35. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem, ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, dovoľte, aby som vám predstavila činnosť komisára pre osoby so zdravotným postihnutím v roku 2024. Bol to deviaty rok fungovania úradu a zároveň deviaty rok, ktorý som v tejto funkcii. Tento rok bol obdobím mnohých výziev, ale aj významných pokrokov, ktoré sa dotýkajú životov ľudí so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach, od sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti cez vzdelávanie a sociálnu starostlivosť až po rodinné kultúrne práva.
Najviac sme v našej správe o činnosti hodnotili porušenie článku 28, a to je právo na primeranú životnú úroveň a nezávislý spôsob života. Ak sa pozrieme na prehľad podnetov, ktoré sú zverejnené v správe v grafoch, tak porušenie jednotlivých článkov bolo konštatované z 548 podnetov, ktoré boli ukončené, 222 prípadov, došlo k analýze porušenia článkov v celkovom počte 17. Jednoznačne však v tomto smere najviac porušení bolo v článku 28 a v článku na primerano, teda na spravodlivosť, spravodlivé súdne konanie.
Pri každej príležitosti teda zdôrazňujem, že ľudia so zdravotným postihnutím sú rovnakí ako my všetci a majú právo na plnohodnotný život, mať svoj byt, prácu, priateľov, ísť do kina. A štát by mal vytvoriť podmienky na to, aby sa dosiahli. Počet podnetov, ktoré boli doručované, v roku 2024 však presiahol predchádzajúci rok a celkovo zo spisov, ktoré boli doručené, z 816 sme vybrali 35 príbehov, ktoré sú spracované v správe. Z toho sme zvolili šesť príbehov, keďže máme záujem o prístupnosť týkajúcich sa informácií aj v ľahko zrozumiteľnom jazyku, sme týchto príbehov celkovo zverejnili šesť v ľahko zrozumiteľnom jazyku, 68 grafov a 40 tabuliek.
Čo je však veľmi dôležité povedať, tieto štatistické údaje sú síce zaujímavé, ale my nepracujeme len kvôli tomu, aby sme vykazovali čísla, pretože to jedno číslo, ten jeden podnet je celý osud človeka so zdravotným postihnutím. Keď sa na nás obráti napríklad so žiadosťou o pomoc v prípade peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, tak tento podnet obsahuje niekoľko rozhodnutí úradu práce. Čiže v rámci tohto podnetu riešime celú jeho životnú situáciu a jeho odkázanosť na pomoc zo strany štátu. Preto sme aj pri ukončovaní podnetov v týchto individuálnych prípadoch uložili 50 opatrení na nápravu, a to len v roku 2024. V správe a v tabuľke máte uvedené všetky opatrenia, ktoré boli v roku 2024 uložené ako nové, splnené a ktoré prebiehajú ešte z predchádzajúcich období. Z týchto 50 opatrení v roku 2024 bolo uložených 24 a 18 prebieha. Riešime ďalej, samozrejme, aj to, že osem opatrení bolo odmietnutých.
Rada by som z tohto miesta upozornila na to, že sme zaznamenali prieťahy v konaniach o invalidných dôchodkoch a nie jednotné posudzovanie zdravotného stavu. Samozrejme riešime tieto problémy so Sociálnou poisťovňou, ale v každom prípade je potrebné zvýrazniť to, že ľudia, ktorí čakajú na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, čakajú niekoľko mesiacov, osem, dvanásť a viac. Tým pádom sa dostávajú do veľmi zložitej situácie a dostávajú sa naozaj až pod hranicu chudoby, kedy reálne ani nemajú akým spôsobom zabezpečiť existenciu svojej rodiny, svoju, čím dochádza teda značným záťaž... takému zaťaženiu tejto rodiny. Veľakrát sa hľadajú riešenia v rôznych nevýhodných pôžičkách s vysokými úvermi tak, aby zabezpečili to, že potrebujú mať zabezpečené výdavky rodiny a zabezpečenie výdavkov na vzdelávanie a ďalšie aktivity.
V správe o činnosti je uvedených niekoľko príbehov, ktoré hovoria naozaj o tom, že ako dlho musia ľudia so zdravotným postihnutím bojovať so štátnymi inštitúciami, že potom dochádza v tých dobrých, lepších prípadoch, kedy my aj ich smerujeme, že neberte tú svoju žiadosť späť, ale čakajme až do rozhodnutia Najvyššieho súdu, že potom aj po troch rokoch dochádza k vyplateniu tejto sumy. Ale z čoho ten človek tri roky má žiť? Ako má zabezpečiť svoju existenciu? Veľkým problémom sú preto stále aj komplexné posudky napríklad v prípade peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ako prizvaní odborníci spolupracujúci členovia pracovnej skupiny sme sa v uplynulom roku aktívne zapájali aj pri príprave reformy posudkovej činnosti, ktorá je súčasťou plánu obnovy a odolnosti. Prispievali sme odbornými znalosťami a skúsenosťami. Upozorňovali sme na možné negatívne dopady pripravovaných zmien na mieru pomoci poskytovanej štátom osobám so zdravotným postihnutím na vylepšení niektorých postupov v rámci posudkového systému tak, aby nedochádzalo k zásahu do práv osôb so zdravotným postihnutím, aby nám z tej pomoci štátu nevypadli ľudia, ktorí túto pomoc jednoducho v dôsledku svojho zdravotného stavu potrebujú.
Aktívne sme pomáhali aj v rámci zákonnej pôsobnosti, ktorú, ktorá patrí komisárovi vo forme poučenia o správnom postupe, sme pomáhali pri spisovaní opravných prostriedkov, odvolaní či správnych žalôb alebo kasačných sťažností. U týchto podnetoch sme zaznamenali 73-percentnú úspešnosť, pričom pri správnych žalobách, pri ktorých sme teda participovali, až 91-percentnú úspešnosť. Týmto len chcem poukázať na to, že táto úspešnosť potvrdzuje kvalitu právneho posúdenia zo strany nášho úradu a dôležitosť jeho činnosti ako ochranného mechanizmu voči chybným rozhodnutiam orgánov štátnej správy.
Keď sa pozrieme na občianskoprávnu a rodinnú agendu, celé roky riešime na úrade komisára prípady zneužívania inštitútu opatrovníctva, podávanie preventívnych návrhov na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony bez legitímneho dôvodu, často motivované majetkovými záujmami. Znalci aj súdy však nie vždy rešpektujú princíp proporcionality. Ak by ste mali záujem sa bližšie zoznámiť s príbehom č. 11, ktorý uvádzame ako víziu do budúcnosti ako ľuďom so zdravotným postihnutím zabezpečiť to, aby neboli neustále obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony, je to príbeh klientky z podporovaného bývania, ktorá ešte v roku 2012 bola plne pozbavená spôsobilosti na právne úkony, lebo trpí schizofréniou a nevedela sa vysporiadať s tou, s tou etapou potreby liečenia. Komunikovali sme s ňou, pretože sa priamo obrátila na mňa, aby som jej pomohla, keďže vstupujeme do súdnych konaní na strane takéhoto účastníka konania, kde máme vážnym zásahom záujem smerovať aj k vzdelávaniu sudcov v kontexte rozsudkového Európskeho súdu pre ľudské práva a komunikovali sme, niekoľkokrát sme sa stretli a pripravili sme podporu. Pripravili sme zmluvu o podporovanom rozhodovaní a toto sme preberali aj s pani riaditeľkou, aj s klientkou, pretože súd až tak ochranársky pristupoval k tomu, že pani stále by mala mať obmedzenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, že to vyzeralo, že jej tú spôsobilosť na právne úkony nevrátia. Vďaka tejto zmluve o podporovanom rozhodovaní, ktorá funguje, a stále teda som v spojení aj s pani riaditeľkou, aj s klientkou, vďaka tomuto, že sme zabezpečovali tú pomoc z hľadiska poradenstva, ak túto pomoc si ona, samozrejme, vyžiada, tak súd vráti spôsobilosť na právne úkony tejto pani. Ten príbeh je veľkou inšpiráciou aj pre našich legislatívcov, aj keď teda hovoríme o tom, že roky čakáme na rekodifikovaný Občiansky zákonník a potrebujeme tam mať tie nové inštitúty, ktoré podľa článku 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zabezpečujú ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, aj tú podporu, poradenstvo v prípadoch, ak ju potrebujú.
