Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady (ruch v sále a zaznievanie gongu), kolegyne, kolegovia, sme v druhom čítaní, prebehol finančný výbor, našťastie bol uznášaniaschopný, schválil pozmeňujúci návrh, končíme písomnú časť rozpravy, tak chcel by som trochu tak zbilancovať aj to, na čom je zhoda a na čom nie je zhoda, ale aj spôsob, akým o tomto návrhu rokujeme, lebo ten presahuje rokovanie iba o tomto konkrétnom návrhu.
Keď sa pýtam, že v čom je zhoda, tak sa pýtam, že v čom je zhoda v rámci koalície, lebo v takomto prípade nemá zmysel sa pýtať na to, že v čom je zhoda s opozíciou. Niežeby pri iných typoch zákonov nemalo zmysel uchádzať sa aj o podporu opozície, ale teda ako napríklad viackrát zopakoval kolega Gyimesi, opozícia na jednej strane kritizuje vládu a vládnu koalíciu za to, že pomoc je nedostatočná, že nedávame dosť peňazí do ekonomiky, že neriešime dostatočne pandémiu, a na druhej strane nám budú vyčítať, že ideme zvyšovať deficit.
Rovnako je, sa mi veľmi zvláštne počúva, keď napríklad smeráci hovoria o tom, ako za tejto vlády bobtná štát a nafukuje sa štát. Keď si spomeniem, ako sa za ich vlády, za dobrých čias, keď sa mohlo šetriť a vytvárať rezervy, štát nafukoval, hoci vtedy na to neboli dôvody ako dnes pandémia.
Alebo keď sa tu bavíme o tom počítaní, že či 2 plus 2 je 4, ako to spomenula pani poslankyňa Bittó Cigániková, alebo 400. A tu sa niektorí opoziční kolegovia rozčuľovali, že oni tvrdia, že 2 plus 2 je 4, no len problém je, že niektorým fašistickým poslancom občas to 2 plus 2 nevychádza ani na 4, ani na 400, ale aj napríklad na 1 488. (Smiech v sále.) Ale, ale nechcem, nechcem teda dehonestovať, to je úplne normálne, že opozícia kritizuje návrh rozpočtu, že, že hľadá na ňom chyby, že mu vyčíta veci, ktoré, keby bola pri vláde, by urobila, urobila tiež, a nájde si nejaký dôvod byť, byť proti. To je niečo že úplne normálne v parlamentných demokraciách a v demokraciách vôbec, že opozícia je proti rozpočtu alebo proti, proti zmenám rozpočtu.
To, čo je, naopak, neobvyklé alebo zvláštne, že sa koalícia nedokáže dohodnúť na návrhu rozpočtu, alebo teda zmien rozpočtu, lebo keď sa nedohodne, tak obvykle sa snaží nájsť nejaký kompromis, na ktorom by sa dokázala zhodnúť celá, aby ho v parlamente mohla schváliť.
Takže skúsim zbilancovať, že na čom je zhoda. Zhoda je na tom, že zmena rozpočtu je potrebná. Dokonca je zmena aj na tom, že je potrebné zvýšiť deficit, je potrebné navýšiť výdavky a že je to spôsobené primárne pandémiou. Je zhoda aj na tom, že tie položky, ktoré súvisia s pandémiou a s riešením, riešením pandémie a jej následkov, je potrebné zafinancovať, a teda áno, o tieto položky sa štátny rozpočet zvyšovať má. To nikto z poslaneckého klubu SaS ani z SaS nespochybňuje. A dokonca je zhoda aj na tom, že je potrebné zafinancovať aj niektoré ďalšie, ďalšie položky, lebo však ten rozpočet nie je dokonalý, s niektorými vecami sme nepočítali. Tak áno, aj o tom sa môžme baviť.
