65. schôdza

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pani kolegyňa, samozrejme súhlasím, že kvalita života dlhodobo chorých, respektíve umierajúcich pacientov, a netýka sa to len tej výsostne paliatívnej starostlivosti, by mala byť vyššia, respektíve mala by byť kvalitnejšia, respektíve malo by sa na ňu vynaložiť oveľa viac finančných prostriedkov. Ale keď sa na to pozrieme reálne, a ja sa na tento problém naozaj reálne pozerám zo svojej dvadsaťročnej praxe, nikdy sa nám nepodarí zvýšiť kvalitu života, či už umierajúcich ľudí, alebo ľudí, ktorí sú v dlhodobej ústavnej alebo zdravotnej starostlivosti, pokiaľ nebude platiť jednoduchá zásada, to znamená zásada pomernosti. Nesmie byť nikdy vyšší pomer dopytu ako ponuky. A v dnešnej dobe je to jednoducho tak, a myslím, že na území Slovenskej republiky pokiaľ nebude zmenená a prijatá kvalitná alebo úplne iná, respektíve nová legislatíva, sa toto nikdy nenaplní.
Zariadenia špecializovaných sociálnych služieb, kde väčšinou sa bavíme o pacientoch, ktorí sú tam umiestnení dlhodobo, čiže na celoročný pobyt, bavíme sa väčšinou o klientoch alebo o poberateľoch sociálnej služby, ktorí trpia buď Parkinsonom, alebo Alzheimerom, alebo nejakou ľahkou stareckou demenciou, jednoducho pomer na počet klientov je úplne neadekvátny na počet v pomere na daný výkon zamestnanca. Čiže určitý počet zamestnancov nemôže mať neprimeraný, respektíve abnormálny počet klientov. Jednoducho nebavíme sa ani o pomere 0,3, ale bavíme sa až niekedy až o 1,6 klienta na 0,3 opatrovateľa, respektíve odborného alebo ošetrujúceho personálu. Toto je jednoducho nonsens. Aj keby ministerstvo zdravotníctva, respektíve ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny dvojnásobne navýšilo objem, vzniká nám opäť zásadný, respektíve nikdy nekončiaci problém, a to je tá osobnostná zložka toho personálu. Jednoducho my tých ľudí nevieme naklonovať, pretože táto práca je ťažká, fyzicky a psychicky vyčerpávajúca a ľudia do tejto profesie ísť nechcú.

S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Drábiková.

Ďakujem kolegom za ich poznámky. Áno, súhlasím, pán kolega, s tým, že máme tu naozaj tú personálnu otázku a je pravda, že ľudia v zdravotníctve, ale najmä v sociálnej oblasti sú dlhodobo poddimenzovaní platovo, že toto ich povolanie nie je ani spoločensky ohodnotené a tak isto tie príjmy, ktoré majú, a ten pomer personálu k pacientom je veľmi, veľmi nevyhovujúci a zaťažujúci. To je ďalšia vec, s ktorou sa budeme musieť nejakým spôsobom vysporadúvať. Tento návrh zákona, ktorý, verím, že schválime, je takým prvým krokom. Ale určite tým druhým a aj ďalšími krokmi je to, ako to trvalo udržať, ako to nastaviť, aby sme vedeli práve do týchto, do tohto typu služieb, a z hľadiska starnutia populácie čoraz potrebnejších služieb, aby sme vedeli tam tých ľudí pritiahnuť a udržať. Tak toto je ako naozaj veľká výzva. Takže ďakujem.