Rovnako ostáva výzvou dostupnosť finančnej podpory pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím. Vyššie náklady na starostlivosť sú len zriedka zohľadňované. Štát totiž očakáva od rodičov, že si starostlivosť o dieťa so zdravotným, so starostlivosťou o dieťa so zdravotným postihnutím poradia sami, lebo je to ich rodičovská povinnosť a zaväzuje ich k tomu zákon o rodine. Ale tu si treba uvedomiť, že v podmienkach, v podnetoch, ktoré sme riešili, túto štátnu pomoc jednoducho ľudia nedostávajú presne z tohto dôvodu. Odmietajú úrady práce objektívne vidieť zvýšenú náročnosť tejto starostlivosti, energicko-emočnú a časovú, ale aj finančnú. Žiaľ, až samovražda matky s dieťaťom so zdravotným postihnutím bola dostatočne silným odkazom, aby bol štát ochotný dlhodobo volané žiadosti o pomoc začať počúvať a reflektovať vo forme prijímania zmien.
Oceňujem, oceňujem snahu štátu zlepšiť fungovanie odľahčovacej služby, ale aj zmeny v oblasti vyplácania opatrovateľských príspevkov. My sme tu teda potom na to, aby sme sledovali, ako sa tie princípy a možnosti odľahčovacie služby v praxi aj využívajú, či nie je predsa len potrebné zamyslieť sa ešte nad tým, aby táto služba bola dostupná. Napriek tomu, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti nepatrí do mojej pôsobnosti dodržiavania práv pacientov, áno, a to odvolávajúce na článok 25 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podľa týchto článkov, podľa týchto ustanovení má každá osoba so zdravotným postihnutím právo na zdravotnú starostlivosť, preventívnu starostlivosť a dostupnú zdravotnú starostlivosť, nielen ambulantnú, ale aj ústavnú čo najbližšie k svojmu obydliu.
Opakovane sa na nás ľudia obracajú pre problémy s preplácaním liečby. Nehovoríme iba o inovatívnych liekoch alebo extrémne drahých liekoch na zriedkavé ochorenia, ako v prípade palčekov alebo detí so spinálnou moskulárnou atrofiou. Problémy s preplácaním liečby majú napríklad aj onkologickí pacienti, ktorých liečba sa stáva nedostupnou. Liečba onkologických pacientov bola dlhodobo uhrádzaná cez výnimkový proces a zrazu im je táto liečba odopieraná z dôvodu nedostatku financií. Nesmieme zabúdať ani na ľudí s nízkym vzrastom, achondroplaziou, ktorá sa dá istým spôsobom liečiť. V minulom roku nám prišlo niekoľko podnetov od ľudí, ktorí trpia fibromyalgiou. Je to veľmi ťažké ochorenie, ktoré ťažko nachádza porozumenie z hľadiska tabuliek pre priznanie invalidných dôchodkov, pretože táto choroba je naozaj tak ťažká, že títo ľudia nemajú možnosť pracovať pre bolesti, ktoré, ktorými trpia.
Pokiaľ ide o problematiku bezbariérovej prístupnosti, v praxi vidíme, že bezbariérovosť stále nie je vnímaná ako samozrejmosť. Najmä debarierizácia starších budov, v ktorých často sídlia ambulancie, nie je vždy technicky možná. V príbehu, ktorý sme vybrali z tých jednotlivých podnetov, v príbehu č. 20 hovoríme o bariérach v ambulancii, ktoré sa nedali odstrániť. Nebola ochota. Až po zásahu, až po tom, ako sme tento podnet riešili, sa prístupnosť do detskej ambulancie sprístupnila a treba vždy mať na mysli, že nielen deti v kočíkoch chodia do detskej ambulancie, ale aj rodičia, ktorí môžu byť odkázaní na invalidný vozík.
V roku 2024 sme tiež posudzovali podnety upozorňujúce v rámci tejto agendy debarierizácie na komunikačné bariéry. Riešili sme podnety, v ktorých sa viaceré osoby so sluchovým postihnutím sťažovali, že im rôzne obchodné spoločnosti, ale aj štátne orgány odmietli pri rokovaní online tlmočenie do slovenského posunkového jazyka. Verím, že z hľadiska prístupnosti tovaru a služieb, ktoré budú musieť všetky povinné subjekty do piatich rokov naplniť podľa zákona 351/2022, ktorý nadobúda účinnosť tento mesiac 28. júna, že všetky tieto bariéry sa odstránia. Veľmi radi sme na našom portáli aj vyzdvihovali tie subjekty, tie spoločnosti, ktoré poskytujú služby a už sú pripravené. Už sú pripravené komunikovať a odstraňovať komunikačné bariéry s takýmito klientami.
Pokiaľ ide o vzdelávanie a školstvo, špecifickú pozornosť venujeme vzdelávaniu, pretože vzdelávanie nie je len samostatným a základným právom, ale nástrojom budovania prístupu k ďalším základným právam a schopnosti aktívne sa o práva uchádzať. Sledujeme, ako je vzdelávanie v rôznych stupňoch prístupné pre deti a mládež s rôznym druhom postihnutia a zisťujeme, že v školskom prostredí máme značné rezervy, hoci aspoň na legislatívnej úrovni sa realizuje množstvo zmien k vybudovaniu inkluzívneho školstva. Pravdou je, že aj vzdelávací systém ostáva pre mnohých žiakov so zdravotným postihnutím výzvou. Bezbariérové priestory stále nie sú samozrejmosť, dostupnosť podporných opatrení nie je zabezpečená. Evidujeme tu značné nedostatky, najmä personálne čo do kapacít, ale aj potrebných odborných kompetencií. Školské prostredie ovplyvňujú negatívne spoločenské javy, agresia, šikana, sociálne siete, radikalizácia či nenávistné prejavy.
Aj napriek reformným snahám inklúzia - bojíme sa -, aby nezostala len deklarovaným cieľom, než realitou. V praxi sme zaznamenali totiž odpor škôl prijať žiakov so zdravotným postihnutím pod zámienkou bezpečnostných hrozieb. Išlo najmä o deti s poruchami autistického spektra. Preto potrebujeme vytvoriť podmienky pre to, aby všetky deti so zdravotným postihnutím mali možnosť sa vzdelávať a dostali podporu zo strany štátu, ktorú potrebujú, aby tieto deti neboli vylučované do domáceho prostredia, do domáceho vzdelávania a rodič, ktorý toto všetko má zabezpečiť a ešte sa aj starať o dieťa, ani nedostal príspevok na opatrovanie.
Ďalšou oblasťou, ktorú, samozrejme, riešime a je aj chronologicky upravená v správe medzi prvou kapitolou, sú problémy v oblasti zamestnávania, kde sme v roku 2024 identifikovali hlavné zistenia, hlavne kvôli nedostatku pracovných príležitostí na otvorenom trhu práce, nedostatok príspevkov na rekvalifikáciu a vzdelávanie, nízku ochotu zamestnávateľov prispôsobiť pracovné podmienky. Stále to máme legislatívne prekážky poberateľov príspevkov na opatrovanie. S veľkou úctou však vždy hodnotím tých pokrokovým zamestnávateľov, ktorí špeciálne vytvárajú podmienky pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím. Veľmi radi o tom diskutujeme na konferenciách profesie, ale sú to veľké reťazce, ktoré majú záujem zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím.
