63. schôdza

Dve faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Milan Mazurek, nech sa páči.

Presne ako si povedal, Miro. Pozrime sa na to. Ani jeden minister, ani jeden člen vlády, dokopy žiadni poslanci. Nikto tu nevystupuje na obranu pána Mikulca. Tých neuveriteľných prešľapov, ktoré sa spájajú s jeho menom, s jeho osobou. S tým konaním, ktoré ako minister vnútra má priamo na svedomí. Jediné, čoho sme boli svedkom, bolo úplne úbohé tragikomické vystúpenie pána Zajačika, ktoré nevedel ani prečítať. Nič, nikto sa ho nevie zastať, pretože nikto nedokáže prísť a povedať s celou tou posádkou na ministerstve vnútra, je úplne normálne a správne najať si firmu, ktorá organizuje svadby, aby sme riešili pomoc ukrajinským utečencom.
Je hanbou pre Slovenskú republiku, keď takto hlboko upadol štát. Je hanbou pre túto vládu, že stále drží na pozícii ministra vnútra človeka, s ktorým sa spája toľko prešľapov, káuz, toľko neuveriteľných zlodejín. Takáto absolútna miera neschopnosti. Táto imigračná, táto utečenecká kríza je vrcholom ľadovca, je úplným obrazom tej neskutočnej neschopnosti, ktorú minister vnútra Mikulec stelesňuje. To, že otvoril brány Slovenska dokorán a pustil sem každého, či sa jednalo o ženu s deťmi, alebo nejakého študenta, alebo dokonca hocikoho –teroristu, vraha, násilníka, nevedia to. Púšťali každého, púšťali ľudí bez dokladov, voľne ich vypustili na území Slovenskej republiky. Za všetko toto ohrozenie bezpečnosti Slovenska musí minister Mikulec prevziať osobnú zodpovednosť.
Je nemysliteľné, aby po všetkých tých prešľapoch ešte uzavrel priame zmluvy za 12,6 mil. eur, aby riešili jeho vlastnú neschopnosť. Nedokáže to riadiť, nemá na to ľudí. Veď sa nedivme, OĽANO je také, aké je. Jednoducho malý kult bez ľudí a potom si na to nájme firmy za peniaze daňových poplatníkov, aby kryli jeho vlastnú neschopnosť. Je to absolútny vrchol. Toto sa nedá obhajovať.

Pán poslanec Eduard Kočiš.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Neobhájiteľnosť postu ministra vnútra, ktorý zastáva pán minister Roman Mikulec, je naozaj tak závažná a zachádza až do takých astronomických výšin, že ani poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nielen z hnutia OĽANO, ale poslanci žiadnej vládnej strany dnes okrem trápneho vystúpenia pána kolegu Zajačika nedokázali obhájiť jeho konanie, jeho vystupovanie, jeho prešľapy a najmä nezvládanie celej tejto situácie, celej tejto krízy, ktorej sa dalo veľmi jednoducho pri zdravom rozume a správnom riadení zabrániť.
Nikto nie je neomylný, každý je hodený do nejakej vody, v ktorej sa musí naučiť plávať, ale od čelných predstaviteľov vlády, od ministra vnútra, zahraničných vecí sme už v septembri alebo v októbri počúvali nejaké fantasmagórie alebo fatamorgány, že sa musíme pripraviť aj na takúto situáciu. Kolegyne, kolegyne, kolegovia, ubehlo pol roka a nie že sa nepripravili na takúto situáciu, vôbec o takejto situácii neuvažovali.
Ak by sme sa riadili nejakou štábnou kultúrou v západných krajinách, ktoré takto obhajujete, ktoré vám takto idú za vzor, tak pán Roman Mikulec už štvrtýkrát by musel podať demisiu. Pretože toto je už štvrtý a myslím si, že zatiaľ najhrubší prešľap. Padlo zatiaľ jedno jediné meno na sekcii krízového riadenia ministerstva vnútra, odstupuje pán Marián Dritomský, ktorý asi naozaj pochopil, že spolupracovať s takým človekom, ako je Roman Mikulec, ktorý si nevidí na špičku nosa, sa naozaj asi nedá. Tento pán na tejto sekcii mal 190 zamestnancov a pokiaľ 190 zamestnancov nedokáže riešiť 4 hraničné priechody, kde má ešte k dispozícií Policajný zbor, hasičský zbor a ozbrojené zložky, tak to je podľa mňa už veľmi úbohé a veľmi trápne.

