60. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda, podľa § 24 ods. 5 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku si vás dovoľujem požiadať na návrh troch poslaneckých klubov OĽANO, SaS a SME RODINA o zaradenie bodu do programu prebiehajúcej 60. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Ide o tlač 959, návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Juraja Krúpu na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k zmene smernice o uskutočňovaní zahraničných pracovných ciest poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a zamestnancov Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky a jeho termínovanie na zajtra, teda štvrtok 24. 3. o deviatej ráno. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ako spravodajca k tlači 822, je to novela zákona o vysokých školách, navrhujem určiť termín hlasovania dnes o sedemnástej o tejto tlači 822 novela o vysokých školách. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Chcel by som upozorniť členov zahraničného výboru, že rokovanie sa uskutoční dnes 12.05 hod. v miestnosti č. 149.

Ďakujem pekne. Chcem upozorniť, že mi zlyhalo zrejme hlasovacie zariadenie. Pri hlasovaní č. 164 som hlasovala proti a hlasovacie zariadenie mi vykázalo, že za. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja by som len chcela pripomenúť kolegom z výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, máme presunutý výbor. Pôvodne bol plánovaný na 12.15 hod. Keďže máme mimoriadnu schôdzu, sme to posunuli na 12.45 hod. Je to v ubytovacom zariadení v štandardnej miestnosti. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predseda, vážené panie kolegyne poslankyne, vážení páni poslanci, zápisnica o výsledku verejného hlasovania o návrhu na voľbu člena Rady Slovenského pozemkového fondu navrhnutého Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstva a životné prostredie, ktoré sa konalo 23. marca 2022. Na verejné hlasovanie o návrhu na voľbu člena Rady Slovenského pozemkového fondu navrhnutého Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 112 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 112 poslancov. Po vykonaní verejného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že vo verejnom hlasovaní o návrhu na voľbu člena Rady Slovenského pozemkového fondu navrhnutého Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky.
Zo 112 odovzdaných hlasovacích lístkov boli všetky platné. Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že za
- Martin Lukačovič - za hlasovalo 40, hlasovalo proti 30, zdržalo sa hlasovania 42.
Druhý kandidát - Michaela Rakovická - hlasovalo za 7, hlasovalo proti 29, zdržalo sa hlasovania 76.
Na voľbu člena Rady Slovenského pozemkového fondu je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Overovatelia konštatujú, že vo verejnom hlasovaní nebola za člena Slovenského pozemkového fondu navrhnutého Výborom Slovenskej národnej rady (Národnej rady Slovenskej republiky, pozn. red.) pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, nebol zvolený žiadny z navrhovaných kandidátov. Overovatelia poverujú svojho člena Moniku Kaveckú oznámiť výsledok hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani spravodajkyňa, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dámy a páni, je mi cťou, že môžem prezentovať výročnú správu verejného ochrancu práv za rok 2021.
V správe nachádzate príklady z podnetov, ktoré sme v kancelárii verejného ochrancu práv riešili v roku 2021 a vyplýva z údajov, že sme sa venovali 1 674 podnetom, z nich v 119 sa zistilo 163 porušení. Zároveň sme prezentovali výsledky dvoch prieskumov a zároveň som minulý rok podala dve podania na Ústavný súd.
Príklady individuálnych podnetov, ktoré nachádzate v správe, aké majú význam? Aký, aký majú význam, teda prezentovanie týchto, týchto príkladov vo výročnej správe? Dovoľte mi parafrázovať Jamesa Baldwina, ktorý, ktorý povedal vo svojich známych trinástich kvótach na spravodlivosť, že ak chce niekto skutočne zistiť, aký je stav v spravovaní spravodlivosti v štáte, nech sa nepýta policajtov, nech sa nepýta sudcov, právnikov alebo príslušníkov strednej triedy, ale nech sa spýta tých, ktorí najviac pomoc potrebujú alebo ochranu potrebujú a nech ide za nimi a počúva ich svedectvo.
Táto správa cez obsiahnuté príklady z podnetov prináša Národnej rade Slovenskej republiky práve takéto svedectvá o tom, aká je, ako je spravovaná spravodlivosť na Slovensku z pohľadu ústavných garancií, z pohľadu ústavou chránených základných práv a slobôd, resp. z hľadiska tých medzinárodných dohovorov, ktoré, ku ktorým, ku ktorých plneniu sa Slovenská republika zaviazala.
Ja si dovolím uviesť len skutočne tri príklady, dátum vzniku invalidity, práva spojené s nájomným bývaním, postup zdravotných poisťovní pri schvaľovaní úhrad. Tieto nájdete v množstve iných príkladov z podnetov a význam riešenia týchto podnetov spočíva v tom, že v konkrétnych prípadoch, ak sa konštatuje porušenie základného práva alebo slobody, tak inštitúcia, s ktorou komunikujem, ak ustúpi tým argumentom, ktoré sú jej prezentované, tak v konkrétnom individuálnom prípade odstráni tú nespravodlivosť, ktorá vznikla, ale to má zároveň vplyv na to, že tá inštitúcia v ďalších obdobných postupoch sa tejto nespravodlivosti nebude dopúšťať vo vzťahu k ďalším, ďalším podávateľom.
A musím povedať, že v týchto individuálnych podnetoch Sociálna poisťovňa, úrady práce, ústredie práce, katastrálne úrady, riaditeľstvá policajného zboru pristupovali takýmto spôsobom k riešeniu alebo k akceptovaniu tých záverov v tých prípadoch ako keby ex post, to znamená už v tých konkrétnych podnetoch, s ktorými sme pracovali, ale tie zároveň teda majú svoj, svoj význam do budúcnosti.
Pre Národnú radu ja som si pripravila ale prehľad tých odporúčaní, ktoré majú v sebe legislatívny charakter. To znamená, majú v sebe ten náboj, že považujem za potrebné, aby sa s nimi oboznámilo plénum Národnej rady Slovenskej republiky, pretože tam sa vyžaduje práve zásah zo strany zákonodarcu.
