90. schôdza

Ďakujem pekne za slovo.
Asi spoločne obidvom. Som rád, že aj Maroš Viskupič, aj poslanec Susko vedia, že to existuje, nemajú s tým problém, že to robia. Akurát keď sme sa zhodli na tom, že namiesto tej možnosti dáme tam povinnosť, ale v jednotnej forme, aby to nebolo byrokraticky náročné, pretože pokiaľ každá, každý systém obchodný alebo produkčný si bude robiť svoju cenovú evidenciu, ako sám chce, tak ozaj potrebujeme stovky ľudí. Jednoduchý, úplne jednoduchý prehľad. Veď dnes, v dnešnej dobe počítačov urobiť nejaké predtlačené, nejaký materiál, kde naťukám údaje a tie pošlem elektronicky v nejakej chránenej podobe niekde, kde sa vyhodnocujú, to je presne ako doma. Doma nebudete kontrolovať nič, pokiaľ netušíte, že je problém. To je presne tu. My sa bavíme o krízových situáciách. A na druhej strane tá možnosť alebo povinnosť mať uložené dáta niekde, veď všetky dáta dnes sa ukladajú, je veľmi cenným zdrojom na to, aby štát mohol prijímať riešenia. Aby neprijímal, Maroš, aby neprijímal nezmyselné riešenia. Ide o to, aby neprijímal nezmyselné. Že dnes sa niekto ráno rozhodne, že ide regulovať, a nakoniec vo výsledku sa ukáže, že vlastne my nie sme v pozícii takej, že regulovať niečo musíme. Toto, o tú normálnosť tu ide. Aby sme mali, alebo normálni ľudia mali normálne rozhodovať, musia mať normálne dáta. Asi o to sa jedná.
Ďakujem pekne.

Toľko posledný prihlásený v rozprave písomne.
A teraz dávam možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy, pani poslankyne, páni poslanci. Pán Patrick Linhart, pán predseda výboru Marián Viskupič. Ak nikto viac, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Pán poslanec Linhart ako prvý, po ňom pán poslanec Viskupič.
Nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, ja plne súhlasím, že Slovenská obchodná inšpekcia by mala mať naozaj naspäť kontrolu nad cenami. Veď videli sme to pri tzv. protiinflačnom, pri protiinflačných garancií cien, alebo ako sa to nazvalo, ten, to pro... tá promoakcia, ktorá bola vedená pánom ministrom Vlčanom, odchádzajúcim z postu ministra po včerajšej tlačovke, ako som sa dozvedel. Vieme dobre, že Slovenská obchodná inšpekcia, aj keď som napríklad podal podnet na prešetrenie cien, ktoré boli zmanipulované predtým, než sa spustila tzv. tá promoakcia pod názvom protiinflačnej garancie, tak nemohla vykonať svoju činnosť z toho dôvodu, že nemala jednoducho v rukách žiadny nástroj, žiadnu zbraň tak urobiť. Čiže sa opierala o dobrovoľnosť. Čiže naozaj tu plne súhlasím, tu treba vrátiť túto moc späť SOI-ke a treba im dať späť ich prácu do rúk, pretože teraz sú momentálne odstavení.
Čo sa týka samotných návrhov. Ja som si prešiel tento návrh s pánom Suskom ešte predtým, než ho, než bol podaný do pléna, plne súhlasím s väčšinou bodov. V podstate veľmi podobný alebo rovnaký návrh som dával ešte v roku 2021. Ja som veľmi rád, že momentálne sa našla obrovská spústa politikov, ktorá sa bije do hrude a bojuje za potraviny. Ja som veľmi rád, že mám konečne svojich kamarátov a svojich prívržencov a spoločne možno aj so svojím fanklubom, týmto politickým fanklubom ostatných ľudí, ktorí sa teda pridali po tých šiestich rokoch, čo bojujem za lepšie potraviny, nie otraviny na Slovensku, takže tu títo politici sa objavili. Niektorí to naozaj myslia vážne. Ja osobne poznám predsa pána predsedu výboru, takisto kolegov a v živote som sa nepozeral na politické tričko, či je to červený, zelený, oranžový alebo modrý, ale pozeral som sa na to, ako ladíme v tematike potravín.
