12. schôdza

Ďakujem pekne.
Nebudem sa z úcty k vám ostatným naťahovať, a ak niektoré tie otázky ešte padnú, zopakujú sa, lebo tie námietky, môžme sa im venovať v rozprave. V každom prípade učím svoje deti a svojich žiakov k láske, k úcte ku každému človeku, a tak ako sú niektorí rodičia, ktorí zlyhávajú, sú aj niektorí učitelia, ktorí zlyhávajú. Ale preto nebudeme obviňovať ani rodinu, ani školu, ale budeme riešiť konkrétne prípady. Toto nie je argument, ktorý by sa týkal tohto zákona.
Ďakujem za slovo a rád si vypočujem ďalších kolegov.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, najprv sa chcem všetkým ospravedlniť, že nie som rodič a budem predsa hovoriť o právach rodičov. Nebudem komentovať to, čo povedal pán Vašečka, veď nakoniec v tej debate sa to ešte mnohokrát, mnohokrát bude dať urobiť povedzme pomocou faktických pripomienok. Pôjdem hneď k veci.
Je pravdou, že návrh tejto novely školského zákona bol v mierne modifikovanej podobe prerokúvaný už pred predčasnými voľbami, a keď hovorím modifikovanej, tak teraz je trošku, trošku ochudobnenejší o jedno ustanovenie, ktoré umožňovalo vtedy zasahovať aj do iných oblastí, nielen do oblasti sexuálnej výchovy. To si pamätám.
Dnes je ten návrh zákona na stole opäť a zdá sa, že pokiaľ predkladatelia nebudú úspešní, tak sa s ním budeme stretávať v nejakom semestrálnom rytme, to sa asi dá predpokladať, hoci na druhej strane proti bývalej ústavnej väčšine bude ťažké bojovať. Ale naozaj som sem neprišla viesť nejakú kultúrnu vojnu, to nie je môj prípad naozaj.
A teraz. Bolo jasne povedané, že novelou školského zákona by podľa predkladateľov malo byť rodičom de facto priznané právo veta pre ich účasť detí na vzdelávaní v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy v prostredí školy. Asi takto to je. A ja nebudem vychádzať z článkov na internete, na sociálnych sieťach, ako, ako možno niekto predpokladá. A vôbec nie je ani podstatné, že mám na vec iný názor ako predkladatelia. Nie je podstatné ani to, že tu sa vzbudzuje dojem, nejaká, nejaká nerealistická nádej, že právo rodičov rozhodnúť o tom, čo má a nemá byť obsahom vzdelávania v tej konkrétnej oblasti, o ktorej je reč, urobí tento svet lepším. To určite nebude.
Podstatné v tejto veci je to, aká je vecná sila argumentov, ktoré uvádzajú predkladatelia, a aká je sila argumentov tých ľudí na druhej strane, v tomto prípade teda konkrétne mňa. A je potom na snemovni, ako vyhodnotia silu jednotlivých argumentov.
A teraz k argumentom, ktoré pomôžu pochopiť, či je nielen správne, ale aj možné paralyzovať výchovu v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy požiadavkou na poskytovanie informovaného súhlasu, a to aj v prípade, že v súčasnej dobe by išlo o výchovu, ktorá je v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania a s kurikulom, ktoré, prirodzene, z týchto princípov vychádza. Pokúsim sa to vysvetliť systémom otázok a odpovedí na niekoľko, teda odpovedí na tie kľúčové otázky. Prvá skupina otázok je nasledovná:
– Je vôbec potrebné začleniť vzťahovú a sexuálnu výchovu do vzdelávacích programov škôl?
– Predstavuje súčasný stav vnímania a správania sa detí v tejto oblasti niečo, čo je pre spoločnosť problém?
A teraz odpoviem na to niekoľkými nespochybniteľnými faktami, ktoré vychádzajú z poslednej štúdie HBSC z roku 2022, išlo o výskum správania sa detí a dospievajúcich a tá vzorka bola, pokiaľ sa dobre pamätám, zhruba 10-tisíc detí, čo to už je naozaj, naozaj veľmi kvalitný výskum. A teraz tí spracovatelia štúdie veľmi pekne nazývajú tieto začínajúce vzťahy, volajú ich kategóriou romantické, romantické vzťahy, nazývajú tú kategóriu romantickými vzťahmi. A z toho vyplýva, že viac ako 70 %, a to je populácia od 11 do 15 rokov, viac ako 70 % bolo zaľúbených do osoby opačného pohlavia, ale 7 % chlapcov a 13 % dievčat bolo zaľúbených do osoby rovnakého pohlavia. A viete si predstaviť, aký zmätok v dušiach môžu spôsobiť všetky vzťahy, osobitne tie typicky menšinové? A je jasné, ako ukážu tie ďalšie informácie, že rodičia nie sú tými osobami, s ktorými by deti mohli tieto pocity zdieľať.
Ďalšie zistenie. Skúsenosť s pohlavným stykom dievčat a chlapcov vo veku 15 rokov bola takáto – zo skupiny respondentov z kategórie chlapcov túto skúsenosť malo 16 % a u dievčat 9 %.
