88. schôdza

Ďakujem pekne.
Evi, spomínala si tú chrípkovú epidémiu alebo prístrojové obmedzenia, pardon, priestorové obmedzenia, no to je proste presne tá vec, ktorá sa rieši tou vyhláškou, čo sa týka nejakej epidémie, tak takéto veci v tom slovenskom právnom systéme riešia už iné zákony. Rovnako to, keď by bol napríklad násilný ten rodič a tak ďalej, to nemusí byť v tejto právnej úprave. To je tá podstata. Preto, preto to, čo hovoríme my, že to znenie, ktoré dneska v tom zákone je, tak ono neni náhodou tak široké, ale tam sa naozaj nemusia riešiť všetky, všetkých milión ďalších situácií, lebo tie dôležité riešia iné zákonné úpravy a tie úplne konkrétne má riešiť tá vyhláška, koniec koncov, na ktoré, na ktoré sa odvolávaš aj ty, Evi, no.
Ďakujem.

Teraz s procedurálnym návrhom vystúpi pán poslanec Mazurek.

Pán predseda, pred niekoľkými mesiacmi tu bolo poslanecké grémium, kde sa riešila slušnosť priebehu rokovania Národnej rady a pán predseda Národnej rady nás ubezpečil, že ak tu niekto bude niekto používať slovo ako fašizmus, bude to považované za hrubý vulgarizmus, ktorý bude viesť k vykázaniu takéhoto poslanca. Od toho momentu som ani raz vládnych poslancov nenazval fašistami, pretože som sa pridŕžal toho, čo bolo dohodnuté na grémiu. Napriek tomu keď sa tu v rámci vecnej roviny viedla nejaká diskusia, vystúpil pán Lehotský a začal používať tieto primitívne urážky bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia. Teda žiadam, buď sa vrátime k tomu, ako tu prebiehala debata kedysi, keď Igor Matovič nazýval poslancov fašistickými hovnami a môžem takto titulovať poslancov SaS, ak im je to príjemné, alebo sa bude dodržiavať nejaká slušnosť a pán Lehotský sa verejne ospravedlní.

Pán poslanec, nechal som vás v procedurálnom návrhu, aby ste vystúpili, ale myslím si, že to malo skôr faktickú podstatu k vystúpeniu, avšak na toto rokovací poriadok rovnako myslí, pretože toto je vyjadrenie pána predsedu Národnej rady, o ktorom ste hovorili. Máte možnosť podať podnet na mandátový a imunitný výbor, tak ako to urobil napríklad v minulosti pán poslanec Benčík na pána poslanca Suju. Vy to môžte urobiť v tom prípade na pána Lehotského, lebo myslím si, že naozaj je potrebné tu sa vrátiť k normálnosti a ak niekto je presvedčený, že niekto je fašista, tak to musí zdokumentovať a jasne popísať a v opačnom prípade sa každý môže byť, cítiť dotknutý. Takže odporúčam vám, pán poslanec... (Reakcia z pléna.) Ja rozhodne toto neschvaľujem a ani by som to nikdy nepoužíval, ale... (Reakcia z pléna.) Myslím si, že môžete to rovnako namiesť na poslaneckom grémiu, ale predovšetkým by som odporúčal, dajte podnet na pána poslanca Lehotského.
Teraz vystúpi v rozprave pani poslankyňa Žitňanská a po nej pán poslanec Šefčík.

