60. schôdza

Ďakujeme, vážená pani verejná ochrankyňa práv. Teraz poprosím spravodajkyňu z výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny pani poslankyňu Vladimíru Marcinkovú, aby informovala Národnú radu o výsledku prerokovania správy vo výbore.
Nech sa páči, pani spravodajkyňa.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia gestorského výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny predložila správu o prerokovaní predmetného materiálu v určenom výbore.
Predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 932 pridelil správu o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2021 s tlačou 825 na prerokovanie výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podáme správu o rokovaní vo výbore a navrhneme uznesenie Národnej rady.
Gestorský výbor prerokoval správu na svojej 47. schôdzi a uzniesol sa na tom, že odporúča Národnej rade zobrať správu na vedomie. Správa gestorského výboru, ktorú máte ako tlač 825a, bola schválená uznesením výboru č. 98. V prílohe správy je aj návrh na uznesenie Národnej rady.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu k tejto veci.

Ďakujem, pani spravodajkyňa. Otváram rozpravu. Do rozpravy sa písomne prihlásili títo páni poslanci a pani poslankyne: pani poslankyňa Katarína Hatráková, pani poslankyňa Vladimíra Marcinková a pán poslanec Ondrej Dostál.
Udeľujem teraz slovo prvej prihlásenej písomne do rozpravy, pani poslankyni Kataríne Hatrákovej. Po nej sa pripraví pani poslankyňa Marcinková.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán predsedajúci, pani profesorka, dámy a páni, dovoľte mi, aby som aspoň v krátkosti vystúpila v rozprave a v prvom rade prejavila vďaku pani profesorke za predloženie správy o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2021. Tak trochu ju vnímam ako bilančnú, keďže, žiaľ, vaše volebné obdobie končí. Nebudem tajiť, že sme nejaký čas spolupracovali a preto som sa aj vo vašej správe venovala predovšetkým tým témam, ktoré boli centrom môjho záujmu aj u vás na úrade. A tak vysoko oceňujem, že ste im venovali vo vašej správe samostatnú časť.
Ja som za posledné dva roky na pôde Národnej rady presadila niekoľko legislatívnych zmien v oblasti sociálno-právnej ochrany detí a iniciovala som aj poslanecký prieskum, ktorý bol realizovaný alebo je realizovaný na ústredí práce a vybraných úradoch a tak by som rada nadviazala na vaše zistenia, pani profesorka, a skĺbila ich so zisteniami, ktoré som ja zaznamenala v správe z poslaneckého prieskumu.
Vy vo svojej správe uvádzate, citujem, že: "agenda sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately nepatrí medzi tie, ktoré by každoročne prechádzali zásadnými obmenami. Navyše zaznamenať dôsledky prijatých legislatívnych zmien, napríklad v oblasti profesionálneho náhradného rodičovstva, bude možné až po tom, ako sa začnú v praxi uplatňovať".
Na margo daného tvrdenia mi dovoľte poznamenať, že 20. októbra 2021 schválila Národná rada celkom vysokým počtom hlasov moju novelu zákona č. 305/2005 o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Zákon podpísala aj pani prezidentka a celkom ho ocenila slovami, že poslanci, ktorí predložili novelu zákona, zohľadnili zraniteľné postavenie maloletých detí alebo rodičov, ktorí sú obeťami domáceho násilia. Taktiež vyzdvihla, že úpravou postupu kolízneho opatrovníka sa má prispieť k minimalizácii negatívneho vplyvu rodičovských sporov na dieťa a zároveň k naplneniu princípu najlepšieho záujmu dieťaťa.
