19. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako určený spravodajca k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda... poverený podpredseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Z uvedeného slova jedného z predkladateľov určenej právnej úpravy je zrejmý jej obsah. Ako určený spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle toho ako som uviedol vyššie.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som aj v rozprave povedal pár slov o našom návrhu novely zákona o rokovacom poriadku.
Okrem určenia účinnosti obsahuje tento návrh dva novelizačné články. Jedným, podstatne rozsiahlejším sa novelizuje zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Ten stručnejší, novelizačný článok dva novelizuje zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a ide o zmenu, ktorá je vyvolaná časťou zmien, ktoré sú obsiahnuté v novele rokovacieho poriadku.
Z obsahového hľadiska možno návrh rozdeliť na tri okruhy. Jeden sa týka kvality a predvídateľnosti legislatívneho procesu, druhý kontrolnej funkcie parlamentu voči vláde a pri voľbe verejných funkcionárov a tretí praktických návrhov na zlepšenie podmienok pre výkon práce poslancov, dalo by sa povedať, že vyplývajúcich z aplikačnej praxe reálneho uplatňovania rokovacieho poriadku.
K tomu prvému okruhu, ktorý je asi najdôležitejší, a síce zvýšenie kvality a predvídateľnosti legislatívneho procesu. Vážnym a opakovaným problémom legislatívnej praxe je dlhodobé a opakované zneužívanie skráteného legislatívneho konania na situácie, ktoré nezodpovedajú jeho zákonom vymedzenému účelu. A deje sa tak naprieč volebnými obdobiami pri rôznych parlamentných väčšinách veľmi často. A tí, ktorí sú v opozícii, to kritizujú, a keď sú potom pri moci, tak tiež používajú skrátené legislatívne konanie aj na situácie, keď nie sú naplnené dôvody pre skrátené legislatívne konanie, ako ich uvádza zákon o rokovacom poriadku.
Toto a aj ďalšie veci, ktoré súvisia s legislatívnym procesom a s dodržiavaním pravidiel, možno, možno riešiť alebo čiastočne sa pokúsiť riešiť v zásade dvoma spôsobmi právnymi a ten tretí je zvýšenie politickej kultúry, čo je ale dlhodobejšia záležitosť a vyžaduje dobrú vôľu zo strany všetkých politických aktérov.
Tie právne cesty sú dve. O jednej z nich hovorila SaS vo svojom volebnom programe a nedávno s podobným návrhom prišlo alebo s podobným nápadom prišlo aj Kresťanskodemokratické hnutie, a síce aby sa do ústavy zakotvili nejaké zásady rokovacieho poriadku, či už vo vzťahu k skrátenému legislatívnemu konaniu, o ktorom práve hovorím, alebo aj inak, a tým pádom by porušenie pravidiel legislatívneho procesu mohlo byť aj dôvodom pre označenie zákona za neústavný, za nesúladný s ústavou. A to sa možno, to sa možno raz aj udeje, ale treba povedať, že Ústavný súd posudzuje aj proces, a pristupuje k tomu veľmi zdržanlivo a zatiaľ ani v prípade tejto už dnes spomínanej novely Trestného zákona napriek tomu, že zjavne došlo k porušeniu zákona o rokovacom poriadku aj vo vzťahu k skrátenému legislatívnemu konaniu, tak podľa Ústavného súdu to nemalo takú intenzitu, aby konštatoval nesúlad s ústavou.
Druhá možnosť je dať základné pravidlá týkajúce sa či už skráteného legislatívneho konania, alebo iné pravidlá legislatívneho procesu na pôde Národnej rady do ústavy, ale nejako podrobnejšie a dôkladnejšie upraviť tie pravidlá v zákone o rokovacom poriadku.
Niektoré z tých návrhov sú obsiahnuté v nami predloženom návrhu, a teda aby, dnes sa uvádza, že za mimoriadnych okolností, keď sú naplnené isté dôvody, najmä keď sú ohrozené základné práva a slobody, bezpečnosť štátu, tak je možné, aby sa Národná rada na návrh vlády uzniesla na skrátenom legislatívnom konaní. My navrhujeme, aby tie okolnosti neboli mimoriadne alebo neboli ukotvené len ako mimoriadne, ale aj ako vopred nepredvídateľné. Lebo nezriedka sa stáva, že sa argumentuje tým napríklad, že musíme schváliť zákon v skrátenom legislatívnom konaní z dôvodu, že nám hrozí infringement, že, že neplníme si záväzky voči Európskej únii, ale tie záväzky voči Európskej únii si neplníme nie z dôvodu, že by sme o nich nevedeli vopred, ale z dôvodu, že sa tak dlho otáľalo s tým, že sa napríklad transponuje nejaká smernica, až sme sa dostali do omeškania. Tak to síce je mimoriadna okolnosť, ale rozhodne nie je vopred nepredvídateľná.
Navrhujeme, aby bolo pri návrhu na skrátené legislatívne konanie explicitne stanovené, že je potrebné tie dôvody, aj tú mimoriadnosť, aj tú nepredvídateľnosť zadefinovať v tom návrhu, lebo častokrát sa stáva, že pri návrhu na skrátené legislatívne konanie sa iba opíše situácia, dá sa tam niečo z všeobecnej časti dôvodovej správy k samotnému návrhu zákona, potom sa zacituje z návrhu, teda zacituje príslušné ustanovenie zákona o rokovacom poriadku, kedy možno sa uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní, a potom sa vyberie jeden z tých dôvodov a povie sa, že ohrozené sú základné ľudské práva a slobody alebo hrozia značné hospodárske škody, alebo je ohrozená bezpečnosť, bez toho, aby sa akokoľvek vysvetlilo a zdôvodnilo, v čom tie dôvody reálne spočívajú.
