88. schôdza

Ďakujem kolegom za faktické poznámky. Kolega Jožo Pročko, ty si hovoril o mladých Rusoch a o deťoch, ktorých trénujú, ktorých cvičia, áno, videli sme nejaké zábery. Ja si neviem predstaviť, že by moja, ja neviem, 14-ročná dcéra sa učila nabíjať samopal alebo také niečo, proste to je, to je zvrátenosť podľa mňa. Čiže áno, odmietam to aj ja.
A, Monika Kozelová, predkladateľka, Kasparov a Ovečkin. Rozdiel medzi nimi je v tom, že Ovečkin, nechcem sa ho dotknúť, a je, ten je zahrabaný stále v tom svojom športe, je v tom výborný, ale čo sa týka politiky, tak možno nejakým spôsobom ovplyvnený Putinom a nerieši to alebo, alebo žije ďaleko. Nevšíma si to. Lenže dobre, lenže Kasparov, Kasparov to pocítil na vlastnej koži. On chcel ísť do politiky, on sa proti tomu Putinovi postavil. On videl, čo sa deje, a, hovorím, precestoval celý svet, to je sčítaný, rozumný chlap, športovec, teda šachista, ktorý, ktorý bol dlhé roky majstrom sveta. A potom chcel ísť do tej politiky a narazil. Narazil na to, čo sa tam v Rusku deje a bol aj väznený, brala ho polícia len kvôli tomu, že sa vyjadril proti. Čiže ja by som skôr veril tomu Kasparovovi ako Ovečkinovi. (Reakcia z pléna.) No, jasné.

Teraz v rozprave vystúpi pani poslankyňa Zemanová a po nej pani poslankyňa Kavecká ako posledná prihlásená ústne do rozpravy.
Nech sa páči, pani poslankyňa Zemanová.

Ďakujem pekne za slovo. Ja som sľúbila, že ešte doplním moje vystúpenie o konkrétne čísla a dáta. Dala som si spracovať takú evidenciu ohľadom údajov z overených zdrojov. Takže sú, tieto údaje sú k 17. marcu 2023.
Ukrajinské orgány k tomuto dátumu presne identifikovali najmenej 16 226 deportovaných detí, ale odhadujú, že ich počet dosahuje približne 150-tisíc. Rusko uvádza číslo viac ako 700-tisíc zadržiavaných ukrajinských detí. Aj poviem, ako sa k takémuto číslu asi dostali. Sú to čísla, ktoré sú naozaj neuveriteľné, a tie nás aj viedli k tomu, že sme chceli si tieto informácie overiť.
Organizácia Spojených národov uviedla, že obvinenia sú dôveryhodné a že ruské sily posielajú ukrajinské deti do Ruska na adopciu v rámci rozsiahleho programu. Je potvrdené, že ruské sily násilne premiestňovali ukrajinské deti bez ich súhlasu, klamali im, že ich rodičia opustili, využívali ich na propagandu, zakladali letné tábory pre ukrajinské siroty a vlasteneckú výchovu a rustifikovali ich. Podľa národného informačného úradu Ukrajiny a platformy Deti vojny, ktorá je vytvorená ministerstvom pre reintegráciu spolu s národným informačným úradom z poverenia kancelárie prezidenta Ukrajiny, sa uvádza, že k 17. marcu 2023 bolo 464 detí zabitých, podľa údajov generálnej prokuratúry, 935 zranených, 385 nezvestných podľa národnej polície Ukrajiny, 10 486 nájdených podľa národnej polície Ukrajiny a 16 226 deportovaných podľa národného informačného úradu, 308 vrátených. Počet, presný počet postihnutých detí nie je možné stanoviť z dôvodu aktívnych bojov a dočasnej okupácie časti územia Ukrajiny.
Tieto údaje však nemusia odrážať skutočný počet násilne premiestnených detí, keďže v súčasnosti prebiehajú aktívne vojenské operácie a časť územia Ukrajiny je okupovaná. Okrem toho Rusko bráni prístup k informáciám týkajúcich sa takzvaných evakuačných procesov. Tieto prekážky sú vytvárané tak aj pre príslušné orgány Ukrajiny, ako aj pre medzinárodné organizácie, napríklad UNICEF alebo medzinárodný Červený kríž, tak aj pre zástupcov občianskej spoločnosti. Ale práve zdroje od rôznych humanitárnych organizácií sú veľmi dôležité, lebo opisujú deportácie detí a konkrétne sieť prevychovaných (prevýchovných, pozn. red.) táborov ohľadom systematického premiestňovania z Ukrajiny do siete týchto prevýchovných a adopčných centier. Tie sa nachádzajú na ruskom okupovanom Kryme a v kontinentálnom Rusku.
Výskumníci identifikovali 43 inštitúcií, v ktorých boli deti z Ukrajiny držané od 24. februára 2022, keď Rusko napadlo Ukrajinu. Väčšina z nich sú zdravotné tábory, kam sa deti privážajú údajne na rekreáciu, zatiaľ čo iné sú zariadenia slúžiace na umiestnenie detí do pestúnskych rodín alebo na adopciu Ruska. Z týchto zistení vyplýva, že väčšina táborov sa podieľala a podieľa na proruských prevýchovných snahách a niektoré tábory poskytovali deťom vojenský výcvik alebo pozastavovali návrat detí k rodičom na Ukrajine. Toľko fakty.
Tie iné informácie, myslím si, že už v rozprave mojich kolegýň, ktoré sme spoločne strávili čas na služobnej ceste na Ukrajine, odzneli. Ale toto sú fakty, toto sú čísla, ktoré treba, aby odzneli. Toto sú informácie, ktoré poukazujú na to, že na Ukrajine sa naozaj dejú činy, ktoré hovoria o genocíde ukrajinského národa. Ďakujem.

