48. schôdza

Ďakujem za slovo.
Áno, je rozdiel stavať v súčasnosti, keď máme už aj navýšenú sumu materiálov, a je rozdiel stavať potom o dva, tri, štyri roky, ale aspoň pripravíme legislatívu. Ale čo sa týka tých čísel, tak ja si pamätám, keď som mal stretnutie na štátnom fonde, tak mi hovorili, že v 2020., keď sa menila vláda, tak celkový ten počet odovzdaných nájomných bytov pre samosprávy bol v sume okolo 1 200 až 1 400 s tým, že momentálne je ten predpoklad okolo 2 000 bytov a cieľ do tých troch rokov, do roku 2024, je, aby sa odovzdávali nájomné byty v počte okolo 3 000 v prípade, ak bude schválená legislatíva, ak budú otvorené dvere pre samosprávy pri poskytovaní týchto finančných prostriedkov.
Čo sa týka tých parkovísk, tak momentálne vieš dobre, že pod tými bytovkami, keď sú tieto garáže, tak sa poskytuje momentálne nastavená tá dotácia, tie detaily konkrétne technické ja ti môžem zistiť, aby si mal k dispozícii, s tým, že určite keď bude aj rokovanie tej pracovnej skupiny, ja by som ťa veľmi rád privítal na rokovaní, lebo myslím si, že je to veľmi podnetné a môžeme sa posunúť ďalej, ale keď máš aj tie návrhy že z tej aplikačnej praxe, lebo viem, že sa tomu venuješ, tak by sme mohli zapracovať také nejaké efektívne veci do toho pozmeňováku v rámci druhého čítania, v prípade, ak budeme úspešní.
Takže veľmi sa teším na spoluprácu.

To bola ústna časť rozpravy. Teraz sa pýtam, či sa hlási niekto, teda pardon, písomná časť rozpravy, či sa hlási niekto do rozpravy ústne. Konštatujem, že nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Chce zaujať pán navrhovateľ stanovisko? Zrejme nie.
Pán spravodajca, prosím, keby ste uviedli, kedy sa bude hlasovať o tomto návrhu zákona.

Liba, Peter, poslanec NR SR
Hlasovať o tomto návrhu sa bude dnes o jedenástej.

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Kolegyne, kolegovia, teraz budeme pokračovať prvým čítaním, mali by sme pokračovať prvým čítaním o návrhu poslancov Richarda Takáča, Juraja Blanára, Ladislava Kamenického a Viliama Zahorčáka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon), pán poslanec Richard Takáč sa ale ospravedlnil, pretože musel odísť na, niekde na výsluch, takže tento zákon prepadáva.
A ďalším bodom programu je prvé čítanie o

návrhu poslancov Roberta Fica, Ľuboša Blahu a Dušana Jarjabka na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona má parlamentnú tlač 722. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 752.
Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Robertovi Ficovi, aby nám návrh zákona uviedol. Nech sa páči, máte slovo.

Pán podpredseda, ďakujem, nie som na výsluchu, takže môžem predložiť návrh zákona. (Povedané s pobavením.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Samozrejme, vy nie, ale pán poslanec Takáč.

