4. schôdza

Ďakujem.
Ja som veľmi rád, že pán Viskupič sa tomuto takto venuje obšírne, a ja som presvedčený, že tento zákon treba zmeniť. Je nedokonalý tento regulátor, je absolútne, má zviazané ruky, lebo je veľmi nešťastné, že keď tunak ideme kontrolovať vyváženosť spravodajstva, najviac sťažností na to bolo, že proste je to nedokonalé, ale pritom printy si tu môžu robiť, čo chcú. To sú takisto médiá ako elektronické médiá a tie môžu zavádzať, robiť si, čo chce. To je taký nezmysel, ako keby sme pornografiu do telky nepustili, ale na titulkách sme to predávali pomaly pred školami. Takže to je jedna z vecí, ktoré si myslím, že treba určite zmeniť a rozviazať ruky tomuto regulátorovi aj v tomto, aj hlavne a potom pri tých licenciách. Pozrite sa, jedna finančná skupina má tri-štyri rádiá a neni s tým absolútny problém, dá sa s tým kupčiť, okamžite to viete po získaní takejto licencie zmeniť, ten program už nemusí byť informačný, ale zrazu je to z toho oldies rádio, áno?
To znamená, že skutočne súhlasím s pánom poslancom, že treba tento zákon kompletne prekopať a zmeniť, lebo je nefunkčný. Zväzuje rade ruky, pre retransmisiu a vysielanie, a nevieme, skutočne my nevieme, kto sú skutoční vlastníci týchto médií. Môžeme sa len domnievať.
Ďakujem.

Na faktické bude reagovať pán poslanec Viskupič.

Ďakujem. Áno, pán predsedajúci, je to taká tá školská chyba, ale aspoň je vidieť, že keď sa tu bavia ekonómovia a iné témy, tak tu po sebe štekajú, že reagujte na predrečníka, my sme toto nespravili.
Ja sa teším tým otázkam aj, ktoré ste položili priamo, pán Farkašovský, ktoré ste položili pánovi Mistríkovi.
Chcem teda povedať, že ja som hovoril o tej ambícii mediálneho zákona obom, obaja páni v podstate unisono alebo všetci traja hovoríme o tom, že budeme musieť pravidlá zmeniť a nastaviť nanovo. Ak by mal minister Maďarič túto ambíciu, tak by sme v programovom vyhlásení vlády čítali o tom, že je tu potreba najprv veľkej, nazvime ju, mediálnej debaty. Poďme sa zamerať na to, že mediálny svet je jeden zo sektorov spoločenskej činnosti, ktorý sa deje tzv. skokovo, a skočili sme do digitálnej doby rovnými nohami, ale pravidlá máme z tej analógovej. Čiže treba to zmeniť, pretože ak použijem ten príklad z tých printov, to nie je o nadpise. To je o tom, že už každý jeden print má ITV, čiže my, tento priestor začína byť relevantnejší, začína byť verejnosťou viacej vnímaný a môže tam byť aj tieto neblahé veci z hľadiska ochrany maloletých, ale aj z hľadiska vedenia hybridných vojen a podobne, a nad týmto sa bude musieť nový mediálny zákon zaoberať.
A ja som teda jeden z tých zástancov, dlhodobo to hovorím, aby sme prijali jednu dobrú, efektívnu a jasnú normu na mediálny priestor, nemali to rozhodené v zákonoch, zákon o vysielaní a retransmisii je jedna z nich a má 20 novelizácií doteraz. To je výsledok, aby sme rýchlo prijali dobré zákony.

Ďakujem veľmi pekne.
Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ?

Tak ďakujem za všetky pripomienky, poznámky aj podporu, ktorú som počul z viacerých úst členov parlamentu, za to ďakujem. A pokúsim sa teda odpovedať, je to viac okruhov, tak nejako tak sa mi, dúfam, podarí to zhrnúť.
V prvom rade ďakujem pánovi Budajovi, že si spomenul na staré časy, keď sme zakladali ten duálny systém, on vtedy v inej pozícii, samozrejme, v 90. rokoch, ktoré boli veľmi komplikované, stretli sme sa už tam vtedy a naozaj je to už dlhé, dlhé obdobie, čo nejakým spôsobom sa zúčastňujeme tohoto mediálneho života.
A presne to sa tu aj odráža potom v snemovni a presne to sa tu aj povedalo. Ten zákon je z roku 2000, čiže je to niekoľkoročný, teda dosť dlhoročný zákon na to, aby nebolo nútené ho neustále novelizovať a aby aj tak, napriek tomu mierne zaostával vždy za prudkým vývinom v oblasti médií. To je naozaj, v roku 2000 sme boli úplne, úplne inde, ako sme dnes. A teda pokiaľ viem, tak súčasná vládna koalícia má v programovom vyhlásení aj prípravu nového mediálneho zákona, takže predpokladám, že sa tu v priebehu nejakých rokov prijme. Nemyslím si, že to bude práca na pár mesiacov, že to bude skôr trvať možno rok, ešte dva, kým sa ten nový zákon prijme. A myslím si, že to je správne, že sa na tom bude pracovať a že sa budú vychytávať aj problémy, ktoré boli aj tu pomenované a o ktorých aj my vieme.
My sme, samozrejme, v spolupráci s decíznou sférou, takže my naše pripomienky, ktoré získavame z praxe, posúvame na ministerstvo kultúry. Vie sa o tom tam, formalizujeme to, takže dúfame, že budú zapracované aj naše poznatky.
Pani Kaščáková, ak by som išiel po rade, ešte vás preskočím troška, pretože potom sa dostanem k tej, to je úplne aktuálna vec, ktorá je už tohoročná, 2016, takže v mojej správe sa neobjavila tá, tie kvóty na slovenskú hudbu, ale vidím, že je tu záujem o to, takže aj k tomu sa potom vyjadrím.