Bohužiaľ, ja už v roku 2021 som dával viacero návrhov na koaličnú radu, ktoré, bohužiaľ, nikdy nevideli svetlo sveta. Prečo? Pretože koaličnou radou boli zamietnuté. Bolo mi povedané, že moje návrhy, ktoré sa dnes predkladajú do pléna, tieto návrhy sú nelogické a nepomôžu. To mi je naozaj ľúto, pretože o inflácii sme už vedeli dávno a zobúdzame sa teraz, keď je neskoro. Takisto som veľmi rád, že u niektorých politikov sa prebudila taká tá citlivosť k ľuďom s rôznymi potravinovými alergiami a intoleranciami. Matka troch detí, kde každé dieťa má úplne inú intoleranciu, nemá šancu v dnešnej dobe prežiť bez pomoci ostatných. Predstavte si matku s dieťaťom, s troma deťmi, a to je vážne, to je skutočný prípad, kde mám e-mail od mamičky s troma deťmi s rôznymi intoleranciami. Ja vám ho aj môžem prečítať, ale nebudem zdržovať, lebo som sľúbil, že budem mať vystúpenie iba päť minút, kolega Marián Viskupič ide hneď po mne. Takže nechcem zdržovať, chcem dodržať slovo. Nemá šancu jednoducho tieto deti uživiť bez pomoci štátu alebo iných. Takže preto v druhom čítaní, ja, samozrejme, podporím tento návrh, takisto ako podporím návrh z dielne HLAS – sociálna demokracia, ktorý je úplne identický, pretože máme tam naozaj skutočne rovnaké zmýšľanie, čo som veľmi rád. A ten istý návrh, ktorý je z dielne HLAS – SD, som chcel podať do pléna ja. Lenže pozrite sa sem, vieme veľmi dobre, že keď sú rovnaké dva návrhy, tak jednoducho jeden z tých návrhov sa aj tak stiahne. Predseda parlamentu predsa stiahne jeden z tých návrhov, lebo sú úplne identické.
Takže budem veľmi rád, pokiaľ buď po prvom čítaní, keď verím, že návrh SMER-u – SD alebo HLAS-u – SD nájde plnú podporu v parlamente, priložím pozmeňovacím návrhom do druhého čítania pozmeňujúci návrh, ktorý rieši pomoc ľudí s rôznymi intoleranciami. Dnes máme na Slovensku trištvrte milióna týchto ľudí. Trištvrte milióna ľudí, ktorí musia platiť o 20 až 60 % viac za svoje produkty ako ostatní. Trištvrte milióna ľudí, ktorí u určitých vybraných produktoch, bez ktorých oni, bohužiaľ, nevedia prežiť, trištvrte milióna ľudí platí až o 200 % viac. A to nie je výrobou. Výrobok, ktorý je bezlaktózový, a výrobné náklady tohto výrobku sú možno o 20 % vyššie než výrobky obyčajného produktu, ktorý nemusí spĺňať podmienku bezlaktózového produktu. Bohužiaľ, obchodné reťazce, ako veľmi dobre viete, si prehadzujú neskutočne obrovskú obchodnú prirážku. Teraz sa nebudeme baviť o regulácii cien, nepôjdeme cestou Maďarska.
A prosím politikov, nech si nemýlia, a tých, čo tomu nerozumejú, nech nehovoria o cenovej regulácii alebo... cien alebo... a nech ju neporovnávajú s reguláciou obchodných marží alebo obchodných prirážok. Sú to dva úplne iné, totálne elementárne iné a rozdielne veci. Nejdeme cestou Maďarska a nikdy cestou Maďarska nepôjdeme. Tú chybu sme videli, akú urobil Orbán. Prázdne poličky, výrobcovia nechcú absolútne ani vyrábať tieto produkty, pretože majú, musia ich vyrábať za určitú cenu, tak sa radšej rozhodli, nech, že ich prestanú vyrábať, zavreli fabriky a tak ďalej. Vidíme tú obrovskú infláciu, myslím, že je to už na úrovni, pán kolega, keď sa nemýlim, 48 % teraz momentálne? Skoro 50 %, áno. Takže touto cestou určite nechceme ísť. Ale vždy musíme šlapnúť na krk obchodným reťazcom. Ja to tu hovorím od prvej chvíle, keď som prišiel do tohto pléna. Od prvej chvíle! Nenažranosť zahraničných koncernov, ktoré prídu, vyžerú tento, tento národ, zoberú peniaze a ujdú s nimi do zahraničia. Túto nenažranosť musíme ukončiť. Ja som veľmi rád, že sa predkladajú takéto návrhy. Som naozaj veľmi rád, plne ich podporím v pléne a ja verím, že ľudia, ktorí majú zmysel pre ľudskosť a sú tu pre ľudí a nie ako lobisti určitých koncernov, že títo ľudia, títo poslanci tu v Národnej rade Slovenskej republiky tieto dva návrhy zákonov podporia.
