19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Dve faktické poznámky v reakcii na vaše vystúpenia.
Ako prvá, pani poslankyňa Luščíková, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja som veľmi vďačná kolegyni, že ma vyviedla z omylu a to z omylu, že som si myslela, že sa skutočne zavádza povinná školská dochádzka pre deti z Ukrajiny, za čo som sa chcela pánovi ministrovi naozaj poďakovať, pretože z vlastnej skúsenosti, kedy som vyše roka pracovala pre odídencov z Ukrajiny, viem, aký to je veľký problém, keď sú tie deti izolované a nemajú povinnú školskú dochádzku. O túto tému, o tejto téme sme s ministerstvom často rozprávali, o tejto téme sme sa bavili a apelovali sme, v podstate už dva roky sa apeluje na to, aby tá povinná školská dochádzka vznikla, tak verím, že táto úprava v ďalšom čítaní bude tak urobená a tak pochopená, aby tie deti do tej školy museli nastúpiť.
Budem veľmi rada, keď sa problematika ukrajinských detí bude riešiť aj komplexne z inej stránky a to z tej stránky, že deti sú na našich školách, ukrajinské deti sú na našich školách veľmi často šikanované. Sú šikanované však nielen deťmi, ale sú šikanované dokonca učiteľmi, ktorí vyznávajú proruské názory, nálady a sú na tej opačnej strane. Toto považujem za naozaj veľmi veľký problém, a preto by som sa chcela spýtať aj ministra a apelovať na neho, či sa rieši nejaké vzdelávanie, rieši sa nejaké komplexné, komplexné pochopenie tejto témy, aby tieto deti netrpeli tým, že jednak odišli zo svojej krajiny, ale ešte to, že tuná nie sú prijaté a je im dané aj zo strany učiteľov jasne najavo, že v tejto krajine nemajú čo robiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Pani poslankyňa Puškárová, nech sa páči.

Áno, ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
V podstate tu zazneli také tri dôležité veci a ja sa, len doplním, že čo sa týka napríklad štúdia študentov, mladých ľudí po 18 rokoch, čiže už asi hovoríme o mladých ľuďoch na vysokých školách, tak oni majú individuálne študijné plány, vysoké školy to majú v drvivej väčšine zavedené, kde si môžu každý rok študovať teda už formou domáceho alebo teda v rámci, v rámci domáceho vzdelávania, alebo teda len nejaké preskúšanie tam prebieha, čiže tam už je to v mnohých, v mnohých, v mnohých ohľadoch je, je im prispôsobovaný tento študijný plán.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
A tým sme vyčerpali zoznam písomne prihlásených rečníčok v tomto prípade a chcem sa teda spýtať, či sa niekto chce do ústnej rozpravy ústne prihlásiť, áno.
Pán poslanec Horecký, nech sa páči.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, dámy a páni, školstvo je jedinečný rezort v tej veci, že je to beh na najdlhšiu trať. Stromy a deti, lyricky povedané, rastú 20 rokov. Skúste si predstaviť, že by sme nejaký strom presádzali každé štyri roky do inej pôdy, do iných podmienok, asi viete, ako by to dopadlo, preto aj rezort školstva vyžaduje oveľa väčšiu kontinuitu a spoluprácu, než sme na kolbišti politických zápasov na štyri roky terminovaných zvyknutí. Preto aj oceňujem, že pán minister Drucker predkladá zákony, ktoré v mnohom túto kontinuitu realizujú, pokračujú vo veciach, ktoré jednoducho musíme uskutočniť, ak chceme prejsť na Slovensku na hospodárstvo s vyššou pridanou hodnotou, ak by sme chceli, aby naša životná úroveň rástla aj kvalita života, a nie upadala.