Časť podnetov, pokiaľ ide o, v sociálnych službách, nám predstavovala starosti v súvislosti s kvalitou sociálnych služieb, kedy sa obracali na nás nielen samotní klienti a rodinní príslušníci, ale aj zariadenia sociálnych služieb. Napríklad v snahe riešiť veľmi naliehavé požiadavky opatrovníka, ktorý uzavrel zmluvu za svojho opatrovanca na poskytovanie sociálnych služieb, ale tento človek s poskytovaním sociálnej služby sa nikdy nestotožnil, ani počas adaptačného obdobia. Čiže my sme už aj v rámci tohto prípadu, ktorý bol na Európskom súde pre ľudské práva Červenka proti Českej republike, upozorňovali ministerstvo práce, že je nevyhnutné sa zaoberať sociálnou detenciou. Rovnako sme aj toto odporúčanie dali do odporúčaní vlády podľa § 11 ods. 1 medzi inými.
Nezameniteľnou výzvou pre zlepšenie života ľudí so zdravotným postihnutím sú aj monitoringy dodržiavania ľudských práv v zariadeniach sociálnych služieb, ale aj v zariadeniach psychiatrie, v školských zariadeniach. V roku 2024 sme deväť zariadení sociálnych služieb zmonitorovali a dve zariadenia k tomu v rámci projektu fóra pre ľudské práva. Rovnako sme boli v siedmich psychiatrických zariadeniach. Za celé obdobie, napríklad od roku 2017-´24 sme navštívili 134 zariadení sociálnych služieb, kde sme navrhli 1 437 opatrení na nápravu. Ak si porovnáme tabuľku, akým spôsobom sa vyvíja úroveň kvality poskytovaných sociálnych služieb, veľmi rada konštatujem, že v roku 2024 sme ich zatiaľ uložili iba 30, čo znamená, že naozaj hodnotím veľké zmeny v týchto zariadeniach, veľmi pozitívne vnímam naozaj našliapnutú tému chápania ľudských práv vo vzťahu aj ku klientom a veľmi radi naše skúsenosti z monitoringov v komparácii s rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva prezentujeme aj na konferenciách, ktoré sú organizované pre zamestnancov v sociálnych službách.
V sumárnom hodnotení zariadení sociálnych služieb za rok 2024 som sa zamerala na pozitívne zistenia z monitorovacej činnosti, zaznamenala som výrazný pokrok teda v niektorých zariadeniach a môžeme ich považovať doslova za skokanov v dosiahnutom pokroku zlepšení kvality poskytovaných sociálnych služieb. Na druhej strane však formulujem aj oblasti na zlepšenie, ktoré nestrácajú na aktuálnosti ani po viacerých rokoch. Vnímam to ako beh na dlhé trate a v záujme teda nepretržitej komunikácie s tými zariadeniami komunikujeme s nimi teda jednak cez hlásenia, ako plnia jednotlivé opatrenia, ale súčasne aj osobnými návštevami, kedy chodíme sa osobne presvedčiť, že tie opatrenia, ktoré nám hlásia ako splnené, ako sa reálne aj v praxi aj po niekoľkých rokoch uplatňujú.
Pokiaľ ide o psychiatrické zariadenia, tu sme z toho celkového počtu zrealizovali štyri monitorovacie návštevy zamerané na dodržiavanie práv osôb so zdravotným postihnutím a tri na kontrolu plnenia odporúčaní. V správe uvádzame aj v samostatnej kapitole informácie o tom, že už tri roky sa venujeme, okrem podnetov týkajúcich sa občanov Slovenskej republiky, či už sú s trvalým pobytom na našom území, aj podpore početnej skupiny odídencov z Ukrajiny. A teda požívajú ochranu vyplývajúcu z dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Možno na záver pár informácií aj o tých mediálnych výstupoch. Veľmi naliehame na to, aby sme komunikovali k verejnosti, aj k vám poslancom, naše informácie, naše zistenia a preto vydávame niekoľko, veľa teda rôznych statusov, zúčastňujeme sa rôznych diskusií, či už v reláciách, v televízii, alebo v rozhlase. Našou takou veľkou pýchou je, že sme v januári 2024 krstili knihu, ktorú pre našu, pre našu skupinu, pre našich ľudí so zdravotným postihnutím, pre sudcov, štátnych úradníkov spracoval prof. Ján Svák, a týka sa to medzinárodnoprávnej ochrany osôb so zdravotným postihnutím. Putuje, aj aktuálne teraz je v Národnej rade výstava diel ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí navrhovali obálku na tú knihu, ale v tých svojich dielach dokázali namaľovať, ako vnímajú svoje ľudské práva, ktoré sú pre nich najdôležitejšie a tieto aj popísať. V rámci celkového vnímania ľudí so zdravotným postihnutím veľmi rada hodnotím tie pozitívne signály aj zo strany rôznych štátnych predstaviteľov a preto som v treťom ročníku kampane. Aj my sme tu oslovili aj pána prezidenta Pellegriniho, ktorý pozdravil všetkých ľudí so zdravotným postihnutím v rámci medzinárodného dňa osôb so zdravotným postihnutím. Túto kampaň sme spustili 3. decembra.
Ale na záver naozaj už len takú informáciu, že pri našej práci v rámci hodnotenia všetkých tých podnetov, ktoré na úrad prichádzajú, analyzujeme, v čom je potrebné ešte meniť legislatívu tak, aby sa dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím implementoval do nášho právneho poriadku, ale súčasne aj, aby sa teda život ľudí so zdravotným postihnutím skvalitnil aj v rámci teda našej vnútornej legislatívny. A preto v kapitole 1.5 sú zhrnuté všetky odporúčania vláde, ktoré mám oprávnenie adresovať vláde podľa § 11 ods. 1. Je to pre nás naozaj veľmi inšpiratívne a teším sa, že môžeme s jednotlivými ministrami komunikovať, ako sa tieto odporúčania plnia a tieto odporúčania sú aj vyhodnotené aktuálne k 31. decembru 2024. Za rok 2024 sme však uložili aj nové opatrenia, nové odporúčania, a to ministerstvu práce, ministerstvu zdravotníctva, ministerstvu školstva, vedy, výskumu a mládeže. Tieto odporúčania sú teda výsledkom konkrétnych zistení úradu a vychádzajú zo stovák individuálnych podnetov a naším cieľom je zabezpečiť systémové zmeny, ktoré zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli žiť dôstojne, samostatne, aktívne sa podieľať na živote spoločnosti.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, na záver dovoľte, aby som ukončila môj príhovor k činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím slovami pána Antona Srholca: "Na to, aby človek slúžil a zmyslom naplnil svoj čas, nemusí mať veľkú funkciu a chodiť oblečený do purpuru.".
Ďakujem vám za pozornosť, ďakujem za dôveru a za to, že ste si ma vypočuli. Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
Vystúpenia
9:59
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, poslanci, dovoľte mi zareagovať na niektoré z týchto vecí. Chcem vám poďakovať za váš záujem pomôcť deťom a za to, čo robíte v oblasti, a zdôrazňujem to, že naozaj som presvedčený, že práve téma detí v tomto našom rozdelenom Slovensku môže byť tá, ktorá to bude spájať. Pár viet k tým témam, ktoré boli povedané.
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, poslanci, dovoľte mi zareagovať na niektoré z týchto vecí. Chcem vám poďakovať za váš záujem pomôcť deťom a za to, čo robíte v oblasti, a zdôrazňujem to, že naozaj som presvedčený, že práve téma detí v tomto našom rozdelenom Slovensku môže byť tá, ktorá to bude spájať. Pár viet k tým témam, ktoré boli povedané.
