16. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte mi, aby som v druhom čítaní odôvodnila návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Ešte raz uvediem, že cieľom návrhu je v súlade s Programovým vyhlásením vlády na roky 2020 - 2024 podporovať zvyšovanie povedomia o totalitných obdobiach slovenskej histórie a osobitne si pripomenúť obete komunistického režimu. Tam navrhujeme pamätný deň 24. jún.
A druhá časť je zosúladiť názov pamätného dňa venovaného Slovákom žijúcich v zahraničí s formuláciou uvedenou v čl. 7a Ústavy Slovenskej republiky a statusom v krajanskom zákone č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončila som. Otvorte... Hlásim sa prvá do rozpravy.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, prosím, ako navrhnutému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Anny Remiášovej, Milana Vetráka, Jaromíra Šíbla, Moniky Kozelovej a Gábora Grendela na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 224, v druhom čítaní.
Výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov. Národná rada uznesením č. 284 z 22. septembra 2020 rozhodla o tom, že vládny návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a pridelia ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá. Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol navrhnutý zákon pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov, vyjadreniach i v uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona, tlač 224, schváliť.
Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré predmetný návrh zákona prerokovali, neprijali žiaden pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Spoločná správa výborov Národnej rady bola schválená uznesením č. 60 z 19. októbra 2020. Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Vážené dámy, vážení páni, najprv sa vám chcem ospravedlniť, že trošku som (povedané s úsmevom) popustila pár slov, takže ideme.
Vážené dámy, vážení páni, ako poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky spoločne s poslancami Národnej rady Slovenskej republiky Milanom Vetrákom, Jaromírom Šíblom, Monikou Kozelovou a Gáborom Grendelom predkladáme návrh zákona, ktorým sa dopĺňa a mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dní v znení neskorších predpisov, parlamentná tlač 224.
Cieľom predloženého návrhu zákona je doplnenie zoznamu pamätných dní o dva nové dni, a to 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk Sovietskej armády z Československa v roku 1991 a 21. august ako Deň obetí okupácie Československa v roku 1968. Dôvodom je pripomenutie si týchto významných dní, ktoré ovplyvnili vývoj a dejiny slovenského národa v čase tzv. normalizácie počas komunistického režimu a vymedzujú tým 23 rokov okupácie Československa.
V podstate ide o to, aby sme si uctili v prvom rade ľudí, ktorí vďaka okupácii, ktorá začala z 20. na 21. augusta 1968, títo ľudia, ktorí prišli o život a následne v priebehu tých 23 rokov ich bolo okolo 400. Okupácia mala, samozrejme, aj výraznú emigračnú vlnu. V rokoch ´68, ´69 utieklo z Československa viac ako 70-tisíc občanov a v následnej dobe utekalo priemerne 5-tisíc občanov denne. Za celé obdobie komunistického režimu odišlo z Československa viac ako 200-tisíc občanov. Neboli to iba zásahy do ľudských osudov, ale boli to i veľké majetkové a environmentálne škody, ktorých následky máme dodnes. Celková výška materiálnych škôd spôsobených sovietskou armádou na území Československa bola odhadnutá na 6 miliárd Kčs. Samozrejme morálne škody boli oveľa ťažšie a spôsobené práve sovietskou okupáciou, dve desaťročia trvajúcou, sú nevyčísliteľné. Dokonca v roku 1983 bola na území Československa rozmiestnená sovietska raketová brigáda, vyzbrojená nosičmi jadrových zbraní. Do týchto priestorov nemalo prístup velenie Československej armády. Niet teda divu, že odchod sovietskych vojsk patril medzi prvé požiadavky verejnosti v novembri 1989 a preto Federálne zhromaždenie vyhlásilo v decembri 1989 zmluvu o pobyte sovietskych vojsk za neplatnú a štát požadoval ich urýchlený odchod. Posledný transport so sovietskymi vojakmi prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991.
