83. schôdza

Pán kolega, dúfam, že si tou rozpravou nehľadal len dôvody na to, aby si mal zámienku nepodporiť toto uznesenie, keďže, ako som si pozeral hlasovanie, si podporil uznesenie o odsúdení vraždy dvoch chlapcov tu pred Teplárňou alebo ako sa ten klub volá. To znamená, že by to bolo naozaj nepatričné, keby si jednu vraždu odsúdil a druhú nie.
Ale čo sa týka tej legislatívnej iniciatívy, sám dobre vieš, že keby sme tu predniesli čokoľvek, tak to jednoducho neprejde, pretože je tu istý parný valec, ktorý má nejaký blok a ako sa prikáže z vedenia strán, tak sa hlasovať bude. Ak teda ale ponúkaš tieto služby, že ty si by bol ten, ktorý bol predkladateľom zmysluplného návrhu zákona, chcem sa ťa opýtať, či mi dáš verejný prísľub, že ak by sme za tebou prišli so zmysluplnou zmenou návrhu zákona o preukazovaní pôvodu majetku, aby sa napríklad kleplo po prstoch tým úžerníkom, lebo ja ti to hovorím z vlastnej skúsenosti. To uznesenie nevzťahujeme len na Michalovce, ale na všetky problémové lokality. Ty keď prídeš do Žehry, ty tam vidíš paláce. Paláce, na ktoré ako poslanec nezarobíš za dvadsať rokov, nemáš šancu. A tí ľudia nepracujú, nedali daňové priznania. Tí ľudia proste sú v Anglicku častokrát na sociálnych dávkach. No odkiaľ tie majetky majú? Prečo to nikto nerieši? Prečo to Roman Mikulec, keď hovoríme teraz už o využívaní existujúcej legislatívy, utopil? Richard Sulík mu to dal do rúk, on to utopil a odmietol riešiť túto závažnú vec.
Veď si zoberme, ak nejaký úžerník zneužíva veľkú časť osady alebo hocijakých jednotlivcov, on ich dostane do tak existenčného stavu, že častokrát sú potom doslova že zúfalí a kradnú, aby mu splatili úroky z tých neuveriteľných úžerníckych pôžičiek. A my sa na tých úžerníkov pozeráme, ako si stavajú paláce, jazdia na nových X7 M-paketoch a tvárime sa, že no, všetko je v poriadku. Toto sa deje pred očami vás všetkých. Ja som na to verejne niekoľkokrát upozornil, to tu stále nikto nerieši.
Čiže ak by sme prišli so zmenou návrhu zákona k preukazovaniu vlastníckych práv alebo preukazovaniu pôvodu majetku, podporíš to?

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tento problém by sa dal riešiť v dvoch rovinách. Tak ako si, pán kolega Svrček, spomínal. To znamená, aj v rovine legislatívy, ktorá by bola vhodná na doplnenie alebo na úplné prekopanie, ale aj v rámci legislatívy, ktorú tu máme, pretože už tu naozaj máme, ako povedal kolega Mazurek, zákon o preukázaní pôvodu majetku, pretože naozaj tí občania Slovenskej republiky, ktorí žijú v tých rómskych komunitách a sú preukázateľnými úžerníkmi a úžerujú tých svojich či už rodinných príbuzných alebo všetkých obyvateľov komunity, pretože nie je možné a nie je mysliteľné, aby jeden tam bol v podstate kráľom a všetci ostatní boli v nejakej finančnej špirále a v nejakom začarovanom sociálnom kruhu, z ktorého sa nedá vystúpiť.
A druhým problémom by bol zákon 407, 417, pardon, Zbierky zákonov z roku 2013, ak by sme pristúpili k jeho radikálnym zmenám. To je zákon o pomoci v hmotnej núdzi, pretože ten by sa dal veľmi zaujímavo a veľmi kulantne, tak to poviem, upraviť, a ďalším zákonom by bol zákon, samostatný zákon o osobitnom príjemcovi, pretože ak občan z rómskej komunity bude naďalej poberať fyzicky tie finančné prostriedky do ruky, sa dá povedať, tak tento problém nevznikne. Lenže ak tieto finančné prostriedky budú zo zákona, ale budú musieť zo zákona prichádzať na účet osobitného príjemcu, ktorým bude mesto alebo obec, my odstránime ten medzičlánok. Odstránime, odsekneme, vystrihneme úplne toho úžerníka a zabránime tomu najhoršiemu, aby jednoducho niekto bol v neustálom finančnom kruhu, z ktorého sa vystúpiť a vyjsť nedá a niekto aby žil na základe toho, že je o dve čísla inteligentnejší ako všetci ostatní v osade, aby si žil nadpomery, zneužíval doterajší nastavený sociálny systém a toto je najväčší problém a s týmto sa musí niečo robiť.

