9. schôdza

Som zaskočená. Určite som možno nečakala to všetko, čo vy poviete. Myslím si, že sme sa nepochopili. Hovoríte, že nastavený, pripravený. Osobná asistencia sa týka detí od šesť rokov. Tak som veľmi zvedavá, ako šesťročné dieťa je nastavené a pripravené na cudzieho človeka.
Nerada by som, aby niečo vyznelo osobne, chvalabohu, mám zdravé dve deti, ale v podstate som im integráciu do života dávala ja. Dneska má jedna 19, ja mám 40, a myslím si, že som ich integrovala dosť dobre a nepotrebovali k tomu cudzích ľudí. Takže ako vôbec sme nepochopili asi pointu toho, čo som hovorila.
A vôbec nehovorím o tom, že by to mali byť len rodičia. Ja len hovorím, aj som to čítala doslova, že je na rodičovi, aby sa rozhodol, či to bude cudzí človek vykonávať alebo niekto z rodiny. Ja nevidím dôvod, prečo by to nemohol vykonávať z rodiny, neviem, mám choré dieťa, tak to bude vykonávať moja sestra, ako či neni schopná integrovať moju dcéru alebo môjho syna, ktorý je zdravotne ťažko postihnutý.
A vám poviem úprimne, pokiaľ ja by som sa chcela v práci, že som tá matka, ktorá chce mať osobnú asistenciu ako cudzieho človeka, ktorý vlastne nepotrebuje spĺňať žiadne kritériá a má 18 rokov, to je všetko, tak tento človek, asi nebudem úplne v poriadku s tým, aby integroval moje dieťa. Ja teda deti mám a ja by som teda asi s tým nebola úplne v poriadku.
Naozaj vidím ako problém aj tú kvalifikáciu, aj toto všetko. Ja naozaj s tými matkami komunikujem a viac-menej sa bavím, už dospelý človek si o tom rozhodne sám, ale naozaj sa bavím o tých matkách, ktoré majú, ktoré začínajú asistenciu, tento príspevok... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Šebová.

Ďakujem.
No, priznám sa, pani kolegyňa, ja som vás pozorne počúvala, ale ja som vám chvíľami nerozumela. Vy ste si jednou vetou protirečili. Na jednej strane ste obhajovali to, čo platí teraz, že teda je pre tie, pre tých postihnutých dobré, keď majú osobných asistentov cudzích, na druhej strane ste povedali, že áno, že aj matky by sa mohli starať, lebo potrebujú peniaze a starajú sa o tie deti.
Ja k tomu len toľko, návrh mojej kolegyne je jasný, jednoduchý. Ja nevidím dôvod, aby sme vôbec o tom diskutovali, pretože bežnou praxou je, že tie peniaze sa nakoniec aj tak dostanú k rodinnému príslušníkovi a robí sa to cez iných ľudí. Je to bežná prax, nieže to je málo prípadov. Hovorím z vlastnej skúsenosti, viem, o čom hovorím. Ja napríklad chodím do práce a mám osobné asistentky, sú to mladé dievčatá, sú to študentky špeciálnych pedagogík, sú super, moja dcéra s nimi trávi plnohodnotný čas, ale ja si jednoznačne myslím, že nechajme to vždycky na matke, na otcovi, aby sa rozhodol, či chce pracovať; alebo nie každá matka má možnosť pracovať, nevie si nájsť prácu, tak prečo, nevidím dôvod, neovplyvní to nijako financie, je to jednoduché, jasné. Neviem, neviem, čo viac k tomu povedať.
Ďakujem.

Pán poslanec Kotleba.

Pani poslankyňa Shahzad, ja som zostal po vašej reči dosť zmätený, lebo som čakal možno úplne niečo iné, a bol som prekvapený z toho, že vy ste relativizovali mnohé veci, ktoré sú jednoznačné. Ja som si dosť podrobne, si myslím, prečítal návrh kolegyne Krištúfkovej a vzhľadom na naše skúsenosti so sociálnou pomocou, s ľuďmi v teréne, v praxi, musím povedať, že tento zákon je nič iné, len vypočutie hlasu volajúceho na púšti. Ja vám musím povedať, sto percent, 100 % rodinných príslušníkov v rodinách, kde sú takto postihnuté deti, si želá to, aby mohli vykonávať túto opatrovateľskú činnosť, aby mohli v zmysle zákona za to dostávať tých pár eur. A toto by bol konečne signál, že Národná rada chce niečo aj pre týchto ľudí spraviť. Naozaj vypočutie hlasu volajúceho na púšti. A preto musím povedať ešte raz, že som bol prekvapený, prekvapený z tej, z toho relativizovania, že na jednej strane áno, je to fajn, ale je to dobré aj takto a mohlo by to byť aj takto.
Ale neberte, prosím, moje slová ako nejakú takú kritiku veľmi, lebo nakoniec ste povedali, že to podporíte, a ja teda ďakujem za každý hlas, ktorý podporí tento návrh. Len možno by bolo treba si niektoré veci pozrieť v kontexte, v kontexte s tým, ako je to napísané, lebo si myslím, že ten cieľ je jednoznačne veľmi dobrý.
Ďakujem.

Pán poslanec Sopko.

... pán predsedajúci.
K vystúpeniu mojej kolegyne len toľko, že ako rozprávala, tak sa mi objavovali v mysli obrazy detí, ktoré som spoznal v škole, ktoré mali ten problém, a spomenul som si aj na to, akým spôsobom, ako ťažko pre ich rodiny bolo zvládať to, aby ich čo najlepšie začlenili do školských kolektívov. Možnože si musíme všetci uvedomiť a predstaviť si, čo všetko tieto rodiny prežívajú, a vidieť aj súvislosti toho, aby naozaj tieto deti sa začleňovali a mohli užívať si spôsob života v týchto kolektívoch tým spôsobom, aby sme naozaj ich pripravovali pre budúcnosť.
Ďakujem.

Pán poslanec Bublavý.

Ja si myslím, že návrh tohto zákona je dobrá myšlienka, ale je tu, niekedy musíme dávať pozor, lebo je hyenizmus niekedy aj u našich najbližších alebo v rodinách, že niekedy poberajú rodinní príslušníci finančné zdroje a nestarajú sa o tých svojich najbližších. Tu musíme dávať na to pozor, že naozaj aby aj tí rodinní príslušníci, ktorí by dostali možnosť a mohli byť asistentami, aby to nezneužívali, aby to nemali len ako zárobok pre míňanie finančných zdrojov na iné účely a nie na pomoc svojich najbližších. Tu upozorňujem aj na túto možnosť, že sa to stáva, a ja to poznám pri iných príležitostiach a naozaj tých prípadov je strašne veľa. Ale hovorím, myšlienka toho návrhu je dobrá.

Pán poslanec Kollár.