12. schôdza

Rišo, tie kázne ti idú, opäť sme tu jednu mali, len by ma zaujímalo, čo je, lebo ja som ti dala rad-radom otázky, tak akože ako môžu byť otázky klamaním, to už akože je fakt sci-fi. Ale dobre, veď pýtal si sa ma teda konkrétne, začal si tu niečo o otec, matka, rodičia a ako teda nie my, ale vy. No chcem ti pripomenúť, že v minulom volebnom období ste to boli vy a tvoji a tebe podobní, ktorí ste tu predložili 26 návrhov obmedzujúcich práva žien, alebo si za ne hlasoval. A bolo medzi nimi aj takéto veci, podobné tým, ktoré navrhuješ, dokonca, myslím, že presne tento istý návrh zákona. Ja som bola veľmi rada, že sa nám podarilo tomu zabrániť.
Pýtaš sa prečo a ja ti odpovedám. Ty si myslíš, že vlastne rodič má mať väčšie práva ako to dieťa a že rodič, ktorý popiera vedecké fakty a túži po násilí a nenávisti v spoločnosti, má mať väčšie právo ako spoločnosť a škola, ktorú, ktorej, na ktorej vzdelávanie v našej spoločnosti všetci platíme.
A ja som presvedčená, že otázky sexuálneho správania, ako to tam máš, a vzdelávania, výchovy by mali byť povinnou súčasťou a že by do tohto rodičia nemali rozprávať. Viem, že sa nezhodneme, ale ja som o tomto presvedčená. Toto je ten rozpor medzi nami, lebo som presvedčená, že dievča, žena má vedieť, ako sa ochrániť pred neželaným tehotenstvom, aby napríklad nemusela čeliť takým, ako si ty. Alebo pred chorobami, aby nemusela pred pohlavnými chorobami, aby nemusela tým narážkam čeliť alebo tým návrhom zákonov. Alebo čo má robiť človek, dieťa v tom čase ešte, keď je gay, lesba alebo sa cíti ako transsexuál, aby jednoducho netrpel tým, že nejak sám začne nenávidieť seba, aby sa vedel s tým vysporiadať. Alebo že tu máme možnosť umelého oplodnenia, za ktoré si chcel na dvanásť rokov ženy zatvárať do basy, aj toto by som dovolila na školách... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Vašečka.

Ďakujem pekne.
Nebudem sa z úcty k vám ostatným naťahovať, a ak niektoré tie otázky ešte padnú, zopakujú sa, lebo tie námietky, môžme sa im venovať v rozprave. V každom prípade učím svoje deti a svojich žiakov k láske, k úcte ku každému človeku, a tak ako sú niektorí rodičia, ktorí zlyhávajú, sú aj niektorí učitelia, ktorí zlyhávajú. Ale preto nebudeme obviňovať ani rodinu, ani školu, ale budeme riešiť konkrétne prípady. Toto nie je argument, ktorý by sa týkal tohto zákona.
Ďakujem za slovo a rád si vypočujem ďalších kolegov.

Ďalším v rozprave je prihlásená pani poslankyňa Jurík. Nevidím ju v sále, prepadá jej poradie.
Pani poslankyňa Kalmárová, nech sa páči.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, najprv sa chcem všetkým ospravedlniť, že nie som rodič a budem predsa hovoriť o právach rodičov. Nebudem komentovať to, čo povedal pán Vašečka, veď nakoniec v tej debate sa to ešte mnohokrát, mnohokrát bude dať urobiť povedzme pomocou faktických pripomienok. Pôjdem hneď k veci.
Je pravdou, že návrh tejto novely školského zákona bol v mierne modifikovanej podobe prerokúvaný už pred predčasnými voľbami, a keď hovorím modifikovanej, tak teraz je trošku, trošku ochudobnenejší o jedno ustanovenie, ktoré umožňovalo vtedy zasahovať aj do iných oblastí, nielen do oblasti sexuálnej výchovy. To si pamätám.
