Takže ďakujem pekne za slovo.
A naše pohľady na váš postoj, a tak trochu aj z praxe, ktorú som mohol zažiť v Európskom parlamente, kde sme takéto otázky preberali niekoľkokrát. A zažil som veľa bučania, vykrikovania a presne toho všetkého neslušného správania len pre moje názory. Takže keď to vznešené heslo Európskej únie: „We are united in Diversity,“ zaznelo, sme spojení v rozmanitosti, tak som sa spýtal: „Where is my Diversity, please?“ Prečo teda nerešpektujete tú moju rozmanitosť, pretože mám iné názory a chceme vykonávať aj inú prax. Chceme sa na zásadné otázky života pozerať iným spôsobom ako vy.
Ja tiež ďakujem, že si, Rasťo, podal tento návrh, aby Národná rada prijala uznesenie, že sa vyjadrujeme proti tomu, aby ako členský štát sme súhlasili so zavedením tzv. práva na potrat do Charty základných ľudských práv Európskej únie, pretože je to v rozpore s viacerými otázkami, na ktoré sa musíme ako ľudia, ktorí ctia život, ktorí radi pomáhajú ľuďom, ktorí život chcú prinášať na túto zem, a predovšetkým sú to tehotné ženy, že je to v rozpore s tým, aké práva sme si zaviedli do našich pravidiel Európskej únie.
Takže určite je znepokojujúca takáto obava, pretože právo na umelé ukončenie tehotenstva, právo na potrat tam jednoducho nepatrí, lebo neexistuje. Neexistuje právo na zabíjanie detí. Neexistuje, aby sme si ho udelili legálne, aby sme ho zlegálnili, aby sme vytvorili, že bude správne, keď existuje. A je to výrazná odchýlka od princípov rešpektovania života – jedna vec – a subsidiarity členských štátov Európskej únie a to je základ spoločného európskeho projektu. Ale európski poslanci sa vyhli tejto otázke v skutočnosti, pretože za zo 720 hlasovalo 336 poslancov, 163 bolo proti, 39 sa zdržalo a 167 nehlasovalo, priatelia. Prečo? Ja som zažil, pred chvíľou som vám to povedal, som zažil ten tlak, aby sa nevyjadrovali ľudia s takými názormi, ktoré reprezentujem aj ja. A tiež som to povedal v pléne Európskeho parlamentu, že reprezentujem názory desiatky tisícov a stoviek tisícov ľudí v Európe alebo v členských štátoch Európskej únie, ktorí sa na to pozerajú presne spôsobom, akým ja za ne vystupujem. Ale 167 ľudí je dostatočne zastrašených na to v Európskom parlamente, aby sa nevyjadrili, 39 sa zdržalo.
Takže v čom zlyhal Európsky parlament? Zlyhal v ochrane základného práva na život. Veď to tak máme definované v ohromných a dôležitých dokumentoch, ktoré sme medzinárodne vydali a uznali, a už nie pred pár rokmi, ale dávno. Takéto výrazy máme, je to Listina základných práv a slobôd, ale aj Ústava Slovenskej republiky, ľudský život hodný ochrany už pred narodením – a o túto ochranu nám ide. Ale ide to ďalej, pretože my rozumieme, že naša protistrana názorová zdôrazňuje právo ženy rozhodnúť o tom, že chce prerušiť to tehotenstvo, ukončiť ho, takže toto je otázka aj filozofická pohľadu na to, ako pristupujeme k životu. Lenže urobila sa z toho – a my tomu nie sme radi – radikálna téma.
A naozaj je znepokojujúce, že boj týchto dvoch názorov vôbec nie je niečo, čo sa nejako rozoberá, premýšľa, hľadajú sa cesty, ale hľadá sa boj, vytlačenie jednej skupiny druhou. A Európsky parlament akoby uprednostnil radikalizované politické agendy v tejto veci pred základnými právami, ktoré tvoria základ našich hodnôt. Fakticky stavajú ženu proti dieťaťu, dieťa proti žene. Prečo nehovoríme radikálnym, alebo teda zásadným, alebo zanieteným spôsobom?
