46. schôdza

Pán poslanec Uhrík, budem pokračovať v tom, čo hovoril Peter Osuský. Ak chcete nejaký návrh kritizovať, aspoň si ho, preboha, prečítajte. My tam neriešime zdravotnícku dokumentáciu.
Čo sa týka školskej dokumentácie, nehovoríme, že nemá byť dvojjazyčná, iba ten spôsob, ako sa určí to, ktorá je dvojjazyčná a ktorá môže byť iba vo vyučovacom jazyku menšiny, sa má zmeniť.
A neriešime cirkevnú dokumentáciu, riešime agendu cirkví a náboženských spoločností určenú pre verejnosť. A nie, nekonzultovali sme to s cirkvami, ale na rozdiel od vás dôverujeme cirkvám a náboženským spoločnostiam, že budú komunikovať v jazyku, ktorému ich veriaci dôverujú.
Vôbec sa nedotýkame úradnej dokumentácie. Toto nerieši úradný styk.
A hovorili ste, že ste išli okolo nejakého bilbordu alebo viacerých bilbordov, ktoré boli iba po maďarsky. Boli to predvolebné bilbordy. No, tak predpokladám, že vy ste tú stranu nevolili, tak tá strana maximálne poškodila sama seba, lebo možnože keby mala tie bilbordy po slovensky, tak by ste ju boli volili. Keď ich mala iba po maďarsky, no tak ste ju nevolili. Prišli o jedného voliča.
A povedali ste tu, že aj samotní zástupcovia maďarskej menšiny povedali, že návrh je zlý. Tak vystúpila tu pani poslankyňa Sárközy, hovoril k tomu pán predseda poslaneckého klubu MOST - HÍD pán Bastrnák, oni nepovedali, že ten návrh je zlý. Skúste počúvať s porozumením, ak teda rozumiete slovenskému jazyku, oni povedali, že v prvom čítaní ten návrh podporia a majú k nemu pripomienky a my sme pripravení sa o tých pripomienkach v druhom čítaní baviť. My nemáme problém ten návrh vylepšiť, my nemáme problém urobiť ten návrh ešte ústretovejší voči národnostným menšinám.

Tak tých vecných nedostatkov, ktorých bol váš prejav úplne plný, sa už dotkli moji kolegovia, ja by som možno len takú pripomienku na adresu SaS, keď teda tak tvrdíte, že to je strana, ktorá nemá vôbec žiadne riešenia a jej jediným cieľom je prinášať tu návrhy, ktoré majú niečo rozvracať a ideme rozvracať štát.
Nuž rada by som vám teda pripomenula veci, ktoré sú objektívne, a to, že strana SaS má napríklad najlepší program, bol niekoľkokrát vyhodnocovaný ako najlepší, konzistentne a systematicky prináša do parlamentu naozaj dobré návrhy, ktoré, ktoré prinášajú tie riešenia. Takže ja sa neobávam, čo by sa stalo, keby sa SaS dostala do vlády, pretože my na vládnutie pripravení sme a máme jasný názor, ako by mali mnohé veci v tejto krajine vyzerať, aby sa tu nekradlo.
Čo teda na rozdiel od vášho zástupcu, napríklad pána Kotlebu, to sa o vás povedať nedá. Pretože on už na župe v Banskej Bystrici preukázal, ako by to asi vyzeralo, keby tú vládu ste mali nebodaj v rukách vy. Či už sú to eurofondy, ktoré stopol, alebo o tom, ako zamestnával ľudí načierno a podobne.
Takže vy nám, prosím vás, nerozprávajte o tom, aby by vyzerala vláda v našom podaní, keď už ste dokázali, ako by vyzerala v tom vašom.
A všetky tie ostatné veci, ktoré tu chrlíte, tak to už som povedala, to sú, to sú veci na úrovni nejakých mítingov, ktoré možno tam obstoja takéto argumenty. Ale takéto, takéto veci nemajú miesto v parlamente, prepáčte.

Ja len na pani poslankyňu Kaščákovú. Prosím vás, vy mi nerozprávajte o tom, čo má miesto v parlamente alebo nemá miesto. Každý z nás snáď tu má právo povedať svoje argumenty, svoj pohľad na vec. A opäť zase sa uchyľujete k takej tej rétorike, kto so mnou nesúhlasí, nemá zdravý rozum, lebo vy sama ho máte asi jediná.
