tiež svoje a moji strýkovia všetci dookola, rovesníci môjho otca, nemohli ísť na vysoké školy a skončili na učňovkách a kade-tade. Takže prakticky to, čo teraz oni, už sú nebohí a čo vnímajú a vnímajú naše rodiny, už teda rozšírené, je jedna veľká krivda, ktorá sa nie a nie nejakým spôsobom odčiniť.
Národ, ktorý sa nevie vysporiadať s históriou a nevie sa z nej poučiť, znovu do tej histórie padne a bude si ju musieť znovu prežiť a tu je ten veľký problém, že my strácame čas. My strácame čas a potom aj tá nádej pre našu ďalšiu generáciu, ktorú vychovávame a chceme vychovávať na Slovensku, má taký obraz, aký má. Mladí sa nechcú vrátiť, pretože tu nevidia, áno, aj tú spravodlivosť, aj tú čestnosť, aj tú otvorenosť proste, aby sme sa vysporiadali s tými, ktorí spôsobili ten 40-ročný útlak. A netvárme sa, že sme túto históriu neprežili a neboli sme tu. A žiaľ, my sme jej súčasníci, my sme ju zažili na vlastnej koži, niektorí možno mali vtedy 10 rokov, keď bola revolúcia ´89, niektorí mali 20, niektorí 30, ale my nemôžme ju kriviť. A eštebácke výsluhové dôchodky, to je doslova že výsmech. A dávali sme to už niekoľkokrát, aj keď sme tu mali našu kolegyňu Janku Šípošovú, tak ona bola tá bojovníčka, ktorá bojovala za to, a stále nie a nie, tento parlament sa s týmto nevie vysporiadať. Je to, kolegovia, kolegyne, nehnevajte sa, hanba, my opozícia robíme, čo môžme, ale nedá sa.
Takže, pán Hrnko, samozrejme, ja to podporím, neni s tým problém, ale s tým sa musíme vysporiadať aj do budúcna... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

S reakciou pán poslanec Budaj.

Nechám bokom tento vítaný súzvuk medzi Dostálom a Hrnkom, ako bývalý politický väzeň sa teším, že premostil tento návrh tieto dve, týchto dvoch politikov.
Chcem pripomenúť, pán predkladateľ, že všetky odškodnenia, ktoré sa udiali, sa udiali za vlád demokratov, aj všetky pamäťové zákony a bývalí predstavitelia bývalého režimu alebo teda členovia bývalej totalitnej strany len málokedy preukazovali nejaký prejav pokory. Za 26 rokov od vzniku Slovenskej republiky vládli vlády politikov z radov bývalej totalitnej strany 12 rokov a ďalších 12 rokov tu vládli vlády, ktoré záviseli od strán bývalých politikov alebo členov totalitnej strany. Dva roky vegetovala vláda Ivety Radičovej, vegetovala za to, že nič sa jej nedarilo, až nakoniec jej podrezali hrdlo.
To je našich 26 rokov, preto politickí väzni žijú aj po toľkých rokoch stále v takej nespokojnosti, pán Hrnko, akých ste ich našli. Ak sa ich osud vám úprimne uľútilo a nemysleli ste vôbec na žiadne politické body, čakal by som, že by ste podporili dobrý návrh, ktorý som opakovane predkladal. To ste ale neurobili, až ste prišli s týmto a ja budem zaňho – na rozdiel od vás – hlasovať. Toto je bilancia situácie.

V rozprave teraz vystúpi pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem za slovo. Najprv chcem povedať, pani predsedajúca, nemusíte na mňa reagovať alergicky, ja som sa veľmi slušným spôsobom chcela spýtať, že či môžem, či nestačí faktickou odpovedať aj na pána predkladateľa, lebo ja som, plánujem len veľmi krátko hovoriť. Ale keďže ste ma nenechali to skúsiť, takže dobre.
Chcem, pridávam sa k rozprave pána Budaja, oceňujem, že spomínal aj tie druhé veci, o tých trýzniteľoch a mučiteľoch a o jednoducho ľudí, o ľuďoch, ktorí sa podieľali na tej nespravodlivosti, ale chcem; čiže vlastne to oceňujem a s ním súhlasím. A preto sa chcem navrhovateľa spýtať, že či nechcú alebo teda podobne ešte takýto nejaký návrh ešte predložiť, povedzme nejaký dodatok alebo niečo také, to je jedna vec.
Druhá vec, chcela by som sa pána navrhovateľa opýtať, že ako sa stavia k tomu, zvlášť keď je historik, že bývalý prezident Schuster ocenil vysokým štátnym vyznamenaním bývalého prokurátora Rašlu, Antona Rašlu, ktorý bol prokurátorom v tých retribučných súdoch, čo boli súdy mnohokrát nespravodlivé, a dal, jeho vinou boli vlastne obesení, popravení traja študenti, aj traja – okrem iných – študenti z Trenčína: Púčik, Tunega a Tesár. Takže on ako historik, že či akože by sa možno patrilo odsúdiť toto, pretože ten človek, Anton Rašla, ktorý bol v podstate zločincom a podieľal sa teda aj na justičných vraždách, hoci nevešal vlastnými rukami, že či mysleli na to, že aspoň morálne odsúdiť, respektíve nejako sa postarať o to, lebo on si naozaj nezaslúžil taký, takéhoto, človeku, ktorý patrí vlastne k tým, ktorých spomínal pán Budaj, a takémuto človeku sa ešte ušlo aj, bolo udelené vysoké štátne vyznamenanie. To je jedna otázka.
A druhú otázku by som sa chcela spýtať, nejako mi ušlo, pán navrhovateľ, pán Hrnko, že od ktorého roku sa tí politickí väzni počítajú, pretože tie najväčšie orgie zatýkaní a vrážd a justičných vrážd aj obvinení sa diali už od konca ´45. roku, respektíve druhej polovice, čiže ten koniec ´45. Vy to viete lepšie ako historik, respektíve ´46., ´47., ´48., ´49., tam až päťdesiaty. Tam do toho ´50. roku, je tam vyše 5 rokov. Takže ako sa aj s týmito, či máte zahrnutých aj týchto, povedzme pozostalých týchto nespravodlivo zabitých ľudí, odsúdených a tak ďalej, pretože aj tie retribučné súdy boli, no, neboli spravodlivé.
Ďakujem pekne.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Budaj, nech sa páči.

Téma udeľovania vyznamenaní našimi prezidentami by sa dala rozšíriť aj na otázku pána prezidenta Gašparoviča, ktorý dal najvyššie štátne vyznamenanie dôstojníkovi, ktorý zodpovedal za ochranu štátnej hranice presne na tom úseku a v tej dobe, kde došlo k usmrteniam nevinných ľudí vrátane osoby, ktorá bola psychicky nesvojprávna, ktorá sa len nešťastnou náhodou ocitla v blízkosti železnej opony. Vojaci ale boli vydrezúrovaní pod jeho velením, hrozili im prísne postihy, hrozil im Sabinov takzvaný, čiže vojenské väzenie, a v tejto atmosfére zastrelili aj túto staršiu občianku Devína, ktorá, ktorá ani nezamýšľala prejsť hranicu. Hranice boli vraždiaci stroj a tí, ktorí ho organizovali, sú u nás nositeľmi najvyšších štátnych vyznamenaní.