Ďakujem. Chcem poďakovať, pán poslanec Miloš, za to, za tvoje vystúpenie a aj za to, čo si v ňom povedal, pretože úplne sa s tebou stotožňujem tým, že tá legislatíva, ktorá v súčasnosti existuje, si už žiada nejaké zásadnejšie zmeny a ja pevne verím, že sa to čoskoro podarí, že bude zhoda v celom politickom spektre, aby k týmto zmenám došlo. Áno, samosprávy naozaj dnes majú malé možnosti mnohé veci ovplyvňovať. Môžeme sa tak baviť akurát o niektorých priestupkoch, ale ak dochádza k závažnejším veciam, tak na to naše možnosti ani legislatívne, ale ani finančné, ale ani personálne nepostačujú.
Preto aspoň z toho mála, čo dnes existuje, by som opäť aj na tomto mieste chcel vyzvať, aby sme zachovali to, čo tu už odznelo ako pozitívne, teda tie občianske poriadkové hliadky, ktoré sa ukázali ako efektívny nástroj z viacerých hľadísk, jednak pomáhajú mestskej polícii, sú ďalším, ďalšou možnosťou zamestnania ľudí z týchto komunít, takže minimálne toto zachovajme a keď som počul názory aj o tom, že sú obavy, že sa toto zruší, tak, prosím, aby si aj svoje možnosti využil na to, aby, aby k tomu nedošlo.
Ďakujem pekne.

Milý kolega, veľmi presne si pomenoval veci. Žiaľbohu, dlhé roky sa tento problém tu neriešil a obrovské milióny, obrovské milióny tu stopili smerácki predstavitelia, ktoré išli na tento problém. Úžeru za dlhé roky, ktoré, pôsobím v treťom sektore, sme riešili veľakrát. Najväčší problém je tam to, že tí ľudia nechcú vypovedať. Darmo chcete riešiť úžeru, keď tí ľudia nechcú vypovedať. A ja som, ja súhlasím absolútne s tým, aby sa naozaj, aby polícia riešila úžerníkov a všetkých tých, ktorí majú obrovské majetky. Však keď sa prejdete po Detve a tie obrovské majetky nad Detvou, skadiaľ tí ľudia nabrali tie majetky? Nech to ľudia poriešia, nech to polícia porieši. Odkiaľ nabral? Čo bol úžerník ten človek? Alebo čo? Vypaľoval ľudí? Alebo čo robil? Nech to pozrú, odkiaľ nabrali majetky.
Rómsky problém je veľmi jednoduchý, naozaj. Je tam dôslednosť a to, že zákon by sa mal uplatňovať rovnako. Ale sám si to aj povedal v rozprave, že veď vieš, oni vytrhnú tento problém a používajú smrť človeka, vždy používajú smrť človeka ako nástroj svojej propagandy. To, čo urobili, aj keď zomrel ten chlapec, každú smrť, každú smrť človeka využívajú a robia to takýmto spôsobom. To je, to je nechutné, lebo ja som sa stretol za svoj život naozaj s ľuďmi, či to už boli Rómovia, alebo či to boli bieli s tým, že vždy rozhodovalo, či bol dobrý človek, alebo zlý človek, lebo zavraždí vždycky len zlý človek. A už to tu dnes bolo povedané, že naozaj všetci odsudzujeme tú vraždu bez rozdielu, bez rozdielu. Ale tak ako zavraždil ten Róm, tak vraždia aj bieli. Jediná vec, čo sa tu dnes deje, je to, že to opäť využívajú na svoju propagandu.

Ďakujem všetkým za faktické poznámky.
Bola tu položená otázka, že či podporím toto uznesenie v, samozrejme, po tom, ako bol navrhovateľom predložený pozmeňujúci návrh uznesenia, tak podporím, nemám problém podporiť toto uznesenie. A čo sa týka aj návrhu ohľadne preukazovania pôvodu majetku, absolútne s tým nemám problém. Miňo Mazurek, môžeme si k tomu sadnúť, venujem sa legislatíve, takže viem vám pomôcť s touto vecou. Nepozerajme na politické tričká.