Dámy a páni, pokiaľ si niekto myslí, že obchodný reťazec nemôže prežiť na 40-percentnej obchodnej prirážke, tak ja vám poviem príklad z praxe, pretože som človek, ktorý hovorí z praxe. Mal som reštauráciu, ktorej som sa vzdal kvôli mandátu. Mal som vyšší príjem v tej reštaurácii, ako beriem dneska poslanecký plat. Bola to reštaurácia pre ľudí s intoleranciami. Takže naozaj, odžili sme si tam svoje a viem, čo to je, viem, koľko ľudí je, viem, aké majú problémy, a viem, ako ťažko sa im dneska dýcha, keď idú do obchodu alebo do reštaurácie a chcú si kúpiť obyčajné základné jedlo. Veď jedlo a voda, veď to je základná vec, ktorú by mal, by mal mať prístup každý občan. To malo byť zakomponované v Ústave Slovenskej republiky.
Ja vám dám presný príklad. Založil som pred vstupom do politiky obchodnú sieť. Nebudem hovoriť značku, lebo nemôžem. Táto obchodná sieť funguje na štyridsať, na 35 až 40 % určitých výrobkoch, ako sú napríklad tzv. výrobky nadštandardné, by som to nazval, tak funguje na 35- až 40-percentnej obchodnej prirážke. A ja vždycky hovorím: dá sa to. A sú to slovenské produkty, podporujú slovenských poľnohospodárov, slovenských gazdov, slovenských pestovateľov a dá sa to. Takže ja vidím tie nákladné, nákladný, nákladné ceny alebo nákladky, ako sa tomu hovorí tak slangovo, u výrobcov, vidím, aké oni majú obchodné prirážky na svojich výrobkoch. Bohužiaľ, niektorý výrobca predáva jeden výrobok s jedným, s jednocentovým ziskom. Niektorí sú tu takí, čo predávajú s desať, maximálne 12 %. To už preháňam, to sú už fakt lukratívne výrobky, to už hovoríme o nejakej lukratívnej klobáse a tak ďalej. Keď si zoberiete cenu surového mäsa, tam sa pohybujeme na pár centoch a keby nebolo nášho zákona deväťdesiatjedničky o neprimeraných obchodných podmienkach v obchodoch v potravinárstve, tak možno by išli aj do dnešného dňa ešte pod výrobnú cenu, len aby sa dostali do toho reťazca, len aby tam ukázali svoje produkty a len aby mohli prežívať a mohli fungovať.
Samozrejme, keďže sa vyjadrujem k tomuto zákonu, budem sa držať čisto kritiky alebo pochvaly, to je jedno, k tomuto zákonu, ale chcem spomenúť len veľmi naozaj na okraj... (reakcia z pléna), mám 49 sekúnd, tak 36 sekúnd, tak za 36 sekúnd stihnem ešte povedať, že aj ja ako nezávislý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky riešim problematiku cien potravín v školských jedálňach, v nemocniciach a v domovoch dôchodcov, ten zákon, ktorý prešiel prvým čítaním, a ďakujem za podporu celého pléna, ktoré tento zákon jednoducho posunie do druhého čítania. A riešime aj 40-miliónovou dotáciou ceny slovenských pestovaných, kvalitných produktov, aby k nim mali prístup deti, pacienti a naši rodičia, ktorí sú v domovoch dôchodcov.