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Suja.

Ďakujem za reakcie kolegom.
No, vážení kolegovia, možno som sa pomýlil a naozaj je v tom minister Mikulec nevinne, lebo ak idú, táto agentúra organizovať Ukrajincom svadby, to naozaj nemôžeme žiadať od zamestnancov ministerstva vnútra. Tak sa nečudujme, že si ju predvolal, tak je to potom v poriadku. Ale ráno o 11.40 h sme začali s 2,5 miliónmi zmluvy a dneska je 17, teraz je 17.05 h a už sme pri 12,6 milióna. Čo všetko sa dozvieme o tom Mikulcovi, kým vlastne toto jednanie skončí? Ale, vážení kolegovia, vám je jedno, či ukradol 2,5 milióna alebo 12,6, to vám je úplne ukradnuté. Lebo, ako som už povedal, musíme si všetko odpustiť. Nedajbože, aby sme jedného odvolali, potom by to bolo ako domino a začalo by veľa ľudí rozprávať a nie že by tu bol Putin, ale skončili by ste niekde inde, nie ako za diktátora, ale ako normálne za slušnej demokracii v base za to všetko, čo ste tu narozkrádali a narobili. A môžte nám vykrikovať, koľko chcete. My nemáme za sebou ani jednu kauzu, môžte to povedať, vážení kolegovia z koalície, o sebe?

