23. schôdza

Ďakujem, ďalšia v poradí v ústnej rozprave je prihlásená pani poslankyňa Škopová, dávam jej slovo.

Ďakujem za slovo pán predsedajúci, vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, dnes pred vás predstupujem nielen ako poslankyňa Národnej rady alebo predovšetkým ako žena, matka ako Rómka. V prvom rade by som chcela poznamenať, že v tomto volebnom období majú Rómovia historicky najväčšie zastúpenie v parlamente. A práve vďaka tomuto úspechu môžu tu v Národnej rade Slovenskej republiky zaznievať aj hlasy tých, ktorí sú dlhodobo nevypočutí, utláčaní a diskriminovaní. Spoločne s mojimi kolegami dnes opätovne predkladáme návrh zákona, ktorý je viac než len právnym aktom. Tento návrh zákona je predovšetkým o stovkách rómskych žien, ktorým bolo bezcitne a nezákonne odobraté právo byť matkami. O ženách, ktoré boli v tých najzraniteľnejších okamihoch svojho života ponížené a oklamané. Návrh zákona je snahou uznať hlboké rany, ktoré tieto ženy nosia vo svojich srdciach a snahou dať im aj symbolické zadosťučinenie. Aj napriek tomu, že Slovensko je dnes demokratickým štátom sme v našej krajine roky zatvárali oči pred touto obrovskou krivdou, ktorá postihla mnoho rómskych žien. Skúste si predstaviť tú bolesť, ktorou si museli tieto ženy prejsť. Bez poznania, že vám bola odňatá možnosť darovať život. Bolesť matky, ktorej telo bolo zneužité systémom, ktorému mala dôverovať. Po dlhých rokoch prehliadania a mlčania sa štát týmto ženám v roku 2021 konečne ospravedlnil. Uznal, že tieto ženy boli zranené spôsobom, ktorý presahuje hranice fyzického poškodenia. Uznal, že práva týchto žien boli pošliapané, ich dôstojnosť bola potlačená a ich sny o rodine boli nenávratne vzaté. Uznal, že dejiny nášho štátu obsahujú aj takúto čiernu kapitolu, ktorá nás núti priznať si, že ako spoločnosť máme ešte dlhú cestu k úplnému pochopeniu spravodlivosti, rovnosti a rešpektu k právam každého jednotlivca. Je však dôležité, aby sme pochopili, že táto kapitola v našich dejinách nie je len o nejakom dávnom čine, o niečom, čo patrí do minulosti. Rany, ktoré tieto ženy utrpeli sa nedajú vymazať. Sú to rany, ktoré sprevádzajú ich každodenný život a potom, čo boli ich práva pošliapané mnohé z nich sa stretli s odmietaním, opovrhovaním zo strany spoločnosti. Ich partneri ich opustili. Ich rodiny sa rozpadli. Stratili nielen možnosť priviesť na svet deti, ale často aj pocit vlastnej hodnoty a miesta v spoločnosti. K týmto nezákonným sterilizáciám dochádzalo v rokoch 1966 až do roku 2004, v bývalom Československu a potom aj na Slovensku. Často k nim dochádzalo pod zámienkou ochrany ich zdravia, ale v skutočnosti išlo o postup, ktorý nemal nič spoločné so zachraňovaním života. Rómky sa stali obeťami diskriminačného systému, ktorý ich vnímal ako problém, ktorý je potrebné riešiť. Odhaduje sa, že počet rómskych žien, ktoré boli nezákonne sterilizované sa pohybuje v stovkách, pričom mnohé z nich sa spravodlivosti už nikdy nedočkali. Na základe svedectiev a vyšetrovania dnes vieme, že k sterilizáciám dochádzalo rôznymi spôsobmi, predovšetkým bez riadneho informovaného súhlasu. No existujú aj prípady, kedy bola žena vystavená manipulácii, či nátlaku. Častokrát o sterilizácii sa dozvedeli až po gynekologickom zákroku, či operácii. Mnoho z týchto žien čelí doživotným zdravotným a