Základným cieľom návrhu zákona bolo detailnejšou úpravou postupu kolízneho opatrovníka prispieť k minimalizácii negatívneho vplyvu rodičovských sporov na deti a taktiež prispieť k naplneniu princípu najlepšieho záujmu dieťaťa, o ktorom sa práve zmieňujete v tej časti. Ten návrh zákona má vytvoriť aj právny základ pre zjednotenie postupu orgánov sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately v pozícii kolíznych opatrovníkov. V ustanovení § 20 ods. 3 zákon zavádza zákonnú povinnosť orgánov sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonať po ustanovení do funkcie kolízneho opatrovníka s obidvomi rodičmi informatívny pohovor. Tá povinnosť vychádza zo skúseností z praxe, že sa tak často nedialo, alebo že pohovor vôbec neplnil svoj účel, napríklad, aby sa prízvukovala rodičovská zodpovednosť oboch rodičov vo vzťahu k dieťaťu. V tomto zmysle možno zmenu považovať za významnú aj preto, lebo sa prvýkrát v právnej úprave ukotvuje povinnosť orgánu pohovor vôbec vykonať. Ďalší význam tej novely spočíva v tom, že je cielený na zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa a má presadzovať tento záujem. Nemá sledovať záujem rodičov.
Ďalej vo svojej správe uvádzate, citujem, že: "v súvislosti s preskúmaním podnetov som zaznamenala rôznu kvalitu úrovne plánovania sociálnej práce a miery, v akej dochádza pri plánovaní sociálnej práce k zapojeniu samotných rodičov. Považujem preto za potrebné pripomenúť, že účasť rodičov v rozhodovacom procese, v ktorom sa prijímajú opatrenia, týkajúce sa ich detí, má zásadný význam pre výkon práv, ktoré im a ich deťom zaručuje ústava". S týmto súhlasím a mám v tomto zmysle veľmi veľké očakávania, že aj táto moja novela vtiahne viac práve rodičov do procesu.
Povinný pohovor, ktorý novela v zákone zavádza, má byť informatívny a má poskytnúť informáciu o následných postupoch kolízneho opatrovníka. Nemá ísť o poradenský rozhovor, pretože na to sú iné inštitúty pomoci rodinám a rodičom. Informatívnosť pohovoru zvýrazňuje tú, práve tú neutralitu postavenia kolízneho opatrovníka, a teda má za cieľ na začiatku konania súdu vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu práve prispieť k objektívnej informovanosti rodičov o postavení kolízneho opatrovníka, o jeho možnostiach, činnosti, ako aj možnostiach pomoci. A v praxi tak napríklad možno využiť služby úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, konkrétne poradensko-psychologické služby. Takže verím, že aj tá moja novela, aj vaša správa predovšetkým, vyžiadajú taký, alebo vyvolajú taký žiadaný efekt a teda konečne dôjde k nejakým zmenám.
Spomínam to aj preto, lebo aj v mojej správe z poslaneckého prieskumu uvádzam, že úlohou každého úradu je zabezpečiť výkon sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. Vedúci oddelenia manažérsky vedie to oddelenie a mal by efektívne využívať a rozvíjať odborný potenciál jednotlivých zamestnancov. Na otázku prieskumu, v akej kondícii sú oddelenia, bolo uvedené, že personálna kondícia jednotlivých oddelení je rôznorodá. To je vlastne aj vaše zistenie. Na niektorých pracoviskách je dlhodobý problém obsadiť voľné miesta a personálne zastabilizovať pracovné miesta tak, aby mohli zamestnanci pracovať v užšie špecializovaných agendách. Ja som vo svojom prieskume, a vy to vlastne potvrdzujete v správe, zistila, že v niektorých úradoch je tak nízky počet zamestnancov na pracovisku, že neumožňuje plnohodnotne prerozdeliť tú agendu medzi zamestnancov tak, aby sa mohli zamestnanci špecializovať. Súhlasím s vami, čo ďalej píšete, že rodič nemôže a nesmie byť zbavený vplyvu na podstatu rozhodnutia a že očakávate od úradov práce, aby zabezpečili, že rozhodnutie bude založené na relevantných úvahách a nie je jednostranné.