Obvinili ste ma, že vo svojom vystúpení som nebol faktický a potom, alebo teda že som zavádzal a nejaké podobné obvinenia ste vytiahli, a potom hneď nato ste začali rozprávať o Banskobystrickom kraji, o nejakých eurofondoch, ktoré sme... Pani Kačšáková, vy o tom neviete nič, naozaj nič. Neviete, ako to naozaj bolo, kto komu čo stopol, že my sme žiadne eurofondy nestopli, že to urobila proste vláda nám a tak ďalej a tak ďalej.
Čiže ja len na ten kontrast, že na jednej, v jednej vete poviete, že Uhrík fakticky zavádzal, a potom, potom ukážete, ako to proste robíte aj vy v oveľa horšom meradle.
Ďakujem.

Pán predseda parlamentu, vážené kolegyne, kolegovia, návrh poslancov Osuského, Dostála, Zimenovej a Kaščákovej sa zaštiťuje predovšetkým pojmom slobody. V skutočnosti však nehľadá autentickú realizáciu slobody slovenských občanov, ale pod týmto verbálnym pláštikom je iba ďalší krok k postupnej deštrukcii suverenity Slovenskej republiky, ba i samotnej existencie slovenského národa. Skutočný zámer navrhovateľov je zrejmý a jasný, keď tvrdia, že ustanovenia jazykového zákona o tom, že slovenčina ako štátny jazyk má na území Slovenskej republiky prednosť pred inými jazykmi, že je to čisto deklaratívne a nemá reálny význam. V skutočnosti opak je pravdou. Jazyk totiž nie je iba akýsi technický dorozumievací prostriedok na výmenu informácií, ľubovoľne zameniteľný akýmkoľvek iným, ale jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti národa, vyjadrením jeho špecifickej identity, jeho historicky nazhromaždeného kultúrneho bohatstva a jeho kultúrnej a duchovnej suverenity.
Aj v najzložitejších situáciách, keď je národ pozbavený vlastného štátu, dokáže prežiť práve z bohatstva svojej kultúry a svojho jazyka. Dejiny slovenského národa, ktorý prežil stáročia bez vlastného štátu a predsa nezanikol, sú jedinečným potvrdením pravdivosti týchto slov.
Nebolo náhodné, že všetky politické moci, ktoré chceli ovládnuť a asimilovať slovenský národ, tak robili prostredníctvom jazyka. V posledných desaťročiach Uhorska to boli tvrdo maďarizačné jazykové zákony. Za prvej Československej republiky zase smutno známe Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931, zostavené komisiou pod predsedníctvom českého profesora Václava Vážného, ktorých cieľom bolo rozkolísať pravopisné, hláskoslovné i gramatické normy slovenského jazyka a vnútiť mu nové slová a tak slovenčinu postupne počeštiť.
Je paradoxné, že dnes máme síce Slovenskú republiku, ale aj tak ochrana slovenského jazyka je dosť slabá. Verejný priestor je zaplavený nezmyselnými cudzojazyčnými prvkami, ktoré okrem krivenia jazyka neslúžia nikomu a ničomu. Upadá jazyková kultúra médií vrátane verejnoprávnych. Ani hlásatelia či moderátori sa dnes často nevedia vyjadrovať vo vetách, ktoré majú podmet a prísudok, a dodržovať normy slovenskej gramatiky a výslovnosti. Knihy sa vydávajú bez jazykovej korektúry a plné chýb. V školách sa slovenčine venuje čoraz menší priestor a zo stredných škôl vychádzajú maturanti, ktorí neovládajú elementárne pravidlá pravopisu a nemajú schopnosť koherentne slovne vyjadrovať svoje myšlienky.
Slovenský politik Milan Hodža pred viac než storočím v jednom z listov nasledovníkovi trónu Františkovi Ferdinandovi d´Este napísal, že "viac než k maďarizácii vedie uhorské jazykové zákonodarstvo k ohlupovaniu slovenských detí". Paradoxne sa toto dá povedať aj o dnešnej situácii. Slovenské deti, ktoré neovládajú poriadne ani svoj materinský jazyk, ale zato už v predškolskom veku sú naplavované anglicizmami a nespisovnosťami, sa nestávajú polyglotmi, ale skôr jazykovými polovzdelancami a nevzdelancami.
Tento smutný trend chce tento návrh zákona ešte posilniť, keď navrhuje vypustiť ustanovenie, podľa ktorého sa na účely zákona pod štátnym jazykom rozumie slovenský jazyk v kodifikovanej podobe. Žiaľ, súčasné znenie zákona nevylučuje používanie inojazyčných termínov a nespisovných jazykových prostriedkov. Bohužiaľ, tieto prvky čoraz väčšmi ovládajú verejný priestor.
