33. schôdza

Ďakujem za slovo.
Mária, ty si hovorila, že nemáme zhodu na tom, čo sú kultúrno-etické otázky. Ja verím, že máme zhodu na tom, že ľudia nie sú kultúrno-etické otázky.
A tiež si zopakovala niekoľkokrát, že by nám všetkým malo záležať na tom, aby sa všetci ľudia v tejto krajine cítili dôstojne alebo aby žili dôstojný život, či už sú to teda starší, mladí, deti, všetci tí Matúšovia, Jurajovia, Martinovia, Sáry, Zoje, ja neviem, aj moji Bibi a Mišo, proste všetci. A keď už sa na niečom nevieme zhodnúť, tak verím, že aspoň na tomto, že na tom dobre detí. Aby sa každé dieťa v tejto krajine cítilo dobre, dôstojne, aby sa mu tu dobre žilo.
A viete kto s nami, teda však ja súhlasím s Máriou, Mária asi so mnou, a viete kto ešte s nami v tomto súhlasí? Napríklad pani europoslankyňa Katarína Roth Neveďalová zo SMER-u. Citujem: „Všetkým by nám malo záležať na deťoch, ktoré takéto páry vychovávajú.“ Tak reagovala len pred niekoľkými dňami, na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, a to si tiež, Mária, spomínala, že tu máme rozhodnutia, či už teda Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo Európskeho súdneho dvora, a konkrétne toto rozhodnutie je teda čerstvé a hovorí, že práva rodičov majú byť zachované, aj keď sa rodina presťahuje. Inak povedané, rodina je rodinou všade. V Taliansku, v Nemecku, v Rakúsku aj na Slovensku. A to sa uplatňuje aj na dúhové rodiny, a teda také, v ktorých deti vychovávajú ľudia rovnakého pohlavia.
Zároveň teda sa vrátim aj k tomu, čo si, čo si hovorila a čo, čo, o čom sa tu bavíme, aj sama pani europoslankyňa za SMER povedala, že na Slovensku v tomto máme medzery, a mali by sme začať dialóg tak, že pritom budeme myslieť hlavne na tie deti. Veď tu preboha nežijeme na nejakom ostrove, že čo sa aplikuje inde, tak sa nemôže u nás. Ale potom, o čom je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľmi pekne ďakujem.
Pani Kolíková, veľmi pekne ďakujem za dobrú reč.
Ja si všímam, že hovoríte k jadru veci, že, že si nerozumieme, už minule ste to tu spomínali a tiež sme podobnú nejakú vážnu vec preberali. A súhlasím s tým, že politický nástroj teraz zrejme aj používa vládna koalícia, že sú tu iné ťažké veci v spoločnosti, a vytiahli sa práve takéto, o ktorých vie aj vládna koalícia, že veľká časť spoločnosti zdôrazňuje svoje hodnoty, ktoré sú kresťanské a konzervatívne, nemusia byť len kresťanské a konzervatívne, že im na tom záleží, a môže to vyvolať nepokoje. A súhlasím s tým, že zdôrazňujete, a toto, na toto ja chcem teraz nadviazať a o to sa opierať, že my si tu nerozumieme v týchto otázkach. A prečo som zakričal? Pardon, že som zakričal, lebo sa tu nevedie dialóg v tejto spoločnosti, a ten dialóg, žiaľ, už teraz ho chceme mať tu, resp. tuto sa k nim vyjadrujeme, ale on sa nedeje, títo ľudia z... napríklad komunity, ktorá sa označuje LGBT, nevedia viesť dialóg, naopak, uzatvárajú sa vo svojej bubline a to je ten problém, že on nenastáva, takže na to dávam živý príklad – pán Dostál, vidím, že vás to udivuje, čo som teraz povedal –, takže ja som nevidel pozvaných ľudí do diskusií, minimálne som to videl v televíznych alebo inak v mediálnych, kde by sa rozprávali. Takže naj... posledne bolo akoby to výročie, je to škaredé slovo, tej vraždy na Zámockej a k tomu bol taká kontroverzia okolo pani učiteľky, čo vyzvala ľudí v škole v Trenčíne, aby zdôraznili dúhovosť tých zavraždených. Správna reakcia nebola zdôrazňovať dúhovosť zavraždených, ale že to bol extrémny čin voči dvom ľuďom ľudskej... ktorí mali ľudskú dôstojnosť. A koho pozvala pani Tódová do diskusie? Dvoch ľudí, čo sa hlá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci.
Naozaj ma mrzí a je mi až ľúto, smutno z tejto diskusie, ktorú tu dnes máme, pretože je to naozaj diskusia o ľudskej dôstojnosti, ktorá sa v tejto, v tejto, v tomto pléne jednoducho nejakým spôsobom vyparila.
