55. schôdza

Ďakujem za slovo. Ďakujem kolegom za faktické poznámky.
Pán poslanec Taraba, úplne súhlasím s tým názorom, že hlasovaním koaličných poslancov za tú obrannú zmluvu vlastne došlo k spochybneniu NATO alebo teda tých záväzkov, ktoré máme v NATO alebo teda majú ostatné štáty voči nám, pretože naozaj neexistoval žiadny dôvod a však vlastne v celej tej, v celom tom procese prijatia tejto obrannej dohody ani nikdy nikto nedokázal vysloviť jediný dôvod, vlastne prečo by sme mali takúto dohodu podpísať, keď predsa sme v NATO. Aj keď my nemusíme súhlasiť, ale ten argument naozaj bol úplne, vlastne nikto ho nedokázal nájsť.
A, pani poslankyňa Sulanová, súhlasím s tým, ja som tiež zástanca neutrality. Veď presne o tom je aj tá naša petícia, ktorú zbierame už niekoľko rokov, v ktorej chceme, aby bolo referendum, v ktorom sa ľudia vyjadria, či teda súhlasia s tým, aby sme naďalej zostali súčasťou NATO, pretože toto referendum malo byť pri vstupe do tohto zväzku. Čiže naším cieľom je opýtať sa ľudí, aby konečne sa mali právo vyjadriť, tak ako boli obídení na začiatku.
No a, Marek Kotleba, áno, ja takisto ešte raz musím zopakovať, že najhoršie na tom celom procese prijatia tej obrannej dohody je tá rýchlosť toho prijatia. Medzi sviatkami vianočnými bolo MPK, bolo pripomienkovanie tejto zmluvy a odvtedy vlastne prešiel iba niečo vyše jedného mesiaca a už bola zmluva v parlamente schválená. Nechápem, načo bolo dobré celý ten proces takto veľmi urýchliť, prečo bol obídený aj generálny prokurátor, aj Ústavný súd, aj referendum bolo obídené, nebola k tomu vytvorená dostatočná platforma, aby sme sa rozprávali aj tu v parlamente. Jednoducho je to obrovská hanba a celé to ukazuje tomu, že naozaj to konanie, ktoré tu spravili koaliční poslanci, bolo vlastizradné.

V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Schlosár, nech sa páči.