Ukrajinské deti a mládež, vôbec nechcem riešiť politiku, naozaj chcem povedať, že na Slovensku je zhruba 40-tisíc týchto detí, ako som spomínal, 10-tisíc chodí do školy, zhruba 10-tisíc chodí stále do ukrajinského systému, týchto online vyučujú, maturujú týmto spôsobom a zdôrazňujem to, že naozaj je, ich vôľa sa zaradiť je veľká, týchto detí. Na balkóne je inak pani doktorka Kurotová, ktorá práve ako právnička z Ukrajiny tieto témy nám pomáha riešiť, radí týmto mladým, ako ich zaradiť, naozaj sú kľúčové mnohé podnety. Ten krok, ktorý je smerom k povinnej školskej dochádzke, je úplne správny. Keď sa tieto deti integrujú, naozaj prispejú a budú naozaj veľmi hodnotné pre našu spoločnosť. Ak nedotiahneme tú integráciu, budú naozaj určité problémy. Čiže naozaj chcem zdôrazniť, že tieto deti sú tu, riešime špeciálne, a to chcem ešte raz tiež zdôrazniť, sú deti od 16 do 18 rokov, hej? Týchto detí na Slovensku pribúda, je, otvorene povedané, oni sa za každú cenu chcú dostať na Slovensko, alebo teda vôbec z Ukrajiny, hej, s tým, že často ich prevádzajú agentúry, ktoré teda dostanú za to určitú odmenu. Tie deti sú zaradené do školy, ale ďalej tie agentúry už s nimi nepracujú. A tu začína byť základný problém, že, zdôrazňujem, na Slovensku je veľa detí, ktoré odhadujeme zhruba tisíc, ktoré naozaj sú tu bez opatrovníkov. Teraz štvrtok to ideme riešiť, ako ideme riešiť aj otázku extrémizmu a radikalizácie s IP-čkom. Práve na tejto tuná, teda jak sa to volá tá budova, ktorá je tuná, koniareň, kde je ľudsko-právny výbor, tam pozývame, kto by chcel prísť štvrtok, pondelok o jednej, prepáčte nie štvrtok, ale pondelok o jednej.
Digitálne technológie, chcem zdôrazniť, naozaj tá situácia je veľmi, veľmi vážna. Stotožňujem sa s vami, myslím, že tiež sa na tomto môžeme zhodnúť všetci, že je to veľmi rizikové, ako hovorí profesor Stránský, dráha závislosti na mobile je presne tá istá dráha, ako dráha závislosti na heroíne. Tie technológie sú vedome robené tak, aby namotali mladých, aby mladí sa do toho zamotali. Zdôrazňujem, že podľa našich štatistík, že zhruba 25 % detí na Slovensku už má závislosť na tieto technológie a neviete, ako sa ich zbaviť. Samozrejme je to kombinované s inými negatívnymi a deti sú do tretej, do štvrtej na telefónoch, ráno si dajú energetické nápoje a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, situácia je komplexne zlá. Tu ešte nie sme naplno rozvinutí v oblasti týchto, umelej inteligencie, ktorá prináša ešte väčšie riziká a najväčšie riziko, ktoré momentálne pozorujeme, je vytváranie si mladých a detí vzťahov s umelou inteligenciou, hej? Nedávno bolo na postoji veľmi taký alarmujúci článok o tom, čo všetko digitálna technológia navrhuje. Tieto umelé inteligencie navrhujú deťom všelijaké sexuálne návrhy a tak ďalej a tak ďalej. Je to alarmujúce. Samozrejme tragédia tohto celého je, keď dieťa povie, že jeho najlepší kamarát je Chat GPT, že dôjde nutne k sklamaniu a títo mladí to riešia radikálne, veľmi často to riešia samovraždami, ako sme to už v zahraničí videli. Čiže veľmi sa stotožňujem s témou pritvrdiť v tejto tematike. Pritvrdiť, regulácia, nie je to otázka zákazu, je to otázka pomôcť mladým ľuďom. Mladí ľudia po tom volajú. Často nám hovoria na našich parlamentoch: my to už nezvládame. My potrebujeme vašu pomoc, pretože naozaj sme, 78 % je nárast úrazovosti napríklad. Samozrejme to len poviem aj pre nás starších, že stúpa závislosť seniorov, že ženy na materských dovolenkách, je to naozaj, dnes sa zisťuje súvislosť medzi autizmom a medzi tým, že matka kojí svoje dieťa a pozerá do mobilu a nepozerá zamilovane na svoje dieťa. Naozaj, samozrejme to zľahčujem trošku tú tému. Ale naozaj tie dôsledky sú veľmi vážne, je tam veľmi výrazné, ako ste to spomínali, čím viac času online, tým vyššie depresie, tým nižšia sebahodnota. Tie čísla, dvojnásobne zle to platí pre dievčatá. Dievčatá sú oveľa viac tým ohrozenejšie, naozaj tá tematika, čiže tuto mládež bytostne potrebuje pomoc. A musíme byť radikálnejší.
Totižto len taký paradox. My sme robili náš výskum medzi siedmakmi, ktorí majú 12 a 13 rokov, väčšina mali 12 rokov. Prístup na sociálne siete 13 rokov a jedna z odpovedí bolo, že či nie som spokojný s počtom followerov na sociálnych sieťach. Čiže 12-ročné dieťa tam v princípe nemá čo robiť, aj keď naznačuje, že teda ako je nespokojné s počtom followerov. To znamená, že tam už dávno je, funguje. Čiže regulácia veku je úplne na mieste, veľmi výrazne ju podporujeme, minimálne od 15 rokov v tomto smere naozaj, aby deti preukázali sa občianskym. Samozrejme deti to vedia obchádzať všelijakým spôsobom, ale už to, že sa to reguluje a že tie deti cítia ten tlak, je dobrý a čím ďalej, tým viac mladých si uvedomuje, že to je problém.
Minule hovoril Viskupič, teda župan z Trnavy, že vznikajú abstinenčné spolky. Jak za Štúra vznikali abstinenčné spolky proti alkoholu, dnes abstinenčné spolky mladých, ktorí si odopierajú tieto sociálne siete, mobily. Je to fantastický príklad. Chcem s nimi komunikovať ďalej, rozvíjať to medzi mladými. Základ je to, dve ochrany sú medzi mladými. Vedomé odmietnutie a práca s dospelými. Ak dospelí majú čas na deti, rozprávajú s deťmi o tom, tie deti sú viac chránené. Najviac na to doplácajú deti, ktoré nedôverujú dospelým. Aj tie naše výskumy. Ak dieťa nedôveruje dospelým, má veľký význam, teda má veľkú dôveru v digitálne technológie.
K participácii môžem naozaj len to povedať, že to je dôležitý princíp, veľa sa mu venujeme, veľmi chválime mladých ľudí, keď ich počúvame, keď naozaj majú dobré nápady, konštruktívne nápady, chcú riešiť mnohé veci, ste možno zachytili náš sociálny experiment, ktorý bol nedávno práve v určitom monitoringu nenávistných prejavov práve na politickej scéne a tak ďalej a tak ďalej. Čiže mladí majú naozaj dobré nápady, my sa im snažíme vychádzať. Tiež takisto vás pozývame na tieto naše stretnutia, najbližšie zasadnutie parlamentu máme v októbri pri Ružomberku. Takže kto by mal záujem prísť, veľmi sa potešíme.
