9. schôdza

Ďakujem za slovo. Pani Vaľová, nepochopil som celkom tú vašu faktickú poznámku, lebo rozprávala ste, alebo asi to máte pripravené na iného poslanca, na iný prior. Ja som o ničom takom nerozprával, ani o tom, že sme boli v Humennom, ani som tam nebol, ani o týchto akciách. Takže neviem, neviem vám na to nejako zareagovať, že čo by som vám na to povedal, pretože s tým som ani nevystúpil a ani nejak nemám k tomu takýto názor.
Pán Číž, ja som, ak ste dobre počúvali, ja som práve vyzval poslancov nie koalície, ale opozície, a chcel som to urobiť v piatok, keď som bol prihlásený do rozpravy, len mi prepadlo poradie, že aby sme ďalej nerozprávali o tomto návrhu zákona, lebo naozaj je to zástupná téma. A myslím si, že by sme mali riešiť iné veci, o ktorých som teraz aj v tom príspevku hovoril. Určite nie som taký dobrý rétor ako vy a nedokázal by som rozprávať pol hodinu bez toho papiera, ktorý som si pripravil, a preto neviem, či to je v rokovacom poriadku naozaj tak napísané, že sa to musíme učiť naspamäť a že to máme odrecitovať. Ak áno, tak ja si to pozriem. Nakoniec sa to dokážem naučiť, aj tie dve strany, ktoré som si tu ako napísal, ako nabudúce sa polepším a celé svoje vystúpenie určite poviem bez papiera. Budú tam, možno viacej náhodných slov a niektoré vety nedajú ten význam, aký som im chcel dať, ale keď to tak má byť, tak to tak urobím.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Nebolo to tak dávno, čo presne v tejto rokovacej sále zaznelo slovíčko sľubujem. Zaznelo zo 150-tich úst, zaznelo 150-krát. Možno pre parlamentných matadorov celkom obyčajný alebo štandardný úkon alebo rituál na začiatku volebného obdobia pri prvej schôdzi parlamentu, ale, priznám sa, na mňa ako na parlamentného nováčika táto chvíľa zapôsobila veľmi hlboko a veľmi intenzívne. Pokúsim sa vysvetliť prečo.
Keď sme tu všetci stáli a skladali sľub na, podotýkam, nie vizuál, ale na ústavný symbol, na ústavu tohto štát, jednoducho mi preblesklo pred očami to množstvo ľudí, desaťtisíce ľudí, ktorí sa vo volebný deň rozhodli, že pôjdu k volebným urnám, vyjadria svoj názor a presne nás stopäťdesiatich vlastne delegujú do tohto zákonodarného zboru. Dali nám to najcennejšie, čo mohli. Dali nám niečo, čo sa nedá kúpiť a čo sa nedá zaplatiť. Dali nám svoju dôveru. A dali nám ju v dobrej viere, že ju nesklameme a že presne pre týchto ľudí budeme v parlamente pracovať.
Ja tento sľub, za seba hovorím, chcem naplniť, lebo preto tu sedím a preto pôsobím v parlamente. Nadviažem na tento veľký sľub, ak dovolíte, takým menším sľubom, obyčajným chlapským a poslaneckým. Pred svojimi ctenými kolegyňami a váženými kolegami teraz verejne sľubujem, že počas celého volebného obdobia moje vystúpenia v rozprave nebudú dlhšie ako 10 minút. Dávam tento sľub dobrovoľne a dávam ho s vedomím, že by mohol byť aj takou výzvou pre ďalších. Ak nie dnes, možno zajtra, možno o týždeň, možno o mesiac alebo o polroka, ale budem rád, keď sa pridajú aj ďalší z vás.