Ďakujem za pozornosť.

Na vaše vystúpenie bude reagovať s faktickou poznámkou pán poslanec Marián Viskupič.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Paťo, asi mi už zdrhneš, ale nevadí, poviem aspoň pár slov. Fakt nerozumiem tomu sústredenému boju celého pléna za reguláciu. Tá totiž konzervuje dnešný stav. A ten stav fakt je, že tá konkurencia je nižšia, ako by mala byť, z toho sú tie ceny veľké. No, Paťo hovorí, že reťazce vyžierajú krajinu. No, ja len poviem, že inak okrem toho aj platia dane a tým pádom proste túto krajinu aj zabezpečujú, aby fungovala. Proste nemali by sme takto dehonestujúco rozprávať, hej? Môžme debatovať, ale takto asi nie.
No, každopádne tak namiesto tohto vyhrážania má štát robiť všetko pre zvýšenie konkurencie. A ja to poviem teda slovami Patricka Linharta, aby teda tie reťazce namiesto vyžierania tejto krajiny sa žrali konkurenčne medzi sebou a z toho profitoval zákazník. A som inak rád, že Paťo spomenul aj teda slovenskú sieť, lebo toto je tá cesta, čo keď sa pozreme do všetkých ostatných krajín okolitých, prečo sú tam tie ceny nižšie, lebo je tam kopu takýchto menších či už predajní, alebo menších sietí, ktoré robia tú konkurenciu, ktoré vedia fungovať s nižšími maržami, ktoré jednoducho nedovolia tým reťazcom dať si akokoľvek vysoké ceny. Toto je tá cesta, tu by sme sa mali zamerať.
A teraz ale fakt, kolegovia, spýtajme sa sami seba, kedy sme naposledy prijali nejaký zákon, ktorý by zjednodušoval vstup do odvetvia, ktorý by im odbúraval povinnosti rôzne, aj možno hygienické, aj čo ja viem aké všetky, aby si jednoducho viacero takých ľudí ako Paťo povedalo, že a ja založím vlastnú sieť a budem tu konkurovať tým zahraničným reťazcom.
Ďakujem pekne.

A teraz sa môžete ujať slova. (Reakcia z pléna.) Aha, ešte faktickú predsa len. Ostal, lebo som videl, že odchádzal. Takže je tu pán poslanec Linhart, môžete reagovať a pán Viskupič sa môže pripraviť ako posledný prihlásený v rozprave ústne.
Nech sa páči.

Ďakujem. Len som priniesol minerálku kolegovi, lebo nemôže opustiť svoje miesto, tak mi ho bolo ľúto.
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja len chcem naozaj poďakovať Mariánovi aj ostatným všetkým, ktorí vystúpili v rôznych rozpravách, vo faktických otázkach, za ich veľmi odborné a vecné diskusie a za ich príspevky. Veľmi pekne vám ďakujem ešte raz a prajem pekný deň.

Takže pán predseda výboru Viskupič, máte slovo.

Ďakujem pekne za slovo.
No, pol dňa sa tu bavíme teda o v podstate regulácii. To je to hlavné slovo z toho celého, už akokoľvek to zoberieme. A ja teraz pri tomto vystúpení týmto začnem.
Viete, myslieť si, že štát dokáže niečo efektívne zaregulovať a odkontrolovať a od, od... ja neviem, odsúhlasiť a zabezpečiť, to je chiméra. To je chiméra pri pár konkrétnych, hovorím, energetických veciach. A už vôbec je to chiméra pri potravinách. Pretože viete, my si myslíme, že teraz tu máme všetky schopnosti napísať zákon a všetky schopnosti teda byť akoby šikovnejší než tie reťazce. Vo finále, viete, ony majú vždy viac motivácie a vždy schopnejších ľudí, právnikov aj viacej motivácie, ako sa, už sa opakujem, aby jednoducho našli tú cestu, ako sa tomu vyhnúť, hej?