Čiže navrhujeme, aby tie dôvody bolo potrebné pomenovať, aby bolo potrebné pri takom návrhu vysvetliť, v čom spočíva mimoriadnosť a nepredvídateľnosť tých okolností, aby bolo potrebné vysvetliť, či je potrebné skrátiť všetky lehoty, alebo iba niektoré lehoty, lebo nie vždy je pre naplnenia účelu skráteného legislatívneho konania potrebné skrátiť úplne všetky lehoty, ktoré, ktoré tam sú. Nie vždy je potrebné, aby, aby boli zákony schvaľované zo dňa na deň. Niekedy stačí napríklad skrátiť tú lehotu na predkladanie návrhu zákona 15 dní pred, pred začiatkom schôdze a je pokojne možné, aby ten odstup medzi prvým čítaním a druhým čítaním v pléne bol zachovaný.
A ďalej navrhujeme vo vzťahu k skrátenému legislatívnemu konaniu, aby bol takýto návrh povinne prerokovaný v ústavnoprávnom výbore, keďže to, či sú, alebo nie sú naplnené dôvody pre skrátené legislatívne konanie, má jednak vecný rozmer, čo asi najlepšie vie pôsobiť... posúdiť ten gestorský výbor, ale má to predovšetkým právny, legislatívny a povedzme aj ústavnoprávny rozmer, kde je tým kompetentným alebo tým, ktorému je posudzovanie takýchto záležitostí zverené aj zákonom o rokovacom poriadku, práve ústavnoprávny výbor. Ak by sa takáto úprava schválila, samozrejme, nie je to záruka, že by v budúcnosti nedochádzalo k skracovaniu legislatívneho konania aj v situáciách, keď to nebude zodpovedať takto deklarovaným dôvodom, ale prinajmenšom by to tí, ktorí by to tak chceli robiť, mali komplikovanejšie, lebo museli by viac zdôvodňovať a bolo by možné jednoduchšie prísť na to, že tie dôvody nie sú naplnené. Nebolo by to iba tak, že keď na to niekto upozorní, alebo bolo by to zjavné už zo samotného návrhu.
Ako druhý bod v rámci zvýšenia a predvídateľnosti legislatívneho procesu navrhujeme prísnejšie posudzovanie tzv. prílepkov, teda situácie, keď sa má pri novelizácii nejakého návrhu zákona doplniť ďalší novelizačný bod, teda novelizácia iného zákona, čo je možné, ale zákon o rokovacom poriadku dáva podmienku, že ten novelizovaný zákon, alebo to doplnenie novelizácie iného zákona má súvisieť s tým návrhom zákona. Má tam byť bezprostredná súvislosť s tým, čo je obsiahnuté v návrhu zákona.
Nezriedka – a opäť sa to nedeje iba v tomto volebnom období – sa toto pravidlo porušuje a dávajú sa schvaľovať aj schvaľujú prílepky, teda obsahovo nesúvisiace novely iných zákonov a nájde sa tam iba nejaký hmlistá súvislosť, tak, lebo nakoniec všetko súvisí so všetkým, tak nejakú súvislosť sa tam dá preukázať, pričom, pričom niekedy sa preukazuje súvislosť nie s návrhom zákona, ale s tým novelizovaným zákonom ako takým, čiže nie s tou novelizáciou, ako to vyžaduje zákon o rokovacom poriadku, ale iba, iba, iba s tým, s tým novelizovaným zákonom. Opäť, ako pri skrátenom legislatívnom konaní, navrhujeme, aby tie pozmeňujúce návrhy, kde je podozrenie, že by mohlo ísť o prílepok, prerokoval ústavnoprávny výbor. Tu nie je automaticky, ale tu na základe návrhu niektorého z poslancov, ktorý takúto pochybnosť vysloví v rozprave.
Ako tretí bod navrhujeme vylúčiť možnosť skracovania zákonom stanovených lehôt. Je ich v zákone viac, poviem, poviem dve. Keď je predložený pozmeňujúci návrh, tak podľa zákona o rokovacom poriadku sa má o predložených pozmeňujúcich návrhoch hlasovať najskôr 48 hodín po ich predložení. A keď sú v druhom čítaní schválené pozmeňujúce návrhy, tak v treťom čítaní sa má hlasovať najskôr na druhý deň po schválení pozmeňujúcich návrhov. Zákon o rokovacom poriadku však v oboch prípadoch obsahuje ustanovenie, ak Národná rada na návrh spravodajcu alebo gestorského výboru nerozhodne inak, pričom to, čo by malo byť podľa zákona o rokovacom poriadku v podstate výnimka, že Národná rada rozhodne inak, sa stáva pravidlom. Keď je návrh, pozmeňujúci návrh nejaký predložený v rámci rozpravy a ide sa hlasovať o dve hodiny, tak ak sa nestane niečo výnimočné, tak spravodajca vždycky najprv nechá hlasovať o tom, že sa skráti tá lehota. A keď sú schválené pozmeňujúce návrhy, tak skoro vždy, nieže obvykle, skoro vždy, sa hlasuje o skrátení lehoty, a hneď sa hlasuje v treťom čítaní. Naprieč volebnými obdobiami by sa dalo spočítať na prstoch možno jednej ruky, keď sa tá druhá lehota neskráti, keď sú schválené pozmeňujúce návrhy a nehlasuje sa hneď.
A tie lehoty nie sú samoúčelné, tie lehoty majú nejaký význam, pretože keď sú predložené pozmeňujúce návrhy, tak má byť čas na to, aby sa poslanci, ale aj verejnosť oboznámili s tým, aké zmeny sa v návrhu zákona, ktorý už prešiel prvým čítaním, rokovaním vo výboroch, a teraz sa má o ňom hlasovať, aby sa mohli poslanci oboznámiť s tým, čo sa v tom zákone má zmeniť, aby to nebolo predkladané na poslednú chvíľu, preto tých 48 hodín. A rovnako keď sú schválené pozmeňujúce návrhy, tak má byť priestor na to, aby si opäť aj poslanci, aj verejnosť mohli pozrieť, že aká je finálna podoba návrhu zákona, o ktorom sa hlasuje definitívne v treťom čítaní, a je definitívne schválený.
