46. schôdza

Ďakujem za slovo. Nechcel som reagovať, ale musím.
Vážená pani kolegyňa Zimenová, nestačím sa čudovať a som v nemom úžase. Mám len jednu otázku. Vy si uvedomujete, že sa nachádzate a rečníte v budove Národnej rady Slovenskej republiky? Opakujem, Slovenskej republiky. Lebo ako som vás počúval, ako aj vašich kolegov zo strany SaS, som nadobudol pocit, že sedím asi v budove Národnej rady nejakej nesvojprávnej multikulty krajiny. Dúfam, že ste pochopili, čo som vám chcel tým povedať, ja nechápavý, ako ste sa vyjadrili o tých, ktorí sa snažia chrániť vlastný štátny jazyk a nesúhlasia s vašou liberálnou protinárodnou aktivitou ohrozujúcou používanie štátneho jazyka.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tie faktické mnohé odzneli už včera. Pokúsim sa reagovať ešte aj na tie len v krátkosti, lebo ich bolo veľa.
Pani Antošová, je mi to veľmi ľúto, ale vaša faktická dokázala, že ste naozaj neporozumeli tomu, to, čomu som hovorila. Nechcem teda reagovať na vás, lebo ste hovorili o veciach, ktoré som ani nepovedala.
Pán Paška, vy rovnako, bohužiaľ, neporozumeli ste tým citátom, ktoré som použila. Ja som nespomínala žiadne mená, ani pána Slotu. Toho ste si vy sám do toho hesla "Na Slovensku po slovensky" dosadili. Takže toto bol takisto omyl.
Pani Grausová, ja som nehovorila o ničom z toho, na čo ste vo faktickej reagovali. Ani o agende LGBTI, ani o agende multikulty, ani o neomarxizme, ani o extrémizme. Nemôžem na vás reagovať, lebo nič ste vo faktickej nepovedali, na čo by sa dalo reagovať.
Pán Blanár, na vás nebudem reagovať z princípu, pretože vy ste dali jednu faktickú, ktorá bola čistá demagógia. Tak ako v rozhovoroch to dávate, v televíznych reláciách, aj tento víkend ja som sa nestačila čudovať nad tým, čo všetko vy dokážete prekrútiť, kto čo kedy povie.
Pán Pamula, môj názor som vyslovila za každým tvrdením jazykovedcov, ktorých som citovala. To, že ste si to nevšimli, ja za to skutočne nemôžem. To je, to je výsledok alebo vizitka vašej čitateľskej gramotnosti, nie môj problém.
Takže ďakujem veľmi pekne, nemám v podstate na čo reagovať, lebo jediné, čo ste si vy z toho vzali, tak ste osobne na seba vztiahli moju vetu, že nie každý rozumie, ale ja som vás nikoho nemenovala a ja som to nemyslela na vás. Na sociálnych sieťach prebiehajú tiež diskusie a otázky a myslela som aj na bežných ľudí, ktorí naozaj tejto téme nemusia rozumieť.
Prosím vás, nebuďte vzťahovační, to je celé, čo chcem k tomu povedať.

Pán predseda parlamentu, panie poslankyne, páni poslanci, na začiatku nedá mi, pretože sa tu skloňovalo a stále sa tu niekto oháňa na Slovensku vetou "Na Slovensku po slovensky", a ja by som chcela povedať, a teda ako na Slovensku, po grónsky? Alebo rečou svahily? Samozrejme, že na Slovensku po slovensky, to je úplne to najsamozrejmejšie, čo môže byť. Bez akýchkoľvek iných úmyslov. Naozaj máme tu hovoriť po svahilsky?
No, ale idem k mojej rozprave. Už v Biblii čítame, že Boh stvoril národy. V dejinách sa ich objavilo množstvo, mnohé prešli aj naším územím. Mnohé vyhynuli, iné prežili. Každý národ, ktorý prežil a dospel, vytvoril si alebo túži si vytvoriť vlastný štát. Je to prirodzený proces a prirodzený jav. Právo národa na štát je aj súčasťou medzinárodného konceptu ľudských práv. Dnes sa akosi zabúda, že jestvujú nielen individuálne, ale aj kolektívne ľudské práva.
