Páni a dámy, odporúčam nabiť vaše zbrane a môžte sa začať hlásiť do faktických, myslím si, že aj vopred. Takže dúfam, že ste mali dobrý obed. Mrzí ma, že nie sme tu v hojnejšom počte, možno by sa zišlo. A dovoľte teda, aby som vystúpil; koľko mám, dvadsať minút? A by som možno išiel na to tak trošku sumarizačne. A hoci sa patrí teraz pri schvaľovaní nového programového vyhlásenia vlády pozerať sa do budúcnosti, myslím si, že zároveň by sme sa mohli pozreť trošku aj späť.
Priznám sa, nechystal som si toto vystúpenie. Jediné, čo som si nachystal, tak som si napísal menoslov súčasných ministrov aj ministerstiev, aby som náhodou na niekoho nezabudol, a pár faktov alebo čísiel, lebo čísla nepustia.
Na začiatok sa patrí ospravedlniť sa všetkým, ktorým som sa počas svojho trošku viac ako ročného pôsobenia na poste predsedu vlády, ktorých som sa dotkol, ktorí možno vnímali moje vyjadrovania ako nenáležité, ktorí nerozumeli tomu, že áno, že ma do nepríčetna mnohokrát vytáčal cynický prístup niektorých ľudí, pre ktorých vlastné percentá a politický prospech bol viac jako život a zdravie človeka.
Áno, ospravedlňujem sa tým, ktorí nerozumeli tomu, že ma do nepríčetna mnohokrát vytáčal prístup, ktorý by sa dal sumarizovať tak, že život starého človeka nemá cenu, lebo keď dôchodca zomrie, tak vlastne ušetríme na dôchodkoch. Áno, ospravedlňujem sa za to, že som v týchto chvíľach to nezvládal a veľakrát som potom na základe toho mal aj nenáležité možno reakcie. Ale ak by ste vedeli, čo bolo za tým, ako prebiehali tie diskusie, aké prebiehali argumenty alebo aké padali argumenty v duchu, ako som povedal pred chvíľkou, verím, že väčšina z vás by konala úplne rovnako.
Ja osobne tento rok boju s pandémiou, keď to tak môžem zosumarizovať, lebo myslím si, že táto nálepka mi zostane za tento rok, že bol som premiér, ktorý v podstate mal kľúčovú jednu úlohu a to znamená, áno, bojovať v tomto boji s pandémiou. Aj keď to niektorý z vás povedal, že jedenkrát povieme, že najväčšia kríza od druhej svetovej vojny. Áno, najväčšia kríza od druhej svetovej vojny, najväčšia medicínska kríza od prvej svetovej vojny alebo od čias španielskej chrípky, ktorá bola plus-mínus pred sto rokmi. Čiže jedno aj druhé tvrdenie je správne. Pre mňa osobne, teda tak jak som povedal pred chvíľkou, áno, bol to boj roku alebo boj, rok boja s pandémiou.
A zároveň si myslím, že to bol ročný zápas hodnôt. Na jednej strane ľudí, ktorí v tejto kritickej situácii dávali na prvé miesto slobodu jednotlivca a nevedeli si predstaviť, naozaj mnohým z vás to aj verím, že cítite ako obmedzenie osobnej slobody, keď človek nosí rúško a povie vám, že máte ísť niekam, kde sa vám pošpárajú v nose, a že na prvom mieste jednoducho sú ľudia, ktorí považujú za najdôležitejšiu slobodu jednotlivca.
Potom to boli ľudia, ktorí za najdôležitejšie považovali svoje vlastné percentá a skrývali to veľakrát za boj za slobodu jednotlivca.
A potom to boli ľudia, ktorí bojovali o svoju vlastnú slobodu alebo lepšie povedané o pobyt na slobode. Áno, tu vidíme mnohých reprezentantov politickej strany HLAS a SMER, ktorí za dvanásť rokov doslova Slovensko rozkradli na franforce. Tí vidia, že plníme sľuby. A ten kľúčový, ktorý som desať rokov ľuďom dával, že keď raz tú možnosť budeme mať, tak politiku vyčistíme od vagabundov, ktorí si povedali, že keď budú mať moc, tak verejné financie budú financie ich a budú rozkrádať jak po nebohom to, čo patrí nám všetkým.
