51. schôdza

Ďakujem pekne. No ja nevidím nejaký zásadný problém v tomto návrhu zákona, pretože treba si uvedomiť, že podľa zákona bývalý prezident má právo na auto so šoférom a podľa toho uznesenia vlády, už neviem, z ktorého to je roku, sú tam definovaní, je tam definovaný zoznam chránených osôb a rôzne stupne ochrany. Ale neviem, či si uvedomujete, že to nie je že jeden ochrankár, ale takýto bývalý prezident na seba viaže štyroch ľudí: vodiča, ochrancu krát dva, ktorí sa striedajú. Viaže na seba štyroch ľudí.
Ja si nemyslím, že je v poriadku, aby bývalý prezident, ktorý je potom v nejakej inej ústavnej funkcii, mal naďalej dostávať dôchodok vo výške platu poslanca Národnej rady. Dnes vieme, že je to okolo 4 000 eur v čistom. Zároveň keby bol poslanec Národnej rady, bral ešte plat poslanca Národnej rady, mal auto, štyroch zamestnancov Úradu na ochranu ústavných činiteľov na seba viazal, to sú, to sú obrovské náklady.
Čiže ja si myslím, že tento návrh zákona je úplne v poriadku. Povedzme si rovno, áno, je to o Kiskovi, pretože iný prípad v minulosti sme tu nemali. Všetci naši prezidenti doteraz išli po skončení svojho funkčného obdobia do dôchodku. Ale máme tu pána prezidenta Kisku, bývalého, ktorý ešte sa cíti byť pri sile a chce sa uchádzať o ústavné funkcie.
Veľmi dobre pán kolega Kresák v tej úvodnej reči spomínal aj pani prezidentku Čaputovú. Ona, keď skončí aj druhé volebné obdobie, ak to dá, tak bude mať 56 rokov. To je ešte vek na to, že človek ešte bude činný. Čiže je, je nutné to vyriešiť. A myslím si, že nie je v poriadku, ak by mali poberať po skončení ešte nejaké ďalšie, ďalšie výhody... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem všetkým kolegom za reakcie.
Pán poslanec Hrnko, teda teší má tá dôvera, ale ja na rozdiel od vášho pána predsedu nie som doktor, pána predsedu Danka som myslel.
Ja som hovoril o dôchodkoch, jasné, že som - a neviem, chceli ste niečo, ale tak sa prihláste, však ja rád budem na vás reagovať. Veď ja som to ocenil, že ma tak vnímate, ale, ale teda nie je to pravda, tak nechcem, aby som uvádzal ľudí do omylu, že som doktor, keď nie som doktor. To sa nerobí.
Ja som, ja som tie dôchodky myslel skôr, skôr teda naozaj výsluhové sú, sú primeranejšie, primeranejšie tomu ako, ako starobné a tie poberajú ľudia, ktoré majú na ne nárok bez ohľadu na to, či, či niekde ďalej, ďalej pracujú.
Pán poslanec Poliačik, k tomu nerovnakému postaveniu. No tak neviem, či to je naozaj iba o tých, o tých šoféroch a o tých autách. To potom keby sme tak veľmi široko chápali, tak potom máme nerovnaké postavenie aj my, čo sa vozíme v MHD, Peter Osuský, ja a teraz najnovšie aj ty, s poslancami, ktorí majú autá a vozia sa autami. Zase nešiel by som, nešiel by som do toho až tak široko, pokiaľ zákon nevylučuje súbeh výkonu funkcie starostu alebo primátora s funkciou poslanca, no tak potom je otázka na tie, na tie samosprávy, že či, či ony s tým nemajú problém. To nie je ani tak problém, problém parlamentu.
A, pán poslanec Pčolinský, kde v zákone je napísané, že bývalý prezident má nárok na auto? Lebo tak možno som nejako zle čítal, ale to som tam nenašiel. Lebo ten nárok na ochranu vyplýva z toho uznesenia, ale priamo v zákone zadefinovaný, pokiaľ viem, nie je. (Reakcia z pléna.) Dobre, dobre.