Prvým, prvým príkladom alebo prvým odporúčaním, je to v podstate zopakovanie odporúčania z minulého roku, ktorý sa viaže k mandátu verejného ochrancu práv v núdzovom stave, takže si dovolím zopakovať odporúčanie Národnej rade, aby zvážila rozširovanie mandátu verejného ochrancu práv práve aj počas núdzového stavu, pretože v ňom sa decízne oprávnenia koncentrujú do vlády ako do predstaviteľky výkonnej moci, ale vláda je vyňatá spod pôsobnosti verejného ochrancu práv, čo platí pre stav takpovediac normality bežného života, ale zároveň to platí aj pre stav núdzový, kedy prirodzene dochádza k tým zásahom masívnejším a vyhodnocovanie primeranosti tých zásahov sa, potreba tejto, tohto vyhodnocovania sa zvyšuje. Takže to je jeden, jeden aspekt alebo jeden prejav toho paradoxu, ktorý vnímam ako verejný ochranca práv počas núdzového stavu.
A ten druhý príklad je, že verejný ochranca práv nie je aktívne legitimovaným subjektom na podávanie návrhov na Ústavný súd v núdzovom stave vo vzťahu k opatreniam, ktoré sa prijímajú v núdzovom stave, resp. nadväzujúcim na tieto opatrenia, a tým pádom v tom tzv. zrýchlenom konaní 5 + 10 dní verejný ochranca práv nemôže podávať návrhy na Ústavný súd a pokúsiť sa promptne odstrániť tie zásahy do základných práv a slobôd, ktoré považuje už za neprimerané, a teda predstavujú porušenie základných práv a slobôd. Verejný ochranca práv takéto oprávnenie nemá. Môže, samozrejme, osloviť aktívne legitimované subjekty, ktoré teda zostávajú tie isté ako v konaní podľa článku 125, ale, samozrejme, tieto subjekty sú závislé potom od toho, ako verejný ochranca práv vyhodnotí tú situáciu a musia sa s tou argumentáciou stotožniť. To znamená, ako keby podávali ten návrh v zmysle analýzy niekoho iného, čomu, samozrejme, oprávnené subjekty nemusia inklinovať, pretože takpovediac by niesli na trh kožu s argumentami niekoho iného. Tam tá lehota je skutočne veľmi krátka, pretože je len, len päťdňová. Takže toto je to prvé odporúčanie, ktoré má v sebe ten legislatívny náboj.
Z hľadiska potom konkrétnych podnetov, súvisí to s podnetmi, ktoré sú enumerované od strany 21 a ďalej. Dávam odporúčanie Národnej rade vo vzťahu k legislatívnej zmene, a to v kontexte kolúznej väzby. Z kolúznej väzby sa na mňa obrátilo viacero podávateľov, ktorí namietali najmä nedostatočný kontakt s rodinnými príslušníkmi, obštrukčné správanie vyšetrovateľov pri realizácii návštev, veľmi nešetrný spôsob výkonu eskort. Po zohľadnení medzinárodných štandardov väzenstva som prišla k záveru, že obmedzenia rodinných návštev v kolúznej väzbe sú s prihliadnutím na systém realizácie neprimerane prísne. Rozhodla som sa preto uplatniť svoju právomoc a odporučila som ministerstvu spravodlivosti, aby v rámci novelizácie zákona o výkone väzby zjednodušilo možnosť navštevovania obvinených v kolúznej väzbe svojimi rodinnými príslušníkmi. Ministerstvo sa v tomto prípade s mojimi návrhmi alebo odporúčaniami stotožnilo, a preto v rámci novelizácie zákona o výkone väzby a o výkone trestu odňatia slobody Národná rada bude s týmto návrhom pracovať.
Vo vzťahu k ochrane verejného zdravia Národná rada v decembri vo veľmi promptnom konaní reagovala na nález Ústavného súdu, ktorý bol reakciou Ústavného súdu na návrh, ktorý som podávala vo februári minulý rok a ktorý sa týkal ochrany verejného zdravia, resp. niektorých ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia. Ústavný súd z dvoch tretín vyhovel návrhu verejného ochrancu práv, a tým pádom tie podmienky realizácie štátnej karantény, ktoré na Slovensku boli vykonávané v období prvej vlny, Ústavný súd sa stotožnil s argumentami, ktorý prezentoval, ktoré som prezentovala v návrhu, a potvrdil, že zásah do štátnej karantény bol na úrovni zásahu do osobnej slobody a preto buď bolo treba zabezpečiť oprávnenia, alebo teda návrhy, ktoré, ktorými by sa zabezpečila ako hmotnoprávna, tak procesnoprávna stránka takýchto zásahov, alebo bolo ich treba vypustiť z právneho poriadku. Národná rada prikročila k tomu druhému spôsobu, to znamená, tieto zásahy v súčasnosti nie sú možné v štátom nariadených zariadeniach, resp. teda karanténna izolácia, a sú možné len formou domácej karantény alebo, alebo izolácie.
Rovnako sa Ústavný súd stotožnil s tým názorom, že tie zásahy, ktoré boli umožnené prostredníctvom takpovediac bianco šeku v prospech príslušných, kompetentných inštitúcií, teda ministerstva zdravotníctva a úradu verejného zdravotníctva, resp. regionálnych úradov verejného zdravotníctva, predstavujú skutočne bianco šek, kedy medzi, medzizásahov do základných práv a slobôd nie sú vymedzené zákonom, ale sú ponechané na vymedzenie práve týmto inštitúciám, a teda princíp deľby moci nebol dodržaný. Aj toto ustanovenie Národná rada na svojom, počas svojho rozhodovania v decembri odstránila z platnej právnej úpravy.
Ústavný súd sa nestotožnil s treťou časťou návrhu, ktorý sa týkal samotnej podstaty odplaty za realizovanie týchto opatrení, teda štátnej karantény v štátom nariadených zariadeniach, ktoré však práve v dôsledku toho, že toto už možné nie je, ex ante nebudú môcť nastupovať a ex post je tam otázka toho, kto takýmto spôsobom si tieto náklady spojené s opatreniami uplatňuje a vymáha a v tomto zmysle očakávam, že bude rozhodovať, budú rozhodovať príslušné súdy.