Teraz by som sa dotkol toho, čo hovoril pán poslanec Viskupič a vlastne tým aj predídem tú diskusiu o budúcom zákone aj poznámku pána poslanca Kollára. Áno, tento zákon sa týka oblasti médií, netýka sa napr. internetu okrem malej časti, netýka sa printov, netýka sa mnohých iných vecí. V Európe to funguje tak, a my v podstate vychádzame z európskych smerníc a z európskej legislatívy, v Európe to funguje tak, že hlavne oblasť elektronických médií je regulovaná. Oblasť printových médií prakticky nie je nikde regulovaná, naozaj si môže napísať kto chce, čo chce, ak teda neporuší nejaké úplne zákony, ktoré proste teda by boli, boli by trestný čin, tak naozaj v printoch je sloboda a demokracia až taká, že je to neporovnateľné s oblasťou elektronických médií. Všade v Európe to takto existuje, všade sú regulačné orgány ako náš. My s nimi kooperujeme, samozrejme, takže vieme, aká je situácia kdekoľvek v Európe, a vždy sa to týka rozhlasu a televízie. Je tam istá časť aj internetu, ale tam je veľmi opatrný prístup aj európskych inštitúcií, pretože vstupy do internetu, je po prvé veľmi, veľmi, veľmi komplikované až nemožné regulovať internet a potom to je predsa len špecifické médium.
Tie konkrétne príklady, ktoré sa tu spomínali vo vystúpení pána Viskupiča, ja som veľmi rád a súhlasím s ním, že ich pripomína. Je to rozpočet rady, je to naozaj neúnosné už. Desať rokov nebolo fakticky okrem klasických malých percent, nebol zvyšovaný rozpočet rady a naozaj je to veľmi problematické, aj čo sa týka osobnej, personálnej časti, aj čo sa týka technického vybavenia. Tam potrebujete naozaj špecifických právnikov, špecifických pracovníkov, ktorí rozumejú tomuto, a proste ťažko sa získavajú a je veľká fluktuácia.
To sa týka aj technického vybavenia rady, práve na to naráža aj pán poslanec Viskupič. My nie sme schopní, a my to priznávame, monitorovať všetko. Proste neexistuje taká možnosť. Neexistuje, kedysi ešte v starom režime, pokiaľ viem, bolo zariadenie, ktoré nahrávalo všetko, čo sa na Slovensku odvysielalo, tak tam to asi malo, plnilo aj svoje iné funkcie, samozrejme. Proste bolo všetko, všetko nahraté, čo sa kde na Slovensku a v Československu, teda v starom, komunistickom, odvysielalo. To zariadenie v podstate je zničené, neexistuje nič také, takže my sme odkázaní len na to, čo získame od vysielateľov, keď je nejaký problém, tak si vyžiadame záznam, ktorí oni zo zákona musia poskytnúť, takže v podstate to funguje, nehovorím, že by to nefungovalo, ale celkový monitor neexistuje.
Čo sa týka tých sťažností, ktoré dostávame, no je to presne, ako to bolo popísané, na objektivitu a vyváženosť, na ochranu maloletých a za reklamu, každé má svoje špecifikum, celkom pochopiteľne ľudia sú hákliví, hlavne v takých volebných a predvolebných obdobiach na vyváženosť vysielania. Treba povedať, že, ak by som to tak formalizoval, tak chodia z obidvoch strán sťažnosti, čiže tá nespokojnosť je na obidvoch stranách. Na druhej strane to v podstate svedčí aj o tom, že to je, nechcem povedať, že dobré, ale príklad toho, že proste nie je to jednostranné, že by sme mali pocit, že naozaj naše médiá elektronické sú veľmi jednostranné. Aj tá strana je nespokojná, aj tá strana je nespokojná, takže my to potom riešime. Tam je otázka skôr ľudských slobôd a práva na informácie a proste freedom of speech, čiže sloboda vyjadrovania. Tam treba veľmi opatrne do toho zasahovať, naozaj len keď sa veľmi, veľmi flagrantne porušia tieto zásady, tak potom, samozrejme, rada zasahuje. V tejto oblasti podľa zákona ani neexistujú finančné pokuty, jednoducho tam je len upozornenie na porušenie zákona aj v prípade, že je nevyvážené, neobjektívne, jednostranné nejaké spravodajstvo, tak jednoducho tam pokuta ani zákonom nie je predpísaná, jednoducho tam ani ten štát veľmi nechce, veľmi, tak veľkou silou do toho zasahovať.
Iný prípad je, samozrejme, čo sa týka ochrany maloletých, tam funguje vyhláška, jednotný systém označovania programov, ktorý vydáva ministerstvo kultúry, je teraz nie tak dávno novelizovaná a my postupujeme podľa nich. Tam sú kritériá jednoznačne stanovené; to je odpoveď na otázku, že z čoho vychádzame. No sú kritériá, sú kritériá stanovené, ktoré sú zverejnené, na našej stránke sa dajú prečítať, sú proste, vie sa o nich a naši pracovníci plus rada potom rozhoduje nielen na základe vlastného vedomia a svedomia, ale aj na základe podkladov, ktoré vychádzajú z vyhlášky o jednotnom systéme označovania.