psychickým problémom. Znovu pripomínam, že podľa dostupných štatistík boli nezákonne sterilizované stovky rómskych žien. Každá z nich má svoj príbeh a každá z nich má svoju bolesť. Niektoré z týchto žien sa rozhodlo mlčať zo strachu, zo zahanbenia alebo preto, že neveria, že by im niekto bol pomohol. Ďalšie, ktoré sa odvážili hovoriť rozprávajú o systematickom zneužívaní dôvery, o manipulácii a o tom, ako ich najhlbšie obavy boli využité proti nim. Dovolím si prečítať pár svedectiev týchto žien, ktoré sa nachádzajú v Správe vypracovanou poradňou pre občianske a ľudské práva. Oľga bola donútená k sterilizácii pred dvomi rokmi, počas pôrodu druhého dieťaťa a zároveň jej druhého cisárskeho rezu. Nevie, prečo bol potrebný cisársky rez. Keď čakala pred pôrodom na operačnom stole, v novej pôrodnici v Prešove, pristúpila k nej zdravotná sestra s papierom v ruke, povedala mi: "Ak znovu otehotnieš, zomrieš! Môžeš dokonca zomrieť rovno dnes. Takže toto musíš podpísať!" Preľakla som sa a podpísala som. Oľga nerozumela tomu, čo podpisovala. Vie len, že by chcela mať viac detí a nemôže. Jej lekár ani jej zdravotná sestra Oľge nepodali vysvetlenie o jej zdravotnom stave o tom, čo jej plánujú urobiť alebo aké alternatívy má k dispozícii. Vedela len, že zomrie, ak nepodpíše papier, ktorý jej podstrčili. Povedali, že to mám podpísať lebo inak zomriem, tak čo som mala robiť? Biele ženy majú viac práv než rómske ženy. Toto by bielej žene neurobili. Takže je potrebné dodať, že....

.... vedela len, že zomrie, ak nepodpíše papier, ktorý jej podstrčili. „Povedali, že to mám podpísať lebo inak zomriem, tak čo som mala robiť? Biele ženy majú viac práv než rómske ženy. Toto by bielej žene neurobili.“
Takže je potrebné dodať, že argumentom o potrebe vykonať sterilizáciu z dôvodu, že išlo o život zachraňujúci úkon sa štát neúspešne bránil ešte aj pred Európskym súdom. Ten odkázal na stanovisko Medzinárodnej federácie gynekológov a pôrodníkov, že sterilizácia nikdy nie je život zachraňujúci úkon.
Dámy a páni tieto príbehy sú však len vrcholom ľadovca. Mne osobne písalo niekoľko žien, ktoré sa mi s podobnými skúsenosťami zdôverili. Je preto dôležité si uvedomiť, že tieto prípady neboli len individuálnym zlyhaním zo strany zdravotníkov, ale systémovou praktikou štátu, ktorá zasiahla značné množstvo rómskych žien. Boli to obete dlhodobých predsudkov a diskriminácie, ktoré sú v našej spoločnosti žiaľ prítomné aj dnes.
Na záver si dovolím poznamenať, že mnohí z koaličných poslancov o sebe hovorí ako o zástancoch života a konzervatívnych hodnôt. Svojim hlasovaním, vážení páni poslanci a poslankyne, máte možnosť tieto slová potvrdiť. Pretože hlasovanie o tomto návrhu je aj o vyjadrení nesúhlasu s tým, aby štát svojvoľne odoberal ženám možnosť byť matkami.
V štáte, ktorý si ctí život a jeho ochranu, čo sú hodnoty, ktoré vychádzajú aj z našej ústavy a dohovorov, ktoré boli prijaté, je nutné, aby bolo takéto konanie odsúdené a obete odškodnené. Česká republika si už svoju povinnosť splnila, no Rómky na Slovensku na spravodlivosť stále čakajú.
A pokiaľ ide o predstaviteľov vládnej koalície, či ich blízkych ľudí. Robert Fico má ústa plné porušovania ľudských práv. Vláda Roberta Fica napríklad odškodnila rodinu pána Krivočenka a hovorí sa aj o odškodnení ľudí z proruských Nočných vlkov.