Dnes je ten návrh zákona na stole opäť a zdá sa, že pokiaľ predkladatelia nebudú úspešní, tak sa s ním budeme stretávať v nejakom semestrálnom rytme, to sa asi dá predpokladať, hoci na druhej strane proti bývalej ústavnej väčšine bude ťažké bojovať. Ale naozaj som sem neprišla viesť nejakú kultúrnu vojnu, to nie je môj prípad naozaj.
A teraz. Bolo jasne povedané, že novelou školského zákona by podľa predkladateľov malo byť rodičom de facto priznané právo veta pre ich účasť detí na vzdelávaní v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy v prostredí školy. Asi takto to je. A ja nebudem vychádzať z článkov na internete, na sociálnych sieťach, ako, ako možno niekto predpokladá. A vôbec nie je ani podstatné, že mám na vec iný názor ako predkladatelia. Nie je podstatné ani to, že tu sa vzbudzuje dojem, nejaká, nejaká nerealistická nádej, že právo rodičov rozhodnúť o tom, čo má a nemá byť obsahom vzdelávania v tej konkrétnej oblasti, o ktorej je reč, urobí tento svet lepším. To určite nebude.
Podstatné v tejto veci je to, aká je vecná sila argumentov, ktoré uvádzajú predkladatelia, a aká je sila argumentov tých ľudí na druhej strane, v tomto prípade teda konkrétne mňa. A je potom na snemovni, ako vyhodnotia silu jednotlivých argumentov.
A teraz k argumentom, ktoré pomôžu pochopiť, či je nielen správne, ale aj možné paralyzovať výchovu v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy požiadavkou na poskytovanie informovaného súhlasu, a to aj v prípade, že v súčasnej dobe by išlo o výchovu, ktorá je v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania a s kurikulom, ktoré, prirodzene, z týchto princípov vychádza. Pokúsim sa to vysvetliť systémom otázok a odpovedí na niekoľko, teda odpovedí na tie kľúčové otázky. Prvá skupina otázok je nasledovná:
– Je vôbec potrebné začleniť vzťahovú a sexuálnu výchovu do vzdelávacích programov škôl?
– Predstavuje súčasný stav vnímania a správania sa detí v tejto oblasti niečo, čo je pre spoločnosť problém?
A teraz odpoviem na to niekoľkými nespochybniteľnými faktami, ktoré vychádzajú z poslednej štúdie HBSC z roku 2022, išlo o výskum správania sa detí a dospievajúcich a tá vzorka bola, pokiaľ sa dobre pamätám, zhruba 10-tisíc detí, čo to už je naozaj, naozaj veľmi kvalitný výskum. A teraz tí spracovatelia štúdie veľmi pekne nazývajú tieto začínajúce vzťahy, volajú ich kategóriou romantické, romantické vzťahy, nazývajú tú kategóriu romantickými vzťahmi. A z toho vyplýva, že viac ako 70 %, a to je populácia od 11 do 15 rokov, viac ako 70 % bolo zaľúbených do osoby opačného pohlavia, ale 7 % chlapcov a 13 % dievčat bolo zaľúbených do osoby rovnakého pohlavia. A viete si predstaviť, aký zmätok v dušiach môžu spôsobiť všetky vzťahy, osobitne tie typicky menšinové? A je jasné, ako ukážu tie ďalšie informácie, že rodičia nie sú tými osobami, s ktorými by deti mohli tieto pocity zdieľať.
Ďalšie zistenie. Skúsenosť s pohlavným stykom dievčat a chlapcov vo veku 15 rokov bola takáto – zo skupiny respondentov z kategórie chlapcov túto skúsenosť malo 16 % a u dievčat 9 %.
Teraz z iného výskumu, ktorý uskutočnila rešpektovaná odborníčka na oblasť výchovy k manželstvu a rodičovstvu a na etiku intímnych vzťahov, ide o docentku Evu Poliakovú z Univerzity Komenského v jednej z bratislavských základných škôl, vyplýva, že z desiatich deviatačiek všetkých desať už malo sexuálnu skúsenosť. V priemere mali prvý sex vo veku 12,5 roka, teda v šiestej triede. Okrem iného v rozhovore uviedli, že ich jediným záujmom je, aby bola sobota a mali sex. Dievčatá tieto aktivity zdôvodňovali pocitmi nedocenenia, absenciou nejakých hlbších vzťahov so svojím okolím, so svojimi známymi, so svojimi príbuznými. Nejde o reprezentatívny výskum, ale aj ďalšie výskumy na území Slovenska prinášajú podobné výsledky.