Viete, pred rokom, teda v máji 2023 som bol svedkom, aj vy vlastne, neviem, či ste si to uvedomili, takého malého zázraku. Pamätáte si, že bolo to po covide, bolo to po vojne, mali sme tu vládu, ktorá bola v demisii, v menšine, tá situácia bola naozaj veľmi zložitá a náročná. A práve v tom čase bolo treba predložiť v tejto snemovni v Národnej rade Slovenskej republiky veľkú novelu školského zákona, ktorá po 35 rokoch posunula niektoré veci principiálne dopredu. Pomenovala to, ukážem len jeden príklad, čo nazývame v školskej praxi individuálny prístup k deťom, ktorý bol na spontanite učiteľa, ako to má usporiadané v hlave a v srdci, čím je vybavený, ako sa stavia k deťom, na tom, ako sa im bude venovať. Niektorý učiteľ povedal, že životné problémy dieťaťa ho nezaujímajú, to nech si rieši sociálka, on si príde odučiť svoje. Iná učiteľka by dýchala za to dieťa, navštevovala ho v rodine alebo ho brala k sebe. No toto sme systematizovali pod systémom podporných opatrení a ďalšie vecí, ktoré tam boli. Toto všetko však prinášalo pre učiteľov oveľa väčšie nároky na ich prácu. Nebolo to o ich platoch, bolo to o ich kvalite práce, nárokoch na túto prácu. A zázrak bol v tom, že úplne všetky stavovské organizácie sa za túto novelu postavili a listom adresovali výzvu každému jednému zo 150 poslancov Národnej rady vtedajšej, aby hlasovali za túto novelu.
Prečo vám to hovorím dnes v tejto súvislosti? Jednoducho preto, že ak sklameme dobrú vôľu a odhodlanie tej, nazvime to, odhodlanejšej, motivovanejšej časti učiteľstva a manažérov v školstve, tak budú politici, na dve generácie budeme musieť vymrieť, aby nejaký učiteľ uveril slovu reforma a nejaké zmeny v školstve. A toto je zodpovednosť, ktorú máme všetci. Preto musím konštatovať po tom, čo som teda poďakoval za tú kontinuitu, že mi v návrhu zákona chýbajú zásadné systematické opatrenia, ktoré by týmto učiteľom a tomuto školstvu ukázali, že to myslíme vážne s tou objednávkou spoločnosti na zmenu kvality vo vzdelávaní a prístupu a že to aj tu, že to teda a že to nielen myslíme vážne, ale že im to aj umožňujeme.
O akých systémových zmenách hovorím? Spomeniem len dve, lebo toto je o prvom čítaní a ja som sa jednoducho nestihol prihlásiť do písomnej rozpravy, tak mám len 10 minút. Podrobnejšie sa budem venovať v druhom čítaní. Spomeniem teraz len dve veci. Prvá je, že funkcionalita škôl sa zmnohonásobila za 35 rokov a podporné nejaké úrady, ktoré kedysi ohraničovali kompetenciu riaditeľov škôl, zmizli. A my dnes máme na školách, už som to v tejto snemovni niekoľkokrát hovoril, to isté personanologistické riadenie ako pred 50 rokmi, tak to poviem. Ale ten svet je úplne iný dnes, aj o tom som hovoril, tak to nebudem tu znova rozoberať. Máme v zákone v 596-tke napísané, že regionálne úrady školskej správy majú poskytovať v svojej územnej pôsobnosti právnu, metodickú, ekonomickú, projektovú a neviem akú ďalšiu pomoc, ale v skutočnosti regionálne úrady školskej správy dnes nedokážu ani posunúť ďalej správne tú informáciu z ministerstva školstva, interpretovať ju zrozumiteľne školám. Školy sa sťažujú na to, že keď sa obrátia na tzv. RÚŠS-ko, tak nedostanú odpoveď. Aj dnes som to riešil ako zástupca veľkého zriaďovateľa na Slovensku, jednoducho školy nedostanú. Toto nie je kritika regionálnych úradov školskej správy, ony majú z pôvodných 725 zamestnancov pred ESO reformou pána ministra Kaliňáka vtedy, majú dnes 225 alebo 250 zamestnancov a tu nejde o to, že teraz navýšiť počet zamestnancov mechanicky na tú pôvodnú hladinu, ale ide o to, naozaj túto podporu poskytnúť školám, nech majú manažmenty uvoľnené ruky na to, čo majú robiť vnútri tých škôl, čo je ich core business na sprevádzanie učiteľov, na riešenie životných situácií detí, na organizovanie výchovno-vzdelávacej činnosti.