Rovnako zákon stanovuje presné parametre vysielania reklamného, minúty, dĺžku, prerušovanie programov a tak ďalej, to je všetko jasne stanovené v zákone. Treba povedať, že tie kvóty sú dosť vysoké, takže tam vychádza vlastne 12 minút v komerčných televíziách, 12 minút na hodinu reklamy, čo sa ľuďom nepáči a veľmi sa na to sťažujú. Ale ak sa preukáže, že nebola táto hranica prekročená, jednoducho nič sa nestalo a my musíme sťažnosť uznať za neopodstatnenú, pretože zákon to umožňuje. Skôr, teraz bude nový zákon, takže skôr by sa dalo povedať, že tam by sa možno dali nejaké reštriktívne alebo nižšie kvóty vniesť do neho, ale skôr vidím, keďže sledujeme aj európsku situáciu a smernice, ktoré sa pripravujú, tak skôr vidím ešte liberalizáciu v tomto smere. Takže netreba očakávať, že by sa nejako prudko malo obmedzovať reklamné vysielanie v rozhlasoch a v televíziách.
Čo sa týka zvuku reklamy, teda hlasitosti reklamy, tam s tým bol dlhodobý problém, ale teraz sme uzavreli takú spoluprácu a dohodu medzi vysielateľmi, prevádzkovateľmi retransmisie, a teda aj našou radou, zaviedli sme jednotný softvér, ktorý dosť obmedzil to, čo sa stávalo predtým, že často sa zvyšovala hlasitosť reklamy a potom sa znížila zase, keď išiel normálny program. Ten softvér by to mal obmedziť. Ten softvér by už mali mať aj výrobcovia reklamy a výrobcovia dodávaných programov a mala by ich mať televízia ako vysielateľ. Mali by sme teda na základe toho pristupovať k tomu aj my. A dá sa povedať, že odkedy to je zavedené, tak prudko klesol počet sťažností na hlasitosť reklamy, to sme radi, že to zafungovalo, ale napriek tomu niekedy to nezafunguje. Napriek tomu prídu sťažnosti a zistíme, že to proste nezafungovalo, neviem, či to je tam nejaký subjektívny faktor alebo nejaký technický faktor, ale stane sa a naďalej sa stáva aj to, ale hovorím, v zmenšenej miere.
Keď hovoríme o novelizácii, resp. o novom zákone o vysielaní a retransmisii, nevieme ešte, ako sa presne bude volať, tak, samozrejme, tam všetky tieto podnety, ktoré tu dostávame, by sa mali zapracovať. A my vieme identifikovať problémy a vieme, že aj to, čomu sa hovorí oligarchizácia metaforicky, alebo to, čo sa hovorí vlastníctvo médií, že by bolo treba nejakým spôsobom lepšie definovať v tom zákone. Pretože rada má isté nástroje, ktoré sú dané zo zákona, a tie nástroje používa. Samozrejme, tie nástroje sú také, aké sú, a ak by chcela Národná rada, resp. teda obidve časti parlamentu, vládna a, vládna aj opozičná, by chceli v tom nejako pomôcť, resp. sprísniť tieto kritériá, tak by to museli, samozrejme, dať do toho zákona, aby rada mala svoje nástroje silnejšie v rukách.
Je to príklad aj teda tej neustále pripomínanej bývalej Vivy, potom Vlny, medzitým Corporate Legal a INFO Rádio, tam bola zložitá situácia, však sme to, teda mnohí členovia parlamentu to sledovali, mali sme poslanecké prieskumy, prešlo to dlhým, dlhým procesom súdnym, v dvoch kolách vlastne, preto tie frekvencie vyše roka mlčali, sa tam nič nevysielalo po Rádiu VIVA, teraz konečne sa to uzavrelo. Súdy rozhodli tak, ako rozhodli, a vysiela sa. K tomu mi je už ťažko teraz sa k tomu vracať, pretože je to takto rozhodnuté na súdoch. Samozrejme, keby sme mali iné kompetencie v rukách, tak by sme mohli zasiahnuť aj ináč, ale tie kompetencie boli také, aké boli, skôr sa tam sťažovali tí neúspešní žiadatelia, medzi sebou si to takpovediac vybavovali, a my sme čakali na rozhodnutie súdu, dvakrát teda, no a nakoniec toto rozhodnutie súdu prišlo, bolo to odsúhlasené, ťažko by sa k tomu ďalej vyjadrovať v rámci súčasného znenia zákona. Aj preformátovanie rádia z inforádia na iné rádio je možné, zákon to nezakazuje, takže tam jednoducho musíte mať zákonné dôvody na to, aby ste povedzme zamietli takúto žiadosť. Keďže nie sú, tak sa takáto žiadosť zamietnuť nemohla, nakoniec Vlna dnes vysiela, neviem, kto je ako spokojný. Sme radi, že tie frekvencie už teda aspoň vysielajú a tak.
No, teraz sa vlastne dostanem, keďže som už pri rádiách, k tým kvótam, to je taká súčasná téma, veľmi živá. Ja som, hovorím, sa nevenoval tomu, bude to až na budúci rok sa uzatvárať. Áno, my sme rozhodli, zákon teda platí. Hovorí, že teda rádiá musia vysielať 20 % slovenskej, slovenských skladieb, RTVS 30 % a z tých 20 % ešte 20 % musí byť novej hudby. To je preto, aby sa nevysielali len konzervy, ale aby sa vytvoril priestor aj pre novú hudbu. Rada bola povinná túto novelizáciu, ktorá tu bola schválená v Národnej rade, aplikovať, tak sme ju zatiaľ teda aplikovali, pretože zákon hovorí, že môžu rádiá požiadať o výnimky. Takže požiadali, treba povedať, že nie všetky rádiá požiadali o výnimky, hovorí sa len o tých, ktoré požiadali o výnimky, ale je veľa takých, ktorí nepožiadali o výnimky a jednoducho bez problémov to nastavili tak, ako to je. A tie, ktoré požiadali o výnimky, tak teraz si nepamätám presne to číslo, boli to známe, veľké rádiá, ako bolo rádio EXPRES, FUN RADIO, Europa 2, proste veľké, multiregionálne, ale aj menšie rádiá požiadali o výnimky. Medzi nimi boli také skôr monotypové rádiá, ako sú povedzme oldies alebo rockové rádiá, alebo boli potom tie mainstreamové, tie širokospektrálne. Samozrejme, tiež každé je vyhranené, ale proste vysielajú hudbu na širšej báze, ako je povedzme teda EXPRES, Funko a Europa 2 a tak ďalej.