Ja som takúto debatu nezažil o tom, ako budeme pomáhať organizáciám, ktoré dobrovoľne pomáhajú ženám, ktoré sú v ťažkom, v ťažkej núdzi v tehotenstve, v zlých životných situáciách, preto sa rozhodujú pre odstránenie dieťaťa. Prečo také debaty nie sú? Prečo nepočujeme, ako čo najlepšie budeme pomáhať? Tento parlament odmietol viacero snáh o pozmenenie toho radikálneho, super liberálneho a ohromne, jak to povedať, voľného zákona o potrate na Slovensku, o umelom prerušení tehotenstva. A tento parlament odmietol tento zákon zmeniť, niekoľkokrát, a dokonca keď v minulom volebnom období kolegyňa Záborská podala takmer light version, sa dá povedať, zákony, ktoré sa ani netýkali potratového zákona, len niekoľkých zákonov v oblasti sociálnej a zdravotnej, aby sme pomohli tehotným ženám, tak ani len na to nechcel tento parlament povedať áno. A je to hanba, si myslím. To sa tu malo schváliť!
Takže takýmto spôsobom európski poslanci, a tí ktorí sa tam zdržali a nedokázali sa ani priznať s chorým názorom. Mne to vadí na Európskom parlamente. Toho tam bolo veľakrát. A keď som k svojim názorom priznával, tak na mňa vykrikovali, nazývali ma fanatikom a spiatočníkom a povzdychávali nado mnou, že moje názory sa ani teda zmeniť nedajú. No, super teda! Tak nebudeme diskutovať o tých mojich názoroch alebo názoroch všetkých nás, ktorí ich takto podávame? Prečo? Myslím si, že európski poslanci takýmto spôsobom podnietili ďalší vážny globálny problém, a to je kultúrna vojna medzi životnými štýlmi a hodnotami, ktoré prinášame. Veď poďme diskutovať o tom ako ochraňovať život.
Veď koľko sme zažili podpory pre tzv. pro-choice organizácie. No veď tieto organizácie dostávajú státisíce prostriedkov – a kľudne budem hovoriť o miliónoch, nemám teraz presné čísla – dostávajú obrovské peniaze na to, aby podporovali potraty nielen vo svojich členských štátoch, ale ešte aj v iných krajinách za hranicami Európy. Prečo nedostávajú rovnaké prostriedky teda – len pre princíp rovnosti – aj organizácie, ktoré chcú pomáhať ženám, ktoré si deti zachovať, alebo teda mať chcú, že by im poskytli, napríklad párom, ktoré majú problémy, lebo k dobrému vychovaniu dieťaťa, porodeniu treba dobrú rodinu, nejaké základné zabezpečenie. No tak prečo nie sú organizácie podporované, ktoré takýmto ľuďom chcú pomáhať? Ja som to ešte nepočul. Ale poznám takých tu na Slovensku, môžem menovať, napríklad Fórum života, jedna taká organizácia strešná, ktorá to robí veľmi rada a do obrovskej miery sú to ľudia obetujúci sa, pomáhajú z vlastných prostriedkov a dostávajú minimálne podpory z takýchto a podobných grantov.
Jako je možné, že na pre organizácie, ktoré podporujú zabíjanie detí, odstraňovanie detí, a všetko to nazývajú humánnymi spôsobmi, tie dostávajú státisíce a milióny. Tomuto nerozumiem. Ani v Európskej únii, ani v jednotlivých štátoch.
Takže je tu nejaká skupina poslancov, ktorá vypracovala tento návrh v Európskom parlamente na zrejme podnet Francúzov, ktoré je teda v prospech potratov, ale zabudli na starostlivosť o ženy, ktoré sú v ťažkostiach, a fakticky robia z toho, že žena má z toho traumatický zážitok, pretože pre žiadnu to, ja som nepočul ženu, ktorá by to chválila.