Predpokladaný (predkladaný, pozn. red.) návrh zákona nemá žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy, podnikateľské prostredie, nezakladá žiadne sociálne vplyvy a nemá žiaden vplyv na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti. Predpokladaný (predkladaný, pozn. red.) návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
A na záver. Sovietska okupácia tvrdo zasiahla do osudov ľudí tejto krajiny. Ľudia, ktorí boli nútení prežiť to obdobie, ich životy boli oklieštené, čo sa týkalo vzdelania, vycestovania, zamestnania, proste boli postihnutí po tejto stránke za každú cenu. Takže okupácia neniesla a nepriniesla nielen existenčné, ale zároveň i likvidačné problémy. A toto všetko podporoval bývalý totalitný režim. A práve preto, aby sme si uctili všetkých, ktorí v tom období prišli o život, aby sme si uctili ich rodiny, aby sme si uctili všetkých, ktorí prišli o existenciu, a zároveň aby mladá generácia sa poučila, že niečo podobné sa už nikdy nesmie zopakovať.
Prosím, podporte.

Vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, prosím, ako navrhnutému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 222, v druhom čítaní. Výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov.
Národná rada uznesením č. 283 z 22. septembra 2020 rozhodla o tom, že vládny návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a pridelia ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol navrhnutý zákon pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona, tlač 222, schváliť. Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré predmetný návrh zákona prerokovali, neprijali žiaden pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Spoločná správa výborov Národnej rady bola schválená uznesením č. 61 z 19. októbra 2020.
Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som a otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, milí kolegovia, na túto tému hovorím z tohto miesta, ťažko počítať koľkýkrát. Ale je to môj štvrtý akt predkladania v rôznych zostavách, pričom najčastejšie stál pri mne môj spolupredkladateľ Ondro Dostál. Ale dnes je tých spolupredkladateľov sedemnásť. A to mi dáva nádej, že tento štvrtý pokus, vo vzpieraní je štvrtý pokus mimo súťaž, teda bude korunovaný úspechom, v čo mi dodáva vieru zloženie tejto snemovne.
Zažil som i malé počty získaných hlasov pre tento návrh, pretože tu bolo priveľa komunistov, ľudákov a neoľudákov i tých, pre ktorých je vznik Československej republiky neoddeliteľne spojený s Trianonom. Neboli to teda dobré konštelácie, ale dá Boh, že bude platiť latinské Finis coronat opus, že ten koniec bude dobrý.
Dvadsiaty ôsmy október je dátum, od ktorého sa odvíjajú naše moderné dejiny. Na tú tému sa dá hovoriť, samozrejme, celé hodiny a každý si môže vybrať v súlade so svojím presvedčením tú či onú kapitolu, tú či onú súvislosť, ten či iný vklad, ktorý Československá republika do dejín, moderných slovenských dejín vložila. Priatelia z výboru pre kultúru a médiá mi prepáčia, ak tu v pléne zopakujem niečo z toho, čo už počuli, ale vždy, keď sa tak deje, tak ma napadá, že aj Hamlet hovorí vždy "byť či nebyť" a nevymýšľa si k tomu nič kreatívne nového, lebo Shakespeare to napísal dobre.
Ale tak napríklad chcem poukázať na jednu vec, ktorá sa z hľadiska dnešného Slovenska odvíja od Československej republiky, ktorá toho 28. októbra vznikla. A to je fakt, že máme tie hranice, ktoré máme. Samozrejme, že to berieme ako hotovú vec, ale pravda je, že existoval celkom na danú situáciu nie zavrhnutiahodný v iných hlavách, ako boli hlavy československých vlastencov, návrh, že napríklad Bratislava má byť otvoreným mestom. Niečím takým, čo nebude patriť ničomu a bude to niečo samostatné a spoločné. Vonkoncom nebolo jasné, že Bratislava bude Československá republika. Už vonkoncom nebolo jasné, ako bude prebiehať južná hranica slovenského územia v Československej republike. Existovali veľmi optimistické návrhy, videl som tie mapy, kde bol Miškolc na Slovensku. Ale existovali, samozrejme, zároveň návrhy, kde Košice na Slovensku neboli.
Chcem teda povedať, že to napríklad, s čím žijeme a kam možno budeme musieť v najbližších dňoch postaviť testovacie stany, aby sme chránili naše územie pred ďalším dovlečením COVID-u, ktorého máme vlastného dosť, že tie hranice nám položila Československá republika. A opäť nedá povedať, nedá sa nepovedať v konflikte záujmov, že to boli práve Edvard Beneš a Štefan Osuský, ktorí vykonali rozhodujúce dielo v Trianone, aby tieto hranice, ktoré máme, boli uznané. A možno je to len taká šľahačka na torte, ale vybojovali Petržalku ako predpolie. Dnes je to druhé najväčšie mesto na Slovensku, ale vonkoncom nebolo jasné, že Petržalka bude Československá republika.