Keď odstránime aj poslednú brzdu, ktorou je ochrana štátneho jazyka v zmysle jazykového zákona, tak nám hrozí, že sa po čase úplne prepadneme v jazykovom barbarstve a nekultúre.
Slovenčina ako štátny jazyk je napokon aj výrazom suverenity Slovenskej republiky a všeobecným dorozumievacím prostriedkov jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na celom území Slovenskej republiky.
Predložený návrh zákona ohrozuje elementárne fungovanie základných inštitúcií a dorozumenie i spoločenské uplatnenie všetkých občanov a zo Slovenskej republiky chce vytvoriť priestor, v ktorom bude vládnuť virvar všetkých jazykov a nespisovnosti okrem jazyka slovenského. Je očividné, o čo navrhovateľom ide.
Slovenská republika, ktorá už dnes odovzdala veľkú časť svojich suverénnych práv Európskej únii a otvorila svoje hranice, táto Slovenská republika má byť pozbavená ďalšieho zásadného elementu svojej suverenity - svojho jazyka.
Napokon sa mi žiada ešte jeden dôvetok. Slovenskí kozmopoliti bez vlasti nemajú žiadny problém prispôsobiť sa nemčine v Rakúsku, angličtine vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch, francúzštine vo Francúzsku, iba tú svoju slovenčinu za nič nemajú, iba ak za slúžku, ktorou opovrhujú.
Od čias, keď Svetozár Hurban Vajanský oplakával suché ratolesti slovenského národa, ktoré sa radšej hlásili za čokoľvek a kohokoľvek, len nie za Slovákov, súc presvedčení, že iba tak sa stanú modernými a pokrokovými, od tých čias sa veľa nezmenilo. Možno aj preto niektorí dodnes nemôžu prísť Vajanskému na meno.
A ešte na koniec by som chcela povedať, prijatie takéhoto návrhu zákona by bolo napľutím všetkým našim slávnym a statočným predkom, ktorí bojovali a trpeli za slovenský národ a slovenský jazyk. Prijatie takéhoto návrhu by bolo nezmazateľnou hanbou pre tento slovenský parlament.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Grausová, no, načrtli ste tu taký tragický obraz stavu slovenčiny, slovenského národa, Slovenskej republiky, sme v kríze, ochrana slovenského jazyka je slabá, verejný priestor je zaplavený cudzojazyčnými prvkami. No, Peter Osuský sa to pýtal vo faktickej poznámke na vášho predrečníka, no ako je toto možné, keď tu máme ten dobrý zákon o štátnom jazyku už štvrťstoročia, ako to, že nezabezpečil, že všetci hovoria ľubozvučnou slovenčinou, že sa používajú aj cudzie výrazy a podobné katastrofálne veci podľa vás, aké sa tu dejú?
Používate veľmi silné slová. Tento zákon alebo návrh zákona nemá nič spoločné so suverenitou Slovenskej republiky a už vôbec nie s existenciou slovenského národa. V tomto zákone ide o to, akým spôsobom upravíme používanie slovenského jazyka, menšinových jazykov a iných jazykov na území Slovenskej republiky. Je to úplne normálna diskusia, ktorú si sebavedomý národ, ktorý si je vedomý toho, že existuje a že jeho existenciu neohrozí to, ak na jeho území žijú aj národnostné menšiny a tie sú tiež štátotvorné, alebo že sa na jeho území používajú aj iné jazyky, takýto sebavedomý národ si to môže dovoliť. To je vlastenectvo. Nie to nariekanie, ktoré tu predvádzate vy.
Nie je nič zlé na tom, že Slováci vo Francúzsku, Nemecku, Veľkej Británii sa tam dokážu prispôsobiť, dokážu sa tam uplatniť aj v iných krajinách. V Českej republike takýto zákon neexistuje, a napriek tomu čeština nie je v kríze.

Ďakujem pekne. Kolega Dostál povedal mnohé z toho, čo som povedať chcel.