Ďalšia otázka, ktorá je spojená s legislatívnou aktivitou, je proces ratifikácie národného preventívneho mechanizmu. Národný preventívny mechanizmus je potrebné vnímať v tom kontexte, že je veľmi dôležitým preventívnym prvkom v procese zamedzovania zlému zaobchádzaniu. Národný preventívny mechanizmus je predstavovaný systematickými návštevami tých miest, v ktorých je obmedzená osobná sloboda ľudí, a je potrebné zabezpečiť, aby práve cez neohlásené návštevy sa vykonávali kontroly, či sú dodržiavané tie štandardy, ktoré sa takýmto spôsobom uplatňujú na tieto, tieto miesta, kde sa osoby obmedzené na slobode nachádzajú. Je treba povedať, že v decembri roku 2018 došlo k podpísaniu Opčného protokolu k Dohovoru OSN o zamedzení mučenia, ale doteraz ratifikácia nezbehla a ja si dovolím upozorniť Národnú radu Slovenskej republiky na to, že vytvorenie efektívneho národného preventívneho mechanizmu, ktorý bude reálne vedieť vykonávať tieto povinnosti, ktoré sú spojené a sú predstavované aj tými medzinárodnými štandardami, ktoré bude musieť národný preventívny mechanizmus dosahovať, aby sa tomu venovala patričná pozornosť v záujme skutočne efektívneho mechanizmu, ktorý bude fungovať a pôsobiť spôsobom, aký sa očakáva v kontexte opčného protokolu.
Ďalším problémom, ktorý predostieram Národnej rade, je problematika tzv. vyhradených priestorov. Toto je problematika, na ktorú upozorňuje kancelária a verejná ochrankyňa práv, predchodkyňa, teda Kancelária verejného ochrancu práv už dlhodobo. Jedná sa o to, že dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody na policajných útvaroch spôsobom, ktorý nemá svoj zákonný základ. To znamená, čosi také ako vyhradené priestory slovenská právna úprava nepozná. Pokiaľ sa v praxi policajných orgánov vyskytuje, tak znamená, že sa vyskytuje a akceptuje prax, ktorá nemá svoj legálny základ.
Takže ja apelujem na panie poslankyne a pánov poslancov, aby v rámci novelizácie zákona o Policajnom zbore kládli primeraný akcent aj na samotné legislatívne uchopenie týchto vyhradených priestorov, pretože my sme vstúpili do medzirezortného pripomienkovacieho konania, kde v nadväznosti teda na novelizáciu zákona o Policajnom zbore a myšlienku, že by sa tieto vyhradené priestory mali legalizovať, sme spájali jednoznačne s tou požiadavkou, že tam musia byť dostatočne explicitne vymedzené tie podmienky, v ktorých časové, priestorové z hľadiska vybavenosti, v ktorých sa osoba bude môcť nachádzať na príslušnom policajnom útvare pri svojom zadržaní, mimo CPZ-ky. Takže to je niečo, čo opäť v rámci novelizácie zákona o Policajnom zbore bude prichádzať tu do poslaneckej snemovne a ja teda verím, že budete tomu aj v dôsledku odporúčania verejného ochrancu práv klásť primeranú pozornosť.
Problematika sprevádzajúcich osôb, ktorá je problematikou, ktorá opätovne veľmi výrazne rezonuje v Národnej rade v súvislosti s COVID-om, potrebujem upozorniť na to, že sú to práva, ktoré nie sú explicitne zakotvené v našom právnom poriadku, ale s ohľadom na tie medzinárodné právne záväzky, ktoré máme, Slovenskú republiku zaväzujú. Preto som listom oslovila ministra zdravotníctva, aby vykonával zmenu zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v tom duchu, že jednak sprevádzajúca osoba ženy pri pôrode, jednak zákonní zástupcovia detí majú právo byť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a majú mať režim sprevádzajúcich osôb. To znamená nie návštev, nie nejaký iný status, ale toto právo by malo byť tým pádom aj explicitne zakotvené do právnej úpravy a zaiste, uvedomujúc si situáciu aj počas COVID-u, tam môže byť výnimka, pre ktorú prípadne nie je možné zabezpečiť realizáciu tohto práva, ale systém má byť založený na tom, že platí prítomnosť sprevádzajúcej osoby a z tohto systému potom môže byť ´ope aut´, to znamená cez výnimku uplatnenie výnimočných opatrení, kedy to právo na sprevádzajúcu osobu nie je.
V súčasnosti je ten systém veľmi málo čitateľný a privodzujúci okrem tých covidovských stresov, ktoré, ktoré sú pre, v týchto teda, v týchto situáciách, ako je pôrod, resp. hospitalizácia dieťaťa, spôsobujú opäť výraznú mieru aj nedôvery vo vzťahu k tomu, ako si na úseku zdravotníctva štát plní svoje medzinárodnoprávne záväzky.
Národnú radu som vo svojej správe upozornila aj na situáciu, kedy v čase, keď sme pripravovali túto časť správy, je to na strane 43, jednalo sa o zvažovanie systému povinného očkovania aj voči, voči COVID-u. Ja som v decembri minulého roku písala pánovi ministrovi zdravotníctva list, v ktorom som ho upozornila na to, že nepostačuje v podmienkach Slovenskej republiky mať prípadne len mechanizmus odškodnenia nežiaducich účinkov za očkovanie COVID-om, proti COVID-u, ale je potrebné mať v režime povinného očkovania ustálený aj celkový mechanizmus vysporiadavania sa s nežiaducimi účinkami. Očkovanie je nepochybne zásahom do telesnej integrity a predstavuje zásah do práva na súkromie, na druhej strane sa však významne podieľa práve na ochrane zdravia a života celej spoločnosti. Práve toto vyvažovanie je úlohou racionálneho zákonodarcu a preto by štát prostredníctvom racionálneho zákonodarcu mal vyvažovať tieto záujmy, a to predovšetkým poskytnutím zákonných záruk v prípade závažných nežiaducich účinkov spojených s očkovaním.