Správne si všímate, že síce plán sociálnej práce s dieťaťom nie je rozhodnutím, ale je to východiskový plánovací dokument spôsobilý predurčiť výber opatrení sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately a ovplyvniť postupy orgánu. Zaujal ma prípad, ktorý spomínate vo svojej správe, že kde sa jedná o situáciu, kedy úrad zámerne neuviedol súdu v konaní o odňatí maloletého dieťaťa zo starostlivosti matky všetky dostupné informácie, čím poskytol súdu domnelý, nie však skutočný obraz o nevyhnutnosti navrhovaného zásahu do rodičovských práv podávateľky toho podnetu. Konštatujete, ale vyzerá to také, že vás to celkom vyrušilo (povedané so smiechom), že nevyhnutnosť odňatia maloletého dieťaťa zo (zaznel gong) starostlivosti matky založil úrad práce výlučne na obave z možného ohrozenia dieťaťa. Dôvodom bola tá hospitalizácia matky na psychiatrii.
Ja si tiež myslím, že hypotetické obavy, navyše nepodložené žiadnym materiálnym dôvodom, nemožno považovať za dostatočné na to, aby prevážili záujem maloletého dieťaťa na zachovanie rodinných väzieb a starostlivosti rodičov. Aj tento prípad, ktorý spomínate, len podčiarkuje moje zistenia v správe z poslaneckého prieskumu, kde teda tiež hovorím, že ústredie by malo zvážiť, ustáliť únosnú hranicu počtu prípadov na jedného zamestnanca a rovnako zabezpečiť možnosť okamžitej metodickej a personálnej pomoci zamestnancovi, ktorý sa stretne s neštandardným a komplikovaným prípadom. V tomto prípade nemá dôjsť k uspokojeniu sa s konštatovaním, že zamestnanec bol poučený o štandardných metódach riešenia prípadu.
Rovnako mne teda z prieskumu vyplynulo, že ústredie neposkytuje osobitnú metodickú pomoc zamestnancom, ktorí takéto komplikované prípady riešia. Zamestnanci úradov, ako aj vedenia ústredia pripúšťajú absenciu v kontinuálnom vzdelávaní zamestnancov a uvádzajú ako dôvod, že ministerstvo práce nezrealizovalo plánované budovanie rezortnej akadémie vzdelávania.
Súhlasím s vami aj s vašimi zisteniami, že úrady práce, sociálnych vecí a rodiny stále nekladú dostatočný dôraz na potrebu vysvetlenia role kolízneho opatrovníka po tom, ako sú do funkcie kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa súdom ustanovení. A rovnako nekladú dostatočný dôraz ani na potrebu vysvetlenia dôsledkov, ktoré z toho pre komunikáciu rodičov a úradu následne vyplývajú.
Vo svojej správe uvádzate tiež, že ste sa stretli so zlyhaniami v návratovom konaní. V roku 2021 ste sa venovali prípadu neoprávneného zadržiavania maloletého dieťaťa na Slovensku, preskúmanie ktorého zviditeľnilo, zviditeľnilo viacero slabých miest v činnosti slovenských štátnych orgánov pri napĺňaní aj medzinárodného práva vyžadovaného záväzku zabezpečiť rešpektovanie súkromného a rodinného života urýchleným návratom neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.
Ja som rovnako vo svojom poslaneckom prieskume zistila tento problém, výkon kolízneho opatrovníctva v prípadoch s medzinárodným prvkom a komunikácia CIPCU, teda Centra pre medzinárodno-právnu ochranu, boli ťažiskom poslaneckého prieskumu na Úrade práce v Trenčíne a budú aj v Košiciach. Aj mne z podnetov rodičov, ktoré mi bolo doručené, vyplynula ich nespokojnosť s postupom kolízneho opatrovníka, ktorý má byť podľa zákona neutrálny a má robiť všetky kroky v najlepšom záujme dieťaťa a nemá svojím postupom hájiť jedného z rodičov. Aj tu máme zhodu.