Slovákom vzhľadom na nepriaznivé dejinné okolnosti bolo dopriate dosiahnuť svoj národný štát až pomerne veľmi neskoro, v 20. storočí. Prvý raz v roku 1939, no definitívne až v roku 1993. Oproti iným národom máme teda veľkú nevýhodu, chýbajúcu historickú tradíciu vlastnej štátnosti. Azda aj preto bolo už začiatkom 90. rokov u nás badať neprirodzený a, možno povedať, až chorobný a patologický jav, a to časť inteligencie aj politického spektra sa stavala ostro proti snahám o zvrchovanosť a potom aj proti snahám o štátnu samostatnosť. Takýto jav nemá, naozaj nemá v celom svete obdobu. Časť inteligencie a politikov vravela: Nie, my nechceme vlastný národný domov, my si nechceme rozhodovať o sebe, nám lepšie vyhovuje, ak sme len podnájomníkmi v domoch našich väčších národov, napríklad Čechov, Maďarov a tak ďalej.
Na počiatku emancipačného procesu Slovákov po páde komunizmu, resp. po prevrate, kde sa prehodili úlohy, kto bude pri vláde, na počiatku teda tohoto emancipačného procesu Slovákov bol zápas o spravodlivý názov štátu, ale rovnako tiež zápas o jazyk, a to už v roku 1990. Ako dopadol, vieme všetci. Aj keď sa nepodarilo docieliť prijatie takej podoby zákona, ktorý by zaviedol štátny jazyk bez výnimky, podarilo sa však vytvoriť Slovákom Slovenskú republiku.
Slovenská republika si však svoju plnú zvrchovanosť udržala len krátkych 5 rokov, do roku 1998, potom ju ovládli sily, ktoré si jej vznik neželali. Odvtedy sa zo zvrchovanosti a suverenity Slovenskej republiky len ukrajuje. Stratili sme suverenitu v zahraničnej politike, stratili sme suverenitu v ekonomike, v menovej, ale aj vo vojenskej či bezpečnostnej oblasti. Prestali sme si strážiť vlastné štátne hranice a aj našu legislatívu, žiaľ, musí najprv schváliť Brusel. Medzi poslednými atribútmi štátnej zvrchovanosti ostali ešte štátne symboly a štátny jazyk. Preto treba zlikvidovať zrejme aj tieto. Erózia štátneho znaku už začala tragikomicko-absurdnými hokejkami na dresoch štátnej reprezentácie v hokeji a možno ešte skôr otvoreným hanobením štátneho znaku poslancom Matovičom či takzvanými umelcami Kalmusom, Lorenzom a spol., prípadne takzvaným Arpádom Šoltésom, dokonca ešte skôr, keď poslanec Šebej sa vyjadril, že sa mu hnusí a že mu je na zvracanie, keď vidí slovenský znak, a ešte predtým poslanec Duray, ktorý bol tiež v parlamente Slovenskej republiky a ktorý vo svojej knihe Psí obojok sa vyjadril, že keď si Maďar zoberie Slovenku, tak przní a hanobí maďarskú rasu.
Dnes prichádza na rad štátny jazyk. S iniciatívou prichádzajú poslanci Dostál a Osuský, ktorí, a spol., ktorí by si za svoju doterajšiu neúnavnú protinárodnú činnosť mohli vyslúžiť slogan: "Nič protislovenské mi nie je cudzie." Ich návrh by sme mohli skôr ako za zmenu označiť za likvidáciu zákona o štátnom jazyku. Má zmiznúť samotná podstata, samotný zmysel zákona, vyjadrená v druhom odseku slovami: "Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky."
Ak slovenčina nie je štátnym jazykom a nemá prednosť pred ostatnými, tak Slovenská republika len ťažko môže byť národným štátom slovenského národa. Ak slovenčina, možno sa, možno sa tiež spýtať, ak nemá slovenčina mať výsadné postavenie v Slovenskej republike, v štáte slovenského národa, tak potom kde ho má mať? V Grónsku? Alebo v Afrike?
Predloženým návrhom ani tak nejde o zvýšenie práv národnostných menšín, pretože tie majú v Slovenskej republike také práva, dokonca nadpráva, ktoré vo väčšine štátov nie sú vôbec samozrejmosťou. Tu ide o likvidáciu jedného z kľúčových atribútov štátnosti - štátneho jazyka.
