90. schôdza

Ďakujem pekne za slovo.
Ja ti tak isto chcem, Karol, poďakovať za tvoj zápal pre túto tému. Poznám ten príbeh, ten trojročný boj s ministerstvom školstva, kedy si naozaj otravoval ministrov či Gröhlinga, alebo aj teraz pána Horeckého, aby si, aby teda urobili zmeny aj pri tejto veci, čo sa týka telesnej a teda ďalšej hodiny telesnej výchovy. A ty si jasným príkladom toho, ako sa má integrovať alebo aplikovať aj inklúzia v tomto prostredí cez telesnú výchovu, čo vlastne aj odmietali kolegovia so SaS-ky.
Dnes predstavil, neviem, či si videl tím ľudí z, ktorý má tvoriť ministerstvo školstva do budúcna, ak SaS-ka obsadí, a sú to tí istí ľudia, ktorí sedia na ministerstve školstva. Sú to tí istí ľudia, ktorí blokovali jak tvoj návrh zákona, tak blokovali aj budúcnosť rómskych detí, ktorí naozaj budú piť naďalej vodu z potoka a budú končiť na úrade práce a budú poberať do budúcna iba dávky v hmotnej núdzi. Sú to presne tí istí ľudia a SaS-ka si ich teraz akože olepkovala, že sú zo SaS-ky. My sme to vedeli, samozrejme, a poznám ten tvoj tuhý boj, kde si naozaj možno taký, s takými mlynskými kameňmi bojoval a hádzal si hrach o stenu, lebo s týmito ľuďmi nepohne. Oni si myslia, že budú môcť rozhodovať iba z Bratislavy a že takto to najlepšie oni vedia, ale jednoducho ten terén a tú, tie regióny nepoznajú a pre nich je najjednoduchšie povedať: nedá sa.
A ty si jasný príklad toho, Karol, že si si pobehal naozaj či konferencie, alebo aj terén školy, telocvične a toto je výsledok tvojej práce, keď podávaš teraz vlastne tento návrh, ktorý je vlastne podložený dátami v tom, že chceš tu budovať naozaj zdravú generáciu detí.
Veľmi pekne ďakujem, Karol.

Jednu vec si mi tam, si ma inšpiroval v tom tvojom vystúpení, že to netreba nechávať na, na deťoch a na rozhodnutí, že či to chcú mať, alebo nechcú mať, lebo deti nechcú mať telesnú výchovu, teda drvivá väčšina podľa mňa. Chcú mať, chcú mať pokoj, kľud, mobilné telefóny a kľud. A to isté platí aj o, o riaditeľoch, lebo treba o tom rozhodnúť a nech sa to, nech sa to koná. A naozaj tí Maďari sú úžasný príklad toho, majú päť hodín telesnej výchovy a maďarský parlament a vláda rozhodli, že to bude, a pozri sa, kde sú teraz Maďari a aké dosahujú výsledky. Takže toto je cesta, ako aj zvýšiť nielen športové výkony amatérov, ale deti dostať do profesionálneho športu cez päť, tri až päť hodín telesnej výchovy.

Ďakujem za slovo. Ja, samozrejme, reagujem teda, Karol, na teba. Pochopil som, čo tým chceš povedať pre tých, ktorí toto sledujú, že vlastne tu nejde len o tú jednu hodinu telesnej výchovy. Tu ide celé, o celé ďalšie spektrum toho všetkého, čo k tomu treba spraviť, hej? Jednak akože prečo to spraviť, že aké to má benefity, v prvom rade na to zdravie, samozrejme na kondíciu a na všetky tie ostatné. Ďalej ten zaujímavý aspekt, ktorý naozaj bez hodiny telesnej výchovy, kde sú rôzne športové hry, kde sa ten kolektív dáva dohromady a naučia sa navzájom, ja neviem, spolupracovať, ale aj, aj proste sa vedia tolerovať atď., no ale v konečnom dôsledku aj tie ďalšie veci, ako je vzdelávanie učiteľov telesnej výchovy a športu, pretože ja sám si pamätám, že keď som bol pedagóg, tak nič také sa nedialo, hej, čiže to bolo všetko na tom, že čo sme si sami nejakým spôsobom doštudovali.