A teraz bavme sa teda o tom, že áno, ide, ideme regulovať a zákon teda dáva tie možnosti rôzne, áno. Môže sa buď stanoviť cena naplocho, môže sa stanoviť maximálna marža. Proste, jednoducho to ministerstvo financií ako cenový orgán dávame, dáva mu ten zákon teda nejaké možnosti, hej? Ale vo finále vždy to znamená, že tá cena je nejak zastropovaná. No a teraz sa poďme baviť o tom. Dobre, aké sú možnosti? Čo vlastne ten reťazec vie urobiť?
No tak dobre, keď bude vedieť, že cena takéhoto produktu je táto konkrétna suma, no prvé, čo každého napadne, tak veď znížim kvalitu. Pozor, toto vie mať dokonca až zdravotné následky. Všetci vieme, že to tak funguje. To je, o tom je častokrát tá cenová vojna, že je tam menej, menej obsahu, niečoho viacej, proste niečoho lacnejšieho. Čiže toto je jeden problém, toto môže nastať. Prosím, toto vie byť vážny problém
Ďalšia vec, tiež už to bolo spomínané. No ak niekomu stanovíte cenu konkrétneho tovaru, jak že tam tá tabuľka je, tak jednoducho vytvorí to nedostatok. To máme na to ix reálnych príkladov z rôznych krajín z minulosti aj zo súčasnosti a tie dôvody sú povedzme že zasa viaceré. Prvá vec je, no ten tovar sa jednoducho vykúpi. Má teda dobrú cenu, kto stihne, si ju kú... si ho kúpi, ostatní si ho už nekúpia. No a ten dôvod zasa, že prečo, pretože ten podnikateľ, ak na tom nemá zaujímavý, proste buďto maržu, alebo teda, nedajbože, môže aj prerábať, lebo tak to bolo napr. v Maďarsku, jednoducho ani ho nebude produkovať. Proste prečo by ho produkoval? Alebo ak mu zákon prikáže, aby ho mal, tak ho do nejakej miery bude mať. Ale výsledok je ten, že sa k tomu tovaru zákazníci za tú dotovanú alebo regulovanú, alebo stropovanú cenu, akokoľvek to nazveme, sa proste k nemu nedostanú. To je ďalší možný problém.
No potom, keď sa zasa, na tabuľku sa stanoví či už suma, alebo teda marža, rozpätie, akokoľvek, tak my pozerajme na tie malé obchody, ktoré z princípu majú väčšinou vyššie nákupné ceny a, samozrejme, teda majú ich aj vyššie predajné, aby im to celé vychádzalo, a toto je to najväčšie riziko. Presne tieto veci, takéto regulácie vo finále vždy viacej ublížia tým menším, slabším. Tí veľkí sa vždy prispôsobia. Ak majú raz tie reťazce proste veľký, veľký podiel na trhu, jednoducho ony nájdu tú cestu, prispôsobia sa. Ale poškodíte tým, už to bolo spomínané, slovenskej sieti alebo slovenským sieťam, ktorým to spôsobí vyšší problém. A už neviem si predstaviť, že zasa sa tá tabuľka spraví, že teda pre veľký obchod takáto cena, pre menší vyššia. Toto spôsobí vždy problém malým. Ono to so všetkými reguláciami vo finále, ja viem, že sú prijímané v dobrom úmysle, ja, ja pánovi kolegovi Takáčovi verím proste ten úmysel, už som to povedal dneska viackrát, rieši problém, ktorý existuje a snaží sa ho riešiť, hej? Dobre. Ale realita je tá, že všetky tie regulácie vo finále ublížia tým najslabším. A to je presný opak, čo potrebujeme.
My, opačne, potrebujeme, aby pribudli aj tie menšie siete, pribudli menšie obchody, prišla nejaká nová zahraničná sieť. A toto, toto je ten problém, že tým zafixovaním cien zasa, akýmkoľvek spôsobom proste sa práve zafixuje aj ten stav, v ktorom je málo konkurencie, proste prečo by sem prišla firma na trh alebo nová sieť, keď sú proste tie ceny zafixované? V tomto, v tejto situácii, keď tie marže, áno, majú vysoké ceny, sú vysoké, to je to, čo ich môže nalákať, aby sem prišli, a tam je tá úloha štátu, aby im pomohli sem, aby prišli, aby proste vytvorili podmienky, aby vedeli prísť čo najskôr.