Iné systémové opatrenie je, hovoríme, že nám chýba, nehovoríme, to je zmerané, 3 400, pardon 1 400 učiteľov na Slovensku, no tak nebude mať kto učiť. My si nevyberáme v mnohých regiónoch, chodíme po špičkách okolo pani učiteľky, aby neodišla inde, kde na ňu nekladú také nároky. Ako chcete dostať tých ľudí do škôl? Nie je to len o peniazoch, je to aj o podmienkach, v ktorých tí ľudia pracujú. Takže to boli len nejaké príklady, ku ktorým sa potom vrátim pri druhom čítaní podrobnejšie.
K zákazu mobilov sa, tiež sa dotknem aj tohto fenoménu, pamätám si naše predvolebné debaty, sme tu v tejto sále momentálne jeden, dvaja, traja, štyria, ktorí sme sa jej zúčastnili, jedna kolegyňa tu nie je, no, jednoducho mal som vtedy odvahu asi ako jediný povedať, že zákaz tých mobilov je namieste. Je to strašne nepopulárne slovo v tej politike, že zákaz, no ale aj mladým som to vysvetľoval tak, že viete, keď máte ten zákaz vjazdu do jednosmernej ulice, tak tam nedáte ceduľu miesto toho zákazu, že neodporúčame vám viac do tejto jednosmernej ulice, zvážte následky, prínosy a benefity a malusy tohoto vášho počínania. Máme v školskom po... v školských poriadkoch zákaz nosiť zbrane, chemikálie, cennosti a neviem čo, znovu, toto nie je priestor na to, aby sme si vysvetľovali, prečo sme toto žiadali, a som rád, že sa to v tom zákone ocitlo.
Katalóg inovácií vo vzdelávaní a vo výchove, mal som ho na stole, je to, participujem, dvojciferný počet rokov na šírení know how škôl, ktoré to vedia aj v týchto podmienkach urobiť vysoko nadpriemerne a efektívne, čo sa týka kvality vzdelávania, a vítam to.
Vítam aj to zjednodušenie, nezaťažovanie tých riaditeľov škôl a manažmentov zbytočným informovaným súhlasom, avšak toto zjednodušenie má svoje hranice. Tými hranicami aj v súlade s Chartou základných práv Európskej únie a Ústavou Slovenskej republiky, ja vnímam tú hranicu v oblasti výsostnej kompetencie rodiča, čo sa týka náboženského vierovyznania alebo intimity dieťaťa, ktoré nemá formovať nikto iný, informovať a vzdelávať áno, ale nie formovať.
Tiež súhlasím s tým, že nie je možné ani zľava, ani sprava a púšťať do škôl akékoľvek nevedecké ideológie a takýmto spôsobom brutálne porušovať toto výsostné právo a najlepší záujem rodiča. Ale v žiadnom prípade si nemyslím, že by rodičia mali robiť nejaký neodborný cenzus toho, čo a ako sa vzdeláva v iných oblastiach. To naozaj musia robiť odborníci. A to, čo som spomenul, vierovyznanie a intimita dieťaťa, to nie je o vzdelávaní, to je o niečom inom, oveľa hlbšom a oveľa väčšom a vyžaduje to, samozrejme, veľmi kvalitnú, citlivú a civilizovanú diskusiu. Ja na ňu mám 25 sekúnd, takže to by som asi nestihol, poviem teda len príklad, neexistuje cirkevná, povedzme katolícka škola, ktorá by prijala dieťa na štúdium bez toho, že by si rodičia explicitne neželali výchovu a vzdelávanie v duchu podľa princípov katolíckej cirkvi a toto právo rodičov rozhodnúť o tom, ako chcú v tých otázkach vierovyznania a intimity viesť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Ďalší vystúpi pán poslanec Šmilňák, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ďakujem za slovo, dovoľte mi krátko zopár poznámok k zákonu 597/2003, ktorý sa výsostne venuje financovaniu škôl a školských zariadení.