Rada k tomu pristúpila tak, že týmto takpovediac širokospektrálnym alebo teda mainstreamovým alebo proste hrajúcim širší prúd hudby tú výnimku neumožnila a ak teda dala nejaké výnimky, tak dala rádiám, ktoré vysielajú užší prúd hudby, ako sú rockové rádiá napr., ktoré teda argumentovali tým, že slovenská rocková hudba hlavne v minulosti mala, bola užšie vymedzená, teraz už je to trošku ináč, samozrejme, resp. tá slovenská rocková hudba, tá, ktorej sa hovorilo rocková hudba v rokoch osemdesiatych, to už dnes nie je z nášho pohľadu súčasného rocková hudba. To je proste nejaký, nejaký poprock. Takže týmto rádiám sme dali výnimky na vysielanie slovenskej pôvodnej hudby. Zatiaľ dočasne, všetci to dostali. Tí, ktorí dostali výnimky, to dostali len do konca tohto roku 2016 s tým, že sa to bude musieť nejakým spôsobom potom posúdiť a prehodnotiť. Tým sa vytvoril aj pre rádiá priestor, aby jednoducho nemali pocit, že sú naveky tlačené niekam, ale aby sa proste tieto veci vyriešili. My sme upozornili ministerstvo kultúry na problémy, ktoré tam sme my identifikovali, ktoré, tiež si myslím, že by sa mali odstrániť legislatívne alebo nejakou inou cestou, a budeme čakať, čo sa udeje.
S tým idú, samozrejme, výkazy; no ja som včera preberal takýto balík výkazov Slovenského rozhlasu, to je proste enormné, enormné množstvo výkazov, a to ešte sme len na úrovni výkazov, to ešte nie sme na úrovni monitoringu. Čiže my, dajme tomu, veríme výkazom, ktoré z tých rádií dostaneme, nemajú dôvod nás klamať, rozprávali sme sa s vedeniami tých rádií, oni povedali, že oni to budú dodržiavať, samozrejme, a že sa potom budú, že to potrebujú aj dodržiavať, aby sa potom mohli brániť povedzme súdnou cestou proti tomu, takže budú korektné. Takže zatiaľ dostávame len výkazy, je to úplne nové, nejaké monitoringy sme zatiaľ s tým nerobili. Ja chápem aj istý taký nábeh, jednoducho sme ešte len v máji a platí to od apríla, takže, samozrejme, že tam aj tie rádiá majú svoje organizačné a ďalšie problémy s tým. No, ako to budeme monitorovať, samozrejme, sú aj technické prostriedky, vieme o nich, dá sa to monitorovať automaticky, len všetko sú to náklady, samozrejme. Všetko sú to veľké náklady na hardvér, na softvér, resp. na pracovníkov monitorovacích.
No neviem sám, ja neviem ešte, je to aj pre nás nové. Každopádne chceme, nemáme záujem ten zákon neaplikovať, pretože je platný, ale na druhej strane nemáme záujem nejako rádiám tlačiť z našej teda moci niečo, čo by ich malo veľmi poškodzovať. To určite nie. Takže my sme v kooperácii aj s rádiami, aj s verejnoprávnym rozhlasom, aj s komerčnými rozhlasmi, a snažíme sa to vyriešiť, ako to sa v tomto momente dá.
Teraz ešte, pán Farkašovský, ďakujem tiež za pochvalné slová najprv. No, kritériá, o tých kritériách som vlastne hovoril. Kritériá sú v jednotnom systéme označovania, čo sa týka ochrany maloletých, sú popísané, sú zverejnené. Ktokoľvek si ich môže nájsť aj na internete. Tie sa aplikujú, čo sa môže vysielať pre deti, ktoré majú 12 rokov, ktoré majú 15 rokov, ktoré majú, čiže tam to je. Reklama, je presne popísané v zákone, čo sa môže vysielať, kedy sa môže vysielať. Čiže my vychádzame len z platných dokumentov, z platných zákonov a podzákonných dokumentov, ktoré jednoducho my musíme aplikovať, ďalej nemôžeme jednoducho ani ísť. Preto niekedy, ako sa tu povedalo, máme možno obmedzené ruky, ale to je vec zákona, ktorý nám tie ruky nastaví tak, ako my potom môžeme s nimi narábať.
Viem o tom, aj odpoveď na tú otázku, viem o tom, že majú mnohé médiá nejaké etické kódexy alebo nejaké dokumenty tohoto druhu, to je ale vec každého médiá, samozrejme, samostatne, tak ako v Anglicku BBC si stanovila istú chartu, tak takisto aj viem, že RTVS má a proste médiá naše slovenské tiež majú svoje vnútorné predpisy, zásady etické a tak ďalej. My do toho nezasahujeme, my len vidíme ten výsledok potom, že či teda aj to tí redaktori a ľudia pracujúci na programe aj rešpektujú, či to vo svojej praxi uskutočňujú, pretože ak nie, tak asi potom sa dostávajú aj oni do konfliktu so zákonom, chodia sťažnosti.