Možno vám teraz napadne otázka, celkom legitímna, čo ma inšpiruje k takému, možno v úvodzovkách, sebevražednému sľubu? Povedal som ho dobrovoľne a poviem vám aj čo ma inšpirovalo. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Inšpirovala ma úcta k slovu. Po takmer tridsiatich rokoch práce v rozhlase, v televízií a v oblasti komunikácie môžem povedať, že slovo si naozaj veľmi úprimne a hlboko vážim. Bol jeden známy americký dramatik, volal sa G. B. Shaw, George Bernard Shaw, ktorý svojho času povedal, že (reakcia z pléna), americký – pardon? – americký, ktorý svojho času povedal, že "slovo je najsilnejšia zbraň na svete". Slovo je silnejšie ako atómová bomba. A mal pravdu. Slovo vie potešiť, slovo vie pobaviť, vie pohladiť, slovo vie dokonca liečiť, ale vie aj raniť, slovo vie aj deštruovať a slovo vie aj zabiť. A práve pre túto obrovskú silu, ktorú každé slovo v sebe má, si myslím, že by sme si ho všetci mali vážiť a narábať s ním s príslušnou vážnosťou a úctou.
Ja som tu parlamentný nováčik a musím priznať, že mnohé procesy a postupy sa ešte stále učím, ale nehanbím sa za to, lebo učenie považujem za taký prirodzený spôsob osobného a osobnostného napredovania. Každému to nejaký čas trvá a ten čas adaptability je v podstate v každej firme minimálne 3 mesiace, keď sa máte právo pýtať, aj dostávať odpovede. Ja vnímam parlament ako živý organizmus, ktorý funguje na báze názorovej rozmanitosti, rôznorodosti a možno aj rozdielnosti. Napriek tomu všetkému ale som presvedčený a myslím si to, že máme veľa spoločných menovateľov, pokiaľ ide o našu parlamentnú prácu. Bez ohľadu na to, či sme z tábora koalície alebo z tábora opozície, a bez ohľadu na to, aký dres alebo aké stranícke tričko nosíme.
Prvým spoločným menovateľom je vedomie, že do parlamentu nás dostali ľudia. Oni nestoja o to, aby sme im ďakovali, oni chcú od nás vidieť skutky a činy. To sme im dlžní, nie poďakovanie. Rozhodli sa dobrovoľne, tak ako sa rozhodli. Ďalším spoločným menovateľom je vedomie, že parlament funguje alebo mal by fungovať v prospech ľudí. A teraz to poviem, aj keď to vyznie s pátosom, ale poviem to bez pátosu, aspoň takto rozmýšľam, najväčším cieľom a mottom našej práce v parlamente by malo byť blaho občana. Ďalším spoločným menovateľom, ktorý nás v parlamente spája, je komunikácia. Komunikácia je pre mnohých ľudí vec asi taká, akože tomu rozumieme všetci. Na Slovensku rozumieme všetci ženám a futbalu a poprípade ešte aj komunikácii. Veď čo že to je?! Postavím sa, poviem, čo si myslím, a sadnem si. Nie je to celkom tak. Komunikácia, a to hovorím veľmi zodpovedne ako človek, ktorý sa jej venuje desiatky rokov, má svoje pravidlá a má ich strašne veľa. Poviem len zopár najdôležitejších. Prvé pravidlo dobrej komunikácie je vecnosť, druhé stručnosť, tretie jasnosť a štvrté zrozumiteľnosť. Ak len tieto štyri princípy dodržiavame v rámci komunikácie, má šancu byť komunikácia efektívna.
Ďalším spoločným menovateľom poslaneckej práce je rešpekt voči inému názoru. Môj názor, mať názor iný, než majú ostatní, nie je hriech. A rovnako ako ten, kto má iný názor nemôže byť podceňovaný, dehonestovaný inými. Kedysi som robil interview s tibetským dalajlámom. A tento človek, inak veľmi jednoduchý, ale zaujímavý, mi povedal jednu zaujímavú a peknú vetu: "Múdry človek počúva a zvažuje." Jednoduché. Nevidí v každom susedovi nepriateľa a vo všetkom nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje demokraciu.