Mal som, mal som pripravených viacej vecí, ale skúsim sa držať vecne toho, čomu sa budeme venovať. Pán minister spomenul slovo "nežná revolúcia v školstve". Mne to, bez toho, aby som sa niekoho chcel dotknúť, príde príliš nežné a príliš málo revolučné, lebo nemeníme zásadne to, čo chceme v škole meniť, a posúvame sa príliš malými krokmi k tomu, aby sme dosiahli ten cieľ, keď dokážeme vychovávať a vzdelávať ľudí, ktorí budú slobodní v zmysle, že budú sebestační, budú sa vedieť sami o seba postarať.
Také manažérske heslo, že zjednodušuj, použijem preto, lebo už tu kolegyňa Kalmárová naznačila, že vo financovaní škôl a školských zariadení je obrovský kompetenčný neporiadok. A ja to môžem povedať z praxe učiteľa, ktorý bol riaditeľom aj materskej školy, aj základnej, aj strednej, aj centra voľného času, aj umeleckej školy, dokonca takej multiškoly, ktorá mala viacej týchto škôl a školských zariadení v jednom celku. A musím povedať, že do financovania školy proste vstupuje príliš veľa subjektov, ktoré to, ktoré to úplne rozhodia. Predstavte si, že taký riaditeľ školy narába s peniazmi z ministerstva školstva, s peniazmi nie z jednej, ale povedzme aj z 20 obcí, keď má centrum voľného času. Ak má deti nad 15 rokov, tak ešte narába s peniazmi z vyššieho územného celku, a po novom niekto sľúbil obedy zadarmo cez úplne iné ministerstvo, tak teraz sa riaditeľ školy zodpovedá v súvislosti s financiami aj ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. A momentálny stav je taký, že keď máte základnú školu a idete dávať výplaty, tak učiteľovi dáte výplatu z peňazí štátnych, z prenesených kompetencií, ale vychovávateľke v školskom klube detí už dávate výplatu z peňazí, ktoré vám poslal starosta alebo primátor. A potom vám ešte na školskú jedáleň, ešte dostávate prostriedky aj z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zrazu neviete si rady, lebo tých účtovných jednotiek a tých rôznych kolóniek, ktoré, ktoré musíte sledovať, to je absolútne komplikované. A toto potrebujeme zjednodušiť.
A teraz, čo tu máme. Máme tu na stole zmenu v kompetenciách v súvislosti s financovaním materských škôl. Materské školy sú doteraz financované ako originálna kompetencia, to znamená, sú financované z podielových daní, teda, zjednoduším to, platí ich, platia ich mestá alebo obce. Pán minister Drucker, pretože, a v tomto s ním súhlasím, my potrebujeme, materské školy potrebujeme ako soľ a nie vždy si obce s týmto problémom vedia poradiť, preto táto kompetencia ako míľnik plánu obnovy a odolnosti postupne prechádza pod štát z pohľadu financovania, aby sme dokázali zabezpečiť zaškolenie všetkých detí troj-, štvorročných tak, aby boli pripravené na školu a mali všetky deti, vrátane tých v osadách, aby mali predpoklad, dobrý predpoklad na to, že zvládnu základnú školu.
Ale teraz čo sa stalo. My sme urobili nie krok, ale urobili sme pol kroka. Si predstavte, že materskú školu sme teraz rozdelili na dve časti. Doteraz bola financovaná starostom alebo primátorom. Teraz sme ju rozdelili, blbo podľa mňa, tak, že učiteľky v materskej škole budú financované zo štátu, ale tá jedálnička, ktorá je v tej materskej škole, tá ostane v kompetencii mesta a obce.