Teraz z iného výskumu, ktorý uskutočnila rešpektovaná odborníčka na oblasť výchovy k manželstvu a rodičovstvu a na etiku intímnych vzťahov, ide o docentku Evu Poliakovú z Univerzity Komenského v jednej z bratislavských základných škôl, vyplýva, že z desiatich deviatačiek všetkých desať už malo sexuálnu skúsenosť. V priemere mali prvý sex vo veku 12,5 roka, teda v šiestej triede. Okrem iného v rozhovore uviedli, že ich jediným záujmom je, aby bola sobota a mali sex.
Dievčatá tieto aktivity zdôvodňovali pocitmi nedocenenia, absenciou nejakých hlbších vzťahov so svojím okolím, so svojimi známymi, so svojimi príbuznými. Nejde o reprezentatívny výskum, ale aj ďalšie výskumy na území Slovenska prinášajú podobné výsledky.
Z iných výskumov vyplýva, že prvé informácie o sexualite získavajú deti medzi 10. a 11. rokom prevažne prostredníctvom internetu. V tomto kontexte je nesmierne dôležitá ďalšia časť výskumu HBSC na tému vzťahy detí s rodičmi, že s tými, ktorí by podľa predkladateľov mali rozhodovať o tom, či deti sa tej výchovy vzťahovej a sexuálnej zúčastnia, alebo nie. Len polovica dievčat vo veku 15 rokov môže hovoriť s rodinou o svojich problémoch. Približne štvrtina chlapcov a tretina dievčat vo veku 11 rokov sa s rodičmi rozpráva málo alebo vôbec. Azda netreba osobitne vysvetľovať, aké dôsledky za týchto okolností môžu vyplynúť z priznaného monopolu rodičov na sexuálnu a vzťahovú výchovu a možnosti vylúčenia školy v tejto oblasti.
Naozaj sa nechcem nikoho dotknúť, ale mám pocit, ako keby tí, čo tento návrh predkladajú, chápali vzťahovú a sexuálnu výchovu v nejakej redukovanej podobe, ako keby išlo len o nejakú technickú stránku veci. Ale to predsa tak nie je.
Sexuálna a vzťahová výchova mala viesť k ovládaniu vlastnej sexuality a cieľom je chrániť zdravie mladých ľudí. Áno, aj v tom zmysle, ako tu bolo povedané, aby sa predchádzalo predčasným a neželaným tehotenstvám a následným potratom a možno aj vynúteným sobášom. Aj o toto tu ide. Samozrejme, že cieľom je aj zníženie rizika prenosu sexuálnych chorôb. Je prevenciou proti zneužívaniu, ku ktorému, mimochodom, dochádza často v rodinách alebo prostredníctvom ľudí, ktorí, ktorí požívajú dôveru rodiny. V tejto súvislosti iba poznamenávam, nebudem sa tomu detailne venovať, že zneužívanie detí patrí k tzv. skrytej kriminalite, takže viac ako 70 % chlapcov a 80 % dievčat sa s tým nikomu nezverí.
A teda ak by som mala odpovedať na obe položené otázky v úvode, či to potrebujeme, takýto typ výchovy, a či má byť súčasťou obligatórneho vzdelávania, tak odpoveď na základe týchto faktov znie – jednoducho áno.
A ďalšia otázka je pri pre prijatie, resp. odmietnutie tohto návrhu absolútne kľúčová. A otázka stojí tak, či právne zdôvodnenie opodstatnenosti návrhu, aby sa teda sexuálna výchova v škole uskutočňovala iba za podmienky udelenia informovaného súhlasu, je jednoznačne, či je to teda jednoznačne správne a či o tom netreba pochybovať a či je vôbec možné, takýto návrh alebo takúto úpravu zahrnúť do slovenského právneho systému. Na prvý pohľad sa zdá, že navrhovatelia majú pravdu, keď svoj návrh opierajú na nadnárodnú legislatívu, a teda aj domácu následne.
Ale ako je to v skutočnosti? Pomerne jednoducho sa dajú odmietnuť odkazy na čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a ktoré, ktorý teda hovorí o tom, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť a práva rodičov možno obmedziť iba zákonom.
To isté sa týka aj odvolávky na čl. 4 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Hovorím to preto, lebo inštitucionálna výchova v školách žiadnym spôsobom neohrozuje a nelimituje právo rodičov na to, ako oni majú vychovávať svoje vlastné deti.
Ale oveľa dôležitejšie, je venovať sa čl. 14 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. Ide o právo rodičov zabezpečiť vzdelanie, výchovu v zhode s ich náboženským filozofickým a pedagogickým presvedčením.
Chcem podotknúť, že je potrebné nezabudnúť, keďže predkladatelia to zabudli urobiť, odcitovať aj ods. 1 čl. 14, ktorý znie: „Každý má právo na vzdelanie a prístup k odbornému a ďalšiemu vzdelávaniu.“ Toto sa v ďalšom komentári ukáže ako dosť podstatné.
Absolútne kľúčovým sa zdá byť ustanovenie v čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ten znie: „Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov a zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode ich vlastným a náboženským a filozofickým presvedčením.“
Tak sa zdá, keď toto citujem, že návrh predkladateľov v podstate iba napl, je iba naplnením dodatkového protokolu. A predsa je to inak.