Ja viem, že teraz už sú tie projekty, aj pán minister Horecký nám o nich rozprával, keď bol na klube, keď sme sa o tejto téme bavili, a nehovoriac o tom materiálnom zabezpečení. A tuná takisto treba povedať, či vláda či ministerstvo školstva vtedajšie to zanedbali. Veď my teraz hovoríme, že nemáme kde učiť, ale, ale prečo sa to stalo, hej, keď v iných krajinách to pochopili, že tieto podmienky sa musia vytvoriť a tie peniaze na to určite boli, len telesná výchova, resp. telocvičňa atď., to bolo vždycky na poslednom mieste, hej? Takže to bola tá škoda a áno, toto, čo si teraz povedal ešte raz, ale to vyplývalo z tej rezolúcie, ktorá už v 2007 tu bola a odvtedy je koľko, šestnásť rokov alebo koľko sa nič nedeje. Takže konečne sa do toho nejakým spôsobom koplo a veríme, že to donúti vytvoriť aj všetky tie podmienky, ktoré si tu spomenul.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. V prvom rade by som chcela povedať, že možno neviete, ale aj Karol Kučera bol svetoznámy, vynikajúci tenista a ja veľmi vítam tento jeho zákon, ktorý som podporila v prvom čítaní. No a tento zákon ja podporím a tiež by som chcela vám vlastne povedať, že je tam pozmeňujúci návrh, pod ktorý som sa podpísala, ktorým ustanovuje sa odklad účinnosti o, do 1. septembra 2025 pre základné školy, ktoré k 31. augustu 2023 nemajú prístup k telocvični z dôvodu možnosti dobudovania chýbajúcej školskej infraštruktúry. Rovnako sa ukladá odklad do 1. septembra 2025 pre štvrtý ročník cirkevných základných škôl z dôvodu, že v štvrtom ročníku majú v aktuálnom rámcovom učebnom pláne k dispozícii len jednu disponibilnú hodinu, ktorú väčšinou cirkevné základné školy využívajú na predmet náboženstvo. Takže školy, ktoré nemajú dobudovanú infraštruktúru, im dávame čas, a čo som ešte chcela povedať, je, že telesná výchova je veľmi dôležitá, takže vyzývam rodičov aj deti, aby na túto hodinu chodili, lebo pre veľa detí na Slovensku je to jediný pohyb, táto telesná výchova.
Takže ďakujem veľmi pekne a športu zdar, priatelia.

Ďakujem za slovo.
Kolega Karol vidno, že si športovec, aj týmto výkonom z tohto miesta a tvojej služby ako poslanca Národnej rady si ukázal svojho športového ducha a zapálenosť pre dobrú vec. Od momentu, ako si ma oslovil pred zhruba troma rokmi aj niektoré kolegyne a kolegov, že či nechceme ísť do tohto tvojho zámeru s treťou hodinou, tak neváhal som ani chvíľu aj ako otec viacerých detí.
Keď porovnám už moje dospelé dcéry, najstaršia má 28 rokov a najmladšia, najmladšia má šesť rokov a vidím ten rozdiel v tej generácii starších detí, že koľko pred pár rokmi, vtedy ešte boli tri hodiny telesnej výchovy, keď chodili na základnú školu, vtedy to bolo ešte obdobie, boli už síce mobily, ale nebolo to v takom rozsahu a keď som videl, ako tie moje dve dospelé dcéry koľko času trávili vonku pohybom, bolo to pre nich také prirodzené. Potom tá ďalšia generácia tých mojich troch neplnoletých detí, už prišlo to obdobie mobilov a to je neporovnateľné a mne je veľmi ľúto, mne je veľmi ľúto, ako, ako tie deti, akým lákadlom sú pre nich tie mobily, tablety a keď som doma, koľko úsilia a niekedy aj, aj zvýšenia hlasov musím vyvinúť, aby, aby išli vonku, aby sa pohybovali a ja si myslím, že tretia hodina len k tomu pomôže.