Môže to predísť aj schváleniu zákona s chybami, lebo aj to sa stáva, že niekedy sa v tom zhodne, v ktorom sa tu prijímajú zákony aj mimo skráteného legislatívneho konania, stane nejaká chyba, niečo neustriehne, a keď sa hlasuje hneď, tak je to častokrát na to, že niekto z Kancelárie Národnej rady zavolá predsedajúcemu, že bola chyba, treba odložiť hlasovanie, a keď sa to nestane, tak je problém a musí to napravovať napríklad prezident, že to, že to vetuje, alebo sa potom prijíma nejaká novela keď, keď, keď je schválený chybný zákon, pričom by sa to mohlo veľmi jednoducho upraviť, keby sa tá lehota, že sa nehlasuje hneď, ale až na druhý deň, dodržiavala.
Štvrtý bod z tohto okruhu je návrh zaviesť pripomienkové konanie k poslaneckým návrhom zákonov a zároveň predĺžiť lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch z dnešných 30 na 60 dní.
K vládnym návrhom zákonov, ak nie sú v skrátenom legislatívnom konaní, tak sa koná riadne pripomienkové konanie, keď sa môžu vyjadriť iné ministerstvá, iné štátne orgány, samospráva, mimovládne organizácie, profesné združenia, odbory, zamestnávatelia, cirkvi, verejnosť, jednotlivci, odborná verejnosť. Niečo podobné vo vzťahu k poslaneckým návrhom zákonov neexistuje, lebo poslanecké návrhy zákonov nejdú do pripomienkového konania.
A to pripomienkové konanie, opäť, má význam pre kvalitu schvaľovanej legislatívy, lebo jednak môže upozorniť na chyby, jednak sa tam môžu prejaviť rôzne legitímne názory a záujmy a predkladateľ, ktorým je ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, nie je povinné tým pripomienkam vyhovieť, ale malo by ich vyhodnotiť, malo by sa nimi zaoberať, malo by sa k nim vyjadriť, keď ich predkladá povinne pripomienkujúci subjekt alebo skupina aspoň 500 fyzických osôb, tak uskutočniť rozporové konanie. Je to, je to forma participácie, ktorá je dôležitá pre kvalitu legislatívneho procesu a pri poslaneckých návrhoch zákonov úplne chýba, resp. koná sa iba v takej náhradnej forme, že ak je poslanecký návrh postúpený do druhého čítania, tak dáva k nemu stanovisko vláda a návrh stanoviska ide do pripomienkového konania. Ale to nie je pripomienkové konanie k návrhu zákona, ale k návrhu stanoviska vlády, vyhodnocuje to vláda a k tým navrhovateľom sa to dostáva iba veľmi sprostredkovane.
Čiže navrhujeme, aby sa pripomienkové konanie konalo aj k poslaneckým návrhom zákonov vzhľadom na to, že poslanecké návrhy zákonov častokrát neprejdú prvým čítaním, tak navrhujeme, aby sa to pripomienkové konanie konalo až vo fáze druhého čítania, teda nie k tým, ktoré sú odstrelené už v prvom čítaní, čo sa teraz zväčša stáva opozičným návrhom zákonov, ale až k tým, ktoré reálne majú šancu na to, aby boli, boli schválené. Samozrejme, tým pádom ten proces by musel byť in a navrhujeme, aby podrobnejšie pravidlá boli upravené v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, ktoré uznesením schvaľuje Národná rada, podobne ako v legislatívnych pravidlách vlády sú podrobnejšie určené pravidlá pripomienkovania pri vládnych návrhoch zákonov. A s tým súvisí, s týmto bodom, samozrejme, aj otvorenie zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov, pretože dnes je tam z pripomienkového konania ustanovenie, že sú vylúčené, alebo nepodliehajú mu návrhy zákonov, ktoré podávajú poslanci alebo výbory, a toto sa navrhuje upraviť.
Posledný, piaty bod sa týka povinnosti predkladať spolu s návrhom zákonov okrem paragrafového znenia, dôvodovej správy, doložiek aj informatívne konsolidované znenie, ktoré dáva pomerne najlepší obraz o tom, čo tá navrhovaná zmena obsahuje, ako to bude vyzerať, ako bude zákon vyzerať po tom, čo bude schválený. Takáto povinnosť existuje opäť k vládnym návrhom zákonov už v súčasnosti. V zákone o tvorbe právnych predpisov k poslaneckým návrhom zákonov takáto povinnosť neexistuje.
Druhý okruh, ten je podstatne stručnejší a týka sa posilnenia kontrolnej funkcie parlamentu voči vláde a pri voľbe verejných funkcionárov. Ten obsahuje dva body. Prvý z tých bodov sa týka hodiny otázok, kde navrhujeme aby prvé dve otázky na premiéra boli žrebované z otázok, ktoré dávajú opoziční poslanci, čím reagujeme na neblahú prax, ktorú tu zažívame vždycky, keď vládne SMER, keď poslanci SMER-u hromadne kladú otázky svojmu premiérovi. Otázky sú veľmi zhodné, alebo dokonca úplne identické a kladú ich v takom množstve, že na otázky opozičných poslancov sa ani nedostane, pričom hodina otázok je nástroj, akým parlament kontroluje vládu. Hodina otázok nemá byť niečo, že vládni poslanci poškrabkajú po brušku svojich ministrov.
Hodina otázok má byť priestor pre to, aby sa poslanci, pokojne aj vládni, kriticky pýtali predstaviteľov vlády na aktuálne otázky. To je prístupom poslancov SMER-u prakticky znemožnené. Preto navrhujeme, aby prvé dve otázky na premiéra, kde je to najviac zneužívané, kládli, alebo že boli vyžrebované z otázok, ktoré položili opoziční poslanci. A zároveň navrhujeme, aby členovia vlády, ktorí sa nezúčastnia na hodine otázok, vopred informovali, že sa nezúčastnia a informovali aj o dôvodoch svojej neúčasti. Častokrát tu nesedí nastúpená celá vláda, ale je tu možno tretina členov vlády. A nie sú tu ani tí členovia vlády, ktorým boli položené otázky. Miesto nich potom prečíta tú odpoveď iný člen vlády a poslanec má možnosť položiť doplňujúcu otázku. Ale aký má význam položiť doplňujúcu otázku na ministerku kultúry, keď odpoveď prečítal minister financií? No žiadny. To keby bola písomne odovzdaná tá odpoveď, tak medzi tým nie je žiadny veľký rozdiel.