K duševnému zdraviu. Naozaj téma je mimoriadne alarmujúca, naozaj. Stopercentný nárast, tie čísla som spomínal, sú veľmi zlé. Najviac sú sebapoškodzujúce, hej, teraz nenávisť voči sebe, 37 % mladých hovorí, že nenávidí svoje telo a tak ďalej a tak ďalej. Väčšinou je to strata vnútorného bezpečia, vnútorného bezpečia. Príde dieťa do ohrozenia, z ohrozenia prejde buď do agresivity vonkajšej a sme svedkami toho, čo sa deje a, bohužiaľ, sú to veľmi tragické veci, alebo agresivite voči sebe, čo sme svedkami sebapoškodzovania. Suicidálne poruchy veľmi výrazne narastajú. Podľa údajov WHO, každých 40 sekúnd vo svete je samovražda, hej, u detí a mladistvých. Hlavne u dievčat sa zdvojnásobujú. Tu upozorňujeme k tematike, že naše štatistiky nie sú presné. A teraz mávajú konkrétny návrh, ako sledovať napríklad tieto témy, pretože v štatistikách nevieme celkom odhadnúť, koľko je týchto prípadov. V počte odborníkov, ste spolu preberali, 48 detských psychiatrov, najmenej detských reumatológov, tých je 12. Detských neurológov je 23, logopédov je 200, v Čechách je 900 a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, tie čísla sú, presne ako ste spomínali, 250 psychológov na celom Slovensku zazmluvnených poisťovňami, 450 je na priamu platbu, je ich mimoriadne málo. Jeden psychológ je na sedem škôl. Toto je hlavný problém momentálne všetkých tých reforiem, ktoré vedú k odbornej práci s deťmi. Kde máme odborníkov? Naozaj je ich málo. Čím ďalej, tým menej učiteľov a tak ďalej a tak ďalej. Nejakým spôsobom, a to my analyzujeme a sa snažíme o tom hovoriť veľa, prečo čím ďalej, tým menej dospelých chce pracovať s deťmi? Od pediatrie až po naozaj učiteľstvo a tak ďalej. To je vážna téma. Samozrejme jeden zo zásadných bodov, ktorý tam je, je komunikácia s rodičmi. To všetci avizujú, že naozaj tá komunikácia je mimoriadne komplikovaná. A mnohých to odrádza z tejto tematiky.
Demografie. Stotožňujeme sa absolútne. V apríli 2048, taká trošku absurdná vízia, by sa malo podľa súčasných poklesov narodiť posledné dieťa na Slovensku. To už je naozaj absurdná vízia. Ale keď 5 % ročne by klesalo, tieto populácie, tak naozaj sa dostaneme do toho, že v 2048 by už sa prestali rodiť deti. Ale to je, samozrejme, trošku absurdné, ale hovoríme o tom, že a v demografii naozaj vážny problém a hľadať riešenia na mieste.
Škôlky sme tiež hovorili. Povinné škôlky, naozaj tiež si myslíme, že sú deti, ktoré ju potrebujú, hej, kde rodina nejakým spôsobom nenapĺňa to, čo má napĺňať. Deti, tie rodiny, napĺňa to, čo má napĺňať, stotožňujeme sa s názorom, že tam tá škôlka nie je potrebná, resp. je to na rozhodnutí rodiča. Keď rodič povie, že áno, čiže to znamená, že kde rodič napĺňa potreby dieťaťa, rodina je funkčná, je to v inom prístupe a tu naozaj vyzývame to, že tá otvorená komunikácia k tejto tematike, kto potrebuje takéto riešenia, kto potrebuje zlepšiť školskú dochádzku a naozaj k určitej otvorenosti, lebo sú skupiny detí, ktoré naozaj tieto riešenia sú pre nich vhodné a dobré. A treba otvorene o tomto celom hovoriť.
O nadrezortnosti sme hovorili. Naozaj tá téma je mimoriadne aktuálna, minimálne päť rezortov sa musí spojiť, aby teda k tematike detí, rodiny bolo pomôžené systémom vo viacerých týchto tematikách.
Radikalizáciu som spomínal, naozaj je to veľmi vážny problém. To, čo my veľmi intenzívne komunikujeme s IP-čkom na túto tému, pretože naozaj radikalizácia mnohých mladých sa veľmi výrazne zvyšuje.
K šikane sme sa tiež vyjadrovali. Šikana je, momentálne sa presúva zo škôl, kde je, stále je, jemne klesá, ako som spomínal, dve tretiny dnes detí už sa snaží byť aktívnych. My veľmi výrazne, keď aj komunikujeme šikanu, riešte to na tej lokálnej úrovni. Zaujímavé, paradox, a to nám často hovoria deti, my sme sa už aj zmierili, my už sme aj kamaráti, ale naši rodičia to nechcú pochopiť. A naši rodičia naozaj si stále myslia, že momentálne máme problémy. Čiže to nám viacerí avizovali, že tá komunikácia s rodičmi je tam základná a práca s rodičmi je tiež veľmi výrazná. Ale zdôrazňujem to, že šikana sa presúva do online priestoru. Tam je najhoršia, najškaredšia, tam deti tým najviac trpia a tie sextingy, dve tretiny hovoria, kde to číslo posledné bolo okolo 50 %, že naozaj deti dostávajú sexuálne návrhy veľmi výrazné a sú to naozaj tie čísla v rámci tejto šikany, kyberšikany sú veľmi výrazné.
Čo sa týka, a to som už zhruba k tej tematike, čo hovoril pán poslanec Prostredník, naozaj, čo sa týka debaty, čo sa týka rodiny, naozaj zdôrazňujeme, rodina je základné prostredie. Všetky výskumy, deti chcú rodinu, 94 % detí, pre nich sú rodičia najdôležitejší, otec, mama, starí rodičia. Takisto 87 % detí keď má nejakú, sa chce zdôveriť, sa zdôverí rodičovi. Čiže to prostredie, naozaj akonáhle má zdravé dieťa rodinné prostredie, je v tej chvíli naozaj najviac chránené pred duševnými témami. To znamená, treba pomáhať rodine, aby mohla plniť svoje funkcie. A k tejto tematike chcieť dokázať naozaj, to, čo je dnes naozaj problém, sú rozvody a rozpady rodín, ktorej časť beží tak, že nejakým spôsobom, že dieťa naozaj minimálne trpí, aj keď tie čísla sú také, že, podľa jednej diplomovej práce 37 % detí má dlhodobé vážnejšie následky. Hlavne po komplikovaných rozvodoch viac ako päť rokov. Čiže naozaj rozvod a rozpad rodiny je vážna téma. Ako mu predísť a ako nejakým spôsobom zabezpečiť, keď teda dať dieťa, problém, aby teda keď k rozvodu prichádza, aby čo najmenej trpelo.
Toto je konkrétna situácia, naozaj chcem zdôrazniť, v tomto smere naozaj aj cirkvi majú svoju obrovskú úlohu a treba im dať priestor o tom hovoriť. Tento konkrétny referát, čo bol, to je Rodinkovo. Rodinkovo chcem pochváliť. Je to jediné centrum také na Slovensku, ktoré sa špeciálne venuje rodine. Je to pri Považskej Bystrici a šéf Rodinkova bol rozprávať, čo ponúkajú oni rodinám, aké služby. To znamená, to bolo mimoriadne na mieste tam v tom celom. Ale zdôrazňujem naozaj to, že naozaj tieto tematiky, ktokoľvek sa zapojí do riešenia pomoci rodinám, tak je to vítané. Pretože naozaj to, čo dieťa najviac zo všetkého potrebuje, je stabilné rodinné prostredie. To chcem zdôrazniť, hej?
A čo sa týka tej poslednej témy, čo ste spomínali, a tým, že sme o tom už párkrát diskutovali, je téma ako chrániť deti pred násilím. S tým absolútne sa stotožňujem. Deti treba chrániť pred násilím. Tu je tá diskusia, o ktorej hovoríme, je to, že z akého pohľadu to celé poňať. Je možné poňať naozaj, že podporiť rodinu, podporiť, aby naozaj plnila svoje funkcie, aby deti neboli vystavené násiliu, alebo zásah štátu z vonka. Zásah štátu tým smerom, že teda nariadim rodičom, toto nesmieš, toto nesmieš. Prístup je rozličný. Mnohé štáty naozaj išli spôsobom, že absolútny zákaz telesných trestov, hlavne severské štáty. Musím povedať, že sú také zložité skúsenosti s týmto celým. Chcem naozaj zdôrazniť, dieťa má byť chránené pred fyzickými trestami. S tým súhlasím absolútne.