Ale napriek tomu nie je univerzálna zhoda, napriek tomu niektoré veci vidíme inak. Prišiel sem návrh na 3,4 mld. SaS po diskusii bola ochotná dohodnúť sa na tom, že spravme nejaké kompromisné riešenie a budeme sa vedieť zhodnúť na 2,7 alebo 2,9 mld. Ale nie, miesto toho, aby sme sa dohodli, aby sme našli najmenší spoločný menovateľ, tak budeme tu mať pozmeňujúci návrh, ktorým sa deficit rozpočtu ešte zvýši až na, na 3,8 mld. eur. Nezdá sa mi to, takýto postup logický a správny. Logicky a správne by sa mi zdalo, keby sme schválili zmenu rozpočtu, na ktorej sa dokážeme v rámci koalície zhodnúť, ten najmenší spoločný menovateľ. Ak sa neskôr ukáže, že to nestačí, že je potrebné ešte nejaké ďalšie zvýšenie, tak potom, keď to už bude jasné, že je potrebné, tak sa k tomu môžme vrátiť. To, myslím, že tiež nikto z SaS nespochybňoval.
A teraz k tomu spôsobu. Rokujeme o návrhu zákona o zmene štátneho rozpočtu v skrátenom legislatívnom konaní. Myslím, že máme v koalícii zhodu, že nie je dobré nadužívať skrátené legislatívne konania na situácie, keď to nie je nevyhnutné. V tomto prípade mám o tom vážne pochybnosti, ale v každom prípade aj tie skrátené legislatívne konania, hovorili sme o tom aj pri iných návrhoch (ruch v sále a zaznievanie gongu), by sa mali využívať obozretne, teda nie zo dňa na deň, nie v priebehu 2-3 dní má byť všetko sfúknuté, ale dať si nejaký čas, medzitým keď návrh zákona príde do parlamentu, keď sa o ňom začne rokovať, dostatočný čas na prerokovanie návrhu vo výboroch, lebo nie je skrátené legislatívne konanie ako skrátené legislatívne konanie. Tuto ten návrh prišiel 12. mája, dnes máme 28. mája, takže zase až také skrátené to byť nemuselo. Ale nebolo to v dôsledku toho, že by sme si povedali, že máme čas a máme to robiť týmto spôsobom, ale v dôsledku toho, že sme sa nevedeli dohodnúť, hľadali sme dohodu a aj tak sme tú dohodu nenašli.
Rovnako nie je šťastné, keď sa v druhom čítaní predkladá pozmeňovák, ktorým sa o ďalších 400, zhruba 400 mil. bude zvyšovať deficit, a že sa predkladá ráno pred definitívnym hlasovaním. Ani to si myslím, že by sa nemalo robiť týmto spôsobom.
A rovnako považujem za neštandardné, aby sa rokovalo v noci. A to nie je dehonestácia profesií, ktoré musia pracovať v noci, lebo sú profesie, ktoré musia pracovať v noci, ale to nie je situácia parlamentu. Parlament, áno, môžme tu mať nejakú výnimočnú situáciu, že je potrebné niečo schváliť z hodiny na hodinu, a keď to inak nejde, tak rokujme aj v noci. Ale to nie je normálny spôsob rokovania parlamentu. Dnes je normálny rokovací deň aj budúci týždeň sme mohli rokovať, nebol žiadny dôvod na nočné rokovanie. A rozhodne to nie je o tom, ako sa tu niekto pokúša podsúvať, že by sme kalkulovali, koľko tu bude poslancov, a či to prejde, alebo neprejde. To je úplný nezmysel. Nie je to tak. Len sme nechceli v noci rokovať vo výboroch a v noci potom v pléne to celé doklepnúť a niekedy okolo polnoci podľa priebehu, priebehu tejto rozpravy hlasovať o tak dramatickom navýšení rozpočtu.