Ďakujem veľmi pekne. Chcela som začať môj príhovor tým, že som rada, že tu vedieme vecnú debatu, hoci možno nie vo všetkých veciach každý s každým súhlasí, ale teda že je vecná a relatívne korektná, žiaľ, proste opäť to skĺzlo do roviny, kde, kde naozaj niekedy ja si hovorím, že či to má zmysel ďalej fungovať v tejto politike a proste riešiť, riešiť takéto spory, ale ničmenej vrátim sa k tej téme, kvôli ktorej sme tu.
Skôr ako predstavím pozmeňujúci návrh, o ktorom tu už bola reč a ktorý by mal rozšíriť okruh osôb, ktoré by mali mať možnosť sprevádzať deti počas starostlivosti v zdravotníckom zariadení, tak chcem povedať možno aj pár slov vo všeobecnosti k tejto téme. Keďže písal sa rok 2016, kedy som ešte ako europoslankyňa prvýkrát sa začala zaujímať o Chartu práv hospitalizovaného dieťaťa, pretože tá téma sprevádzania dieťaťa alebo prítomnosť rodiča v nemocnici alebo počas ambulantného vyšetrenia je naozaj dlhá, v tom čase sa podarilo zorganizovať aj okrúhly stôl, na ktorom vystúpili riaditelia nemocníc, vystúpili tam rôzni prednostovia, lekári, zástupcovia rodičov, ktorí naozaj vo veľmi konštruktívnom tóne diskutovali o tom, akým spôsobom zlepšiť prítomnosť rodičov alebo teda blízkej osoby počas hospitalizácie dieťaťa, aj teda počas ambulantných vyšetrení, lebo netreba na to zabúdať, že to je aj jedno, aj druhé. Všetci deklarovali vôľu vrátane zástupcov ministerstva zdravotníctva túto situáciu riešiť, čomu som sa veľmi potešila. Nebola zriadená pracovná komisia, ako je dobrým zvykom v tomto štáte, že keď chceme niečo riešiť, zriadia sa tri pracovné komisie, ktoré k ničomu nedospejú, ale faktom je, že áno, aspoň trošku sme sa ďalej posunuli.
Odznelo to tu vo viacerých vystúpeniach, že teda na základe osobných skúseností už mnohí poslanci alebo poslankyne mali tú možnosť sprevádzať svoje dieťa počas hospitalizácie v nemocnici, čo je dobrá správa, že teda aj napriek nejakej právnej úprave sa aspoň trošku približujeme tomu vyspelejšiemu svetu, zároveň ale padli tu aj prípady, kedy bolo zabránené rodičovi, alebo nebolo možné, aby sprevádzal svoje dieťa počas hospitalizácie. Je fakt a prieskumy a výskumy, analýzy, ako aj Vladka spomínala, to dokazujú, že proste prítomnosť rodiča alebo blízkej osoby, ktorá to dieťa dokáže upokojiť, ktorá sa mu venuje aj v čase, keď zdravotnícky personál na to nemá z objektívnych dôvodov čas, prospieva tomu dieťaťu, čiže dá sa predpokladať, že jeho vyliečenie bude úspešnejšie, rýchlejšie a tým sa budú, samozrejme, aj šetriť verejné zdroje. A nehovoriac o kvalite života toho človeka alebo tej rodiny.
Zároveň tu ale aj padlo to, že nie každý rodič má možnosť kvôli mladším súrodencom alebo iným povinnostiam byť v tej nemocnici. Čiže ja rozumiem všetky obavy, ktoré tu zazneli o tom, že nie je to vykonateľné zo dňa na deň, ale myslím si, že ani zo dňa na deň nebude ten dopyt zo strany rodičov taký, že všetci budú chcieť, a máme množstvo nemocníc, zaplať pánboh za ne, ktoré už dnes poskytujú posteľ, nielen tú stoličku, nielen rozkladaciu posteľ, ale aj klasickú posteľ pre to dieťa, čiže myslím si, že už niečo je za nami, a som rada, že tá debata tu je, pretože my musíme aj chcieť, aby sa niečo zmenilo, nezriaďovať len pracovné komisie, neprejavovať len dobrú vôľu pri okrúhlych stoloch, ale teda prinášať aj konkrétne riešenia.
Ešte jednu vec, ktorú by som chcela pri tejto príležitosti povedať a ktorá odznela vtedy na tom okrúhlom stole, je, že nestačí hovoriť len o nejakých priestoroch, o tom, že kde budú tí rodičia ležať alebo kde budú sedieť, je strašne dôležité hovoriť o tom, aby tí rodičia mali prístup k informáciám, aby mali možnosť normálne sa dostať k informáciám, poprípade aj čo hovorila už pani poslankyňa Drábiková, k psychologickej podpore. Pretože veľakrát oni v tej nemocnici nie sú preto, že tam idú si užívať príjemné chvíle, ale sú to chvíle možno, kedy naozaj sú konfrontovaní s tým, že im je oznámená ťažká diagnóza, že im je oznámené, že ich dieťa umiera, a oni potrebujú okrem tej postele tam mať naozaj aj niekoho, kto im pomôže zvládnuť tieto situácie a kto ich podporí.
Ďalšia vec, ktorú chcem ešte povedať, dúfam, že stihnem prečítať ten pozmeňujúci návrh a ak nie, tak potom Vladku poprosím, keďže to spolu predkladáme, to, čo sa mi javí ako tiež dôležité povedať a ono sa to nedá asi ošetriť v zákone, ale faktom je, že niekedy mám pocit ako keby, je to asi obojstranné, že proste sa rodičia a lekári neberú ako partneri. Že je tam či už nejaké upodozrievanie z toho, že ten lekár asi mi nechce dopriať to, čo to moje dieťa by malo dostať, potom lekár má pocit, že ten rodič aj tak tomu nerozumie, lebo však len ten Google si prečítal, a mne sa javí aj na základe skúseností, najmä teda ja pracujem s rodinami, ktoré majú deti so zdravotným postihnutím, to znamená, že často navštevujú lekárov, často sú hospitalizovaní a áno, často si študujú informácie, aby boli informovaní, keďže nie vždy sa im dostane v tých nemocniciach a v tých ambulanciách, čiže prosím, a je to taký apel aj na vzdelávanie budúcich lekárov, aj na priebežné vzdelávanie lekárov, ale taktiež aj apel na rodičov, aby v tej komunikácii sa snažili naozaj vnímať to, že ide o dobro toho dieťaťa, aby sa spolu o to usilovali, aby sa nebrá... navzájom sa nevnímali ako nejakých súperov, ale ako partneri. A keď budú mať takýto partnerský vzťah, tak ten rodič to zvládne aj na tej stoličke, možno aj len to, že tam bude iba nejaký krátky čas, pokiaľ tie zákroky si budú vyžadovať to, aby nebol v tej prítomnosti toho dieťaťa, kľúčom je mať korektnú komunikáciu, brať sa ako partneri a nie tí, ktorí si idú navzájom nejakým spôsobom ubližovať, lebo na konci dňa na to doplatí to dieťa.
Posledná poznámka. Môj sen a moja vízia je, aby sme sa raz tu bavili aj o tom, že aj dospelí ľudia majú mať možnosť takéhoto sprevádzania, pretože sú rôzne životné situácie, kedy naozaj aj ten dospelý človek, môžme sa baviť o kategórii ľudí, ktorí majú nejaký typ zdravotného postihnutia, hoci niečo bolo ošetrené už v tej novele, čo predkladala Zuzka Šebová, ale nemáme to ešte úplne ošetrené, čiže tuto je veľký priestor na to, aby sme aj týmto ľuďom s mentálnym postihnutím, ktorí nemajú preukaz ŤZP, alebo proste s autizmom a tak ďalej, tiež vyšli v ústrety; v konečnom dôsledku to pomáha aj tým lekárom, ktorí veľakrát tiež nemajú možno skúsenosti s komunikáciou s takýmito ľuďmi. A takisto by som si veľmi priala, aby aj v prípade ľudí, ktorí zomierajú, mali možnosť mať pri sebe niekoho blízkeho, pretože nie je nič horšie, ako keď človek zomiera sám v nemocnici, kde z objektívnych dôvodov nemá čas sa mu nikto venovať. A ja ďakujem lekárom, že umožnili mne byť v situácii, kedy som to mohla zažiť.
Dovoľte, aby som iba teda v krátkosti predstavila pozmeňujúci návrh, keďže čas sa kráti. Už tu bolo spomínané, že vlastne rieši sa v tomto zákone to, aby zákonný zástupca, rodič, blízka osoba určená ním a tak ďalej, aby mala možnosť sprevádzať dieťa, ktoré teda je hospitalizované alebo absolvuje ambulantnú starostlivosť. V tomto celom nám vypadlo, respektíve prišlo s tým občianske združenie Návrat, ktoré sa stará práve o tieto deti, ktoré nemajú rodičov, ktoré sú po anonymných pôrodoch alebo sú opustené vzápätí po pôrode, takže teda s návrhom, aby tiež tieto deti mali právo tam niekoho mať. Oni majú takú iniciatívu Dominika pre Kukulíka, ktorú akože úplne že obdivujem a strašne im za to ďakujem, že školia ženy alebo teda aj mužov, neviem, či majú aj mužov, ale tá možnosť tam je, aby chodili pestovať takéto detičky, aby chodili sa im venovať, pretože opäť na tých novorodeneckých oddeleniach nie je možné, aby sestry sa venovali nonstop aj deťom, ktoré sú takto ponechané. A je veľmi dôležité pre to dieťa cítiť, že je milované, že je chcené, že tu je niekto, kto si ho pomojká, a zatiaľ teda to robia najmä tieto Dominiky, hoci nie vo všetkých pôrodniciach a nie vo všetkých pôrodniciach a novorodeneckých oddeleniach je umožnené budúcim osvojiteľom alebo pestúnom prísť sa starať o takéto deti, keď už im bol umožnený nadviazaný ten kontakt a práve táto, tento pozmeňujúci návrh by mal rozšíriť okruh tých osôb o tieto osoby, ktoré teda majú záujem si osvojiť dieťatko, ktorým už bol sprostredkovaný ten osobný vzťah, a teda je to naozaj písané tak, aby nemohlo dôjsť k tomu, že nejaký cudzí človek so zlým úmyslom tam príde.
Čiže v rýchlosti, pozmeňujúci návrh poslankýň Jany Žitňanskej, Vladimíry Marcinkovej k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča, Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362).
1. V čl. I § 11 ods. 17 sa za slová "inej blízkej osoby" vkladajú slová "alebo osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom alebo osvojiteľom, ak bolo tejto osobe sprostredkované nadviazanie osobného vzťahu s týmto maloletým dieťaťom podľa osobitného predpisu^13b a označenie poznámky pod čiarou 13b sa nahrádza označením poznámky pod čiarou k odkazu 13c".
Poznámka pod čiarou k odkazu 13b znie:
^"13b) § 39 ods. 6 a § 42 zákona č. 305/2005 Z. z."
V súvislosti s vložením novej poznámky pod čiarou k odkazu 13b a preznačením doterajšej poznámky pod čiarou k odkazu 13b na odkaz 13c sa primerane upraví úvodná veta k poznámkam pod čiarou, ako aj ich preznačenie.
Ďakujem veľmi pekne, skončila som, a teda poprosím o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu. Ďakujem pekne.

