19. schôdza

Prepáčte, že tak zmätočne, len nepoznám domáce pomery, takže dovolím si reagovať a potom už je to asi na vás, kto kedy môže hovoriť, takže skúsim zopár reakcií.
Veľmi pekne ďakujem aj za oceňujúce, aj podporné slová. Ja chcem ešte raz zdôrazniť, že my nie sme úrad, ktorý by sa pozeral na jednu vládu takto a na druhú zase inak. Snažíme sa to čo najobjektívnejšie vyhodnocovať a upozorňovať. Koniec koncov aj pán Mikulec vie, že aj za predchádzajúcej vlády sme kritizovali niektoré pomery, vyzývali aj ministrov, aj sa snažili cez nejaké bilaterálne stretnutia upozorňovať na nedostatky. Aj, aj za jeho činnosti, aj jeho predchodcov boli nedostatky aj v rámci policajnej inšpekcie, lebo vieme, že tá historicky policajná inšpekcia bola nastavená nejako inak, ale keď prišiel nový zákon o ochrane oznamovateľov, tak sa to jednoducho, stručne povedané, šuplo pod krídla policajnej inšpekcie a nie celkom, tie dáta ukazujú, že nie celkom to funguje a že tam je naozaj dôvera ľudí. A hovoria to ľudia, ktorí nie sú príslušníkmi žiadnych politických strán a jednoducho úprimne sa vyjadria, že nemajú tú dôveru. Takže tieto výzvy ostávajú pred nami aj za tejto vlády, aj za predchádzajúcej vlády a treba na nich pracovať. Myslím si, že teda už keď som sa odrazila od toho Policajného zboru, je to veľmi dôležitá inštitúcia na to, aby si mohla dovoliť nemať takýto funkčný oznamovací systém, či už cez inštitúciu policajného ombudsmana, alebo nejaký mechanizmus, dneska máme kopu partnerov aj v Európskej únii, ktoré tieto systémy aj vďaka, v úvodzovkách vďaka, škandálom v Policajnom zbore zavádzali takýto interný systém. A môžem odporučiť napr. Írsko ako veľmi inšpiratívny príklad toho, ako oni sa s touto problematikou pasujú a ako sa v minulosti pasovali. A zároveň, samozrejme, aj Interpol, ktorý je takou polopolicajnou organizáciou, ktorá tiež má svoje interné systémy oznamovania. Teda inšpirácia by tu bola a my radi, ak tu bude, ak tu bude ochota, aj prepojíme cez konkrétnych expertov, ktorí v tejto oblasti majú skúsenosti, ale chcem naozaj zdôrazniť, že je to viac ako nevyhnutné, aby aj príslušníci Policajného zboru mali ten systém nastavený bezpečný a profesionálny.
A k prvej rečníčke, pani poslankyni Kolíkovej, ja len poviem vecne, ešte raz, ďakujem aj za tie slová ocenenia. Pokiaľ ide o judikatúru, tiež si myslím, že Slovensko môže posunúť potom aj stabilizovaná judikatúra, ktorá v tejto oblasti zatiaľ nie je. Máme, ako som spomínala aj v svojom príhovore, nejaké prvé správy ohľadom konkrétnych pracovnoprávnych sporov, ale pokiaľ ide o správne súdnictvo, tam ešte tak ďaleko nie sme a aj tie prvé rozhodnutia, ktoré boli aj v tých civilných veciach, ktoré sa týkali príslušníkov Policajného zboru, to nie sú rozhodnutia nateraz v merite veci, takže treba povedať, že ani tie rozpory, ktoré nastali, tie skôr vyplývajú z toho, že tá situácia je nová, ale v konečnom dôsledku v týchto veciach rozhodnuté zatiaľ nebolo.
Osvete sa, samozrejme, budeme venovať, máme to vo vienku, máme tú povinnosť zo zákona, samozrejme, akékoľvek podnety, nápady, snažíme sa ísť zoširoka aj cez rezorty tak, aby sme zapájali aj iné inštitúcie, nielen seba samých. Myslím si, že funkčná štátna správa, funkčné verejné inštitúcie musia spolupracovať, je to jednoducho nevyhnutné pre fungujúci právny štát, aby sme spolupracovali. Ani náš úrad, ako už bolo povedané, nemá právomoci, ktoré by mohli prestať korupciu efektívne vyšetrovať a podobne, môžme byť jedným z dôležitých koliesok v súkolí existujúcich orgánov, ale bez toho, aby fungovali všetky, to určite nepôjde.