Z iných výskumov vyplýva, že prvé informácie o sexualite získavajú deti medzi 10. a 11. rokom prevažne prostredníctvom internetu. V tomto kontexte je nesmierne dôležitá ďalšia časť výskumu HBSC na tému vzťahy detí s rodičmi, že s tými, ktorí by podľa predkladateľov mali rozhodovať o tom, či deti sa tej výchovy vzťahovej a sexuálnej zúčastnia, alebo nie. Len polovica dievčat vo veku 15 rokov môže hovoriť s rodinou o svojich problémoch. Približne štvrtina chlapcov a tretina dievčat vo veku 11 rokov sa s rodičmi rozpráva málo alebo vôbec. Azda netreba osobitne vysvetľovať, aké dôsledky za týchto okolností môžu vyplynúť z priznaného monopolu rodičov na sexuálnu a vzťahovú výchovu a možnosti vylúčenia školy v tejto oblasti.
Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť, ale mám pocit, ako keby tí, čo tento návrh predkladajú, chápali vzťahovú a sexuálnu výchovu v nejakej redukovanej podobe, ako keby išlo len o nejakú technickú stránku veci. Ale to predsa tak nie je.
Sexuálna a vzťahová výchova mala viesť k ovládaniu vlastnej sexuality a cieľom je chrániť zdravie mladých ľudí. Áno, aj v tom zmysle, ako tu bolo povedané, aby sa predchádzalo predčasným a neželaným tehotenstvám a následným potratom a možno aj vynúteným sobášom. Aj o toto tu ide. Samozrejme, že cieľom je aj zníženie rizika prenosu sexuálnych chorôb. Je prevenciou proti zneužívaniu, ku ktorému, mimochodom, dochádza často v rodinách alebo prostredníctvom ľudí, ktorí, ktorí požívajú dôveru rodiny. V tejto súvislosti iba poznamenávam, nebudem sa tomu detailne venovať, že zneužívanie detí patrí k tzv. skrytej kriminalite, takže viac ako 70 % chlapcov a 80 % dievčat sa s tým nikomu nezverí.
A teda ak by som mala odpovedať na obe položené otázky v úvode, či to potrebujeme, takýto typ výchovy, a či má byť súčasťou obligatórneho vzdelávania, tak odpoveď na základe týchto faktov znie – jednoducho áno.
A ďalšia otázka je pri pre prijatie, resp. odmietnutie tohto návrhu absolútne kľúčová. A otázka stojí tak, či právne zdôvodnenie opodstatnenosti návrhu, aby sa teda sexuálna výchova v škole uskutočňovala iba za podmienky udelenia informovaného súhlasu, je jednoznačne, či je to teda jednoznačne správne a či o tom netreba pochybovať a či je vôbec možné takýto návrh alebo takúto úpravu zahrnúť do slovenského právneho systému.
Na prvý pohľad sa zdá, že navrhovatelia majú pravdu, keď svoj návrh opierajú na nadnárodnú legislatívu, a teda aj domácu následne. Ale ako je to v skutočnosti? Pomerne jednoducho sa dajú odmietnuť odkazy na čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a ktoré, ktorý teda hovorí o tom, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť a práva rodičov možno obmedziť iba zákonom. To isté sa týka aj odvolávky na čl. 4 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Hovorím to preto, lebo inštitucionálna výchova v školách žiadnym spôsobom neohrozuje a nelimituje právo rodičov na to, ako oni majú vychovávať svoje vlastné deti.
Ale oveľa dôležitejšie, je venovať sa čl. 14 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Ide o právo rodičov zabezpečiť vzdelanie, výchovu v zhode s ich náboženským filozofickým a pedagogickým presvedčením. Chcem podotknúť, že je potrebné nezabudnúť, keďže predkladatelia to zabudli urobiť, odcitovať aj ods. 1 čl. 14, ktorý znie: „Každý má právo na vzdelanie a prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu.“ Toto sa v ďalšom komentári ukáže ako dosť podstatné.