Ja som veľmi rada, že môžem Národnú radu upozorniť na problém, ktorý tu z mojej strany počujete už päť rokov, a to je problematika československých dôchodcov. Jedná sa o dôchodcov, ktorí pracovali možno v tom istom mieste výkonu práce, ale mali zamestnávateľa, ktorý mal sídlo v Českej republike, po rozdelení Československa to sa spravovala povinnosť započítať roky dôchodkového, v tom čase zabezpečenia práve podľa miesta sídla zamestnávateľa. To znamená, aj keď to bolo miesto výkonu na Slovensku, ale sídlo bolo v Čechách, tak sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky. A tu vzhľadom na nerozdielne, nerovnaké a teda rozdielne podmienky poskytovania dôchodkového zabezpečenia na strane Českej republiky, na strane Slovenskej republiky, sa dlhodobo v činnosti verejného ochrancu práv vyskytuje situácia ľudí, skupinovo ich označujeme ako československí dôchodcovia, ktorí sa nevedeli domôcť svojho práva na zohľadnenie tých odpracovaných rokov, a som rada, že teda ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v pripravovanej legislatívnej zmene zohľadňuje túto, túto situáciu a v prípade, že československému dôchodcovi nevznikne nárok na akýkoľvek dôchodok z Českej republiky, Slovenská republika cez Sociálnu poisťovňu prevezme a zhodnotí doby dôchodkového poistenia pred 1. januárom a malo by sa to týkať nielen starobných dôchodkov, ale aj predčasných a invalidných dôchodkov. Takže to je opäť niečo, o čom bude rozhodovať Národná rada, vy, panie poslankyne a páni poslanci, ale je to reflexia na, aj na opatrenia, na ktoré upozorňuje dlhodobo verejný ochranca práv.
Ďalšia problematika, ktorá súvisí s COVID-om, je tzv. dávka nezamestnanosti v HORECA segmente. HORECA segment sú hotely, reštaurácie, kaviarne a súvisí s tými občanmi Slovenskej republiky, ktorí využívali mobilitu v rámci Európskej únie práve v tomto segmente a, avšak podľa koordinačného nariadenia Európskej únie, dávku v nezamestnanosti, na výplatu dávky v nezamestnanosti je príslušný ten členský štát, kde dochádzalo k poslednému pobytu a teda výkonu zamestnania. Jedinú výnimku tam predstavuje situácia tzv. pendlerov. To znamená, ak sa zachoval vzťah k bydlisku na území Slovenskej republiky. Avšak podľa samotných odborných inštitúcií a komisií, ktoré sa vzťahujú k výkladu, k interpretácii tohto koordinačného nariadenia, platí, že táto výnimka sa má interpretovať veľmi úzko. A preto pri týchto podnetoch, ktoré som dostávala v roku 2021, som nemohla povedať, že Sociálna poisťovňa postupovala v rozpore so zákonom, pretože áno, tá interpretácia bola korektná. Preto som požiadala Európsku komisiu, aby prehodnotila ten reštriktívny výklad príslušných ustanovení koordinačných nariadení v záujme toho, aby príslušníci členských štátov, v ktorých teda majú po COVID-e opätovne svoje bydlisko, sa mohli uchádzať o dávky v nezamestnanosti, pretože ak sa takýmto spôsobom toto nespriechodní, tak to znamená, že my žiadame od tých ľudí, ktorí využili mobilitu v rámci Európskej únie, my žiadame od nich to, aby sa vrátili na miesto výkonu, tá, na to územie, kde vykonávali svoje povolanie, čo osobitne v dobe COVID-u, najmä keď mali zabezpečované napríklad ubytovanie v tých hoteloch, je z povahy veci nie uskutočniteľné. Takže tu dávam túto skutočnosť do pozornosti Národnej rady z toho dôvodu, že je tam významná súvislosť s európskym právom a Národná rada ako slovenský parlament v komunikácii s Európskym parlamentom môže na túto nezrovnalosť a na tento problém upozorniť.
Ďalší problém sa týka, príspevok za zásluhy v športe. Jedná sa o problematiku športovcov s intelektuálnym postihnutím a zrakovým, zrakovo postihnutými šachistami, ktorí sa obrátili na mňa s argumentáciou, že zákon o príspevku za zásluhy v športe, ktorý garantuje osobitnú samostatnú sociálnu dávku, ktorá sa poskytuje už od tridsiateho piateho roku života v prípade, že hlavnou podmienkou je zisk medailového ocenenia z olympijských hier, paraolympijských hier, deaflympijských hier a šachovej olympiády. A títo športovci, ktorí sa týkali špeciálnych olympiád, resp. zrakovo postihnutí športovci šachovej olympiády, namietajú, že ich vynechanie z tej možnosti získať tento príspevok za významné úspechy vo svojej vlastnej športovej disciplíne je voči nim nekorektné, pretože tých olympiád, ktorých sa zúčastňujú, tieto olympiády majú status, ktorý je porovnateľný s tými, ktoré, za účasť ktorých ocenenie prináleží. Takže ja som komunikovala s ministerstvom školstva a zúčastnila som sa aj konferencie, ktorá bola osobitne venovaná inklúzii, avšak nakoniec ministerstvo sa nestotožnilo s mojím návrhom na zmenu právnej úpravy s tým, že budú hľadať vhodnú formu, ako práva týchto osôb zabezpečiť. To je ten dôvod, prečo sa obraciam na Národnú radu s upozorňovaním na problém v tejto oblasti.