A takýchto vecí je veľmi a bolo by to ozaj na sympózium pre zaujatých. Ja ďakujem vám, ktorí ste tu, a nie je vás veľa, ale nezvykol som, že býval full house, keď táto téma išla, nejak to tak osud riadil, že to často bývalo v takejto konštelácii.
A zopakujem ešte jednu vec, ktorú som povedal na kultúrnom výbore, ktorému by som veľmi rád aj z tohto miesta poďakoval, pretože hlasovanie o tomto návrhu, ktoré tam prebehlo, ma naplnilo nádejou a vďakou voči členom výboru pre kultúru a médiá. A dáva mi nádej, že to vyjde. Tam som spomenul ešte jeden fakt. Vo foajé Národnej rady po bokoch od Francisciho dobrovoľníkov čestnej stráže, ktorých tam máme, stoja dve bronzové busty. Je to busta generála Štefánika, najväčšieho Slováka našich dejín, a busta Andreja Hlinku, statočného kňaza, ktorý v časoch vrcholiacej maďarizácie zachoval statočnosť a čelil. Obidvaja stáli pri zrode Československej republiky a Československá republika je aj ich dielom. A je zvláštne, že ich busty máme v Národnej rade, že máme zákon zvaný lex Hlinka. Ale zvláštne je tiež, že 30 rokov po vzniku nezávislej Slovenskej republiky sme sa doteraz nedostali k tomu, aby sme si vážili ich prácu.
Je to zvláštne a hovorím to znova a znova, že na Milanovi Rastislavovi Štefánikovi uctievame májový deň, keď vo Vajnoroch zahynul miesto toho, aby sme uctievali jeho dielo. Je vôbec zvláštne, že sa uctieva smrť niekoho. Myslím, že je málo osobností vo svete, kde by sme si ctili predovšetkým ich smrť. A ja si tiež myslím, že nikto zo Slovákov neurobil pre vznik Československej republiky toľko, ako Štefánik, a preto je primerané, ak mu chodievame dávať vence na Bradlo, klaniame sa mu, aby sme si, preboha, ctili kvôli čomu žil a bojoval.
Ako hovorím, dalo by sa na túto tému hovoriť veľa. Ale keď budeme zajtra o jedenástej hlasovať, teda vy, čo ste tu, to počujete a ostatní sa zariadia tak, ako sa zariadia, tak myslime na to, že ak máme dve osobnosti slovenských dejín pri vstupe do budovy, kam vchádzame riadiť osudy Slovenskej republiky, že by sme si mali ctiť i to, čo pre túto našu vlasť vykonali. A ja budem veľmi vďačný, ak, tak ako kolegovia a priatelia z výboru pre kultúru a médiá, podporíte tento návrh aj vy.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, dovoľte mi, prosím, ako navrhovanému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov v druhom čítaní.
Výbor pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov. Národná rada uznesením č. 285 z 22. septembra 2020 rozhodla o tom, že vládny návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a pridelila ho na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre kultúru a médiá.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona, tlač 229, schváliť. Výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré predmetný návrh zákona prerokovali, neprijali žiaden pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Spoločná správa výborov Národnej rady bola schválená uznesením č. 62 z 19. októbra 2020. Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som iba krátko vystúpila. Všetko, myslím si, že moja kolegyňa pani Záborská už povedala k tomuto dňu. Tak ja vlastne krátko len uvediem jeden pozmeňujúci návrh a trošku nadviažem na to, čo hovorila. Takže pokiaľ ide o pamätný deň 24. jún, pre zopakovanie, ako už povedal pán kolega Osuský, že niektoré veci, na niektoré netreba nič vymýšľať a možno iba zopakovať. Je to pomenované, ten deň je daný podľa toho, keď Silvester Krčméry vystúpil so svojou záverečnou rečou na procese a povedal toto: "Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej. Nám stačí tá pravda, lebo je väčšia a silnejšia, ako je moc. Kto však má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.". Tieto slová sa stali symbolom väzňov svedomia a vôbec všetkých obetí komunistického režimu.
