90. schôdza

Ďakujem pekne za slovo.
Okrem iného si, Igor, spomínal tú rezolúciu Európskeho parlamentu. Je úplne normálne, by som povedal, zarážajúce, že čo sa udialo. Európska rezolúcia z roku 2007 vyzýva členské štáty v Európskej únii, vtedy sme boli už aj my členmi Európskej únie, aby zvýšili počet hodín. Čo sa stalo na Slovensku? O rok na to sa znížil počet hodín. Je toto normálne? Okrem toho v tomto parlamente sme už niekoľkokrát prijímali zmeny zákonov a tak ďalej, lebo nám to nariaďuje Európska únia, musíme sa zosúladiť s Európskou úniou. Prečo sme sa nezosúladili v takomto, v takejto dôležitej veci? Niekto tu tú prácu zanedbal. Jednoznačne je to, samozrejme, ministerstvo školstva, kde sedia ľudia, ktorí sa o to mali postarať. Čiže títo ľudia ignorujú jednak to, čo prichádza z Európskej únie, dobre, chceli sme byť v Európskej únii, hej, aby sme rástli ako krajina, ako štát, aby sme sa vyrovnávali, hej, a tak ďalej a v takejto základnej veci, ktorá hovorí o športe, o telesnej výchove, o zdraví atď., tak tam sa nevyrovnávame. To znamená, že jednoznačne ministerstvo školstva zlyhalo a ľudia, ktorí boli za to zodpovední, by tam už nemali čo robiť. Okrem toho to, čo tu odznelo aj od Igora, aj od Karola, že tí ľudia sa chovali, by som povedal, neprimerane, keď sa táto téma otvárala, čo je smutné. To znamená, že práve preto poslanci Národnej rady na čele s Karolom a s ďalšími prebrali tú iniciatívu a teraz tu predkladajú tento zákon a ja verím, že tá chyba, ktorá sa tu stala a nenaprávala sa dlhodobo, sa v čo najbližšom období, teda verím, že v utorok pri hlasovaní aj potvrdí a školy sa s tým určite vyrovnajú.

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Igor Kašper.

Ja chcem veľmi pekne poďakovať kolegom za tie ich názory a príspevky. Veľmi rád ešte doplním jednu informáciu, že ktorú som asi nespomenul, že netreba zabúdať, že tu prebehlo aj niekoľko konferencií na túto tému, ktorú organizoval ešte aj Karol Kučera, za čo mu treba poďakovať, kde boli jasné výsledky, jasné závery, ktoré ako keby boli, ako keby boli zabudnuté, že čo sme sa tam dohodli, alebo aké uznesenia z toho vzišli, kde boli nielen zástupcovia slovenských škôl, ale dokonca zahraničných z niekoľkých krajín, akí, aké dávali nám podnety a dávali nám príklady, ako to funguje u nich. Tak my namiesto toho, aby sme si tie príklady zobrali, tak ministerstvo školstva to ako keby celé hodilo do koša.
Takže verím, že naozaj zvíťazí nakoniec ten zdravý rozum a, bohužiaľ, keď sme sa nemohli spoľahnúť na tých, ktorí mali stáť prví na tých barikádach, to znamená na ľudí od ministerstva, že by mali oni nás v tom podporovať, nie opačne, a to nehovorím len o tejto téme, len o téme troch hodín telesnej výchovy. To hovoríme o téme napríklad bystrického EYOF-u, čo bol najväčší športový festival na Slovensku, ktorý sa tu kedy konal s najväčšou účasťou. Viac ako 2 500 mladých športovcov z päťdesiatich krajín, ktorí tiež boli proti tomu, a keby, dovolím si povedať, nebolo nás vtedy poslancov a nášho tlaku, tak to tu ani nie je. Takže tí, čo by mali stáť prví na tých barikádach a bojovať za to, tak tí boli proti tomu. A čo mi je strašne, strašne ľúto, lebo vždy sa hľadá len spôsob, ako sa to nedá.
Takže ešte raz naozaj všetkým ďakujem a verím, že to už spolu dobojujeme celé.

Teraz dávam možnosť prihlásiť sa k tomuto bodu do rozpravy ústne. Pán poslanec Jozef Pročko, pani poslankyňa Monika Kozelová, pani poslankyňa Mária Šofranko a pán poslanec Igor Kašper. Končím možnosť prihlásiť sa s ďalšími príspevkami do rozpravy.
Takže ako prvý vystúpi v ústnej rozprave pán poslanec Jozef Pročko.