Na druhej strane téma, ktorá je veľmi výsostná a veľmi vážna dneska, sú láska a hranice. Akým spôsobom má rodič vyjadriť lásku dieťaťu, ale akým spôsobom má dať hranice. A tuto naozaj veľmi zdôrazňujem autonómiu rodičov, aby oni rozhodli, akým spôsobom. Keď má rodič vzťah s dieťaťom, tak naozaj je na ňom, aby vytvoril nejakým spôsobom, akým. Nesmie dieťaťu ubližovať fyzicky, násilnými trestami a tak ďalej. Ale spôsobom, keď mu dáva hranice a naozaj napríklad aj, vy viete, že ja budem, kvôli tomu bola už aj diskusia, ale jednu po zadku, to je spôsob, keď má dieťa vzťah s tým rodičom, ktorý dieťaťu neublíži. Čo naopak sa ukazuje, že je spojitosť nádob medzi fyzickými a psychickými trestami. Akonáhle my veľmi výrazne z vonka aj takúto možnosť rodičom zoberieme, stúpajú, a to je zároveň skúsenosť zo zahraničia, psychické tresty, ktoré pre dieťa sú niekedy ešte horšie. Čiže toto chcem zdôrazniť. Áno, chráňme deti pred fyzickým násilím, len v prvom rade učme rodičov, hľadajme spôsoby, ako rodičom pomôcť, aby zvládali svoju situáciu, ale ako aj naučiť rodičov dávať hranice deťom, pretože naozaj tie skúsenosti z minulosti, ale aj výskumov je veľa. Ak dieťa nemá určené hranice, spôsobuje to dosť vážne psychické ohrozenia, pretože naozaj dieťa je zneistené, dostáva stavy psychóz. Čiže toto je naozaj dobrá debata, ktorú veľmi aj my podporujeme. Otvorili sme ju v reedukačkách, otvorili sme ju v centrách pre deti a rodiny, v školách, ako má dospelý rodič vyjadriť hranicu dieťaťu, ktorá ho chráni, ale ktorá mu neubližuje. Toto je naozaj téma, o ktorú sa snažíme. Veľmi výrazne do tej témy chceme aj hovoriť. Mali sme taký seminár Láska a hranice. A toto je o tomto hovoriť. Čiže tu chcem naozaj zdôrazniť, áno, jednoznačne treba chrániť deti pred násilím, na druhej strane treba chrániť autonómiu rodičov, ktorí chcú vychovávať svoje deti, aby im dali to, čo potrebujú, aby naozaj tie rodiny fungovali. Ak rodina nefunguje, to už je potom iné. Tam treba potom aj zásah, rodina naozaj ubližuje. To je iná téma.
Takže toto možno, keď som spomínal, či som tak narýchlo asi všetko prebehol. Veľmi pekne chcem ešte raz poďakovať za možnosť tu aj hovoriť, aj za možnosť naozaj diskutovať s vami mnohé tie témy a poďakovať za spoluprácu a ešte raz zdôrazňujem, čo som už viackrát zdôraznil, že Slovensko, verím, že môže byť krajina priateľská k deťom a že spolu toto môže byť téma, na ktorej sa môžeme zjednotiť naprieč celým politickým spektrom.
Ďakujem vám pekne.
Aha, teraz ide. (Rečník reaguje na spustenie funkčnosti mikrofónu.)
Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, poslanci, dovoľte mi zareagovať na niektoré z týchto vecí. Chcem vám poďakovať za váš záujem pomôcť deťom a za to, čo robíte v oblasti, a zdôrazňujem to, že naozaj som presvedčený, že práve téma detí v tomto našom rozdelenom Slovensku môže byť tá, ktorá to bude spájať. Pár viet k tým témam, ktoré boli povedané.
Ukrajinské deti a mládež, vôbec nechcem riešiť politiku, naozaj chcem povedať, že na Slovensku je zhruba 40-tisíc týchto detí, ako som spomínal, 10-tisíc chodí do školy, zhruba 10-tisíc chodí stále do ukrajinského systému, týchto online vyučujú, maturujú týmto spôsobom a zdôrazňujem to, že naozaj je, ich vôľa sa zaradiť je veľká, týchto detí. Na balkóne je inak pani doktorka Kurotová, ktorá práve ako právnička z Ukrajiny tieto témy nám pomáha riešiť, radí týmto mladým, ako ich zaradiť, naozaj sú kľúčové mnohé podnety. Ten krok, ktorý je smerom k povinnej školskej dochádzke, je úplne správny. Keď sa tieto deti integrujú, naozaj prispejú a budú naozaj veľmi hodnotné pre našu spoločnosť. Ak nedotiahneme tú integráciu, budú naozaj určité problémy. Čiže naozaj chcem zdôrazniť, že tieto deti sú tu, riešime špeciálne, a to chcem ešte raz tiež zdôrazniť, sú deti od 16 do 18 rokov, hej? Týchto detí na Slovensku pribúda, je, otvorene povedané, oni sa za každú cenu chcú dostať na Slovensko, alebo teda vôbec z Ukrajiny, hej, s tým, že často ich prevádzajú agentúry, ktoré teda dostanú za to určitú odmenu. Tie deti sú zaradené do školy, ale ďalej tie agentúry už s nimi nepracujú. A tu začína byť základný problém, že, zdôrazňujem, na Slovensku je veľa detí, ktoré odhadujeme zhruba tisíc, ktoré naozaj sú tu bez opatrovníkov. Teraz štvrtok to ideme riešiť, ako ideme riešiť aj otázku extrémizmu a radikalizácie s IP-čkom. Práve na tejto tuná, teda jak sa to volá tá budova, ktorá je tuná, koniareň, kde je ľudsko-právny výbor, tam pozývame, kto by chcel prísť štvrtok, pondelok o jednej, prepáčte nie štvrtok, ale pondelok o jednej.
Digitálne technológie, chcem zdôrazniť, naozaj tá situácia je veľmi, veľmi vážna. Stotožňujem sa s vami, myslím, že tiež sa na tomto môžeme zhodnúť všetci, že je to veľmi rizikové, ako hovorí profesor Stránský, dráha závislosti na mobile je presne tá istá dráha, ako dráha závislosti na heroíne. Tie technológie sú vedome robené tak, aby namotali mladých, aby mladí sa do toho zamotali. Zdôrazňujem, že podľa našich štatistík, že zhruba 25 % detí na Slovensku už má závislosť na tieto technológie a neviete, ako sa ich zbaviť. Samozrejme je to kombinované s inými negatívnymi a deti sú do tretej, do štvrtej na telefónoch, ráno si dajú energetické nápoje a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, situácia je komplexne zlá. Tu ešte nie sme naplno rozvinutí v oblasti týchto, umelej inteligencie, ktorá prináša ešte väčšie riziká a najväčšie riziko, ktoré momentálne pozorujeme, je vytváranie si mladých a detí vzťahov s umelou inteligenciou, hej? Nedávno bolo na postoji veľmi taký alarmujúci článok o tom, čo všetko digitálna technológia navrhuje. Tieto umelé inteligencie navrhujú deťom všelijaké sexuálne návrhy a tak ďalej a tak ďalej. Je to alarmujúce. Samozrejme tragédia tohto celého je, keď dieťa povie, že jeho najlepší kamarát je Chat GPT, že dôjde nutne k sklamaniu a títo mladí to riešia radikálne, veľmi často to riešia samovraždami, ako sme to už v zahraničí videli. Čiže veľmi sa stotožňujem s témou pritvrdiť v tejto tematike. Pritvrdiť, regulácia, nie je to otázka zákazu, je to otázka pomôcť mladým ľuďom. Mladí ľudia po tom volajú. Často nám hovoria na našich parlamentoch: my to už nezvládame. My potrebujeme vašu pomoc, pretože naozaj sme, 78 % je nárast úrazovosti napríklad. Samozrejme to len poviem aj pre nás starších, že stúpa závislosť seniorov, že ženy na materských dovolenkách, je to naozaj, dnes sa zisťuje súvislosť medzi autizmom a medzi tým, že matka kojí svoje dieťa a pozerá do mobilu a nepozerá zamilovane na svoje dieťa. Naozaj, samozrejme to zľahčujem trošku tú tému. Ale naozaj tie dôsledky sú veľmi vážne, je tam veľmi výrazné, ako ste to spomínali, čím viac času online, tým vyššie depresie, tým nižšia sebahodnota. Tie čísla, dvojnásobne zle to platí pre dievčatá. Dievčatá sú oveľa viac tým ohrozenejšie, naozaj tá tematika, čiže tuto mládež bytostne potrebuje pomoc. A musíme byť radikálnejší.