A na pána poslanca Mikloška, k tým anonymom, áno, rozumiem vám a rozumiem aj týmto obavám a zrejme aj z týchto obáv, zrejme pri politických rokovaniach o európskej smernici sa nenastolilo, aby anonymné oznámenia boli povinnosťou akceptovať naprieč Európskou úniou, naprieč členskými štátmi, ale je to možnosť voľby, tak ako si ten-ktorý štát nastaví. U nás máme legislatívu nastavenú tak, že znovu dáva možnosť voľby, nestanovuje ani zákaz, ani príkaz akceptovať anonymné oznámenia, je to možnosť voľby a ja vysvetlím, ako s tým úrad narába.
Neznamená to, že každé anonymné oznámenie sa okamžite pretaví do konkrétneho konania, trestného či správneho. My, samozrejme, máme nejaké interné procesy, kedy posudzujeme tie oznámenia, a podľa môjho názoru sme aj takým veľmi užitočným filtrom aj pre orgány činné v trestnom konaní, aby neboli zaťažované nejakými kverulantskými, ak si to môžem dovoliť povedať taký tvrdý pojem, oznámeniami, ktoré nemajú nejaký podklad v dôkazoch a podobne, a vtedy vysvetľujeme tým ľuďom, že toto nie je dostatočné na to, aby tá vec bola jednoducho úspešne vôbec začatá na úrovni trestného konania. A zároveň upozorňujeme týchto oznamovateľov, že ak sa na nás obrátia anonymne, áno, sú povinní, resp. je to veľmi vhodné, aby ostali s nami v kontakte, lebo akonáhle prídeme do bodu, že potrebujeme ďalšiu konkrétnu informáciu, bez ktorej nevieme uzavrieť, že teda oznámenie je dostatočne zrelé na to, aby bolo postúpené príslušnej inštitúcii, a ten človek sa neozve, ostane bokom a nerobí sa s ním ďalej. (Reakcia z pléna.)
A existujú technické prostriedky, kedy sa cez technické prostriedky viete prepojiť s človekom, ktorý s vami komunikuje, a viete ostať v kontakte napriek tomu, že je anonymný. To sú už veci, ktoré umožňujú nové technológie a sme za ne vďační a máme takýto oznamovací systém, cez našu webstránku sa viete na nás obrátiť aj anonymne, teda to je dobré pre vašu informáciu alebo pre prípadne ľudí, s ktorými sa stretnete. Naozaj vieme komunikovať anonymne aj s tým, že nepoznáme človeka, s ktorým komunikujeme, ale neznamená to, že zjeme všetko aj s navijakom, čo nám je predložené. My kriticky vyhodnocujeme istú mieru dôveryhodnosti, ona nemusí byť tak dôveryhodná, aby musela spĺňať, spĺňať úroveň, akú potrebujú orgány činné v trestnom konaní na to, aby začali konanie, ale musí byť dostatočne konkrétna a podložená, aby naši právnici vyhodnotili, že toto má zmysel postúpiť príslušným orgánom. Teda akýkoľvek výmysel, alebo že celá vláda je skorumpovaná a tento člen vlády určite berie úplatky, takéto oznámenie sa neposunie ďalej z našich, z našich radov. Takže na vysvetlenie.
A ešte k tým číslam. V minulom roku sme prijali takto 34 anonymných podnetov a desať z nich sme vyhodnotili ako opodstatnených, s ktorými sme ďalej pracovali, tak zhruba jedna tretina.
Pokiaľ ide o vyhrážky a nejaké nepriateľské aktivity alebo tlaky, myslím si, že nepoviem nič nové, asi ste na pôde Národnej rady už z mnohých úst toto počuli, ale väčšinou to kopíruje vyjadrenia politikov, verejných činiteľov, potom nejaké odozvy zo strany obyvateľov, či už anonymných, alebo neanonymných, a väčšinou je to taká vlna toho, keď sa niečo objaví, nejaká kritika, nejaké nepodložené tvrdenie aj v médiách, okamžite sa to pretavuje do komunikácie.

-----------------------------------------

Nie o všetkom viem, niečo filtrujú len kolegovia, takže, samozrejme, objavuje sa to na sociálnych sieťach, cez ktoré sa snažíme my komunikovať a robiť tú osvetu aj cez tieto kanály, ale objaví sa to aj do konkrétnych korešpondencií a mailov, ktoré dostávame. Teda nie je to nič príjemné, ale zatiaľ je to zvládnuteľné.
