12. schôdza

Ja som si tak spomenul na jednu z konferencií v Trnave, sú to nejaké roky dozadu. Venovala sa téme života, ochrany života a podobné témy, a keď aj to mimomaternicové tehotenstvo tam bolo spomenuté, vystúpil tam chirurg, vedel by som ho dneska toho pána doktora ako spomenúť, aj keď to bolo už možno nejakých 15 rokov dozadu, tak on hovoril, že pri chirurgickom zákroku, keď je mimomaternicové tehotenstvo, že v tom vajcovode, že to on ani nerieši, ani neskúma jednoducho, vníma tam, že proste je tam nejaké zdurenie, zväčšenie v tvare vajca, že to vyrežú, a proste je to vybavené. Anička Záborská tu neni, ale na tej konferencii, túto konferenciu zhŕňal MUDr. Neuwirth, jej otec.
A dodnes si to tak pamätám, a tak myslím si, že všetci tí prednášajúci (povedané so smiechom) aj všetci jak tak možno ospravedlňovali aj možno to, že tým, áno, keď sa hladí na dobro ženy a tým vedľajším efektom je to, že zomrie dieťa, ale to nemôže byť cieľ, že idem zavraždiť dieťa. Stáva sa to, hej, tak my chránime ako tieto deti. A on sa zamyslel nad takou vecou a povedal, že tá medicína tak postupuje ako dopredu, a prečo sa nezamyslieť nad tým, že to počaté dieťatko, ktoré je v tom vajcovode, odtiaľ ho vybrať a presunúť ho do maternice, aby toto bábätko prežilo. Ale dneska tuná aj niektoré tie kolegyne vystupovali jak sufražetky, ale pre nich je to len nejaký zhluk buniek a to nie je pravda, lebo z každého zhluku buniek aj z tej zygoty vždycky ľudskej, ľudskej, hovoríme o ľuďoch, narodí sa dieťa, nenarodí sa nejaká žirafa ani nijaký slon, ale vždy je to človek, to nie je nejaký len bezvýznamný zhluk buniek.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, keď som počul pána Kuffu Štefana, ako rozprával o 1 300-tisíc nenarodených deťoch, tak mi prišiel na um taký vtip. Áno, možno sa vám zdá divné, že taká vážna téma a ja idem rozprávať vtip, lenže ten vtip práve našou témou dostáva úplne iný význam. Pôvodné znenie bolo, že keď sa spýtali mladého muža, že prečo sa neženíš, tak odpovedal, no ja za to nemôžem, že moja svokra, ešte keď bola dievča, tak zomrela. Za 70 rokov to už nie je iba 1 300-tisíc nenarodených detí. To už sú dve-tri generácie. Teraz už nikto nepovie, že potrat je dobrý. Prečo si ho potom naša spoločnosť vyberá tak často? Keď každý chce vo svojom živote byť šťastný, mať sa dobre, byť dobrým, prečo potom ten zlý potrat má miesto v našej spoločnosti? Odpoveď sa zdá jednoduchá, lebo zlé okolnosti, mnohé zlé okolnosti. Určite nevieme všetky vyriešiť, ale niektoré môžeme zľahčiť účinnou pomocou.
Na to ale potrebujeme poznať dôvody, pre ktoré sa či žena, či muž rozhodujú pre potrat. Tie sa nedozvedáme, preto navrhujeme aktuálny dotazník rozšíriť o udanie dôvodu. Nie ako podklad pre posúdenie nejakou komisiou, ale na to, aby sme vedeli, kde treba pomáhať. Vieme, že dôvodom sú často sociálne a ekonomické nedostatky. Ako často? Nevieme, lebo nezisťujeme.