No a možno ešte väčší problém ako tieto procesné záležitosti týkajúce sa spôsobu prerokovania je spôsob, akým o celom tomto návrhu diskutujeme, a mám na mysli tie politické a osobné útoky, ktoré tu včera aj dnes zaznievali. Útoky na Richarda Sulíka, útoky na SaS, útoky na predsedu finančného výboru Viskupiča, označovanie postoja SaS za bohapustý populizmus, spochybňovanie odbornosti ľudí, ktorí si dovolia kritizovať predložený návrh, obviňovanie zo schizofrénie, neférovosti, pľuvania do tváre, posielania do opozície, tvrdenie, že tým, ktorí majú výhrady k výške navrhovaného zvýšenia deficitu, nezáleží na Slovensku, že chcú návrat vlády SMER-u, že vytvárajú pevný bod s opozíciou. Toto je zvlášť komické, keď niekto vyčíta poslancom za SaS, že im zatlieska niekto z opozície alebo, alebo že ich pochváli vo faktickej poznámke, ja dúfam, teda že mňa nikto nepochváli, a budem teda pokojnejší, keď to tak, keď to tak nebude, ale toto, ak niekto vyčíta poslancom SaS, že niečo povedia, a niekto z opozície s nimi súhlasí, a keď im to vyčítajú poslanci, ktorí opakovane hlasujú za opozičné návrhy v rozpore s koaličnou zmluvou, tak to mi príde už teda dosť veľký bizár.
Alebo obviňovanie z toho, že si SaS berie ľudí a firmy ako rukojemníkov. Viete, kto si berie rukojemníkov? Rukojemníkov si berú teroristi, čiže vlastne touto metaforou tvrdím, že môj koaličný partner je terorista. Správa sa ako terorista. To sa mi nezdá v poriadku.
Nezdá sa mi v poriadku, že sa diskusia nevedie v normálnej, vecnej rovine, ale že sa útočí, hejtuje, uráža, opľúva. Prečo nedokážeme rešpektovať, že sú veci, na ktoré máme rôzny názor? Nemusí to znamenať smrteľný konflikt. Boj na život a na smrť. Nemusí to znamenať, že sme nepriatelia. Jednoducho máme na niektoré veci iný názor. To je predsa úplne normálne a prirodzené, že máme na niektoré veci iný názor.
Súčasná vládna koalícia nie je homogénna. Veď sa snáď netvárime tak, že máme na všetko rovnaké názory. Máme tu ľudí s pravicovejšími, ľavicovejšími názormi, liberálnejšími, konzervatívnejšími. Je množstvo konkrétnych vecí, ktoré vidíme inak, kde sa nezhodneme. To je proste fakt. Napriek tomu sme spoločne vytvorili vládnu koalíciu, zostavili vládu, dokázali sme sa zhodnúť na programovom vyhlásení vlády. Vláda funguje, prijíma opatrenia, navrhuje zákony, parlament funguje, rokuje, prijíma zákony, poslanci o nich rokujú, bavia sa o pozmeňujúcich návrhoch, bavia sa o vlastných návrhoch zákonov, ktoré predkladajú spoločne napriek celou koalíciou, ale mali by sme jednoducho prijať fakt, že niekedy sa nezhodneme, lebo na niektoré veci máme iný názor, a je to normálne, je to prirodzené. A je potom prirodzené aj to, že sa sporíme, že diskutujeme a vedieme spor. Ale mal by to byť vecný spor. Nemal by to byť spor osobný, nemal by to byť spor plný politických útokov, a, samozrejme, že je lepšie, keď si to vieme vydiskutovať ešte predtým, ako s tým prídeme na verejnosť. Ale sú situácie, keď sa to nepodarí a keď jednoducho aj na verejnosti sa prejaví, že máme rozličné názory, ale nevidím v tom žiadny zásadný problém, keď aj na verejnosti spolu nesúhlasíme, keď normálne diskutujeme a necháme to vo več... vo vecnej rovine.
Mám takú silnú potrebu aj po včerajšku, aj, aj po tej dnešnej diskusii povedať jeden príklad, ako si predstavujem, že by mohla vyzerať diskusia o rôznych pohľadoch v rámci vládnej koalície. Spomínam si, že jedným z prvých covidových zákonov, keď sa krajina len začala prispôsobovať fungovaniu stave rozbiehajúcej sa pandémie, bol zákon o opatreniach v rezorte ministerstva vnútra, ktorý obsahoval aj novelu zákona o obecnom zriadení, a vtedy prebehol jeden z prvých verejných konfliktov v rámci vládnej koalície. Mne sa teda personifikoval do pani poslankyne Pleštinskej a išlo tam o riešenie toho, akým spôsobom majú počas pandémie fungovať zastupiteľstvá, či môžu rokovať na diaľku a za akých podmienok, prípadne či môžu zastupiteľstvá schvaľovať uznesenia aj bez toho, aby sa fyzicky zišli alebo čo i len na diaľku zišli.