Podnety, ktoré som ja od občanov obdržala, boli mnohé spoločné nielen s Úradom verejného ochrancu práv, ale i oboch komisariátov. Sú to podnety, ktoré už predtým prešli mnohými inými inštitúciami, ministerstvom práce, ministerstvom spravodlivosti, niekedy ministerstvom školstva, zdravotníctva, dokonca prezidentským palácom. To ma viedlo a posledné dva roky vedie ešte k intenzívnejšiemu sledovaniu práce týchto inštitúcií, predovšetkým komisariátov, a preto si dovolím v tejto súvislosti aj otvoriť otázku kompetencií medzi verejným ochrancom práv a komisariátmi.
Tento záujem zvlášť podčiarkovali podania od občanov, ktoré obsahovali stanoviská a vyjadrenia verejného ochrancu práv, ale aj oboch komisariátov. A stávalo sa, žiaľ, že v identickom prípade a v identickom domnení sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho základných ľudských práv, dostal tri odlišné stanoviská. Ja rešpektujem, že všetky tri ustanovizne majú svoje autonómne postavenie, majú svoje autonómne vnímanie miery porušenia práv, ale ako zástupca občanov si kladiem asi tú istú otázku, čo oni, že ako je možné, že tri verejné ustanovizne majú diametrálne odlišný pohľad na tú istú vec.
Často sa, žiaľ, aj stalo, že občanovi nevedel pomôcť nikto z týchto troch ustanovizní. A keďže ja na rozdiel od kolegov v parlamente mlčanlivosť dodržiavam, nebudem tieto prípady na tejto pôde konkretizovať, ale myslím, že by bolo dobré a vhodné pre budúcnosť, aby tieto ustanovizne mali medzi sebou užší kontakt, ideálne sa stretávali na pravidelnej báze.
To, že existuje akési pnutie medzi kompetenciami troch ustanovizní, sa ukázalo naplno aj minulý rok v legislatívnom procese, ktorý začala pani ministerka spravodlivosti; 16. júla 2021 sa začala MPK k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 564/2001 o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh zákona ako taký som hodnotila pozitívne v tom, že vytvára vnútorný, vnútorno-štátny mechanizmus, ktorý musíme mať vytvorený po ratifikácii Opčného protokolu k Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu.
Podľa návrhu malo byť možné lepšie chrániť záujmy ľudí, ktorí sú proti vôli držaní v zariadeniach, detekčný ústav, reedukačné centrá, diagnostické centrá a CDR-ká alebo policajné zariadenia. Pani ministerka spravodlivosti v návrhu zákona určila, že monitoring a kontrolu miest, kde sú zadržiavané osoby, ktoré sú alebo môžu byť pozbavené ich slobody, bude robiť výlučne Úrad VOP. Pre verejného ochrancu práv žiadala pani ministerka spravodlivosti vyčleniť skoro pol milióna eur ročne a 15 nových zamestnancov. Z dostupných údajov o pripomienkach v Slov-Lexe je zjavné, že pani ministerka neakceptovala v rozporovom konaní pripomienky oboch komisariátov, aby si ich úrady, ktoré sú zbehlé a špecializované, mohli zachovať svoju kompetenciu aspoň v tých špecifických oblastiach. Pani ministerka akoby si želala koncentrovať tú právomoc na verejného ochrancu práv, čo je, samozrejme, legitímne, len asi to chcelo diskusiu, kde teda tie kompetencie alebo teda aspoň v tej diskusii, ktorú som ja zaregistrovala, bolo chcenie podeliť si tie kompetencie podľa kritérií, takých tých rozumných alebo tých špecializačných, kde komisár pre deti so zdravotným postihnutím by robil naďalej monitoring napríklad na psychiatriách a v domovoch sociálnych služieb. Komisariát pre deti v reedukačných zariadeniach a verejný ochranca práv povedzme vo väzniciach. Výsledok ale je, že dodnes nemáme návrh zákona v Národnej rade, čo je, samozrejme, škoda.