Skúšam teda pozrieť sa takýmito očami, takouto optikou aj na tú základnú otázku, na čo vlastne rokujeme o rokovacom poriadku a prečo práve teraz. Odpoveď je, kedy nie, keď práve teraz nie? Asi na konci volebného obdobia by to veľký význam nemalo. A prečo o tom rokujeme? Určite nie preto, aby sme bojkotovali dobré myšlienky, to je jedno z ktorej strany. Určite nie preto, aby sme umlčiavali opozíciu. Veď všetci vieme, výsledok volieb je jasný a nikto nespochybňuje legitimitu existencie opozície. A určite nie pre modré, alebo teda neviem, aké oči má predseda parlamentu, ale skrátka pre jeho oči. Dôvodov je tu viac a sú v podstate vážnejšie. Ja vidím jasný dôvod v súčasnej úrovni alebo v súčasnom stave parlamentnej komunikácie a parlamentnej kultúry v tomto zákonodarnom zbore. V stave, v ktorom emócie často prevalcujú vecnú argumentáciu. V stave, v ktorom sa stráca korektnosť, v stave, ktorý dovoľuje sebaprezentáciu poslancov, niekedy na, ale veľmi často za hranicou slušnosti. V stave, v ktorom sa bežne objavujú dehonestujúce výrazy. Ja ich nebudem citovať, ale za posledné dni a hodiny ich tu bolo neúrekom a, žiaľ, za veľkého záujmu a podpory médií.
My všetci sme sem prišli pre to, nie aby sme sa hádali a aby sme sa hašterili, aby sme jeden druhého urážali a jeden nad druhým víťazili. To je úplne scestné. My sme tu preto, aby sme spolu komunikovali spravodlivo, férovo, pragmaticky, vecne a konštruktívne, sledujúc nie svoj vlastný prospech a svoje vlastné politické body, ale sledujúc presne to, čo som už povedal, blaho občana. Preňho by sme mali vytvárať podmienky na lepší, spokojnejší možno jednoduchší, ale každopádne šťastnejší život.
Nemali by sme občanov traumatizovať hádkami a úrovňou, ktorá je nehodná tohto zákonodarného zboru. Mali by sme skladať permanentne skúšku z najväčšieho parlamentného umenia, a to je umenie komunikácie, a umenia dohodnúť sa. Parlament, a tým už končím, parlament je o názorovej rôznorodosti, je aj o názorovej rozdielnosti, ale nie o nevraživosti.
Takže o čom rokujeme? Rokujeme o efektívnom fungovaní Národnej rady Slovenskej republiky.
Trošku som to prešvihol, o minútu. Ospravedlňujem sa. (Potlesk.)

Pán poslanec, ďakujem veľmi pekne za toto vystúpenie, ale hneď na úvod teda nedopustím si tých 10 minút, ktoré ste povedali, ste prešvihli. Ja vám to nemám vôbec za zlé, pretože my sme tu zvolení ľuďmi a nemali by sme sa nezmyselne takýmto spôsobom obmedzovať. To je, ako keby vám upratovačka povedala, že umyje iba toľko chodby, koľko stihne za 10 minút. No za toto jej asi vďačný nebudete. Vy ste teda sám videli, že ste to, bohužiaľ, za tých 10 minút nestihli. Keď budete predkladať nejaký zákon, no tak isto sa môže stať, že v tej rozprave budete vystupovať dlhšie. Ale ja by som chcel hlavne zareagovať na niečo iné. Vy ste povedali, že máte úctu k slovu, ale vy ste za tých 10, resp. 11 minút nepovedali nič, ale vôbec nič k zákonu, ku ktorému vedieme rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja oceňujem kultúrne vystúpenie, ktorým ste sa nám prihovorili, hoci s niektorými myšlienkami nie celkom súhlasím. Súhlasím napríklad