Nenarodené dieťa je v našej legislatíve v prvom trimestri tak bez významné, že jeho život môžeme ukončiť bez udania dôvodu. Nemá hrob, nemá meno, neviem, nevieme, prečo zomrel. Niektorí vravia, že nie, že to nebol ešte človek, že jeho život ešte nezačal. Ak by sa mŕtva spermia náhodou stretla s mŕtvym vajíčkom, tak po ôsmom týždni by im začalo byť srdce? Život dieťaťa je pokračovaním života rodičov. Kedysi niektorí vedci tvrdili, že keď dáme handry a zrno do drevenej debny, po troch týždňoch v nej vzniknú myši. Blchy a vši vznikajú z prachu a špiny. Samozrejme, sa mýlili, ale takisto ako tí, čo rozprávajú o zhluku buniek. Z človeka sa vyvinie iba človek, ani korytnačka, ani slon, ani kameň. Stáva sa niekedy, že sa z človeka vyvinie pes alebo sup, niekedy aj prasa, ale až po jeho narodení. Niekedy by pre nenarodené ľudské dieťa bolo lepšie, keby bolo považované napríklad za orla, lebo tým by sa u nás stalo zákonom chráneným v každej fáze vývinu. Ak sa rozhoduje o tak dôležitej hodnote, ako je ľudský život, musíme pre to rozhodovanie vytvoriť maximálne vhodné prostredie. Slobodu rozhodovania bez časového tlaku, stresu, bez obavy z osamelej, sociálne odkázanej budúcnosti. Bez strachu, že na všetko bude sama. Bez stresu z nedostatočnej informovanosti. Preto je potrebných tých 96 hodín, druhá správa a sociálna pomoc.
V tehotenstve je budúca matka veľmi citlivá na všetko, čo sa týka očakávaného dieťaťa. Ak lekár povie, je vysoká pravdepodobnosť poškodenia plodu, matka počuje iba slovo poškodenie, vysoko pravdepodobné poškodenie. Na to, aby si uvedomila, že ide iba o pravdepodobnosť, potrebuje čas, pokoj. Zažili sme si to aj my s manželkou, pravdepodobnosť 1 ku 60, z veľkej časti vypočítaná na základe veku. Takáto správa vie riadne človeka rozrušiť. Aj keď pred nami nestála otázka beriete, neberiete, ako napr. v spomínanej Ukrajine, iba obava z toho, ako to zvládneme, lebo s Božou pomocou sa nemáme čoho báť. Aj keď nevieme, aké to bude, aké ťažké to bude, vieme, že s ním to bude O. K, že to zvládneme. Vyzerá to ale tak, že už neveríme ani Bohu, ani ľuďom, ani sebe, ale veríme, že to už bude iba horšie. Lenže my, neviem, ako to bude, ako to bude o rok, o päť rokov, o 50 rokov.
Práve niečo cez 50 rokov mala pani, ktorá našla svojho biologického otca. Toho pána poznám. V mladosti ju ako nemanželské dieťa dali na adopciu a na starobu, keď vlastné deti sa rozutekali po svete, sa toto pôvodne nechcené dieťa, ale ktorému dali život, stalo prijatou milovanou dcérou nielen vlastného otca, ale aj jeho manželky. Teraz je ich spoločníčkou a opatrovníčkou v rokoch, kedy im ubúdajú sily. Vedeli, ako to skončí, keď sa rozhodli pre adopciu? Alebo teraz jednoduchšie pre potrat? Dieťa nie je problém, ktorý treba odstrániť. Problémom sú vzťahy, chýbajúci otec, podpora v rodine, financie, bývanie, vlastná pohodlnosť, tie riešme. Nepodporujem rýchle a konečné rozhodnutia. Podporme správne rozhodnutia, v ktorých je život, lebo bez života nebude nič, preto hlasujme za.
Ďakujem.

No neukončili ste rozpravu, takže som sa prihlásil. No, ďakujem za slovo.