A ja krátko iba nadviažem na pozmeňujúci návrh trošku s tým súvisiaci. Pozmeňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Anny Andrejuvovej k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorý sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja, pamätných dňoch v znení neskorších predpisov, tlač 222.
V čl. 1 sa za 2 bod vkladá nový 3. bod, ktorý znie:
"3. V § 3 sa za písm. n) vkladá nové písm. o), ktoré znie:
"o) 12. október - Deň samizdatu".
Doterajšie písmená o) až u) sa označujú ako písmená p) až v)."
Odôvodnenie: Dvanásty október navrhujeme ustanoviť nový pamätný deň - Deň samizdatu. Ako vieme, ide o tajné vydávanie a rozmnožovanie, rozširovanie kníh a periodík, ktoré sú zakázané, resp. nemôžu oficiálne vychádzať v totalitných režimoch, najmä v komunistických diktatúrach. V minulosti i na Slovensku represívny aparát totalitnej moci samizdat tvrdo potlačoval a disidentov, ktorí ho vydávali, perzekvoval. Zjednodušene možno samizdat zhrnúť slovami Vladimíra Bukovského, významného predstaviteľa disentu a bojovníka za ľudského práva v bývalom Sovietskom zväze: "Samizdat, sám ho napíšem, sám si ho redakčne upravím, sám si ho scenzurujem, sám ho vydám, sám ho rozdistribuujem a sám za neho strávim i čas vo väzení."
Snaha ustanoviť 12. október ako pamätný deň je prejavom úcty občanov Slovenskej republiky k odvahe a hrdinstvu mužov a žien, ktorí v akomkoľvek období neslobody, najmä však v rokoch 1948 až 1989 počas komunistickej diktatúry v bývalom Československu riskovali perzekúciu zo strany štátnej moci, príp. takouto perzekúciou trpeli, a to len z dôvodu realizácie svojich základných ľudských práv a slobôd, najmä slobody prejavu a slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Zároveň je to prejav vďaky za to, že vydávaním alebo rozširovaním totalitnou mocou zakázanej samizdatovej literatúry títo muži a ženy prinášali myšlienky slobody i ostatným spoluobčanom.
Tiež je vhodné, aby sme si týmto spôsobom, aj Slovenská republika uctila to, čo je vzácne a hodnotné, považované, považuje slobodný a demokratický svet - české a slovenské periodické samizdaty, ktoré boli vydávané počas obdobia komunizmu a sú uložené v zbierkach knižnice Libri prohibiti v Prahe, sú totiž od roku 2013 zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako Pamäť sveta.
Tento deň 12. október je zvolený ako symbolický dátum, keďže v tento deň roku 1988 veľká skupina vydavateľov samizdatov v Československej socialistickej republike v liste prezidentovi Gustávovi Husákovi otvorene protestovala proti uväzneniu jedného z nich - kresťanského aktivistu Ivana Polanského z Dubnice nad Váhom a požadovala jeho prepustenie alebo uväznenie tiež ich samých. Ústav pamäti národa už niekoľko rokov k tomuto dátumu pripravuje pamätné a slávnostné podujatia.
Ďakujem pekne, skončila som.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, prichádzam opäť k mikrofónu, aby som sa po tom, ako som uviedol náš, nás osemnástich návrh zákonnej predlohy, sa dotkol i toho, s čím vystúpila kolegyňa a kolega, pretože je jeden spoločný priesečník všetkého toho, čo tu dnes v spoločnej rozprave preberáme. Je to pamäť národa.
Medzi poslednými slovami vystúpenia kolegyni Andrejuvovej bola práve pamäť. A budem do smrti hrdý na to, že som sa spolupodieľal na vzniku Ústavu pamäti národa. A i to je vždy osobná spomienka, keď som prvýkrát bol na návšteve u zvečnelého Jána Langoša na Záhradníckej, tak mi ukazoval vo vchode do domu kovové dvere, ktorých tam bolo zopár a ktoré slúžili veľkosťou primerane na ukladanie detských kočíkov. A ukázal mi tie dvere, v ktorých na konci za kočíkmi a rôznym haraburdím sa skrýval stroj, na ktorom rozmnožoval texty. Teda všetko to, čo si pripomíname tými dňami, ktoré dá Boh, dostanú sa do nášho kalendára veľkým písmom, má akési osobné asociácie.