Jasno do problému vnáša rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Kjeldensenovci a iní proti Dánsku z decembra 1976. V kauze rodičia školopovinných detí z Dánska protestovali proti jednotnej, a teda povinnej sexuálnej výchove zavedených v dánskych školách v roku 1970. Usudzovali, že sexuálna výchova vyvoláva etické otázky, a tak uprednostňovali cestu vlastného poučenia detí v tejto oblasti. To je to, čo predpokladá aj tento návrh. Sťažnosť bola zamietnutá veľmi tesným hlasovaním Európskej komisie, a preto bola postúpená Európskemu súdu, a ten šiestimi hlasmi proti jednému sťažnosť rovnako zamietol. A teraz zaujímavé je to odôvodnenie.
Podľa odôvodnení súdu Európska charta nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výuky, pokiaľ je vyučovaná objektívne a nesnaží sa indoktrinovať žiakov v etických alebo náboženských otázkach. Súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote získavajú dnes deti z rôznych pochybných prameňov, z tlače pochybnej úrovne a od kamarátov. Účelom sexuálnej výchovy je poskytnúť im tieto informácie správne a objektívne vrátane informácie o kontracepcii, aby nedochádzalo k nežiaducim otehotneniam. Ak táto výchova – a toto je podstatné, lebo toto je aj slovenský prípad –, ak je táto výchova integrovaná do niekoľkých predmetov, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich niektorí žiaci mohli vzďaľovať na kratšiu alebo na dlhšiu dobu.
Okrem toho, Dánsko zachováva dôležité výhody pre rodičov, ktorí si v mene svojej viery želajú, oddeliť svoje deti od jednotnej sexuálnej výchovy, pretože v Dánsku je to tak, že v súkromných školách, súkromné školy nemusia úplne... ako keby preberať štátny vzdelávací program, ale majú tam rozsiahle právo úprav. U nás je situácia podobná v tom, že rodičia, ktoré, ktorí chcú vzdelávať deti v oblasti vzťahovej aj sexuálnej výchovy inak, majú právo to robiť prostredníctvom cirkevných škôl. A dokonca, pokiaľ si spomínam, podľa zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou, cirkevné školy nemusia uskutočňovať tie výchovné a vzdelávacie programy, ktoré sú v rozpore s katolíckou vieroukou. Čiže ten priestor tu je.
A okrem toho, naozaj tu je, že ešte existuje aj priestor na výchovu prostredníctvom individuálneho domáceho vzdelávania. A pretože Európska charta je súčasťou i nášho práva, tak ten nález Európskeho súdu v tejto veci je pre Slovenskú republiku pomerne dôležitým dokumentom. Ale neskorší medzinárodný vývoj však išiel ešte ďalej, a uložil štátom povinnosť túto výchovu uskutočňovať.
Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa, podobne ako Dohovor o ľudských právach, je záväznou súčasťou slovenského právneho poriadku. A teraz, podľa čl. 3 Dohovoru o právach detí záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami a tak ďalej.
Podľa čl. 13 má dieťa právo na informácie všetkého druhu.
Podľa čl. 24 potom právo na vzdelanie. A konkrétne potom čl. 24 ukladá z hľadiska zdravia štátom povinnosť, aby okrem iného zaistili výchovu k plánovanému rodičovstvu,
pretože túto výchovu možno ťažko zaistiť inak ako v rámci školstva, má štát na ústavnoprávnej úrovni jasne deklarovanú povinnosť, zaviesť a uskutočňovať v školách sexuálnu výchovu. Táto povinnosť je jednoznačne zakotvená medzinárodnou zmluvou, s tým sa nedá nič robiť.
A tieto argumenty sú jasným dôkazom toho, že návrh opieraný o citácie medzinárodných dohovorov a na ne nadväzujúcich domácich noriem, je výsledkom buď ich nesprávnej interpretácie, alebo ich neúplným uvádzaním, neviem, čo je z toho pravda.
Problém sexuálnej a vzťahovej výchovy, teda nie je v tom, či je potrebná, alebo nie je. Jasné, že je. Problém ani nespočíva v tom, či má byť povinnou súčasťou edukačného procesu, no jasné, že má, teraz som to povedala. Dokonca nemáme ani na výber. A otázka ani nestojí tak, či v tomto prípade má exkluzivitu rodič alebo škola. Jasné, že obidvaja.
Zásadný problém je niekde absolútne inde, a to v tom, ako sú učitelia pripravení uskutočňovať kvalitné vzdelávanie v tejto oblasti a či vždy v prípade potreby máme dostatok kvalifikovaných psychológov, sexuológov, kurátorov, gynekológov na to, aby teda školám poskytovali v tejto oblasti kvalitné služby, tým by sme sa mali prioritne zaoberať, nie týmto návrhom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie päť faktických poznámok.
Ako prvá pani poslankyňa Hanuliaková.

Ďakujem, Vierka, za tento tvoj vysokoodborný príspevok, a ja musím teda podotknúť, že podľa mňa sexuálna a vzťahová výchova má byť niečo, čo už malo byť dávno v 21. storočí naozaj súčasťou našej výučby na školách, veď práve cez sexuálnu a vzťahovú výchovu sa môžu deti naučiť, ako sa k sebe správať, čo je správne, čo nie, kde sú hranice ich osobnej integrity, naučia sa spoznať svoje telo a naučia sa mnoho dôležitých vecí, o ktorých podľa mňa nie vždy sa dokážu rozprávať s rodičom. A to teda napríklad ja mám tú istú skúsenosť, mám syna, ktorý má 15 rokov, a ja teda ho vediem k tomu, aby sme sa veľa rozprávali, ale verím tomu, že nie vždy všetko mi povie, a veľmi by som bola rada, keby na tej škole mal oveľa viac teda sexuálnej a vzťahovej výchovy.
