88. schôdza

Dámy, bola som na hraniciach, keď vypukla vojna, strávila som tam s priateľmi a s kolegami skoro týždeň, stretávala som sa tam najmä teda s matkami a deťmi. A poviem pravdu, nemala som odvahu ísť na Ukrajinu a nemám ju ani dnes. Úplne úprimne a ľudsky to priznávam. Bojím sa tam ísť, lebo, lebo je tam Putin, lebo je tam vojna, lebo všetko to, čo sa, ste opisovali, sa tam deje. A možno aj mysliac na svoje deti, aj na seba samú, aj na svoju rodinu, nechcem to ani len riskovať, lebo, lebo je to nehorázne. A potom príde deklarácia, uznesenie, ktoré hovorí o tom, odsúďme to, odsúďme, nech sa to nedeje tým ženám, ktoré si nemajú možnosť vybrať, ony nemajú možnosť povedať: ja to nechcem, ja tam nejdem. Lebo jednoducho im sa to deje v životoch bez toho, aby si vybrali.
A mňa by zaujímalo, kde sú teraz všetci tí, čo, podporovatelia Putinovej agresie, ktorí chcú mier za cenu napríklad nedodávania zbraní, inými slovami, matky majú svoje deti brániť vreckovkami, majú, alebo má celá krajina nechať tých, čo im vraždia, znásilňujú, unášajú ženy a deti, majú im prenechať celú svoju zem a celú svoju identitu, svoje vlastné deti. Kvôli čomu? Určite nemajú.
Ja som veľmi vďačná za to, že ste tam boli, ste veľmi odvážne a som veľmi vďačná za túto deklaráciu, klobúk dole pred vami, dámy, pred každou jednou, určite ju podporím. A myslím si, že je dobré minimálne pre to vyjadrenie podpory určite, ale na Slovensku je minimálne pre to, aby sme rozlišovali, kto je na akej strane. Nech ľudia vidia, akí skutočne sme. Sláva Ukrajine.

Pani poslankyňa Brisudová, môžete reagovať na faktické poznámky.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Musím povedať, že v týchto faktických poznámkach zrazu bola táto Národná rada Slovenskej republiky jednotná, a to si myslím, že je veľká vec. Možno to súviselo aj s tým, že jedna časť Národnej rady, tá pravá, tu dnes nie je, číže nie sú tu napríklad zástupcovia z hnutia REPUBLIKA. Nieže, pán Benčík, tie slová pána Urbana neboli namieste, ony boli namieste, pretože on má právo povedať svoj názor ako poslanec Národnej rady. Mňa mrazilo preto, že ich vyslovil ako lekár. A to bolo pre mňa asi to najhoršie poznanie tejto Národnej rady počas tejto rozpravy.
Chcem však povedať, ak stihnem, jeden taký malý drobný príbeh, ktorý som rozprávala, keď sme boli na Ukrajine, a bol to príbeh malého 14-ročného, alebo mladého 14-ročného chlapca, ktorý pred cestou na Ukrajinu mi povedal, že keď budem na Ukrajine, aby som jeho krajinu pozdravila. Keďže jeho otec zostal v Kyjeve, všade kam sme chodili som prišla a pozdravila som Ukrajincov od malého ukrajinského chlapca, ktorý žije na Slovensku v mieri, v pokoji a v bezpečí a chce sa vrátiť domov. To je jedna časť, ktorú som chcela povedať.
A tá druhá sa týka dnešného dňa, pretože dnes má narodeniny jedna z nás, pani Monika Kozelová, chcela by som jej týmto zablahoželať a vyjadriť v tejto súvislosti aj jednu veľkú nádej, presne to, čo si vlastne, predpokladám, že my štyri a možno aj všetci tu myslíme, aby ruské vojská opustili Ukrajinu, aby táto krajina bola opäť slobodnou, aby tu ľudia neboli zabíjaní, aby neboli ženy, muži a deti znásilňované a týrané.
Ďakujem pekne za slovo. (Potlesk.)

Toľko písomne prihlásení. A teraz dávam možnosť ústne sa prihlásiť do rozpravy. Pán poslanec Šefčík, pani poslankyňa Zemanová, pán poslanec Pročko, pani poslankyňa Kavecká. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Ako prvý vystúpi pán poslanec Marek Šefčík, po ňom bude vystupovať pani poslankyňa Zemanová.