A obdivujem tvoj doslova vytrvalostný beh za tie tri roky, nevzdal si sa. Poznám iba časť prekážok, ktoré si musel prekonať, ale naozaj, skláňam pred tebou klobúk ako pred športovcom a tvojou húževnatosťou.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Najdôležitejšie je dobehnúť do toho cieľa alebo, ja hovorím, vyhrať poslednú loptičku, tam ešte nie sme. Takže, takže si myslím, chcem len reagovať, akože ďakujem pekne za pochvalné reči, ale hovorím, beriem to s pokorou.
Peťo, ty si spomínal to nové vedenie vlastne na ministerstve školstva, resp. to staro-nové, že sa moc nezmenilo, tak si myslím že o to dôležitejšie naozaj je, aby sme túto vec naozaj dali do toho zákona. Nie nadarmo k tomu pristúpilo aj viacero štátov. Nebudeme jediní teraz, že tu robíme nejaký precedens. Proste viacero štátov má oveľa rozsiahlejšie legislatívne úpravy vlastne v rámci telesnej výchovy. Čiže, čiže nerobíme tu žiadny precedens.
Jožovi by som povedal toľko, že opak je pravdou, že až 80 % detí naozaj chce mať viac hodín telesnej výchovy, dokonca, a teraz neviem presne tie čísla, ale dokonca až každý deň, je to dosť, dosť veľké číslo. A takisto 84 % rodičov chce, aby bolo viac hodín telesnej výchovy a sú za tretiu hodinu telesnej výchovy.
No a Romanke len poviem, že áno, pozmeňujúci návrh prečítam, odôvodním, samozrejme, no a ešte raz ďakujem za podporu.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som tiež podpísaná pod týmto zákonom, takže si dovolím vystúpiť. Aj keď na to nevyzerám, ale nejakú dobu som bola členka strediska vrcholového športu. Ja som bývalá hádzanárka a naozaj som absolvovala dlhé mesiace niekoľko, niekoľkodňových trojfázových, dvojfázových tréningov a som tu napriek tomu, či som mala nejaké ženské problémy alebo nemala nejaké dievčenské, keď už sme pri dievčatách, tak dievčenské problémy. Jednoducho som športovala, lebo ma to bavilo. To, že som hrala hádzanú, bol, bolo preto, že moja mama bola ligová hádzanárka, takže automaticky som prešla do športu mojej mamy.
Ak sa budeme zamýšľať nad tým, kde vznikol, vznikla táto priepasť toho, toho telesného pohybu pri tých deťoch, tak poďme trošičku do minulosti. V čase, keď ja som športovala, bolo v Bratislave, keď sa hrala československá liga, boli tri ligové hádzanárske družstvá, ženské. Dnes nie je ani jeden. Ani jeden mannschaft. A dôvodom je fakt, že na všetkých troch ihriskách, na všetkých troch ihriskách stoja paneláky. Jednoducho developeri zlikvidovali ženskú hádzanú v Bratislave. Tak ako zlikvidovali ženskú hádzanú v Bratislave, zlikvidovali napríklad aj niekoľko školských ihrísk, lebo my máme napríklad konkrétne v Ružinove, odkiaľ, kde ja bývam, v Ružinove máme školu, kde školský dvor, na ktorom sa trénovalo, cvičilo, športovalo, predal bývalý starosta, nie ten, ktorého máme, ale pred pár desiatkami rokov predal developerovi. Takže my máme napríklad školu, ktorej patrí len pozemok pod školou, ale to školské ihrisko, ktoré nemôžeme opravovať, lebo už nám nepatrí, tak to patrí developerovi. Čiže my dospelí sme zlikvidovali tie športoviská pre tie decká a teraz je na nás dospelých, aby sme im ich zase postavili.
Keď sme sa presťahovali na Štrkovec, bolo to nové sídlisko a nemali sme postavenú telocvičňu, nemali sme postavené, nemali sme postavené žiadne ihrisko a normálne sme cvičili na škole. Cvičili sme na chodbách, cvičili sme vo foajé a nikomu z nás to neprekážalo. Tým chcem povedať, že to, že niekto možno nemá teraz telocvičňu, ale tak ako povedal Igor Kašper a povedal to veľmi presne, kde je vôľa, tak tam sa cesta nájde.