Áno, tento sľub plníme do dôsledkov a dostali ste z toho strach, lebo zrazu prestala platiť politika, že politika "našich ľudí" alebo také to, čo tu fungovalo tie desiatky rokov, takej tichej tolerancie zločinu, že áno, v tejto sále sa zvyklo kritizovať, ale potom, keď tá druhá strana získala moc, tak akoby aj tí zločinci boli nedotknuteľní a všetko sa upratovalo pod koberec. Tohoto ste sa zľakli a rovnako ste sa veľakrát až úplne podlo skrývali za to, ako bojujete zrazu za slobodu jednotlivca, lebo to bolo populárne, lebo ste v tom videli, že keď budete bojovať proti testovaniu, proti rúškam, keď budete chodiť po námestiach a kričať "rúška dole", že získate opäť tú moc, ktorá sa vám akosi vytratila pred rokom z rúk, a zabezpečíte pre seba a pre vašich zločincov, ktorých ste v štáte nasadili za posledné roky, zabezpečíte pre nich opäť pobyt na slobode.
Čiže áno, bol to zápas hodnôt. Na jednej strane tých ľudí, ktorých som povedal, ktorí bojovali za slobodu z rôznych dôvodov a akúkoľvek formu slobody, a na druhej strane zápas ľudí, ktorí bojovali za život a zdravie a bola to pre nich absolútna hodnota, ktorej boli ochotní podriadiť všetko – aj svoj vlastný pád na absolútne dno.
Áno, dnes tu stojím ako človek, ktorého tento zápas hodnôt pokoril na úplné dno. A nehovorím, samozrejme, že som neurobil aj chyby. Ale vždy, pri každom mojom vystúpení, pri každom mojom zlyhaní bolo niečo, čo bolo nad tým. A to, čo bolo nad tým, bola hodnota, ktorá si myslím, že práve v takýchto situáciách by nikdy nemala byť zradená, a to je zápas o život a zdravie človeka, zápas o život a zdravie aj cudzieho človeka, nielen seba samého. Toto bol zápas tento rok, keď to úplne zjednoduším, o schopnosti biť sa za cudzích ľudí alebo, na druhej strane, pozerať len na samého seba. Zápas ľudí, ktorí si mysleli, že to sebectvo je to určujúce, čo nám má v týchto ťažkých chvíľach určovať naše kroky, a zápas ľudí, ktorí si povedali, že musíme sa spoločne zomknúť a chrániť tých, ktorí sa sami chrániť nevedia. Chrániť tých, ktorých COVID najviac ohrozoval a nedokázali sa mu brániť.
Mrzí ma, že tento zápas hodnôt nemal na tej druhej strane viac verejných podporovateľov. Mrzí ma, že aj kľúčoví reprezentanti štátu, veľakrát naozaj tí najvyšší, neboli schopní alebo podliehali pokušeniu pozerať na preferencie a nepozerať práve na tých najslabších, ktorí sa brániť nevedia. Mrzí ma, že za ten rok som od pani prezidentky počul minimum vystúpení, ktoré by ľudí nabádali k tomu, aby boli zodpovední, aby sa chránili, aby pomohli vláde, a že to bolo veľmi veľa vystúpení, ktoré skôr by som prirovnal k takej mise plnej hrachu.
Pri tejto v podstate, by som povedal, zlomovej chvíli, kedy sa menia vlády, by som chcel aspoň pár ministrov spomenúť, na ktorých prácu som doslova hrdý a napriek tomu, že som od nich v kľúčovej situácii od viacerých očakával možno to, že v ťažkej chvíle podržia, napriek tomu sa nebojím povedať a spomenúť aj Veroniku Remišovú, aj keď stála v tej zlomovej situácii na druhej strane, že som hrdý na to, čo robí a robila s eurofondami, akým spôsobom čistí tú zlodejinu, ktorú ste tam vy páchali a vaši ľudia.