Fico, Robert, poslanec NR SR
V každom prípade ďakujeme za pochopenie v prípade pána poslanca Takáča.
Vážený pán podpredseda, dámy a páni, dovoľte mi, aby som v mene malej skupiny poslancov za stranu SMER – sociálna demokracia predložil novelizáciu zákona č. 241/1993, ide o zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. My sme už jeden pokus o novelizáciu tohto zákona urobili na jeseň v roku 2020. Tento pokus napriek tomu, že v Národnej rade bola veľmi zaujímavá rozprava k tejto téme, nevyšiel, ale keďže každý rok sa opakuje výročie mníchovskej zrady, považujeme za správne sa pokúšať vždy na jeseň s týmto návrhom prísť a keď to nevyjde teraz, nepochybne tak urobíme opäť o dvanásť mesiacov v roku 2022.
Dámy a páni, ťažko by sme našli lepšieho laureáta na pamätný deň, ako je mníchovská zrada. Pod pamätnými dňami si pripomíname všeličo, ale to, čo sa udialo 29. – 30. septembra 1938, je udalosť, ktorá je ako na mieru šitá na pojem pamätný deň.
Použijem teraz jedno porekadlo, ktoré nie je zo slovenského prostredia, pravdepodobne je z prostredia afrického alebo indického, pretože hovorí o slonoch. A podľa tohto porekadla je úplne jedno, či slony sa bijú alebo sexujú, vždy trpí tráva. A vždy to tak jednoducho bolo. Vždy, keď veľké krajiny si strážili svoje mocenské záujmy, tak trpeli malé štáty, malé krajiny a sme svedkami tohto javu, bohužiaľ, aj v súčasnosti, nie je to iba otázka minulosti. Pozrite sa, ako vybabrali so všetkými Nemci a Rusi, keď sa dohodli na výstavbe nového plynovodu Nordstream 2. Pozrite sa, ako dopadlo dokonca veľké Francúzsko, keď chcelo dodávať do Austrálie jadrové ponorky a došli veľkí americkí bratia a všetko bolo vyriešené a dokonca dnes z toho vznikol pomerne vážny konflikt medzi Francúzskom a Spojenými štátmi.
Niečo podobné sa udialo – avšak v hrozitánskych rozmeroch s obrovským dopadom na fungovanie jedného štátu – v roku 1938. Po viacerých ultimatívnych požiadavkách na adresu vtedajšieho Československa sa stretli 29. – 30. septembra 1938 predstavitelia štyroch veľkých krajín – Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka – a dohodli sa prakticky na faktickej likvidácii Československa. Československo muselo na základe tejto tzv. Mníchovskej dohody odovzdať časť svojho suverénneho územia, muselo pristúpiť k mnohým ponižujúcim podmienkam a na konci dňa, ako je všeobecne známe, došlo k rozpadu Československa na Protektorát Čechy a Morava a na samostatný Slovenský štát.
Prosím, nezabúdajme, že v roku 1938 Československo bolo jediným demokratickým štátom v strednej a východnej Európe. Nezabúdajme na to, že Československo patrilo medzi desať najvyspelejších krajín na svete. Nezabúdajme na to, že Československo bolo spojené s vyspelou armádou, veľmi vyspelým zbrojárskym priemyslom a celou sieťou obranných postavení a pevností, ktoré muselo Československo odovzdať v súvislosti s Mníchovskou dohodou.
Dnes nikto nepochybuje a nepochybovali ani vtedy, že Veľká Británia a Francúzsko, akože spojenci Československa, obetovali Československo ako suverénnu krajinu, zlikvidovali Československo ako suverénnu krajinu, lebo vedeli, čo robia, v mene svojich vlastných mocenských záujmov. Ak sa pozrieme na politickú scénu a spoločenskú scénu v roku 1938, je úplne jedno, že či to boli ľavicové názory, pravicové názory, občianske názory, názory intelektuálov alebo robotníkov, všetci tvrdili: Toto je zrada. Všetci v roku 1938, keď sledovali, čo podpísali v Mníchove 29. – 30. septembra, jednoznačne hlásali, veľké spojenecké krajiny – Veľká Británia, Francúzsko – nás oklamali, zradili a prakticky odovzdali do rúk Hitlera, pretože môžme dnes viesť všelijaké polemiky, či sa Československo malo brániť, alebo nemalo brániť, čo mali tí politici robiť, alebo nemali robiť. Fakt je, že keby Francúzsko a Veľká Británia nezradili v danej situácii Československo, vývoj v tomto období mohol mať úplne iné smerovanie. Možno sa to bude niekomu páčiť, možno nebude páčiť, ale dodám, jediná krajina, ktorá si chcela dodržať zmluvné záväzky voči Československu, bol vtedajší Sovietsky zväz. A hovorím to ako historický fakt, nevnášam na rokovanie Národnej rady žiadne ideologické momenty.
Dámy a páni, nie je cieľom skupiny poslancov, ktorá predkladá tento návrh, vnášať akúkoľvek mieru nervozity medzi Slovensko ako suverénny štát, Veľkú Britániu a Francúzsko. Veľkú Britániu dnes už nie ako nášho partnera v Európskej únii, ale Francúzsko ako významného partnera v Európskej únii. Nie je naším záujmom jatriť historické rany, naším záujmom je iba nastaviť takú právnu úpravu, ktorá bude pripomínať historické diania, fakty a udalosti, ktoré potvrdzujú, že malé krajiny sú často obeťou veľkých mocenských záujmov, a uviedol som možno nejaké príklady na úvod tohto vystúpenia, že sa to deje aj v súčasnej dobe.
Preto, dámy a páni, navrhujeme, aby sme do zákona č. 241/1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch zaradili jeden nový pamätný deň, ktorý by sa nazýval 30. september – Deň mníchovskej zrady. Opäť bez akýchkoľvek bočných úmyslov, historicky chceme dostať do našeho kalendára túto udalosť, ktorá výrazne poznačila históriu Československa v rokoch 1938 až 1945 a mala aj obrovský vplyv na ďalšie dianie v našej krajine. Ak nám to nevyšlo minulý rok, uchádzame sa o vašu podporu tento rok, nevidíme v tomto návrhu zákona nič kontroverzné, nič šokujúce, nič urážajúce, hovoríme o tom, čo sa stalo 29. – 30. septembra 1938.
Pán podpredseda, ďakujem pekne.