No. A potom ďalšia vec, viete, tie, tie firmy dokážu robiť fakt akože vážne zložité veci. Fakt si myslíme, že keď my im stanovíme, že, ja neviem, môžu mať maržu 25 % na maslo, hej, že kúpiť, predať, viete, čo spravia? Spravia si nejakú odbytovú firmu, odbytovú sieť, akokoľvek to nazvú a budú si to prekupovať. Normálne to kúpia za cenu od dodávateľa a jednoducho vlastne predajú to akoby samy sebe. Nájdu cestu, ako sa vyhnúť tým kontrolórom zo Slovenskej obchodnej inšpekcie. Nájdu cestu, ako to obísť. Proste vo finále aj ich to bude stáť nejaké náklady, čo si, samozrejme, vo finále zasa prenesú do nejakých cien, hej? A vytvorí sa kopa byrokracie a tá hmla bude ešte väčšia. Takže toto, toto je vážna vec.
Čiže pre toto, aj pre toto je tým naším vlastne, hovorím, náš filozofický pohľad je, že tá cenová regulácia má byť ozaj len na miestach, kde, kde teda patrí, monopoly, oligopoly, aby som že nehovoril, že vôbec nikde, ale proste určite, určite tuto nie.
No a keď sa, keď sa vrátim teda ešte k tým samotným, k samotnej, k samotným dokladom, hej, že musia teda viesť a uchovať evidenciu o cenách tovaru, v podstate už som to hovoril, ale poviem to ešte raz. Samozrejme, oni to majú. Je to úplne automatické. Normálne majú skladové hospodárstvo, účtovníctvo, čiže tieto informácie majú. Ale ten princíp toho kilečka, princíp toho, že sa im uľahčilo, bolo vlastne to, že keďže to nemusia viesť, ergo umožniť dať nahliadnuť, tak vlastne odpadá táto kontrola. A to sa ešte raz bavíme vlastne o cenovej kontrole v trhovej ekonomike pri potravinárskych výrobkoch, hej? Tam, kde jednoducho tým najefektívnejším kontrolórom je v podstate ten zákazník, ten spotrebiteľ. Akože toto tak, ako má občan tejto krajiny moc nad nami, že nás tu každé štyri roky vymení, tak jednoducho občan spotrebiteľ má dennú moc nad tým, že on rozhoduje, ktorý obchodník zarobí, ktorý nezarobí, ktorý prežije, ktorý neprežije. To je tá najväčšia moc toho spotrebiteľa. A toto by sme mali my všetci hovoriť občanom, možno každý svojim voličom, že, ľudia, vy máte ten kľúč od tých, od tých nižších cien, vy si musíte povedať, že jednoducho do tohto obchodu nepôjdete, a ten bude mať problém.
Zároveň ale potom ešte treba vnímať aj to, že viete, tu máme aj siete, zasa nebudem menovať, aby som nerobil reklamu, proste ten, ten high end, kde tí, kde tie firmy dokážu, skutočne je ich, ich obchodná politika je dobré služby, vysoká kvalita, ja neviem čo všetko, parkovisko s kvetinami a jednoducho majú tú klientelu, ktorá tam príde a kúpi si, vie si to kúpiť aj za tú vyššiu cenu. Im normálne pokazíte vlastne zasa ich model a zasa to je len nejaké okliešťovanie konkurencie. Čiže toto fakt sú veľmi-veľmi problémové veci, ktoré, a ja tu budem opakovať stále, rozumiem tomu, že dneska máme tie ceny vysoké, rozumiem tomu, že je to, samozrejme, pre časť občanov zásadný problém, rozumiem, že sa to snažíme riešiť, ale to, čo sa snažím dnes povedať, je, že toto, čo tu máme predložené, to, bohužiaľ, nieže nevyrieši, ale vytvorí ešte kopu ďalších problémov, ktorým sme momentálne nemuseli čeliť a asi, asi teda by sme sa možno mali spolu zamyslieť všetci nad niečím teda iným, čo by vedelo, vedelo pomôcť. Ja si myslím napríklad, proste ten pohľad na to znižovanie odvodov v potravinárstve, že to je, to je možno, možno správnejší pohľad.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie, pán poslanec Faič ako prvý.