(Reakcie z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) Ja sa ospravedlňujem, ale mám pocit, že chcem, pokúsim sa teda zareagovať na to, na tie otázky, ktoré otvoril kolega Dostál. A keďže aj v poznámke kolegu Poliačika tá otázka rezonovala, tak možno, možno zabránim zbytočnej diskusii o veciach, ktoré sa pokúsim vysvetliť.
Ale ja začnem tak, že, ja veľmi pekne ďakujem všetkým tým, ktorí doteraz vystúpili, jednak Ondrovi Dostálovi, jednak aj kolegom vo faktickej, že sa bavíme vecne. Ja stále, vždy sa teším, keď sa v parlamente podarí otvoriť otázka, nemusíme mať rovnaké názory, ale keď sa nebavíme politicky, ale riešime vecne problematiku a zatiaľ to má túto tendenciu, čo ma, priznám sa, veľmi teší.
Kolega Dostál otvoril zopár otázok, na ktoré, hovorím, asi, asi treba reagovať, pretože pokúsim sa aj vysvetliť niečo aj z genézy tvorby toho legislatívneho návrhu a niečo asi aj, aj vecné.
Pán kolega, vy ste začali s tým, s tou ochranou, že teda nie sú všetci rovnakí, že niekto má, niekto má ochranku, poslanec Fico, že ju má. Súhlasím s vami, ale musím iba zopakovať, že taký je, taký je právny stav. O ochranke v prípade potreby kohokoľvek z nás rozhoduje, rozhoduje vlastne minister vnútra na základe vlastne dôvodov, ktoré sa predložia, a môže to posudzovať aj bezpečnostný výbor, ak sa nemýlim, tejto Národnej rady, ktorý to robil aj v prípade posudzovania oprávnenosti ochrany pre poslanca Fica. Mám pocit, a viacerí z vás ste asi členmi toho výboru, ja nie som člen, iba čo som počul, započul v chodbách, konštatovali, že existujú dôvody. Ja sa k tomu nechcem vyjadriť, ja iba chcem povedať, že teda ktokoľvek z ústavných činiteľov má nárok na ochranu, pokiaľ vzniknú dôvody.
Ale je rozdiel mať ochranu, keď vzniknú dôvody a keď existujú dôvody, a je rozdiel mať ochranu na základe nejakého, nejakého právneho predpisu. A teraz sa chcem dostať práve k tomu právnemu predpisu, lebo ja keď som začal riešiť tú problematiku, tak som vlastne zistil, že, že vlastne všetky tie veci, o ktorých sa čiastočne bavíme dnes, sú upravené rôznym legislatívnym spôsobom.
Máme teda zákon 120/93, ktorý sa pokúšame istým spôsobom novelizovať, kde, kde sú tie, tie finančné, tie platové záležitosti. Len potom som sa dopátral, lebo ja som tiež bol v tom, že, že ten nárok emeritného prezidenta na, na vozidlo a na vodiča, lebo tak je to formulované, vozidlo a vodič, a ten vodič je zároveň členom, členom Úradu na ochranu ústavných činiteľov, ale on je definovaný ako vodič. Že, že toto oprávnenie pre, pre emeritného prezidenta nie je v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise a je upravené práve, ako to Ondro správne spomínal, ja to uvádzam v dôvodovej správe, je upravené v uznesení vlády.
A to je teraz taký ten legislatívny problém, pretože ako všetci viete, uznesenie vlády neni normatívny právny akt. To je vnútorný predpis, ktorý zaväzuje iba členov orgánu, ktorý ho prijal. To znamenám, že napríklad, lebo tá otázka bola jasná, však zmeňme uznesenie vlády. Nemôžme, páni kolegovia, my zmeniť uznesenie vlády. My nemôžme vláde prikázať, aby prijala nejaký, nejaké uznesenie. My ju môžme zaviazať, aby niečo konala v smerom cez nariadenie, cez všeobecne záväzný právny predpis, ale my jej nemôžme prikázať, aby si nejakú vec vnútorne upravila uznesením.