No a ešte, pán poslanec Kollár, no vlastne to je zasa to isté, o tých vlastníkoch. Zasa je to o zákone, zasa je to oligarchizácia. To je slovo, ktoré zákon nepozná, ktorý my aplikujeme. Čiže my môžeme narábať s tým, čo tam je. To znamená, my máme zistiť vlastníctvo médií, aké je na úrovni možností, ktoré máme my, aké nástroje máme. V podstate to riešime tak, pretože ako je verejné tajomstvo, že sa nedá ísť hlbšie do štruktúr, nedostanete sa do nich, ani my sa do nich nedostaneme, vlastníckych štruktúr, tak pri udeľovaní licencie to riešime takouto formou. Požiadame žiadateľov o frekvencie alebo o licenciu o vlastné čestné prehlásenie, že nemá konflikt v tomto smere. Je to len čestné prehlásenie, ale na druhej strane je to silný dokument, ktorý, samozrejme, by, keby sa ukázalo, že to nie je pravda, že by sa to preukázalo, tak, samozrejme, že by to mohlo viesť až k strate licencie. Takže toto je, myslím, forma, ktorá sa dá aplikovať na základe súčasného zákona. Ak budúci zákon povie, že povedzme, ja neviem, schránkové firmy nesmú byť majiteľmi médií, tak, samozrejme, budeme skúmať, čo je to schránková firma, samozrejme, a potom teda či je v tomto biznise.
Ten boj proti oligarchom je pochopiteľný, samozrejme, a aj ja mám sympatie k nemu. Na druhej strane treba povedať, že tie, hlavne rádiá, ale aj televízie potrebujú peniaze. Ako nerobme si ilúzie, že chudobní ľudia, pár ľudí že si dajú dokopy nejaký majetoček a budú vysielať rádiá. Veľa som už videl aj ja takýchto rádií, ktoré vznikli aj zanikli. Takže vždy budú potrebovať nejakých silných, kapitálovo silných ľudí za sebou. Je otázka teda, ako si to usporiadajú. A ja hovorím, nemajú to byť tí oligarchovia v tom slova zmysle ako ľudia, ktorí chcú moc politickú, moc finančnú premeniť na moc politickú, ale je dobré, že je záujem kapitálových skupín, že idú do vysielania. Veď v televíziách vieme, kto vlastní televíziu MARKÍZA, vieme, kto vlastní televíziu JOJ, vieme, kto vlastní televíziu TA3, v rádiách podobne. Tie najsilnejšie televízie a rozhlasy, samozrejme, nie sú robené na kolene, to si teda povedzme pravdu.
Takže na jednej strane boj proti oligarchom v slova zmysle negatívnom, na druhej strane my tam potrebujeme tie peniaze. Takže to je odpoveď aj pánovi poslancovi Kollárovi.
Hovorím asi už dlho. Neviem, či som na všetko zodpovedal. Chcem vám ešte raz teda poďakovať za vaše príspevky, sme kedykoľvek otvorení diskusii. Ja som naozaj ešte v rade vlastne necelý rok, takže; ale ja som aj profesor, prednášateľ, takže ja si viem predstaviť aj ináč tráviť čas, takže nie som zavesený na svoju funkciu. Takže budem robiť, viem si predstaviť aj inú prácu a chcem ju aj robiť.
Takže ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade so zákonom č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu z roku ´39 až ´89 o založení Ústavu pamäti národa vám predkladám výročnú správu za rok 2015 o činnosti Ústavu pamäti národa ako verejnoprávnej ustanovizni, medzi ktorej hlavné úlohy patrí úplné a nestranné hodnotenie obdobia neslobody, sprístupňovanie dokumentov bezpečnostných zložiek štátu, zverejňovanie informácií o údajoch svedčiacich o zločinoch nacizmu a komunizmu, ich vykonávateľoch a obetiach, ako aj poskytovanie informácií orgánom verejnej moci.
Výročná správa bola v zmysle spomenutého zákona prerokovaná v správnej a dozornej rade ústavu dňa 25. apríla 2016.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny správu prerokoval na rokovaní 17. mája 2016.
Výročná správa hodnotí činnosť ústavu z hľadiska účelu jeho zriadenia a dokumentuje plnenie úloh a aktivity, ktoré ústav vykonával. Približuje činnosť orgánov ústavu, výsledky v oblasti sprístupňovania dokumentov, činnosti archívu, ako aj výsledky vedeckovýskumnej, publikačnej, vzdelávacej a osvetovej práce.
Správu predkladám za tretí rok môjho pôsobenia vo funkcii predsedu správnej rady ústavu. Konštatujem, že ústav si všetky zákonné povinnosti voči verejnosti, ako aj vládnym a štátnym orgánom inštitúcie splnil. Všetky výsledky sú podrobne uvedené v jednotlivých kapitolách správy.
Špecializovaný archív Ústavu pamäti národa zodpovedne plnil úlohy, ktoré sa týkali sprístupňovania dokumentov bývalej komunistickej Štátnej bezpečnosti pre verejnosť. V súvislosti s vykonávaním bezpečnostných previerok ústav vystupoval ako dôležitý a zodpovedný partner bezpečnostných orgánov štátu, pričom v súlade so zákonom týkajúcim sa tejto oblasti vybavoval požiadavky Národného bezpečnostného úradu a Vojenského spravodajstva.
V oblasti archívneho bádania sme žiadateľom sprístupnili a pripravili viac ako 327 253 strán dokumentov. V oblasti budovania živej pamäti, ktorú považujem za svoju prioritu, sme sa sústredili na mladú generáciu, študentov stredných a vysokých škôl. Rozvinuli sme osvetové a vzdelávacie projekty určené pre študentov, ale aj pre pedagógov, učiteľov. Každoročne konaný Festival slobody sme po jeho konaní v Bratislave preniesli aj do regiónov, v roku 2015 konkrétne do východoslovenského kraja a miest Prešov a Humenné.