Toto je v podstate len príklad alebo taká možno malá demonštrácia, že by bolo vhodné zamyslieť sa, ako ďalej s fungovaním týchto troch ustanovizní, lebo myslím, že občania si to zaslúžia. A tiež dúfam, že nóvum do problematiky by iste priniesol aj skutočný záujem kolegov poslancov o témy, ktoré, pani profesorka, prinášate. Mohli by sa stať námetmi na legislatívne zámery, ktoré by boli konkrétne, adresné a v spolupráci s vami iste aj veľmi dobré práve pre ľudí, veď pre tých tu sme.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Na vaše vystúpenie je jedna faktická poznámka.
Pani poslankyňa Marcinková, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Ja som rada, že pani kolegyňa Hatráková otvorila tému, diskusiu o tom, ako by mali vyzerať a spolupracovať alebo pôsobiť v hierarchii orgány, ktoré sa zaoberajú strážením ochrany práv, pretože naozaj vzniká tu nejaká duplicita a možno nejaká neefektívna ochrana alebo duplicitná ochrana, ktorá môže byť aj kontraproduktívna v prípade, ak uvediem veľmi triviálny prípad, ide o porušovanie práv dieťaťa, ktoré môže mať nejaký zdravotný hendikep, tak sa ním môže zaoberať detská komisárka, verejná ochrankyňa práv, ale zároveň aj komisárka pre ľudí so zdravotným postihnutím, čo, samozrejme, nie je želaný stav, aby všetky tri kapacity riešili jeden problém.
Mne sa páči český model a už som to viackrát aj komunikovala, kde práve verejný ochranca práv je tým dáždnikom pre všetky tieto organizácie a má pod sebou vlastne ďalších, ktorí strážia jednak detské práva, jednak práva ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale má kontrolu nad tým, kto sa akej téme venuje. Čiže podľa mňa tento model by bol prijateľný po vzore Česka aj pre nás. To len dávam do diskusie ako môj pohľad na vec.
Ďakujem.

Nuž a môžete sa ujať aj za rečníckym pultom, pani poslankyňa Marcinková, svojho slova, ako prihlásená do rozpravy. Písomne po nej sa pripraví pán poslanec Dostál.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, ešte raz.
Dobrý deň, vážená pani ochrankyňa práv, dobrý deň, kolegovia, toto je už tretia správa verejného ochrancu práv, ktorú v tejto parlamentnej zostave zažívame a z dôvodu nejakej mojej zažitej skúsenosti z predchádzajúcich diskusií ich obsahu a úrovne sa mi žiada pripomenúť dve veci. Prvou je, kto je vlastne verejný ochranca práv a druhou je taká otázka jeho nezávislosti, ktorá vo mne rezonuje možno ešte od diskusie o poslednej správe verejného ochrancu práv a považujem za dôležité to spomenúť aj pri diskusii o tejto správe.
Nie je náhodou, že je to práve parlament, ktorý volí verejného ochrancu práv. Je to totižto partner zákonodarcu, nie jeho nepriateľ, pokiaľ sa bavíme o verejnom ochrancovi práv. Práve preto nám rok čo rok predkladá verejný ochranca práv správu, ktorej súčasťou sú aj odporúčania pre nás strážcov, tvorcov a tých, ktorí máme zdokonaľovať legislatívu v rámci, v rámci Slovenska, a komu to pripadá na zodpovednosť. Mne sa nezdá dostatočné, ako reflektujeme na tieto odporúčania zo strany verejného ochrancu práv a tiež sa mi nezdá dostatočné to pochopenie, prečo tu vlastne rok čo rok o tejto správe diskutujeme a prečo je táto správa dôležitá.