Ďakujem, pán podpredseda, za slovo.
Pani predkladateľka, všetko najlepšie k dnešným narodeninám. Monika, nech sa ti darí, buď zdravá.
No a teraz vážne k tejto vážnej téme. Chcem povedať v prvom rade, že ďakujem tým ženám, tým našim kolegyniam poslankyniam, ktoré boli na Ukrajine, a ako povedala aj predkladateľka, ju prebrázdili, neboli len na jednom mieste, ale boli na viacerých miestach. Tak chcem povedať, že im veľmi pekne ďakujem za to, že tam šli, za to, že vydali svedectvo. Ďakujem aj za tú deklaráciu, ktorú priniesli do Národnej rady, a priniesli toto, túto tému, znova ju otvorili aj takýmto spôsobom na pôde Národnej rady. My všetci, ktorí máme rodiny, ktorí máme deti, žijeme v mieri, ani si nevieme predstaviť, vôbec nie precítiť to, čo zažívajú ľudia na Ukrajine. Úzkosť, bolesť, strach, strata blízkych. No a ja si myslím, ja som sa nehlásil do faktických poznámok, pretože by som to nestihol, čo chcem povedať, ale myslím si, že v piatky je nás tu stále málo, ale možno by sa k tomu mal vyjadriť každý a každý by mal povedať, že odsudzuje relativizovanie vojny, odmieta proruskú propagandu a odmieta aj tých, ktorí sú predĺženou rukou proruskej propagandy aj v tomto pléne. My vieme, a ja to môžem pomenovať, nielen extrémisti, ale aj strana SMER je predĺženou rukou proruskej propagandy.
Pre mňa je to od začiatku vojny veľmi jednoduché. Agresor diktátor Putin so svojou armádou napochodoval na Ukrajinu a bojuje, vraždí na území cudzieho štátu. Pre mňa to je neprípustné. Z tohto pohľadu je on, alebo sú, je jeho armáda a on, agresori a Ukrajina je tá, ktorá sa bráni, ktorá bráni svoje územia. A dnes prenikajú na verejnosť, aj v tejto deklarácii sú súčasťou tejto deklarácie informácie o zavlečení ukrajinských detí do Ruska. A teraz poviem dva príklady, komunizmus, keď sme tu mali, teda socializmus, čo robili komunisti. Vedeli, že k dosiahnutiu svojich zvrátených cieľov treba v prvom rade vymyť mozgy deťom alebo, ak chcete, prevychovať deti. Čo robia teroristi? Teroristi, niekde Islamských štát, zoberú malé deti, troj-, štvorročných chlapcov, ktorí si toho ešte veľa z minulosti nepamätajú, a oni ich vychovajú tak, že im vymyjú mozgy a tí chlapci sú potom v dospelosti alebo ako 14-, 15-, 16-roční schopní obložiť sa bombami a spáchať samovražedné útoky. Oni sú presvedčení o tom, že takto je to správne. Oni majú tak zdegradované, zdeformované svedomie, že cítia, že to, čo robia, robia správne.
Čiže to boli dva príklady. Teraz tu máme tretí. Samozrejme, mohol by som spomínať aj Hitlera, ale teraz tu máme tretí, novodobého Hitlera, ktorý odvlečie deti z iného štátu a chce ich prevychovať, zmeniť im dátum narodenia, úplne odstrihnutie detí od rodičov, od ich predchádzajúceho života a prevychovať ich. Takýmto spôsobom, ja nie som možno na to odborník, ale mne to, aj predkladateľky to hovoria, že viac a viac pripomína genocídu, to, čo sa deje. Ísť na územie cudzieho štátu, vyhladzovať tam civilné obyvateľstvo, likvidovať škôlky, nemocnice a tak ďalej a tak ďalej a ešte navyše zavliecť, koľko to bolo? 700-tisíc Ukrajincov, vyše 700-tisíc, nezapamätal som si presne číslo, do Ruska, popritom možno tisícky detí a, v úvodzovkách, prevychovávať ich, no povedzte mi, čo iné je likvidácia iného slobodného národa? A to niektorí tu spievali ešte pár dní predtým jak to vypuklo, že Rusko nikdy nenapadne svojho brata. Dúfam, že som to dobre odcitoval.
A na záver svojho vystúpenia v tejto rozprave poviem, možno si spomínate na meno Garri Kasparov. Garri Kasparov, ja takisto hrávam šachy, a bol to majster sveta v šachu, dosiahol podľa svojich slov všetko, čo chcel v profesionálnej šachovej kariére, a potom sa začal venovať politike. Povedal, že ide do politiky. Vieme, že sa postavil proti Putinovi. Vieme, aj teraz sa dajú dohľadať jeho, jeho výroky o tom, ako hovorí slobodne, už veľmi slobodne, pretože žije mimo Ruska, slobodne hovorí o tom, čo sa v tej krajine deje. A vyjadroval sa aj vtedy, keď Rusi zabrali, anektovali Krym. Len málo ľudí ho počúvalo. A hovorí aj teraz.
Myslím si, že mali by sme počúvať ľudí, ktorí tam žili. Ktorí vedia, čo sa deje v Rusku. Ktorí chceli ísť napríklad do politiky a boli odstavení, prenasledovaní, väznení, ako napríklad aj tento významný svetový šachista Garri Kasparov. Ale my máme aj Rusov, ktorí nie sú až tak známi. A žijú aj tu na Slovensku a žili predtým v Rusku. Možno si spomínate na jedného, čo prišiel na ten „Pochod za mier" a hovoril tam k tým ľuďom a vytiahol ukrajinskú vlajku a zastal sa ukrajinského národa a je Rus. Čiže nepodľahnime proruskej propagande. Mne to srdce trhá, keď počujem od niektorých ľudí úplne ako keby mali zatemnený mozog, nepočúvajú takých ľudí ako je ten Rus napríklad, alebo čo hovorí Garri Kasparov, ktorí tam žili v tom Rusku a vedia, čo sa tam deje.
Ďakujem ešte raz predkladateľkám za ich svedectvo, za to, že na tej Ukrajine boli a verím, že toto sú silné zbrane, silné nástroje, ktoré máme a používame ich na otvorenie myslí pre tých, ktorí veria proruskej propagande, ktorú tu šíri, žiaľ, aj v tomto pléne mnoho ľudí predovšetkým zo SMER-u a od extrémistov.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Dve faktické poznámky. Pán poslanec Pročko ako prvý.