Poďme, poďme riešiť problém od koreňa veci, takže pusťme sa do toho a viem pomôcť aj s tou legislatívou, čo som spomínal ohľadne termínu ´neprispôsobivá osoba´, akým spôsobom by mala postupovať samospráva, ako by mali postupovať orgány verejnej moci, čiže kedy by obec mohla byť oprávnená vykázať takúto neprispôsobivú osobu do svojho intravilánu po, samozrejme, komunikácii s Policajným zborom. Tam to treba do hĺbky riešiť cez zmenu zákona o Policajnom zbore, cez zmenu zákona o obecnom zriadení, takže je to taká trošku hlbšia legislatívna úprava, ale poďme si k tomu sadnúť, poďme to riešiť. Určite máme na to čas a jednoducho po prijatí možno tohto uznesenia, ešte neviem, že ako bude prebiehať rozprava pri návrhu uznesenia pána poslanca Polláka, určite je to priestor na to, aby sme otvorili túto tému a hlavne otvorili aj otázku zmeny kompetencií a možno Trestného zákona, pretože tá úžera, to je ten najväčší problém, ktorý zacyklil všetkých občanov, ktorí sú v osadách v tom, že sa nevedia pohnúť ďalej a nevedia sa postaviť na vlastné nohy a jednoducho rozprávať len o tom, že tridsať rokov sa tu nič nerobilo, no, ako sme s tým stotožnení? Určite nie. Poďme riešiť tento problém, aby sme mali nejaký výsledok.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, ja budem podľa možnosti stručný, pretože mnohé veci tu odzneli a my, ktorí sme boli v tejto rozprave od samého začiatku, tak vieme, že by sme sa len opakovali, pokiaľ by sme jednotlivé argumenty alebo dôvody tohto uznesenia ešte raz opakovali. Problémom takejto debaty je istá dávka neférovosti a snahy nepomenúvať veci tak, ako sú, a tak, ako sa jednoducho okolo nás dejú. Videl som to aj pri mnohých alebo viacerých faktických poznámkach od kolegov, ktorí vám na chodbe alebo v bufete povedia iný názor na daný problém a v rámci faktickej poznámky z lavice povedia absolútne pravý opak, pretože si uvedomujú, že vo svojom okolí sú ako funkcionári alebo kandidáti na rôzne funkcie odkázaní na voličské hlasy tohto, tohto etnika alebo tejto menšiny. Ale nevadí. Nevadí.
Na debate a na zmysle celej tejto debaty to nič nemení, nech si každý tie svoje argumenty a dôvody pomenúva akokoľvek. Ja som rád, že táto debata bola napriek rozdielnosti jej predstaviteľov pomerne korektná a že sme tu otvorili aj niektoré iné témy, ktoré prirodzene z tej debaty vyplynuli, to je problém úžerníctva, ktorý je treba určite riešiť, pretože je dôvodom tých problémov, ktoré, ktoré tu sú.
Na druhej strane si myslím, že neriešenie týchto problémov, neschopnosti hovoriť o tom objektívne, pravdivo, bez emócií, bez nejakých politických útokov, pomenúvať vec, napísať ju celkom jasne, ja som dokonca zmenil znenie toho uznesenia len preto, aby sme mali širšiu podporu a aby bola, bolo toto uznesenie akceptované v rámci politického spektra. Myslím si, že neschopnosť hovoriť o týchto veciach objektívne a pravdivo vyvoláva v spoločnosti predsudky. Myslím, že to je dôvodom tých najväčších predsudkov. Keď na jednej strane vyvoláme v spoločnosti dojem, že jedni občania všetko musia a tí druhí to isté nemusia. Jedni môžu a druhí nemôžu. Toto sú veci, ktoré trápia ľudí a ktoré majú spojené s problémom, ktorý tu dnes rozoberáme, o ktorom hovoríme. A ja naozaj nikoho neviním, ani kolektívne, ani nehádžem nikoho do jedného vreca. Ale veľmi dobre vieme, že na Slovensku tieto problémy nie sú riešené preto, lebo nie je politická vôľa pomenovať ich a pomenovať ich pravdivo, popísať ich tak, ako sú a vyvodiť z toho závery. To je problém napríklad toho, že policajti, ktorí zasahujú v takýchto prípadoch, majú problém s tým, aby zasahovali tak, ako im umožňuje zákon, pretože si uvedomujú, že budú riešení inšpekciou, že budú riešení mimovládnymi organizáciami a tak ďalej. To je problém. Toto treba zmeniť a toto je, samozrejme, úloha politikov, úloha ministra vnútra, aby dal jasný signál, že sa musí v týchto veciach postupovať podľa zákona. Nemôže sa stať, že na miesto činu príde policajná hliadka, ktorá je napadnutá, ktorej sa smejú títo, ktorú absolútne nerešpektujú a tí policajti sú v podstate zahnaní do kúta a buď teda sú obeťami nejakého útoku, alebo sa k tomu postavia pasívne a potom následne povolajú ďalšiu hliadku, vyhodnotia situáciu tak, že je treba zasiahnuť tvrdšie, potom tí policajti zasiahnu tvrdšie a sú predmetom v podstate vyšetrovania, akým spôsobom zasahovali.