Áno, viac tuná zaznelo tých takých vážnych tých argumentov, ktoré tu pán kolega ako rozprával, aj tú pravdepodobnosť poškodenia plodu, a kde sa zahrniava už automaticky ten vek žene okolo štyridsiatky, ktorá je tehotná, samozrejme, nebudú rozprávať, že to je super, všetko je O. K., ale vyrátajú pomaly hneď aj 50 % pravdepodobnosť poškodenia ako plodu, čo, poviem, ja tiež poznám vo svojom okolí veľa takýchto prípadov, kde tieto prognózy boli a, vďakabohu, sa nenaplnili.
A tak, ako si to, pán kolega, tuná spomenul, že dneska je byť lepšie asi tým orlom, hej, alebo možno aj ps..., dneska už aj psom a mačkou, lebo budeš viac chránený ako také nenarodené deti. Fulton Sheen rozprával, viete, to už tak často zaznelo, že, že tá zygota, že to je však to je len taký zhluk buniek a tak, a on to tak rozprával, že a čo si ty a čo sme my, človek ako taký. Čo si? No tak, tak potom si aj, tak aj my sme ten zhluk buniek, ktorý sa nakoniec rozpadne, rozpadne sa, hej, zem to jednoducho stroví.
Veľakrát ale, ale tá perverznosť, ktorá tuná pri tých nenarodených deťoch, aj dneska to tu zaznelo, zazneli tu aj ostrejšie výmeny, ale dnes bojujeme za život. A tuná aj to zaznelo. Veď nejde o nič, že interrupcie sa ďalej, že nikto nie je proti interrupciám, ja prehlasujem, ja som proti interrupciám a vždy proti ním budem a ja som za ochranu života, a aby mali možnosť aj nenarodené a počaté deti sa narodiť, všetko budem preto robiť aj celé tie štyri roky.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Dámy a páni, patrím medzi tých, ktorí pripravovali pozmeňujúci návrh k zákonu pani Záborskej, a patrím medzi tých, ktorí s pani Záborskou mali, dovolím si povedať, férovú diskusiu. Bez toho, aby som zbytočne rozpútaval vášne, dovoľte pár slov o tom, prečo nepodporím navrhovaný zákon.
Nemám problém s finančnou podporou tehotných žien, preto sme ju, preto sme aj túto formu pomoci v našom pozmeňovacom návrhu zachovali. S čím problém mám, je viacero príkazov a zákazov, ktoré v návrhu nakoniec zostali. Áno, zákon, s ktorým prichádza pani Záborská, je tým, nie je zákon, ktorý úplne zakazuje interrupcie, ani to nie je zákon, ktorý dramatickým spôsobom predlžuje dobu, počas ktorej nie je možné postúpiť umelé prerušenie tehotenstva. Nakoniec reštrikčných opatrení zostalo len málo. Pani Záborská a jej tým reagovali na argumenty verejnosti a predpokladám a dúfam, že aj na tie naše, a je to tak správne a ja to oceňujem, pani Záborská.
Ale malé zmeny znamenajú veľa a sú zmenami. Predĺženie doby, počas ktorej nie je možné vykonávať interrupciu, nutnosť žien informovať dôvody, o dôvodoch interrupcie či neposkytovanie informácií o antikoncepcii zásadným spôsobom komplikuje ženám život. Tieto obmedzenia sú však pre mňa najmä silným symbolom nedôvery k ľuďom, symbolom návratu do doby, ktorá chce viac kontrolovať a prikazovať. Som presvedčený, že práve preto vyvoláva taký silný odpor.
A ja potrebe tých zmien nerozumiem, počas 30 rokoch slobody sa táto krajina, ľudia, ktorí v nej žijú, snažia naučiť a ukázať, že sú zodpovední, že sa dokážu popasovať so slobodou voľby, ktorú sloboda prináša, a v otázke interrupcie sme ukázali, že sme vyspelou spoločnosťou, ktorá sa vie správať zodpovedne, veď počet umelých prerušení tehotenstva z roka na rok klesá. V roku 1989 ich bolo 48-tisíc, v roku 2019 už len 7 100. To je radikálny pokles o 85 %. A po tom, čo ľudia tejto krajiny ukázali, že pre nich interrupcie nie sú spôsobom, ako ľahkovážne riešiť svoju nerozvážnosť, prichádza návrh zákona, ktorý chce sprísňovať, viac prikazovať a viac zakazovať. Opäť nerozumiem tomu.