Som hrdý na Eduarda Hegera ako ministra financií, ako sa chopil aj prípravy plánu obnovy a na výsledky, ktoré sme spoločne dosiahli.
Som hrdý na Andreja Doležala, kde si môžme pozrieť iba to a krásny príklad absolútneho vašeho zlyhania, tunel Višňové, kde dokázal v priebehu roku spraviť súťaž, ktorú vy by ste robili tri roky. Lepšie povedané, ste sa dva roky predtým nadychovali, tri roky by ste to robili a na konci by sme tie eurofondy na to nečerpali. Vy ste boli schopní tú výstavbu zastaviť, preflákať stá milióny eur, hoci predtým ste dávno, dávno sľubovali, že do roku 2010 bude diaľnica do Košíc.
Som hrdý na Romana Mikulca, na tie čistky, ktoré z pozície ministra vnútra zabezpečuje najmä tým, že dal slobodu tým kľúčovým ľuďom konať, že môže konať polícia, že môže konať prokuratúra, že môžu konať súdy.
Som hrdý na Jara Naďa, jeho kroky, akými sa postavil takisto do očisty tohto rezortu, z ktorého vy ste si urobili hus na šklbanie.
Som hrdý na Milana Krajniaka, ako pristupuje k svojej práci, ako bol zodpovedný, vykonával svoju prácu počas veľmi ťažkej doby, kedy bolo treba pomáhať zamestnancom alebo ľuďom, ktorí cez tú sociálnu sieť nám prepadali.
Som hrdý na Jána Budaja a prístup k životnému prostrediu, kde prvýkrát mám pocit, že po tých tridsiatich rokoch je tam naozaj človek, ktorý na to miesto patrí.
Som hrdý viac či menej aj na ostatných ministrov, ktorí si niekto viac a niekto menej tú svoju prácu vykonávajú dobre.
Najlepšie však voči tým vašim populistickým drístom sú čísla a pevne verím, že aspoň EUROSTAT alebo európsky štatistický úrad nebudete spochybňovať, keď teda už tu rok vytvárate ilúziu o tom, ako strašne zle sme na tom, ako strašne zle tá Matovičova vláda vládla.
V nezamestnanosti, krajiny, ktoré platia eurom, čiže eurozóna, ku 31. 12. 2020 7,9 %, Slovensko 6,7 %. Výrazne lepšie ako priemer eurozóny.
V prepade HDP, čiže v prepade hospodárstva, krajiny eurozóny 6,6 % mínus, Slovensko skoro o 2 percentuálne body menej, 4,8 % mínus. Ešte raz, priemer krajín eurozóny mínus 6,6, Slovensko výrazne lepšie mínus 4,8.
V deficite, krajiny eurozóny mínus 6,9; Slovensko mínus 6,2. Ťažko sa to počúva, že? To nie sú tie vaše drísty, jak sme najhorší v jednom, druhom, v treťom. To sú reálne čísla EUROSTAT-u, európskeho štatistického úradu. Všetkých troch zatiaľ, ktoré som spomenul, nezamestnanosť, prepad HDP, deficit, lepší ako priemer eurozóny, krajín eurozóny.
V prvej vlne COVID-u sme boli najlepší zo 45 krajín v celej Európskej únii. Do septembra sme boli jednotkou nieže v celej Európskej únii, v celej Európe, 45 krajín. Jasné, vy ste ani raz o tom neboli schopní povedať ani vetu, lebo to vám nepasovalo do vašeho scenára.