Mimochodom, u predkladateľov Dostála, Osuského a spol. je priam dojemná starostlivosť o práva menšín, no len vtedy, ak to smeruje k oslabeniu postavenia majoritného národa a v konečnom dôsledku Slovenskej republiky. Nikdy nebojujú o práva slovenskej menšiny či už na území Slovenskej republiky, ako sú napríklad známe prípady obcí na južnom Slovensku, kde Slováci nemajú možnosť ani základného vzdelávania sa v materinskom jazyku. Slovenské rodiny ani slovenské deti v majoritne maďarskom etnickom prostredí ho nikdy, ich, predkladateľov, nikdy nezaujímali a ani nezaujímajú. Ani dodržovanie práv slovenskej menšiny za hranicami Slovenskej republiky ich nezaujíma. Napríklad Slováci v Maďarsku nemajú jedinú slovenskú základnú školu, tobôž už nie strednú. Podobne je to aj v Poľsku. Situácia s odnárodňovaním slovenskej menšiny je kritická aj v Českej republike a podobne.
Pánom predkladateľom teda prekáža fakt, že slovenčina má výsadné postavenie, že má mať prednosť pred inými jazykmi, že cirkvi a náboženské spoločnosti majú svoju agendu určenú pre verejnosť viesť v slovenčine, že obce majú povinnosť viesť kroniky aj v štátnom jazyku. Požadujú odstrániť nadradené postavenie slovenčiny pri označovaní ulíc, verejných priestranstiev a mapových diel a najmä v celých oblastiach verejného styku, v elektronických médiách, v miestnych rozhlasoch či v periodickej tlači a inde. To, že komunikácia medzi personálom zdravotníckych zariadení sa má viesť spravidla v slovenčine, prekáža mu slovenčina v nápisoch, reklamách, oznamoch určených na informovanie verejnosti. Navrhuje sa okrem iného vypustiť odsek, v ktorom sa uvádza: "Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozidlách verejnej dopravy, sa uvádzajú v štátnom jazyku."
Vieme si predstaviť, čo by mohlo vzniknúť, ak by sa vypustila zo zákona čo i len táto jediná veta?
Návrh má aj negatívny dosah aj v praktickej oblasti každodenného života. Môže spôsobiť chaos, hotový jazykový babylon nielen na úradoch, v školách, ale tiež v nemocničných zariadeniach, tu pri nedostatočnej komunikácii ohroziť zdravie i životy ľudí.
Poslancom Osuskému, Dostálovi a spol. prekážajú aj sankcie za nedodržovanie ustanovení o štátnom jazyku. Aký je to však zákon, ak neukladá sankcie? Kto ho bude rešpektovať? Ak vyjmeme z akéhokoľvek zákona sankcie, tak zákon je bezzubý, to ako keby sme povedali, síce platí, ale nemusíte ho dodržovať.
Existujúci zákon z roku 1995 bol v minulosti viackrát novelizovaný. Táto novela by ho však definitívne pochovala.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, Natália, dobre si charakterizovala a menovala tých popierateľov slovenského jazyka, národa a štátu.
Tvoj zoznam by som ale v časovom horizonte ešte rozšíril aj o bývalého ministra školstva, biochemika Ladislava Kováča, ktorý označil štúrovcov za polovzdelancov a povedal, že slovenský národ by sa mal orientovať na uhorské dejiny.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za reakciu kolegu.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, tu v tejto sále zaznelo veľa kontroverzných, veľa zlých a niekedy priam, obrazne povedané, šialených návrhov zákonov. Tento návrh poslancov za SaS Dostála, Zimenovej, Osuského a Kaščákovej však preráža dno. Je tak hlboko pod čiarou, že sa každý lojálny občan tejto republiky, podotýkam, Slovenskej republiky, každý logicky uvažujúci občan Slovenskej republiky musí chytať za hlavu. Ja by som si trhal vlasy, keby som ich mal.
Zo strany SaS sme zvyknutí na všelijaké prekrútené a dych berúce návrhy a tiež myšlienkové pochody. Toto si musí občan vypočuť, čl. I bod 1, navrhujúci autori tohto zákona vyjadrili názor, že nemá význam, nemá reálny význam, keď má štátny jazyk prednosť pred ostatnými používanými jazykmi, že je to len akési deklaratívne ustanovenie, ktoré nemá reálny význam.
Tak toto je teda už priam bezočivosť voči štátu, v ktorom žijú. Je to chrapúnstvo voči základným princípom fungovania štátu. Na tento blud je jediná odpoveď, integračná funkcia jazyka už im nič nehovorí.