Ďakujem za prednesenie návrhu, môžete zaujať miesto pre navrhovateľa.
Teraz udelím slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre kultúru a médiá, pani poslankyni Ľubici Laššákovej, aby predniesla informáciu k tomuto návrhu zákona. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončila som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pani spravodajkyňa.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som obdržal jednu písomnú prihlášku, ako poverený člen poslaneckého klubu SMER – sociálna demokracia Ľuboš Blaha, ktorému zároveň udeľujem slovo.
Nech sa páči, pán poslanec.

Vážené dámy, vážení páni, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte iba niekoľko stručných slov k tejto veľmi významnej historickej téme, ktorá sa, žiaľ, stala traumou pre celý národ, pre tak slovenský, ako aj český národ, ale dovoľte začať najskôr historickým svetovým kontextom.
Už pred niekoľkými mesiacmi či rokmi sme zachytili z Európskeho parlamentu veľkú, búrlivú diskusiu o tom, kto začal svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, a dokonca sme sa dozvedeli úplne kontraintuitívne a až by som povedal smiešne stanovisko niektorých západných, najmä liberálnych poslancov, že vraj druhú svetovú vojnu začal sovietsky národ alebo Sovietsky zväz, alebo ruský národ. To je taký bohapustý nezmysel a taký výsmech tým všetkým hrdinom, ktorí nás zachránili v druhej svetovej vojne, ktorí pochádzali zo Sovietskeho zväzu, že naozaj na Slovensku to vzbudilo veľkú mieru pohoršenia a myslím si, že každý, kto zahlasoval za takúto historickú lož, sa môže hanbiť.
Ja vám poviem, kedy začala v skutočnosti druhá svetová vojna. Ona začala oficiálne 1. septembra 1939, poznáme to z učebníc, lebo tam už došlo naozaj k tomu, že Hitler zaútočil armádou, ale on predsa oberal o územia demokratické štáty aj predtým a začalo to 30. septembra 1938 počas mníchovskej zrady. Takže keď sa pýtame, kto začal druhú svetovú vojnu, no áno, bolo to Nemecko, ale spoločne s Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou, spoločne s demokratickými mocnosťami, spoločne s našimi spojencami, lebo Francúzsko bolo náš oficiálny spojenec.
Čiže prvá veľmi dôležitá udalosť alebo prvý veľmi dôležitý zmysel toho celého, čo dneska pripravujeme, aby sme mali mníchovskú zradu ako pamätný deň, aby sme ju mali ako memento pre budúce generácie, je uvedomiť si, že v skutočnosti druhá svetová vojna začala už v roku 1938, a to likvidáciou Československa, likvidáciou našej štátnosti.
Druhá veľmi dôležitá skutočnosť je naša vlastná národná trauma, a tu je zase niečo, čo už naznačil predseda strany SMER Robert Fico ako predkladateľ. Ono to, čo bolo zlikvidované, nebolo len Československo, bola zlikvidovaná demokracia. Boli zlikvidované základné demokratické alebo, keď chcete, liberálnodemokratické hodnoty, ktorých bolo nositeľom Československo ako jediné a osamotené v strednej Európe, ako naznačoval pán predseda, však my sme boli jedna z najrozvinutejších demokracií na svete, jedna z desiatich najbohatších krajín, jedna z najprosperujúcejších krajín a jedna z najvyspelejších krajín, a takýmto spôsobom nás zničili.