Mám jednu skúsenosť od človeka, ktorý bol priamo v obci, kde sa pred pár rokmi uskutočnil takýto zásah proti neprispôsobivým občanom, ktorí naozaj vo veľkej miere porušovali zákon a prišli tam policajti. Samozrejme, vykonali služobný zákrok, bolo to medializované a jedna súkromná televízia v snahe urobiť reportáž, pretože celá situácia sa otočila a tí, ktorí páchali trestnú činnosť, boli vo finále vnímaní a popisovaní ako obete policajného brutálneho zásahu, tak sa stalo to, že jedna televízia prišla do takejto obce alebo do takejto osady a mala záujem natočiť s obeťou toho údajného policajného zákroku nejakú reportáž. Samozrejme, museli ísť za ním do miestneho pohostinstva, ten sa presunul k sebe do miesta bydliska, ľahol si do postele, popísal, čo všetko sa stalo, aký je odvtedy chorý a tak ďalej. Následne sa, následne sa reportáž v takomto duchu odvysielala v médiách. Toto sú veci, toto sú veci, ktoré sa cielene a účelovo manipulujú a zneužívajú. To sa deje pri reportážach o tom, ako sa kde pracuje, ako si kde kto svojpomocne dom, koľko práce a koľko prostriedkov na to vynaložili rôzne granty, projekty a tak ďalej. Jednoducho túto debatu treba po všetkých rokoch, po všetkých tých vládach, ktoré tu boli, preniesť normálne k jednému stolu, povedať si zdravo, absolútne bez emócii, bez politického nejakého trička, kde sme sa dostali, čo sme si za tie roky dovolili spraviť, ako to nastavenie alebo tie opatrenia veci pomohli alebo nepomohli.
Bavili sme sa tu a ja by som nerád jednotlivé tie kroky tu popisoval, pretože to je, to by bola debata príliš na dlho, ale bavili sme sa tu niektorých veciach, kolega, ktorý prišiel medzi poslednými do sály a nepočul 90 % tejto debaty alebo diskusie nás tu obvinil, že to robíme účelovo, že zneužívame vraždu a tak ďalej. Viete, povedať si môžete čokoľvek. Aj nás môžete z čohokoľvek obviniť. My sme v úvode povedali, že toto nie je motívom, prečo sme toto uznesenie spravili a prečo sme ho predložili a keď sa bavíme o zneužívaní vraždy, tak bola tu vražda novinára, ktorú sme takisto odsúdili a vždy podobné skutky odsudzovať budeme a to si myslím, že bola vražda, ktorá bola reálne politicky zneužitá a myslím si, že pokiaľ aj my ako poslanci Národnej rady vo svojej iniciatíve reagujeme na celospoločenské problémy, reagujeme na takúto tragickú udalosť alebo problém, ktorý v danej lokalite tí ľudia cítia a nie je to len otázka, samozrejme, Michaloviec, ale je to otázka ďalších miest a obcí.
Pokiaľ my máme iniciatívu a snahu tieto veci pomenovať a riešiť a predchádzať im a urobiť kroky, ktoré by im predchádzali, tak nemôže tá debata skončiť tým, že my zneužívame vraždu alebo tu robíme politiku. Tak potom by sme tu nemohli hovoriť o ničom, nemohli by sme tu prijímať akékoľvek opatrenie, nemohli by sme ako poslanci urobiť akékoľvek kroky, ktoré by viedli k náprave systému alebo náprave toho, čo je vnímané v spoločnosti ako problém. A dajte si ruku na srdce, toto je v spoločnosti vnímané ako problém. Bez toho, teraz to hovorím, bez toho, aby som niekoho za toto zlyhanie obviňoval alebo aby som robil nejakú kolektívnu vinu a všetkých hádzal do jedného vreca. Nie. Ja hovorím to, že aby sme sa dokázali posunúť v tejto debate, aby sme reálne, reálne dokázali prijať opatrenia, nastaviť systém lepšie, tak si musíme proste sadnúť, musíme o tom hovoriť otvorene, nemusíme to hovoriť takto verejne. Môžme sa stretnúť na výboroch alebo sa môžeme stretnúť v rámci nejakej poslaneckej iniciatívy, ale musíme o tom hovoriť otvorene a nemôže tu byť každý argument vyvracaný klamstvom, vyvracaný nejakým spôsobom, ktorý je absolútne neprispieva do tej diskusie a nerieši problémy.
Chcel by som povedať viacej, ale tí, ktorí tu ste a ktorí počúvate alebo sledujete túto debatu, tak musíte mi dať za pravdu, že asi bolo v tejto veci povedané všetko a len by som sa opakoval a zdržoval ostatných kolegov. Naozaj nám ide o dobro veci, pretože tieto fakty, ktoré tu odzneli, proste sú, sú tu reálne a tým, že budeme tieto veci odsúvať, tak sa to len bude zhoršovať. Ešte viacej sa posilní napätie v spoločnosti a tie predsudky, o ktorých tu často hovoríme a o ktorých hovoríme, že by mali zmiznúť alebo že by nemali byť v spoločnosti, tie predsudky budú ešte horšie. Takže vám ešte raz pekne ďakujem za konštruktívnu debatu a držme si všetci palce, aby sa tieto problémy na Slovensku riešili a aby sme sa mohli tešiť z toho, že sme niečo dokázali zmeniť.