Druhý z týchto bodov, ktorý sa týkajú kontrolnej funkcie parlamentu, resp. voľby jej verejných funkcionárov, je návrh, aby sa verejná, teda verejné vypočutia konali pri všetkých voľbách verejných funkcionárov ktorých volí Národná rada, teda s výnimkou, samozrejme, funkcionárov Národnej rady, jej predseda, podpredsedovia Národnej rady a výborov, to je interná vec parlamentu. Ale dnes je takáto povinnosť zakotvená v rokovacom poriadku vo vzťahu k voľbe kandidátov na ústavných sudcov a k voľbe kandidáta na generálneho prokurátora. Ešte to bolo vo vzťahu k voľbe špeciálneho prokurátora, ale špeciálny prokurátor bol zrušený.
A v niektorých prípadoch osobitné zákony stanovujú, že sa má konať verejné vypočutie vo výboroch pred voľbou. Ale inde je to ponechané na rozhodnutie samotného výboru, ktorý môže povedať, že dobre, zavoláme si tých kandidátov, dobre, vypočujeme ich, bude to verejné, bude tomu predchádzať zverejnenie nejakých informácií. Ale nemala by to byť len dobrá vôľa, lebo vypočutie kandidátov na funkcie, o ktorých rozhoduje parlament, by mala byť samozrejmosť. Preto navrhujeme, aby sa povinne konalo verejné vypočutie vo výboroch takým spôsobom, ako sa koná vo vzťahu ku kandidátom na generálneho prokurátora alebo ku kandidátom na ústavných sudcov.
Posledný, tretí okruh, je to viacero parciálnych praktických návrhov. Máme tu ako predsedajúceho pána podpredsedu Danka, ktorý presadil zákaz používania obrazovej prezentácie v rozprave, čo, si myslím, že nebol rozumný návrh. Častokrát aj vládni poslanci alebo členovia vlády by chceli ukázať, že tu mám nejaký graf, alebo nejakú grafiku, alebo nejaký obrázok, ktorý ilustruje to, čo hovorím, a nemôžu to hovoriť, lebo je to zakázané zákonom o rokovacom poriadku. Samozrejme, môžme sa baviť o to, že či priniesť hromadu akože peňazí alebo nejaké figuríny je alebo nie je dôstojné parlamentu. Ale úplný zákaz používania obrazovej prezentácie je podľa mňa, nie je adekvátny, lebo ničomu neuškodí, keby som tu ja teraz miesto bieleho papiera ukázal nejaký graf, kde by bola štatistika, ako sa napríklad využíva obrazová prezentácia.
Navrhujeme ako ďalší z týchto bodov umožniť predsedajúcemu vystúpiť s faktickou poznámkou, lebo predsedajúci majú niekedy silné nutkanie zapojiť sa do rozpravy, a oni sa môžu zapojiť do rozpravy iba tak, že odovzdajú slovo niekomu inému, prihlásia sa a vystúpia v rozprave, ale im by možno stačila faktická poznámka. A oni buď si musia kusnúť do jazyka, alebo porušia rokovací poriadok a komentujú či už vystúpenie rečníka v rozprave, alebo dokonca reagujú na faktické poznámky iných poslancov a vyjadrujú sa k nim nie z hľadiska vedenia schôdze, z hľadiska procesu, z hľadiska toho, či sa dodržiava rokovací poriadok, ale čisto z hľadiska obsahového.
Čiže napríklad keby toto ustanovenie platilo a pán podpredseda Danko by chcel reagovať na... čo teraz hovorím, tak by sa normálne prihlásil s faktickou poznámkou a mohol by reagovať a bolo by to v súlade s rokovacím poriadkom.
A ďalší bod opäť súvisí s tou novelou, ktorú, ktorý, ktorú presadil pán dnešný podpredseda, vtedajší predseda Danko, ktorý hovorí teraz, ak poslanec chce predložiť pozmeňujúci návrh, tak najprv ho odôvodní, potom oznámi, že ide čítať pozmeňujúci návrh, a potom ho na záver prečíta, hoci je to také niekedy aj miestami nelogické, lebo dovtedy sa to robilo tak, že poslanec prečítal pozmeňujúci návrh a potom prečítal jeho odôvodnenie alebo vysvetlil, o čo tá zmena je. Dnes to nemôže urobiť. Napriek tomu to robia poslanci, robia to poslanci nielen opoziční, ktorí nehlasovali za tú zmenu, ale aj koaliční, ktorí si takú, takú zmenu, zmenu schválili, a je to porušovanie rokovacieho poriadku. Toto ustanovenie má význam iba v kontexte, že je obmedzený čas vystúpenia na 20 minút, resp. 10 minút, písomne prihlásený, ústne prihlásený, a aby nebolo cez čítanie odôvodnení naťahované vystúpenie, tak sa tam dal takýto spôsob čítania. Ale niekedy to vôbec nie je potrebné, niekedy ten pozmeňujúci návrh je na štyri minúty aj s odôvodnením a mohol by ho poslanec prečítať tak, ako, ako to cíti, ako sa mu to zdá prirodzenejšie z hľadiska logiky, vystúpenie, ale nemôže. Alebo vystupuje s pozmeňujúcim návrhom predkladateľ alebo spravodajca, ktorý nemajú obmedzené, obmedzený čas vystúpenia v rozprave, takže je úplne jedno, či to, či to čítajú je nakoniec, alebo to čítajú v priebehu vystúpenia.
Takže navrhujeme, aby táto nelogická úprava bola zmenená a aby v prípade, že ten poslanec buď nie je obmedzený na, na z hľadiska času rozpravy, alebo to dokáže v rámci toho vyhradeného času 20 minút alebo 10 minút, aby to mohol prečítať aj počas a, samozrejme, ak uplynie ten čas, a teda pokiaľ sa nerozhodne Národná rada zrušiť obmedzenia, tak, tak, aby po uplynutí času, samozrejme, mohol iba prečítať paragrafové znenie pozmeňujúceho návrhu.