Ďalšia problematika sa týka výkonu rozhodnutí súdov vo veci maloletých detí. Tam na základe viacerých a komplexných podnetov som vykonávala, vykonávala prieskum vo vzťahu k veľkému množstvu dotknutých subjektov a závery nachádzate na strane 82. Musím povedať, že aj napriek tomu, že oceňujem kroky, ktoré v rodinno-právnej agende, osobitne v konaní o výkon rozhodnutí vo veciach maloletých ministerstvo vykonáva, som toho názoru, že v dlhodobejšom časovom horizonte bude naďalej potrebné otvoriť diskusiu a tá má opäť svoj legislatívny náboj, legislatívny charakter, a to je rekodifikácia poručníckeho práva, zvažovať napríklad formu detského zákonníka, alebo rozsiahlejšia úprava práv detí, v Čechách je to teda v novom Občianskom zákonníku, ktorá by, nová právna úprava by mala subsumovať všetky dôležité právne normy, týkajúce sa života detí. Rovnako odporúčam na vecnú diskusiu a zvažovanie ustanovenia inštitútu advokáta detí, aby po tom, ako začne súdny spor medzi rodičmi a rodičia majú svojich advokátov, aby bolo relevantným spôsobom právne zastúpené aj to dieťa, ktoré sa ocitá veľmi častokrát v spore medzi rodičmi so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre aj jeho budúci zdravý vývoj.
Rovnako navrhujem, aby v princípe, že dieťa, ktoré sa ocitne v spore medzi rodičmi a je ohrozené na zdraví a preto musí súd, preto súd musí konať v zmysle príslušných ustanovení civilného a mimosporového poriadku, kompletne využívať neodkladné opatrenia vo veciach ochrany maloletého a neodkladné opatrenia vo veciach osobnej starostlivosti. Ak si to súdna prax vyžaduje, tak je potrebné explicitné doplnenie príslušné, príslušného CMP, teda kódexu mimosporového.
Vo vzťahu k školskému zákonu, ktorý predstavoval veľký pokus a prístup k inkluzívnemu vzdelávaniu, potrebujem uviesť, že je potrebné tam registrovať dlhotrvajúci spor medzi asistentom učiteľa a osobným asistentom žiaka. Právna úprava je v tomto rozporná a preto osobní asistenti učiteľa nevykonávajú obslužné činnosti ohľadne detí, napriek tomu, že možno si to dieťa so zdravotným postihnutím vyžaduje a nemôže v škole byť prítomný osobný asistent toho žiaka, pretože to vylučuje právna úprava. Takže buď sa zabezpečí, že tieto úkony, obslužné, majú zabezpečovať asistenti učiteľov, tam je potom loptička na strane ministerstva školstva, alebo je tu potrebné povedať, že asistenti detí sa zúčastňujú školských procesov, tým pádom aj to súvisí, samozrejme, s ich odmeňovaním a potom vykonávajú úkony, obslužné, pre tieto, tieto deti. Je to jeden veľmi významný moment, ktorý prekáža praktickej realizácii inkluzívneho vzdelávania týchto detí. A je treba povedať, že rodičia týchto detí to vo svojom každodennom živote vnímajú veľmi ťažko a vnímajú to ako výraznú nespravodlivosť vo vzťahu k nim a zo strany Slovenskej republiky by k neplneniu tých záväzkov, ktoré nám vyplynú, vyplývajú z dohovoru osôb so zdravotným postihnutím.
Ďalší, ďalší legislatívny námet, ktorý dávam do pozornosti Národnej rade Slovenskej republiky, je problematika aktívnej legitimácie putatívneho biologického otca. To sú situácie, v minulom roku som mala konkrétny podnet, kedy sa z okruhu aktívne legitimovaných osôb pre iniciované konania o zapretie otcovstva v súvislosti s uplatňovaním prvej domnienky otcovstva vylučuje tento putatívny biologický otec. A je to dokonca aj v situáciách, kedy je to v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Preto upozorňujem Národnú radu na to, že by aj v tejto súvislosti mala právna úprava byť zmenená a mala byť novelizovaná.
Posledný okruh, ktorý mám z minulého roka. Tie, ktoré sa týkali tohto roka alebo boli riešené a komunikované tento rok s ministerstvami, o tých nebudem referovať. Predpokladám, že ctenej Národnej rade tak bude môcť vykonať na budúci rok v plnom rozsahu nový ochranca, nový verejný ochranca práv alebo verejná ochrankyňa práva.
Ale máme tu jeden teda posledný, ktorý mnou bude numerovaný problém, to sú takzvané bezpilotné lietadlá. Na Kanceláriu verejného ochrancu práv sa obrátilo viacero podávateľov s problémom absencie štátneho orgánu, ktorý by v podmienkach Slovenskej republiky vydával osvedčenia a povolenia pre prevádzkovateľov bezpilotných leteckých systémov. Na prevádzku týchto lietadiel vo vzdušnom priestore je nevyhnutné mať určený orgán, ktorý by takéto povolenia vydával. Uvedené platí v zmysle vykonávacieho nariadenia Európskej únie o pravidlách a postupoch prevádzky bezpilotných lietadiel.
Ministerstvo dopravy ma informovalo, že takýmto orgánom je dopravný úrad, avšak Dopravný úrad Slovenskej republiky zas viazaný zásadou legality na rozdiel od, od fyzických, teda fyzických, právnických osôb, ktoré nie sú predstaviteľmi verejnej moci, ktorej, na ktoré sa vzťahuje zásadne princíp autonómie a slobody, tak práve dopravný úrad viazaný princípom legality, keď nemá príslušné nariadenie enumerované v právnej úprave, tak nemôže takýmto spôsobom vystupovať ako ten orgán, ktorý vydáva oprávnenia a povolenia. Potrebujem na to upozorniť aj v súvislosti s aktuálnym stavom, ktorý máme, teda v súvislosti s okolnosťami na našej východnej hranici a preto táto situácia rozhodne nie je priaznivá a nie je rešpektovateľná ani z hľadiska medzinárodnoprávnej bezpečnosti Slovenskej republiky.
