59. schôdza

Ja len naozaj krátko. Pani Sulanová, Rusko napadlo Ukrajinu.
Ďakujem.

Pán poslanec Benčík.

Ja sa tiež chcem iba ubezpečiť, či som dobre počul, že na základe nejakého starého videa, ktovie odkiaľ, chcete teraz tvrdiť, že táto vojna je zásluhou a výsledkom Ameri.... aktivít Spojených štátov amerických? Veď my to dobre poznáme, preboha živého, ja som žil v roku 1968, ako tak pozerám na vás, určite aj vy, pani Sulanová. My sme vtedy sa zobudili do podobného rána ako Ukrajinci vo štvrtok, no a Rusi tiež tvrdili, tak ako tvrdia teraz na Ukrajine, že to je vlastne nejaká humanitárna pomoc, že oni tam idú odstrániť z čela štátu nejakých nacistov. To ako v roku ´68 tvrdili, že je to internacionálna bratská pomoc, ktorá má za cieľ, nemá za cieľ teda poškodiť český a slovenský národ, ale iba odstrániť z jeho čela kontrarevolucionárov. A napriek tomu, napriek týmto faktom ste vy schopná tvrdiť takéto úplné nezmysly? No ja sa vám teda fakt čudujem.

V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Galis ako posledný ústne prihlásený.

Ďakujem pekne za slovo. (Zaznievanie gongu.)
Ja začnem s tým, čo som osobne zažil. V šesťdesiatom ôsmom som 1. októbra narukoval a v auguste došli, viete dobre, ruské vojská. Dva roky v kasárňach som absolvoval za čias, keď sme nevedeli, či máme ruských vojakov vítať alebo, alebo im, zakázali nám ich púšťať do kasární, proste bordel, taký som v živote ešte nevidel a buzerácia, ktorá skutočne nemala obdoby, kde v noci sme mali aj tri, štyrikrát aj päťkrát poplach. Proste bola taká doba, dva roky sme vydržali a myslím si, že to bolo veľké poučenie nielen pre mňa, ale pre všetkých chalanov, ktorí sme tam vtedy túto základnú vojenskú službu absolvovali. V noci sme mávali nočné streľby s ruskými vojakmi a koľkokrát sme sedeli spolu, tak sa nás pýtali, že kde vlastne sú. Oni ani nevedeli, tí chlapci, kde sú. Boli to veľmi skromní a dobrí ľudia, ktorí mi skutočne, niekedy nám ich aj bolo ľúto, že nevedeli alebo nemohli sa nejak skontaktovať so svojimi rodinami. Ale proste boli to dva roky vysokej školy, pretože tam sme sa naučili poriadku, disciplíny, všetkému, čo k tomu patrí.
Po skončení vojenskej služby som sa začal venovať športu, futbalu a čo sa nestalo? Dostali sme sa do kontaktu práve s ruskými hráčmi, s ruskou reprezentáciou, s ktorou sme odohrali niekoľko zápasov zhodou okolností v meste, kde dneska je vojna, v Kyjeve. A môžem povedať, že títo ľudia boli veľmi milí, dobrí, osobný priateľ Oleg Blochin, ktorý bol hviezda v Európe, nás pozval na večeru, dokonca keď mal, keď absolvoval, mal narodeniny, tak pozval nás reprezentantov, sme tam boli tri-štyri dni a myslím si, že taký program, ako mu urobili vtedy to vedenie, vedenie zväzu, to som ešte osobne ako nevidel.
Ale chcem povedať, že tie medziľudské vzťahy medzi nami boli také kamarátske aj sú, že niekedy sa zle počúva tuná tieto nadávky alebo povedzme tieto intrigy medzi nami a tak ďalej. Pretože ja som na to neni zvyknutý. Šport je fenomén, ktorý spája ľudí, a verte mi, že ja by som chcel za všetkých športovcov vyjadriť solidaritu, za všetkých slovenských športovcov vyjadriť solidaritu ukrajinskému národu, prosím. Ale to, čo sa stalo, to sa skutočne nikdy už nemôže stať, pretože to človeka trápi a niekedy sa zamýšľa nad tým proste, kde sme, kde to žijeme. Všetci rozprávame to isté, ale robíme úplne opačné veci.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

S faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Kozelová. Nech sa páči.

Dušan, ja idem na teba reagovať, lebo my sme kamaráti dlhé roky a práve cez futbal, a s tým kolegom Olegom Blochinom. Áno, máš pravdu, máš pravdu, že šport sa nemá miešať do politiky, toto je ale o politike, toto je o vojne. Čiže naozaj venujme sa len tej základnej myšlienke, prečo tu sedíme. Ale inak ďakujem za tvoje vystúpenie, máš pravdu, šport sa nemá čo miešať do politiky.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Želá si záverečné slovo pán navrhovateľ? Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Dámy a páni, podľa mňa sa drvivá väčšina z nás zhodne na tom, že náš geopolitický priestor sa zmenil a Slovensko je iné Slovensko, ako bolo minulý týždeň, Európa je iná, ako bola minulý týždeň. Ja veľmi oceňujem, vidím tu dvoch bývalých premiérov, že oni to pochopili, hoc v niektorých veciach s nimi iste politicky nesúhlasím a, samozrejme, oni so mnou. Rovnako tu bol aktuálny premiér a ešte bývalý premiér, ktorý si tiež uvedomuje situáciu. Rovnako niektorí poslanci to podľa mňa pochopili z ich vyjadrení, ale, žiaľbohu, naprieč, naprieč týmito lavicami sú ľudia, ktorí to stále nechápu, že za našimi hranicami je vojna, že tam zomierajú ľudia, že Rusko napadlo slobodnú krajinu. Ja vás chcem veľmi pekne poprosiť o podporu tohto uznesenia. Je úplne jasné, je úplne čisté a hovorí o tom, že slobodná krajina – Ukrajina – bola napadnutá ruským agresorom, niečo, čo je neprijateľné, čo je odsúdeniahodné.
Rovnako však chcem povedať veľmi jasne, že Národná rada Slovenskej republiky a Slovenská republika nemôže skončiť len pri tom, že budeme prijímať deklarácie, budeme dávať silné vyhlásenia. Verím, že príde rad zákonov, rad opatrení a konkrétnych krokov, ktoré pomôžu ukrajinskému ľudu, ktoré sa postavia za Ukrajinu tak, aby sme nezostali len pri slovách. Je mi veľmi ľúto, že Európska únia na základe blokácie niektorých štátov nenašla odvahu na tvrdšiu reakciu voči ruskej agresii. To je veľké sklamanie a otvára to mnohé otázky. Napriek tomu ešte raz tým, ktorí pochopili vážnosť situácie, ďakujem za konštruktívnu diskusiu, tým, ktorým nie, tak verím, že ju pochopia. Vyjadrujem veľkú solidaritu s ukrajinským ľudom a s Ukrajinou a rovnako aj z tohto miesta, tak ako je napísané v uznesení, vyhlasujem, že Rusko je agresorom, a prosím vás všetkých, naozaj všetkých naprieč politickým spektrom, aby ste podporili toto uznesenie.
Ďakujem pekne.

Záverečné slovo, pán spravodajca? Nie, prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Vyhlasujem prestávku do 15.50 h, kedy budeme hlasovať o tomto uznesení.

(Prestávka.)