Ako posledný ústne prihlásený do rozpravy vystúpi pán poslanec Viliam Zahorčák.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vojna, ktorá vypukla na Ukrajine, bola pre väčšinu z nás veľmi nepríjemným prekvapením, čo sa zdá, nedá povedať o čelných predstaviteľoch nášho štátu. Tí súdiac podľa toho, ako ju predpovedali, vedeli mnohé z toho, čo sme my nemali šancu vedieť a keďže ako sa zdá o tom, že vypukne vedeli, mali úmerne tomu aj včas a rýchlo konať.
Aj laikom a bežným občanom bolo jasné, že ako vojnovému konfliktu nášho východného suseda príde, jedným z jeho najväčších prejavov, ktorý nás výrazne postihne, budú početné utečenecké vlny, na ktoré je potrebné pripraviť sa teoreticky aj prakticky. Čo všetko sa v tomto smere už pred vojnou urobilo, neviem. Podstatné však je, že v okamihu, kedy bolo potrebné robiť niečo konkrétne, sa z úrovne štátu neurobilo takmer nič.
Čo ma oprávňuje k tomuto tvrdeniu? Nuž skutočnosť, že z úrovne štátu dlho neprechádzali žiadne informácie, žiadne pokyny a ani nič čo by mohlo naznačovať, že štát vie o tom, čo sa za našimi hranicami deje a problémy, ktoré sa hneď začali ukazovať, vie a je pripravený v čas riešiť. Som primátorom najväčšieho zo slovenských miest, ktoré sú blízko k Ukrajine, od Michaloviec k hraniciam je to len 30 km. Domnievam sa preto, že sme mali byť medzi prvými, ktorých mali kompetentní predstavitelia štátu osloviť, aby sme spolu, štát a samosprávy, pomohli nielen zvládnuť očakávaný nápor utečencov, ale mali sme spoločne pôsobiť aj smerom k nášmu obyvateľstvu, aby v jeho radoch nedochádzalo k panike, aby sme spoločne aj smerom k nemu pôsobili prohumanitárne.
Aká bola však realita? Nielenže nás nikto neoslovil, ale z úrovne štátu bola dlho ignorovaná aj naša vlastná iniciatíva. Už na druhý deň ráno po vypuknutí vojny, teda 25. februára, sme zvolali krízový štáb mesta, na ktorý sme pozvali aj zástupcov štátu práve s cieľom, aby sme sa dohodli na koordinácii našich postupov, pretože už nám bolo jasné, že nás riešenie tohto problému neminie.
Na náš veľký údiv sa nielenže nikto a bez ospravedlnenia na tomto stretnutí nezúčastnil, ale údajne bola kompetentným pracovníkom aj zakázaná akákoľvek komunikácia s nami. Neviem, či to bolo na pokyn ministerstva alebo či to bola iniciatíva našej prednostky okresného úradu, podstatné však je, že namiesto spoločného rýchleho postupu sme si, ako už neraz predtým, museli znova poradiť sami. Jediní, s kým sme sa mohli poradiť, boli kolegovia z centrály Združenia miest a obcí Slovenska, osobitne pán starosta bratislavského Lamača Ing. Baňacký, ktorý okrem nás komunikoval spoločný riadený postup aj s mestami Sobrance a Vranov nad Topľou. Aj na základe toho sme intenzívne a za krátky čas vytvorili priestory na prijímanie utečencov, ich registráciu a ubytovanie, pričom treba vyzdvihnúť pomoc, ktorú nám prostredníctvom bývalého prezidenta Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky generála Nejedlého poskytli dobrovoľní hasiči z Oravy, Bánoviec nad Ondavou a z iných slovenských miest, ktorí k nám priniesli a postavili stany, v ktorých prví z utečencov prespávali do okamihu, kým sa nepresunuli ďalej.
Potrebný materiál ako lôžka, matrace, vankúše, spacie vaky, deky a trvanlivé potraviny pre naše potreby a pre potreby nášho partnerského mesta Užhorod, pre ktoré sme takisto chytali a dopravili požadovanú pomoc, nám hneď začali dovážať dobrovoľníci a samosprávy z celého Slovenska, ale aj zo zahraničia. Z toho teda vyplýva, že už v prvých dňoch sa aktivizovali mnohí, avšak s výnimkou štátu. Ten nás naďalej ignoroval a prebudil sa zhruba po týždni, kedy sa na základe asi pokynov z ministerstva začala aktivizovať aj naša pani prednostka okresného úradu, ktorá nám tam začala prinášať, žiaľ, chaos.
Podľa informácií, ktoré mám, neviem, či pokynmi zhora alebo jej vlastnými pokynmi, dokázala za krátky čas dokonale znechutiť všetkých, vrátane príslušníkov cudzineckej polície, s ktorými sme začali podľa jej požiadaviek vytvárať čo najlepšie podmienky pre veľkokapacitné registračné centrum. Pre objektívnosť treba povedať, že spolupráca s nimi a spolupráca s okresným vedením Hasičského a záchranného zboru na pleciach, ktorého bola z úrovne štátu prenesená hlavná ťarcha, bola na želateľnej úrovni. Medzitým sa na hraniciach odohrával ďalší a ešte väčší chaos. Dobrovoľníkov ochotných všemožne pomáhať tam nikto nekoordinoval a čoskoro to tam vyzeralo ako na jarmoku. Zmätku, ktorý tam panoval, bolo v tom čase možné všetko. Aj napriek úsiliu colníkov a polície sa nám mnohí z utečencov dostávali bez kontroly a je možné, že sa tu vtedy do priestoru Európskej únie dostali aj neželené elementy, ale možno aj ktovie kto a ešte ktovie z akého dôvodu.
Aj tam v prvých dňoch bol štát cítiť len veľmi málo. Problémy, ktoré mal riešiť štát a neriešil ich, mali aj ostatné východoslovenské mestá a obce. Najvypuklejšie sa prejavili v Košiciach, kam mierilo množstvo utečencov z hraníc ako k svojej prvej priestupnej destinácii. Stav, ktorý mi v rozhovore popísal primátor Košíc, ale aj primátori Sobraniec a Trebišova len potvrdzuje, že nekonanie prednostov okresných úradov a nekonanie ďalších kompetentných zložiek štátu nebolo náhodné. Štát aspoň na okresnej úrovni, všetci nevieme prečo, zaspal.
Dá sa povedať, že štát do toho mierou, akou mal reagovať už od prvých chvíľ, vstúpil len nedávno. V prípade Michaloviec, žiaľ, opäť veľmi necitlivo. Namiesto poďakovania, strohé príkazy na odstránenie stanov, ktoré postavili dobrovoľní hasiči pri našej mestskej športovej hale, a ďalšia komunikácia pri výstavbe toho, čo tam teraz je, prebiehala najmä preto, že sme sa jej hlavne my iniciatívne dožadovali. Vtedy som mal možnosť na svoj veľký údiv aj prvýkrát zaregistrovať, že väčšiu časť toho, čo v priestoroch, ktoré sme pripravili a ktoré ste, teda štát bez jediného náznaku od nás prevzal, bude robiť namiesto štátu privátna spoločnosť. Ako to robí, už neviem povedať, pretože vďaka nezáujmu štátu o nás sme my, sme sa aj my stiahli, avšak aj na tomto fóre chcem potvrdiť našu ochotu a pripravenosť podieľať sa na všetkom rozumnom, čo už v súvislosti s touto problematikou bude potrebné riešiť a bude to riešiteľné z našej úrovne.
Vrcholom arogancie zo strany štátu bolo však veľmi necitlivé umiestnenie stanového mestečka, ktoré v Michalovciach vybudovali Taliani. Bez komunikácie s mestom bol umiestnený uprostred obytnej zóny v areáli jednej z našich stredných škôl. Toto veľmi necitlivé umiestnenie, ktoré môže perspektívne vytvárať napätie medzi miestnym obyvateľstvom a utečencami, o čo nám, predpokladám, nejde, žiaľ, požehnal aj Košický samosprávny kraj. Ten ak už teda mal to riešiť on, namiesto toho, aby ponúkol na tieto účely oveľa vhodnejšie priestory v areáli svojich stredných škôl na Kapušanskej ulici, s týmto zlým umiestnením a poškodením areálu Gymnázia na ulici Ľudovíta Štúra, evidentne súhlasil, čím okrem iného znemožnil aj výučbu telesnej výchovy na tejto škole, čomu sa podľa mňa tiež dalo predísť.
Všetko to, čo som tu v krátkosti opísal, je neklamným dôkazom dvoch skutočností. Jednak laxného prístupu štátu k problému ukrajinských utečencov a jednak neschopnosti kompetentných pracovníkov riadiť a komunikovať potrebné s tým súvisiace procesy. A za nich, ako aj za všetko s tým súvisiace, politickú zodpovednosť nesie minister vnútra Roman Mikulec. Preto ako jeden z predstaviteľov našich samospráv, návrh na jeho dnešné odvolanie určite podporím.
Ďakujem. (Potlesk.)