No a práve preto sme, som hľadal riešenie a nakoniec ja som to riešenie konzultoval, vlastne chcem sa poďakovať práve za ten záver, ktorý Ondro ako troška, nechcem povedať, že spochybnil, ale povedal, ktorému nerozumie, na, na tú formuláciu, pretože tá sa zrodila vlastne v kancelárii pani riaditeľky legislatívneho odboru, keď sme hľadali, ako urobiť to premostenie, ako dostať do všeobecne záväzného predpisu, ako dostať do zákona niečo, čo je doteraz upravené iba vo vnútornom predpise, v predpise vlády, čiže v tomto uznesení vlády. A zhodli sme sa, že tá formulácia, ktorú máte pred sebou, teda ten záver, je najvhodnejšou cestou, pretože on ho odkazuje práve na, na ten zákon o Policajnom zbore, ktorého súčasťou je Úrad na ochranu ústavných činiteľov.
Samozrejme, ako právnici môžme diskutovať o akejkoľvek formulácii. Ja iba chcem teda potvrdiť to, že nie je náhoda, že to je formulované tak, ako to je, pretože je to výsledkom diskusie, asi uznáte, s kvalifikovanými legislatívcami, ktorých tu máme v Národnej rade Slovenskej republiky.
A tá tretia vec, ktorú, ktorú vlastne ani v tom predpise neriešime, ale ktorá je taká tá zvyková, to je to oslovenie. Oslovenie, ktoré tiež kolega Dostál spomínal. Ja som, ja som hľadal, že kde vlastne tiež z čoho vyplýva, vyplýva tá tradícia, že vlastne tí tzv. emeritní prezidenti u nás požívajú tradične to oslovenie a že majú byť oslovovaní protokolárne, protokolárne ako prezidenti pri slávnostných podujatiach. Nuž nachádza sa odkaz na to iba v protokole Slovenskej republiky, ktorý vydáva Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, nikde inde.
To je tiež vec, ktorú my nemôžme zákonom upraviť. Ja sa iba môžem oprávnene domnievať, že pokiaľ sa s vašou podporou schváli tento návrh zákona, tak ten protokol, ktorý má na starosti ministerstvo zahraničných vecí, bude na to reagovať tým spôsobom, že tiež si osvojí tú myšlienku, ktorá je vlastne nosná pri tom návrhu a ktorá hovorí o tom, že výkon aktuálnej ústavnej funkcie má prednosť pred bývalou ústavnou funkciou. A teda že aj ten protokol povie, že pokiaľ emeritný prezident Slovenskej republiky začne vykonávať inú ústavnú funkciu, že sa má oslovovať v tej inej ústavnej funkcii, čiže pán predseda vlády, pán podpredseda vlády, ja neviem, pán sudca Ústavného súdu alebo pán poslanec Národnej rady Slovenskej republiky.
Takže možno toľko k tým otázkam, ktoré súvisia s textom, ktoré otvoril pán kolega Dostál. Samozrejme, mohol by som reagovať aj na niektoré ďalšie veci. Nechcem zdržovať, ale, ale, lebo tiež už, už na jednej strane, pán kolega, vy ste hovorili, že kolega Vážny nemá rovnakú situáciu ako ostatní, pretože je riaditeľom poisťovne a že môže z toho požívať nejaké výhody. Ale na druhej strane ste sám oprávnene konštatovali, reagovali na kolegu Poliačka, že máme tu aj zástupcov samospráv, ktorí, ktorí vlastne sú, tiež sedia na dvoch stoličkách. Nuž ja môžem na to iba povedať, že to je vec, ale ktorú Národná rada už vyriešila tak, ako ju vyriešila. A ak ju chce otvoriť, tak nech rieši ináč. Ale platný právny stav hovorí o tom, že teda môže poslanec vykonávať, pokiaľ je zvolený, aj trebárs inú funkciu alebo iné zamestnanie, čo je prípad kolegu Vážneho.