Pán minister sa vydal dobrým smerom z môjho pohľadu, ale urobil len polovičný krok a z môjho pohľadu skomplikoval práve financovanie týchto materských škôl, tohto školského zariadenia. My z praxe už dávno hovoríme, že zjednodušme to, nenechávajme troch pánov alebo troch nejakých šéfov, ktorí pošlú do tejto školy, do nejakej školy alebo do školského zariadenia financie, a potom sa ten riaditeľ musí zodpovedať viacerým. Toto je komplikácia. Preto sme my hovorili, že školské kluby detí, ktoré sú organickou, neoddeliteľnou súčasťou základnej školy, dajme pod to isté financovanie ako základná škola. Pod financovanie štátu. Nie preto, že by som chcel niečo mestám a obciam zobrať, ale pretože to dáva logiku. Ja aby som úspešne povedzme deti v osadách vzdelával, ja ich potrebujem od rána do večera. Ja tam ten školský funkčný a dobre zaplatený, alebo primerane zaplatený školský klub detí skrátka musím mať. A na to sme nenabrali odvahu.
Podobne aj so školskými jedálňami, ktoré sú tiež organickou súčasťou základnej školy. Lebo keď chcem mať to dieťa v škole do piatej alebo do pol piatej, ono sa musí kdesi najesť. Keď tá jedáleň tam nefunguje, a my si povedzme, férovo, chceme, je to súčasť našej školskej politiky, že každé dieťa má nárok a dostane aj vzdelávanie, aj jedlo a potom ďalšie aktivity, ktoré so vzdelávaním súvisia, poobede alebo podvečer až do konca? Dajte mi toto dieťa na osem-desať hodín, dajte mi dostatok času a ja skúsim pomôcť aj v tých rómskych osadách. Kým tento nástroj nemám, alebo je nedostatočný, tak to skrátka nebude fungovať.
A čo odporúčam? My sme teraz, my sme teraz v naťahovaní sa medzi školou a ZMOS-om. Združenie miest a obcí je jedno veľmi seriózne združenie, ktoré zastupuje našich starostov a primátorov. My od miest a obcí očakávame množstvo kompe... teda množstvo roboty, očakávame, dávame im, pridávame im každý rok nové a nové úlohy, ale ruka v ruke s týmto nejde dostatočné financovanie. A keďže dnes majú ony materské, ony majú budžet na materské školy, ony majú budžet na školské družiny a my keď im tento budžet zoberieme, s ktorým ony mohli narábať, mohli si z toho, v úvodzovkách, požičať trochu peňazí na to, aby zalepili inú kompetenciu, a často sa tak dialo a z reálneho školstva sa tieto prostriedky odlievali, tu dochádza k veľkému pnutiu medzi ministerstvom školstva a ZMOS-om. Neberte nám tieto kompetencie, lebo spolu s nimi nám zoberiete stovky miliónov eur a čo si my potom počneme?!
Ale ja dneska vyzývam na zmenu paradigmy, na úplne zmenu prístupu. My nemôžme skrátka kvalitu škôl podmieniť tým, či vyjdeme, alebo nevyjdeme v ústrety ZMOS-u. To nie je chyba ZMOS-u, to je chyba, ako sme to nastavili. My na Slovensku sme, pridávame mestám a obciam robotu a uberáme im peniaze. A ony teraz, ony sú teraz, samozrejme, proti, aby sme im zobrali ďalšie peniaze a priamo to dali školám. Lebo to im zase zoberieme stovky miliónov peňazí, ktoré im budú chýbať. My toto musíme, a toto odporúčam, pán minister, my toto musíme oddeliť. ZMOS nech rieši vláda úplne iným spôsobom a školstvo riešme iným spôsobom. Ak bude fungovanie škôl podriadené tomu, že či sa to páči, alebo nepáči ZMOS-u, tak potom dovidenia s kvalitným školstvom.