s tým, že slovo je hodnota, že sa ním dá veľmi veľa vecí vyjadriť, že sa ním dá zraniť, dá sa možno aj potešiť niekoho. Nesúhlasím len s tým, že práve na tomto základe má byť postavený nejaký limit, ktorý mne má limitovať moje vystúpenie v parlamente. Viete, každý z nás má tú rétoriku inú, má iný spôsob vyjadrovania. To, čo vy viete povedať za 10 minút, možno ja nedokážem povedať za 10 minút. Potrebujem na to možno 15 minút. To, čo vy dokážete vysvetliť desiatimi vetami, možno ja dokážem pätnástimi. Toto sú jednoducho veci, ktoré sú individuálne. Navyše, každý z nás hovorí k svojmu voličovi a ten volič je v každom prípade iný. A keď aj sa snažíme a snažili ste sa nám vysvetliť, že komunikácia má nejaké pravidlá, má nejaké atribúty, ja tomu veľmi dobre rozumiem. Ja som sa tým v minulom svojom povolaní zaoberala. Ale vy nechcite rokovacím poriadkom zaviesť medzi poslancami akúsi uniformitu vyjadrovania sa. Ten Igor Matovič má a vždy bude mať inú rétoriku, bude mať iný spôsob komunikovania, a tým nemyslím len verbálnu komunikáciu, aj to, akým spôsob sa oblieka, akým spôsobom komunikuje, že má vizuálne pomôcky a podobne. Veď on je taký, aký je, a preto na seba viaže istý typ voliča, práve preto, že je taký, aký je. My nechcime z neho spraviť uniformného, takého, aký, si my myslíme, že by mal byť.
A na záver len, možno ste si aj vy práve teraz vyskúšali, ako ľahkovážne by sa sľuby dávať nemali, lebo je ich potom veľmi ľahké porušiť.

Ďakujem za slovo. K poslancovi Farkošovskému len toľko, že slovo je veľká vec, ale aj keď poviem, že sa zaväzujem do 10 minút, tak potom to treba aj dodržať. To je slovo.

Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán kolega. S mnohými vašimi názormi aj moje presvedčenie súhlasí. Samozrejme, slovo tu máme a musíme si ho vážiť a narábať s ním s vážnosťou a úctou. No len, keď ja som išiel prvýkrát do parlamentu a po dvoch rokoch som zistil, že čo vlastne tí politici robia, lebo ja som v politike nebol, som si lámal hlavu, ako je to možné, že niektoré veci nechápem, a prišiel až Braňo Škripek, náš teraz europoslanec, a mi to vysvetlil hneď v druhej rozprave, čo robia naši politici. Viete, čo robia naši politici? Tu som to asi desiatykrát povedal. Vykradajú obsah významu slov. Vykradajú obsah významu slov. A ja vám to môžem aj demonštrovať. Keď som si dal podpísať nejaký návrh zákona pätnástimi poslancami, dával som ich tu desiatky, možnože aj stovky, predstavte si, keď som mal podpis podpredsedu Národnej rady, bol som hrdý na to, že mladý poslanec má podpis podpredsedu Národnej rady. Prišlo hlasovanie, pozerám, hlasuje proti. Pozriem na papier, mám ho podpísaného, pozerám, hlasuje proti. Idem za ním. Pán kolega, počúvajte, hlasovacie zariadenie zlyhalo? Slabo som vám to vysvetlil, kde bola chyba? Viete, čo mi povedal? Dvadsaťročný poslanec, bývalý podpredseda Národnej rady? Vy si myslíte, pán kolega, že keď niečo podpíšem, som s tým stotožnený? Viete si to predstaviť? Veď to je nonsens! A to je vykradanie obsahu významu slov. Lebo keď v živote podpíšem, koniec, gro, nie je o čom debatovať. Tuto neni takáto alternatíva.