Kolegyňa Grausová, ten váš vymaľovaný tristný obraz slovenského jazyka je tu skutočne napriek mečiarovsko-slotovsko-ľuptákovskému zákonu, ktorý chráni ten jazyk. Vy hovoríte, akí sú žiaci teda ohlúpnutí, akí, sa nevedia vyjadriť. No, nechcem byť zlý, ale treba povedať, že veľmi dlho je ministerstvo školstva, pokiaľ moja pamäť siaha, v rukách vlastencov. Pravda, tí vlastenci sú vaši konkurenti, je to SNS v tejto veci, ale ani ja by som, hoci veľmi kriticky k pani ministerke Slavkovskej či ministrovi Mikolajovi, alebo Plavčanovi, alebo Lubyovej, nechcel podsunúť im, hoci to bolo ich ministerstvo a ich rezort, že sú za to zodpovední.
Vy, samozrejme, s prehľadom dokážete podsunúť nám, že stojíme za rozvratom. Ale presne ako povedal kolega Dostál, český jazyk nie je štátny, nemá žiadne také práva, ako má ten náš podľa zákona, ktorý mierne upravujeme tam, kde je buď nezmyselný, alebo nevymáhateľný, alebo deklaratívny. A napriek tomu nemám pocit, že česká kultúra, česká literatúra trpí a Česko je na pokraji zrútenia národného.
A ak tu zaznelo z pléna, koľko Nemcov vysťahovali, no my sme tiež vysťahovali nejakých Maďarov a nejakí ostali, ale, znova, to neznamená, že by nám snáď kolegyňa Sárközy a kolega Bastrnák rozvrátili Slovensko. A nerozvrátil ho ani Sándor Márai. To znamená, že tento argument je mimo.

Spomínate tu český národ, ktorý nemá tieto problémy. Našťastie český národ nemá takých nepriateľov českého národa, ako my máme nepriateľov slovenského národa.
Hovoríte, že som použila nešťastný tón a ja neviem čo. Bohužiaľ, áno, pretože vy, kolega Osuský, a vy, kolega Dostál, zahraniční agenti, vy ste naozaj nešťastím pre Slovenskú republiku.

Ďakujem. Ja nechcem už veľmi zdržiavať možno opakovaním toho, čo už bolo, bolo povedané, ale možno takto zareagujem lepšie aj na mnohé faktické, ktoré boli na, na moje predchádzajúce vystúpenie.
Takže chcem len naozaj zopakovať tie, tie námietky voči tomuto návrhu o tom, že ideme nejako ohroziť štátny jazyk. Naozaj nie sú namieste, nič neohrozujeme. Všetky ustanovenia, ktoré uprednostňujú štátny jazyk v úradnom styku, zostávajú, zostávajú zachované. Avšak hovoríme iba to, že keďže okrem úradného styku a čisto nejakej súkromnej komunikácie v domácnostiach je tu aj veľmi rozsiahla sféra, by som povedala, vo verejnom priestore, kde, kde ľudia, firmy, organizácie spolu navzájom jednoducho komunikujú, ale pritom nejde o, o úradný styk, ale ide o komunikáciu súkromných subjektov. To sú práve tie médiá, kultúra, verejné zhromaždenia a podobne. Tak o túto sféru nám ide.
A naozaj tu badať taký stret tých dvoch, by som povedala, myšlienkových svetov, o ktorom tu už tiež bola reč, a teda tomu nacionalistickému pohľadu zodpovedá tá predstava, že, že aj tam všade v týchto priestoroch je nutné nariaďovať povinné používanie štátneho jazyka, čo podľa nášho názoru je nevynútiteľné, nedá sa to takto urobiť.
Okrem toho žijeme v demokratickej spoločnosti, kde naša ústava naozaj nám garantuje teda aj používanie jazykov menšín, ale aj slobodu prejavu a máme takisto slobodu šíriť informácie, informácie aj prijímať informácie v našom materinskom, alebo teda v našom jazyku. To znamená, že toto boli tie pohnútky a to, čo nás viedlo vlastne k tomuto návrhu.
Opakujem to už niekoľkýkrát, nebolo nič rozvracať, nerobiť tu žiadne veci naschvál ani so zlým úmyslom, ale naozaj čisto z pragmatického, praktického hľadiska vypustiť z tohoto zákona veci, ktoré, ktoré tam sú úplne zbytočne a navyše, pretože prax nám ukazuje, ukazuje, že aj tak si ten jazyk žije svojím životom. Vravím, ak teda sa nebavíme o tom úradnom styku, kde naozaj tá slovenčina má opodstatnenie, ale tie všetky ostatné veci v tom verejnom priestore, tam, tam už je to trošku iné.