Akurát že vy ste tam dali tie limity, s ktorými ja mám, priznám sa, ústavný problém, že, že môže za to dostávať iba minimálnu mzdu. Ja keď som bol poslancom v predchádzajúcom období, tak vtedy bola iná právna úprava, vtedy dokonca som nemohol, sme nemohli dostávať žiadnu mzdu za výkon inej funkcie. Čiže ja keď som bol poslanec a prorektor na Univerzite Komenského, tak som, tak som nemal za činnosť prorektora, aj keď som ju vykonával, nič. Ale proste taká je právna situácia. A to sa nedá vyriešiť v tomto zákone. Ak sa väčšina Národnej rady zhodne na tom, že treba s tým niečo urobiť, tak, prosím, nech sa predloží návrh a diskutujme o tom. Ale mal som pocit, že nebola politická vôľa doposiaľ, aby, aby sa zmenila právna úprava v tomto, v tomto smere.
Takže toľko možno na dokreslenie a tých otázok, ktoré otvoril pán kolega Dostál, aj keď musím povedať, že, samozrejme, tieto veci sú skôr asi vecami na druhé čítanie, prvé čítanie je skôr o tej filozofii. Ale hovorím, ja som veľmi rád, že máme vecnú diskusiu, a preto som si dovolil aj reagovať kvázi na otázky, ktoré by som možno mohol skôr, a ak bude treba, aj budem v rámci druhého čítania. Ale ešte raz hovorím, sme v prvom čítaní, takže je to viac o filozofii.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kresák, ďakujem veľmi pekne za odpoveď. Ja chápem, že sme v prvom čítaní, ale niekedy je dobré povedať si tie veci už v prvom čítaní, aby sa v druhom vôbec dalo niečo s tým robiť.
Ja som pána poslanca Fica akože spomenul, lebo mi to tak mimovoľne napadlo, že keď ste použili ten argument nerovnakého postavenia, a to, že to branno-bezpečnostný výbor riešil, tak to podľa mňa bolo z dôvodu, že, že si to opoziční poslanci vyžiadali a boli tam nejaké pochybnosti. Čiže nie je to nejaká, nejaká zákonná kompetencia.
Ja rozumiem tomu, že, že nemožno vláde prikázať, aby nejakú vec spravila uznesením, nemôže Národná rada prijať uznesenie, že žiada vládu, aby, aby zmenila uznesenie, ani nemôže zákonom zmeniť, zmeniť uznesenie. Ale tiež nie je zase asi obvyklá prax, že by parlament prostredníctvom zákona sa snažil prebiť prax vyplývajúcu z nejakého vládneho, vládneho uznesenia. Preto, preto som si myslel, že by bolo lepšie, a vy ste povedali ten prípad toho protokolu, čo je teda radovo menšie, že by sa potom mohli na ministerstve zahraničných vecí inšpirovať tou zmenou zákona, a teda upraviť protokol tak, aby sa pri, pri bývalom prezidentovi, ktorý je aktuálne poslanec alebo člen vlády, používal, používalo aktuálne oslovenie, nie to pán prezident. Tak, tak rovnako by sa, by sa povedzme vláda mohla inšpirovať tým, že ak by parlament prijal úpravu, ktorá sa týka, týka poberania, poberania platu bývalým prezidentom, tak, tak by, by upravil aj to, vláda upravila aj to uznesenie.
No a pokiaľ ide o teda pána riaditeľa Sociálnej poisťovne Vážneho, tak samozrejme, že to má aj iné aspekty, keď niekto, niekto z takejto pozície je aj poslancom. Ale keď hovorím povedzme o tých autách, no tak... Nestihnem.

Ďakujem, že pán kolega odpovedal na tie naozaj otázky týkajúce sa oslovenia. Mňa to zaujalo, pretože vlastne to, čo tu riešime, je otázka, hoci sa to netýka konkrétnej osoby, iba konkrétnej osoby, lebo zákon bude platiť aj pre iných, ale je to otázka návratu alebo existencie hlavy štátu v politickej prevádzke, v bežnej politickej prevádzke. Samozrejme, že je, by bolo Kocúrkovo v tejto bežnej politickej prevádzke, aby bol titulovaný ako hlava štátu. Slovo prezident je de facto synonymum, a pritom by sa zúčastňoval súťaže o moc v štáte v televízii, v rozhovoroch, na návšteve divadla a tak ďalej.