A potom už, to už iba prebehnem, navrhujeme znížiť počet poslancov, ktorí môžu predložiť pozmeňujúci návrh v pléne z pätnásť na osem. Osem je minimálny počet pre vytvorenie poslaneckého klubu.
Domnievame sa, že ak je osem dostatočný počet na to, aby mohol vzniknúť samostatný poslanecký klub, odvíja sa to od tých piatich percent a pre vstup do Národnej rady, tak malo by to byť dostatočné aj na predkladanie pozmeňujúcich návrhov.
Technická vec. Navrhujeme vypustiť hlasovanie o pridelení návrhu zákona výborom. To je také častokrát... Častokrát? Skoro vždy formálne, že keď príde návrh zákona do parlamentu, tak, tak predseda Národnej rady určí alebo navrhne, ktorým výborom bude zákon pridelený, kto, ktorý výbor bude gestorský a v akej lehote ho majú prerokovať. Poslanci, samozrejme, to môžu navrhnúť, navrhnúť to doplniť alebo zmeniť, obvykle to nerobia a potom sa teda hlasuje o postúpení návrhu zákona do druhého čítania, keď sa schváli, tak sa hlasuje o pridelení návrhu zákona výborom a pridelení návrhu zákona gestor... určení gestorského výboru a lehoty na prerokovanie.
Na tomto hlasovaní je zaujímavé to, že bez ohľadu na to, ako to hlasovanie dopadne, tak sa postupuje podľa návrhu predsedu Národnej rady, pretože buď ten návrh je schválený, alebo keď ten návrh nie je schválený, tak v zákone o rokovacom poriadku je ustanovenie, že ak nebol návrh schválený, postupuje sa podľa návrhu predsedu Národnej rady.
Čiže je to zbytočné, a ak má zmysel o niečom hlasovať, tak má zmysel hlasovať v prípade, že poslanec navrhne nejakú inú, inú úpravu, resp. iné pridelenie, navrhne to doplniť ďalšiemu výboru, navrhne odobrať to niektorému výboru, navrhne nejakú inú lehotu, ako navrhol predseda Národnej rady. Ak to nikto nespraví, tak je to zbytočné a potom stačí, keď sa bude postupovať podľa návrhu predsedu Národnej rady.
A úplne posledný bod je, že navrhujeme, aby poslancom bola podpora, poskytovaná podpora v oblasti informačnej bezpečnosti a ochrany pred vyhrážaním a kybernetickým obťažovaním v súvislosti s výkonom ich funkcie a v súvislosti s politickou či inou verejnou aktivitou a aby tú podporu poskytovala Kancelária Národnej rady. Takýto návrh sme predložili s pani poslankyňou Kolíkovou, keď sa schvaľoval lex atentát, ako, ako pozmeňujúci návrh, ale, samozrejme, že nebol schválený, tak dávame to v rámci tohto návrhu zákona.
A na záver by som chcel povedať už iba dve veci. Jednak väčšina týchto vecí nie sú nové veci, väčšina týchto návrhov pochádzajú z návrhov, ktoré boli poslaneckým klubom SaS v predchádzajúcom volebnom období predložené predsedovi ústavnoprávneho výboru Milanovi Vetrákovi, ktorý mal ambíciu zmeniť rokovací poriadok a nájsť na tom čo najširšiu zhodu, teda vyzval všetky poslanecké kluby, aby mu doručili návrhy, my sme mu tie návrhy doručili, väčšina z nich prinajmenšom vo forme téz bola obsiahnutá v tom, čo sme mu doručili, žiaľ, nestalo sa s tým nakoniec, nakoniec nič a žiadna zmena rokovacieho poriadku, na ktorej by bola zhoda, sa, sa nepripravila. A viaceré z týchto návrhov, opäť asi väčšinu, nie úplne všetky, sme už predkladali v minulosti ako, ako menšie návrhy noviel zákona o rokovacom poriadku.
Druhá vec na záver, nemám ilúziu, ako dopadne hlasovanie o tomto, tomto návrhu zákona. Považovali sme však za potrebné dať na stôl našu predstavu o tom, ako by sa zákon o rokovacom poriadku mohol a mal zmeniť. Jednak zrejme vznikne, tak sa hovorí, nejaká pracovná skupina, ktorá by mala pripraviť jednak etický kódex, ktorý je už obsiahnutý v zákone o rokovacom poriadku, ale aj pripraviť zmenu zákona o rokovacom poriadku, tak tuto je naša predstava.
A opäť, nemám veľké ilúzie, koľko z týchto, z týchto bodov napríklad na sťažené využívanie a zneužívanie skráteného legislatívneho konania má šancu, aby sa dostala, dostalo do nejakého spoločného návrhu, ale myslím si, že tak prinajmenšom v rámci opozície je dobré, aby sme si povedali, že čo meniť a čo nemeniť, lebo raz tu bude možno iná parlamentná väčšina a bude tu parlamentná väčšina, ktorá bude mať záujem skvalitniť a zlepšiť predvídateľnosť legislatívneho procesu alebo podporiť a posilniť kontrolnú funkciu parlamentu voči, voči vláde, a bude dobré, keď taký návrh bude nielen pripravený, ale aj prediskutovaný, hoci nejaká veľká diskusia, ako vyzerám, vidím, s výnimkou pána poslanca Pročka, ktorý sa hlási s faktickou, k tomuto návrhu asi nebude.
Ďakujem. (Potlesk.)

Milý kolega Ondrej Dostál, absolútne chápeš, prečo sa tu nikto nehlásil. To je skvelé, čo si tu povedal. Je to výborné pre rokovanie tu v parlamente, absolútne fantastické. Ale aj ty si tu bol minule, ty si bol ešte predtým, predtým, takže vieš, čo sa tu deje.