Neviem, či som zareagovala na všetko, ale ďakujem veľmi pekne. Nechcem...(Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Veľmi pekne ďakujem aj ostatným poslankyniam a poslancom. Mňa čo naozaj mrzí, je, že za koalíciu je tu veľmi málo poslancov. Vlastne koalícia má ten priestor, aby tomuto úradu dala priestor sa nadýchnuť. A myslím si, že je dôležité možno tak technicky si pripomenúť, že vlastne to zrodenie toho úradu bolo za čias vlády ešte Roberta Fica a Petra Pellegriniho. Vtedy sa spustilo výberové konanie a vtedy vlastne aj v tom užšom okruhu bola pani predsedníčka Zuzana Dlugošová. Takže ja si myslím, že v tomto by mohla vnímať aj súčasná koalícia, že veď to je vlastne náš úrad, že len sa mi to javilo ako dôležité to pripomenúť, že svoje vlastné dieťa, by mohlo mu pomôcť, aby dobre rástlo.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážená predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, teším sa, že konečne v pléne rokujeme o tejto správe za rok 2023, aj keď už je september 2024, ale stále a možno o to viac je to relevantné, aby sme túto diskusiu viedli.
V prvom rade sa chcem za klub Progresívne Slovensko poďakovať aj pani predsedníčke a celému Úradu na ochranu oznamovateľov za všetky aktivity, ktoré vykonávajú. A aj z predloženej správy, aj z toho, čo už tu bolo povedané v rozprave, je zrejmé, že toho robia skutočne veľa, a to nielen v oblasti samotnej ochrany oznamovateľov, ale aj v oblasti vzdelávania a zvyšovania povedomia o nejakej kultúre nemlčania. Lebo aj to je dôležitým prvkom v budovaní vôbec kultúry férovosti, kultúry transparentnosti a odvahy na pracovisku. A obzvlášť teda oceňujem projekty, ktoré realizujete aj v školstve smerované práve na mladých ľudí a na tú budúcu generáciu, a teda že aj v spolupráci s Národným inštitútom vzdelávania a mládeže sa vlastne venujete aj mladým ľuďom a stredoškolákom.
Pri tom treba, žiaľ, poznamenať, že práca úradu je veľmi sťažená tým, aké zmeny sa na Slovensku od nástupu tej súčasnej vlády v oblasti právneho štátu udiali. Za posledný rok sledujeme postupné oslabovanie právneho štátu. Koalícia zásadne zmenila trestné kódexy, Trestný zákon, tresty, premlčacie doby, bol zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry, zrušená NAKA, a to všetko musí vyvolávať veľkú neistotu medzi oznamovateľmi nekalých praktík. Čiže naozaj, aj keď si odmyslíme celú tú politickú rovinu, tak ako to aj odznelo, treba si uvedomiť, že tu hovoríme o ľuďoch, ktorí nabrali odvahu, aby oznámili niečo, s čím sa stretli na svojom pracovisku, a je v ich záujme a potrebujú dôveru na to, aby to urobili, v to, že tento štát ich bude brať vážne a bude sa ich podnetmi zaoberať.
Poctiví oznamovatelia majú hlavný cieľ, aby sa vec, ktorú oznámili, riadne vyšetrila a aby bola vyvodená zodpovednosť. Robia to z určitého presvedčenia a túžbe po spravodlivosti. A úrad je v tomto prípade iba jedným z prvkov v tom celom systéme. Ale tá koncovka, ako tu aj odznelo, bude vždy na policajtoch, prokurátoroch a súdoch. A preto je také dôležité, aby sa tu budovala dôvera v inštitúcie a aby ľudia mali odvahu a motiváciu oznamovať nekalé praktiky. Lebo to nakoniec súvisí aj s tými verejnými financiami, o ktorých tu ešte budeme veľa hovoriť. Súvisí to aj s konsolidáciou, súvisí to s tým, ako vôbec pristupujeme k verejným financiám.
A otázny teda zostáva postoj vôbec tejto vlády k samotnému úradu. Pritom by som rada pripomenula a odznelo tu to aj na záver vo faktických poznámkach od poslankyne Kolíkovej, že to boli práve predstavitelia tej súčasnej koalície, ktorí de facto stáli za vznikom zákona o ochrane oznamovateľov a ktorí boli tí prví, ktorí vlastne transponovali myšlienku, ktorá prišla z Európskej komisie o ochrane whistleblowerov, a priniesli ju a hľadali spôsoby, ako ju zaviesť do nášho legislatívneho rámca na Slovensku.