A to, čo ja považujem za, za doslova nebezpečné, že, pán Vašečka, vy podsúvate naozaj rodičom niečo, čo nie je pravda, a nie každý rodič, proste neni to realita, nebola by to realita a každý rodič si nie vždy všetko naštuduje a, a má taký prehľad do tej problematiky, a naozaj vy vytvárate potom pocit, že rodičia z toho majú strach, a pritom naozaj že nemajú mať z čoho, a v konečnom, ale áno, je to tak, lebo v konečnom dôsledku si neuvedomujú, že práve im aj ich deťom by to pomohlo, keby tú vzťahovú a sexuálnu výchovu ich dieťa má. A vy im to v podstate, by ste im v tom bránili, lebo oni počúvajú možno vás, lebo vás nejakým spôsobom teda vnímajú, ako niekoho, kto, kto aj tu v pléne predkladá taký návrh, ale nerozhodnú sa na základe naozaj toho, čo aj tu teraz Vierka povedala, to, čo, čo je podložené na základe dát a skutočného nejakého výskumu. Hej? Čiže toto je ten problém.
A ja si myslím, že, naozaj že démonizujete túto tému... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja musím teda povedať, že vystúpenie v rozprave, Vierka, tvoje, bolo naozaj až pohladením po duši po tom, čo som si tu vypočula predtým od predkladateľa. A mňa najviac teda vyrušuje to, akým spôsobom vy sa naozaj zameriavate len na práva rodičov. Normálne tie deti nevidíte. Práva detí, najlepší záujem detí, to je ten hlavný princíp, ktorý by tu mal byť nad všetkým. A tento váš návrh je s ich právami a s najlepším záujmom detí v príkrom rozpore. Ja budem o tom viac hovoriť v mojom príspevku v rozprave, obzvlášť vo vzťahu k sexuálnemu zneužívaniu detí, a akým spôsobom vy im ubližujete týmto návrhom zákonom. A mňa to mimoriadne mrzí, naozaj. Práva detí a najlepší záujem detí, to by malo byť kľúčové. Vy robíte pravý opak.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja by som v prvom rade chcela poďakovať, pani poslankyňa, že ste upozornili na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré je naozaj veľmi, veľmi staré. Ja si pamätám, že ja som študovala na právnickej fakulte, že to bolo naozaj jedno z prvých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sa zaoberal na jednej strane, presne ja si myslím, s tým, čo je absolútne v poriadku, aby chránil, pán Vašečka, a to je náboženské presvedčenie vaše alebo rodičov, ktorí sú, ktorí majú nejakú predstavu o tom, ako k tomu vychovať aj deti, a to, čo povedal vlastne ten Európsky súd, je, že nie je vôbec v rozpore s tým viesť deti k náboženskému presvedčeniu svojich rodičov, aby deti vedeli niektoré základné fakty, ktoré súvisia so sexom. To ako keď to tak mám skrátiť, hej?
A ja si myslím, že tu sa aj stretneme, že? A ma to veľmi mrzí, že vlastne takýmto návrhom ako keby ste išli na barikády. Ja to tak vnímam, lebo si myslím, že aj vy chcete, aby vaše deti boli primerane vzdelané a predchádzali niektorým veciam, aby boli primerane tolerantné, aby boli osobnosti, ktoré rešpektujú dôstojnosť druhého, že ja si myslím, že v tomto sa kľúčovo stretneme, a teraz ide len o to, že ako na to.
A toto rozhodnutie, ja som sa teraz pozerala, že to je naozaj veľmi staré rozhodnutie, to je zo 70. rokov ešte, a podľa mňa naozaj, veľmi pekne sa vysporadúva s týmito hodnotami, ktoré nie sú v príkrom rozpore, oni sú v súlade dať deťom priestor, aby sa vedeli samé ubrániť a boli zrelé osobnosti v budúcnosti a súčasne aby ste ich naozaj mohli vzdelávať tak, ako si vy predstavujete v súlade s vašim náboženským presvedčením, tam nie je konflikt.
Ale tento návrh zákona k tomu naozaj nevedie.

Pani poslankyňa Kalmárová, myslím, že ste veľmi dobre upozornili na to, že pri návrhoch, aj pri tomto návrhu je dôležitý aj kontext. Nie je dôležité iba to samotné deklarovanie, že ide o toto alebo o toto, ale je dôležité, v akom kontexte sa veci navrhujú.
Teda napríklad ak by alternatívou k sexuálnej a vzťahovej výchove poskytnutej školou v nejakom ideálnom modeli bola iná sexuálna a vzťahová, vzťahová výchova poskytnutá školou v nejakom inom programe alebo rodičom kvalifikovaných spôsobom, tak áno, bolo by to niečo, nad čím by bolo, bolo sa dobré, dobré zamyslieť. V tomto prípade ale hrozí, že, jednak že nebude odmietnutá iba nejaká konkrétna forma a konkrétna učebnica, konkrétny model toho sexuálneho a vzťahového vzdelávania, ale bude to odmietnuté časťou rodičov úplne, úplne samotná myšlienka akejkoľvek sexuálnej výchovy bude odmietnutá úplne, nebude nahradená žiadnou alternatívou ani zo strany školy, ani zo strany, ani zo strany rodiča, lebo teda rodičom sa teda dosť ťažko obvykle o týchto témach hovorí, bežným rodičom, samozrejme, môžu byť, môžu byť výnimky a, a to neznamená, ale že sa deti nedozvedia nič o sexe, však dnes tých príležitostí ako sa dozvedieť, je, je milión, prístup k internetu je taký, že...