Takže toto je ten veľký problém, to slovo, ktoré tu politici, žiaľ, dlho zneužívajú. Koľko sme tu už mali sľubov? Koľko tu bolo vládnych programov? Ako to mali by naplnené? Nenaplnené! A to je o tom. A to je o tom, pán kolega. A citovali ste G. B. Shawa. Super. Myslím, že on zomrel v roku 1950, keď si dobre pamätám, a povedal ešte jednu vec, a to by som teraz chcel povedať, lebo on zas prežil 19. a 20. storočie, to znamená, žil v tých technických. Povedal, že "keď sme sa naučili už plávať ako ryby, lietať ako vtáci, mali by sme sa naučiť žiť ako ľudia". Takže asi tak.
Ďakujem.

Pán poslanec, chcem vám poďakovať za vystúpenie a poviem aj prečo a dovysvetlím aj to, čo vám použil pán poslanec Galek, že nič nepočul ohľadom súčasne navrhovanej novely. Nuž, keď by ste si všetci, kolegovia, prečítali, ktorí to kritizujete, v dnešnom rokovacom poriadku sa jasne hovorí, že na čo slúži prvé čítanie. Prvé čítanie slúži na to, aby sa povedalo o zákone, že či je potrebný, aby sme ho novelizovali, alebo nie. Nejde sa do podrobností, ktoré by ho mali meniť nejakým spôsobom. A to si myslím, že, pán poslanec Farkašovský, ste splnili, lebo ste jasne povedali, že je to potrebné, a podložili ste to ešte aj dôležitými vecami, ktoré tu naozaj absentujú, správnej komunikácie, váženia slov. Pretože ja by som ešte doplnil k tým prirovnaniam, čo ste povedali, slovo je svojím spôsobom ako projektil, keď už vystrelíte, už ho nedokážete zobrať späť. Aj keď sa ospravedlníte, ono to kdesi v podvedomí zostane. Preto je potrebné naozaj zvažovať, čo poviem. A, samozrejme, ja musím rešpektovať názor niekoho druhého, pretože očakávam, že potom on bude rešpektovať môj názor, aj keď s ním nebudem súhlasiť, ale nemusím hneď používať expresívne slová.
Napokon v tej štúdii, ktorú ste si mohli prečítať, ktorá bola Parlamentným inštitútom spracovaná, dokonca existujú parlamenty, kde majú zoznam slov, hanlivých slov, ktoré sa nesmú používať v parlamente. Takto ďaleko nejdeme. Ale čo je dôležité a to chcem povedať na záver svojho vystúpenia, bolo aj na začiatku povedané, v druhom čítaní bude diskusia, či teda bude obmedzenie na 20 minút alebo to bude dlhšie, tam bude priestor na to, aby sme mohli predkladať pozmeňujúce návrhy, tak opozícia, ako aj koalícia. Pretože jednoducho je to materiál, ktorý je takto pripravený, a musíme dôjsť ku nejakej zhode. A myslím si, že toto je naša úloha, aby sme ku nej došli.

Pán poslanec Farkašovský, no celkom rád využívam túto mimoriadnu udalosť vzhľadom na to, že ste tuším prvýkrát po polroku, po tom, ako ste zobrali šesť poslaneckých platov, vystúpili v rozprave. A pozrel som si teda, že predtým jaká je vlastne tá vaša iniciatíva, či ste predložili nejaké návrhy zákonov. Zistil som, že nula. Pozeral som teda, že či aspoň nejaká faktická poznámka. Zistil som, že až dve. Takže by som to zosumarizoval, že prínos konkrétne vás, pána poslanca Farkašovského zo strany SNS pre voličov SNS a pre občanov Slovenskej republiky sú dve faktické poznámky za štyri minúty, a zobrali ste za to 18-tisíc eur. Čiže to je, myslím, že až veľké váženie si slova. A ja by som od vás ako od moderátora očakával práveže, že vystúpite omnoho častejšie, budete predkladať nejaké návrhy, myšlienky, konfrontovať aj tých opozičných poslancov. Povedať im to, to nenavrhujete dobre, ja by som to navrhoval takto. Ale prepáčte, taký ten pátos, taký ten Dankovský pátos, hovoriť o tom, ako si vážim slová a v skutočnosti ospravedlňovať svoje prázdno, je smiešne.