Ja poviem na svojom príklade. Ja keď vidím, že napríklad Andrej Danko niečo povie, tak poviem, že to je zlé, a Andrej Danko mi zakričí, že dali ste si už tabletku? Kto kontroluje tých, čo kontrolujú? Kto vykáže zo sály Andreja Danka, ktorý mi povedal, že aby som si dal tabletku? Jak toto môže povedať predsedajúci? Ja som nepovedal, ja som ho nijako neurazil.
A ty sám dobre vieš, Ondrej, že tu sa dejú tie veci. To dnes zase príklad. Pán Andrej Danko, ja som sa ho spýtal, čo je na tomto tu (rečník si odhrnul sako, postavil sa a vypol hruď s nápisom na tričku) politická reklama? Hovorím: „Prečo to robíte?“ Povedal mi: „Ja môžem. Ja môžem.“ Čiže toto je, toto je ten dôvod.
Akokoľvek ty predložíš skvelý návrh a ako ťa ja poznám, tak si ho naozaj precízne spracoval, Ondrej, takže akýkoľvek ty predložíš skvelý návrh, aj si sám povedal, že to neprejde, lebo jednoducho oni to tu valcujú, aj tu v sále. Vaľová, tá ide vkuse, tá je, tá vykrikuje vkuse. Ani jeden jedinýkrát ju neupozornili. Ani jeden. A na tej druhej strane je ich plno tam. Podmanický, tuná prítomný pán tiež poslanec HLAS-u, ten tiež, ten si ide, ten vykrikuje, ale nikto ich neupozorní. Čiže vieš, to je tak – oni môžu. Oni môžu. Ty keď niečo urobíš, absolútne hneď ťa kritizujú.
Čiže skvelý návrh, Ondrej, ja budem za to hlasovať, ale myslím, že koalícia si pôjde svoje, veď oni môžu.

Pán poslanec Pročko, áno, sú veci, ktoré sú vecou politickej kultúry, ktoré, nech napíšeme čokoľvek do zákona, nech napíšeme čokoľvek dokonca do ústavy, sa ťažko zmenia, asi to chce, asi to chce čas, ale to neznamená, že keď sa, keď sa porušuje zákon o rokovacom poriadku, že máme rezignovať na to, že je to tak, lebo však majú väčšinu, tak je potrebné na to upozorňovať. Keď vieme navrhnúť nejaké zmeny v zákone o rokovacom poriadku alebo trebárs aj v ústave, ktoré by to sťažili alebo obmedzili, tak máme povinnosť sa o to pokúsiť.
A rovnako keď sú v zákone o rokovacom poriadku, ktorý sa síce týka primárne toho, ako my tu postupujeme v Národnej rade, ale má v konečnom dôsledku veľký vplyv aj na kvalitu toho, čo schvaľujeme, tak je potrebné sa o to aspoň pokúsiť, je potrebné o tom aspoň diskutovať.

Ďakujem za slovo.
Ja nebudem hovoriť dlho, ale ja si myslím, že tie vizuálne pomôcky patria v primeranej miere do Národnej rady. Jednak vy ste hovorili ako predkladateľ o tom, že by bolo niekedy lepšie prenesenie tej myšlienky rozprávajúceho využiť nejaký graf alebo tabuľku, a potom ste dali takú otázku, že, to už je na zváženie, že či napríklad vysypanie tých peňazí, ktoré sa tu v minulosti udialo, tej imitácie peňazí, že či je namieste.
Tak ja som vtedy nebol síce poslanec Národnej rady, ale pamätám si veľmi dobre tento obraz z tohto pléna, pretože išlo vtedy o prípad pána Bašternáka, ktorý kupoval, myslím, sedem, sedem alebo osem, opravte ma, ak to viete presnejšie, bytov v rezidencii Five Stars Rezidence a zaplatil za ne 12 mil. eur v keši. To bola vtedy téza pána vtedy ministra Kaliňáka, ktorý obhajoval tento prípad, a pointa bola na tom tá, že pán Bašternák si vypýtal vratku dva milióny eur DPH, ktorá mu bola hneď daná späť, a prevalila sa táto kauza vďaka aj tomu, že bola jasne názorne ukázané, o aký nezmysel ide. Myslím, že vtedy to bolo 24 tašiek, ktoré sa sem priniesli, v každej bolo 500-tisíc, dokopy to malo 120 kíl, 120 kíl by musel pán Bašternák priniesť niekde v hotovosti, ak by chcel obhájiť, teda a kto ešte teda verí tomu, že toto bola pravda. Už asi nikto. Zvlášť po tom, čo sa ukázalo, že pán Bašternák je naozaj daňový podvodník a robil podvody na vratkách z DPH.
Takže ten príklad bol veľmi, veľmi namieste, veľmi jasne ľuďom ukázal, aká nezmyselnosť to je, tvrdiť, že niekto 12 mil. v keši zaplatil. To je tá slávna doba kešu. Z tohto názorného príkladu sa zaužíval aj tento pojem a pamätáme si dobre tie kauzy, ktoré na základe toho potom sa ďalej prevaľovali a boli zrozumiteľnejšie vďaka takýmto vyobrazeniam, takže ja si myslím, že aj dnes v pléne majú miesto takéto pomôcky, napríklad jedna z nich, ktorá robí balíček na konsolidáciu (rečník si rukami odhrnul sako a vypol hruď s nápisom na tričku), a teda ktorá robí reklamu balíčku na konsolidáciu, ktorý je vlastne balíčkom ožobračovania ľudí. Vláda nešetrí na sebe a treba to ľuďom povedať, že namiesto toho, aby vláda utiahla opasky sebe, tak si zvýšila platy, a opačne, preniesla to do vyšších daní a chce, aby vyššie platy zaplatili ľudia.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, dámy, páni, téma, ktorú dnes aj spolu s kolegyňou Jankou Bittó Cigánikovou predkladám, je zážitok, ktorý sme zažili na zasadaní Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo, na ktoré prišiel náš poslanecký kolega, splnomocnenec vlády pre prešetrovanie pandémie, doktor medicíny Peter Kotlár hovoriť, ako toto vyšetrovanie pokračuje. Tento výbor sa skončil predčasne, pán predseda Baláž ho predčasne ukončil, snáď ešte budeme pokračovať v rokovaní tohto výboru, nič menej na zasadaní tohto výboru tie posledné slová, ktoré zazneli z úst pána splnomocnenca Kotlára, boli, že na Slovensku pandémia nebola.