No a je internet lepšou alternatívou, aby sa deti dozvedeli o sexuálnom správaní, ako to vzdelávanie, ktoré im môže poskytnúť škola, akékoľvek výhrady by už sme k tomu mali? Je to lepšia alternatíva?

Keďže pán Dostál sa pýtal mňa, ja nemôžem reagovať na neho iba na pani Kalmárovú, tak poviem krátko, že veľmi dobré vystúpenie, a teraz to nechcem tak ako nejak ironicky povedať, ale asi k inému zákonu. A vy ste to na konci vlastne aj tak povedali, že my by sme sa tu nemali baviť o tomto, ale mali by sme sa baviť o tom, že treba zaviesť sexuálnu výchovu a tak.
Pani poslankyňa, ste poslankyňa, takisto ďalší kolegovia, nech sa páči, veď predložte taký návrh zákona alebo niečo v tomto súlade. Ale ja vám poviem jednu vec. Toto je náš návrh zákona, keď nechcete, tak sa o ňom nebavte, predložte svoj a bavte sa o ňom. Vy ste vôbec nereagovali na tento zákon a ja aj v odpovedi na vašu faktickú poviem, že vy máte úplnú pravdu v tom, že naozaj rodičia nie sú od... väčšina rodičov nie je odborníkov, väčšina rodičov má ťažkosti alebo mnohí rodičia majú ťažkosti komunikovať tieto veci, ale absolútna väčšina rodičov – a to je od prírody, to poviem – totálne z celého srdca chce ten najlepší záujem dieťaťa, takže podpíše ten informovaný súhlas s radosťou, že niekto v tej škole tomu môjmu dieťaťu to povie. Prečo to staviate do negatívnej pozície? Ja učím, som aj, som aj rodič, som aj učiteľ, veď o tomto sa bavme, veď to nie je nič proti tomu.
A ešte poviem jednu vec. Ja úplne akože nie som nejaký fanúšik, že by som nosil šál Európskeho súdu pre ľudské práva, ale rešpektujem ho. No práve preto, aby tu taký rozsudok voči Slovensku ako voči Dánsku nebol, tak chceme takýto zákon, aby my sme to vôbec nemuseli riešiť, aby sme vôbec nemuseli žalovať, aby niekto nemusel žalovať Slovenskú republiku, ale boli v pohode jeho rodičovské práva zachované.
Ešte raz. To nie je o tom, že rodič... Veď vy sa, sa počúvate? Vy tvrdíte, ako my by sme chceli zaviesť zákon, že to rodičia majú namiesto školy. Nie, rodičia majú súhlasiť s tým, že v škole to bude.

Budem reagovať iba na pána Vašečku, s hlbokým nádychom, lebo niečo nie je v poriadku, keďže ja som doteraz bola presvedčená (povedané so smiechom), že som hovorila o návrhu zákona, hovorila som o tom, prečo ten návrh je zlý, prečo nemôže existovať skupina detí, ktoré nebudú absolvovať sexuálnu a vzťahovú výchovu, ktorá bude... a je napokon, nieže bude, je obligatórnou súčasťou výchovy a vzdelávania, veď už teraz existuje výchova k manželstvu a rodičovstvu, v novom kurikule bude vzťahová a možnože sexuálna výchova, neviem, či niekoho aj toto slovo nedráždi.
O tom som hovorila, že jednoducho štát má túto povinnosť danú medzinárodnými záväzkami a rodič v tomto kontexte nemá právo vyňať svoje dieťa z tohto záväzku. O tom som hovorila. A keď hovoríte, aby som ja predložila iný zákon, ja som hovorila, že sexuálna výchova sa má uskutočňovať v školách, ale otázka je, ako dobre ju budeme robiť, mali by sme sa teda v tomto kontexte zaoberať podmienkami, ktoré by prispeli k jej kvalite.
O tom tu bola celú dobu reč. O ničom inom.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, no ja tiež vychádzam z toho, že tento návrh zákona, jeho hlavným cieľom je vytvoriť rodičom možnosť, aby nieže dávali súhlas s tým, že je sexuálna výchova na škole, ale aby mali možnosť vyňať svoje deti z takej sexuálnej výchovy, s ktorou, s ktorej obsahom nesúhlasia. Toto je pointa toho zákona, takto to ja chápem, aby boli informovaní, a keď nesúhlasia, aby tam tie ich deti nemuseli ísť, takže o toto ide a o tom, o tom sa rozprávame a o tom moji predrečníci hovoria a to namietali a to budem namietať aj ja, ale začnem jednou krátkou poznámkou.
Vy ste tu použili ten príklad s tým, že nerodičia by, by nemali hovoriť do toho, čo tak, tak nejak som to teda vnímal, vy ste hovorili o tom, že... (Reakcia navrhovateľa.) No, hej. (Reakcia navrhovateľa.) Áno. (Povedané so smiechom.) A teda sa vám zdalo zvláštne, že rozpráva o tom, čo rodičia môžu, majú a nemajú.