My tu na Slovensku máme obrovské množstvo problémov, ktoré neriešime. Otvárame znova a znova kultúrno-etické otázky, ktoré vrážajú stále hlbší klin medzi nás. Ľudia, ktorí tu žijú, sa necítia dobre, sú... nie sú, nie sú spokojní. A nejde len o nejaké menšiny, ale ja si myslím, že aj vo všeobecnosti ľudia necítia spokojnosť, a to sa odráža aj na záujme mladých ľudí odísť zo Slovenska. Je to každý štvrtý, podľa niektorých štatistík každý tretí, ktorý plánuje navždy odísť zo Slovenska. A nie je to len sociálno-ekonomická otázka, ktorá ich trápi, ale je to aj otázka ľudskej dôstojnosti, slobody, možností a atmosféry v spoločnosti, ktorá je intoxikovaná permanentne takýmito spormi.
Mňa to veľmi mrzí, pretože Slovensko takto prichádza o možnosti sa rozvíjať, o možnosti investovať do ľudského kapitálu. Ten strácame. Sme malá krajina, malý národ, ktorý takto prichádza o svoju budúcnosť.
Ja som si kedysi myslel, že Slovensko má predsa šancu a chcem stále tomu veriť. Šancu byť jednou modernou a pokrokovou krajinou, len, bohužiaľ, tie neduhy, ktoré tu máme z minulosti, to spiatočníctvo, dušpastierstvo, také to falošné dušpastierstvo a povery naďalej prevládajú v tejto spoločnosti. A ja pevne verím, že príde ten deň, kedy sa ich budeme vedieť postupne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem aj vám, pani Kolíková, za tento veľmi dobrý prejav a otvorenie vôbec toho dialógu a tej, tej debaty o ľudskej dôstojnosti, lebo hovorili ste, že sa naozaj na množstve vecí v tejto téme nezhodneme, ale že všetci by sme sa mali zhodnúť na tom a že všetci chceme, mali by sme chcieť, aby sa tu všetci ľudia cítili dôstojne.
Lenže ja o tom pochybujem. Ja pochybujem aj o tom, že sa na tomto zhodneme, čo je úplne najväčšie, najviac smutné z celej tejto debaty, že my sa ani na tomto nevieme zhodnúť, pretože keď otvárajú sa témy návrhov zákonov v rámci toho, že sa chce ochrániť ľudská dôstojnosť, tak to ako keby ste hovorili, že všetci ľudia, ktorí nesedia do vášho heterosexuálneho vzorca, žijú nedôstojne v podstate a narušujú ľudskú dôstojnosť. Ak je to tak... Ja sa pýtam, je to naozaj tak? Toto je to, kvôli čomu predkladáte túto novelu, že máte pocit, že ľudia, ktorí nesedia do heterosexuálneho vzorca, nežijú dôstojne a narušujú ľudskú dôstojnosť? Lebo, ak je to tak, tak potom skutočne každý chápeme dôstojnosť nejak úplne inak. A ako môžme chcieť, aby sa títo ľudia cítili v spoločnosti dôstojne, keď hovoríme, že, že chceme, aby normy platili len pre nich, a pritom je to aktuálne presne naopak? Tie normy platia iba pre tých, ktorí vám sedia do vášho vzorca, a my chceme, aby tie normy platili nielen pre nich, ale pre nás všetkých, ako hovorila pani Kolíková. Čiže je to presne naopak, ako hovoril pán Majerský.
A ďalšia vec. Ako sa môžu títo ľudia cítiť u nás dôstojne, keď tvrdíme, že biologické fakty, že oni nie sú biologický fakt? Čo sú oni potom? Ako je možné, že môžme hovoriť o nejakých normách a biologických faktoch a nezaradiť do toho aj ľudí, ktorí sú menšiny, akékoľvek menšiny, napríklad aj sexuálne menšiny.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Mária, som rada, že si spomenula aj tie dotácie na podporu a poskytovanie pomoci obetiam trestných činov, lebo ako, myslím si, že toto bol už taký vrchol nevkusnosti, totálne nemorálne dno, ktoré predviedol minister spravodlivosti práve vo vzťahu k tomu, že v podstate hovorí, že LGBT ľudia si nezaslúžia podporu, ani keď sa stanú obeťami trestných činov.
Čiže napríklad Radka, ktorá prežila útok na Zámockej, ona si nezaslúži podporu právnu v jej konaní, pretože patrí do LGBTI menšiny. Veď fakt zamyslite sa nad sebou, to je absolútne nechutné. Že nemáte hanby!

Opäť a zase nebolo, nebola by vaša rozprava, pani poslankyňa Kolíková, bez spomínanej novely Trestného zákona. Opäť ste spomínali, ako poslankyňa Plaváková, že Robert Fico zrazu urobil tlačovú besedu a urobil z toho nejakú tému. Opakujem, MPK-čkom to prešlo, stále sme o tom hovorili pred voľbami, ako sme nastúpili do vlády, neviem, či dokonca aj v programovom vyhlásení vlády to nemáme a ako v prípade pani poslankyne Plavákovej ste išli v jej šľapajach, tu tvrdíte niečo o tom, že si minister spravodlivosti nevšíma ani toho trinásťročného chlapca alebo tí, čo boli zabití na Zámockej.