A pripomínam, nie je to chyba ZMOS-u, nie je to chyba miest a obcí, je to chyba, ako sme my nastavili financovanie, ako sme nastavili prerozdeľovanie daní. Ten podiel výnosu dane z fyzických osôb nestačí. A nestačí hlavne vtedy, keď je kolísavé obdobie a dochádza k výpadku daní, výberu daní.
My tam navrhujeme v KDH daňový mix, do budúcna budeme musieť proste to financovanie miest a obcí zabezpečiť tak, aby ony už nemuseli vôbec sa trápiť nad tým, že či to financovanie materských škôl alebo družín im uškodí, alebo neuškodí. Urobme si kompetenčný poriadok, dajme školám to, čo patrí školám, dajme obciam a mestám to, čo patrí im, a budujme konečne poriadne školy, nerobme polovičné kroky, nemajme pre školu, pre jednu školu desať rôznych pánov, ktorým sa škola musí zodpovedať. Má kopec ekonomicko-administratívnej agendy a my nestačíme, nestíhame učiť, lebo musíme riešiť milión ďalších problémov. Dokonca dneska dostala škola odporúčanie, že máte nahlásenú bombu, tak si to choďte skontrolovať! Tak riaditeľ po novom ešte aj bude ráno kontrolovať, že či nemá v škole bombu. A toto my musíme vyriešiť, vyslobodiť od takýchto blbostí riaditeľov škôl a musíme zabezpečiť, aby tie školy konečne začali fungovať ako hodinky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. V reakcii na vaše vystúpenie tri faktické poznámky.
Ako prvý, pán poslanec Janas, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani kolegyne, kolegovia, ja len chcem upozorniť na jednu vec, ktorá, je tu taký kvázi mýtus, ktorý dávno nie je pravdivý, už minimálne niekoľko rokov, a to svedčí aj o tom, čo možno bolo povedané, že najťažšie rokovania určite boli, keďže sa bavíme o financovaní, so ZMOS-om, ale nie je to o tom, že mestá a obce by si peniaze zo škôl ulievali na niečo iné. To jednoducho nie je pravda. Ja som primátorom už štvrté volebné obdobie a som aj predsedom regionálneho ZMOS-u, ja nepoznám jednu jedinú obec, jedno jediné mesto, ktoré by bralo peniaze z originálnych kompetencií a používalo ich na cesty, chodníky, na čokoľvek iné. Naopak, pravda je taká, že mestá a obce dotujú činnosť práve originálnych kompetencií, lebo ten normatív nepostačuje. Naše mesto dáva ročne minimálne 1,2 mil. každý rok na dofinancovanie originálnych kompetencií v školstve.
A ten problém, ktorý tu bol medzi, medzi ministerstvom a ZMOS-om, bol to, keď zoberie ministerstvo alebo financie zoberú reálny nápočet, koľko to stojí, kto bude platiť ďalej ten rozdiel? Takže doteraz to platili mestá a obce a teraz, keď im tie peniaze odídu, tak kto bude platiť ten rozdiel? Bude to ďalej platiť to mesto, alebo to preberie na seba to ministerstvo?
A ja kvitujem pánovi ministrovi, že má pripravený nápočet pomaly na každú školu, na každé mesto. Ja keď som s ním o tom diskutoval a tiež to boli nejednoduché diskusie, tak mi vedel povedať presne, ako naše mesto bude finančne vypadať od budúceho roka. A kvitujem aj to, že sa podarilo zabezpečiť ďalších, myslím, 54 mil. na preklenutie toho prvého obdobia, pretože to je nevyhnutné, aby sa to preklenulo tak, aby tie mestá a obce na to nedoplácajú. Mestá a obce momentálne sú vo veľmi zlej finančnej situácii a ďalší výpadok financií, ktorý by mohol toto spôsobiť, by pomohol spôsobiť veľkú katastrofu. A naozaj kvitujem veľmi korektné rokova... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)