V roku 2014 zákon o ochrane oznamovateľov predkladal do parlamentu sám Robert Kaliňák, vtedajší minister vnútra, a tu by som rada pripomenula a odcitovala pár jeho výrokov. Citát: "Chceme garantovať oznamovateľom, že vieme ochrániť ich pracovné miesto, ich vzťahy, ktoré doteraz mali. Chceme, aby sa nebáli a oznámili konanie, ktoré je v rozpore či už s Trestným zákonom, alebo predpismi, ktoré sa týkajú správnych deliktov." To povedal Robert Kaliňák na tejto pôde v roku 2014 a vyzval, aby sa zhodlo celé politické spektrum v parlamente a apeloval a znovu citujem: "Budujme múr proti korupcii spolu."
Žiaľ, v súčasnej novej štvrtej vláde Roberta Fica tieto slová už celkom neplatia. Pripomínam, že v decembri minulého roku vláda, VLÁDA schválila novelu, ktorú chceli vtedy pretlačiť cez parlament cez skrátené legislatívne konanie, ktorá by v praxi výrazne oslabila aj pozíciu samotného úradu, aj status chráneného oznamovateľa. Tento návrh bol v mnohých smeroch kontroverzný a dokonca protiústavný, lebo retrospektívne plošne odoberal statusy všetkým policajtom a zavádzal nové podmienky na získanie statusu chráneného oznamovateľa. A sám úrad sa vtedy vyjadril, že v takej podobe keby ten zákon bol prijatý, by výrazne odrádzal ľudí od oznamovania nekalých praktík namiesto toho, aby tú kultúru nemlčania podporoval. Čiže vidíme, že, žiaľ, v novej vláde, v ktorej sedí aj znovu Robert Fico, aj Robert Kaliňák bola vôľa úrad výrazne, výrazne oklieštiť. Našťastie, napokon tú novelu stiahli, čiže tu v parlamente sme o nej nehlasovali a bolo to aj na tlak Európskej komisie a verím, že aj na tlak všetkých, ktorí sa proti tomu ohradili tu na Slovensku, vrátane opozície.
Chcem teda veriť a apelujem na vládu a na koalíciu, že ak dôjde v tomto volebnom období k nejakej novele, ktorá sa týka Úradu na ochranu oznamovateľov, aby nevyzerala tak, ako bol ten ničivý vládny návrh z decembra minulého roku.
Vrátim sa k činnosti úradu. A veľmi pozitívne hodnotíme, že úradu medziročne aj narastá poznateľnosť, čiže stále viac ľudí vie, že sa môžu na úrad obrátiť, keď potrebujú niečo oznámiť, a narastá aj počet ľudí, ktorí túto možnosť využívajú a ktorí sa aktívne obrátia na úrad v rôznom spektre vecí. A pričom je veľmi zaujímavé, ako tu aj dneska odznelo, že veľká časť týchto podnetov prichádza práve od ľudí, ktorí pracujú vo verejnej a štátnej správe. To znamená, že keď oznámia nejaké neefektívne využívanie peňazí na svojom pracovisku, tak je to neefektívne využívanie peňazí nás všetkých, peňazí zo štátneho rozpočtu, o ktorom tu budeme ešte v tomto roku veľa hovoriť. Povedala by som teda, že úrad a jeho činnosť je taký dobre rozbehnutý vlak a aj preto považujem za veľmi dôležité, aby im z politických zásahov nebola komplikovaná práca a aby mali priestor vykonávať svoju činnosť.
Rada by som ešte zdôraznila, že tento úrad je tu častokrát najmä pre, nazvem to bežných ľudí, pre voličov aj koalície, aj opozície, ktorí si nemôžu dovoliť advokáta, ktorí nemajú možno ani tie finančné prostriedky a niekedy ani to právne povedomie, aby vedeli, ako konať v určitých situáciách, ktorí nemajú peniaze na to, aby sa nechali súkromne zastupovať, nepoznajú tú spletitú štruktúru tých rôznych kontrolných mechanizmov aj v štátnej a vo verejnej správe. A práve to, že im štát prostredníctvom nezávislého úradu poskytuje bezplatnú pomoc najprv vo forme konzultácií, že s nimi vôbec prejde, že o aký prípad ide, aké dôkazy majú, čo o tom vedia, čo sa tam presne udialo, tak práve táto bezplatná pomoc je to jediné, čo im vie pomôcť v tom, aby možno aj pochopili situáciu a hlavne vedeli, ako sa majú ďalej správať a ako ďalej konať. A bez tejto bezplatnej pomoci by často boli stratení a neoznamovali by to, čo zažili.