Pokračovalo sa v nakrúcaní pamätníkov z obdobia neslobody, digitalizácii ich záznamov, prepise a príprave na ďalšie mediálne spracovanie. Zrealizovali sme premiéru nového dokumentárneho filmu z produkcie ÚPN s názvom Stopy v snehu o pašovaní literatúry počas komunizmu. Pracovníci ústavu uskutočnili množstvo prednášok pre študentov stredných a vysokých škôl. Pokračovali sme aj v inštaláciách tematických výstav a realizácii rôznych typov osvetových, vzdelávacích či vedeckých podujatí.
V oblasti vedeckého výskumu sme aktívne vystupovali na konferenciách a seminároch, kolokviách či diskusných večeroch doma alebo aj v zahraničí. Uskutočňovali sme publikačné aktivity vo vedeckých a odborných časopisoch, zborníkoch a iných publikáciách. Aktívne sme sa podieľali na historickom výskume podľa zadaných vedeckých okruhov a podľa plánu činnosti ústavu. Pokračovali sme vo vydávaní štvrťročníka Pamäť národa a v minulosti vydané knižné publikácie boli verejnosti sprístupnené aj v elektronickej podobe. Ústav vydal štyri nové knižné publikácie.
V oblasti zahraničnej spolupráce ústav pokračoval v prehlbovaní obnovenej spolupráce s partnerským Ústavom pro studium totalitních režimů Českej republiky. Na základe zmluvy o spolupráci z roku 2014 sme spolupracovali nielen na spoločných projektoch v oblasti výskumu aktivít bývalej ŠtB, ale aj na poskytovaní kópií dokumentov týkajúcich sa občanov Slovenskej republiky, ktoré nám neboli doteraz odovzdané. To kvôli predčasne ukončeným delimitáciám v roku 2003.
Ústav pokračoval v spolupráci s partnerským inštitútom Ludwiga Boltzmanna v Rakúsku, pokračovala spolupráca s európskou sieťou Pamäť a solidarita, ktorá združuje päť krajín Európy a v ktorej Ústav pamäti národa zastupuje Slovenskú republiku. Čerpali sme prostriedky z tejto siete Pamäť a solidarita na projekty schválené sieťou v objeme takmer 50-tisíc eur a vďaka týmto prostriedkom sme okrem iného mohli realizovať známy Festival slobody a tiež pokračovať vo vydávaní informačno-edukačných letákov určených pre študentov a pedagógov našich škôl.
Ústav pokračoval aj v intenzívnej spolupráci na spoločných projektoch so zastupiteľskými úradmi Rakúskej spolkovej republiky, Poľskej, Českej a Maďarskej republiky, Nemeckej spolkovej republiky, Bulharska a Rumunska.
Pokračovali sme v obnovovaní a prehlbovaní spolupráce s organizáciami a inštitúciami, ktoré v minulosti voči ústavu vystupovali kriticky z dôvodu nesúhlasu s jeho smerovaním. Medzi ne patrila Konfederácia politických väzňov Slovenska, Československý zväz politických väzňov, Múzeum SNP, Človek v ohrození, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Ústav mal počas celého roka svoje zastúpenie na pietnych spomienkach a pietnych aktoch organizovaných bývalými politickými väzňami - či štátnymi, alebo samosprávnymi inštitúciami, kde využíval príležitosť k verejného vyzdvihnutiu ich statočnosti a príkladu v období neslobody. Ústav podľa zákona č. 219/2006 Z. z. v roku 2015 priznal postavenie účastníka a veterána protikomunistického odboja 43 osobám. Žiaľ, deviati z nich už tento štatút mali priznaný iba ako in memoriam. Dekréty sme odovzdali v spolupráci s miestnou samosprávou a vyššími územnými celkami. Okrem toho predseda správnej rady udelil ďakovné listy a pamätné medaile desiatkam bývalým politickým väzňom v Poprade, v Bratislave, ale aj v zahraničí v New Yorku za ich osobnú angažovanosť pri presadzovaní hodnôt slobody a demokracie.
V oblasti právnej agendy bol ústav v priebehu roku 2015 účastníkom konania 18 súdnych sporov, z toho 12 sporov sa týkalo ochrany osobnosti. Svedkami týchto sporov sa stávali bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti. Od môjho nástupu do funkcie predsedu s výnimkou sporu s Andrejom Babišom Ústav pamäti národa právoplatne neprehral žiadny súdny spor. Naopak, sedem konaní bolo ukončených v prospech ÚPN, kedy došlo buď k výhre sporu, späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu, alebo k priaznivej mimosúdnej dohode. Následkom procesných chýb a pasívnej legitimácie ústavu v minulosti neblahé dôsledky z prehratých súdnych sporov sa nám podarilo konečne zastaviť a zvrátiť judikáty víťaznými rozsudkami.
Ďalej pod drobnohľadom médií prebiehajú dva závažné súdne spory na ochranu osobnosti s ministrom vlády Českej republiky Andrejom Babišom a s René Hudzovičom pre náhradu vzniknutej škody, ktorí žiadajú od ústavu finančné odškodné vo výške 1 milióna 300-tisíc eur. Aj v tomto spore sme vďaka aktívnej obrane dosiahli čiastočné úspechy.
Oproti pasívnemu postoju z minulosti v agende súdnych sporov Ústav pamäti národa zaujal aktívny postoj, a to v zmysle svojho poslania, ktorý mu prikazuje zákon. Pasívnym postojom v tejto oblasti by sme spochybnili hodnovernosť nielen archívu bývalej Štátnej bezpečnosti, ale aj existenciu jej zločinov či existenciu celého komunistického režimu ako zla, ktoré tu pôsobilo 40 rokov a spôsobilo utrpenie tisíckam našich spoluobčanov.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, rok 2015 bol pre ústav úspešným rokom. Ústavu sa podarilo prekonať ťažkosti z minulosti a čiastočne napraviť aj stratené dobré meno z minulosti. Hoci v minulosti odborná verejnosť vyčítala ústavu jeho smerovanie, po treťom roku môjho pôsobenia vo funkcii sa aj z tohto pohľadu situácia zlepšila. Aj v roku 2015 som zodpovedným a efektívnym nakladaním s finančnými prostriedkami mohol udeliť celoplošné odmeny zamestnancom ústavu či pokračovať v zabezpečení obnovy výpočtovej techniky, ktorá už bola od vzniku ústavu v roku 2003 v dezolátnom stave.