Na počiatku po nejakom umelom ukončení tehotenstva možno príde nejaká úľava, nejaký pocit vyriešenia životných problémov, ale následne nastúpi obrovské trápenie. Veď je to fakt, je to medicínsky fakt, ktorý je preukázaný, že takéto ženy sa trápia, že to nezvládajú v živote, že sa to pretaví do množstva iných problémov, a ľutujú, že svoje deti odstránili. A tu na Slovensku podobné organizácie ako Fórum života hovoria o tom, majú s tým 25 rokov skúseností, že takýmto ženám je treba pomôcť, pretože také právo na potrat alebo povzbudzovanie k potratom má na ich životy traumatizujúci účinok hlavne po psychickej stránke. Potrebujeme mať potom choré a rozhárané ženy? Potrebujeme mať také, ktoré si to kompenzujú iným spôsobom v živote? Nie, nepotrebujeme.
Prečo neexistuje pomoc pre organizácie, ktoré chcú pomáhať ženám? Takže nie je možné nájsť dosť argumentov na to, prečo je dobré ukončovať život vlastného dieťaťa, ale našli by sme veľa argumentov na to, prečo by sa mali zmeniť politiky jednotlivých štátov alebo aj Európskej únie priamo, aby sme pomáhali ľuďom, ktorí, ktorí, a rodinám, ženám, ženám, ktoré prežili rôzne ťažké veci, že sa dostali do stavu, kedy sú tehotné a nechcene tehotné. Tak prečo by sme im nemali pomáhať a vymyslieť takéto politiky a urobiť to?
Takže nedá sa legálne vytvoriť právo a uzákoniť si ho, ospravedlniť si svedomie, ani keď nájdeme iné termíny pre deti, dieťa, ktoré je v tele matky, to je vraj telo ženy alebo je to len zhluk buniek, alebo to je embryo, alebo čokoľvek tam dáme, neospravedlní to a neprinesie to upokojenie. Ani keď to zakotvíme ako právo do... priam do charty keby sme to strčili, tak už to bude len prílepok, tak z toho nesnímeme tie negatívne následky interrupcie. Ale ja rozumiem, ja som počul od aktivistov, ľudí, ktorí sú teda „pro“ a „choice“ ja hovorím aj „pro-death“, pre tú smrť, že to je pomoc ženám. No veď na to odpovedám. My tú pomoc chceme zmeniť na reálnu pomoc ženám a na to, aby sme tie deti skutočne priviedli na svet.
Pani Jurík, povedali ste jeden ten argument, na ktorom už dlho sa musím usmiať a pokrútiť hlavou, že je nepravdivý a nereálny. „Ženy nechajte“ – vy ste tu povedali (reakcia z pléna), ale veď to už povedalo tu viacero žien v tejto sále –, „rozhodovať o svojich telách.“
Vážené, naša odpoveď je naozaj taká, že nie je to tvoje telo, nie je to telo ženy. Je to telo dieťaťa. A druhý je dôležitý argument, je to aj muž, ktorý rozhoduje o dieťati, z ktorého biologického materiálu toto dieťa rastie, a mne je toto ohromne prekvapujúce, že nikdy som toto ešte od žien nepočul, vždy som len počul – to je moje telo, dajte mi pokoj, dajte mi pokoj.
Tak za prvé, aby vzniklo to dieťa, na to treba dvoch a ich dvoch genetický materiál a ich dvoch slobodnú vôľu, ak nie je, tak potom sa pýtam, akým spôsobom k tomu dochádza. Jeden je taký, že zo intimity a sexuality robíme zábavu, a preto musíme potom mať dostatok veľa antikoncepcie alebo prostriedkov, ktoré neskorej ten plod vyženú z tela, pretože je nepotrebný a nechceme ho. Tak nad tým musím povedať, že pristupovať k životu zodpovednejšie, zdravšie a etickejšie je potrebné. A k tomu už musíme viesť mládež a deti, aby sme ich viedli k dobrému rodičovstvu alebo k výchove k rodičovstvu a k zodpovednému postoju k životu.