Zatiaľ čo takzvaní “naši ľudia” dostávajú rôzne formy odškodnenia, či amnestie, Rómske ženy na ktorých bola spáchaná obrovská krivda zostávajú zabudnuté. My však opätovne predkladáme návrh na odškodnenie rómskych žien, a budeme ho predkladať dovtedy, dokým tieto ženy nedostanú aspoň finančnú formu zadosťučinenia.
Teraz má vládna koalícia príležitosť ukázať, že jej záleží aj na právach bežných ľudí. A rovnako vyzývam Splnomocnenca vlády pre rómske komunity pána Daška, aby sa ozval a postavil sa za rómske ženy. Tento zákon je dôležitým krokom k tomu, aby sme sa stali lepšou spoločnosťou, kde práva každej ženy, každého občana sú rešpektované a chránené.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne pán predseda. Ďakujem Anežka, že si vystúpila aj s tým svedectvo čo si povedala. Skutočne, že často to bola manipulácia a nátlak a mnohé tieto ženy sa ani dokonca života nedozvedeli, že v podstate boli sterilizované, pretože ak medzitým nechceli mať deti alebo si to vysvetlili inak, alebo neboli operované takže možno tie počty boli ďaleko vyššie ako máme teraz dôkazy, ale ešte jedno by som chcela povedať, že aj v súčasnej dobe ženy, ktoré mali dvakrát cisársky rez sú mnohokrát posúvané gynekológmi k tomu, aby boli sterilizované bez toho, aby sa lekári poskúsili o to dieťa zachrániť alebo to aby tá žena mala ja ďalšie dieťa. Poznám ženy, ktoré šesťkrát porodili cisárskym rezom, čiže aj tu, to že tri cisárske rezy a dosť. A sterilizácia je niekedy za vlasy pritiahnuté a mali by sme si to uvedomiť. Ďakujem pekne.

ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ospravedlňujem sa kolegom možno, ktorí si myslia, že zdržujem, ale je to za potreby tieto veci akože tento bod návrh táto téma tu nie je omieľaná stále a Rómovia sa tu málokedy spomínajú v tomto pléne. Áno, je to naša robota. Ak vás s tým otravujeme tak bohužiaľ musíme si na to zvyknúť. Ja aj v tomto prípade som sa prihlásil do rozpravy, aby som si vypočul možno názor koaličného poslanca. Ja som rád, že tu sedí pán Hazucha, člen ľudsko právneho výboru, aby povedal možno svoj názor na túto tému lebo ja si nemyslím, že táto má nosiť nejaké politické tričko. táto téma tu je a keď si zoberieme, že Rómovia v histórii stáli vždy na tej správnej strane alebo teda stáli na strane Slovenskej republiky či to bolo počas druhej svetovej vojny či to bolo potom v ´89. A bojovali za Slovensko, za Slovenskú republiku. Za Slovákov. Tak v tomto prípade a môžem to povedať na plné ústa sme dlžní ako Slovenská republika teraz Rómov pri tomto návrhu napríklad také odškodnenie žien, ktoré boli sterilizované .... .
A ja som si istý, že aj vy máte vo svojich kruhoch milí koaliční poslanci a poslankyne, ktorí majú tie isté problémy ako ostatní a môžte mať dnes, ja som pozeral, že do Nižnej Myšli, to je taká obec na východnom Slovensku prišli Rómovia z Anglicka, ktorí si zarobili peniaze a kúpili si tam dom cez realitku a zrazu sa tam zvolalo obecné zastupiteľstvo. prišla tam celá obec a protestovať proti tej rodine, že oni ich tam nechcú. Z nášho pohľadu to vyzerá tak môžte mať postavenie, môžte mať peniaze, môžte mať školu, môžte mať čokoľvek stále budete ten istý cigáň.