A bolo mi až trápne za vás, keď som videl, že na začiatku sľúbite, že sľubujem, pomaly ste aj krvou podpísali, že budete vystupovať v každom svojom vystúpení maximálne desať minút, a na konci jak malý chlapec ste pozerali nato, že, frasa, nejako to nestihnem za tých desať minút. Neni vám trápne, že ako poslanec Národnej rady omnoho viac pozeráte na formu, čas, ktorý vám nadiktuje nejaký pán predseda, ako na obsah svojich slov, ako na obsah toho, čo navrhujú opoziční kolegovia, vaši? Neni vám trápne, ešte tú svoju prázdnosť obhajovať tým a robiť z toho cnosť tak, ako váš predseda Andrej Danko?

Keď ste začali rozprávať, použili ste citát G. B. Shawa, mňa hneď napadlo, že ja si od tohto pána pamätám, vzhľadom na to, čo mi tu všetci robíme, a to je, že prijímame pravidlá, dokonca teraz prijímame pravidlá, ktoré budú definovať politickú súťaž a to, akým spôsobom má parlament rokovať, tak G. B. Shaw povedal, že "zlatým pravidlom je jediné, že zlatých pravidiel nie je". To hovoril G. B. Shaw ako v kontexte v tom, že akékoľvek pravidlá majú byť pre spoločnosť alebo pre skupinu ľudí prijímané, majú vznikať v diskusii, pretože keď si niekto osobuje právo, že ja som ten najmúdrejší, ja vediem dialóg formou monológu a prídem s nejakým súborom pravidiel, ktoré veľmi eklekticky a účelovo zapracujem do zmeny rokovacieho poriadku, tak sa mi môže stať, alebo ako sa stalo tu, že vyhlásim to za nejaký typ zlatého pravidla. Čiže ak budeme G. B. Shawa čítať v kontexte, uvedomme si v pokore, že prijímame v rámci všeobecného zákonodarstva pravidlá pre celú Slovenskú republiku a zároveň máme tu možnosť prijímať pravidlá pre samých seba. Ak vyjdeme z pokory, že neexistujú tzv. zlaté pravidlá, ale máme ich prijať v diskusii, a v diskusii sú aj prípustné protinázory, tak nemôžte súhlasiť s tým, že niekomu sa obmedzí čas, že niekto nebude mať možnosť vyjadriť svoj názor aj nejakými mnemotechnickými alebo inými vizuálnymi pomôckami alebo, nedajbože, nafotí rečníka alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za faktické poznámky. Najskôr technokraticky vysvetlím. Ja som ten sľub dal v druhej minúte svojho prejavu, takže splnil som desať minút. Ono, že to malo technicky jedenásť, pán Matovič, tak to už som vás na to zbytočne upozornil, že? Pán Matovič, to, že či hodnotí, to, či je prázdne alebo neprázdne, ja tak isto môžem vzniesť otázku voči vám. Aký prínos má vaša poslanecká práca za pol roka? (Potlesk.) Rozoštvávanie spoločnosti? Divadlo pred Bonaparte? Koľko peňazí ste za to zobrali, pán poslanec? Vidíte! Toto je forma komunikácie, ktorou posunieme parlamentné dianie dopredu? Asi nie. Na túto úroveň ja nebudem pristupovať.
Pokiaľ ide o pána poslanca Galeka, ktorý tvrdí, že som nič nepovedal. každý máme svoj názor. Ide o to, že aj táto rozprava ukazuje, koľko toho nahovorí opozícia. Ja kladiem otázku, čo povedala?
Ďakujem. (Potlesk.)