Takže jediná faktická poznámka na vaše vystúpenie, pani poslankyňa.
Bude reagovať pán poslanec Kočiš. Nech sa páči.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, súhlasím, že psychologická podpora v nemocniciach nieže je nedostatočná, povedal by som, že nie je žiadna, pretože tak akútne ako nám chýbajú psychológovia na školách, či už na základných, alebo na stredných, tak nám chýba psychologická podpora v rámci nemocničných zariadení, ale aj v rámci domovov opatrovateľskej starostlivosti, domovov sociálnych služieb, denných stacionárov alebo domovov dôchodcov. Takže to, aký počet psychológov alebo kvalifikovaných psychológov vie Slovenská republika v rámci vysokého školstva vychovať, je asi adekvátna vzorka toho, že tento psychologický subjekt, ktorým psychológ je, značne v tejto oblasti chýba.
Spomínali ste vo svojej rozprave, aby bol kvalitnejší prístup k informáciám v rámci toho tzv. partnerského vzťahu lekár – rodič. Áno, súhlasím, a to, že títo dvaja partneri, ako ste to veľmi správne poznamenali, by nemali medzi sebou v určitých veciach bojovať, ale mali by sa snažiť konsenzuálne prísť k jednotnému názoru, to znamená, že ak bude zvýšená miera asertivity či už zo strany rodiča, alebo aj zo strany lekára, alebo nižšieho zdravotníckeho alebo obslužného personálu dostatočná, tak nebude dochádzať k nijakým konfliktom, ale naozaj obom týmto stranám pôjde iba o dobro pacienta, v tomto prípade buď maloletého dieťaťa, buď dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, alebo, ako ste poznamenali vo svojej rozprave, aj umierajúceho človeka. Čiže naozaj len zlepšenie prístupu v týchto oblastiach nám pomôže skvalitniť poskytovanie zdravotnej starostlivosti v kombinácii s poskytovaním aj nejakej sociálnej práce v tomto prípade.
Čiže veľmi pekne ďakujem za vašu rozpravu a ja za seba môžem povedať, že tento váš pozmeňujúci návrh zákona určite podporím.