A povedzte ako máme my fungovať v tejto republike. Aj napriek tomu, Je to ťažké, áno, ďakujem, pán Hazucha, že to uznávate a mne nič iné neostáva a keď som si pozrel, že koho tam tí ľudia volili tak vy ste tam vyhrali voľby SMER, druhý skončil HLAS, tretie KDH. Že ak teda teraz hovoríte pán Hazucha, že to je ťažké akože žiť v takomto v takejto krajine, aj keby ste mali postavenie, peniaze, školu, čokoľvek proste tak stále budete tým cigáňom. Ja by som vás touto cestou chcel možno tak pekne poprosiť keby ste išli vy alebo nejaký váš zástupca zo SMER-u a porozprávali s tými ľuďmi lebo naozaj to sú ľudia, ktorí si zarobili poctivo tie peniaze v tom Anglicku prišli domov a čakajú, no teda si kúpili ten dom a chcú tam bývať len bohužiaľ obyvatelia tejto obce ich odtiaľ vykázali alebo teda ich tam nechcú.
S týmito problémami sa predieľajú Rómovia už dlhodobo a keď príde do tuhého tak Rómovia vedia stáť vždy na tej správnej strane histórie, naozaj. Taký obyčajný hokej, keď sa hrajú majstrovstvá sveta Rómovia sú neskutoční fanúšikovia slovenského hokeja, slovenského futbalu. Fandia Slovenskej republike, cítime sa tu doma. Však spolu nažívame v tejto krajine a keby malo ísť o to ak by tu bola väčšina parlamentu rómskej národnosti, aby sme mali odškodňovať naopak nerómov, tak verte tomu, že by sme zahlasovali za.
Opäť to poviem, že nemyslím si, že táto téma by mala mať politické tričká preto naozaj pán Hazucha chcem vedieť názor koaličného poslanca lebo dlho som ho nepočul. Ministerstvo spravodlivosti sa k tomu dlho nevyjadrilo. Áno, v tomto prípade minister spravodlivosti Boris Susko a ešte raz poviem, áno veľakrát v minulosti počas minulého volebného obdobia boli za návrhy Borisa Suska som zahlasoval aj ja, aj teraz keď vy predložíte nejaký návrh zákona ja nemám problém zahlasovať za. Keď ide o sociálnu pomoc alebo o čokoľvek čo vyhodnotíme, že to je prospešné pre ľudí zahlasujeme za. Ja len v tomto prípade nechcem, aby sme delili ľudí na takých a takých poďme sa baviť naozaj o tejto téme ako je a keď sa naozaj chceme vysporiadať s krivkami minulého režimu tak zahlasujme za.
Ak nie, tak vám dávam k dispozícii naozaj tento návrh zákona, ktorý vypracovali ešte raz poviem tí istí ľudia z Ministerstva spravodlivosti počas bývalého vedenia Ministerstva spravodlivosti počas našej vlády, ktorí sú tam dnes a tým iba ušetríme im aj čas, možno aj peniaze ušetríme. A predložíte ten istý návrh zákona. A keď ho predložíte, tak ja vám ho garantujem, že náš klub bude za. Bol by som naozaj veľmi rád, pán Hazucha keby ste tú faktickú dali a povedali by ste svoj názor na túto tému, že či súhlasíte alebo nesúhlasíte s tým, aby sa tieto ženy odškodnili.
Ja veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, je mi cťou, že z tohto miesta môžem hovoriť o udalostiach, ktoré zásadným spôsobom prispeli k pádu totalitného režimu a otvorili cestu k demokracii.
Nedávno sme si pripomenuli 35. výročie Novembra 89. Rozprávame však aj o tom, čo tejto udalosti predchádzalo.
Rada by som Vás požiadala o podporenie novely zákona o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch, ktoré predkladáme spolu s pánom poslancom Vašečkom z Kresťanskej únie.
Hovorme o udalostiach, ktoré vyústili do tichého protestu vo svetle sviečok, v modlitbe veriacich i neveriacich, v pokore no s odhodlaním proti hrubej sile zriadenia, ktoré desaťročia dusilo ľudskú dôstojnosť a šliapalo po slobode vo všetkých jej významoch.