Totižto len taký paradox. My sme robili náš výskum medzi siedmakmi, ktorí majú 12 a 13 rokov, väčšina mali 12 rokov. Prístup na sociálne siete 13 rokov a jedna z odpovedí bolo, že či nie som spokojný s počtom followerov na sociálnych sieťach. Čiže 12-ročné dieťa tam v princípe nemá čo robiť, aj keď naznačuje, že teda ako je nespokojné s počtom followerov. To znamená, že tam už dávno je, funguje. Čiže regulácia veku je úplne na mieste, veľmi výrazne ju podporujeme, minimálne od 15 rokov v tomto smere naozaj, aby deti preukázali sa občianskym. Samozrejme deti to vedia obchádzať všelijakým spôsobom, ale už to, že sa to reguluje a že tie deti cítia ten tlak, je dobrý a čím ďalej, tým viac mladých si uvedomuje, že to je problém.
Minule hovoril Viskupič, teda župan z Trnavy, že vznikajú abstinenčné spolky. Jak za Štúra vznikali abstinenčné spolky proti alkoholu, dnes abstinenčné spolky mladých, ktorí si odopierajú tieto sociálne siete, mobily. Je to fantastický príklad. Chcem s nimi komunikovať ďalej, rozvíjať to medzi mladými. Základ je to, dve ochrany sú medzi mladými. Vedomé odmietnutie a práca s dospelými. Ak dospelí majú čas na deti, rozprávajú s deťmi o tom, tie deti sú viac chránené. Najviac na to doplácajú deti, ktoré nedôverujú dospelým. Aj tie naše výskumy. Ak dieťa nedôveruje dospelým, má veľký význam, teda má veľkú dôveru v digitálne technológie.
K participácii môžem naozaj len to povedať, že to je dôležitý princíp, veľa sa mu venujeme, veľmi chválime mladých ľudí, keď ich počúvame, keď naozaj majú dobré nápady, konštruktívne nápady, chcú riešiť mnohé veci, ste možno zachytili náš sociálny experiment, ktorý bol nedávno práve v určitom monitoringu nenávistných prejavov práve na politickej scéne a tak ďalej a tak ďalej. Čiže mladí majú naozaj dobré nápady, my sa im snažíme vychádzať. Tiež takisto vás pozývame na tieto naše stretnutia, najbližšie zasadnutie parlamentu máme v októbri pri Ružomberku. Takže kto by mal záujem prísť, veľmi sa potešíme.
K duševnému zdraviu. Naozaj téma je mimoriadne alarmujúca, naozaj. Stopercentný nárast, tie čísla som spomínal, sú veľmi zlé. Najviac sú sebapoškodzujúce, hej, teraz nenávisť voči sebe, 37 % mladých hovorí, že nenávidí svoje telo a tak ďalej a tak ďalej. Väčšinou je to strata vnútorného bezpečia, vnútorného bezpečia. Príde dieťa do ohrozenia, z ohrozenia prejde buď do agresivity vonkajšej a sme svedkami toho, čo sa deje a, bohužiaľ, sú to veľmi tragické veci, alebo agresivite voči sebe, čo sme svedkami sebapoškodzovania. Suicidálne poruchy veľmi výrazne narastajú. Podľa údajov WHO, každých 40 sekúnd vo svete je samovražda, hej, u detí a mladistvých. Hlavne u dievčat sa zdvojnásobujú. Tu upozorňujeme k tematike, že naše štatistiky nie sú presné. A teraz mávajú konkrétny návrh, ako sledovať napríklad tieto témy, pretože v štatistikách nevieme celkom odhadnúť, koľko je týchto prípadov. V počte odborníkov, ste spolu preberali, 48 detských psychiatrov, najmenej detských reumatológov, tých je 12. Detských neurológov je 23, logopédov je 200, v Čechách je 900 a tak ďalej a tak ďalej. To znamená, tie čísla sú, presne ako ste spomínali, 250 psychológov na celom Slovensku zazmluvnených poisťovňami, 450 je na priamu platbu, je ich mimoriadne málo. Jeden psychológ je na sedem škôl. Toto je hlavný problém momentálne všetkých tých reforiem, ktoré vedú k odbornej práci s deťmi. Kde máme odborníkov? Naozaj je ich málo. Čím ďalej, tým menej učiteľov a tak ďalej a tak ďalej. Nejakým spôsobom, a to my analyzujeme a sa snažíme o tom hovoriť veľa, prečo čím ďalej, tým menej dospelých chce pracovať s deťmi? Od pediatrie až po naozaj učiteľstvo a tak ďalej. To je vážna téma. Samozrejme jeden zo zásadných bodov, ktorý tam je, je komunikácia s rodičmi. To všetci avizujú, že naozaj tá komunikácia je mimoriadne komplikovaná. A mnohých to odrádza z tejto tematiky.
Demografie. Stotožňujeme sa absolútne. V apríli 2048, taká trošku absurdná vízia, by sa malo podľa súčasných poklesov narodiť posledné dieťa na Slovensku. To už je naozaj absurdná vízia. Ale keď 5 % ročne by klesalo, tieto populácie, tak naozaj sa dostaneme do toho, že v 2048 by už sa prestali rodiť deti. Ale to je, samozrejme, trošku absurdné, ale hovoríme o tom, že a v demografii naozaj vážny problém a hľadať riešenia na mieste.
Škôlky sme tiež hovorili. Povinné škôlky, naozaj tiež si myslíme, že sú deti, ktoré ju potrebujú, hej, kde rodina nejakým spôsobom nenapĺňa to, čo má napĺňať. Deti, tie rodiny, napĺňa to, čo má napĺňať, stotožňujeme sa s názorom, že tam tá škôlka nie je potrebná, resp. je to na rozhodnutí rodiča. Keď rodič povie, že áno, čiže to znamená, že kde rodič napĺňa potreby dieťaťa, rodina je funkčná, je to v inom prístupe a tu naozaj vyzývame to, že tá otvorená komunikácia k tejto tematike, kto potrebuje takéto riešenia, kto potrebuje zlepšiť školskú dochádzku a naozaj k určitej otvorenosti, lebo sú skupiny detí, ktoré naozaj tieto riešenia sú pre nich vhodné a dobré. A treba otvorene o tomto celom hovoriť.
O nadrezortnosti sme hovorili. Naozaj tá téma je mimoriadne aktuálna, minimálne päť rezortov sa musí spojiť, aby teda k tematike detí, rodiny bolo pomôžené systémom vo viacerých týchto tematikách.
Radikalizáciu som spomínal, naozaj je to veľmi vážny problém. To, čo my veľmi intenzívne komunikujeme s IP-čkom na túto tému, pretože naozaj radikalizácia mnohých mladých sa veľmi výrazne zvyšuje.