Ako pedagóg lekárskej fakulty som bol pred rokmi rokúcimi oslovený skupinou katolíckych študentov, ktorí ma začali pozývať na stretnutia, aj keď som im na úvod povedal, že som evanjelik augsburského vyznania a oni povedali, že to oni vedia, ale že budú radi, ak budem s nimi chodiť. A keď hovoríme o samizdatoch a o statočných ľuďoch, o Silvestrovi Krčmérym, tak musím spomenúť i to, že jedno z tých dievčat, budúca lekárka mala brata, ktorého na poľských hraniciach chytili represívne orgány totalitného režimu a zavreli ho pre pašovanie náboženskej literatúry.
Teda všeličo sme v tých rokoch, ktoré si pripomíname, prežili. Tí, ktorí sa o to zaujímame, tak si pamätáme statočné postoje, zbabelosť i zradu. Pamätáme si heroickú postavu doktor Milady Horákovej, jedinej popravenej ženy, ktorú komunisti napriek protestu civilizovaného sveta popravili vo vykonštruovanom procese. Na rozdiel od Silvestra Krčméryho sa nedožila momentu, keď tí, ktorí mali moc, tú moc stratili a tá pravda zvíťazila.
A my, ktorí sme roky sa stretávali v deň popravy Milady Horákovej pri pamätníku obetí komunizmu na Jakubovom námestí, absolútne akceptujem, za seba hovoriac, to, že si budeme pripomínať Silvestra Krčméryho a jeho statočnosť, lebo tak ako on bol statočný, a jeho meno tu znie, tak boli statoční mnohí bezmenní. Mnohí, ktorých mená okrem archívov Štátnej bezpečnosti a, dá Boh, Ústavu pamäti národa zriedka zaznejú.
Ale tak, a teraz sa vraciam k tej našej novele, alebo k nášmu zákonu, i to, že máme slobodnú slovenskú demokratickú republiku, sme museli niekde začať. A začali sme ako jediná stredoeurópska demokracia v Masarykovej Československej republike. V Masarykovej Československej republike, na ktorej, a tu sme opäť u tých bezmenných, ktorú vybojovali na bojiskách Busie, Bachmača i Doss Alto vo Francúzsku, v Rusku i v Taliansku legionári. Mnohých sme poznali po mene, lebo boli velitelia. Vošli do dejín: Medek, Štefánik, ale mnohí boli bezmenní a padli v tých bitkách. Ale i oni kráčali za vznikom Československej republiky, za dielom, ktoré zosobnil Tomáš Garrigue Masaryk.
A tak ako si pripomíname tým, že uctíme dni utrpenia i dni slávy tých, ktorí sa na tom podieľali, tak by sme mali urobiť všetko pre to, aby v našej pamäti ostalo to, čo vlastne z môjho pohľadu by som napríklad nazval Kocábov deň. Deň, keď odišiel posledný okupant Sovietskej armády.
I o tom mám osobnú spomienku Jána Langoša, ako bol v centrále KGB už ako slobodný reprezentant Česko-slovenskej federatívnej republiky v rámci svojej povinnosti ministra vnútra. Rozprával mi o tom mrazivom pocite, ktorý z toho mal. Tí všetci ľudia, ktorí sa podieľali na tom, že sme slobodní, si zasluhujú, aby sme ich pamätali a ja s radosťou vítam to, že som v rozprave s kolegami, v zlúčenej, ktorí predložili dobré návrhy zákona, ktoré pamäť nášho národa potrebuje.

Ďakujem, pán predsedajúci. Milí kolegovia, je to taký zvláštny večer pre mňa, ktorý sa tak zapíše hlboko do mojej pamäti. Výsledkom slobody a výdobytkom Novembra ´89 je možno aj tento večer. Tridsať jedna rokov som čakala na dnešnú rozpravu, státisíce nevinných odsúdených sa dnes teší a hovorí, že konečne. Myslím si, že keby bola iná garnitúra, tak tieto sviatky a možno aj v rozprave vlastne tie myšlienky by sa nikdy na pôdu tejto Národnej rady nedostali. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ako vieme, ja sa teda chcem vyjadriť k návrhu štátneho sviatku 28. októbra, keďže ide o zlúčenú rozpravu, aby to bolo jasné.