Ďakujem.

Dovoľte mi len oznámiť termín hlasovania, dnes o sedemnástej. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja si úvodom dovolím podať stručné odôvodnenie návrhu na vydanie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k stupňujúcej sa agresii Ruskej federácie na Ukrajine. Toto uznesenie nadväzuje na dve predchádzajúce uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré túto agresiu odsúdili a tieto doplnia. A to predovšetkým preto, že Ruská federácia v agresii naďalej pokračuje a stupňuje ju. Nosným bodom tohto uznesenia je označenie súčasného ruského režimu za teroristický. A to v náväznosti na toto označenie zo strany parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré k tomu vyzvalo členské štáty Rady Európy, a teda aj Slovenskú republiku, ako aj uznanie Ruskej federácie ako štátu podporujúceho terorizmus tak, ako to urobil Európsky parlament, ako to už pred nami urobili štruktúry parlamentov demokratických krajín Európskej únie. Uznesením Národná rada odsudzuje útoky na civilné obyvateľstvo, civilné ciele, energetickú infraštruktúru, odsudzuje hrozby jadrovými útokmi ako aj hybridnú vojnu vedenú Ruskou federáciou aj na území Slovenskej republiky. Neuznáva tzv. referendá, ale naopak, naďalej podporuje územnú celistvosť Ukrajiny, podporuje vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchané zločiny a v neposlednom rade vyjadruje vďaku všetkým, ktorí pomáhajú Ukrajincom, Ukrajinkám a Ukrajine.
Toľkoto na úvod a prosím pána predsedajúceho, aby otvoril rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem.

Pán predsedajúci, dovoľte, aby som ako určený spravodajca predniesol informáciu výboru Národnej rady pre obranu a bezpečnosť o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k stupňujúcej sa agresii Ruskej federácie na Ukrajine vo výbore.
Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť ako gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky túto informáciu.
Predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 1485 zo 17. januára 2023 pridelil predmetný návrh na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť ako gestorskému výboru.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť prerokoval uvedený návrh v určenej lehote a prijal k nemu platné uznesenie č. 219 na svojej 94. schôdzi výboru.
Prílohou tejto informácie je návrh na uznesenie Národnej rady v znení predloženého návrhu skupiny poslancov.
Ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej si dovolím sa aj ja s krátkym príspevkom prihlásiť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, začal by som takým pekným jarným modrooblohovým, trošku chladným, ale slnečným dňom, ktorý som 31. marca roku 2019 strávil ako pozorovateľ prezidentských volieb v Ukrajinskej republike ako člen pozorovateľskej misie organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, jej parlamentného zhromaždenia, keď nás pridelenie pozorovacej zóny spolu s mojím cteným kolegom sirom Johnom Withingdalom, toho času vedúcim britskej delegácie v parlamentnom zhromaždení OBSE, v tento jarný deň poslalo do mesta Buča. Mali sme svojich 12 okrskov, ktoré sme postupne absolvovali a bolo radostné vidieť to, čo sme na tých okrskoch zažívali. Neviem, ako je to v mnohých iných krajinách, ale predovšetkým v postsovietskom svete sú volebné komisie predovšetkým v rukách žien. Zvyčajný pomer je deväť členiek a dvaja členovia. Atmosféra, ktorá panovala na okrskoch, ktoré sme navštívili, bol radostná a nádejná. Tak ako bol pekný, studený, jarný slnečný deň. Takmer na každom okrsku prišla predsedkyňa komisie a spýtala sa, či sa s nami môže sfotografovať. Potom sa to už stalo takým pravidlom, že som ctenému kolegovi povedal, Johny, máme zase fototermín. Ja som mal na rozdiel od neho tú výhodu, že hovorím pomerne plynne rusky a ruština je tam tak ako ukrajinčina bežne dorozumievací jazyk. Nepochybne bola. Pochybujem, či dnes bude. Ale odchádzali sme z tejto pozorovateľskej misie s dobrým pocitom.