A keď sme už pri tých výnimkách, tak stále sme tu teda o nich hovorili, že na jednej strane tu máme nejaké nariadenie a potom z toho, z toho nejaký systém výnimiek, tak je ich naozaj veľmi, veľmi veľa. Napríklad také elektronické médiá, naozaj tam, tam je nariadenie, alebo teda platí pravidlo, že teda musia vysielať v štátnom jazyku okrem zopár výnimiek, keď nemusia napríklad. Alebo v periodickej tlači sa používa štátny jazyk, ale okrem nejakých výnimiek, ktoré sú dané osobitným predpisom, to znamená zákonom o povinných výtlačkoch alebo o povinných výtlačkoch periodických publikácií a podobne, tak tam sa stanovuje to, že, že vydávanie tých publikácií v iných jazykoch nie je obmedzené pri dodržaní zase iných nejakých zákonných ustanovení. Toto, toto myslíme tou spleťou tých výnimiek. Napríklad príležitostné tlačoviny, hej, určené pre verejnosť, pre kultúrne účely. Tie katalógy, pán kolega Dostál o tom, o tom hovoril, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy koncertov, tak tie, opäť máme pravidlo, že sa vydávajú v štátnom jazyku, ale s výnimkou tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín, ktoré, ktoré ale musia obsahovať aspoň nejaké základné informácie v štátnom jazyku. A tie v štátnom jazyku takisto môžu obsahovať aj znenia v inom jazyku, ktoré však musí nasledovať až po tom štátnom jazyku, ale malo by to byť obsahovo totožné. To znamená, takisto je to s tými nápismi, reklamami. Máme tu teda nejaké pravidlo a potom máme, máme množstvo rôznych teda výnimiek a kľučiek, ktorými sa to pravidlo aj tak dá už dnes obísť. Tak preto hovoríme, tak načo také pravidlá, ktoré, ktoré v podstate sa dajú obísť, nevieme ich ani nijako skontrolovať a tak ďalej.
Takže toto je to, čo sme mysleli tým systémom tých spletitých výnimiek a čo by sme radi odtiaľ, odtiaľ odstránili.
Ešte k tomu, možno k tomu zdravému rozumu, lebo viackrát tu padlo, že sme teda operovali tým, že vnášame do tohoto návrhu nejaký zdravý rozum a že snáď iba my máme patent na zdravý rozum, kým iní ho nemajú. No nebola by som rada, ak by tieto naše návrhy vyzneli nejako, nejako nadradene. Ale naozaj to, keď to hovoríte, asi máme na mysli to, že niekedy naozaj postačí iba čítať s porozumením, čítať, čo naozaj týmto návrhom myslíme. A úplne jasný príklad toho, kde, kde sú veci v rozpore so zdravým rozumom, je tá kodifikácia, to znamená, tá veta, že "akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný". Ako je myslená táto veta v tom zákone? Ako je to myslené, naozaj, veď tú kodifikáciu robí ministerstvo kultúry a akýkoľvek zásah do kodifikácie jazyka môže spraviť iba ministerstvo kultúry. Kto iný by mohol? Prečo je teda v zákone veta, že takéto zásahy sú neprípustné. To znamená, že ak spraví ministerstvo zásah do kodifikácie, tak je to neprípustné? Veď to nemá logiku, nemá to zdravý rozum.
Ak sa tým ale myslelo, lebo nevieme, ten duch zákona mohol byť nejaký, ak sa tým myslelo, že aj v bežnej reči alebo v nejakom bežnom kontakte nesmie človek zasahovať do kodifikovanej podoby jazyka, nuž tak sa pýtam, že či potom aj v tomto pléne sme mnohokrát neporušili, neporušili zákon, pretože naozaj sa tu často vyskytujú rôzne nespisovné výrazy a možno rôzne štylistické, gramatické chyby tu nájdeme. Potom, potom v tom bežnom živote naozaj častokrát zasahujeme do, do kodifikovaného jazyka, ale v tom prípade tú čistotu toho jazyka nemôžeme ustrážiť tým, že to zakážeme, že nesmiete zasahovať do kodifikovaného jazyka, ale jednoducho tým, že, že deti vyučujeme k tej slovenčine, že jednoducho dbáme o čistotu slovenského jazyka úplne inými prostriedkami ako nejakými príkazmi, lebo tým, že niekomu toto prikážeme, tak to v zásade nevieme, nevieme vynútiť. Toto sme rozumeli pod tým pojmom, že chceme vniesť zdravý rozum. Nemalo to vyznieť nijako, nijako nadradene.