Záver. Dámy a páni, inštitúcia verejného ochrancu práv je zakotvená v právnom poriadku Slovenskej republiky dvadsať rokov. V decembri 2001 bol schválený zákon, 27. marca 2002 bol zvolený prvý verejný ochranca práv, teda zložil sľub 27. marca; 28. marca 2012 to bola pani doktorka Dubovcová a 29. marca 2017 som mala tú česť zložiť sľub ja. V tejto inštitúcii za dvadsať rokov bolo doručených celkovo 51 119 písomných podaní. V 39 tisícoch z nich bolo zistených 3 188 porušení. Na webovej stránke tejto inštitúcie sa nachádzajú všetky výročné správy, všetky mimoriadne správy, odpočet vlády za rok 2016 - 2020, rovnako odpočet funkčného obdobia 2017 - 2022.
Ja verím, že po dvadsiatich rokoch inštitúcia verejného ochrancu práv kráča na Slovensku po ceste kultivovania spoločenskej diskusie, pretože len v prostredí schopnom zaregistrovať jemné odtiene tém rezonujúcich v spoločnosti môže prejaviť a uplatniť svoj plný potenciál. Verím, že argumentami v záveroch z preskúmavania podnetov vytvára spojenie medzi medzinárodným, európskym a slovenským právnym prostredím. Verím, že rastie v schopnosti vysvetľovať v našich domácich podmienkach obsah základných práv a slobôd a ich význam pre jednotlivca i spoločnosť.
A na záver prianie. Verím že, želám si, aby Národná rada Slovenskej republiky, vedomá si týchto skutočností, v čo najskoršom možnom čase uskutočnila voľbu verejného ochrancu práv alebo verejnej ochrankyne práv.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia gestorského výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny predložila správu o prerokovaní predmetného materiálu v určenom výbore.
Predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 932 pridelil správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2021 s tlačou 825 na prerokovanie výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podáme správu o rokovaní vo výbore a navrhneme uznesenie Národnej rady.
Gestorský výbor prerokoval správu na svojej 47. schôdzi a uzniesol sa na tom, že odporúča Národnej rade zobrať správu na vedomie. Správa gestorského výboru, ktorú máte ako tlač 825a, bola schválená uznesením výboru č. 98. V prílohe správy je aj návrh na uznesenie Národnej rady.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu k tejto veci.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán predsedajúci, pani profesorka, dámy a páni, dovoľte mi, aby som aspoň v krátkosti vystúpila v rozprave a v prvom rade prejavila vďaku pani profesorke za predloženie správy o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2021. Tak trochu ju vnímam ako bilančnú, keďže, žiaľ, vaše volebné obdobie končí. Nebudem tajiť, že sme nejaký čas spolupracovali a preto som sa aj vo vašej správe venovala predovšetkým tým témam, ktoré boli centrom môjho záujmu aj u vás na úrade. A tak vysoko oceňujem, že ste im venovali vo vašej správe samostatnú časť.
Ja som za posledné dva roky na pôde Národnej rady presadila niekoľko legislatívnych zmien v oblasti sociálno-právnej ochrany detí a iniciovala som aj poslanecký prieskum, ktorý bol realizovaný alebo je realizovaný na ústredí práce a vybraných úradoch a tak by som rada nadviazala na vaše zistenia, pani profesorka, a skĺbila ich so zisteniami, ktoré som ja zaznamenala v správe z poslaneckého prieskumu.
Vy vo svojej správe uvádzate, citujem, že: "agenda sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately nepatrí medzi tie, ktoré by každoročne prechádzali zásadnými obmenami. Navyše zaznamenať dôsledky prijatých legislatívnych zmien, napríklad v oblasti profesionálneho náhradného rodičovstva, bude možné až po tom, ako sa začnú v praxi uplatňovať".
Na margo daného tvrdenia mi dovoľte poznamenať, že 20. októbra 2021 schválila Národná rada celkom vysokým počtom hlasov moju novelu zákona č. 305/2005 o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Zákon podpísala aj pani prezidentka a celkom ho ocenila slovami, že poslanci, ktorí predložili novelu zákona, zohľadnili zraniteľné postavenie maloletých detí alebo rodičov, ktorí sú obeťami domáceho násilia. Taktiež vyzdvihla, že úpravou postupu kolízneho opatrovníka sa má prispieť k minimalizácii negatívneho vplyvu rodičovských sporov na dieťa a zároveň k naplneniu princípu najlepšieho záujmu dieťaťa.
Základným cieľom návrhu zákona bolo detailnejšou úpravou postupu kolízneho opatrovníka prispieť k minimalizácii negatívneho vplyvu rodičovských sporov na deti a taktiež prispieť k naplneniu princípu najlepšieho záujmu dieťaťa, o ktorom sa práve zmieňujete v tej časti. Ten návrh zákona má vytvoriť aj právny základ pre zjednotenie postupu orgánov sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately v pozícii kolíznych opatrovníkov. V ustanovení § 20 ods. 3 zákon zavádza zákonnú povinnosť orgánov sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonať po ustanovení do funkcie kolízneho opatrovníka s obidvomi rodičmi informatívny pohovor. Tá povinnosť vychádza zo skúseností z praxe, že sa tak často nedialo, alebo že pohovor vôbec neplnil svoj účel, napríklad, aby sa prízvukovala rodičovská zodpovednosť oboch rodičov vo vzťahu k dieťaťu. V tomto zmysle možno zmenu považovať za významnú aj preto, lebo sa prvýkrát v právnej úprave ukotvuje povinnosť orgánu pohovor vôbec vykonať. Ďalší význam tej novely spočíva v tom, že je cielený na zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa a má presadzovať tento záujem. Nemá sledovať záujem rodičov.
Ďalej vo svojej správe uvádzate, citujem, že: "v súvislosti s preskúmaním podnetov som zaznamenala rôznu kvalitu úrovne plánovania sociálnej práce a miery, v akej dochádza pri plánovaní sociálnej práce k zapojeniu samotných rodičov. Považujem preto za potrebné pripomenúť, že účasť rodičov v rozhodovacom procese, v ktorom sa prijímajú opatrenia, týkajúce sa ich detí, má zásadný význam pre výkon práv, ktoré im a ich deťom zaručuje ústava". S týmto súhlasím a mám v tomto zmysle veľmi veľké očakávania, že aj táto moja novela vtiahne viac práve rodičov do procesu.