Ja som za roky, od roku 1999, keď som absolvoval prvé pozorovateľské misie, absolvoval viac než dve desiatky týchto misií, ale málokedy to bolo tak príjemné a pozitívne. Na Ukrajine som bol nakoniec v tom roku trikrát. Na druhom kole prezidentských volieb v apríli a potom ešte raz na parlamentných voľbách. Odjakživa som si vyberal ako pozorovateľské misie tie, ktoré sa nás viacej týkajú. A nepochybne krajina, s ktorou hraničíme, sa nás veľmi týka. A týkala sa nás i v mierových časoch. Týkala sa nás od Maidanu a týkala sa nás ako krajina, ktorá je nielen blízkym ale aj nádejným európskym susedom. To, čo sa dialo potom, po ruskej agresii, ktorej prvé výročie sa blíži, mohlo Ukrajincom pripomenúť dve strašné udalosti z ostatných sto rokov. Boľševikmi organizovaný a cielený genocidálny hladomor a vyčíňanie nacistickej hordy. Človek by sa domnieval, že v 21. storočí sa Ukrajinci nemusia báť takýchto vecí, ale tie veci prišli. A povedzme si otvorene, je dobré, keď demokracia a civilizovaný svet pozerá a počúva a číta, kto čo píše a hovorí. Keď Adolf Hitler napísal Mein Kampf, bolo zrejmé mnoho vecí, ktoré v prípade, že sa tento človek dostane k moci, môžu nasledovať. A my, ktorí sme si svoje pod bratmi z komunistickej ríše zla zažili, sme sa mali vážne prebrať a zamyslieť, keď agent KGB, dôstojník KGB, kremeľský dnešný Hitler povedal pred rokmi, že rozpad Sovietskeho zväzu bola najväčšia tragédia 20. storočia.
Tento výrok mal byť budíčkom. Rozpad ríše zla ako tragédia je neuveriteľný výrok pre tých, ktorí tu ríšu zla zažili na vlastnej koži a mal by byť aj pre tých, ktorí o nej dosť vedeli. Predstava, že by akýkoľvek nemecký štátnik povedal, tak ako to povedal Putin, že porážka Tretej ríše bola najväčšou tragédiou 20. storočia, by skončil buď na psychiatrii, alebo vo väzení. Toto bolo možné, pretože v tej krajine si zvolili za prezidenta opakovane, čím ďalej menej štandardne a úplne totalitne nakoniec, dôstojníka zločineckej organizácie, ktorej história je presne tak rovnako temná, ako je temná história gestapa. Predstava, že by dôstojník gestapa to dotiahol do prezidentského paláca v Nemecku, je nepredstaviteľná.
Ja som mal taký zvláštny príbeh, že som sa zúčastnil prvých Putinových volieb, keď sa prvýkrát stal pred mnohými rokmi vládcom ríše zla a bol som pozorovateľom i pri zatiaľ ostatných Putinových voľbách. Tie prvé sa veľmi približne dali považovať za pomerne normálne, tie ostatné boli čistá fraška, asi tak ako boli voľby za komunizmu v Československu, dnes na Kube alebo Severnej Kórei. Ale každopádne ten výrok o rozpade impéria je príznačný pre dedičov zlatej horby. Je príznačný pre tých, ktorí sa nikdy nedokážu zmieriť s Trianonom a boli príznačné i pre toho zločinca, ktorý zomrel vo väznici v Háagu, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že nebude veľké Srbsko. Títo ľudia založili to, čo robia na zvrhlých predstavách, v ktorých sa rozhodli rozhodovať o právach a slobodách iných, čo je absolútne nehorázne. Predstava, že bude niekto rozhodovať o tom, čo smie, ale nesmie 40 mil. Ukrajincov, bola presne taká, ako bola predstava o tom, či sme byť v Československu demokracia, ktorú poriešili ľudia z Putinovho chovu v roku 1968.
Obľúbená rozprávka, prečo bolo treba dopustiť sa krvavej agresie, je pocit ohrozenia, pričom žiadna krajina NATO nikdy nenapadla ani Sovietsky zväz, ani Rusko. Naopak táto krajina agresívnou vojnou napadla Fínsko v roku 1939 presne z rovnakých dôvodov ako dnes Ukrajinu. Chcela si posunúť hranice, starý známy vtip. S kým hraničí Sovietsky zväz? S kým chce. Fíni odolávali, ukázali úbohosť generality Červenej armády vyvraždenej Stalinom krátko predtým, znamenali koniec geroja Vorošilova, ktorý sa stal už len čistou bábkou dekoratívnou, ale hlavne odkrojili si nakoniec ostrovy v Peterburskej zóne a odkrojili si Karévy, áno. Toto bol prípad Fínska. Keď sa potom páni bratia vo viere, v dobré úmysly Joachim von Ribbentrop a Viačeslav Michajlovič Molotov dohodli v tajnom dodatku, že v zastúpení svojich šéfov a kamarátov Hitlera so Stalinom podelia Poľsko, tak to bola ďalšia ukážka slovanskej vzájomnosti a bratstva. A potom to šlo rad za radom, Maďarsko ´56, Berlínske ulice ´53, Československo ´68, takmer žiaden sused už v ríši zla bol konfrontovaný s brutálnou silou a keď sa Ruská federácia tvárila ako štandardný štát, tak si to stihla hrdinsky rozdať s Gruzínskom i s Moldavskom.