Je našou povinnosťou a nielen generácie, ktorá má 25. marec 1988 v živej pamäti, pripomínať tichý protest za slobodu dôrazne a nahlas.Pripomínať, vysvetľovať a zdôrazňovať význam Sviečkovej manifestácie, ktorej posolstvo vyústilo do pádu komunizmu v novembri 1989. Bolo to prvé takéto verejné vystúpenie občanov vo vtedajšom socialistickom Československu. Totalitný komunistický režim šokovalo a vyslalo jasný silný signál aj do zahraničia.
Sme presvedčení, že takáto prelomová udalosť si zaslúži nielen spomienku, ale aj oslavu.
Spolu s kolegom z Kresťanskej únie, Richardom Vašečkom, navrhujeme, aby deň zápasu za ľudské práva sa stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky, bez nároku na pracovné voľno.
Zásadné medzníky našich novodobých dejín nemôžu zapadnúť prachom.
Ak dovolíte, vrátim sa o rok dozadu, kedy sme si pripomenuli 35 rokov od Sviečkovej manifestácie. Médiami sa prehnali autentické zábery z Hviezdoslavovho námestia, kedy proti tichu a pokore tisícok ľudí brutálne zasiahli vodné delá, kropiace autá, slzný plyn, obušky, psy a tajní. Iniciatíva zorganizovať pokojné verejné občianske zhromaždenie vzišla z prostredia tzv. podzemnej cirkvi s cieľom podporiť náboženské i občianske práva.
Išlo o menovanie biskupov na uprázdnené stolce, úplnú náboženskú slobodu a úplné dodržiavanie občianskych práv. Návratom v čase, v daždivých uliciach Bratislavy, sme začali aj konferenciu Náboženská sloboda vo svetle Sviečkovej manifestácie, ktorú som so svojim tímom a podporou Ústavu pamäti národa zorganizovala ako vtedajšia splnomocnenkyňa vlády...

... návratom v čase, v daždivých uliciach Bratislavy, sme začali aj konferenciu Náboženská sloboda vo svetle Sviečkovej manifestácie, ktorú som so svojim tímom a podporou Ústavu pamäti národa zorganizovala ako vtedajšia splnomocnenkyňa vlády pre slobodu vierovyznania a presvedčenia.
Význam tzv. „Bratislavského veľkého piatku“ zdôraznil vo svojom príhovore aj Kardinál Kurt Koch, vatikánsky prefekt Dikastéria na podporu jednoty kresťanov, počas návštevy Slovenska, slovami:
„Túto sviečkovú manifestáciu iniciovali veriaci, ale zároveň nechala zaznieť požiadavke plného rešpektovania občianskych práv v Československu pre všetkých občanov veriacich i neveriacich. Zrodila sa z koreňov náboženského a občianskeho disentu, z tajnej Cirkvi, z laického apoštolátu, zo samizdatu, zo zavraždených kňazov a rehoľníkov, z desiatok rokov nespravodlivého väznenia, z utrpenia intelektuálov.“
Z kontektu historických udalostí a ich presahu do súčasnosti je zrejmé, že 25. marec ako štátny sviatok nebude sviatkom ideológie ale ľudskosti, sviatkom, ktorý bude generáciám pripomínať, že ľudské práva náboženské i občianske sú aj dnes krehkou komoditou, ktorú treba chrániť a vždy sa za ňu oplatí bojovať. Už len z úcty k tým, ktorí za ňu zaplatili najvyššiu cenu.
Zásahom štátnych bezpečnostných zložiek Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody, najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou Československej socialistickej republiky z roku 1960.
Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý Československá socialistická republika prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku ´83. Dôsledkom bola perzekúcia mnohých účastníkov a organizátorov Sviečkovej manifestácie.