Všetky doterajšie dáta ukazujú a pred desiatimi rokmi, ako som citovala, na to upozorňoval sám Robert Kaliňák, že oznamovanie protispoločenskej činnosti nie je úplne jednoduchý čin a vyžaduje istú občiansku odvahu: vyjsť zo svojej komfortnej zóny, oznámiť, s čím človek prišiel do kontaktu, možno aj niektorí zažívajú istý pocit hanby, určite väčšina zažíva pocit strachu z toho, že môžu prísť o zamestnanie. A je dôležité týchto ľudí podporovať aj tou kultúrou, ktorú vytvárame a do veľkej miery sme za ňu zodpovední my volení predstavitelia, ale aj tým, akú službu im štát poskytne. A túto rolu napĺňa Úrad na ochranu oznamovateľov.
Oznamovateľ sa teda vystavuje vždy veľmi zraniteľnému postaveniu a často čelí obrovskej presile, čelí presile advokátov zo strany zamestnávateľa, mnohokrát zastrašovaniu alebo strachu o stratu zamestnania alebo už aj prišiel o zamestnanie a možno, keď to oznámi, tak hlavne v menších obciach alebo v regiónoch, kde je menej pracovných príležitostí, tak sa vystavuje celkovo tej nálepke, že to je ten, ten oznamovateľ a naňho si dávajte pozor. A práve preto je namieste a obzvlášť keď ide o verejný záujem, aby týmto ľuďom štát pomohol. Preto teda chcem veriť a apelujem na koalíciu, aby robila len také zmeny v zákone o ochrane oznamovateľov, ktoré budú naozaj v záujme občanov, v záujme občianskej statočnosti, odvahy a transparentnosti a v línii aj ich vlastných slov z minulosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Tina, páčilo sa mi, ako si rozprávala o tom, že boj s korupciou je naozaj súkolie viacerých koliesok a možno dnes aj sledujeme nejakú snahu rozbiť tie kolieska, ktoré sú na konci toho procesu, či už sa týka vyšetrovania, prokuratúry alebo súdov, ale som si istý, že príkladov vyšetrenej korupcie bude presne nula, ak sa podarí robiť tie kolieska, ktoré sú na začiatku toho procesu, čiže ak sa podarí rozbiť dôveru verejnosti v to, že má zmysel nahlasovať protiprávne, protiprávne konanie. A preto je tak dôležité, že tento úrad jednak odolal tým tlakom, ktoré sa diali koncom minulého roka, jednak je dôležité, že robí všetky tie činnosti, o ktorých nás pani riaditeľka informovala, pretože možno táto vláda sťaží vyšetrovanie a odsúdenie, odsúdenie korupcie, možno sťaží prácu vyšetrovateľom, prokurátorom, možno bude vytvárať tlak na sudcov. Ale ak bude vytvárať systematický tlak na oznamovateľov, tak je viac-menej isté, že sa žiadna korupcia nepodarí vyšetriť. Takže len to som chcel doplniť nejak tvoje vystúpenie.