Spomeniem jednu moju osobnú skúsenosť s takouto snahou naozaj na základe odporúčaní verejného ochrancu práv zdokonaliť našu legislatívu a dodržiavanie práv na Slovensku. Sama som na základe správy verejného ochrancu práv prišla s návrhom, s novelou, ktorá mala zakotviť právo maloletých na sprievod v prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti a rovnako tak zakotviť aj právo rodičiek pri pôrode mať pri sebe sprevádzajúcu osobu. Tým, že to v našej právnej úprave nemáme, tak dochádza k porušovaniu týchto práv, ku ktorým sme sa zaviazali na základe viacerých medzinárodných zmlúv a vyplývajú sekundárne aj z nášho, z našej ústavy a ústavou garantovaných práv. Bola to práve verejná ochrankyňa práv, ktorá prvá na tento problém upozornila a ja som jej za to veľmi vďačná, pretože to naozaj považujem za veľmi fatálne porušovanie práv detí a práv žien. Verím, že aj tento príklad nám dokáže zodpovedať a bližšie, bližšie priblížiť, kým vlastne verejný ochranca práv v našich podmienkach je, a ja to ešte raz zopakujem, pretože je to práve tá inštitúcia, ktorá nám zákonodarcom pomáha identifikovať tie porušenia práv, ktoré buď jednotlivo potrebujú riešiť konkrétne, konkrétne rezorty, alebo systematicky ich dokážeme riešiť aj my našou zákonodarnou iniciatívou a precizovaním zákonov.
No druhá téma, ktorú som v úvode otvorila, bola otázka nezávislosti verejného ochrancu práv. Toto je niečo, čo vo mne silne rezonuje, pretože minulý rok tu v diskusii k správe verejného ochrancu práv zaznelo niečo veľmi vulgárne a podľa mňa veľmi nevhodné a to, citujem: "Ak nemáte politické krytie, nemáte tu čo robiť." Bolo to voči verejnému ochrancovi práv nielen ľudsky nedôstojné, ale aj, ale aj nesprávne, pretože ide o hrubé nepochopenie funkcie verejného ochrancu práv. Verejný ochranca práv nesmie mať politické krytie, musí byť nezávislý a politizácia škodí aj diskusii o verejnom ochrancovi práv. Pretože pokiaľ ide o ľudské práva, niečo, čo stojí nad zákonmi, niečo, čo je na úrovni našej ústavy a medzinárodných dohôd, tak by mala ísť politika bokom. Na tom by sme sa mali dokázať zhodnúť všetci, ktorí tu v demokratickej krajine strážime práva ľudí.
Chcem veriť, že týmto mojím predslovom prispejem k tomu, aby bola táto dnešná diskusia pádna, kultivovaná a v súlade s tým, čo je úlohou verejného ochrancu práv, keďže tu máme príležitosť rozprávať sa s verejnou ochrankyňou práv profesorkou Patakyovou a v tejto funkcii asi naposledy. A pri tejto úlohe verejného ochrancu práv aj ostanem. Chcem vyzdvihnúť prácu profesorky Patakyovej v jej funkcii a chcem spomenúť niekoľko dôkazov toho, ako vzorne a naozaj záslužne vykonávala svoju prácu. Dôkazom toho, že tento úrad bol riadený veľmi profesionálne a, ako som povedala, vzorne, je aj nárast individuálnych podaní, keďže čoraz viac ľudí nachádzalo spätnú väzbu práve v tomto úrade, z ktorých takmer v deväťdesiatich prípadoch dokázali ľuďom pomôcť pri ochrane ich práv. Toto je podľa mňa obrovský úspech a zaslúži si, aby zaznel aj tu, v deväťdesiatich percentách prípadov.
Verejná ochrankyňa práv upozornila tiež na problém s registráciou ľudí na očkovanie. Na očkovanie sa napríklad nevedeli prihlásiť negramotní ľudia, seniori, ľudia bez pripojenia na internet, ľudia bez domova a práve na základe jej podnetu na ministerstve zdravotníctva prehodnotili systém a spravili ho dostupnejší aj v prípade telefonickej rezervácie a tak isto začali koordinovať v rámci ministerstva zdravotníctva svoje činnosti aj s mestami, obcami a všeobecnými lekármi v tejto oblasti, čo viedlo k dostupnejšiemu očkovaniu pre širokú verejnosť.