Ja si myslím, že aj pre tú tretiu hodinu telesnej výchovy sa vždy nájde cesta, len treba fakt chcieť. Chcieť. To je celé. Mne moje športovanie naozaj pomohlo, moje zdravie dodnes je dobré a vzhľadom k môjmu veku dokonca výborné. Čiže myslím si, že aj, aj toto je jeden z dôvodov, prečo by tie decká mali viac, viac trénovať, viac športovať a nehľaďme iba na tie tzv. zdravé deti. Hľaďme hlavne aj na deti, ktoré dajme tomu potrebujú špeciálnu telesnú výchovu, lebo aj nad tými sa musíme zamyslieť.
Ja chcem veľmi pekne poďakovať všetkým, ktorí zabojovali a naozaj bojujú stále o tú tretiu hodinu telesnej výchovy. Ďakujem Karolovi aj všetkým kolegom.
A ešte jedna taká vec. Zistili sme v podstate aj z tejto rozpravy, že najväčším problémom telesnej výchovy a vôbec vo všeobecnosti športu je pravdepodobne ministerstvo školstva. Tak ja sa pýtam, či by nemalo logiku odčleniť šport od ministerstva školstva, nech ministerstvo školstva ostane aj naďalej ministerstvom školstva, vedy a výskumu a nech šport prejde buď pod ministerstvo kultúry a nech je to, nech je to ministerstvo športu a kultúry alebo pod ministerstvo nejaké, alebo nech je pod turistickým ruchom, lebo predpokladám, že tam to problém robiť nebude.
Takže možno by bolo fajn sa nad tým zamyslieť, lebo svojho času naozaj šport s kultúrou boli v jednom rezorte a nebolo to zlé. Pretože boli dve ako keby samostatné a rovnocenné, rovnocenné sekcie a fungovalo to. Čiže ak nám robí len toto problém, tak možno je pre budúcu vládu čas zamyslieť sa aj nad takýmto možným riešením.
Ďakujem, to je všetko.

Ďakujem. Ja chcem len zareagovať vlastne na to, čo odznelo od Moniky ohľadom zlikvidovania tých ihrísk, že ich zlikvidovali developeri. No máme podobnú skúsenosť aj, myslím si, že aj v iných mestách. Väčšinou teda, samozrejme, developer prejaví záujem o to, aby mohol niečo niekde stavať, ale musí mu to niekto umožniť, niekto mu to musí dovoliť, hej? Samozrejme, že o tom potom rozhoduje zriaďovateľ, keď je to v meste, keď sú to základné školy, tak, samozrejme, zriaďovateľ je obec alebo mesto, ak je to stredná škola, tak je to v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku. No takže tam vlastne to je dôvod, teda kto to povoľuje.
Ale druhá vec je, že častokrát sa argumentuje práve tým, že dlhodobo sa na tom ihrisku nešportuje. Normálne vidíte, ako je zarastené, nepoužité atď. a tým pádom, samozrejme, že či už developer alebo aj zriaďovateľ si povie, keď sa nepoužíva, tak ho jednoducho sa zbavme. No ale opäť prečo? Lebo sa nerealizuje tá telesná výchova v takom rozsahu, ako by sa mala. Žiaľbohu, teda neviem, ako ja som bol bývalý učiteľ telesnej výchovy a viem, že tá metodika aká je, čo sa v jednotlivých hodinách má robiť a čo sa nemá robiť, ale dneska počúvame, že telocvikári sa už prispôsobujú tomu, čo deti chcú, hej? Čiže určité veci už sa aj boja robiť, to, čo tu bolo spomínané, šplh na lane alebo na tyči. Veď to je o život, keď vám padne to dieťa tam odtiaľ zvrchu dole. Preskok cez niečo? Dolámané? To znamená, že mnohé veci, čo sa robili, sa už nerobia. To znamená, tie deti strácajú tie pohybové schopnosti a potom to súvisí aj s tým, čo Monika povedala, že napríklad už aj ani nemáme koho, tie, tie deti nedisponujú takými schopnosťami, aby išli hrať ten volejbal alebo ten hokej. Jednoducho strácajú tie pohybové schopnosti a nemáme z čoho vyberať.
Tak toľko.