V bode, v čl. I v bode 2 navrhujú vypustiť ustanovenie, podľa ktorého akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka je neprípustný. Kodifikácia je norma určená ministerstvom kultúry. Prečo by mal kto, čo zasahovať do toho? Však ministerstvo kultúry je vrcholom, je vrch, ktorý to určuje.
V bode 6 napríklad chcú zmeniť to, aby sa pedagogická dokumentácia viedla dvojjazyčne a ministerstvo kultúry a školstva určujú, že sa nemusí viesť dvojjazyčne, niektoré ustanovenia.
No čo je na tom zlé, že je to tak? Uvediem jeden z príkladov, z mnohých príkladov, je to napríklad archivácia. V prípade dokumentov len v jazyku menšiny si má archivár volať v tisíckach prípadov tlmočníka?
Bolo tu veľa, veľa argumentov zo strany predkladateľov. Častokrát sa s nimi nedá diskutovať. No prečo? Pretože majú takýto systém:
1. Ideológia: odpor ku slovenskej štátnosti a liberalizmus.
2. Vytvorenie svojich akýchsi pseudoproblémov, ktoré treba riešiť.
3. Je to stanovenie postupu podľa hesla: "Platia tu štyri pravidlá:
a) mám pravdu,
b) keď nemám pravdu, platí prvé pravidlo,
c) lebo fašista, lebo extrémista,
d) neviete čítať s porozumením."
4. Je to cieľ - babylonizácia spoločnosti.
Teraz ku pánovi Dostálovi, čo vravel, škoda, že tu nie je. To, čo vravel, sa dá charakterizovať ako slovná ekvilibristika typu "som génius, vytvorím problém, vyriešim ho". Pán Dostál sa vyjadril, že treba dôveru v ľudskú slobodu, zdravý rozum, dôveru k menšinám.
Tak k tejto jeho trojjedinej slobode:
1. Aký to človek, čo za človeka nám tu bude hovoriť o ľudskej slobode, keď schvaľuje a obhajuje politický systém islamu, ktorý je založený na striktných predpisoch, ktoré obmedzujú ľudskú slobodu?
Napríklad, aby sme boli v obraze, sú tam ženy slobodné, môžu slobodne protestovať, môžu nepočúvať muža, sú s mužom rovnocenné?
Alebo napríklad takýto príklad. Mohol by pán Dostál protestovať za práva LGBT prezlečený za ženu ako pred gymnáziom, ako to urobil pred tým Gymnáziom Juraja Hronca? No mohol, ale iba raz! A prečo? Bol by totiž neodolateľný, bol by neodolateľný pre smršť a príval kameňov letiacich na neho, lebo vystrašení moslimovia by si mysleli, že sa zjavil sám diabol.
2. Zdravý rozum v jeho podaní. Nuž vôbec nie je v súlade so zdravým rozumom, keď človek nechápe integračnú a dorozumievaciu funkciu jazyka, štátneho jazyka. Keď nechápe, že aj príslušník menšiny bude nutne potrebovať pri uplatnení sa štátny jazyk, to, že to nie je len deklaratívna funkcia jazyka štátneho, jedného.
So zdravým rozumom aj koliduje jeho úvaha, keď kritizoval deklaráciu: "My národ slovenský, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín" atď. On by tam chcel mať výraz "my ľud Slovenskej republiky" a tak ďalej atď. No pýtam sa, logicky sa pýtam, ktoré národy boli väčšinové v ČSFR? Rozdelilo sa Československo na dve republiky podľa čoho? Nie podľa historických skutočností a podľa väčšinového obyvateľstva? Nie to sa pretavilo následne do preambuly? Ale podľa logiky a optiky nášho polyhistora Dostála tu asi nebolo nejaké Československo, ČSSR, ČSFR, ale tu bolo Česko-Ľudovensko, teda v preambule by malo byť "my ľud". Neviem, asi nejak bude veľmi blízka francúzska revolúcia a tie gilotíny, ktoré tam boli. Tam bol ten ľud.
Je to síce mierne odľahčený príklad, ale presne podľa tejto logiky predkladá svoj návrh a argumentoval.
A ešte by som mu pripomenul krajinu jeho snov. Izraelský Knesset prijal uznesenie, že štát Izrael je výlučne národný štát Židov. Hebrejčina je výlučný štátny jazyk. Tam mu toto nevadí?