Národná rada Slovenskej republiky schválila rozpočet ústavu na rok 2016 v takej výške, ktorá umožní, aby realizácia všetkých dôležitých projektov mohla nerušene pokračovať a zamestnanosť v ústave mohla byť zachovaná.
Áno, sú aj veci, ktoré sa nám nepodarili. V ústave sú naďalej zamestnaní bývalí členovia komunistickej strany, z ktorých jeden v minulosti, paradoxne, pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu a potom sa podieľal na skúmaní zločinov komunizmu v Ústave pamäti národa.
Je dôležité povedať, že aj súčasné platné stanovy ústavu naďalej popierajú kompetencie štatutára, a tak v pracovnoprávnej oblasti vytvárajú predpoklady pre vznik súdnych sporov. A tak ani v roku 2015 nebola vôľa členov správnej rady vzdať sa nezákonných kompetencií, ktoré prislúchajú štatutárovi. Našťastie sa tento problém netýka plnenia povinností a úloh ústavu, ktoré drvivá väčšina jeho zamestnancov zodpovedne realizuje, a priznávam, že to odoberá veľa energie, ktorá by sa mohla naozaj, táto energia, vložiť práve do zmysluplnej práce.
Podobne aj to, že ústav ani po 13 rokoch od svojho založenia nemá vlastnú budovu. V roku 2015 sme zrealizovali už v poradí siedme sťahovanie ústavu do nových priestorov na Miletičovej ulici a opäť do prenájmu. Naše partnerské inštitúcie v krajinách strednej a východnej Európy majú dôstojné štátne budovy, ktoré svedčia o dôležitosti ich poslania a vzťahu spoločnosti voči nim a tomu, čo ústavy prezentujú. Bol by som rád, keby sa mi podarilo v spolupráci aj s vami, členmi zákonodarného zboru, či vládou Slovenskej republiky zabezpečiť trvalé sídlo pre ústav, v ktorom by našiel svoje miesto aj archív Ústavu pamäti národa, ale aj múzeum zločinov komunizmu.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, počas svojho pôsobenia vo funkcii predsedu správnej rady ústavu som vyvinul nemalé úsilie na to, aby ústav efektívne a nestranne plnil náročné a zodpovedné úlohy v záujme zachovania pamäti národa. Ústav pod mojím vedením má ambíciu byť účinným nástrojom pamäti národa, verný svojmu poslaniu, verný myšlienkam svojho zakladateľa a v hodnotení obdobia neslobody úplný, nestranný a vyvážený, tak ako to prikazuje zákon. Želám si, aby bola ústavu venovaná patričná úcta a vážnosť zo strany celej spoločnosti. Osobne sa budem aj ďalej usilovať o stabilitu ústavu a o zodpovedné plnenie jeho poslania. Urobím pre to všetko, čo je v mojich silách, aby som dôveru, ktorá tu bola pred tromi rokmi na mňa vložená, a mandát, ktorý som obdržal, naplnil tak, ako mi to zákon o Ústave pamäti národa ukladá.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, vážený pán predseda Ústavu pamäti národa, dovoľte mi uviesť správu gestorského výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny o prerokovaní Výročnej správy o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2015 (tlač 39a).
Správa bola rozhodnutím predsedu Národnej rady pridelená výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podá Národnej rade správu o jej prerokovaní a podá návrh na uznesenie Národnej rady. Výbor predmetnú správu prerokoval 17. mája 2016 a svojím uznesením odporúča Národnej rade zobrať ju na vedomie.
Vážený pán podpredseda, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážený pán predseda správnej rady, sledujem život Ústavu PN od jeho vzniku. Bol som jeden z predkladateľov spolu s Jánom Langošom jeho ustanovenia. Mám aj celú kopu výhrad k jeho existencii, predsa však sa tento ústav stal súčasťou bádania a súčasťou žurnalistiky, súčasťou verejného života Slovenska.
Skutočne musím oceniť – a je to v istom zmysle moja povinnosť – vytrvalé a veľmi kvalitné úsilie, ktoré ústav venuje pripomínaniu 17. novembra ako dňa obnovenia slobody a nastavenia demokracie v bývalom Československu a dnes v Slovenskej republike. Popri často zaneprázdnených iných inštitúciách štátu, ktoré zatiaľ sa nenaučili využívať nielen tento, ale ani iné štátne sviatky, ako je povedzme Deň ústavy alebo deň, ktorým si pripomíname založenie Slovenskej republiky a tak ďalej, nenaučili využívať na to, na čo sú využívané obvykle vo svete, čiže na významné edukačné pôsobenie, na isté pripomínanie kontextu, hodnotového kontextu štátu a tej ústavnej podstaty, na ktorej je štát založený, tak Ústav pamäti národa bol tým, často aj jediným štátnym, štátnou inštitúciou, ktorá v prípade nastolenia slobody a demokracie túto povinnosť nikdy nezabúdala. Tá práca, ktorú tam práve súčasný šéf nastolil a stabilizoval, prinášala naozaj dobré výsledky. Zameriaval sa najmä na pôsobenie medzi mladými.