Inými slovami, oni sa boja a pre istotu útočia na všetkých navôkol. Keď dnes v rámci boja za mier počúvam zvrhlých mierotvorcov, ktorí hovoria o tom, že dodávanie zbraní na Ukrajinu znamená predlžovanie vojny a zvyšovanie obetí, napadá ma, kde boli ľudia z ich chovu a s ich morálkou, ktorí mali zakričať na Spojené štáty a na Britániu, aby nedodávali Červenej armáde zbrane, nákladné autá, benzín, jedlo, všetko to, čo prúdilo konvojmi do Murmanska, pretože keď Wehrmacht zvíťazí, predsa nebudú padať ďalší červenoarmejci, stačilo aby sa tak ako dnes sa potom volá, posadili za stôl bývalí verní kamaráti Stalin s Hitlerom, prípadne zastúpení Molotovom a Ribbentropom a s Wehrmachtom pod Moskvou sa dohodli, koľko lebensraumu dostane ríša a koľko nechajú Stalinovi. To je presná historická paralela, ale títo demokrati podporovali padanie ďalších a ďalších červenoarmejcov, lebo, samozrejme, keby nebolo tejto podpory, tak ríša červená, boľševická, prehrá. Tak je to s dnešnými mierotvorcami, a tak je to aj o debate s tým, že tu majú sa konať schôdze na tému migy na Ukrajinu.
Predchádzajúce vlády mierotvorcov, podotýkam, samozrejme, doviedli našu krajinu z hľadiska leteckej obranyschopnosti do situácie, že sme si vyškemrali letecké krytie českým a maďarským letectvom. Tak sme gazdovali s tými super Migmi, do takého stavu ich doviedli a teraz budú volať po mimoriadnych schôdzach vo veci odovzdávania kovošrotu. Áno, kovošrot je istý prvok v histórii neskoršieho prevádzkovateľa, chartrovej leteckej linky R. Kaliňák, ale tento kovošrot považovať za nosnú tému obranyschopnosti Slovenska môžu len úplne bezcharakterní gauneri a, samozrejme, o to viac ešte agenti zločinca z Kremľa, lebo to, čo predvádzajú a to, čo navrhujú Ukrajine, toho sa vzdať, to pustiť a s týmto sa zmieriť, to je jasný tieň Aloisa Indru, Vasiľa Biľaka a iných sviní pripravených vždy ku kolaborácii so zlom.
Takže účastníci mierových pochodov sú len, to sú dve alternatívy, sprostí alebo bezcharakterní. Tí, ktorí ich v tom podporujú, nie sú sprostí, ti sú nosne a výlučne bezcharakterní. Dotknem sa, keďže zahraničnopolitické rozpravy sú vzácnosťou v tomto parlamente, ešte jedného súčasne aktuálneho aspektu prístupu k teroristickému režimu, účasť športovcov na mierovej prehliadke športového súťaženia. Dnes sa z toho robí nosná a vážna téma bojovníkov za práva športovcov zúčastniť sa volieb. A vyvoláva sa duch našej neúčasti v Los Angeles, podotýkam, že rozhodne nás nikto z tých čo sa zúčastnili, nemasakroval v roku ´84. A pokiaľ ide o samotnú tradíciu neúčasti agresívnych zločineckých režimov a uznám, nie každý musí byť olympijský historik amatér ako som ja, o ktorom pred rokmi na vedeckej rade univerzity prehlásil môj ctený kolega Ján Grexa vedúci Katedry športovej histórie FTVŠ, že ak by chcel jedného človeka, ktorému môže od zajtra zveriť katedru, tak som to ja, hoci som len dermatológ, ale každopádne môžem tuná pre všetkých pár, ktorí tu sedíte, povedať, že keď Nemecko podpísalo v Compiegne dohodu, tak čakali nemeckí športovci desať rokov, kým dostali pozvanie na olympijské hry, desať rokov mali úložnú dobu. A keď v Karlshorste podpísal neskôr po zásluhe popravený maršál Keitel kapituláciu, tak čakali nemeckí športovci sedem rokov, aby mohli prísť pod päť kruhov. Sprosté reči o práve športovcov s písmenom Z na tričkách, môžete rozprávať len hlupákom z vášho chovu.