A taká čerešnička na záver, v tých číslach kľúčových, ktoré sa, na základe ktorých sa meria, že ako sa ekonomike darí, je spotreba domácností. Spotreba domácností preto, lebo cez spotrebu domácností meriate, ako ľudia dôverujú ekonomike svojej vlastnej, v ktorej žijú. Boli sme druhí najlepší z celej eurozóny, druhí najlepší. V priemere ľudia minuli o 8 % menej, boli ochotní pustiť zo svojich peňaženiek o 8 % menej ako v roku predtým. Na Slovensku... Jedna jediná krajina mala rast, a to bolo Bulharsko, 0,2 %, a Slovensko bolo v tomto európskom porovnaní druhé najlepšie, mínus 1,1 %. Cez spotrebu domácností sa najmä meria to, ako ľudia sa v tej krajine cítia, ako dôverujú, že sa z tej krízy, v ktorej sa nachádza krajina, dostane, ako dôverujú možno tým verejným politikám, ako dôverujú, že vláda má v rukách verejné financie, ako veľmi sa musia alebo nemusia báť o svoju budúcnosť.
Ľudia na Slovensku ukázali, že sa o svoju budúcnosť neboja, a ja by som im chcel za to veľmi pekne poďakovať, za túto dôveru, ktorú sme mali. Áno, sú to čísla k 31. 12. 2020 a po tomto dátume sme zažili spoločne tri, poviem, veľmi, veľmi ťažké mesiace. Áno, pár týždňov z toho sme boli aj najhorší v počte umieraní na počet obyvateľov, ale na tomto medailovom umiestnení sa striedali mnohé krajiny počas roka, lebo tak to je, keď jednoducho chytíte tú vlnu skorej, ako ju chytia ostatní, tak zrazu ste medzi prvými. To sa podarilo aj Slovensku.
Zároveň dnes je vidieť, že postupne veľmi prudko nám klesajú čísla pozitívnych, a tým pádom zase dnes patríme medzi skôr špičku v Európe. Jednoducho tú vlnu spôsobenú britským, britskou variantou COVID-u-19 sme dostali trošku skôr ako druhé krajiny a tým pádom nás to vyfackalo.
Viem, že mnohí z vás ste za tie mesiace si urobili aj z plošného testovania niečo ako strašiaka, lebo viete, že ani vám, ani mne, ani nikomu nie je príjemné, keď sa nám niekto špára v nose. Ale dovolím si dať takú rečnícku otázku: Je tisíc eur, necelých, je to menej ako tisíc; tisíc eur veľa či málo za to, že identifikujeme niekoho pozitívneho medzi nami? Je to veľa či málo? Tisíc eur. Štyristotisíc ľudí sme identifikovali cez antigénové testovanie, ktorí boli pozitívni. Štyristotisíc ľudí. To je, približne každý dvanásty obyvateľ Slovenska bol identifikovaný, trinásty, ako pozitívny len a len cez antigénové testovanie. Nestálo nás to ani tisíc eur na jedného človeka. Napríklad teraz v tejto dobe, keď testujeme, nebudem hovoriť o minulom lete, kedy pozitivita testov bola pod 1 %. Vtedy nás, v minulom lete, a nikto to nespochybňoval, keď sme investovali na nájdenie jedného pozitívneho bez antigénových testov približne 7-tisíc eur. Sedemtisíc eur na jedného pozitívneho cez, pardon cez PCR testy. Dnes, keď máme pozitivitu, niekde sa dostávame na 5 %, tak to vychádza približne 1 400 – 1 500 eur na jedného pozitívneho cez PCR testovanie. Keď sa dostaneme, najbližšie týždne budeme klesať nižšie a nižšie v pozitivite pri PCR testovaní, tak to bude len rásť a rásť a rásť. Predpokladám, že už nikdy sa nedostaneme na efektivitu, ktorú sme mali pri antigénovom testovaní, kde sme teda s tou efektivitou, čiže použitím verejných financií na identifikovanie jedného pozitívneho, boli pod tisíc eur na jedného pozitívneho človeka na COVID-19. A toto by mala byť asi odpoveď na to, že či to zmysel malo alebo nemalo.