Absolútne kľúčovým sa zdá byť ustanovenie v čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten znie: „Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov a zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode ich vlastným a náboženským a filozofickým presvedčením.“
Tak sa zdá, keď toto citujem, že návrh predkladateľov v podstate iba napl, je iba naplnením dodatkového protokolu. A predsa je to inak.
Jasno do problému vnáša rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Kjeldensenovci a iní proti Dánsku z decembra 1976. V kauze rodičia školopovinných detí z Dánska protestovali proti jednotnej, a teda povinnej sexuálnej výchove zavedených v dánskych školách v roku 1970. Usudzovali, že sexuálna výchova vyvoláva etické otázky, a tak uprednostňovali cestu vlastného poučenia detí v tejto oblasti. To je to, čo predpokladá aj tento návrh. Sťažnosť bola zamietnutá veľmi tesným hlasovaním Európskej komisie, a preto bola postúpená európskemu súdu, a ten šiestimi hlasmi proti jednému sťažnosť rovnako zamietol. A teraz zaujímavé je to odôvodnenie. Podľa odôvodnení súdu európska charta nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výuky, pokiaľ je vyučovaná objektívne a nesnaží sa indoktrinovať žiakov v etických alebo náboženských otázkach. Súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote získavajú dnes deti z rôznych pochybných prameňov, z tlače pochybnej úrovne a od kamarátov. Účelom sexuálnej výchovy je poskytnúť im tieto informácie správne a objektívne vrátane informácie o kontracepcii, aby nedochádzalo k nežiaducim otehotneniam. Ak táto výchova – a toto je podstatné, lebo toto je aj slovenský prípad –, ak je táto výchova integrovaná do niekoľkých predmetov, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich niektorí žiaci mohli vzďaľovať na kratšiu alebo na dlhšiu dobu. Okrem toho Dánsko zachováva dôležité výhody pre rodičov, ktorí si v mene svojej viery želajú, oddeliť svoje deti od jednotnej sexuálnej výchovy, pretože v Dánsku je to tak, že v súkromných školách, súkromné školy nemusia úplne... ako keby preberať štátny vzdelávací program, ale majú tam rozsiahle právo úprav.
U nás je situácia podobná v tom, že rodičia, ktoré, ktorí chcú vzdelávať deti v oblasti vzťahovej aj sexuálnej výchovy inak, majú právo to robiť prostredníctvom cirkevných škôl. A dokonca, pokiaľ si spomínam, podľa zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou, cirkevné školy nemusia uskutočňovať tie výchovné a vzdelávacie programy, ktoré sú v rozpore s katolíckou vieroukou. Čiže ten priestor tu je. A okrem toho, naozaj tu je, že ešte existuje aj priestor na výchovu prostredníctvom individuálneho domáceho vzdelávania. A pretože európska charta je súčasťou i nášho práva, tak ten nález európskeho súdu v tejto veci je pre Slovenskú republiku pomerne dôležitým dokumentom. Ale neskorší medzinárodný vývoj však išiel ešte ďalej a uložil štátom povinnosť túto výchovu uskutočňovať.
Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa, podobne ako dohovor o ľudských právach, je záväznou súčasťou slovenského právneho poriadku. A teraz, podľa čl. 3 dohovoru o právach detí záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami a tak ďalej.
Podľa čl. 13 má dieťa právo na informácie všetkého druhu.
Podľa čl. 24 potom právo na vzdelanie. A konkrétne potom čl. 24 ukladá z hľadiska zdravia štátom povinnosť, aby okrem iného zaistili výchovu k plánovanému rodičovstvu, pretože túto výchovu možno ťažko zaistiť inak ako v rámci školstva, má štát na ústavnoprávnej úrovni jasne deklarovanú povinnosť, zaviesť a uskutočňovať v školách sexuálnu výchovu. Táto povinnosť je jednoznačne zakotvená medzinárodnou zmluvou, s tým sa nedá nič robiť. A tieto argumenty sú jasným dôkazom toho, že návrh opieraný o citácie medzinárodných dohovorov a na ne nadväzujúcich domácich noriem je výsledkom buď ich nesprávnej interpretácie, alebo ich neúplným uvádzaním, neviem, čo je z toho pravda.