Preto vyzývam, nebojme sa zodpovednosti, nebojme spoliehať na slobodnú vôľu ľudí. Chcime žiť v modernej spoločnosti s moderným interrupčným zákonom.
Ďakujem.

Pán Lehotský, povedali ste, že vám vadí na zákone na ochranu života, že ide niečo prikazovať a zakazovať a nemali by sme prikazovať, zakazovať. Nuž podstata štátu a každej autority štátu je postavená na prikazovaní a zakazovaní. Nenájdete jeden jediný štát, ktorý by nemal regulatívne normy, ktoré niečo nezakazujú. Takže pokiaľ máte problém s týmto, tak vy vlastne popierate existenciu štátu akéhokoľvek. A váš nejaký ideál je potom anarchizmus. Ako to je tiež nejaká forma nejakej utópie vlády, lenže tá nefunguje nikde. Takže to už len také, že vám to nevyhovuje pri ochrane života, pritom celý štát je postavený na tom.
Po druhé je to trošku také až, by som povedal, cynické, pretože zajtra chcete ísť vyhlásiť núdzový stav, ktorý nebude nič iné iba ako jedno globálne zakazovanie a prikazovanie.
A po tretie mali by ste si upraviť už ten prejav potom, čo pán Kuffa tu dokázal, že k žiadnemu poklesu potratov neprichádza. To, k čomu prišlo, v skutočnosti je k brutálnemu nárastu používania tabletiek po, ktoré vlastne vykazujú potraty, ktoré sú v štatistikách neni zachytené. Takže asi toľko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Tomáš Taraba ma už predbehol, lebo presne to som chcel, vlastne naraziť na tie čísla, ktoré, o ktorých som vlastne hovoril vo svojej rozprave, že kde sa vlastne presunul ten počet a prečo tie umelé prerušené tehotenstvá, prečo klesol ten počet a kde tie čísla môžme hľadať, v ktorých sférach. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja chcem v prvom rade poďakovať pánovi poslancovi Lehotskému, lebo on bol jeden z prvých, ktorý ešte dokonca pred prvým čítaním ma oslovil, a strávili sme spolu skoro celé dopoludnie, kde sme podrobne prebrali tento zákon, a viaceré veci, ktoré boli pripomienky, tak sme v tých pozmeňovacích návrhoch zohľadnili.
Ale chcem povedať k tomu vypytovaniu sa alebo dotazníku alebo podobne. Ja si myslím, že pri iných príležitostiach sa lekári pýtajú, ako a prečo niekto dostal tú alebo, alebo onú chorobu, a nie vždy je to pre toho pacienta príjemné, napr. pri závislostiach alebo dokonca pri pohlavných chorobách, kde sa pýtajú aj na kontakty, čo.., a je to trestné, ak ten človek tie kontakty nepovie. Alebo ak žena príde s úrazom, ktorý jej spôsobil násilný muž, tak takisto povie a vyzývame ženy, aby, aby to hovorili. Čiže tie, tie otázky sú preto, aby, a tí lekári sa to pýtajú, pýtajú preto, aby stanovili dobre diagnózu, navrhli liečbu, aby pomohli tomu pacientovi, aby pomohli rodine, v prípade toho, toho potratu aj tej žene. A nielen tou liečbou, ale aj prevenciou. A dokonca aj tá žena ešte predtým, ako ide na to ukončenie toho tehotenstva, tak musí ísť na predoperačné vyšetrenia. A by ste sa čudovali, čo všetko sa jej ten lekár pýta, a on to zapíše.