Návrh tohto uznesenia, o ktorom by som chcel, aby sme sa rozprávali a dištancovali od tohto výroku pána Kotlára, je podčiarknutý práve týmito slovami.
Prosím vás pekne, na Slovensku zomrelo viac ako 20-tisíc ľudí na covid. Je to pľuvanec do tváre všetkým ľuďom, ktorí stratili svojich príbuzných, svojich kolegov, svojich rodičov, starých rodičov alebo deti, a myslím si, že ako snemovňa by sme sa mali tomuto postaviť tvárou a vyslať signál aj zdravotníkom, lekárom, sestrám, záchranárom, ktorí v prvej línii počas pandémie, ktorá tu bola a preukázateľne zabila toľko ľudí, ako býva v stredne veľkom okresnom meste, a títo ľudia potrebujú počuť, títo zdravotníci potrebujú počuť, že majú podporu vo vedení tejto krajiny, majú podporu vo vláde, v poslancoch a že ich boj, ktorý robili v tej prvej línii nebol márny a nebol zbytočný. Pamätáte si, že sme im ešte tlieskali na balkónoch svojho času? To bolo tak na začiatku tej pandémie. A potom im povieme, že pandémia nebola. Bol by som rád, keby sme sa o tejto téme chvíľku rozprávali, takže toľko na úvod k tomu uzneseniu.
Pevne verím, že diskusia v rozprave, budeme možno počuť aj viac názorov a viac pohľadov. Zatiaľ ďakujem.

V zmysle § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku predkladám informáciu Výboru Národnej Slovenskej republiky pre zdravotníctvo o výsledku prerokovania návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša Szalaya a Jany Bittó Cigánikovej na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k odsúdeniu výrokov splnomocnenca vlády pre prevenciu procesu riadenia a manažovania zdrojov počas pandémie COVID-19 Petra Kotlára, je to tlač 372.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím pridelil predložený návrh na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a súčasne ho určil ako gestorský výbor.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo prerokoval predložený návrh poslancov dňa 10. júna 2024. Výbor neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia odporučiť Národnej rade Slovenskej republiky schváliť návrh poslancov Národnej rady, predmetný návrh poslancov Národnej rady nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru.
Predseda výboru ma určil za spravodajcu, aby som na schôdzi informoval o výsledku rokovania výboru a navrhol Národnej rade Slovenskej republiky ďalší postup v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku.
Pán predseda, skončil som, môžte otvoriť rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Tak dovolím si trošku viac rozviesť tému, ktorú som, ktorú som načal.
V apríli 2020 som sa stal riaditeľom odboru zdravotníctva Bratislavského samosprávneho kraja a ako lekár Bratislavského samosprávneho kraja som bol hodený priamo do bazéna, v ktorom som musel plávať, do bazéna, ktorý sa volal pandémia. Zo dňa na deň sme museli distribuovať ochranné pomôcky zo štátnych hmotných rezerv, tie štátne hmotné rezervy boli v desivom stave, tých pomôcok bolo málo.
Pamätám si, že sme pre jednotlivé ambulancie vyčlenili štyri – slovom štyri – páry gumených rukavíc. To bolo to, čo bolo v Štátnych hmotných rezervách. A boli tam dva – slovom dva – respirátory. A čelili sme zatvoreným ambulanciám, vystrašeným obyvateľom. Pandémia, ktorá nebola, viedla k zatvoreniu škôl, k veľkému úmrtiu klientov Domova sociálnych služieb v Pezinku. Vtedy v DSS-ke v Pezinku, možno si to pamätáte, apríl a máj 2020, v tej DSS-ke v Pezinku zomrelo viac ako 30 ľudí. Covid sa dostal do prvej veľkej DSS-ky a šíril sa tam ako stepný požiar. Zomrelo viac ako 30 ľudí. Bol to najväčší počet úmrtí na covid, ktorý sme mali v tej prvej vlne. Vtedy to dokonca aj vyšetrovala kriminálka. Prišla kriminálka do DSS-ky v Pezinku a zobrala si zdravotnú dokumentáciu pacientov, či náhodou lekári niečo nezanedbali, že muselo zomrieť 30 ľudí. Fast forward, posuňme sa o dva roky ďalej, mali sme za sebou viac ako 20-tisíc mŕtvych, to už kriminálka nevyšetrovala, to už sme vedeli, že sme až po uši v tej, v tej pandémii.
Zažil som plošné testovanie. Pán spravodajca bol vtedy ministrom zdravotníctva, Marek, pamätáš si, čo to bola za akcia. Môžme debatovať o tom, či to bolo úspešné, alebo neúspešné, či to bolo potrebné, alebo nepotrebné, ale také obrovské zomknutie sa ľudí v tejto krajine som fakt dávno nevidel. Armáda, zdravotníci, občania. A potom niekto príde a povie, že ha-ha-ha, to nebolo obyčajné plošné testovanie, to bol zákerný ťah, počas ktorého vás lietadlá práškovali, aby vám zmenili váš názor a vaše myslenie. Toto povedal pán Kotlár. Toto si nevymýšľam ja, toto som neprečítal na nejakom hoaxovom serveri, toto hovorí náš kolega Peter Kotlár, splnomocnenec vlády pre prešetrovanie pandémie, že nás tu práškujú, že sú tu chemtrailsy a že máte dávať na podobločnicu misku s octom, aby ste rozpustili tie oblaky chemikálií, ktorými nás niekto práškuje. Fuj.