A opakujem, veľa sa hovorí, že zničil nás Hitler a Mussolini. No áno, tých sme už všetci odsúdili, ale neboli v tom sami. Zničili nás tak fašistické, resp. nacistické štáty, ako aj demokratické štáty, ako aj Británia a Francúzsko. Viete, tu sa tak vytvára taká ilúzia, že čo by sa stalo, keby sa vtedy Československo bránilo, a pán predseda to naznačil. No, ja vám poviem, čo by sa stalo. Nielenže by sa proti nám postavili Nemci a Taliani, ale na základe tejto zmluvy by nás museli ísť rozprášiť aj Briti a Francúzi ako po boku Hitlera, ako spojenci, veď na tom sa dohodli, a Československo by bolo to trucovité, zlé, ktoré nerešpektuje Mníchovskú dohodu, takže my by sme tu nemali okupantov iba z Nemecka a Talianska, ale aj z demokratického Francúzska a Veľkej Británie. Toto si uvedomme. My sme stáli proti všetkému, proti celému svetu, celý svet nás v tej chvíli vtedajší zradil. S výnimkou jednej veľmoci, a to bolo už povedané, s výnimkou Sovietskeho zväzu. Ten veľmi tvrdo protestoval na pôde Spojených národov. Veľmi tvrdo protestoval proti tejto mníchovskej zrade.
Dneska sa tu vytvára ilúzia, že za všetko môže zlé Rusko, najhorší je Sovietsky zväz a tak ďalej, a preberáme dokonca rétoriku nemeckých nacistov, ktorí tu hovorili o židoboľševikoch, o tom, ako treba zničiť Rusov, ako treba zničiť Slovanov. Toto sa tu dneska podsúva mladým generáciám. No ale presný opak je pravdou. Historickou pravdou je, že Sovietsky zväz stál na našej strane počas mníchovskej zrady, a zároveň historickou pravdou je, že to bol Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil, že my musíme byť vďační ruskému národu za slobodu v roku 1945.
A ja sa, viete, veľmi čudujem, že tento návrh zákona, aby bol 30. september pamätný deň ako Deň mníchovskej zrady, že vôbec má niekto potrebu nepodporiť. Už minulý rok nám to tu kolegovia z koalície zarezali, ale povedzte mi, preboha, prečo? Tak ste antifašisti alebo nie ste? Ak ste antifašisti, tak prečo nezahlasujete za niečo, čo vymyslel Hitler? Však vy musíte byť proti Hitlerovi. Alebo teda sa zamyslite nad sebou, že aká je miera vášho antifašizmu, pokiaľ nechcete, aby bola mníchovská zrada pamätným dňom. Ale ja sa pýtam ešte ďalej. Ak ste dneska centristické demokratické strany a k tomu sa určite veľmi radi hlásite, tak ja vám poviem, čo sa stalo s centristickými demokratickými stranami v Československu v roku 1938 po 30. septembri. Ich to kompletne duševne zničilo, kompletne ich to duševne zničilo.
Keď si pozriete vývoj v našom priestore z hľadiska politického myslenia, odporúčam Oxfordské dejiny politického myslenia v strednej Európe, tam sú úžasné pasáže o tom, čo to znamenal mníchovský diktát pre liberálov, v tom čase Agrárnu stranu. Jak sa celá okamžite vyklonila doprava, ako prestala veriť v demokraciu, ako prestala veriť v Západ, ako prestala veriť v to, že niekedy dôjdu spojenci zachraňovať. V to, ako prestala veriť vo všetky hodnoty, v ktoré dovtedy verila. Prestala byť pilierom tej demokracie a toho centrizmu, o ktorom neustále hovoríte, a do popredia sa dostali extrémy. Pravé krídlo Agrárnej strany kompletne ovládlo stranu a Československo išlo absolútne do autoritárskeho a polofašistického režimu, ktorý sa neskôr rozvinul do spôsobu, aký poznáte z histórie, aký bol naznačený, a Slovenský štát vznikol na veľmi krajne, by som povedal, pravicových základoch. Čiže toto je dôsledok Mníchova.
Jeden z autorov, ktorý bol pôvodne takisto skôr centristický a stal sa z neho potom kovaný fašista a kolaborant, pán Karel Lažnovský to nazval "to bolo dejetřesení". Krásna slovná hračka na zemetrasenie, dejetřesení. To bol taký míľnik, to bola taká trauma, to bola taká udalosť, ktorá zasiahla celé generácie a do dneska nás sprevádza. Prečo to nepripomínať, prečo nepripomínať historický fakt, že to bol Západ, ktorý zradil, a že to bol Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil. Že zo západu prišla vojna a že z východu prišiel mier. Taká je historická pravda.