Ale je to aj právo muža, pretože je tam jeho biologický materiál a muži sú celkovo vytláčaní z tohto procesu, že oni absolútne nemôžu sa vyjadrovať k tomu, či to dieťa bude živé, alebo nebude živé.
Druhá časť protiargumentu je, ak žena zabije to dieťa, ktoré nazýva zhlukom buniek alebo nejakým embryom, tak ak je to jej telo, potom by mala zomrieť tá žena. Je to jej telo. Tak keď ju zabila, tak prečo nezomrela, sa pýtam. Ale keď zabije len niečo v sebe, tak potom nech nehovorí o svojom tele. Nie je to jej telo, potom by musela zomrieť aj sama, takže zomiera plod a to je iné telo. A, samozrejme, vieme a vedci nám preukázali, že každý počatý človek má jedinečnú DNA, ktorá sa už nikdy v histórii nezopakuje.
Poďme k Charte základných ľudských práv. Ona nemôže zahŕňať práva, ktoré nie sú všeobecne uznané a ktoré vytvárajú rozpory. Ak v nej máme základné právo na život, každý človek ho má, prečo polka sveta, veľká Európa vysvetľuje, že vlastne ten nenarodený človek to právo nemá. Viete, že v niektorých štátoch Európskej únie, keď zomrie tehotná žena, napríklad pri autonehode, to dieťa je dedič, to dieťa je dedič ešte aj vtedy, keď zomrie, tak sa jeho majetok delí medzi nezosnulých živých príbuzných. Ako je to možné? Sa pomýlili tí zákonodarci? Len poukazujem na tie rozpory, ktoré tu máme v Európskej únii, pretože predsa len existuje pár zákonodarcov v Európskej únii, ktorí chápu, že dieťa je človekom aj pred narodením, a ten zábavný argument, že až po narodení má práva človeka. Priatelia, čo to je mačička predtým? Nehnevajte sa trošku, je to zhadzujúce, ale to nie je zvieratko, to nie je zhluk buniek, je to človek od začiatku do konca. A keď pôjdeme minutážou späť, tak až k momentu splynutia semena a vajíčka. Inak to nie je možné.
Pani Jurík povedala o neexistujúcich potratoch do deviateho mesiaca, tak vás poopravím. Vraj moderní progresívci v deviatich štátoch USA až do deviateho mesiaca, až do chvíle, kedy hlavička vyjde pri procese rodenia von, tak je to definované, priatelia. Šesť štátov. Dobre? Pozrite si to, lebo je to tam: Montana, Colorado, New York, Maryland, Kalifornia, Illinois.
Moje dieťa, priatelia, sa narodilo na konci šiesteho mesiaca a nebol to zhluk buniek. Bolo to také malé dieťa jak moja dlaň. (Rečník dvihol dlaň pravej ruky, ukazujúc ju plénu.) Milujem ho, dneska má 23 rokov, je to vyštudovaný človek a pomáha starým a zomierajúcim ľuďom. Neodstránili sme ho. Nezabili sme ho. Robili sme všetko preto, aby žil. Rodil sa veľmi zle, ale prišiel na svet. Menší ako trištvrte kila cukru. Prikryl som ho dlaňou nad tým, nad tým inkubátorom. Takúto mal nožičku a takéto mal ramená (rečník ukazuje plénu palec a zovretú päsť plénu) a hlavičku ako tenisová loptička. Robil som všetko preto, aby žil. Každý boží deň som šiel na Antolskú, každý jeden a išiel som k jeho postieľke, aby vedel, že som tam. Bol som prvý, na koho sa pozrel, lebo raz náhle otvoril oči, a vždy sa prebral, vždy, keď som prišiel, spal a vždy, keď som tam vstúpil, sa zobudil. Vedel o mne. Inak by bol ešte v tele, a teda, všetci vážení, ktorí tvrdíte, že nemal právo človeka, tak v tej inkubátorovej postieľke bolo čo? Ani mačička, ani psíček, ani zvieratko, ani zhluk buniek, bol to môj človek, bol to môj syn. Narodil sa o tri mesiace skorej s právami dieťaťa? Tu vidím vážny rozpor. Jak to že teda mal práva dieťaťa, človeka, keď teda už bol narodený? Úplne náhodou sa dostal von, pre nepriaznivé podmienky tela jeho matky, mojej ženy. Ale urobili sme všetko preto, aj tí lekári, aby žil.