Všeobecne vieme, že platí fakt, že Československo vzniklo alebo Československá republika vznikla 28. októbra 1918 zákonom, ktorý vydala skupinka českých politikov združená okolo takzvaného Národného výboru československého zákonom č. 11/1918 Sb. Opakujem, o tomto akte, že bola vyhlásená Československá republika, slovenskí politici, slovenská strana nebola informovaná, nevedela o tom, politici z Martina, z Bratislavy, ani z Budapešti. Takže nebolo to ani so súhlasom ani s účasťou slovenskej strany. A dôkazom toho je aj to, že Slováci sa zišli 30. októbra v Martine, pričom hrozilo, že bolo pripravené maďarské vojsko, ktoré chcelo rozprášiť toto stretnutie a hrozilo aj zatýkanie, dokonca, že až popravy, až tak ďaleko. Takže ďalej fungovalo Uhorsko a Slováci teda nevedeli o tomto akte. A to je veľmi dôležité.
Samozrejme, že Slováci od začiatku roku 1918 nepochybne do Česko-slovenského, teda nie Československého bez pomlčky, štátu ako štátotvorný subjekt chceli vstúpiť. To je jasné. Pracovalo sa na tom cez vojnové roky. Svedčia o tom aj aktivity Štefánika, ďalej uzavretá Clevelandská zmluva, Pittsburská dohoda, ale aj telegram Matúša Dulu, predsedu Slovenskej národnej strany, ktorý poslal 30. 10. 1918, adresovaný pražským politikom, v ktorom píše, citujem: "Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyindikuje pre slovenský národ účasť na otvorení, na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska." Upozorňujem na to, že Slovensko bolo na prvom mieste. Toto je presný citát telegramu.
Matúša Dulu 30. 10. 1918 zároveň zvolili aj za predsedu Slovenskej národnej rady a preto je nemysliteľné, že by účastníkov Martinského stretnutia o svojom telegrame neinformoval a že by sa obsah tohto telegramu nejakým spôsobom nepretavil alebo neobjavil aj v texte Deklarácie slovenského národa, ktorý poznáme pod takzvanou Martinskou deklaráciou. Po schválení deklarácie účastníkmi na súkromnej porade niekoľkých osôb a na nátlak Milana Hodžu bol text deklarácie svojvoľne zmenený. Vypustili požiadavku sebaurčovacieho práva Slovákov a účasť ich reprezentantov na Mierovej konferencii. Karol Medvecký, ktorý bol tajomníkom Slovenskej národnej rady, ktorý je na uverejnenom texte deklarácie uvedený ako signatár, vyhlásil uverejnený text za falzifikát a poprel, že by bol deklaráciu v takejto forme podpísal. Andrej Hlinka vyslovil obavu, že niekto neoprávnene vyhlási deklaráciu za falzifikát. Hlinka sa v súlade s platným textom deklarácie dostavil na Mierovú konferenciu do Paríža, ale pražská vláda ho zablokovala a nechala zavrieť. Tak najprv Maďari a potom Česi.
Informácie o dodatočných zmenách v texte deklarácie vykonali na nátlak Milana Hodžu, ktorý deklaráciu nepodpísal, prenikli na verejnosť v týždenníku Slovák až 5. februára 1922. Na škodlivom účinku falzifikátu, ktorý poznáme ako Martinskú deklaráciu, to už nič nezmenilo. Tento sfalšovaný dokument je z právneho hľadiska nulitným aktom, ktorý síce nemožno nijako konvalidovať, avšak ktorý dobre poslúžil českému vojsku, keď začalo obsadzovať Slovensko ako akýsi pozývací list. Neviem, či vtedy začala tradícia pozývacích listov.
Chcela by som podotknúť, že originál Martinskej deklarácie sa doteraz nenašiel. Takže my poznáme len falzifikát, ktorý je nulitný, ktorého jeho právne účinky sú nulitné. Chcela by som na podporu toho, že 28. október nemôže byť štátnym sviatkom, uviesť fakty, konkrétne fakty publikované v rôznych prameňoch, žiadne dojmy, žiadne názory, ale fakty publikované.
Tak poďme teraz na české pramene. Česká historička Lenka Bobková v Práci zo 7. 4. 1948, ktoré sa volá Ustavení koruny království českého, český sad Karla IV. vydané v Prahe vydavateľstvo Havran 2006. Dny, které tvořili české dejiny, to je asi kapitola, píše: "Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujíci pojmy vyjádřujíciho příslušnost té které koruny země k teritoriu ovládaného českým králem, zanikla Korona regny Bohémie teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.".