U pani Zimenovej, keď si dobre pamätám, spomínala purizmus. Tak je? Áno, dobre potom, dobre si pamätám. Jazykový purizmus sa v slovenčine viaže hlavne na obdobie prvej Československej republiky. Vznikol okrem iného aj preto, lebo sa v súlade s čechoslovakizmom, s falošnou koncepciou jedného československého národa presadzovali prvky zhodné s češtinou. Áno, každý jazyk preberá niektoré cudzie slová. Je to historická skutočnosť. Preberá slová, na ktoré nemá doposiaľ adekvátne pomenovanie. Je tu však jeden aspekt. Častokrát sa u nás preberajú slová z dôvodov prestížnych pre určitú kaviarenskú spoločnosť, pre určite tzv. progresívne typy, v úvodzovkách progresívne typy. Je to snaha vyčleniť sa, šokovať inakosťou, dávať najavo svoju tzv. svetovosť, modernosť, inakosť.
Celkovo by som charakterizoval tento návrh zákona takto: Je to produkt liberalizmu. Produktom liberalizmu je aj AIDS. Naša spoločnosť aj ja považujeme chorých na AIDS za ľudské bytosti, ale určite nebudeme učiť naše deti, že toto je tá správna cesta.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo. Stando, myslím, že si to našim kolegom z SaS zrozumiteľne vysvetlil a na názorných príkladoch ukázal, kam siaha ich tzv. odbornosť, ktorou sa tu akože prezentujú. Poukázal si aj na odlišný uhol pohľadu, na pojem "zdravý rozum". Ich liberálne vnímanie a prezentovanie pojmu "zdravý rozum" sa pre väčšinovú časť rozumnej spoločnosti javí ako "zbohom, zdravý rozum". Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Ja neviem, či má cenu reagovať na demagógie, ktoré sme tu počuli od kovaných nacionalistov s fašistickými názormi. Zvyčajne to nerobím, pretože im nechcem prikladať väčší význam, než si ľudia popierajúci holokaust zaslúžia, a teraz mi k tomu dáva príležitosť to, že som za nimi v poradí v rozprave, takže mojou reakciou bude pokojné a vecné vysvetlenie toho, prečo predkladáme takýto návrh, a verím, že občania, ktorí túto diskusiu o štátnom jazyku sledujú, si urobia vlastný názor.
Takže k návrhu, ktorý predkladáme, sa včera podľa mňa veľmi vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili už moji spolupredkladatelia Ondrej Dostál a Peter Osuský. Ja teda len zhrniem a zopakujem, že, že jazykový zákon nám tu zostal z čias národniarskych ideológov Mečiara, Slotu a napokon Maďariča a odvtedy len tak visí v našom právnom systéme ako podľa nás historický omyl. Vieme okolnosti, za akých tento zákon vznikal, a diskusie, ktorými bol sprevádzaný, takže máme za to, že, že ho treba dať na pravú mieru, pretože mnohé jeho ustanovenia sú jednoducho nadbytočné, sú v praxi nevymožiteľné, priečia sa zdravému rozumu. Tento zákon dokonca v mnohom obmedzuje práva občanov na slobodné šírenie a prijímanie informácií vo svojom jazyku a tiež zasahuje do slobody ich podnikania. Tie veľmi konkrétne príklady už nebudem opakovať, ale je ich množstvo a všetky, takmer všetky ich spomenul v podstate Ondrej Dostál, takže nechcem sa opakovať.
Takže tento zákon nám tu jednoducho zostáva trčať ako taký relikt z minulosti, ktorý nejako pretrval, preplával naším životom napriek jeho nelogickosti, a musím povedať, že aj napriek tej pachuti pýchy a nadpráce, s ktorou ho jeho tvorcovia svojho času pripravovali, a preto spolu s kolegami Osuským, Dostálom a Zimenovou zastávam názor, že je najvyšší čas uviesť veci na pravú mieru a zosúladiť aj tento zákon s praxou a hlavne so zdravým rozumom.
Takže pri otázkach, prečo práve teraz, či nie sú dôležitejšie iné problémy, nuž, áno, sú, samozrejme, ale tak ako postupne z opozície upozorňujeme na rôzne iné nelogické veci v množstve iných zákonov a dávame do pozornosti naše videnie sveta a na množstvo iných problematík, ktoré komentujeme a snažíme sa naprávať našimi návrhmi, tak presne tak máme potrebu ukázať svoje slobodné videnie sveta aj pri, pri tomto zákone už z čistej podstaty veci.