V rozprave teraz vystúpi pani poslankyňa Katarína Hatráková.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Milé kolegyne a kolegovia, ja len v krátkosti nadviažem na Lucku Drábikovú, a v prvom rade mi dovoľte sa poďakovať ministerstvu zdravotníctva za tento návrh zákona, ale veľká vďaka patrí aj nášmu kolegovi Marekovi Krajčímu, ktorý spolu s Petrom Stachurom prevzali nad témou dlhodobej následnej a paliatívnej starostlivosti svoju záštitu, a teda urobili to tak hneď na úvod volebného obdobia, ten zákon sa nerodil ľahko. Osobitná vďaka patrí aj pani primárke paliatívnej medicíny, pani doktorke Andrei Škripekovej, ktorá veľmi neúnavne so svojim tímom právnikov a ekonómov, aj lekárov a analytikov pripravovala predložený návrh zákona.
Z pohľadu právno-medicínskeho možno považovať návrh zákona za významný krok v oblasti reformy poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Zákon napĺňa ambíciu prvýkrát, keď v právnom poriadku jasne zadefinuje jednotlivé témy starostlivosti, zabezpečenie dostupnosti, kvalitu, efektívnosť dlhodobej starostlivosti a paliatívnej zdravotnej starostlivosti. Zákon tým, že upravuje poskytovanie paliatívnej zdravotnej starostlivosti pre osoby najmä v domácom alebo inom prirodzenom prostredí, prispieva aj k zosúladeniu pracovných a rodinných potrieb a väzieb príbuzných tých pacientov.
Celkom určite možno návrh zákona považovať za reformný, pretože prispieva k riešeniu problémov dlhodobej zdravotnej starostlivosti, ktorá je deklarovaná nielen v stratégii dlhodobej starostlivosti v Slovenskej republike, ale aj vo viacerých aktuálnych strategických dokumentoch v oblasti zdravotnej aj sociálnej starostlivosti, a tak sú i naplnené politické záväzky vyjadrené v programovom vyhlásení vlády. Dlhodobá starostlivosť je aj súčasťou plánu obnovy a odolnosti a je jedným z míľnikov komponentu číslo 13. Jeho pointou je aj vypracovanie nového legislatívneho rámca pre dlhodobú zdravotnú starostlivosť.
Plán obnovy poukazuje na potrebu užšej spolupráce medzi rezortami. Predovšetkým medzi rezortom práce, sociálnych vecí a rodiny a zdravotníctva, ktorých koordinácia je pre integráciu sociálnej a zdravotnej starostlivosti, bohužiaľ, dlhodobo nepostačujúca. Ako psychológ sa často, alebo pohybujem sa v oblasti sociálnych služieb a považujem za osobitne významný multidisciplinárny prístup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Na tomto mieste sa trochu pristavím, pretože je to prvýkrát, kedy do zdravotníckeho práva vôbec vstupuje multidisciplinárny prístup. Tým sa vlastne vyjadruje komplexnosť zdravotnej starostlivosti, ktorá sa má dosahovať poznatkami z iných ako medicínskych vied alebo aj z iných ako medicínskych vied. Zákon vypočítava poznatky a postupy z oblasti sociálnej práce, z iných vedných disciplín a duchovných služieb. To považujem za veľmi dôležité zdôrazniť.
Multidisciplinárny prístup je založený na myšlienke spolupráce a špecialistov zdravotníckych a nezdravotníckych pracovníkov a koordinácie ich postupov. Zástupcovia jednotlivých profesií do tímu vnášajú svoje špecifické znalosti, spolupracujú s ďalšími inštitúciami a s osobami, ktoré sú súčasťou komplexnej starostlivosti o pacienta. Multidisciplinárny tím môžu tvoriť psychiatri, zdravotné sestry, ošetrovatelia, psychológovia, sociálni pracovníci, ergoterapeuti, arteterapeuti, samozrejme je zastúpená muzikoterapia, liečební pedagógovia