Ďakujem. Ja som sa prihlásil aj do rozpravy, ale som sa odhlásil, pretože si podstatnú časť toho, čo som chcel hovoriť, hovoril, hovoril ty. To je o tom, že naozaj v Rusku propaganda už od malých detí deťom vtĺkla do hláv, že skladať zbrane, vojenský výcvik a vraždiť nepriateľa je chorá, je to naozaj, keď si pozriete videá z Ruska, kde malé deti učia vojne, je to, je to choré. Ja naozaj, už vám ďakovali, že ste tam boli, ale fakt to je výborné, že ste tam boli a naozaj treba vám poďakovať, že ste tam boli, pretože veľa ľudí si uvedomuje, že tá vojna je sto, dvesto, tristo kilometrov od nás. To je niečo neskutočné. To je, to je, to je pre Slovákov veľká, veľká, veľký prst hore, že pozrite sa, čo sa tu deje. A naozaj my sme si mysleli, aj tiež sme si mysleli, že Putin to neurobí, ale Putin to urobil a napadol tú Ukrajinu a my si uvedomujeme, že za našimi hranicami je vojna a môže byť aj u nás. Veľmi, veľmi dobré je ukázať, čo sa tam deje a keď na mierových pochodoch tuná matky chodia, že my sme matky a chceme mier, tak ja by som tie matky poslal tam, kde ste boli vy, aby si to pozreli, čo tam je. Žiaľbohu, každá vojna je nepríjemná a to, čo sa deje na Ukrajine, naozaj je strašné, čo sa deje deťom, znásilňovania, a dialo sa to vždy. Keď to bolo v Afrike, keď to bolo niekde v Iraku, tak sa nás to netýkalo a sme tak, veď to je ďaleko od nás. Teraz sa na to, teraz sa nás to týka a ja ďakujem, že ste tam boli a že ste, že o tom hovoríte.

Pani poslankyňa Kozelová s faktickou poznámkou.

Marek, ja ti ďakujem, že si začal, načal niektoré témy, ku ktorým by som sa rada vyjadrila. Jednak k tomu Garrimu Kasparovi treba povedať, že, že aj tí ruskí športovci sú ako keby rozdelení na dve skupiny, tí, ktorí vedia, čo sa deje, pretože chodia aj, aj do tej cudziny a potom sú aj takí, ktorí síce žijú tiež v tej cudzine, ale napriek tomu sú proputinovskí tak, že neváhajú, neváhajú fotku Putina si dať vo svojej športovej šatni na skrinku a to aj napriek tomu, že hrajú NHL v Spojených štátoch, a teraz hovorím o Ovečkinovi.
Jozef spomenul matky v miery, áno, presne na tie som myslela v čase, keď sme na tej Ukrajine boli a tak som si v duchu hovorila, že či tie dámy vedia, za čo bojujú s tými ruskými zástavami na námestiach, či si vôbec uvedomujú, že to sa môže stať pokojne aj u nás, či si uvedomujú, ako by sa asi ony cítili ako, ako, ako tie matky, ktorým chýba tri... viac ako 300-tisíc detí, ako by sa ony cítili, keby, keby, keby k niečomu takémuto prišlo, prišlo na Slovensku.
Chcem ešte povedať jednu vec, že mne sa po našom návrate a po veď mediálnom výstupe ozvali americkí Slováci z Michiganu, volali mi, neviem, kde zohnali číslo, dodnes to neviem, ale volali mi s tým, že nám pomôžu s pomocou Ukrajine a rozprávali mi aj o tom, že ruská propaganda je tak silná aj v Spojených štátoch, že polovica z nich, ktorí chodia do slovenského kostola, nie, menšia polovica, teda taká asi tretina zhruba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Šefčík, môžete reagovať na faktické poznámky.