A tak upozorňujeme aj na to, že ak by sa mal konkrétne tento zákon naozaj stopercentne, tak ako je napísaný, dodržiavať v praxi, prinieslo by to množstvo veľmi absurdných situácií, pretože vždy je podstatné to, ako, ako používanie jazyka vyzerá v praxi, ako, teda vravím, na mnohých príkladoch ukazovali moji predrečníci, či už sú to lekári, ktorí naozaj bežne hovoria so svojimi pacientmi, či už na východe po rusínsky, alebo na juhu po maďarsky. Podobne sa s tým stretávame na matrikách, ale aj na pošte, v obchodoch, v zariadeniach sociálnej starostlivosti, pri kultúrnych podujatiach. Jednoducho všade, či už na tom pohraničnom pomedzí, kde ľudia žijú na územiach so zmiešaným používaním slovenčiny a jazykov národnostných menšín, alebo jednoducho v situáciách, kde sa vyskytne človek, ktorý, skrátka, hovorí iným jazykom, ale s ktorým sa ten personál dohodne lepšie než po slovensky v inom jazyku, pretože zrovna tomu jazyku ten personál rozumie, tak tam jednoducho sa budú rozprávať tak, ako sa na tom vzájomne dohodnú bez ohľadu na tom, že či im ten zákon prikazuje niečo, niečo iné. Naozaj to vyplýva zo zdravého rozumu a z povahy daného momentu danej situácie.
Avšak ten zákon naozaj ustanovuje prednosť slovenčiny pred ostatnými jazykmi aj v mnohých absurdných situáciách a to my práve chceme, chceme odstrániť, pretože toto je proste často v praxi nevymožiteľná požiadavka. Takže, takže toto, toto je tam podľa nás vyslovene, vyslovene nadbytočné. A tak ako povedal, myslím, kolega Heger to bol, že, že zákony by mali byť čo najjednoduchšie a najzrozumiteľnejšie. No tak nič iné nesledujeme týmto naším návrhom, iba urobiť tento zákon takým.
Ono si to uvedomuje aj ten samotný zákon, že, že sú tam takéto nelogizmy, a rieši to potom systémom, systémom najrôznejších proste výnimiek cez povedzme zákon o používaní jazykov národnostným menšín. Je to zbytočne komplikované, je lepšie ponechať ten zákon voľnejší o tieto zbytočné ustanovenia, pretože tá nevymožiteľnosť prednosti slovenčiny napríklad je, je ešte zjavnejšia napríklad v súkromí, pretože zákon naozaj nehovorí, že či tá prednosť platí len na verejnosti a v úradnom styku alebo aj v súkromí. Čiže ako keby sme išli úplne do dôsledkov, tak tú prednosť slovenského jazyka by sme mali mať aj, aj v súkromí.
Takže naozaj náš návrh iba vnáša slobodu do používania rôznych jazykov na území Slovenska, ruší túto neprehľadnosť, spleť príkazov, zákazov a následných výnimiek, pretože považujeme za rozumnejšie nadbytočné paragrafy rovno zrušiť a potom nemusia byť ani, ani výnimky.
Ani náhodou sa týmito našimi návrhmi neoslabuje slovenčina. Prosím vás, sú to zbytočne hysterické a bulvárne reakcie, ktoré naozaj sa nezakladajú na prax..., teda na pravde. Povinnosť slovenčiny v úradnom styku zostáva naozaj naďalej vymedzená ako doteraz, tú nikto neruší, jedine sa pridáva sloboda v používaní jazyka menšín pri veciach ako písanie obecných kroník vo vlastnom jazyku, pričom povinnosť viesť tú kroniku aj v slovenčine zostáva. Možnosť pridávať nápisy geografických názvov na zemepisné tabule či mapy aj v iných jazykoch, ale bez toho, že by museli nutne lavírovať medzi tým, čo ešte je a čo už nie je dovolené, toto sa ruší. Lebo toto tu naozaj teraz je, čiže je tu najskôr pravidlo, že všetko po slovensky a potom výnimka, že, že tým ale nie je dotknuté, sú nejaké rôzne konkrétne veci aj v jazyku menšiny. Jednoducho tí používatelia musia dedukovať z toho systému, že čo, čo ešte je povolené a čo, čo už nie je povolené, tak potom načo sú takéto pravidlá?