Panie poslankyne, páni poslanci, práve tento týždeň, teda v čase, keď tu predkladáme túto našu novelu ústavy, bola tu na pôde Národnej rady Slovenskej republiky spáchaná vlastizrada. Aj keď to tu odznelo už veľakrát dnes v súvislosti s referendom o predčasných voľbách, tak aj napriek tomu to tu treba neustále opakovať a budeme to tu omieľať dokola stále všetkým tým poslancom, ktorí sa práve tejto vlastizrady svojím hlasovaním dopustili. A to vtedy, keď týchto 79 poslancov porušilo svoj poslanecký sľub vernosti Slovenskej republiky, a teda zahlasovali za schválenie tej hanebnej okupačnej dohody so Spojenými štátmi americkými, ktorá sa skrýva za taký veľmi nevinný názov Dohoda o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických.
Niet pochýb o tom, že tí vlastizradcovia, ktorí tu v parlamente za tú okupačnú dohodu zahlasovali a ktorých si história naozaj zapamätá, zapredávajú Slovensko americkým svetovládcom a ešte sa pritom aj tvária, že v podstate tu o nič nejde, že im ide dokonca len o mier a bezpečnosť.
My, čo máme túto okupačnú dohodu dobre naštudovanú, ale nielen my, ale aj množstvo odborníkov, počnúc generálnym prokurátorom Slovenskej republiky Marošom Žilinkom a končiac napríklad bývalým ústavným sudcom doc. Dr. Jánom Drgoncom, vieme, kde je pravda, a túto pravdu budeme naďalej hlásať, až kým sa nám túto dohodu nakoniec nepodarí zrušiť.
Nateraz je ale treba povedať len to, že práve táto naša novela ústavy, ktorú tu kolega predstavil, je práve reakciou na túto okupačnú dohodu s Američanmi, pretože v každom demokratickom štáte by malo byť celkom normálne, že o všetkých zásadných celospoločenských otázkach, o všetkých kľúčových otázkach nášho štátu, obzvlášť tých, ktoré sa dotýkajú našej suverenity, musia rozhodovať ľudia priamo v referende. Nie je predsa možné, aby k nám na Slovensko prišli na celých jedenásť rokov cudzie vojská len so súhlasom 79 poslancov Národnej rady. Nie je možné, aby sa nám tu premávali americké tanky a nad hlavami nám lietali americké lietadlá, ale nielen americké, ale akékoľvek iné cudzie vojská bez toho, aby priamo ľudia v referende, teda občania Slovenskej republiky aby v referende povedali, že s týmto súhlasia, že toto je ich želanie, že toto je ich predstava toho, ako by mala Slovenská republika fungovať.
My veľmi dobre vieme z histórie, že keď budú rozhodovať len politici, tak sa vždy nájdu na tých kľúčových miestach nejakí zradcovia, zapredanci, ktorí už, či už zo svojho nejakého zvráteného presvedčenia, alebo pre nejaké materiálne výhody, alebo hoci len možno zo strachu ako zbabelci schvália prítomnosť cudzej armády na našom území, tak ako sa to stalo aj pred pár dňami. Sme však presvedčení, že ak budú o tejto otázke rozhodovať ľudia, ak bude o tom rozhodovať celý národ, ak budú rozhodovať občania Slovenskej republiky, tak nikdy s takýmto niečím nebudú súhlasiť.
Uvediem len jeden príklad. V auguste 1968 sa takisto našli zradcovia, ktorí sem pozvali cudzie vojská Varšavskej zmluvy na naše územie. Zradcovia, ktorí súhlasili s dlhodobou prítomnosťou sovietskych, ale aj iných vojakov na Slovensku. Ak by vtedy mohli ľudia hlasovať v referende, tak určite – a o tom asi nepochybuje nikto – by niečo takéto neschválili. No a dnes sa história opäť opakuje, keď sa opäť hŕstka zradcov a zapredancov rozhodla, že na Slovensku potrebujeme mať znova pre tzv. mier, "demokraciu" a bezpečnosť cudziu armádu, tentoraz ale nie armádu sovietsku, ale armádu americkú, a keď sa rýchlosťou celého procesu postarala o to, aby o tejto otázke nemohli ľudia rozhodnúť v referende ešte pred jej odsúhlasením tu v parlamente.
Súčasná legislatíva je totiž nastavená, pokiaľ ide o schvaľovanie prítomnosti zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky, veľmi mierne, veľmi benevolentne. Podľa súčasného znenia Ústavy Slovenskej republiky dáva súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky, a to nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov. Teda pardon, prítomných, prítomných poslancov, nie všetkých. Pokiaľ však ide o prítomnosť zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií a pokiaľ ide o prechod zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky, v takom prípade dokonca o tom vôbec nerozhoduje Národná rada, ale len vláda Slovenskej republiky. A navyše nie je ani zrejmé, či sa pod tými zahraničnými ozbrojenými silami myslia len zahraniční vojaci alebo aj civilní zamestnanci zahraničných ozbrojených síl, ktorí zabezpečujú dovoz a prevoz zbraní, munícií, zariadenia, zásob a materiálu patriacim zahraničným ozbrojeným silám. Súčasný legislatívny stav teda umožňuje, aby o tak zásadných vojensko-politických otázkach, ako je prítomnosť či prechod zahraničných ozbrojených síl cez naše územie, ktoré sú spôsobilé ohroziť suverenitu, mier a bezpečnosť Slovenskej republiky a jej občanov, mohlo byť rozhodnuté v Národnej rade bez toho, aby toto rozhodnutie bolo výsledkom naozaj konsenzu celospoločenského, politického naprieč celým politickým spektrom, to znamená konsenzom medzi vládnou koalíciou a opozíciou.
Navyše v prípade, že ide o prítomnosť zahraničných ozbrojených síl na účel už spomínaných humanitárnej pomoci, vojenských cvičení a tých mierových pozorovateľských misií a o prechod, tak táto kompetencia prechádza na nevolený výkonný štátny orgán – vládu Slovenskej republiky. Tento stav je z nášho pohľadu absolútne neúnosný najmä z ohľadu na skutočnosť, že bola prijatá tzv. Dohoda o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických, teda tá okupačná dohoda, ktorá umožní vojakom a civilným zamestnancom americkej armády nielen dlhoročnú prítomnosť na našom území, ale aj faktickú beztrestnosť z hľadiska slovenského trestného práva a obrovské zvýhodnenie príslušníkov a zamestnancov americkej armády oproti občanom Slovenskej republiky. A to nehovorím o tom, že tu umožní umiestniť na naše územie jadrové, chemické alebo biologické zbrane, teda zbrane hromadného ničenia, čo zásadne samo osebe ohrozí mier a bezpečnosť slovenských občanov.
Z tohto dôvodu považujeme za potrebné, aby na vyslovenie súhlasu s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl a to vrátane ich zbraní, munície, zariadení, zásob a materiálu na našom území na dobu kratšiu ako 90 dní a na vyslovenie súhlasu s ich prechodom cez územie Slovenskej republiky rozhodovala výlučne Národná rada ako občanmi volený jediný ústavodarný a zákonodarný orgán, a to nie nejakou jednoduchou väčšinou, ale ústavnou trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady.
Súčasne navrhujeme, aby o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl vrátane už spomínaných zbraní, munície a tak ďalej na území Slovenskej republiky na obdobie dlhšie ako 90 dní, teda na súhlas s dlhodobou prítomnosťou takejto armády cudzej, rozhodovali občania Slovenskej republiky v referende.
Panie poslankyne, páni poslanci, na záver, ak si naozaj ctíte tie demokratické princípy, neustále tu omieľané, tie, ktoré sú zakotvené aj v Ústave Slovenskej republiky, na ktorých je Ústava Slovenskej republiky založená, nemôžete mať problém s touto našou novelou ústavy, ktorá tieto princípy posilňuje a to tým, že dáva občanom Slovenskej republiky právo priamo v referende rozhodovať o tak závažnej otázke, ako je dlhodobá prítomnosť zahraničných vojakov na Slovensku.
Ďakujem pekne.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ako prvý vystúpi pán poslanec Radovan Kazda, nech sa páči.