Ja keď som ten návrh videl prvýkrát, tak, priznám sa, že sa mi zježili vlasy na hlave, a pani poslankyňa Pleštinská ten návrh obhajovala. Dokonca, ak si dobre pamätám, tak bola jednou z jeho iniciátoriek, lebo prišiel takýto podnet od ZMOS-u, a bolo logické, že sme vtedy mali na ten konkrétny návrh iný názor. Pani poslankyňa Pleštinská aj okrem toho, že je poslankyňou Národnej rady, je aj starostkou, opakovane starostkou obce Chmeľnica a snaží sa svoju prácu urobiť poctivo a nepochybujem o tom, že pozná kopu kolegov starostov, ktorí rovnako ako ona sa snažia robiť svoju robotu poctivo, takže jej pohľad zodpovedal tomu, čo presadzovalo napríklad Združenie miest a obcí Slovenska.
Ja mám, naopak, skúsenosť komunálneho poslanca, ktorý okrem tých lepších starostov zažil aj, aj horších, a poznám aj teda mimo svojej obce alebo svojej mestskej časti kopu starostov a primátorov alebo zastupiteľstiev, ktoré nefungujú tak, ako by mali, zneužívajú, zneužívajú svoje, svoje postavenie na osobný prospech alebo osobné obohatenie, nerobia veci podľa pravidiel, a teda môj pohľad odrážal skôr pohľad Združenia občanov miest a obcí Slovenska, ZOMOS.
Pani poslankyňa Pleštinská videla v tom návrhu spôsob, ako zabezpečiť chod samosprávy v čase, keď pre pandémiu môže byť komplikované, aby sa zastupiteľstvo zišlo fyzicky, a mne hneď začala blikať kontrolka, že ako by sa to dalo zneužiť, ako by to v niektorých obciach dokázali niektorí starostovia, ktorí majú k dispozícii aj podporu zastupiteľstva, zneužívať. Zdanlivo nezlučiteľné pohľady, ale oba sú legitímne, lebo vychádzajú z našich skúseností a vychádzajú, vychádzajú aj z reality, ktoré nie je ani čierna, ani biela, ale sú také aj také prípady. A my sme si vtedy s pani poslankyňou mohli začať nadávať, ja som ju mohol začať obviňovať z toho, že chce vytvoriť priestor pre to, aby sa v samosprávach dalo kradnúť, ona mi mohla povedať, že ja som deštruktívny kverulant, ktorý furt len niečo chce rozbiť a krivo obviňuje predstaviteľov samosprávy, ale ani jeden z nás to neurobil. Boli sme v diskusii viacerí, ale teda personifikujem to teraz na nás dvoch, lebo, lebo sme mali opačné názory v tejto veci.
Viedli sme normálnu, vecnú diskusiu, neurážali sme sa navzájom, neútočili sme na seba, vecne sme debatovali, snažili sme sa nájsť dohodu a tú dohodu sme v priebehu pár dní našli, nebola ideálna, ale bol to kompromis, ktorý sme dokázali spoločne predložiť a za ktorý sme dokázali všetci spoločne zahlasovať, a myslím si, že takýmto spôsobom by sme mali viesť diskusie v rámci vládnej koalície aj neverejné, ale aj verené. Áno, na niektoré veci máme rôzny názor, na niektoré konkrétne návrhy zákonov, na niektoré konkrétne protipandemické opatrenia aj na zmenu rozpočtu, ako v tomto prípade, ale to neznamená, že sme si navzájom nepriatelia.
Jednoducho máme iný názor, skúsme to rešpektovať, skúsme vecne debatovať, skúsme hľadať dohodu, a nie na seba útočiť, a keď sa to nepodarí, no tak rozhodne hlasovanie. Tak funguje parlament, že väčšina rozhodne. Ale aj to, akým spôsobom sa k sebe chováme, je dôležité nielen pre osud tohto návrhu zákona, ale aj pre budúcnosť vládnej koalície.
Ďakujem. (Potlesk.)