Dovoľte už len poslednú poznámku. Viete, keď sa hovorí o tom, že v roku 1938 nás nejakým spôsobom zradil najmä ten fašistický Západ, hej, teda to Nemecko, to Taliansko, zabúda sa pripomínať, že v mnohých kruhoch západných liberálnych demokracií bol Benito Mussolini mimoriadne populárny. Zabúda sa pripomínať, že aj Adolf Hitler bol jeden z tých, ktorému mnohí držali palce, že ako vypráši tých Rusov, ako vypráši tých židoboľševikov. Však si to pozrite v tých dokumentárnych filmoch, ak nečítate knižky, kolegovia z koalície.
Zabúda sa pripomínať na to, ako Winston Churchill s obdivom hľadel na Benita Mussoliniho. Preňho to bol autoritársky konzervatívny líder. Vodcovstvo, autorita, hierarchia. Veď to boli konzervatívne hodnoty tak Winstona Churchilla, ako aj Benita Mussoliniho. Pozrite si historické knižky, kde sa opakujú postoje Churchilla, ktoré boli spočiatku voči Mussolinimu mimoriadne sympatizujúce. A potom sa nečudujme, že v istom okamihu našich dejín sa stalo to, že nás tak veľkí demokrati z Británie aj veľkí demokrati z Francúzska, s ktorými sme dokonca mali spojeneckú zmluvu, zradili, zradili, ako to veľmoci vždy v dejinách robia. A zradia nás znova, takže nespoliehajme sa a majme to ako memento do budúcnosti.
Nespoliehajme sa na nikoho. My sa môžme spoliehať iba na seba. Majme dobré vzťahy na východ aj na západ. Dobré vzťahy s mocnosťami, to je nevyhnutné, to je údel malých štátov, aby sme boli zachránení, aby sme si obhájili našu existenciu a suverenitu. Ale prosím, nerobme tie isté chyby ako v minulosti, že sa priľneme k nejakej mocnosti úplne nekriticky a budeme ju ovievať, hladkať a budeme s ňou zaobchádzať ako s nejakou mamičkou. Nie, ukázalo sa, že Francúzsko, Británia, Nemecko, Taliansko, áno, dneska naši spojenci, nás surovo a bohapusto v roku 1938 zradili.
Je tu veľký dôvod pre každého antifašistu, je tu veľký dôvod pre každého, kto si ctí Slovenskú republiku na demokratických princípoch, je tu veľký dôvod pre každého, kto si ctí historickú pravdu, aby dnes zahlasoval za to, že mníchovská zrada bude pamätným dňom a že aj naše budúce generácie, naše deti, naši vnukovia si budú pamätať, že sú veci, ktoré sa nemajú diať, nemajú robiť a že my jednoducho musíme bojovať proti tomu, aby demokratické mocnosti zrádzali svojich mladých spojencov.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, deväť faktických poznámok. Končím možnosť sa prihlásiť s nimi.
Pán poslanec Mizík ako prvý.

Ďakujem za slovo.
Pán Blaha, podľa mňa tento dátum patrí do učebníc a je to memento, áno, je to memento, ale nie ako pamätný deň. Podotýkam ako memento, memento zrady Západu. Toho Západu, do ktorého chomúta a jarma sme my Slováci strčili krk a oni z nás urobili nesvojprávnych otrokov. A aj vy, pán Blaha, a vaši predstavitelia, keď ste vládli, ste sa pchali do toho odporného jarma, ktoré ste nazvali jadro EÚ. To nevymizne z pamäti nikdy.
Spomenuli ste tiež Churchilla, ale aj kráľovská rodina anglická mala sympatie k nacizmu. A tiež ste trošku zabudol na veľmi silné fašistické hnutie sira Oswalda Mosleyho v Anglicku, to tiež treba podotknúť. No nakoniec ich rozprášili, ale sprvu mali veľké sympatie kráľovských, členov kráľovskej rodiny.
Takže, pán Blaha, najprv musíme vystúpiť z toho jarma a potom nech je to pamätný deň.
Ďakujem.

Pán poslanec Žiak s faktickou poznámkou.