To, čo my chceme, je použiť to v rámci prevencie, a tieto údaje, keď sa raz hodia do systému, sú anonymné a slúžia len pre budúcnosť. Čiže nie je to žiadne strašenie a nič nejak extrémne nepríjemné pre tú ženu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani Záborská, za reakciu. Povedali ste to nakoniec sama, že tie údaje a informácie, ktoré získavajú lekári povedzme pri predoperačných vyšetreniach alebo, ja neviem, policajti, keď dochádza k nejakému trestnému činu, prispievajú ako keby k riešeniu daného problému, resp. pri tých predoperačných vyšetreniach prispievajú k tomu, aby tá operácia bola v poriadku. Ja tu nevidím nejakú spojitosť medzi tým, aké údaje sa chceme, alebo chcete teda dopytovať, a medzi tým, ako je možné riešiť problematiku interrupcií alebo ich znižovania. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, kolegovia, táto debata alebo tieto rozpravy sú v podstate od rána a skutočne tu bolo vypovedané množstvo argumentov, faktov, emócií, vášní, možno aj kritiky a rôznych iných, by som povedala, len gramatických alebo slovných výpovedí.
Bolo tu vypovedané asi všetko a to argumenty na podporu tohto zákona, argumenty proti zákonu, od práva až po, po proste rôzne iné aj invektívy. Ja vás o jedno chcem poprosiť, aby sme my všetci prestali s takou tou animozitou, pretože na základe mandátu poslanca Národnej rady, a každý jeden z nás, ktorý išiel kandidovať, tak išiel kandidovať pre ľudí, pre ľudí, pre človeka, pre občanov, môžeme si to nazvať, proste pre náš štát, svet.
Ja určite chcem týmto vystúpením byť na podporu tohto zákona, pretože tento zákon je ten štartujúci, ktorý môže začať naštartovať a pomáhať hlavne od začiatku tehotným ženám. Tehotné ženy, tak ako tu naše aj predrečníčky možno aj z takého toho, nechcem povedať, opozičného spektra, ale spektra iného názoru hovorili, beriete nám právo na život, beriete nám právo na rozhodovanie, beriete nám právo. Takisto máme z druhej strany podpory žien, ktoré začínajú každý jeden mail, každú jednu otázku, každú jednu, každý jeden začiatok komunikácie pomôžte, prosím, tehotným, pomôžte tehotným ženám. A teraz tu máme proste taký stav.
Viete si predstaviť modelovú situáciu, keby pri takomto zákone sme teraz vypustili mandát Národnej rady a postavili sme tu 150 tehotných žien, dali by sme im tlačítko, hlasovacie zariadenie, a v podstate bez rozdielu na to, v akom štádiu tehotenstva by sa tá žena nachádzala, by výlučne hlasovala len o tomto zákone? Viete si predstaviť nás, že by sme dokázali rešpektovať ich vôľu? Že by sme naozaj vedeli rešpektovať a prijali by sme túto vôľu? Pretože tu sa už veľa nahovorilo o tom, že muž nemá právo, žena nemá právo, politici nemajú právo alebo brať iné právo. Právo, právo, právo... Právo nechajme právnikom.
Tento zákon je o tom, aby sme ochránili život. A je to začiatok života. Viete, ale to je presne to, čo sa tu deje. Národná rada je politika a v politike to už tak chodí, pretože politika robí zákony. Ak by sme si dali na misku váh život ako niečo nevyčísliteľné, lebo vždy hovoríme o tom, život je jedinečný, nevyčísliteľný, je to najvyššia hodnota. Avšak na druhej strane, keď nám to vyhovuje, si zase dáme na tú druhú misku váh právo ženy sa rozhodovať, ktoré jej naozaj nikto v súčasnosti neberie. Kde by sa automaticky mala táto miska alebo tento jazýček váh presunúť? Všetci sa zhodneme určite na tom, že by to malo byť za život.