Viete, ja si to pamätám, keď to počujem ohľadne tej Zámockej už asi minimálne piatykrát, ohľadne tej ohavnej vraždy a je určite každému ľúto, že sa takáto tragická vražda odohrala, ale pamätám si to, ako prezidentka Zuzana Čaputová vtedy extrémne zneužila túto tému na svoju politiku. Extrémne. Ja si pamätám, že vtedy som cestovala do Bruselu a mala som nervy asi tristo. Takže my sme vôbec z opozície, z pohľadu opozície nešli na ani pani prezidentku, ani na vtedajšiu vládu, že oni môžu za túto vraždu.
A ešte básnická otázka, keď tu vlastne moralizujete, že čo by sme mali všetko riešiť ohľadne týchto otázok. Neboli ste náhodou aj vy ministerka spravodlivosti, keď vtedy sa stala tá tragédia na Zámockej? A prosím, ľudské dôstojnosti a tak ďalej, radšej by som na vašom mieste pomlčala, pretože tu spomeniem Lučanského, Krivočenka a iných aj vykopávanie dverí.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Kolíková, tak ja si myslím, že je dôležité hovoriť o ľudskej dôstojnosti, o rešpekte k menšinám, o rešpekte k inakosti, rešpekte k iným ľuďom, lebo to sú veci, o ktoré, o ktoré údajne teda ide aj predkladateľom, teda najmä pokiaľ ide o to tú, o tú dôstojnosť.
A, bohužiaľ, tá nenávistná atmosféra, ktorú vytvárajú niektorí politici alebo nevraživosť, alebo také to pohŕdanie a podceňovanie a spochybňovanie tých iných ľudí prispieva k tomu, aká je atmosféra v spoločnosti. Niekto robí politicky účelovo, lebo chce z toho vytrieskať politické body, prekryť iné témy, sústrediť verejnú debatu na niečo, čo bude rozdeľovať spoločnosť spôsobom, ktorý mu vyhovuje, alebo rozdeľovať, rozdeľovať opozíciu, ale nielen táto účelovosť na prekrývanie iných tém, ale aj, aj necitlivosť vo vyjadreniach je problém, ilustračne povedať o celej skupine ľudí, že nie je schopná viesť dialóg, je necitlivé, hoci je to možno myslené úprimne, nie je to žiadne prekrývanie, ale je to nepravdivé a je to necitlivé.
A keď je niekto napadnutý a zbitý, pretože hovorí po maďarsky, ako sa to stalo Hedvige Malinovej v roku 2006 alebo skupine mladých ľudí na Šafárikovom námestí celkom nedávno v Bratislave, tak nestačí hovoriť o tom, že odsudzujeme akékoľvek násilie a napadnutie. Áno, veď odsudzujeme, ale treba pomenovať aj tie dôvody. A keď sú tie dôvody, že, že to boli Maďari alebo ľudia hovoriaci po maďarsky, tak treba o tom hovoriť. A rovnako treba hovoriť o tom, keď boli v Teplárni zavraždení dvaja mladí ľudia z dôvodu, že vrah nenávidel LGBTI, tak je úplne logické a legitímne, že sa, že sa o tom hovorí.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ďakujem pani kolegyni Kolíkovej za to, že upriamila vo svojom príspevku našu pozornosť na, na ľudskú dôstojnosť. Je to vlastne paradox. Aj predkladatelia hovoria o ľudskej dôstojnosti, ale v skutočnosti, ak by tieto návrhy, jeden či druhý, sa presadili, tak sú útokom na ľudskú dôstojnosť, nie jej obhajobou.
A čo sa vlastne zmení? Čo sa zmení, ak by to bol ukotvené? Pre predkladateľov sa nezmení nič, pretože život pôjde ďalej. Ľudia, ktorí patria k LGBTI komunite, tu budú ďalej, transľudia tu budú ďalej, surogačné materstvo tu bude ďalej. A chcem vám povedať jeden, jeden príklad, príbeh z Biblie to je. Surogačné materstvo je staré ako ľudstvo samo. Je to biblický príbeh o Sáre a Hagar a Abrahámovi. (Reakcia z pléna.) Ale, ale je to, je to súčasť ľudstva, to sa deje, to, to nemôžte zakázať tým, že to zapíšete do ústavy. Zoberte si... (Reakcia z pléna.) Prosím, nerušiť!
Zoberte si to, že samotný biblický text explicitne hovorí, že „dieťa, ktoré sa narodí Hagar, bude synom Sáry.“ Takto je to zapísané v texte. Sára hovorí Abrahámovi: „Pozri, Hospodin mi zabránil rodiť, vojdi teda k mojej slúžke, možno z nej dostanem syna.“ Hej, teda on bude jej synom. To, čo sme tu hovorili, že aj právne to vlastne dneska tak funguje, takže nič tento zásah do ústavy nezmení.
Zmení iba to, že siahne na dôstojnosť ľudí, ktorí nebudú pokrytí tým, čo vy nechc... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)