a podobne. Vnímam teda veľmi pozitívne, že zamestnanec, ktorý poskytuje sociálne poradenstvo, bude napríklad analyzovať sociálne problémy osoby, ktorej sa zdravotná starostlivosť poskytuje a ktorej sa zvýraznili hospitalizáciou v zdravotníckom zariadení. A tak sa môžu metódami sociálnej práce, môžu a majú, riešiť negatívne dôsledky za podmienky aktívnej spolupráce tej osoby, aj príbuzných. Na dosiahnutie multidisciplinárneho prístupu starostlivosti zákon vymedzuje podporný tím ako pomocný orgán ošetrujúceho lekára. Úlohou podporného tímu je zabezpečiť osobe, ktorej sa zdravotná starostlivosť poskytuje, najmä psychologickú podporu, sociálnu pomoc, poradenstvo, napríklad aj v oblasti výživy, ale aj duchovnú podporu. Vytvorením podporného tímu sa zabezpečí doteraz chýbajúce prepojenie a koordinácia zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb a posilní sa aj ich poskytovanie na komunitnej úrovni.
Z doterajšieho pohľadu štandardu obsahu dôvodových správ, ktoré sme čítali, je návrh zákona výnimočný aj tým, že akoby pre reálnejšiu predstavu dopadov legislatívnych zmien ponúkajú, ponúka aj rôzne konkrétne životné situácie pacientov, napríklad príbeh pacientky, ktorá vo vysokom geriatrickom veku bez závažných komorbidít, je osamelá, je bezdetná, keď si povedzme zlomí kŕčok stehennej kosti, je hospitalizovaná, jej akútna zdravotná starostlivosť je po pár dňoch ukončená. Pacientka by následne mala podstúpiť rehabilitáciu v rámci ústavnej zdravotnej starostlivosti, ale môže sa napríklad identifikovať potreba následnej zdravotnej starostlivosti, kedy vzhľadom na situáciu, jej situáciu, je zrejmé, že po prepustení z následnej zdravotnej starostlivosti nemôže byť v domácom prostredí sama. Ošetrujúcim lekárom je referovaná podpornému tímu v tej nemocnici a následne môže sociálny pracovník toho podporného tímu začať proces zabezpečenia opatrovateľskej služby prostredníctvom obce povedzme na akútnom oddelení. Pričom takéto správne konanie na obecnom úrade by trvalo niekoľko veľa dní, niekedy aj tri mesiace. Aby sa tento proces riešil už po referovaní pacientky do následnej starostlivosti, došlo by k prebytočnému predĺženiu jej pobytu.
Takže ťažisková zmena, ktorú náš zákon prináša, spočíva v presnom vymedzení nových troch foriem zdravotnej starostlivosti, teda dlhodobej, následnej a paliatívnej. Zadefinovanie nových foriem zdravotnej starostlivosti garantuje pacientovi jednoznačné právo na potrebnú formu starostlivosti. A ešte veľkým prínosom v definícii je aj to, že v zreteľnejšom oddelení je teda, že zreteľnejšie oddeľujú sociálnu starostlivosť od zdravotnej starostlivosti. Nové definície pomôžu vytvoriť základ pre systém dlhodobej integrovanej sociálnej starostlivosti, z ktorého benefity budú pociťovať najmä osoby s chronickými chorobami a osoby s potrebou paliatívnej starostlivosti, ako aj osoby so zdravotným postihnutím a staršie osoby.
Možno hovoriť skoro o historickom rozmere toho zákona, ktorý spočíva v tom, že doterajšie legislatívne pokusy o reformu a spojenie systému sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti boli, žiaľ, neúspešné. Následkom sú dva oddelené systémy s minimálnou koordináciou a prepojením. Mohli by sme spomenúť ešte mnoho skvelých vecí, ktoré v zákone možno nájsť. Iste budú, verím, že budú spomenuté, že budú precizované v druhom čítaní.
Takže ja sa teším na diskusiu a ešte raz ďakujem.