Tak ja si myslím, že máme veľa príkladov takých, kde napríklad ľudia, ktorí nie sú manželia, a zaviazali sa k tomu, že nikdy nevstúpia do manželstva, že budú žiť v celibáte, vedú ľudí, k tomu, ako majú žiť v manželstve, a to mi pripadá tiež zvláštne. Ale budem sa teda venovať svojmu príspevku.
Návrh upravuje právo rodičov zabezpečovať výchovu a vzdelávanie ich detí v súlade s ich náboženským a filozofickým presvedčením, a pritom sa odvoláva na Chartu základných práv a slobôd Európskej únie a ďalšie medzinárodné a národné úpravy. Ten článok charty tu už opakovane zaznel, ja len zdôrazním to, čo už aj kolegyňa Kalmárová povedala, že tento článok charty hovorí o tom, že jej vlastne prenecháva tie konkrétne úpravy vnútroštátnym zákonom. Charta teda úpravu podrobných podmienok výkonu tohto práva prenecháva na zákonné úpravy na úrovni členských štátov. Predložením svojho návrhu predkladatelia vyjadrujú názor, že súčasná úprava výkonu tohto práva v právnom poriadku Slovenskej republiky podľa nich nie je dostatočná, a preto ju chcú zmeniť. Vo svojom vystúpení budem argumentovať v prospech zachovania aktuálneho právneho stavu, a teda proti navrhovanej zmene, a poukážem na riziká, ktoré by prípadné schválenie návrhu prinieslo pre našu spoločnosť. Predkladatelia vo svojom návrhu z celého širokého spektra obsahov, ktoré sú súčasťou vzdelávania a výchovy, navrhujú upraviť jednu konkrétnu oblasť, a to oblasť sexuálneho správania, ako to oni definujú. Zvyčajne hovoríme o sexuálnej a vzťahovej výchove. Z toho predpokladám, že v ich... že v iných oblastiach pokladajú právo rodičov na výchovu a vzdelávanie ich detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením v podmienkach Slovenskej republiky za dostatočne zaručené, keď sa teda hovorí len o tejto jednej oblasti, ostatné nie.
Predkladaným návrhom teda sexuálne správanie predkladatelia vyčleňujú a oddeľujú od ostatných súčastí vzdelávania a pripisujú mu špecifický význam pri uplatňovaní práva rodičov na výchovu detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. Dalo by sa teda povedať, že navrhujú, aby rodičia mohli uplatniť čosi ako výhradu vo svedomí v tejto jednej konkrétnej oblasti vo výchove a vzdelávaní.
Tu chcem ale položiť jednu otázku. Totiž či je v súlade s náboženským presvedčením niektorých rodičov napríklad súčasné vzdelávanie v oblasti prírodovedy, kde sa deti na vyučovaní stretávajú s takými teóriami vzniku vesmíru, ktoré nie sú v súlade s náboženským presvedčením určitých skupín kresťanov trvajúcich na tzv. kreacionizme, teda odmietajú súčasné vedecké poznanie o veku vesmíru a v súlade so svojím presvedčením tvrdia, že vek vesmíru je asi 6-tisíc rokov, čo je súčet chronologických údajov z Biblie.
Tu si dovolím pripomenúť, že áno, kým väčšina kresťanských teológov dnes interpretuje správu o stvorení, tú biblickú správu o stvorení sveta ako metaforu a aktuálne teórie o vzniku sveta nevnímajú ako rozpor so svojou náboženskou vierou, vo svete a, žiaľ, aj na Slovensku je stále veľká skupina teológov, ktorí veriacich zaväzujú k doslovnému chápaniu biblických textov, a teda akékoľvek iné vysvetlenia vzniku a vývoja vesmíru nie sú v súlade s ich náboženským presvedčením.
Túto oblasť však navrhovatelia neriešia, a tak je na mieste otázka, či akceptujú väčšinový teologický názor, alebo iba vytvárajú precedens, a v budúcnosti môžeme očakávať, že niekto bude chcieť týmto spôsobom upravovať napríklad aj to, aby rodičia mohli vyňať svoje deti z vyučovania prírodovedy, lebo teória o vzniku sveta nebude v súlade s ich náboženským presvedčením. Vyčlenenie a oddelenie jednej konkrétnej oblasti výchovy a vzdelávania, v tomto prípade sexuálneho správania a požiadavka, aby sa táto oblasť stala predmetom možného uplatnenia výhrad rodičov z náboženských dôvodov, je nebezpečným narušením celého komplexného systému vzdelávacích obsahov a tém. Ten je totiž stále viac určovaný interdisciplinárnym prístupom, kde sa poznatky jedného vedného odboru stávajú predmetom štúdia v ostatných odboroch. Ľudská sexualita je už takmer jedno storočie predmetom vedeckého výskumu. Výsledky tohto výskumu a poznania na ňom založené formujú našu spoločnosť v mnohých oblastiach. Je to integrálnou súčasťou nielen medicínskeho poznania a praxe, rovnako sa toto poznanie premieta do spoločensko-vedných oblastí. A áno, mení aj náboženský svet a jeho prístup k ľudskej sexualite. A hovoríme naozaj o sexualite, o sexuálnom správaní, nie o biológii, ako ste to vy zdôrazňovali, že na čom sa teda asi vieme zhodnúť, že aké sú pohlavné orgány. Tu hovoríme o tom, že sexuálne správanie je predmetom vedeckého výskumu a do veľkej miery je dnes zhoda na tom, čo je štandardom poznania. Áno, prebieha zápas o to, či ako spoločnosť zostaneme v ére určovanej tabuizáciou sexuality, ktorej podobu prenecháme arbitrárnym rozhodnutiam jednotlivých náboženských skupín, alebo sa posunieme k výchove a vzdelávaniu v oblasti sexuálneho správania, ktoré je založené na vedeckom poznaní a na širokej spoločenskej zhode.