Povinný pohovor, ktorý novela v zákone zavádza, má byť informatívny a má poskytnúť informáciu o následných postupoch kolízneho opatrovníka. Nemá ísť o poradenský rozhovor, pretože na to sú iné inštitúty pomoci rodinám a rodičom. Informatívnosť pohovoru zvýrazňuje tú, práve tú neutralitu postavenia kolízneho opatrovníka, a teda má za cieľ na začiatku konania súdu vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu práve prispieť k objektívnej informovanosti rodičov o postavení kolízneho opatrovníka, o jeho možnostiach, činnosti, ako aj možnostiach pomoci. A v praxi tak napríklad možno využiť služby úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, konkrétne poradensko-psychologické služby. Takže verím, že aj tá moja novela, aj vaša správa predovšetkým, vyžiadajú taký, alebo vyvolajú taký žiadaný efekt a teda konečne dôjde k nejakým zmenám.
Spomínam to aj preto, lebo aj v mojej správe z poslaneckého prieskumu uvádzam, že úlohou každého úradu je zabezpečiť výkon sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. Vedúci oddelenia manažérsky vedie to oddelenie a mal by efektívne využívať a rozvíjať odborný potenciál jednotlivých zamestnancov. Na otázku prieskumu, v akej kondícii sú oddelenia, bolo uvedené, že personálna kondícia jednotlivých oddelení je rôznorodá. To je vlastne aj vaše zistenie. Na niektorých pracoviskách je dlhodobý problém obsadiť voľné miesta a personálne zastabilizovať pracovné miesta tak, aby mohli zamestnanci pracovať v užšie špecializovaných agendách. Ja som vo svojom prieskume, a vy to vlastne potvrdzujete v správe, zistila, že v niektorých úradoch je tak nízky počet zamestnancov na pracovisku, že neumožňuje plnohodnotne prerozdeliť tú agendu medzi zamestnancov tak, aby sa mohli zamestnanci špecializovať. Súhlasím s vami, čo ďalej píšete, že rodič nemôže a nesmie byť zbavený vplyvu na podstatu rozhodnutia a že očakávate od úradov práce, aby zabezpečili, že rozhodnutie bude založené na relevantných úvahách a nie je jednostranné.
Správne si všímate, že síce plán sociálnej práce s dieťaťom nie je rozhodnutím, ale je to východiskový plánovací dokument spôsobilý predurčiť výber opatrení sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately a ovplyvniť postupy orgánu. Zaujal ma prípad, ktorý spomínate vo svojej správe, že kde sa jedná o situáciu, kedy úrad zámerne neuviedol súdu v konaní o odňatí maloletého dieťaťa zo starostlivosti matky všetky dostupné informácie, čím poskytol súdu domnelý, nie však skutočný obraz o nevyhnutnosti navrhovaného zásahu do rodičovských práv podávateľky toho podnetu. Konštatujete, ale vyzerá to také, že vás to celkom vyrušilo (povedané so smiechom), že nevyhnutnosť odňatia maloletého dieťaťa zo (zaznel gong) starostlivosti matky založil úrad práce výlučne na obave z možného ohrozenia dieťaťa. Dôvodom bola tá hospitalizácia matky na psychiatrii.
Ja si tiež myslím, že hypotetické obavy, navyše nepodložené žiadnym materiálnym dôvodom, nemožno považovať za dostatočné na to, aby prevážili záujem maloletého dieťaťa na zachovanie rodinných väzieb a starostlivosti rodičov. Aj tento prípad, ktorý spomínate, len podčiarkuje moje zistenia v správe z poslaneckého prieskumu, kde teda tiež hovorím, že ústredie by malo zvážiť, ustáliť únosnú hranicu počtu prípadov na jedného zamestnanca a rovnako zabezpečiť možnosť okamžitej metodickej a personálnej pomoci zamestnancovi, ktorý sa stretne s neštandardným a komplikovaným prípadom. V tomto prípade nemá dôjsť k uspokojeniu sa s konštatovaním, že zamestnanec bol poučený o štandardných metódach riešenia prípadu.
Rovnako mne teda z prieskumu vyplynulo, že ústredie neposkytuje osobitnú metodickú pomoc zamestnancom, ktorí takéto komplikované prípady riešia. Zamestnanci úradov, ako aj vedenia ústredia pripúšťajú absenciu v kontinuálnom vzdelávaní zamestnancov a uvádzajú ako dôvod, že ministerstvo práce nezrealizovalo plánované budovanie rezortnej akadémie vzdelávania.
Súhlasím s vami aj s vašimi zisteniami, že úrady práce, sociálnych vecí a rodiny stále nekladú dostatočný dôraz na potrebu vysvetlenia role kolízneho opatrovníka po tom, ako sú do funkcie kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa súdom ustanovení. A rovnako nekladú dostatočný dôraz ani na potrebu vysvetlenia dôsledkov, ktoré z toho pre komunikáciu rodičov a úradu následne vyplývajú.
Vo svojej správe uvádzate tiež, že ste sa stretli so zlyhaniami v návratovom konaní. V roku 2021 ste sa venovali prípadu neoprávneného zadržiavania maloletého dieťaťa na Slovensku, preskúmanie ktorého zviditeľnilo, zviditeľnilo viacero slabých miest v činnosti slovenských štátnych orgánov pri napĺňaní aj medzinárodného práva vyžadovaného záväzku zabezpečiť rešpektovanie súkromného a rodinného života urýchleným návratom neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.
Ja som rovnako vo svojom poslaneckom prieskume zistila tento problém, výkon kolízneho opatrovníctva v prípadoch s medzinárodným prvkom a komunikácia CIPCU, teda Centra pre medzinárodno-právnu ochranu, boli ťažiskom poslaneckého prieskumu na Úrade práce v Trenčíne a budú aj v Košiciach. Aj mne z podnetov rodičov, ktoré mi bolo doručené, vyplynula ich nespokojnosť s postupom kolízneho opatrovníka, ktorý má byť podľa zákona neutrálny a má robiť všetky kroky v najlepšom záujme dieťaťa a nemá svojím postupom hájiť jedného z rodičov. Aj tu máme zhodu.