Čiže Česi vždy chápali vznik štátu zriadeného 28. 10. 1918 zákonom Národného výboru Československého číslo 11/1918 Sb. ako obnovenie českej štátnosti, a nie ako vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ešte by som chcela podotknúť, že zvykne sa tu konštatovať o prvej Slovenskej republike, ktorá vznikla 14. marca 1939, ktorá je stále označovaná ako, teda často označovaná ako vojnový štát, by som chcela podotknúť, že táto vznikla 14. marca, teda pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny, čiže nemožno hovoriť o vojnovom štáte. Zato Československo alebo Československá republika vznikla ešte v čase prvej svetovej vojny, pretože prímerie medzi bojujúcimi stranami bolo to podpísané až 11. novembra 1918 a súčasne vznikla ako dôsledok svetovej vojny porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Čiže presne vyhovuje termínu ´vojnový štát´.
Z ďalších prameňov, napríklad českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie. V žiadnom prípade nevstúpili do obnového Českého štátu ako rovnocenný štátotvorný subjekt. Krátky čas po podpise Pittsburskej dohody sa jej spoluautor a signatár Tomáš Garrigue Masaryk vyjadril:
"Než hlavní věcí je, že dokument úmluvy je podvržený, je falzum.". To hovorí o Pittsburskej dohode. "Proto politik, vážny státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falzifikát se nemůže stát státním aktem.". Je to publikované v knihe Milan Ďurica - Tomáš Garrigue Masaryk a jeho vzťah k Slovákom, Lúč Bratislava 2007.
Podľa mňa tu išlo o jasný prejav vierolomnosti a konania v zlej viere, tzv. mala fides. Masaryk svojim výrokom usvedčil z vierolomnosti sám seba. Z Masarykovho výroku je totiž zrejmé, že nepočítal so Slovákmi ako s rovnocennými partnermi Čechov. Masaryk vo svojej knihe Světová revoluce za války a ve válce 1914 až 1918 vydané v Prahe v roku 1925 hovorí, že Pittsburskú dohodu podpísal, citujem: "k uspokojení malé slovenské frakce, ktorá snívala o bůhví jaké samostatnosti Slovenska" a že to urobil "bez váhání". Masaryk takto priznal, že vierolomne využil Slovákov, ktorí v zahraničí pracovali pre vznik Československého štátu a nikdy im nemienil splniť to, čo hoc aj písomne sľúbil.
V zásadách programu, ktorý schválilo vedenie českej národnej demokracie, sa písalo: "Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ je před stáletími založen, náš národ si ho vydobyl po třistoleté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.". Opäť Milan Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, Lúč Bratislava 2003. Aj toto svedčí o tom, že Česi si, Česi mali na mysli Český štát a Slovákov za rovnocenných partnerov nepovažovali.
Alojz Rašín, český militantný nacionalista v roku 1920 vyhlásil: "Vybojovali sme si Československý stát a ten musí zůstat českým státem. Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovali."
Autor Klimek Anton, 30. 1. 1933 Nástup Hitlera k moci - začátek konce Československa, vydavateľstvo Havran Praha, 2003. Českým nacionalistom nešlo o spoločný štát Čechov a Slovákov, ale o Český štát s pripojením, čiže anektovaným Slovenskom.
Podľa Ottůvho Obchodného náučného slovníka, citujem: "Ani v době největší perzekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverénny Český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska", to Česi tvrdili, "připojení Slovenska má důvody v právu hospodářskem, národnostním a přirozeném.". Vydané v druhom zväzku Ottůvho obchodního náučného slovníka z roku 1921. Opäť išlo o Český štát s pripojením, s pripojeným Slovenskom.
Ďalej tento Ottov obchodný náučný slovník uvádza, citujem: "Slovensko bude naší koloniální zemí", II. zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921. Nešlo len tak nejaký slovník, o nejaký slovník. Táto publikácia totižto bola jednoznačne mienkotvornou. Česi boli na ňu mimoriadne hrdí. Bola pre nich niečím ako encyklopédia Britanica pre Britov.