Pán poslanec Schlosár, v týchto dňoch – včera, predvčerom, možno aj dnes – niektorí ľudia na Slovensku začínajú chodiť po miestach, kde žijú poslanci Národnej rady, ktorí schválili túto obrannú zmluvu, a vešajú tam nadpisy s názvom vlastizradca. Vy opäť ste aj tu spomenuli, že išlo o vlastizradu. Vaši voliči, ktorí boli sústredení 8. februára a 9. februára tuto na námestí, si vypočuli naše mená a vypočuli si, že sme vlastizradcovia.
§ 311 Trestného zákona hovorí o vlastizrade: "Občan Slovenskej republiky, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, potrestá sa odňatím slobody" na veľa rokov. Pýtam sa, kto tu bol potrestaný za vlastizradu. Pýtam sa, koľko podaní z podozrenia na vlastizradu ste podali, keď si trúfate hovoriť o vlastizrade. Koľko ste ich podali? Koľko ste, koľko, koľkým ľuďom ste vysvetlili na námestí, že klamete, že vlastizrada žiadna nie je?
Ide o dobrovoľnú dohodu dvoch strán. Neexistuje žiadny rozsudok o vlastizrade a dokonca ste žiadny ani nepodali, lebo viete, že žiadna vlastizrada nie je. Proste ste klamár, klamár a klamár! Stále klamete. Podvádzate tých ľudí a nútite ich, vnucujete im presne to, čo robia, aby chodili po adresách poslancov a dávali im, presne tak ako fašisti proti Židom, aby im dávali ceduľky že vlastizradca. Toto robíte.

S faktickou poznámkou teraz vystúpi pán poslanec Stanislav Mizík. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Rasťo, správne si pripomenul, že túto vlastizradu im musíme pripomínať vždy, stále a dlho. Tento čin sa im vypomstí tak na tomto svete, ako aj na druhom svete. Zradcov v roku tisícdeväťstoše... zradcov v roku 1968 bolo málo. Ich mená boli Vasil Biľak, Alojz Jindra, Kolder, Švestka a Kapek. Pozývací list odovzdali asi niekde na záchode.
Zradcov v roku 2022 je veľa. Na ich čele stoja uhladený minister Korčok, neurotický nervák Naď a prapodivná žena, z ktorej urobili prezidentku elity z pozadia.
A pánovi Kazdovi sa nečuduj a odporuč mu, nech sa presťahuje zo Starej Turej na Sliač.
Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Magdaléna Sulanová s poslednou faktickou poznámkou, nech sa páči.

Ďakujem pekne.
Milý kolega, zaujal ma... zaujala ma vaša poznámka ohľadne, resp. porovnanie so 68. rokom, kedy sme boli absolútne prekvapujúco, nečakane obsadení vojskami Varšavskej zmluvy. Ja na rozdiel od tuto prítomných ešte opozičných poslancov, ktorí podpísali túto vlastizradnú zmluvu, ja som to zažila. Bola som, akurát som skončila základnú školu, bolo to v lete, v auguste. Ja nechcem, nedoprajem zažiť takú hrôzu, ako sme vtedy my zažili. Prázdne regále v obchodoch, absolútny ošiaľ, hrôza. Vyzývali v rozhlase občanov, aby išli do práce a tak ďalej, Nevedeli sme, či neumrieme od hladu, čo tu bude a tak ďalej. Streľba všade, ja som to teda zažila tu v Bratislave. Robili sme, čo sme mohli. Lepili sme všade plagáty, debatovali sme s vojakmi a tak ďalej.
Bolo to pre nás strašné, ale ja si myslím, že to bolo nič voči tomu, čo sa teraz stalo. Pretože vtedy išlo o akt, kedy vojská, resp. Sovietsky zväz sa cítil ohrozený, keďže na nemeckej pôde boli inštalované veľmi nebezpečné zbrane a Československo vlastne bolo hranicou medzi Východom a Západom. Je to oveľa horšie aj preto, že máme skúsenosti, ako dopadli krajiny, ktoré agresívne napadli americké vojská a tam ostali – Afganistan, Irak. V Iraku bolo zavraždených niekoľko stotisíc civilistov, občanov, nie... (Prerušenie rozpravy časomerom.)

Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Rastislav Schlosár. Nech sa páči.