Podnety, ktoré som ja od občanov obdržala, boli mnohé spoločné nielen s Úradom verejného ochrancu práv, ale i oboch komisariátov. Sú to podnety, ktoré už predtým prešli mnohými inými inštitúciami, ministerstvom práce, ministerstvom spravodlivosti, niekedy ministerstvom školstva, zdravotníctva, dokonca prezidentským palácom. To ma viedlo a posledné dva roky vedie ešte k intenzívnejšiemu sledovaniu práce týchto inštitúcií, predovšetkým komisariátov, a preto si dovolím v tejto súvislosti aj otvoriť otázku kompetencií medzi verejným ochrancom práv a komisariátmi.
Tento záujem zvlášť podčiarkovali podania od občanov, ktoré obsahovali stanoviská a vyjadrenia verejného ochrancu práv, ale aj oboch komisariátov. A stávalo sa, žiaľ, že v identickom prípade a v identickom domnení sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho základných ľudských práv, dostal tri odlišné stanoviská. Ja rešpektujem, že všetky tri ustanovizne majú svoje autonómne postavenie, majú svoje autonómne vnímanie miery porušenia práv, ale ako zástupca občanov si kladiem asi tú istú otázku, čo oni, že ako je možné, že tri verejné ustanovizne majú diametrálne odlišný pohľad na tú istú vec.
Často sa, žiaľ, aj stalo, že občanovi nevedel pomôcť nikto z týchto troch ustanovizní. A keďže ja na rozdiel od kolegov v parlamente mlčanlivosť dodržiavam, nebudem tieto prípady na tejto pôde konkretizovať, ale myslím, že by bolo dobré a vhodné pre budúcnosť, aby tieto ustanovizne mali medzi sebou užší kontakt, ideálne sa stretávali na pravidelnej báze.
To, že existuje akési pnutie medzi kompetenciami troch ustanovizní, sa ukázalo naplno aj minulý rok v legislatívnom procese, ktorý začala pani ministerka spravodlivosti; 16. júla 2021 sa začala MPK k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 564/2001 o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh zákona ako taký som hodnotila pozitívne v tom, že vytvára vnútorný, vnútorno-štátny mechanizmus, ktorý musíme mať vytvorený po ratifikácii Opčného protokolu k Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu.
Podľa návrhu malo byť možné lepšie chrániť záujmy ľudí, ktorí sú proti vôli držaní v zariadeniach, detekčný ústav, reedukačné centrá, diagnostické centrá a CDR-ká alebo policajné zariadenia. Pani ministerka spravodlivosti v návrhu zákona určila, že monitoring a kontrolu miest, kde sú zadržiavané osoby, ktoré sú alebo môžu byť pozbavené ich slobody, bude robiť výlučne Úrad VOP. Pre verejného ochrancu práv žiadala pani ministerka spravodlivosti vyčleniť skoro pol milióna eur ročne a 15 nových zamestnancov. Z dostupných údajov o pripomienkach v Slov-Lexe je zjavné, že pani ministerka neakceptovala v rozporovom konaní pripomienky oboch komisariátov, aby si ich úrady, ktoré sú zbehlé a špecializované, mohli zachovať svoju kompetenciu aspoň v tých špecifických oblastiach. Pani ministerka akoby si želala koncentrovať tú právomoc na verejného ochrancu práv, čo je, samozrejme, legitímne, len asi to chcelo diskusiu, kde teda tie kompetencie alebo teda aspoň v tej diskusii, ktorú som ja zaregistrovala, bolo chcenie podeliť si tie kompetencie podľa kritérií, takých tých rozumných alebo tých špecializačných, kde komisár pre deti so zdravotným postihnutím by robil naďalej monitoring napríklad na psychiatriách a v domovoch sociálnych služieb. Komisariát pre deti v reedukačných zariadeniach a verejný ochranca práv povedzme vo väzniciach. Výsledok ale je, že dodnes nemáme návrh zákona v Národnej rade, čo je, samozrejme, škoda.
Toto je v podstate len príklad alebo taká možno malá demonštrácia, že by bolo vhodné zamyslieť sa, ako ďalej s fungovaním týchto troch ustanovizní, lebo myslím, že občania si to zaslúžia. A tiež dúfam, že nóvum do problematiky by iste priniesol aj skutočný záujem kolegov poslancov o témy, ktoré, pani profesorka, prinášate. Mohli by sa stať námetmi na legislatívne zámery, ktoré by boli konkrétne, adresné a v spolupráci s vami iste aj veľmi dobré práve pre ľudí, veď pre tých tu sme.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja som rada, že pani kolegyňa Hatráková otvorila tému, diskusiu o tom, ako by mali vyzerať a spolupracovať alebo pôsobiť v hierarchii orgány, ktoré sa zaoberajú strážením ochrany práv, pretože naozaj vzniká tu nejaká duplicita a možno nejaká neefektívna ochrana alebo duplicitná ochrana, ktorá môže byť aj kontraproduktívna v prípade, ak uvediem veľmi triviálny prípad, ide o porušovanie práv dieťaťa, ktoré môže mať nejaký zdravotný hendikep, tak sa ním môže zaoberať detská komisárka, verejná ochrankyňa práv, ale zároveň aj komisárka pre ľudí so zdravotným postihnutím, čo, samozrejme, nie je želaný stav, aby všetky tri kapacity riešili jeden problém.
Mne sa páči český model a už som to viackrát aj komunikovala, kde práve verejný ochranca práv je tým dáždnikom pre všetky tieto organizácie a má pod sebou vlastne ďalších, ktorí strážia jednak detské práva, jednak práva ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale má kontrolu nad tým, kto sa akej téme venuje. Čiže podľa mňa tento model by bol prijateľný po vzore Česka aj pre nás. To len dávam do diskusie ako môj pohľad na vec.
Ďakujem.