Problém sexuálnej a vzťahovej výchovy, teda nie je v tom, či je potrebná, alebo nie je. Jasné, že je. Problém ani nespočíva v tom, či má byť povinnou súčasťou edukačného procesu, no jasné, že má, teraz som to povedala. Dokonca nemáme ani na výber. A otázka ani nestojí tak, či v tomto prípade má exkluzivitu rodič alebo škola. Jasné, že obidvaja.
Zásadný problém je niekde absolútne inde, a to v tom, ako sú učitelia pripravení uskutočňovať kvalitné vzdelávanie v tejto oblasti a či vždy v prípade potreby máme dostatok kvalifikovaných psychológov, sexuológov, kurátorov, gynekológov na to, aby teda školám poskytovali v tejto oblasti kvalitné služby, tým by sme sa mali prioritne zaoberať, nie týmto návrhom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie päť faktických poznámok.
Ako prvá pani poslankyňa Hanuliaková.

Ďakujem, Vierka, za tento tvoj vysokoodborný príspevok, a ja musím teda podotknúť, že podľa mňa sexuálna a vzťahová výchova má byť niečo, čo už malo byť dávno v 21. storočí naozaj súčasťou našej výučby na školách, veď práve cez sexuálnu a vzťahovú výchovu sa môžu deti naučiť, ako sa k sebe správať, čo je správne, čo nie, kde sú hranice ich osobnej integrity, naučia sa spoznať svoje telo a naučia sa mnoho dôležitých vecí, o ktorých podľa mňa nie vždy sa dokážu rozprávať s rodičom. A to teda napríklad ja mám tú istú skúsenosť, mám syna, ktorý má 15 rokov, a ja teda ho vediem k tomu, aby sme sa veľa rozprávali, ale verím tomu, že nie vždy všetko mi povie, a veľmi by som bola rada, keby na tej škole mal oveľa viac teda sexuálnej a vzťahovej výchovy.
A to, čo ja považujem za, za doslova nebezpečné, že, pán Vašečka, vy podsúvate naozaj rodičom niečo, čo nie je pravda, a nie každý rodič, proste neni to realita, nebola by to realita a každý rodič si nie vždy všetko naštuduje a, a má taký prehľad do tej problematiky, a naozaj vy vytvárate potom pocit, že rodičia z toho majú strach, a pritom naozaj že nemajú mať z čoho, a v konečnom, ale áno, je to tak, lebo v konečnom dôsledku si neuvedomujú, že práve im aj ich deťom by to pomohlo, keby tú vzťahovú a sexuálnu výchovu ich dieťa má. A vy im to v podstate, by ste im v tom bránili, lebo oni počúvajú možno vás, lebo vás nejakým spôsobom teda vnímajú, ako niekoho, kto, kto aj tu v pléne predkladá taký návrh, ale nerozhodnú sa na základe naozaj toho, čo aj tu teraz Vierka povedala, to, čo, čo je podložené na základe dát a skutočného nejakého výskumu. Hej? Čiže toto je ten problém.
A ja si myslím, že, naozaj že démonizujete túto tému... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Plaváková.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja musím teda povedať, že vystúpenie v rozprave, Vierka, tvoje, bolo naozaj až pohladením po duši po tom, čo som si tu vypočula predtým od predkladateľa.
A mňa najviac teda vyrušuje to, akým spôsobom vy sa naozaj zameriavate len na práva rodičov. Normálne tie deti nevidíte. Práva detí, najlepší záujem detí, to je ten hlavný princíp, ktorý by tu mal byť nad všetkým. A tento váš návrh je s ich právami a s najlepším záujmom detí v príkrom rozpore. Ja budem o tom viac hovoriť v mojom príspevku v rozprave, obzvlášť vo vzťahu k sexuálnemu zneužívaniu detí, a akým spôsobom vy im ubližujete týmto návrhom zákonom. A mňa to mimoriadne mrzí, naozaj. Práva detí a najlepší záujem detí, to by malo byť kľúčové. Vy robíte pravý opak.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Kolíková.