Takže takéto a podobné ustanovenia navrhujeme naším návrhom zo zákona o štátnom jazyku vypustiť. To neznamená, že ideme vypustiť teraz povinnosť používať štátny jazyk. Veď, ja neviem, už asi koľkýkrát to tu opakujeme, o nič, o nič teda nejde. Takže čítať s porozumením, prosím, nepodsúvať nám ako predkladateľom snahu rozvracať štát, je to nezmysel. Prečo by sme to, preboha živého, robili?
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kaščáková sa ako jedna z predkladateliek veľmi správne ohradila voči tomu, čo tu často zaznieva, že naším cieľom by bolo niečo rozvracať. To rozvracanie sa tu objavuje v dvoch podobách a polohách. Jednak teda, že cieľom tohto návrhu je rozvrátiť vládnu koalíciu, vniesť do nej svár a prišli sme s tým preto, lebo chceme, aby MOST - HÍD bol za a SNS a SMER proti a aby boli nejaké spory vo vládnej koalícii. Toto je nejaká konšpirácia, ktorá vyplýva z toho, že ja som včera v replike na vystúpenie pána Bastrnáka povedal, že pripomenul som, lebo hovoril nejaké výhrady, a ja som pripomenul, že poslanci MOST - HÍD za to zahlasovali. Ale, preboha, ako by sme si my mohli myslieť, že, že koaliční poslanci budú hlasovať za opozičný návrh, hoci aj taký, za ktorý kedysi hlasovali, keď ešte boli opozičnými poslancami? Však poznáme realitu tohto parlamentu, vieme, že vládni poslanci, aj keď niekedy zahlasovali za niečo, o čom boli presvedčení, tak teraz, keď to navrhujú opoziční poslanci, tak za to nezahlasujú.
Ja za seba hovorím, že ja som úplne šokovaný z toho, že poslanci MOST - HÍD chcú hlasovať za tento návrh, teda som príjemne prekvapený, aby to neznelo pejoratívne, ale, ale nebolo to niečo, že dávame tu návrh, aby sa MOST - HÍD pohádal so Slovenskou národnou stranou.
A druhá poloha toho rozvratu, z ktorého sme upodozrievaní, je, že chceme rozvrátiť slovenskú štátnosť, slovenský národ. No to, samozrejme, tiež nie je pravda. Sebavedomý národ sa nemusí obávať toho, že sa na jeho území používajú aj iné jazyky. Sebavedomý národ to jednoducho zvládne.
A ten zdravý rozum, to nebolo, že tí, čo obhajujú ten zákon, nemajú zdravý rozum, ale že zákon obhajuje niektoré ustanovenia, ktoré ako keby boli v rozpore s elementárnym zdravým rozumom.

Ďakujem pekne, pán predseda. Strana Sloboda a Solidarita i Občianska konzervatívna strana sú strany, ktoré stoja dlhodobo konzistentne a budú stáť vždy na pozíciách individuálnej slobody, ja dodávam, aj zodpovednosti, to znamená, že stojíme za slobodu, dokonca tak elementárnu slobodu, ako hovoriť tak, ako nám zobák narástol, a to bez nezmyselných zákonných pút.
Ak tu bola reč o tej kodifikácii, tak keby sme doslovne interpretovali tento paragraf zákona jazykového, to znamená, že ani to ministerstvo kultúry už nikdy v budúcnosti ani teraz nesmie zmeniť kodifikovanú podobu, lebo to ma zarazené paragrafom zákona, to znamená, ak by takúto múdrosť bol niekto vymyslel pred 100 rokmi, tak tá slovenčina zamrzne v tej chvíli. Samozrejme, že jazyk sa mení a vyvíja a na to netreba byť ani jazykovedec, stačí byť pozorovateľ slobodnej reality.
A ak teda hovoríme o zdravom rozume, tak ešte raz, tak ako povedal Ondrej Dostál, považujeme za otázkou zdravého rozumu, aby niekto nechápal, nedajbože, ako poruchu kodifikovaného jazyka to, že niekde hovoria o grulách, inde o erteplách a v Liptove, mojej rodiny, o švábke. Jednoducho neexistuje v normálnej krajine pri zdravom rozume niekoho, kto bude pútať jazyk. Jazyk je slobodná vec a my nijako sa nedotýkame úradného styku a všetkého toho.
A úplne nakoniec by som veľmi rád videl, ako si predstavujete v praxi takzvanú prednosť slovenského jazyka. V čom by to malo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)