Ďalším takýmto úspechom považujem aj to, že v kauze, ktorú započal Úrad na ochranu osobných údajov v decembri 2019, keď sa obrátil na Investigatívne centrum so žiadosťou o poskytnutie súčinnosti, v ktorej sa dožadoval uvedenia zdroja, z ktorého Investigatívne centrum získalo videozáznam Kočnera a Trnku z jeho kancelárie, a zároveň sa pre prípad odmietnutia takejto spolupráce centru vyhrážal možnou pokutou do desať miliónov eur, verejná ochrankyňa práv nestála bokom, ale vyjadrila sa v tejto veci a vyjadrila sa zásadne. Investigatívne centrum svoj zdroj neprezradilo a verejná ochrankyňa práv konštatovala, že postupom úradu pri vyžadovaní súčinnosti od centra a odhalenia svojho anonymného zdroja došlo k porušeniu práva na slobodu prejavu a základných princípov správneho konania a dobrej verejnej správy. Šéfku úradu Pőtheovú sa následne pokúsili predvolať na Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, ale neúspešne. Na výbore sme odporučili spolu s kolegami vláde navrhnúť jej odvolanie. Vláda takýto návrh parlamentu predložila a parlament tento návrh 29. apríla 2020 schválil.
Od roku 2018 sa verejná ochrankyňa práv venovala a upozorňovala na problém nútených sterilizácií rómskych žien a minuloročné ospravedlnenie vlády nastalo aj vďaka jej apelu na tento problém. Ďakujeme za to.
Verejná ochrankyňa práv sa zaoberala aj porušovaním práv žien pri pôrodoch, čo som už spomenula, a k tejto veci podnikla naozaj široký prieskum, ktorý poukázal na hrubé porušovanie práv na ochranu súkromia, dôstojnosti a rešpektovania telesnej a psychickej integrity rodičiek a práva na informovaný súhlas. Tak isto poukázala na absenciu právnej úpravy zabezpečujúcej právo rodičky na sprevádzajúcu osobu pri pôrode. Rezort zdravotníctva v októbri 2021 prijal štandardy v oblasti pôrodníctva a viaceré jej odporúčania prevzal zo správy, uplatnil ich, avšak neuplatnil všetky. Verený ochranca práv podal aj podnet na Ústavný súd v súvislosti s nútenou karanténou osôb, ktoré prišli zo zahraničia na Slovenskú republiku, do Slovenskej republiky. Ústavný súd dal verejnej ochrankyni práv za pravdu a rozhodol, že to bol zásah do ľudskej slobody a následne parlament zmenil zákon a odstránil možnosť vykonávať karanténu v zariadeniach určených štátom.
Verejná ochrankyňa práv tiež upozornila na možný problém s ústavnosťou 14-dňového aj 50-dňového moratória pred voľbami. Zákon bol zmenený a moratórium skrátené na dva dni pred konaním volieb.
V mimoriadnej správe v roku 2020 upozornila verejná ochrankyňa práv na environmentálne záťaže napríklad v meste Strážske. Vo väčšine prípadov došlo, dochádza k porušovaniu práva na ochranu zdravia najmä preto, že nebola určená osoba zodpovedná za odstránenie škody. Vôbec po prvýkrát sa správa ochrankyne práv venovala environmentálnym záťažiam, čo v tejto dobe považujem za mimoriadne dôležité a zásluživé. Aj za to ďakujem.