Milé kolegyne, milí kolegovia, telesná výchova na školách je niečo, čo mňa primälo k tomu, aby som vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu. Od svojich piatich rokov sa aktívne venujem športu a aj teraz ešte športujem.
Počuli sme dnes naozaj od kolegu Kašpera veci, ktoré, ktoré ukazujú, že tá telesná výchova vôbec nie je problém, aby sa robila. A ja vám chcem povedať len takých pár príkladov toho, že naozaj to závisí od toho človeka, lebo niektorí moji kolegovia povedali, že to sa nestihne, to nevieme, počkajme, to musíme dlhšie, to je, to sa nedá, to, joj, to sa musí urobiť dlhšie, dlhšie a dlhšie.
Dobrý deň, deti! (Rečník sa pozrel smerom na balkón.) Radi športujete? Áno? Kto z vás rád športuje? Dajte ruku hore, kto rád športuje. Dobre. Kto nešportuje, kto nešportuje? Aha, vy ste od Gröhlinga, dobre, ďakujem. (Smiech v sále.) Výborne. Vy ste, vy ste kaderníčky? (Rečník sa opäť pozrel smerom na balkón. Smiech v sále.) Vy sa radi češete, že? Áno. Dobre. Tak dievčatá sa radi češú a tí ostatní, tí radi športujú (povedané so smiechom).
No a toto je jeden z tých príkladov, čo som vám chcel povedať. Ja keď som učil, tak som učil šiestakov, siedmakov, ôsmakov. Na prvú hodinu mi prišlo, prišli dievčatá a z toho cvičili len dve. Ostatné dievčatá mali svoje dni alebo mali nejaký iný problém. Na vysokej škole ma učil psychológiu pán František Šebej a také špeciálne cvičenie nám ukázal, také naozaj relaxačné cvičenie, a ja som ako mladý učiteľ urobil tým dievčatám, tým dvom, čo cvičili...
(Rečník sa pozrel smerom na balkón.) Z akej ste školy, prosím vás?! Teraz počúvajte, o telesnej výchove sa bavíme.
A ja som im urobil to špeciálne cvičenie. Na ďalšiu hodinu, na ďalšiu hodinu, dievčatá si to porozprávali a na ďalšiu hodinu cvičili všetky a ja hovorím: "A to nikto z vás, niektorá z vás nemá, dievčatá, svoje dni?" "Áno máme, ale my cvičiť môžeme, ale budeme relaxovať na záver?" Všetky dievčatá, čo som mal, mi na každej hodine cvičili. Chodili mi cvičiť dievčatá, ktoré mali zlomené prsty, len aby mohli na záver sa relaxovať (povedané so smiechom). Ale to bol jeden spôsob a jedna, jedna motivácia na to, aby som prinútil tie decká športovať.
A tak ako povedal môj kolega Kašper predo mnou, naozaj, keď bola obsadená telocvičňa, tak sme išli vonku a športovali sme vonku. Veľmi závisí od ľudí, lebo niektorí moji kolegovia hovoria: to sa nedá, to nestihneme, to musíme počkať. Ale niektorí ako Kučera, Kašper, Pročko povedia: dá sa to, len treba chcieť. Dá sa to urobiť hneď, dá sa urobiť, aby deti športovali, lebo naše deti hore na balkóne, keď ich to teraz tu nebude baviť, tak si vytiahnu mobilné telefóny a budú si na mobilných telefónoch. Naše deti sú teraz, nechcem povedať, že závislé, ale sú v prekliati mobilných telefónov. Naše deti sú pripútané k mobilným telefónom. My sme vyrastali pri potoku, na lúke, na sídlisku s deckami. Neboli mobilné telefóny, ale sme behali, hrali sme sa na skrývačky, športovali sme, hrali sme futbal. Dnešné deti si sadnú vonku na lavičky, vyberú mobilné telefóny a sú na mobilných telefónoch. Tak ako ich chceme prinútiť, aby športovali, keď nie tak, že nech športujú v tej škole? A zase si to zopakujem, je to o tom, či tí ľudia, či tí profesori, či tí učitelia, či tí riaditelia tých škôl chcú. Lebo je veľmi veľa mojich kolegov a musím jedného pochváliť, Rišo, Rišo K., ktorý mi volá denne. Rišo, pozdravujem ťa veľmi pekne, ktorý mi volá denne, že, Jozef, budú tie tri hodiny? My to chceme. Jozef, my to potrebujeme, tie deti to potrebujú. Ale sú riaditelia škôl, ktorí povedia: nedá sa to, nemôžeme, nevieme.
Je minister školstva, nebudem ho menovať, Braňo, ktorý, no nedalo sa, treba radšej matematiku, fyziku. Áno, ja súhlasím. My sme mali jednu debatu, mali sme debatu teraz v, neviem, v ktorom meste to bolo, ale vzadu sedeli učitelia a prišla téma telesnej výchovy a kolegyňa Šofranková na tú tému tam rozprávala a tam sedeli takí, takí štyria a tí povedali, že oni by radšej chceli tri hodiny dejepisu. Áno, súhlasím. Niekto by chcel tri hodiny občianskej náuky, niekto by chcel tri hodiny náboženstva. Niekto by chcel tri hodiny matematiky, niekto tri hodiny fyziky, ale to, čo ste tu počúvali a počúvate, a vy, ktorí máte deti, a viete, že naozaj v zdravom tele zdravý duch, tak tie deti by mali v prvom rade sa hýbať, v prvom rade by mali športovať. A ja chcem apelovať na mojich kolegov, ktorí rozprávali, že sa to nedá teraz, že to počkajme, veď to možno v septembri stihneme, možno niekedy. Nie.
Ja chcem poprosiť vás pár a som rád, že prišli aj kolegovia z opozície, jeden je tam, určite sa prihlási s faktickou, keď nie, mrzí ma to, keď sa neprihlási, asi to podporí, keď nie, tak nie, ale svalnatí sú tam všetci, keď si vyzlečú tie košele, oni športujú všetci, tak budem veľmi rád, keď podporíte tri hodiny telesnej výchovy v takej forme, ako to chce Karol Kučera, pretože keď to nedáme teraz, tak zase to budeme dávať kedy? Potom, neskôr a bude to tak.
A ešte jeden príklad som vám chcel povedať, že ten šport je naozaj úžasná vec aj na výchovu tých detí. Ja som robil desať rokov v Haliči mládežnícky futbal, potom sme robili ženský futbal. Chlapci sa dostali z poslednej triedy do 4. ligy a my sme naozaj, tí chlapci boli vedení spôsobom, že si nenadávali. Keď si nadávali jeden druhému, tak nehrali. Viedli sme ich k tomu, že naozaj že ten kolektívny šport je o tom, že podporuj toho svojho kamaráta, ako veď s tebou hrá, nenadávaj mu, podpor ho. Nám chodilo do Haliče na ihrisko, 48 chlapcov mi prišlo, najviac, na tréning. Štyridsať osem chlapcov z okolitých dedín a náš pán starosta povedal, že to nie je dobré, lebo derú nám trávnik chlapci z okolitých dedín. Ja som sa chytil za hlavu a to bol presne ten príklad toho, kto, kto nechcel. Jemu sa to nechcelo, on to nepotreboval, on bol starosta. On potreboval len, aby tam sedel a nič nerobil. Štyridsať osem chlapcov z okolitých dedín. Tí chlapci chceli športovať a pritiahli sme ich naozaj k športu a športovali. Je to na človeku, je to na ľuďoch, na mojich kolegoch, telocvikároch, ktorí v drvivej väčšine sú úžasní, skvelí, ktorí naozaj dnes tú telesnú výchovu robia spôsobom, že tie decká chcú športovať. Ale opakujem, sú aj takí, ktorí povedia: nedá sa to, nevieme, nemáme možnosti. A už kolega Kašper vám tu povedal, že sa naozaj všetko dá. Všetko sa dá. Vieme to flexibilne prispôsobiť, vieme to naozaj adaptovať na podmienky, ktoré sú na tých školách. Vieme to spraviť, vieme. Ak sú tu nejakí kolegovia, ktorí rozprávajú, že nemôžme to teraz, musíme počkať, vieme to spraviť aj teraz. Vieme, len treba chcieť.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vystúpenie pána poslanca Pročka budú reagovať štyria kolegovia s faktickými poznámkami.
Ako prvý pán poslanec Peter Cmorej.