Čím do tohto zápasu prispievajú predkladatelia navrhovanej novely školského zákona? Navrhovanou zmenou chcú dosiahnuť, aby rodičia boli vopred informovaní o obsahu vyučovania, ktorý sa týka sexuálneho správania a s ktorým mnohí rodičia môžu mať problém. Okrem toho chcú dosiahnuť aj to, aby v prípade, ak rodičia usúdia, že ponúkaný obsah nie je v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením, musí škola zabezpečiť, aby ich deti neprišli do kontaktu s takýmto obsahom, a to tak, že im pripraví náhradný program. Riešením má byť udelenie, resp. neudelenie informovaného súhlasu s takýmto obsahom vyučovania.
Nazdávam sa, že takéto riešenie je nepochopením toho, čo Charta základných práv a slobôd Európskej únie upravuje v spomínanom článku, keď hovorí o práve rodičov na výchovu ich detí v súlade s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením. Nazdávam sa totiž, že uplatňovanie tohto práva sa nemôže zúžiť na akúsi individuálnu výhradu vo svedomí, pri ktorej jednotliví rodičia dostanú možnosť izolovať svoje deti od daného obsahu vyučovania. Tu rovnako ako kolegyňa Kalmárová sa odvolávam na spomínaný rozsudok týkajúci sa prípadu z Dánska, ktorý vlastne hovorí o tom, že tá povinná sexuálna výchova v škole nie je nejako v rozpore s právom rodičov na výchovu detí. Právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením vykonávajú rodičia v podmienkach Slovenskej republiky predovšetkým voľbou školy.
Slovenská republika garantuje právo zriaďovať školy a školské zariadenia rôznym subjektom. Toto právo majú aj cirkvi a náboženské spoločnosti, ako aj občianske združenia, či dokonca fyzické osoby. Pri rešpektovaní štátneho vzdelávacieho programu majú zriaďovatelia možnosť určovať špecifický charakter ich zariadenia zohľadňujúci ich náboženské alebo filozofické presvedčenie. Takýto špecifický charakter pri rešpektovaní štátneho vzdelávacieho programu je pritom výsledkom diskusie a zhody pedagógov, zástupcov zriaďovateľa a rodičov. Tým sa garantuje potrebná kvalita takéhoto špecifického odborného alebo hodnotového zamerania školy. Okrem toho Slovenská republika garantuje rodičom aj právo zapísať ich dieťa na náboženskú výchovu podľa ich náboženského vyznania alebo na etickú výchovu, kde tiež môžu deti získať taký rozmer sexuálnej a vzťahovej výchovy, aký je v súlade s ich náboženským presvedčením. Nazdávam sa, že tieto dve možnosti dostatočným spôsobom garantujú rodičom zabezpečovať výchovu a vzdelávanie svojich detí v súlade s vlastným náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením.
Nie je preto potrebné také riešenie, ktoré by dávalo jednotlivým rodičom silnú právomoc zasahovať do obsahu vzdelávania bez toho, aby rodičia museli zohľadňovať zhodu odborníkov na výchove v oblasti sexuálneho správania. Navrhované riešenie doslova vnáša anarchiu do oblasti sexuálnej výchovy. Obsah a forma sexuálnej výchovy je dnes výsledkom zhody odborníkov z rôznych oblastí. Existujú, samozrejme, aj vyprofilované smery, ktoré sa môžu odlišovať vo svojich filozofických východiskách. Vždy však ide o odbornú oblasť. Arbitrárne zasahovanie rodičov do takéhoto obsahu je nebezpečné. Ohrozuje výchovu a vzdelávanie samotných detí, nehovoriac o obrovských administratívnych a logistických komplikáciách, ktoré také riešenie prinesie samotným školám.
Trendom v odbornej verejnosti pri formovaní prístupov k sexuálnej a vzťahovej výchove je dialóg jednotlivých prístupov k sexuálnej výchove. Ide o to, aby obsah sexuálnej výchovy na jednej strane rešpektoval rôzne prístupy, bol akceptovateľný pre ľudí s rôznym náboženským a filozofickým presvedčením a zároveň spĺňal aktuálne odborné poznatky a predovšetkým spĺňal základné ciele sexuálnej výchovy a to je príprava mladých ľudí na zdravý, plnohodnotný, bezpečný sexuálny život v rešpektujúcich vzťahoch. Takýto prístup sleduje aj Svetová zdravotnícka organizácia. Jej regionálna kancelária pre Európu už v roku 2011 vydala štandardy pre sexuálnu výchovu v Európe. Štandardy vychádzajú zo všeobecnej zhody na poznaní, že mladí ľudia začínajú sexuálne žiť oveľa skôr, než sú mnohí rodičia ochotní pripustiť, že rodičia nie sú schopní alebo ochotní so svojimi deťmi včas a otvorene hovoriť o sexualite a že tradične chápaná príprava na manželstvo už nezodpovedá stavu spoločnosti v 21. storočí. Konštatuje, že kým zavádzanie sexuálnej výchovy ako povinného predmetu prebehlo rýchle, bez väčších problémov v 70. a 80. rokoch minulého storočia v krajinách západnej Európy, v krajinách strednej a východnej Európy – a toto je veľmi zaujímavé zistenie tej správy – po roku 1989 zavádzanie sexuálnej výchovy do škôl výrazne spomalilo nástup politicky, kultúrne a nábožensky motivovaného fundamentalizmu. A to je, žiaľ, to, čo ja čítam aj za týmto návrhom.