Ďakujem ešte raz.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Tina, ďakujem veľmi pekne. V úvode svojho vystúpenia si hovorila o tom, že kultúra nemlčania je veľmi dôležitá a že práve takáto kultúra posilňuje právny štát. A toto považujem za jeden veľmi dôležitý moment v pôsobení Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorého doterajšiu činnosť vysoko oceňujem. Ale chcem povedať, že práve v tomto kontexte vlastne celý úrad naráža na mnohými generáciami v našej spoločnosti prenášanú istú klanovú kultúru, v ktorej sa mlčí. Ak je človek v nejakom prostredí a často teda tie zamestnanecké kolektívy vytvárajú istý typ klanu, tak my sme odmalička tak programovaní a vychovávaní, že odtiaľ sa proste nevynáša, nežaluje sa, nehovorí sa a to aj vtedy, ak naozaj ide o činnosti, ktoré sú proti celej spoločnosti. Čiže ten záujem, aby ma klan chránil, často býva povýšený nad celospoločenský záujem. A myslím si, že toto je jedna z veľmi dôležitých úloh, pred ktorými Úrad na ochranu oznamovateľov stojí, aby pôsobil vlastne, ak mu to vlastne čas a zákon dovoľuje, aj takto výchovne. A je úloha aj pre nás všetkých, ktorí sa venujeme akémukoľvek výchovnému pôsobeniu, aby sme poukazovali na to, že táto klanová kultúra, tá ochrana a zamlčiavanie, mlčanie o neprávosti, o protispoločenskej činnosti škodí všetkým a je to len, má to len krátkodobý efekt pre toho, kto mlčí. Ten dlhodobý efekt je škodlivý.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem, Tina, že si pripomenula vládnej koalícii ich slová z minulosti, lebo je hrôzostrašné sa pozerať, ako sa v priebehu rokov a situácie mení ich postoj ku korupcii, k transparentnosti a ku nejakému základnému slušnému vzťahu k právnemu štátu. Veď v konečnom dôsledku sme to videli aj dnes. A je veľmi znepokojivé vidieť, ako na ľahkú váhu táto vládna koalícia berie inštitút oznamovateľov z jeho podstaty, aký dôležitý inštitút pre zdravý právny štát to je, a to až do tej miery, že výbor ústavnoprávny nedokáže ani k správe riaditeľky tohto inštitútu prijať uznesenie: ani kladné, ani záporné, žiadne. Proste výbor Národnej rady nedokáže prijať stanovisko k správe, ktorú tu pravidelne predkladá inštitúcia tak dôležitá, akým je Úrad na ochranu oznamovateľov. A keď sa pozriem po svojej pravej ruke do radov lavíc vládnej koalície, tak ako zívajú prázdnotou ako vždy, keď sa tu preberajú vážne témy ohľadom právneho štátu. Pritiahli ich akurát ich vlastné dotácie a ich pozornosť, vtedy tu bolo plno, keď sme sa rozprávali o tom, kto koľko v tomto štáte poberal dotácií. Dnes prázdno.
A je to znepokojivé o to viac, že desať mesiacov vidíme, ako táto vládna koalícia pristupuje k otázkam právneho štátu, ako útočila na tento úrad, keď sa to hodilo ministrovi vnútra, a ako ďalej rozkladá aj dôveru občanov v tento štát. Naposledy dnes sme mali možnosť vidieť, ako poslanci sa neboja a už ani sa neštítia útočiť na iné poslankyne Národnej rady, tak čo potom oznamovatelia, akú majú mať, aký majú mať pocit bezpečia ochrany v tomto štáte? Je to na zamyslenie, kolegovia.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som chcel veľmi pekne poďakovať pani predsedníčke za jej prácu i za prácu celého úradu ako takého. Ale nadviažem teda na slová pani kolegyne, pani poslankyne Gažovičovej, ktorá hovorila o tom, ako narastá poznateľnosť úradu. No ono je to aj dobrá, aj zlá správa, pretože zjavne ho potrebujú mnohí ľudia, mnohí Slováci, Slovenky čoraz viac, pretože sa čoraz viac stretávajú s takýmito neželanými rôznymi javmi v spoločnosti. Ono ale keď si pozrieme aj tie čísla, úrad informoval, že v septembri ´24 oslávil v podstate tri roky existencie úradu, a teda aj všetkých poctivých ľudí, pre ktorých je ochrana verejného záujmu nadmieru dôležitou hodnotou. My keď si pozrieme tie čísla, tak v podstate tá trojročná práca hovorí sama za seba. Máme tu 1 320 ľudí, ktorí sa obrátili na úrad, z toho 574 využilo infolinku. Máme 547, alebo úrad mal takmer 550 prijatých podnetov, z ktorých jedna pätina bola anonymných, to znamená 119. Máme tu 134 oznámení o nezákonnej činnosti. Máme tu 42 ochranných zásahov proti odvetným opatreniam. Máme tu viac ako 3 600 vyškolených osôb počas 80 školení. Takže naozaj klobúk dole a tá práca úradu a jeho prospech pre spoločnosť ako takú, pre náš právny štát, alebo pre právny štát ako celok je naozaj nezanedbateľný, nespochybniteľný.