Teraz v rozprave udeľujem slovo pani navrhovateľke, ktorá sa prihlásila, pardon, takže to bol omyl.
Takže, pani poslankyňa Kavecká, nech sa páči, poďte.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, táto téma, ktorá tu teraz je, je, samozrejme, pre mnohých jednak výsostne politická, pre druhých výsostne emotívna, pre niektorých úplne laxná, nezaujímavá. A ja by som sa nechcela venovať tej politickej rovine, aj keď je to súčasťou, ale skôr takej tej ľudskej, tej môjmu srdcu blízkej, zdravotníckej, a tej trpiacej rovine. To, že treba ďakovať ľuďom, ktorí pomáhajú, je všeobecne známe, ale, bohužiaľ, sa to nedeje, nedeje sa to.
Sme v 21. storočí a ľudia ako keby zabudli, čo sa udialo v 20. storočí. My sme zabudli, že sme tu mali 2. svetovú vojnu. Mnohí naši rodičia sú pamätníci 2. svetovej vojny, sú pamätníci povojnového obdobia, pretože ak si niekto myslí, že Ukrajina trpí len teraz, tak ona bude omnoho viac trpieť po tom povojnovom období, ak teda pánboh dá a Ukrajina vôbec bude Ukrajinou. Preto je to také veľmi vážne a dôležité, preto je to také dôležité, aby sa našli aj odvážni ľudia, novinári, všetci tí, ktorí chcú prinášať toto svedectvo. Pretože dialo sa to aj počas 2. svetovej vojny, to svedectvo bolo prinášané. Mnohí ľudia to priamo zažili na, ako sa hovorí, na svojej koži. A stále sme sa neponaučili. Národ, ktorý si neváži históriu, si nezaslúži budúcnosť, ktorý sa nepoučil z minulosti, si nezaslúži budúcnosť. Myslím si, že ani občania Ruska sú tiež mnohí nevinní v tom, že majú na čele diktátora. Mnohým sa to nepáči, avšak tieto svedectvá sú nie prinášané do nášho života, do nášho mierového života.
Ja vám chcem priniesť svedectvo obyčajného človeka, ktorý napríklad bol v čase mieru v Leningrade, v Petrohrade, kde ak ste mali možnosť navštíviť Piskarevský cintorín a videli ste mnohé filmy o leningradskej blokáde a všetky tieto, tieto svedectvá, ktoré boli nám už prinesené z minulosti, čo sa tam dialo počas 2. svetovej vojny, tak je až nepochopiteľné, že v 21. storočí, po tomto všetkom, čo tento národ prežil, dokáže brat brata napadnúť a nechať ho zažívať to isté, čo zažívali oni. Je to, ja si myslím, že ľudskému zmýšľaniu, mozgu, samotnej podstate ľudskosti nemysliteľné, je to až také choré, až proste neuveriteľné. Na tom Piskarevskom cintoríne, keď stojíte a uvedomujete si, že pod touto zemou sa nachádza milión, milión obetí, tak tam neostane ani jedno oko suché. Deti, mladí ľudia, rodiny, starí ľudia, dôchodcovia, proste milión ľudí. A my napriek tomu nepoučiteľní.
Tá spupnosť človeka, diktátora, ktorý si myslí, že je bohurovný, aby mohol toto opäť urobiť napriek tomu, že ten národ už raz zažil, napriek tomu, že sa poučil, asi nie dostatočne, to niekto dokáže urobiť svojmu bratovi, Slovan Slovanovi. To nie je že smutné a trestuhodné a odsúdeniahodné, ale to je až nepochopiteľné, že my v 21. storočí musíme toto prežívať opäť a nie my v čase mieru na Slovensku, ale tí ľudia, ktorí sú bratia. A preto nechápem aj politikov, ktorí to jednak zľahčujú, bagatelizujú, vysmievajú sa. To je takisto trestuhodné a odsúdeniahodné a pre mňa opäť nepochopiteľné. A viete čo je najsmutnejšie na tom? Že my musíme ich presviedčať, presviedčať, že vojna je niečo, čo je odporné, zvrátené, niečo neľudské a nenašla som na to ani výraz.
Viete, Leningrad sa poučil z 2. svetovej vojny a tam, keď prechádzate tými ulicami, je tam nádherne čistučko a títo ľudia si uvedomujú, že táto zem, v ktorej oni žijú, je zmáčaná krvou tých ľudí, ktorí bránili svojimi životmi toto mesto. A oni sa tak ku tomu mestu správajú. Nedovolia si na túto zem odhodiť žiaden odpad. Pre nich je to trestný čin nielen charakteru trestného, ale aj morálneho a etického. A práve preto mi je nepochopiteľné, prečo sa toto deje v 21. storočí, aby brat brata napadol.
A čo je ešte horšie, že v tomto parlamente sa nachádzajú poslanci, ktorí majú mandát od občanov, od ľudí, ktorí sa vysmievajú z vojny, z vojny, čo je najhoršia vec na svete. Z úmrtia, z vrážd, znásilnení, z týrania ľudských bytostí a ostáva to v nich chladné, dokonca to bagatelizujú a šíria do našej spoločnosti. Ja ich aj možno z tohto miesta prosím, aby to nerobili. A prosím takisto všetkých ľudí, aby sme Ukrajine pomohli, či už na Slovensku občanom Ukrajiny alebo priamo republike Ukrajiny akýmkoľvek spôsobom, akýmkoľvek spôsobom, aby táto pomoc pomohla ukončiť vojnu. Pretože asi ťažko dokážeme pomôcť Ukrajincom, ktorí budú tú traumu niesť v sebe ešte niekoľko desaťročí.
A ja na záver opäť chcem poďakovať všetkým vám, milé kolegyne, že ste tam boli, že ste priniesli to svedectvo, že ste nás informovali o tom, aké to naozaj je, takým tým priamym, exaktných spôsobom, že ste dokázali ešte aj tie emócie potlačiť, pretože ja ich teda nedokážem potlačiť. Mne je to veľmi ľúto a bodaj by sme boli všetci stopäťdesiati v tomto takí istí ako ste vy. Nemôžu byť všetky ženy, samozrejme, lebo ženy sú levice, ktoré bojujú o svoje deti, o svoju rodinu, ale keby sme toto dokázali, že budeme takto bojovať o mier, tak by to bolo povzbudivé.
Preto vás, milí kolegovia, ktorí tu nie ste, prosím, podporte túto deklaráciu a vyšlime jasný signál do celého sveta, že Slovensko, slovenský parlament nechce vojnu nikde na svete. Ďakujem. (Potlesk.)