Pri prekonávaní tohto problému navrhuje táto správa vytváranie partnerstiev a vedenie dialógu jednotlivých skupín spoločnosti a medzi nimi explicitne menuje aj náboženské organizácie. Odporúčam, aby ste si tú správu preštudovali. Takýto prístup dialógu jednotlivých filozofických východísk k sexuálnej výchove volí aj v dôvodovej správe navrhovateľmi ako negatívny príklad spomínaná publikácia Bendíková, Mikšík, Mačorová: Vzťahová sexuálna výchova. Učebnica je výsledkom dlhšie trvajúceho projektu, ktorý skúmal rôzne prístupy k sexuálnej a vzťahovej výchove. Do projektu boli zapojení aj zástupcovia rôznych náboženských tradícií. Jedným z výstupov tohto projektu je aj publikácia Ja v tvojom veku, ktorá sa zameriava na pomoc rodičom pri vedení rozhovorov s ich deťmi o sexualite a reflektuje aj rôzne náboženské prístupy. Toto je podľa mňa moderná cesta ku sexuálnej a vzťahovej výchove.
Na záver dovoľte citát z publikácie, ktorá sa špeciálne venuje úlohe náboženstva v sexuálnej výchove mladých. Je z roku 2010 a zostavila je Medzinárodná federácia pre plánované rodičovstvo pod názvom Hlasy nádeje, sprievodca pre inšpiráciu dialógu o náboženstve, viere, sexualite a mladých ľuďoch. Citujem: „Náboženstvo má, samozrejme, veľa výhod pre život mladých ľudí. Viera im môže poskytnúť duchovnú podporu, vedenie a jasný súbor hodnôt pri premýšľaní o vzťahoch. Náboženskí vodcovia môžu byť dôveryhodnými členmi komunity a veľmi často je v náboženskom prostredí pre mladých ľudí dostupná širšia sieť podpory napríklad prostredníctvom organizovaných mládežníckych skupín. Z výskumov uskutočnených v rôznych častiach sveta však vieme aj to, že pre dospelých je naozaj ťažké rozprávať sa o sexe a sexualite s dospievajúcimi, najmä s nezadanými mladými ľuďmi a že náboženstvo to môže ešte viac sťažiť.“ Prečo? Pokračujem v citáte: „Väčšina náboženstiev za jedinú možnosť pre začatie sexuálneho života považuje manželstvo medzi mužom a ženou ako nástroj plodenia a netoleruje mladých ľudí, ktorí majú sex pred manželstvom. Ten považuje za hriech. Vieme však, že mnoho mladých ľudí má sexuálne vzťahy pred manželstvom z rôznych dôvodov. Hoci mladí ľudia môžu pravidelne navštevovať bohoslužby a pochádzajú zo silne nábožensky založených rodín, výskumy ukazujú, že to neznamená, že s väčšou pravdepodobnosťou čakajú so sexom do manželstva. Je to oveľa komplikovanejšie. Svoju úlohu zohrávajú rôzne faktory, ako napríklad prostredie, v ktorom žijete, či ste schopný otvorene sa rozprávať s rodičmi o sexualite, či ste chlapec, alebo dievča a podobne.“
Toto je realita, v ktorej žijú naše dnešné deti a mladí ľudia. Ak touto novelou dáte rodičom do rúk nástroj na to, aby sa pred sebou a svojimi deťmi tvárili, že žijú podľa ideálov svojho náboženstva, nikomu tým nepomôžete. Nepomôžete rodičom, lebo im ďalej umožníte, aby pred svojimi deťmi mlčali o dôležitých veciach ľudskej sexuality a aby sa s vlastnými deťmi nerozprávali a svoje náboženské presvedčenie nekonfrontovali napríklad aj s tým, čo sa ich deti dozvedia na sexuálnej a vzťahovej výchove v škole. Podľa mňa by bolo oveľa lepšie, keby rodičia, ktorí nesúhlasia s obsahom sexuálnej a vzťahovej výchove v škole, ich odtiaľ nebrali, ale sa s vlastnými deťmi rozprávali a argumentovali im, prečo ten obsah nie je v poriadku. Nepomôžeme deťom, lebo ich v tejto jedinej špecifickej oblasti sexuálneho správania prenechávame vo výlučnej sfére pôsobenia rodičov, ktorí ich chcú izolovať od spoločenskej reality. Napokon nepomôžeme ani spoločnosti, ktorá aj pre nízku gramotnosť v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy stále zápasí s neschopnosťou vysporiadať sa so sexuálnym násilím vo vzťahoch a sexuálnym násilím na deťoch a mladistvých, ako aj s obrovskou mierou predsudkov voči ľuďom s menšinovou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, preto tento návrh nepodporím.
Ďakujem. (Potlesk.)