Ja neviem, či neoľutujem tú otázku, Jozef, ale, prosím ťa, povedz nám, čo si tam ty s tými dievčatami robil na tej telesnej výchove, keď ti chodili všetky cvičiť, aj keď mali svoje dni a tešili sa na relaxáciu. Ako fakt ma to zaujalo. (Povedané so smiechom. Smiech v sále.)

S ďalšou faktickou poznámkou pán poslanec Igor Kašper.

Mne sa páčilo, ako kolega presne povedal takú výbornú myšlienku, že je to o ľuďoch, že ten, kto to chce, ten učiteľ alebo riaditeľ školy, keď to proste chce urobiť, tak to urobí a vôbec nie je problém to, že je telocvičňa plná, lebo je tam veľa detí, alebo prší, alebo niečo iné. Lebo napríklad niektorých z nás oslovili aj s tým, že či nemôže byť jedna hodina do mesiaca napríklad aj vyučovanie o zdravej, zdravej výžive. Super nápad napríklad. Takže dá sa to vyriešiť určite aj takto.
A chcem podporiť aj tú myšlienku, že určite ak sa to neurobí teraz, a to je všetkým jasné, tak sa to už neurobí nikdy. Čiže žiadny nejaký taký, možnosť alebo spôsob, že teraz ideme to odkladať a bude to platiť neskôr. No nebude, lebo vždy sa nájde niečo a niekto, kto to bude blokovať. Takže najlepší čas a jediný čas, kedy sa to dá urobiť, je teraz a myslím si, že sme už dosť dlho čakali a dosť dlho sme dávali možnosť samotnému ministerstvu, aby to zaviedlo. A keďže to nebolo schopné ani nechcelo a nebolo to v ich prioritách, aby mali deti viac pohybu, tak sme to museli spraviť neštandardne takýmto poslaneckým návrhom.
Takže určite najlepší čas teraz. Určite je to všetko o ľuďoch a myslím si, že keď budeme chodiť po tých školách postupne, ja som sám členom rady škôl v niekoľkých škol... v niekoľkých školách, tak budeme vidieť tie výsledky už po jednom roku, tak ako je to aj v iných krajinách.

S ďalšou faktickou poznámkou pán poslanec Ondrej Ďurica.