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Ja ti absolútne rozumiem, Monika, keď si rozprávala o hádzanej, kde sa vlastne zlikvidovali všetky tie kluby. Hovorila si o troch. Ja pochádzam z Levoče a tam takisto bol hádzanársky klub, mestský hádzanársky klub, ktorý vlastne patril aj k základnej škole, ktorá vlastne budovala športové a jazykové triedy. Ja som bol v jazykovej triede a moji ďalší kolegovia alebo teda bývalí spolužiaci chodili do športovej triedy. A zrušením vlastne týchto tried sa pomaličky dostávala do záhuby aj tá hádzaná, ktorá mala dlhú tradíciu v Levoči. A jednoducho budovala ďalších takých tých nádejných športovcov, ktorí sa do budúcna dostali aj do nejakých špičkových líg do zahraničia. A toto ma naozaj trošku štve, že bránime tým deťom aj k takým tým integračným a inkluzívnym nástrojom, čo je podľa mňa aj šport v rámci telesnej výchovy, kde vieme priblížiť obe skupiny obyvateľov, či to je, či to budú Rómovia alebo Nerómovia. Ten šport naozaj zbližuje. Aj preto vnímam naozaj tú tretiu hodinu telesnej výchovy ako ďalší prvok, ako ďalší nástroj k tej integrácii aj k inklúzii.
A ak má byť naozaj tá telesná výchova jedným z tých prvkov, prečo tomu bránime? Prečo bránime naozaj aj možno k tomu zdravému vývoju dieťaťa, kedy sme svedkami toho, že čoraz menej vidíme obsadené ihriská vonku, ako teda na sídliskách, čoraz menej vidíme obsadené telocvične a viac naozaj detí možno niekde po večeroch s fľašou v ruke a nechcem ani hovoriť, s čím medzi prstami. Zabráňme tomu naozaj, ak vieme, aj touto cestou podporiť tento návrh zákona o tretej hodine telesnej výchovy, aby sme opäť tu raz vybudovali možno zdravšiu generáciu detí.
Veľmi pekne ďakujem.

Ja tiež zareagujem, Monika, na tú hádzanú, lebo si mi teraz prehĺbila také moje spomienky. Ja som pred 20 rokmi bol manažérom profesionálneho ženského hádzanárskeho klubu, dokonca vraj vtedy najmladší v Európe. A presne ako aj u vás, tak aj u nás tá hádzaná skončila v Banskej Bystrici, čo ma veľmi mrzí, lebo to bolo veľmi populárne. A dokonca to bol a je stále jediný šport, kolektívny, a myslím, že aj, aj celkovo šport, ktorý si ponechal tzv. československú ligu. Už vtedy to začalo a doteraz vlastne do dnešných dní je to jediný šport, kolektívny, kde je stále československá liga, nie slovenská a česká, len s tým rozdielom, že vtedy, keď sme začínali, tak bolo osem slovenských tímov a štyri české. A teraz v posledných rokoch to je už presne naopak. Postupne sa to vyrovnalo, lebo šesť českých tímov, potom 6 : 6 a teraz je ten pomer úplne opačný.
A zase sme pri tom, čo prejdem k tej tvojej druhej téme, v Čechách vyriešili problematiku športu tiež elegantne, kedy, kde vznikla Národná športová agentúra, kde to financovanie športu je oveľa vo väčšej miere ako u nás. A to tiež malo za následok aj u nás zrušenie mnohých klubov, nielen hádzanárskych, ale aj iných.
Neviem, či si ma teda počúvala, ale presne to, čo si ty hovorila, som hovoril ja v rozprave o tom ministerstve. My sme už spravili niekoľko krokov aj s predsedom parlamentu Borisom Kollárom, nielen na návšteve prezidenta Slovenského olympijského športového výboru, a túto tému ministerstva športu a cestovného ruchu už sme dosť výrazne rozvinuli. A je to presne, ako si aj ty povedala, nutné urobiť tak, aby ten šport mal také postavenie na Slovensku, aké si zaslúži nielen kvôli financovaniu, ale aj kvôli tomu, aby mal niekto kto búchať po tom stole na tej vláde a na koaličných radách, aby mohol za ten šport bojovať. Aby sme tu my poslanci nemuseli predkladať takéto zákony, ktoré by malo predkladať samostatné alebo samotné ministerstvo. Bohužiaľ, doteraz to bolo tak, že oni boli proti športu, čo je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)