Čiže naozaj zostáva možno pre nás pre budúcnosť ako otázka pri upratovaní všetkých tých bývalých výsad, súčasných výsad, ktorých je, ktoré sú vytvárané alebo vznikli aditívne, nevznikli na základe nejakého konceptu, aj tie výsluhové dôchodky, aj otázka odmeňovania politických väzňov, čo sa tu, alebo odmeňovania, odškodňovania, ktorá sa tu vlekle vždy opakovala, všetky tieto nadštandardy by si raz zaslúžili inventúru a toto je jeden krok k tomu normálnejšiemu stavu.
Ale zostane otázka, že ako sa vysporiadať s tým, že ministerstvo si robí svoj protokol a Národná rada, Národná rada chce uľahčiť návrat prezidentov, bývalých prezidentov a prezidentiek do politického života.

Ďakujem pekne. Ja iba veľmi stručne na to, čo povedal opakovane teraz Ondro Dostál. Ja iba možno chcem upriamiť spôsob myslenia aj iným smerom. Ak by sme, ak by sme to nechali na uznesenie vlády, tak by sa niekedy v budúcnosti mohlo stať, že by vláda cielene to uznesenie zmenila v prospech, alebo teda v neprospech niekoho. Ak to dáme do zákona, tak z toho vyplýva, že pokiaľ nevykonáva prezident ústavnú funkciu, má nárok. Pozor, aby som sa na to pozeral týmito očami. Pretože ak to necháme na uznesenie vlády, ktorákoľvek ďalšia vláda si môže v budúcnosti povedať, a tento prezident nás kedysi hneval, my mu to zoberieme. Urobia uznesenie. Jednoduchým uznesením. Keď je to v zákone, tak je to pevné. Skúste nad tým takto rozmýšľať.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Musím povedať, že, že aj keď nie som právnik, toto si celkom užívam. Po tých rokoch v ústavnoprávnom výbore je zaujímavé, že, že vlastne tá, tá, prebíjanie sa tých právnych aktov s rôznou silou, ako, ako nás dokáže zamotať, ale, ale mám veľkú dôveru minimálne vo vás dvoch, že do druhého čítania tam bude uspokojivé riešenie.
Ja chcem ísť teda naspäť do oblasti prvého čítania, a to je myšlienka celého, celého tohto zákona. Ako som povedal v predchádzajúcej faktickej, otvárame v podstate nielen pôsobenie bývalých prezidentov, prezidentiek, hovoríme všeobecne o prostredí verejných funkcionárov alebo ústavných funkcionárov a z toho plynúcich výhod. A ja som nespomínal ten príklad starostov, županov, starostiek, ktorí majú šoférov, ktorých sem vozia ako niečo, čo by bolo treba odstrániť, ale podobne ako, ako Ondrej Dostál som sa zamýšľal nad tým, že, že existujú neštandardné situácie členov a členiek ústavodarného a zákonodarného zboru, ktoré, ak by sme teda mali k nim pristúpiť rovnako, ako teraz pristupujeme k prezidentovi bývalému alebo k prezidentke bývalej, tak by to mohlo otvoriť tému, do ktorej, neviem, či chceme ísť. Ja si myslím, že tie pravidlá sú teraz nastavené v zásade dobre a aj čo sa týka konfliktu záujmov, aj čo sa týka využívania náležiacich výhod, ktoré majú byť vo verejnom záujme pre výkon tej danej funkcie, ktorá môže byť zdvojená, strojená, podľa toho, jak tu sme, aj úpravy platov, je, myslím, v súčasnosti riešené uspokojivo.