Sedem faktických poznámok na vystúpenie pána poslanca. Ako prvý... Tak osem. Končím možnosť prihlásiť sa faktickými.
Pán poslanec Miroslav Suja.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán kolega, táto vláda sa tvári, že nevie ani to, čo sa už stalo, nie to, čo ešte len bude, a tak nečakajte, že vás ako samosprávu oslovia a z toho jediného dôvodu alebo z jedného jediného dôvodu, lebo z toho ich ľudia nemajú absolútne nič. Tak keď nič nekvapká, tak do toho sa nekafrú. A veľmi správne ste povedali, že sa aktivizovali mnohí okrem štátu. Samozrejme, keby nie začiatku tých dobrovoľníkov, samospráv a charity, tak tu máme humanitárnu katastrofu.
Ale ako ste počuli dneska, minister Mikulec sa nám tu snažil nahovoriť úplne niečo iné, nie to, čo sme počuli z vašich úst, že oni od začiatku to všetko riadia. No ale videli sme, ako to dopadlo.
A to nekonanie prednostov, no, pán kolega, na rovinu, vy čo chcete od prednostov, ktorých vyberá Pročko a Šudík, že aké kvality vy od nich očakávate alebo že by vám ako mohli pomôcť? To sa proste nedá. To znamená, že aké ministerstvo, aký premiér, aké ministerstvo vnútra, tak takí poslanci a títo poslanci vyberali týchto prednostov. A tam, kde mi hovorili, kde bol Pročko vo výberom konaní alebo Šudík, tak tam boli tie kritériá veľmi ale veľmi zaujímavé. Tak sa nečudujme, že sa tam dostali takí ľudia, ako sú.
Ďakujem.