A viete, čo som tam každý boží deň robil ešte k tomu všetkému? A je mi úplne jedno, kto sa nad tým pousmeje. Modlil som sa a prosil som Boha, pôvodcu života, lebo život nie je od človeka, nikto z vás ste ho nezískali sami od seba, máte ho nadprirodzeným spôsobom. Každý boží deň som tam Boha prosil, aby mu vlial a vlieval do neho energiu života, silu života. A mám to z Biblie. Nie z inej náboženskej knihy. Z Biblie to mám, kde sa hovorí, že Boh pôvodca života je a jeho mocné slovo a prosba k nemu robí zmeny v živote človeka.
Ja som prosil každý deň, aby Boh napĺňal môjho Bohdana, a nazval som ho tak, že mi ho Boh dal, lebo sa nemal narodiť, my sme nemohli mať dieťa, dlho. Prišiel moment – a tiež som sa za neho modlil, aby sme mohli mať to dieťa – stalo sa. Narodil sa hrozne zle. Na konci šiesteho mesiaca. Mal 670 gramov. Len pred desať-pätnásť rokmi by nebol žil, bol by vyhodený ako biologický odpad. A viete, koľko mne povedalo svedkov, žien, ktoré pracovali za socializmu na potratových oddeleniach, gynekologických oddeleniach – pozor –, že vyhadzujú aj živé deti do biologického odpadu, že po mnohých hodinách tam hoc prídu nazrieť, pretože nejednej to svedomie nedalo, že to dieťa nezabili pri pôrode dostatočne, tak ho hodili na kopu biologického odpadu a ono stále dýchalo a mrnčalo! Priatelia, nie je to v poriadku! To, čo tu teraz opisujem, je rozpor v nazeraní na človeka, na jeho práva, na jeho hodnotu a na pochopenie o tom, ako to v tejto spoločnosti máme robiť.
Ale týmto všetkým, ja viem rozumieť argumentu, ktorý hovoria progresívci a liberáli, a všetci tí, ktorí hovoria, no a čo, prečo by sme to nerobili, keď hovoria tú časť, že tým ženám to nejako škodí, že je to hrozná životná sociálna situácia, finančná, že sa im zničí život. Ale odpoveďou je – poďme to zmeniť, priatelia. Pomáhajme rodinám, pomáhajme, napomáhajme tomu, aby sme mali dobré rodinné vzťahy a dobré, aby, aby sme viedli ľudí k dobrým manželstvám, k dobrým, stabilným životným partnerstvám, aby sa detí nemuseli zbavovať, aby zo života nemali zábavu, aby sme jednoducho životu dávali hodnotu.
Preto nesúhlasíme s právom na potrat. Preto si myslíme, že to je nesprávne. Preto chceme proti tomu byť, aby sa neudialo, že až do deviateho mesiaca môžme deti zabíjať legálne ako v niektorých štátoch zo Spojených štátoch amerických. Aj tu na Slovensku máme dosť ľudí, ktorí by to robiť chceli, ale nie sú podporení zo žiadnych fondov, ani štátom a naše zákony sme nedokázali za 30 rokov slobody zmeniť. My máme zákon, ktorý jasne hovorí o neslobode nenarodených mať život. A my chceme, aby to tak bolo.
Chceli by sme to zmeniť. (Potlesk.)