Jedna vec ale je, že, a odznelo to niekoľkokrát v tejto diskusii, že keď sa teda máme rozprávať o náležitej, náležitosti alebo nenáležitosti tej ochrany, tak by potom malo byť aj v tomto riešení, ktoré máme na stole, zohľadnené, že bývalý prezident alebo bývalá prezidentka môžu mať iné dôvody na ochranu, hej, než, než je, než je to, že sú bývalými prezidentmi alebo, alebo bývalými prezidentkami. A teda ak, mali by sme sa pozrieť na proces schvaľovania takýchto žiadostí, tak ako by mal byť proces schvaľovania ochranky pre bývalého premiéra v nejakej miere transparentný, aj keď súhlasím s tým, že ak sú pri tom procese použité informácie, ktoré podliehajú utajeniu, tak tie transparentné byť nemôžu, ale malo by byť jasné, na základe čoho má bývalý premiér ochranku, a myslím si, že ak takéto dôvody by platili aj pri bývalých prezidentoch, tak potom by sa tá ochrana na nich mala celkom určite vzťahovať.
Druhý rozmer, ktorý tiež nehovorím, že by sme mali riešiť, ale mali by sme si ho uvedomiť, je presne to, čo som hovoril predtým. My žijeme stále v globálnejšom svete a ja dúfam, že práve ľudia ako stále politicky a spoločensky aktívni prezidenti a bývalé prezidentky by mali odtiaľto byť, jako sa hovorí, vykopávaní hore, ale nie kvôli tomu, aby sme sa ich zbavili, ale aby reprezentovali tento štát na medzinárodnej úrovni. A či už sú to pozície, o ktorých som hovoril, generálny tajomník Rady Európy, môžu byť komisári, komisárky v Európskej komisii, niekto z nich môže byť dajme tomu zvolený do Európskeho parlamentu, môžu byť generálnymi tajomníkmi, tajomníčkami NATO. To sú všetko funkcie, pri ktorých je priam náležité, že ich, že ich zastávajú bývalé hlavy štátov, pretože majú zo svojej vlastnej krajiny mandát poverený, že ich nejakým spôsobom reprezentovali na medzinárodnej pôde, a tým pádom tieto svoje skúsenosti môžu, môžu ďalej využívať.
V tomto prípade tiež tam plynú nejaké výhody z tej novej funkcie, ale je to niečo, čo v tomto zákone nie je postihnuté. Nevravím, že by malo. Nevravím, že by malo, podľa mňa je úplne okej, ak generálny tajomník NATO poberá prezidentskú rentu zo svojej vlastnej krajiny. Treba sa ale zamyslieť nad tým, či náhodou neexistuje v tej šedej zóne pozícia, a teraz nie som si úplne istý, že či, či napríklad europoslanec alebo poslankyňa nie je presne tento prípad, ktorá možnože by mala byť postihnutá týmto zákonom a nie je. Ja som si nepozeral vymenovanie všetkých funkcií, ktoré ten zákon 120, ktoré ten zákon 120 má. Ak tam europoslanci sú, tak sa ospravedlňujem, ale ak nie, myslím si, že toto je napríklad vec, ktorú by takisto toto malo riešiť, pretože ak sa to vzťahuje na pozíciu poslanca Národnej rady, tak Európsky parlament je v podstate to isté na európskej úrovni a potom by sme mali kopírovať tie isté pravidlá aj tam.
Ja celkovo túto myšlienku schvaľujem. Myslím si, že potrebujeme nastaviť pravidlá na to, aby sme stále mladších prezidentov, prezidentky udržiavali za normálnych, štandardných pravidiel vo verejných funkciách. Keď sa pozrieme do sveta, keď sa pozrieme na pána Macrona, keď sa pozrieme na iných ľudí, máme volených momentálne čelných predstaviteľov štátov, ktorí sú mladší, než sme boli zvyknutí, a nič zlé na tom nevidím. A ak teda toto budú v budúcnosti ľudia, ktorí budú aktívni v spoločenskom a politickom živote, je potrebné, aby pre to boli nastavené také pravidlá, ktoré budú zohľadňovať celkové to politické a spoločenské usporiadanie a nebudú pre nich vytvárať výhody, ktoré sú nenáležité.
Na základe tohto ja tento návrh rád v prvom čítaní podporím a teším sa na diskusiu o konkrétnych detailoch v čítaní druhom.
Ďakujem pekne.