Pani poslankyňa Žitňanská, môžete reagovať.

Ďakujem veľmi pekne. Len v stručnosti iba nadviažem na to, čo bolo povedané.
Naozaj tá situácia, žiaľ, ešte aj dnes je taká, že mnohí lekári aj zdravotné sestry sú preťažené. To sme si všetci toho vedomí, to znamená, že tiež aj zo strany rodičov by malo byť chápané, alebo teda mali by to brať do úvahy, že nie vždy lekári alebo sestry majú čas nejak rozsiahlejšie sa venovať, hoci opäť, tá informovanosť je úplne základom toho, aby tá dôvera bola. Ale druhá vec je, čo ma najviac mrzí, je to, že veľakrát tam nejde ani o dĺžku času, ale o ten spôsob, akým sa komunikuje. A obzvlášť teda tie skúsenosti, ktoré mi tlmočili rodičia detí so zdravotným postihnutím, alebo keď diagnostikovali teda zdravotné postihnutie tesne po pôrode alebo teda ešte počas tehotenstva, že tam ako keby sa vytratila v niektorých prípadoch taká ľudskosť, taká empatia, že v podstate medzi dverami je oznámené, že však jáj, to je to dieťa s tým Downovým, ahá, tak... no, ja by som naozaj chcela apelovať na to, a sme sa o tom aj bavili a opäť, tiež to bol jeden z tých okrúhlych stolov, kde sme si sľúbili, že sa na tom viacej popracuje, aby aj na školách budúci lekári, aby aj v rámci kontinuálneho vzdelávania lekári mali možnosť sa oboznámiť s tým, že ako komunikovať, ako citlivo oznámiť, že tá diagnóza je proste taká, aká je, že ten váš príbuzný zomiera, že možno poučenie o tom, že okej, v tomto prípade by bolo fajn sa zamyslieť nad tým, že môže darovať orgány. Akože to sú všetko témy, ktoré ale vy potrebujete ako ten, ktorý dostáva tie informácie, nejako spracovať a je veľmi dôležité, aby tí lekári aspoň na toto si našli ten spôsob a ten čas.
Ďakujem.

Pán poslanec Šefčík v rozprave a po ňom posledný prihlásený, pán poslanec Urban sa pripraví.