Štyri faktické poznámky na vaše vystúpenie.
Pani navrhovateľka Kozelová ako prvá, nech sa páči.

Ďakujem. Ja sa vrátim, Monika, k tomu, čo si hovorila, že zabúdame. Áno, zabúdame a vrátim sa k tomu telefonátu, ktorý som mala z Michiganu práve od amerických Slovákov. Pán, ktorého som v živote nevidela, nepočula som o ňom, ktorý mi ponúkal pomoc od amerických Slovákov, teda nie konkrétne mne, ale pomoc, pomoc Ukrajine cez nás, mi hovoril o tom, že aj v Spojených štátoch časť ľudí podľahla, podľahla ruskej propagande a majú pocit, že, že, že ten Putin je vlastne ten chudák utláčaný. Paradoxné na tom však podľa neho bolo to, že to boli ľudia, ktorí v ´68 odišli z Československa po vpáde ruských vojsk, hej? A títo istí ľudia ako keby náhle stratili historickú pamäť, jednoducho podliehajú, podliehajú propagande a nevedia, nevedia ich z toho vysekať, nevedia ich presvedčiť, ale to máme aj u nás doma. My si už tiež nepamätáme asi na ´68, lebo toľko, toľko ľudí, ktorí v podstate sú proruskí, tak toľko ľudí som tu teda ešte v živote nevidela. Ale treba si pripomenúť aj tých 145-tisíc ruských vojakov, ktorých sme tu živili celé roky, ktorí tu bývali a ktorí tu žili z našich daní. A treba si spomenúť aj na všetky tie ekologické katastrofy, ktoré nám tu zanechali po ich odsune, a týmto pádom sa znova a ešte raz a už dlho som neďakovala Mišovi Kocábovi, chcem mu poďakovať za to, že sa o ten odsun ruských vojsk pričinil. Ja pevne verím, že aj na Ukrajine... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Lehotský s faktickou poznámkou.

Ďakujem veľmi pekne. Monika, ďakujem za peknú reč, ktorú si mala v rozprave. S hlavnou myšlienkou sa dá, samozrejme, dá úplne súhlasiť, len skús mi vysvetliť jednu vec, lebo možno som to len neporozumel. Ty si hovorila, že obyvatelia Petrohradu sa poučili (reakcie z pléna), no možno tomu nerozumiem. Aha, takže myslela si to tak, že sa nepoučili. No dobre, potom je to v poriadku. Ďakujem.

Pani poslankyňa Mierna.