Sú to ľudia, ktorí si tým Z-tkom na seba nalepujú punc agresora, vraha a zločinca takého, ako boli tí, ktorí zabíjali v Buči ľudí, keď im predtým zviazali drôtom ruky. Apropo zväzovanie rúk za chrbtom drôtom, tento humánny, slovanský, hordový prístup zažili veľmi krátko. Tisíce tých, ktorých imperiálny režim z Kremľa strieľal v Katyni a na iných miestach. Zdrôtovať ruky a rana do zátylku. Takže keď ide o bojové tradície, rozdiel je malý. A ako som povedal, pre tieto obete z Buče, ktorých sú dnes plné hroby, neexistuje rozdiel medzi zločincami z Wehrmachtu a z tzv. dočisťovacích oddielov Tretej ríše. Rovnakí sú páchatelia jedni aj druhí. A to musíme mať na pamäti, keď budeme hlasovať o tom, že Ruská federácia je teroristický štát. Pretože nikto na svete by asi nespochybnil, aby takéto označenie dostala Tretia ríša. Keď horeli, keď horeli Coventry, Londýn a Rotterdam, keď sa strieľali lidickí muži, keď sa plynovali obete a keď Edelweiss s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy tiahol partizánskymi obcami a vypaľoval ich.
Je to jeden typ, jedna sorta, jeden chov. Ale nikoho by nenapadlo povedať, že napriek tomu sú celkom súci na účasť tu či tam. Ríšsky protektor Reinhard Heydrich bol nadpriemerne dobrý šermiar. Pri morálke tých, ktorí volajú po práve účasti, by sa iste pri tomto pohľade malo stať, že na olympiáde 1948 si Reinhard Heydrich zašermuje v šermiarskej súťaži olympijských hier. Lebo zrejme by sme mu sotva dokázali osobnú konkrétnu účasť na nejakej vražde. Zrejme možno nikoho v živote nezavraždil, on len reprezentoval, plnil príkazy a plnil ich dôsledne, žiaľbohu.
Takže skúsme sa pozrieť na to, čo sa deje na Ukrajine pod zorným pohľadom toho, čo by sa mohlo diať u nás. Keď pred pár dňami môj vzácny priateľ Rastislav Káčer povedal, v duchu takej tej dnešnej mainstreamovej opatrnosti niečo, na čom niečo je. Tak sa stal objektom atakov a kritiky ešte aj zo strany umiernených. Dá sa diskutovať o tom či onom. Ale jedna vec je istá, ak som tu na počiatku vymenoval predstaviteľov krajín, ktorí chceli meniť hranice a krájať svojim susedom, tak si povedzme otvorene, že viedenská arbitráž by bola iste minimom a Máraiho Košice by boli Kassa. Takže zamyslime sa na tým, ako by nám to padlo, keby sa niekto rozhodol, že si odkrojí kúsok tam a kúsok tam.
Pripusťme, že obľúbená téma, Krym bol odjakživa ruský. No Krym bol tatársky, ruský bol tak tristo rokov. Naproti tomu Komárom, Párkány a Ipolyság boli tisíc rokov súčasťou Svätoštefanskej ríše. Myslíme si, že by sme mali zraziť opätky, keď niekto povie, že toto je historicky naše, ako je Krym ich. Asi sotva, asi by sme mali námietky. A ak by vojenskou silou niekto obsadil územie viedenskej arbitráže, mali by sme zraziť opätky a v rámci šetrenia životov obrancov vlasti to veľkoryso pustiť. Čo vlastenci? Štyridsaťtisíc, ktorí podpísali, že nepôjdu bojovať. To je obraz. Keby si toto boli povedali vojaci demokratických krajín v II. svetovej vojne, tak tu dnes hajlujeme aj to len v prípade, že by sa nadľudia rozhodli, že Slovanskí podľudia na Slovensku majú právo na existenciu. Lebo celkom toto presvedčenie o Slovanoch nadľudia nemali. Takže vždy keď chceme radiť niekomu, aby sa vzdal teroristovi, agresorovi a zločincovi, tak sa zamyslíme nad tým, čo by bolo keby niekto v primeranej presile postavil nás pred takúto voľbu. Keď sa prezident Tiso pýtal ministra obrany Čatloša, čo a koľko vydržíme, keď sa dá Horthyho armáda na pochod, pokiaľ ide o zvyšok Slovenska. Povedal mu Čatloš, ktorý iste nechcel klamať svojho prezidenta, tri týždne. A Svätoštefánska ríša je v minimálne v zóne Felvidéku nadobudla svoj pôvodný obrys... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, chcem sa opýtať, lebo podľa schváleného procedurálu končíme teraz.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Chcem teda povedať... Áno, že sa máme vždy zamyslieť nad biblickým: Nerobte iným, aby nerobili iní vám to, čo sa vám nepáči. A preto pri radení Ukrajine, aký postoj zaujať k teroristickému štátu, sa zamyslíme vždy nad tým, čo som teraz povedal.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)