Takže ešte raz veľmi pekne ďakujeme.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len dodal, že kolegyňa poslankyňa Gažovičová to povedala veľmi dobre, presne, za čo by som sa chcel jej poďakovať. A takisto myslím, že budem rozprávať za väčšinu, alebo dúfam, že za väčšinu tohto parlamentu, že mali by sme všetkým ďakovať zamestnancom Úradu pre oznamovateľov a to už aj z tých dôvodov, ktoré tu boli ešte raz spomenuté a je dobré si ich aj zopakovať, predsa opakovanie je matka múdrosti. Ide o bezplatnú pomoc a tá bezplatná pomoc je kľúčová, lebo slúži ako verejný záujem pre tých obyvateľov, ktorí si to ozaj nemôžu dovoliť. Takže ja osobne si myslím, že je v záujme tohto parlamentu a to je úplne jedno, že či sú to predstavitelia opozície, alebo predstavitelia koalície, ktorí by mali aktívne spolupracovať s týmto úradom a stále dávať tú pomocnú ruku.
Takže áno, myslím, myslím si, že aj súčasní predstavitelia vládnej koalície ocenia váš prínos, a opäť zopakujem, ste veľmi pozitívnym príkladom toho, ako by mal fungovať právny štát. Takže za mňa ešte raz ďakujem.
Ďakujem aj kolegyni, že všetko to pekne popísala, a držím palce ďalej.

Ďakujem kolegom za reakcie. A myslím si, že naozaj je to jedna z veľkých strešných tém na Slovensku, že u nás tá dôvera občanov v inštitúcie je celkovo pomerne nízka. A súvisí to, samozrejme, aj s korupciou a s podozreniami na korupciu. A jednoducho ako tá korupcia je vo svojom princípe neefektívne nakladanie s verejnými financiami a malo by byť v záujme všetkých, všetkých, aby verejné zdroje boli využívané zmysluplne a tiekli tam, kde majú tiecť, a nie do vrecka niektorých ľudí. A tuto máme úrad, ktorý má podporovať dôveru ľudí, ktorý má podporovať práve tú kultúru toho, že verejné zdroje patria nám všetkým a je v záujme nás všetkých, aby sme sa o ne starali, a preto má zmysel nahlasovať a vyšetrovať protispoločenskú činnosť vrátane, vrátane korupcie.
A áno, ako spomenul aj kolega Prostredník, my tu, žiaľ, máme silnú kultúru mlčania a takú generáciu klanovej kultúry mlčania, ktorá, samozrejme, má aj svoj historický kontext a vychádza aj z toho, že sme tu mali pár desaťročí komunizmu, kedy sa bralo, že kto neokráda štát, okráda svoju rodinu. Ale verím, že 30 rokov, vyše 30 rokov po Nežnej revolúcii toto by malo byť niečo, na čom by sme sa mali vedieť ako celá spoločnosť zhodnúť. A z tohto pohľadu je pre mňa absolútne nepochopiteľné, ako sa môže stať, že ústavnoprávny výbor ani neprijme takúto správu takto dôležitého úradu.
Ďakujem.

Ďakujem. Možno by to stačilo aj na faktickú, ale tak človek nikdy nevie.
Ja by som len pár poznámok na záver z toho, čo som si vypočula, aj ďakujem za reflexiu aj dôležitosti tejto témy, aj dôležitosti úradu. Chcela by som povedať zo svojho pohľadu, že naozaj aj európska smernica, aj táto naša domáca legislatíva prináša zmenu paradigmy v kultúre vnímania nekalých praktík, ale aj vnímania oznamovateľov od toho, kde som spomínala, že ani motivácia nemá byť dostatočným kritériom na to, či berieme človeka vážne. Nekategorizujeme človeka podľa toho, aké má vzťahy na pracovisku, alebo či sa nahneval na šéfa, ale podľa toho, akú vec oznamuje, a podľa toho, ako významná je tá vec pre odhaľovanie nekalých praktík zo strany štátu.
A tá zmena paradigmy spočíva v tom, a to je aj cieľom, aj ja vnímam tú svoju misiu, pokiaľ, v tom krátkom období, počas ktorého som vo funkcii, aby sme posunuli to vnímanie, že je normálne ozvať sa, keď sa deje niečo nekalé, zvlášť ak sú tie veci závažné, a nie je normálne a spoločensky akceptované, že ľuďom, ktorí sa ozývajú, sa budú zamestnávatelia mstiť. Nie sme naivní, že sa to nebude diať, ale má to byť okrajová záležitosť, tak ako je, mala byť okrajovou záležitosťou korupcia, ktorá neprerastie všetky štruktúry štátu, ale vieme a sme realisti, že korupcia tu bude, kým tu budú peniaze a kým tu budú ambície mocenské. Takže ona sa úplne neeradikuje, ale každý funkčný štát s ňou vie narábať v nejakých normálnych limitoch a stíhať a nenechá ju prerásť. A rovnako tak by to malo byť aj v agende ochrany oznamovateľov, že to, čo nie je normálne, má byť okrajovou záležitosťou a zamestnávatelia by mali byť, naopak, v rozpakoch, ak idú otvorene po ľuďoch, ktorí sa ozvú v dobrej viere a poukážu na to, že sa nehospodári dobre s verejnými financiami.