A potom prišlo očkovanie. Opäť to bolo ešte za ministrovania pána ministra Krajčího, v posledný januárový týždeň 2021 sme mali webexový rozhovor, všetci župani s ministrom, že či by sme boli pripravení a schopní zorganizovať očkovanie proti covidu, pretože treba zaočkovať populáciu, a na to jednoducho kapacita, existujúca kapacita zdravotníckych zariadení nestačí. Sme pripravení ako župy podporiť takéto masívne a masové očkovanie? A všetky kraje povedali – áno, konečne, dajte nám tu kompetenciu, za prvý rok manažovania pandémie sme ukázali, že vieme na župách a na samosprávach lepšie riadiť takéto krízové situácie, ako to dokáže akýkoľvek odbor krízového riadenia v štáte. Tak ako fantasticky zlyhalo ministerstvo vnútra s celým svojím krízovým riadením, tak, tak fantasticky podržali túto krajinu práve samosprávy. A za dva týždne, dámy a páni, za dva týždne sme vybudovali najväčšie očkovacie centrum v republike. Z nuly na sto za dva týždne so všetkým, s papiermi, zmluvami, dohodami, personálom, sa nám to podarilo. Nehovorím len o svojich zásluhách, hovorím o zásluhách svojich kolegov, bez ktorých by sme to, ten štadión v Bratislave nepostavili, a som hlboko presvedčený, že veľa z vás na tom štadióne bolo sa dať zaočkovať. A videli ste, že môže fungovať aj moderné zdravotníctvo 21. storočia, že to nemusí byť smutné, tak ako to vidíte dneska na Kramároch alebo v Ružinove, alebo na Mickiewiczovej, a že to môže byť naozaj svieže, plynulé, pohodlné a civilizované, teda dôstojné. V najlepších chvíľach sme očkovali 5-tisíc ľudí denne. Aj vďaka tomu bola Bratislava zaočkovaná na vyše 80 %, aj vďaka tomu, keď som to počítal, aká je úspešnosť očkovania, o koľko, koľkým úmrtiam sme zabránili, aj vďaka tomu nezomrelo niekoľko tisíc ľudí na covid. Zorganizovali sme aj očkovanie v domovoch sociálnych služieb, zorganizovali sme očkovanie priamo v domácnostiach u nevládnych alebo ťažko mobilných pacientov. Sám som chodil do tých domácností, sám som chodil do tých DSS-iek, aj na tom štadióne som spolupracoval s ostatnými kolegami pri tom očkovaní.
Toto všetko sme robili preto, aby sme znížili, zmiernili dopady pandémie. Napriek tomu sa to úplne na celom Slovensku nepodarilo, pretože existovali ľudia, ktorí toto spochybňovali a do dnešného dňa spochybňujú, ktorí spochybňovali efektívnosť očkovania, ktorí spochybňovali efektívnosť protipandemických opatrení, ktorí sa vysmievali týmto opatreniam, ktorí sa vysmievali očkovaniu, a vo výsledku mnoho ľudí zomrelo práve preto, že naletelo týmto šíriteľom dezinformácií.
Dnes v septembri 2024 sa k nám dostáva ďalšia vlna covidu, už neviem koľká, desiata-pätnásta, stále nevieme dobre očkovať, pretože tým, že sa skončila mimoriadna situácia vlani v septembri, tak sa zastavila distribúcia vakcín do súkromných ambulancií a neštátnych nemocníc a dnes po roku sa stále pacienti, ktorí chcú byť zaočkovaní a dobrovoľne zaočkovaní bez toho, že by im to niekto kázal, na základe svojho vlastného rozhodnutia, sa nevedia k tomu očkovaniu dostať. Určite sa aj medzi vami, v tejto snemovni nájdu ľudia, ktorí by sa dali proti covidu zaočkovať na ten najnovší variant, ale je veľmi ťažké sa k tomu očkovaniu dostať. Dnes sa uskutočňuje prakticky výhradne v štátnych nemocniciach, a nie každý to má do štátnej nemocnice blízko. Ak bývate v Snine, alebo rovno v Novej Sedlici, do najbližšej štátnej nemocnice, ktorá je v Prešove, to máte dve hodiny jazdy autom. Ak ste nevládny pacient, ktorý leží doma alebo leží v domove sociálnych služieb, tá vakcína sa nemá ako k vám dostať. A to sú tí pacienti, ktorí to očkovanie potrebujú najviac.
Čo sme za ten rok urobili, odkedy sme zrušili mimoriadnu situáciu s očkovaním proti covidu? Nič. Od 1. októbra by údajne malo zopár lekárov dostať zmluvy na covidové očkovanie, ale nie veľa. V Českej republike očkujú všeobecní lekári úplne bežne, u nás sme to za rok nevyriešili. Čo nám skôr hrozí, je záver... Vítam pána poslanca, že už prišiel aj medzi nás, pána Kotlára. ... bude záver, že očkovanie mRNA vakcínou je génová terapia a mala by byť zakázaná. To znamená, kto sa ešte chce dať zaočkovať, tak nech uteká do tej štátnej nemocnice skôr, než to pán kolega Kotlár zakáže. A toto ja považujem za absolútne škandalózne.
Opakujem svoje slová z úvodného slova – považujem to za pľuvanec do tváre všetkým ľuďom, ktorí stáli v prvej línii v boji s pandémiou, ktorá bola. A nebudeme sa tu hrať na slovíčka, definícií, že koľko presne musí byť prípadov na to, aby sme ich vyhlásili za pandémiu, pretože také číslo nejestvuje, ale to vedia, samozrejme, epidemiológovia a ortopédi to vedieť nemusia.
A považujem to teda za škandalózne a považujem za dôležité, naozaj dôležité dámy a páni, aby ste sa vy postavili a verejne vyjadrili svoj názor pre verejnosťou, že takýmto spôsobom zosmiešňovať pandémiu, zosmiešňovať obete pandémie a zosmiešňovať ľudí, ktorí proti nej bojovali je neprípustné. Prosím vás o to, aby ste podporili toto uznesenie, ktorým sa dištancujeme od výrokov pána kolegu Kotlára, že pandémia nebola.
Ďakujem.

Pán poslanec Baláž.