Z dokumentov vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži sa dozvedáme, citujem: "Pro Český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovať směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídke osídlení. To je právě na Slovensku, které na jeden kilometr čtvereční nemá ani polovinu lidí, kolik ich mají České země, 59 na jeden kilometr čtvereční, zatím co české země 128 lidí na jeden kilometr čtvereční. Slovensko se může stát kolonizační zemí českou." Autor Jozef Klimko, Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc, Bratislava 1980.
V októbri 1907 vyšlo prvé číslo mesačníka Naše Slovensko. V podnadpise sa uvádza, že je to časopis, citujem: "hájící zájmy uherských Slováků". Už v úvodnom článku Podporování Slováků a český národ sa hovorí: "v posledních letech česká inteligence početne tak vzrostla a malý český prostor jí už nemůže stačiť. Jestli se však podaří Slovensko zachránit od pomaďarčení, naskytne sa tu Čechům široké pole působnosti a tí, kterí, pro které nebude doma místa, přijdou na Slovensko a nájdu tu jiste bohatý pramen výživy". To bol pohľad budúcich kolonizátorov s vyjadrením túžby po českom lebensraume dragged na Hostýn. A ešte inými slovami, to najlepšie si ponecháme doma v Česku a to horšie pošleme vyžierať Slovensko.
V roku 1926, teda v čase, keď bola v Taliansku oficiálne vyhlásená diktatúra a bola zrušená sloboda tlače, udelil Tomáš Garrigue Masaryk najvyššie československé vyznamenanie Rád bieleho leva Benitovi Mussolinimu. Chcem toto dať do pozornosti všetkým kritikom a krikľúňom o fašistoch. Čiže vyznamenali zakladateľa fašizmu. V Nemecku bol nacizmus, ale toto bol fašista a fašizmus. Toto bolo uverejnené, aby to bolo jasné, Lidovky.cz 28. októbra 2010 aj Tyden.cz 1. októbra 2020. Táto informácia bola uverejnená. Masaryk sa tu prejavil ako super demokrat svetového formátu. Čiže môžme aj povedať, že v podstate išlo o štát, ktorý podporoval fašizmus. Teraz by som chcela uviesť britské pramene a čerpalo sa predovšetkým z archívov britských diplomatov, ktorí pôsobili v Československu a posielali depeše domov. Takže to je vyjadrenie, by sa dalo povedať, objektívne, nezávislé, nezaťažené, či boli Česi alebo Slováci, alebo kto, proste úplne nezaujato. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, viem, že ste sa trošku rozohnili, len prosím vás, aby ste si napravili rúško.

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Stále si ho napravujem, ďakujem.
Britský chargé d´affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši č. 157 z 6. novembra 1919 do Londýna hlásil: "česká administratíva nad Slovákmi bola a zostáva krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou".
Úradník Foreign Office z 15. novembra 1919 vo svojom zázname napísal: "Čechom nemožno dôverovať, že budú postupovať spravodlivo voči Slovákom, nech si doktor Beneš vraví, čo chce".
Ďalej kňaz írskeho pôvodu doktor Vans v správe z 29. novembra 1920 britskému vyslancovi v Prahe Georgovi Clarkovi píše: "Slováci neznášali tyraniu starých Maďarov, ale poznali, čo tyrania znamená, až keď sa dostali pod Čechov." Toto hovoria britskí diplomati.
Ďalej. Britský konzul v Bratislave Robert Smallbones v depeši č. 19 z 19. októbra 1923 uvádza, citujem: "Je mnoho Čecho-Slovákov, to jest Slovákov, ktorí chcú byť v republike, ale bez spojovníkových Čecho-Slovákov v tom zmysle, aký sa tu vnucuje, som zriedka stretol, pomimo vládnych úradov a kruhov revolučných prospechárov." Smallbones ďalej v depeši z 24. marca 1924, to je príloha k depeši č. 96, tiež uvádza, citujem: "Hospodárske záujmy Čiech, Moravy a Sliezska na jednej strane a Slovenska a rusínskeho územia na strane druhej nie sú totožné a tieto dve ostatné entity, t. j. Slovensko a Rusínsko boli v skutočnosti zahrnutím do Československej republiky poškodené.". (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa vás spýtať, či máte toho...

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Áno, ja som na 30 minút.

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Ja to nespochybňujem, len je sedem hodín, práve...

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Ja vám len oznamujem, že tak sa rozhodnite, áno, ja to mám dlhšie...