Nuž a teraz z mojej nedávnej praxe, dlhoročnej, kde ja ako zdravotník a zdravotnícky pracovník som mala vždy na prvom stupni pri výkone môjho povolania život, zdravie. Život, pre ktorý sme mali urobiť všetko bez ohľadu na to, či by sme obetovali aj vlastný život. Takto sa správame aj k svojim príbuzným. Dajme si ruku na srdce. Koľko matiek by povedalo, že by za svoje dieťa život položilo, za svojich manželov, za svoju mamu? A to je o tom, že stále je to o tom živote. O tom živote, ktorý my vôbec nechceme chrániť. Alebo vôbec mu nedáme ani šancu, aby ten život tu bol. Bez ohľadu na to, že naozaj tento zákon nikomu nič nechce prikazovať, zakazovať, aj keď do určitej formy, si uvedomme, že takisto, keď si chceme udržať zdravie a zachovať život, sa musíme týmito zákazmi a príkazmi mnohokrát, stotožňovať sa musíme, ale musíme sa riadiť, pretože bez toho by sme stratili zdravia a nakoniec aj život.
Viete, ja som sa tu už raz vyjadrila na tú tému, že pozerať sa do očí človeka, ktorého opúšťajú sily a zomiera, je, je naozaj zážitok na celý život, pretože si ten život začnete viacej vážiť. A všetko, čo sa týka života, si začnete omnoho viac vážiť. Začnete si vážiť a prehodnocovať svoje rozhodnutia mnohokrát, svoje postoje. A takisto by som možno aj ja pred 20 rokmi, alebo keď som bola slobodná, by som nahliadala na tento zákon úplne ináč, ale teraz, keď viem, že v podstate sa dá život ľahko stratiť, ľahko stratiť, ale nedá sa navrátiť. A toto je to isté, že v podstate je ľahko sa rozhodnúť pod tlakom toho, že nemám peniaze, som mladá, čo by rodičia povedali, áno. A nemám podporu, nemám čas, nemám proste... A vtedy to človek tak nevníma a urobí možno nejaké takéto rozhodnutie. Toto sú výpovede mladých ľudí, mladých žien, ale aj starších žien, ktoré nemali na výber.
Teraz práve tento zákon, ten výber dáva, ponúka. Ponúka tú pomocnú ruku, čo tu možno predtým nebolo. Ponúka zabezpečenie tehotných žien v tom zmysle, že vlastne naozaj už od toho 4. mesiaca, nie v tomto konkrétnom zákone, ale v predchádzajúcom, od toho 4. mesiaca už vlastne pomáha im finančne, ďalej im pomáha v tom čase. To, že urobí niekto zlé rozhodnutie, a potom tá jedna jediná výčitka keby prišla, že v podstate, prečo sme toto, prečo ste mi to dovolili, prečo ste mi nepomohli. To prečo. Presne preto, lebo je tu to slovíčko: keby. Keby som mala dostatok času, keby som mala druhý názor, keby tu bolo viac podpory a viac financií. A toto je to, že ja tento zákon vnímam ako vysoko demokratický v demokratickej spoločnosti. Nechcem tu argumentovať ani faktačne vymenovávať na každú ľavú a pravú stranu, prečo áno, prečo nie, ale určite sme tu všetci poslanci preto, že sme chceli ísť pomáhať tejto krajine, tomuto štátu, ale hlavne ľuďom, ktorí tu žijú. A najhoršie je, keď na to zabudneme, a vtedy príde začiatok konca, lebo keď si nebudeme vážiť život, keď postavíme všetko iné nad život, tak vtedy tu bude začiatok konca.
Ja vás prosím o podporu tohto zákona, pretože to je začiatok pre život. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Monika, vidieť, že možno ty jedna z nás všetkých to zoberieš aj z toho zdravotníckeho hľadiska, a hovorila si - život. Akákoľvek forma potratového zákona nie je o tých druhých, je o nás. Ak by sa naši rodičia rozhodovali ukončiť náš život, boli by sme vďační za legislatívu, ktorá by nás chránila, pomáhala našim rodičom a dávali by ich prostriedky na uchránenie nášho života. Ďakujem za tvoje vystúpenie. Ďakujem pekne.