A okrem dôkazu profesionality chcem spomenúť aj dôkazy ľudskosti, ktoré, na ktoré netreba zabudnúť, a to sú také milé príbehy, keď sa napríklad na pani verejnú ochrankyňu práv obrátilo deväťročné dievča. Rodičia sa rozviedli, jej mamina ju mala v starostlivosti. Odsťahovali sa z mesta, kde dovtedy žili, no a toto dievča skonštatovalo, že má rado oboch rodičov a, ale stratila kamarátov, kamarátky, spolužiačky a veľmi prosila, aby tento jej názor nebol na súde a pred orgánmi opomenutý, pretože ten domov jej chýbal. A ja som rada, že aj v prípade deväťročného dievčaťa bol jej názor vypočutý a takýto podnet bol naozaj dôstojne riešený.
Ctené kolegyne, vážená pani ombudsmanka, na záver si dovolím povedať veľmi osobne, že je toho veľa, čo mňa osobne, ale tiež verím, že širokú verejnosť, za posledné roky trápilo a trápi, od korupcie, ohrozenej dôstojnosti, znevýhodnených a zraniteľných, prieťahy v konaniach, či úrady či súdy. A napokon pandémia a teraz vojna u našich susedov. Človek by sa mohol od rána do večera pri týchto problémoch umárať pocitom, že doba je zlá a za chrbtom nemáme nič už iba psotu a mizériu (povedané so smiechom).
Ale. Dôležité je pre mňa to ´ale´. Aj napriek tomu sa dejú veci a sú tu ľudia, ktorí pomáhajú, aby sme aj tie najťažšie výzvy a situácie dokázali zvládnuť. Počas všetkých svojich dní vo funkcii, pani profesorka, počas celého svojho pôsobenia ste boli pre mňa jedným z týchto ľudí. Vytrvalo a konzistentne ste sa zasadzovali o dodržiavanie ľudských práv. A ja vám za to úprimne ďakujem, pretože pre mňa ste charakterom vyčnievali v rámci celého Slovenska a v rámci všetkých našich snáh robiť si aj v politickom, aj vo verejnom prostredí svoju prácu dobre. Vám to išlo naozaj veľmi dobre.
Ďakujem za to.

Ďakujem. Na vaše vystúpenie evidujem dve faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ako prvý - pán poslanec Tomáš Taraba, nech sa páči.

Pani kolegyňa Marcinková, je mi sympatické, ako viete verejne pochváliť a vyjadriť vlastne vďaku osobe, ktorú očividne máte veľmi vysoko. To znamená, to je úplne v poriadku. Je to sympatické z tejto stránky.
Na druhej strane, keď sa pozriete na to, koľko ľudí tu sedí, tak je to veľký výraz toho, že pani ombudsmanku nikto nepovažuje až takto vysoko, pretože každý vie, že je to teraz jej posledná, posledný prejav. Povedali ste, že táto pani ombudsmanka, vraj jej niekto vytkol, že nemá politické krytie. No ona politické krytie má, veď koniec-koncov má politickú podporu najvyššieho ústavného činiteľa - prezidentky. A že mali by sme sa zjednotiť nad tým, že proste tu je niekto, kto tak chráni tie práva a to, robila to ona. To ja práve si nemyslím, pretože bola to práve táto ombudsmanka, ktorá sem prišla do tohoto parlamentu, a začala nám rozprávať ako, ako politikom, že ona je znepokojená tým, že tu existuje skupina politikov, ktorí chcú chrániť počatý život, ktorý v ústave je zadefinovaný, pretože počatý život je hodný ochrany podľa ústavy na Slovensku a najmä je to legitímny a normálny diskus, politický. My to právo máme robiť a myslím si, že táto ombudsmanka sa zapíše práve do dejín ako osoba, ktorá absolútne premrhala príležitosť v tejto agende niečo urobiť. Áno, aj ja som dostával odkazy, že veď, že ona je v podstate konzervatívna v tejto veci, ale že jednoducho sa to nedá presadzovať teraz. Áno, keby ste to tak presadzovali, jak ste vešali tie dúhové zástavy na tej budove, na čo tiež ste nemali mandát zákonný, tak by ste určite v tejto agende urobili oveľa viac. Nikdy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)