Viem, že sa vám to ťažko priznáva. Viem, že jednoduchšie je korčuľovať na nenávisti, ktorú sme si tu tak spoločne nejako vytvorili proti plošnému testovaniu, lebo to ľudia nemajú radi. Je to povrchné, je to populistické, je to podlé. Nie je to ľudské a nie je to zodpovedné voči verejným financiám. Lebo pri verejných financiách by sme mali pozerať na to, že dobre, áno, keď už ideme testovať, tak aby sme pri tej testovacej stratégii zvolili čo najefektívnejší spôsob. A z tohto pohľadu antigénové testovanie bol najefektívnejší spôsob, kde nás nájdenie jedného pozitívneho stálo v porovnaní s PCR testovaním výrazne, výrazne menej.
Možno niektorí z vás by si povedali, že však to bola hlúposť, my sme nemuseli ísť testovať tých ľudí. Koľko ďalších ľudí by tých 400-tisíc ľudí nakazilo? Koľko by ich bolo? 400-tisíc? Jednému by to iba odovzdali a tí by to už nikomu ďalšiemu neodovzdali? Alebo by to bolo 400-tisíc a 400-tisíc, milión? Keď teda niekto chce spochybňovať silou-mocou antigénové testovanie.
Viete, ono, páni, ja si myslím, že ste si strelili do kolena, keď ste si mysleli, že tým vaším tlakom, a najmä to vnímam vtedy, keď ste vybehli na námestia a snažili ste sa ľudí burcovať, "rúška dole", a išli ste im vzorom, ako ste tam bez rúšok rečnili. A vtedy ste to vyburcovali, lebo naozaj vtedy, v tej polovičke novembra sme mali výborné čísla z pohľadu toho, že to plošné testovanie nám zastavilo rast alebo prísun nových pacientov do nemocníc. Na päť týždňov sme mali stabilný počet pacientov, hoci dovtedy to prudko rástlo. Zrazu po plošnom testovaní na konci októbra sme, na päť týždňov sme si rast pacientov zastavili. A vy ste zrazu videli, že hop, tá vláda to asi zvládne. Ono to fungovalo a dokázali to, čo ste nikto tomu neveril, ani pani prezidentka, že to dokážeme zorganizovať, že v priebehu jedného víkendu prišlo na testovanie 3,8 milióna ľudí, a tak ste povrchní a populistickí, že nedokážete priznať, že najuznávanejší svetový vedecký časopis Science o našom plošnom testovaní uverejnil štúdiu, kde títo ľudia v tom najšpičkovejšom časopise konštatovali a podpísali sa pod to, že áno, z týždňa na týždeň nám vtedy klesol počet pozitívnych prípadov v tých istých lokalitách, kde sa testovalo, o 58 %.
A toto ma mrzí, taká tá povrchnosť a tá snaha aj v kritickej situácii zneužívať to trápenie spoločné, v ktorom sme sa nachádzali. Nepodať tú pomocnú ruku, lebo pomocná ruka nie je to, že tu musíte zahlasovať za nejaký zákon, ktorý pomôže ľuďom. No, nechápem, ako by ste to vyargumentovali, to nemáte byť na čo hrdí. Ale vy ste nepomohli tejto vláde nikdy ničím v tom, aby ste pomohli a vyzývali ľudí, aby dodržiavali opatrenia. Videli ste, že tu je časť ľudí zaujímavá, ktorú radšej budete burcovať proti, a boli vám ukradnuté životy a zdravie ľudí. Za toto by som sa na vašom mieste hanbil.
Aby som tých pár sekúnd do konca ešte využil, budem rád, ak vláda Eduarda Hegera naplní všetky tie sľuby, ktoré sme pred voľbami dali, a vzhľadom na najväčšiu krízu, zdravotnú krízu od prvej svetovej vojny sme neboli ich schopní za ten rok naplniť. Ja sa budem snažiť pomáhať, ako budem vedieť, a verím, že to spoločne dokážeme a vy na konci pochopíte, že tým bojom proti Matovičovi a bojom proti plošnému testovaniu a podobne ste si de facto len strelili do kolena.
Ďakujem. (Dlhotrvajúci potlesk.)