Samozrejme, že aj tento ústav by potreboval pozornosť parlamentu v tom zmysle, že jeho pôsobenie v neustálych provizóriách naozaj je kuriozitou. Je to naša najkočujúcejšia inštitúcia. V tomto zmysle prajem súčasnému riaditeľovi, aby sa dočkal toho, že práve za jeho pôsobenia ústav stabilizuje svoje pôsobisko. Spravuje dnes zo zákona veľké množstvo archívov, ktoré zatiaľ neboli v celom rozsahu digitalizované. V tom zaostávame za Českou republikou. Pokiaľ viem, stále ešte neboli delimitované časti, opravte ma, ak sa mýlim, ale celé časti súborov, ktoré sa týkali vojenskej rozviedky a možno aj ďalších dôležitých historických súborov, ktoré súvisia so spoločne prežívanou, prežívaným obdobím neslobody spolu s českým národom, ktoré zostali v centrále Štátnej bezpečnosti alebo v archívoch bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Toto úsilie, pokiaľ ešte nebolo celkom ukončené, viem, že je to proces, ktorý istým spôsobom začal, ale podľa mnohých náznakov nebol celkom ukončený. Verím, že tento proces sa tiež podarí, verím, že aj v tomto roku dokončiť.
K tomu, aby ústav stabilizoval svoje pôsobenie na scéne aj historiografie, ale aj verejného hodnotenia alebo verejnej reflexie svojej minulosti, k tomu nemá iba vybratý názov Ústav pamäti národa, ale aj teda celú preambulu a celý zmysel zákona.
Prial by som si, pán riaditeľ, aby ste predstavili poslancom aj verejnosti na začiatku volebného obdobia svoje nielen pokračovanie v dobrých a kvalitných službách, ktoré ústav zatiaľ robí, ale aj v nových podnetoch. Ten počet žiadateľov, a možno to niektorí poslanci si aj povšimli, v materiáloch, ktoré ste predložili, z roka na rok nestúpa, pretože ľudia, ktorí sú pamätníkmi oných čias, spomedzi nás postupne odchádzajú.
Takisto sa mnohé archívne veci už sprístupnili. Druhá vec je, že nakoľko môže ústav vyvíjať výskumnú činnosť týchto materiálov a rekonštrukčnú činnosť, čo sú dve kľúčové odborné vlastnosti, lebo na samotné sprístupňovanie by stačil nejaký menej významný úrad, ktorý by podľa nejakých pravidiel hoci aj pod inou inštitúciou túto úlohu robil. Ale práve výskum a potom práca s verejnosťou, to sú dve výsostné črty ÚPN. Tú prácu s verejnosťou, tú minimálne v tých inkriminovaných chvíľach a v tých výročiach vidíme, musím povedať, že nielen vtedy, aj v týchto dňoch bude konferencia týkajúca sa napríklad života Jána Langoša. Treba povedať, že bola aj konferencia nedávno týkajúca sa výročia Černobyľu, čo je tiež u nás nedodiskutovaná vec, pretože v mnohých krajinách sa verejnosť pýtala na zodpovednosť činovníkov za zamlčiavanie naozaj zdravotného rizika a hygienických faktov. U nás zatiaľ ešte verejnosť do tejto citlivosti neprišla.
Čiže ústav pracuje aj mimo, teda počas celého roka, ale tá výskumná činnosť, to by ste mohli povedať, že aké máte ašpirácie a či ste spokojný s tou mierou výskumnej činnosti, lebo myslím si, že táto druhá noha výskumného ústavu by mala byť oveľa pevnejšia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem kolegovi pánovi Budajovi, ktorý pripomenul veľmi dôležitú úlohu, ktorú Ústav pamäti národa plní. A ďakujem aj pánovi predsedovi správnej rady pánovi Krajňákovi, že tak neúnavne sa snaží zachovávať to najcennejšie, čo národ má, a síce naozaj že historickú pamäť toho národa. A v dnešnej dobe, keď sa u nás rozmáha extrémizmus a fašizmus, ktorému venujeme veľmi veľa pozornosti a je to správne, myslím si, že pri tom všetkom veľmi ľahko môžeme zabudnúť na to, že komunizmus bol podobným totalitným, škodlivým a katastrofálnym režimom, ako bol fašizmus. A počas komunizmu tu boli spáchané mnohé zločiny, zničené mnohé životy. V minulom volebnom období sme tu mali poslankyňu pani Šípošovú, ktorá bola dcérou politického väzňa, a takýchto príbehov má naša spoločnosť tisíce.
Takže ešte raz ďakujem a prajem vám veľa úspechov v tomto poslaní.

Ďakujem za slovo.
K tomu stabilizovaniu ústavu, čo spomínal pán poslanec Budaj, patrí z môjho pohľadu aj vlastné sídlo Ústavu pamäti národa. Podľa zákona štát musí zabezpečiť ústavu vlastné sídlo. A ako vieme, vlastne od založenia toto štát nie je schopný naplniť, čo sa v minulosti stalo aj predmetom napríklad politickej pomsty po tom, ako vďaka Ústavu pamäti národa a sprístupňovaniu niektorých dokumentov boli zverejnené médiami aj, nazvime to, politicky citlivé dokumenty. V tejto správe spomínate sťahovanie ústavu už ani neviem koľkátykrát, siedmy možno. Bol by som rád, keby v tomto volebnom období sa ústav zastabilizoval aj vďaka vlastnému sídlu, aby sa tieto politické pomsty už v budúcnosti neopakovali.
A čo som si ešte všimol v tejto správe, že tam nie je, ak sa nemýlim, ani jeden prípad za minulý rok, ktorý by bol podaný na Generálnu prokuratúru ako podnet na zločiny proti ľudskosti. Či je to tým, že už všetky takéto zmonitorované zločiny boli zmapované a zamietnuté a ústav sa týmto už nezaoberá, alebo z nejakého iného dôvodu, možno by ste nám, pán predseda, mohli potom ozrejmiť.
Ďakujem.