Tým, ktorí sa pýtajú, prečo si tento deň nestačí iba pamätať? 25. marec je deň keď sa všetko zmenilo. Definitívne sa ukázalo, že ľudia sa prestali báť a zločinný komunistický režim sa už nevie udržať pri moci inak ako násilím na svojich vlastných bezbranných občanoch. Brutalita tohto zásahu šokovala Slovensko i svet. Už o pár mesiacov sa režim zrútil. Bez odvahy tých, ktorí so sviečkami v rukách vyšli na Hviezdoslavovo námestie brániť svoje občianske a náboženské práva, by to také jednoduché nebolo.
Ďakujem za seba, ďakujem za Slovensko. Každý rok pociťujem obnovenú nádej, že spoločné dobro zvíťazí.
Verím, že náš návrh, aby sa 25. marec, deň výročia Sviečkovej manifestácie stal štátnym sviatkom, bez nároku na pracovné voľno, podporíte.
Ďakujem pekne.

Vážený predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom pre kultúru a média za spravodajcu k uvedeného návrhu zákona.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenie uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.
Za gestorský výbor navrhujem Výbor pre kultúru a médiá a zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 31. januára 2025 a gestorský výbor do 3. februára 2025 do prerokovania návrhu zákona v Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ja sa na úvod priznávam, že som tak trochu porušil rokovací poriadok lebo som si urobil fotku, keď som sedel tam, pretože toto je ten prípad, keď rokuje Národná rada v minimálnom zložení. je tu predsedajúci, je tu navrhovateľ, je tu spravodajca a ja ako rečník.
Nieže by som, áno predsedajúci tým som začal. takže na jednej strane je mi to ľúto, na druhej strane to je pochopiteľné za normálnych okolností už by sme boli 36 minút skončili rozpravu, ale teraz rokujeme tak dlhšie, ale poďme k veci. Máme v Slovenskom právnom poriadku prípady a dokonca sa niektoré aj relatívne čerstvo zaviedli, že nejaký deň je štátny sviatkom Slovenskej republiky a zároveň nie je dňom pracovného pokoja. Určite nechceme s pani predkladateľkou Ankou Záborskou vytvárať nejaké nové náklady pre štát alebo zamestnávateľov, ale ja si naozaj myslím, že 25. marec, ktorý odkazuje predovšetkým na 25. marca 1988 je hoden toho, aby bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky.
Keď to len tak v skratke porovnám so 17. novembrom, ktorý bol teda štátnym sviatkom ešte z čias československej republiky a dokonca ešte odkazoval aj na to čo sa stalo počas podstate začínajúcej druhej svetovej vojny alebo prebiehajúcej tak vlastne tento deň je v prvom rade o udalostiach, ktoré boli v Prahe. Samozrejme som za to, aby 17. november bol a zostal štátnym sviatkom je to významný deň boja za slobodu, demokraciu, ale 17. november 1989 by nebol alebo nie v určitej takejto forme a v takomto čase bez 25. marca 1988 zhruba o nejaký rok a pól sme v Bratislave predišli tie udalosti, ktoré potom vyvrcholili v Prahe v novembri 1989. Samozrejme po tom Pražskom 17. novembri 1989 sa už tieto zhromaždenia začali diať po celej republiky potom už aj v Bratislave a iných mestách v Česku aj na Slovensku. Ale chcem tým teda povedať to, že ak si pripomíname 17. novembre čo je veľmi správne o nič menej by sme nemali si pripomínať a sláviť ako štátny sviatok 25. marec 1988, myslím si, že by to bolo niečo v našich dejinách na čo môžeme byť hrdý a čo je teda hodné toho aby to nebol len pamätný deň, ale štátny sviatok lebo naozaj máme čo oslavovať. Tých momentov v našej histórii nie je až tak veľa, resp. nevieme ich až tak veľa nájsť a myslím si, že pre našu národnú identitu, národnú hrdosť by to bolo vhodné.
Takže zopakujem to, tak ako máme 17. november ako štátny sviatok navrhujeme a prosíme aj kolegov, aby to podporili, aby 25. marec bol štátnym sviatkom a podotýkam bez nároku na deň pracovného pokoja. Tak ako to v prípade už niektorých štátnych sviatkov máme, ďakujem.