Dve faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne. Potom sa ešte do rozpravy hlási pani spravodajkyňa.
Takže s prvom faktickou poznámkou pán poslanec Dominik Drdul.

Katka, ďakujem ti za tvoj taký pomerne hutný a všeobjímajúci príspevok, ktorý bol zameraný na to, že si vymenovala oblasti, ktoré sa menia týmto zákonom a s ktorým prichádza jednoznačné zlepšenie. Musím povedať, že aj ja veľmi pozitívne vnímam snahu ministerstva o spojenie systému, tak poskytovanie sociálnej, ako aj zdravotnej starostlivosti. Samozrejme chápem, že všetko ide postupne, a dúfam, že trend vytvárania multidisciplinárnej starostlivosti na Slovensku bude čo najviac a čo možno najrýchlejšie pokračovať stále viac a viac dopredu, a že sa takéhoto prístupu časom dostane čo možno k najväčšiemu počtu pacientov. A pretože som hlboko presvedčený ako človek, ktorý má, bohužiaľ, skúsenosti aj s dlhodobými hospitalizáciami a je bežne v kontakte s ľuďmi, ktorí sú či už dlhodobo hospitalizovaní alebo opakovane hospitalizovaní na kratšiu dobu, že multidisciplinárny prístup je jeden, jediný konštruktívny prístup, ktorý je zmysluplný, tak z hľadiska zdravotného, ako aj z hľadiska osobného pre toho pacienta, a vníma ho komplexne ako osobu, nielen ako pacienta cez prizmu jeho primárnej zdravotnej komplikácie.

S faktickou poznámkou ešte pán poslanec Eduard Kočiš.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, súhlasím, že každé zlepšenie, či už zdravotnej alebo sociálnej starostlivosti, alebo každej sociálnej alebo zdravotnej služby, je len na prospech občana, na prospech klienta, pacienta, čiže celej spoločnosti. To, samozrejme, vítam. Čo sa týka zdravotnej a sociálnej starostlivosti, to je prepojená nádoba, jednoducho to my nevieme ani rozdeliť, ani nejakým spôsobom sa baviť raz o jednej, raz o druhej časti. Jednoducho dnešná spoločnosť je už takto prepojená, že tieto dve, dva aspekty, respektíve tieto dve formy starostlivosti sa už jednoducho veľmi prepájajú. Súhlasím, že tento zákon je v súlade s deinštitucionalizáciou sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti, kde sa, myslím, ešte vláda v roku 2005 zaviazala, aby táto deinštitucionalizácia prebiehala a preventívne sa riešila, respektíve bola viac uprednostňovaná forma zdravotnej a sociálnej starostlivosti v domácom prostredí na úkor tej štátnej alebo neziskovej, respektíve v nejakých zariadeniach, či už sociálnych služieb, alebo špecializovaných zariadeniach. Ale čo sa týka dlhodobej starostlivosti o ťažko dlhodobo umierajúcich pacientov, tak tá je aj takýmto spôsobom stále neudržateľná, pretože v prípade, kedy sa nám naruší ten pomer, to znamená kvalita sociálnej zdravotnej služby, respektíve na druhú stranu si musíme dať tú ochotu tej samotnej rodiny prebrať na seba tú určitú dávku zodpovednosti, tak tam je v tomto stále jasný nepomer. Ideálnym spôsobom, respektíve najideálnejšou metódou, akú sa doteraz podarilo aplikovať v praxi, s ktorou sa stretávam najčastejšie, a hlavne, ktorá mi je najbližšia, je jednoducho pobytová forma v domove sociálnych služieb, ale, samozrejme, s ambulantnou časťou starostlivosti. Čiže klient alebo poberateľ, alebo poberateľ sociálnej služby, alebo samotný pacient je určitý čas svojho denného času od dva do osem hodín v tomto zariadení, zvyšok trávi v rodine. Toto je ideálna kombinácia. Lepšie sa zatiaľ nič vymyslieť nepodarilo. Ďakujem pekne.

V rozprave ešte vystúpi pani spravodajkyňa, nech sa páči.