Náš návrh rovnako umožní napríklad vysielateľom v súkromnom médiu vysielať programy v jazykoch, samozrejme, popri tej povinnosti zachovania nejakej verejnoprospešnej, tú nikto neruší, funkcie, tú nikto neruší, ale, ale ak uzná za vhodné a napríklad by chcel vysielať, ja neviem, české filmy pre deti alebo, alebo vysielať pre mňa, za mňa nejaké problémy v esperante, ak na to jednoducho má cieľovú skupinu, ak na to má divákov, ak mu to zabezpečí nejaký jeho podnikateľský plán alebo je to v jeho stratégii, tak je to jeho vecou, vecou jeho rozhodnutia a štát by mu nemal čo vstupovať do, do slobody podnikania a do, do nejakej jeho stratégie. Skrátka, nechajme to na nich, aby si oni zvážili, či sa im takéto vysielanie, ja neviem, v esperante oplatí, alebo nie, ale, ale nenariaďujeme im za každú cenu, že to nesmú robiť napríklad, hej.
Takže, vravím, sme skôr za to, aby štát namiesto toho, aby tvrdou rukou nariaďoval, prikazoval, zakazoval a jednoducho obmedzoval ľudí týmito nariadeniami, ale potom teda, keďže tu máme aj ústavu, máme, samozrejme, aj práva jazykových menšín, ktoré sú v tej ústave zakotvené, tak potom to zas musíme rôznymi inými výnimkami teda ako povoľovať, lebo im musíme vyhovieť. Je to zbytočné. Naozaj štátny jazyk je štátny jazyk, ktorý ma byť používaný v úradnom styku, na matrikách, v nejakej oficiálnej dokumentácii, či už zdravotnej, alebo školskej, pedagogickej. Toto nikto z nás neruší, ale, ale naozaj len, len vnášame nejaký, nejaký poriadok a prehľad do toho, aby to bolo, aby to bolo slobodnejšie.
Takže tento návrh, pod ktorý sa plne podpisujem, je, je prejavom snahy o slobodu, ktorá je súčasťou aj môjho hodnotového pohľadu na svet, a naozaj vnáša do zákona o štátnom jazyku nič viac len čistý zdravý rozum, a preto spolu s predkladateľmi veríme, že, že u všetkých triezvo zmýšľajúcich ľudí, ktorí nepodľahnú nejakým emóciám a teraz nejakým hysterickým reakciám, tak, tak náš návrh sa nemôže stretnúť s ničím iným než, než s hlbokým porozumením.
Ďakujem.

Je nehoráznosť hovoriť o nejakých hysterických národniarskych ideológiách, a to práve z úst extrémistickej stúpenkyne neomarxistickej ideológie. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, musím povedať, že mali ste aj lepšie vystúpenia v tomto parlamente, toto si asi nezaložíte medzi svoje veľké výkony, ale chcel by som vám povedať, že predovšetkým miešate jabĺčka s hruškami.
Predsa žiaden zákon nereguluje osobnú komunikáciu medzi ľuďmi. To, keď tu pani Halonenová bola a pýtala sa, kde sú maďarské a slovenské štvrte v Nových Zámkoch, tak primátor najskôr nechápal, čo sa pýta, to bola komisárka Rady Európy. A keď pochopil, čo sa pýta, tak jej hovorí: "Pani poslankyňa, vy vôbec neviete, o čom je tu reč, pretože u nás nejdú hranice cez štvrte, ale cez manželské postele."
No, použili ste klasický model človeka, ktorý keď nemá argumenty, tak osočuje ľudí. Toto by sa nemalo robiť v politike, pretože je to nepekné a neseriózne.
Ja sa pokúsim vystúpiť v tomto rokovaní ešte v rámci ústneho prihlásenia a poviem vám, v čom je tento zákon obludný, hej, pretože je v zlom úmysle a niektoré paragrafy, ktoré vy navrhujete vypustiť, vlastne likvidujú práva menšín, ktoré sú v menšinovom zákone, lebo sa na ne odvolávajú. Takéto ste si náhodou nedali do tohto svojho repertoára?
Nuž a vysielanie pre deti do 12 rokov nereguluje slovenský zákon, to je len uplatnenie medzinárodnej konvencie. Aj medzinárodná konvencia hovorí, že vysielanie pre deti do 12 rokov má byť v materinskom jazyku. Takže vy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)