Pán poslanec Mikloško už tu nie je, ale ešte som rozmýšľala aj nad reakciou na tie anonymné oznámenia, lebo ono to ide ruka v ruke s tým, čo hovoril aj pán poslanec Prostredník. Áno, krátkodobé efekty, kedy ľudia sa rozhodnú radšej mlčať a dlhodobo, samozrejme, to škodí nám všetkým, ale zároveň treba brať vážne aj tie krátkodobé efekty na človeka, ktorý sa rozhodne pre to mlčanie, pretože tie riziká, do ktorých potenciálne ide, môžu byť naozaj nebezpečné pre jeho psychické zdravie, pre ekonomickú stabilitu jeho rodiny, pretože si už nezíska žiadne uplatnenie vo svojom odbore a podobne. A v rámci toho aj to anonymné oznamovanie môže byť dobrým a štandardným nástrojom. Sú inštitúcie, ktoré sa venujú desiatky rokov anonymným oznámeniam, respektíve vôbec servisu pre whistleblowerov, to je ten anglický pojem pre oznamovateľa, ktoré hovoria: nestaňte sa v tým najzávažnejších prípadoch oznamovateľmi, ostaňte anonymní. To je cesta, kedy naozaj v tých najrizikovejších situáciách, kedy ide o veľa peňazí, kedy už môže byť v hre aj bezpečnosť, fyzická bezpečnosť toho človeka, môže byť funkčným mechanizmom oznámiť niektoré záležitosti anonymne. A štáty sa majú zamýšľať nad tým, ako uľahčovať získavanie, efektívne získavanie týchto informácií. A, samozrejme, tie procesy, ako som už povedala, musia byť nastavené tak, aby nešli proti ľuďom, ktorí sú jednoducho len osočovaní zo strany, zo strany nejakých, jednoducho povedané neprajníkov, ktorí chcú očierniť reputáciu niekoho. Ale myslím si, že štát v tomto je schopný si najprv preveriť informácie a až potom začať niekoho stíhať.
Takže to je k tomu anonymnému oznamovaniu a hoci nám to môže zaváňať minulými praktikami z komunistického režimu, ak je systém dobre nastavený, tak anonymné oznamovanie, naopak, môže mať svoje pozitívne efekty práve v tých najzávažnejších a najrizikovejších oblastiach oznamovania, kde ide o veľa aj vo forme výšky peňazí alebo závažnosti odhalení.
A aby som skončila možno aj trošku pozitívne, ešte dve dáta pre vás všetkých. Na Slovensku to nie je také zlé, ani pokiaľ ide o to vnímanie zatiaľ. My sa ho snažíme, samozrejme, zlepšovať, ale aj naše dáta pravidelne ukazujú, že skoro 70 % opýtaných obyvateľov Slovenskej republiky, to je prieskum, reprezentatívna vzorka obyvateľstva, ktorá hovorí, že podporuje a chápe a oceňuje oznamovateľov, ktorí oznámia nekalú praktiku, s ktorou sa stretnú pri zamestnaní, hoci aj svojho nadriadeného. Takže ľudia možno majú na Slovensku zatiaľ nízku odvahu oznamovať práve pre tie aspekty, o ktorých sme hovorili, ale oceňujú to. Nie je to zaznávaná vec, tak ako by sa dalo čakať, že sme na to, na takéto kvázi nesprávne vnímané donášanie alebo údajné donášanie citliví. Naopak, ľudia racionálne tomu rozumejú, že to je vlastne ak nie akt hrdinstva, tak je to normálna a správna vec, a zároveň skoro 78 % ľudí si myslí, že by mala existovať inštitúcia, ktorá takýmto ľuďom poskytne odbornú pomoc.
Týmto by som skončila svoj príhovor. Ďakujem. (Potlesk.)