K šikane sme sa tiež vyjadrovali. Šikana je, momentálne sa presúva zo škôl, kde je, stále je, jemne klesá, ako som spomínal, dve tretiny dnes detí už sa snaží byť aktívnych. My veľmi výrazne, keď aj komunikujeme šikanu, riešte to na tej lokálnej úrovni. Zaujímavé, paradox, a to nám často hovoria deti, my sme sa už aj zmierili, my už sme aj kamaráti, ale naši rodičia to nechcú pochopiť. A naši rodičia naozaj si stále myslia, že momentálne máme problémy. Čiže to nám viacerí avizovali, že tá komunikácia s rodičmi je tam základná a práca s rodičmi je tiež veľmi výrazná. Ale zdôrazňujem to, že šikana sa presúva do online priestoru. Tam je najhoršia, najškaredšia, tam deti tým najviac trpia a tie sextingy, dve tretiny hovoria, kde to číslo posledné bolo okolo 50 %, že naozaj deti dostávajú sexuálne návrhy veľmi výrazné a sú to naozaj tie čísla v rámci tejto šikany, kyberšikany sú veľmi výrazné.
Čo sa týka, a to som už zhruba k tej tematike, čo hovoril pán poslanec Prostredník, naozaj, čo sa týka debaty, čo sa týka rodiny, naozaj zdôrazňujeme, rodina je základné prostredie. Všetky výskumy, deti chcú rodinu, 94 % detí, pre nich sú rodičia najdôležitejší, otec, mama, starí rodičia. Takisto 87 % detí keď má nejakú, sa chce zdôveriť, sa zdôverí rodičovi. Čiže to prostredie, naozaj akonáhle má zdravé dieťa rodinné prostredie, je v tej chvíli naozaj najviac chránené pred duševnými témami. To znamená, treba pomáhať rodine, aby mohla plniť svoje funkcie. A k tejto tematike chcieť dokázať naozaj, to, čo je dnes naozaj problém, sú rozvody a rozpady rodín, ktorej časť beží tak, že nejakým spôsobom, že dieťa naozaj minimálne trpí, aj keď tie čísla sú také, že, podľa jednej diplomovej práce 37 % detí má dlhodobé vážnejšie následky. Hlavne po komplikovaných rozvodoch viac ako päť rokov. Čiže naozaj rozvod a rozpad rodiny je vážna téma. Ako mu predísť a ako nejakým spôsobom zabezpečiť, keď teda dať dieťa, problém, aby teda keď k rozvodu prichádza, aby čo najmenej trpelo.
Toto je konkrétna situácia, naozaj chcem zdôrazniť, v tomto smere naozaj aj cirkvi majú svoju obrovskú úlohu a treba im dať priestor o tom hovoriť. Tento konkrétny referát, čo bol, to je Rodinkovo. Rodinkovo chcem pochváliť. Je to jediné centrum také na Slovensku, ktoré sa špeciálne venuje rodine. Je to pri Považskej Bystrici a šéf Rodinkova bol rozprávať, čo ponúkajú oni rodinám, aké služby. To znamená, to bolo mimoriadne na mieste tam v tom celom. Ale zdôrazňujem naozaj to, že naozaj tieto tematiky, ktokoľvek sa zapojí do riešenia pomoci rodinám, tak je to vítané. Pretože naozaj to, čo dieťa najviac zo všetkého potrebuje, je stabilné rodinné prostredie. To chcem zdôrazniť, hej?
A čo sa týka tej poslednej témy, čo ste spomínali, a tým, že sme o tom už párkrát diskutovali, je téma ako chrániť deti pred násilím. S tým absolútne sa stotožňujem. Deti treba chrániť pred násilím. Tu je tá diskusia, o ktorej hovoríme, je to, že z akého pohľadu to celé poňať. Je možné poňať naozaj, že podporiť rodinu, podporiť, aby naozaj plnila svoje funkcie, aby deti neboli vystavené násiliu, alebo zásah štátu z vonka. Zásah štátu tým smerom, že teda nariadim rodičom, toto nesmieš, toto nesmieš. Prístup je rozličný. Mnohé štáty naozaj išli spôsobom, že absolútny zákaz telesných trestov, hlavne severské štáty. Musím povedať, že sú také zložité skúsenosti s týmto celým. Chcem naozaj zdôrazniť, dieťa má byť chránené pred fyzickými trestami. S tým súhlasím absolútne.
Na druhej strane téma, ktorá je veľmi výsostná a veľmi vážna dneska, sú láska a hranice. Akým spôsobom má rodič vyjadriť lásku dieťaťu, ale akým spôsobom má dať hranice. A tuto naozaj veľmi zdôrazňujem autonómiu rodičov, aby oni rozhodli, akým spôsobom. Keď má rodič vzťah s dieťaťom, tak naozaj je na ňom, aby vytvoril nejakým spôsobom, akým. Nesmie dieťaťu ubližovať fyzicky, násilnými trestami a tak ďalej. Ale spôsobom, keď mu dáva hranice a naozaj napríklad aj, vy viete, že ja budem, kvôli tomu bola už aj diskusia, ale jednu po zadku, to je spôsob, keď má dieťa vzťah s tým rodičom, ktorý dieťaťu neublíži. Čo naopak sa ukazuje, že je spojitosť nádob medzi fyzickými a psychickými trestami. Akonáhle my veľmi výrazne z vonka aj takúto možnosť rodičom zoberieme, stúpajú, a to je zároveň skúsenosť zo zahraničia, psychické tresty, ktoré pre dieťa sú niekedy ešte horšie. Čiže toto chcem zdôrazniť. Áno, chráňme deti pred fyzickým násilím, len v prvom rade učme rodičov, hľadajme spôsoby, ako rodičom pomôcť, aby zvládali svoju situáciu, ale ako aj naučiť rodičov dávať hranice deťom, pretože naozaj tie skúsenosti z minulosti, ale aj výskumov je veľa. Ak dieťa nemá určené hranice, spôsobuje to dosť vážne psychické ohrozenia, pretože naozaj dieťa je zneistené, dostáva stavy psychóz. Čiže toto je naozaj dobrá debata, ktorú veľmi aj my podporujeme. Otvorili sme ju v reedukačkách, otvorili sme ju v centrách pre deti a rodiny, v školách, ako má dospelý rodič vyjadriť hranicu dieťaťu, ktorá ho chráni, ale ktorá mu neubližuje. Toto je naozaj téma, o ktorú sa snažíme. Veľmi výrazne do tej témy chceme aj hovoriť. Mali sme taký seminár Láska a hranice. A toto je o tomto hovoriť. Čiže tu chcem naozaj zdôrazniť, áno, jednoznačne treba chrániť deti pred násilím, na druhej strane treba chrániť autonómiu rodičov, ktorí chcú vychovávať svoje deti, aby im dali to, čo potrebujú, aby naozaj tie rodiny fungovali. Ak rodina nefunguje, to už je potom iné. Tam treba potom aj zásah, rodina naozaj ubližuje. To je iná téma.
Takže toto možno, keď som spomínal, či som tak narýchlo asi všetko prebehol. Veľmi pekne chcem ešte raz poďakovať za možnosť tu aj hovoriť, aj za možnosť naozaj diskutovať s vami mnohé tie témy a poďakovať za spoluprácu a ešte raz zdôrazňujem, čo som už viackrát zdôraznil, že Slovensko, verím, že môže byť krajina priateľská k deťom a že spolu toto môže byť téma, na ktorej sa môžeme zjednotiť naprieč celým politickým spektrom.
Ďakujem vám pekne.
Rozpracované
10:14
Vystúpenie 10:14
Zuzana StavrovskáVážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, dovoľte, aby som vám predstavila činnosť komisára pre osoby so zdravotným postihnutím v roku 2024. Bol to deviaty rok fungovania úradu a zároveň deviaty rok, ktorý som v tejto funkcii. Tento rok bol obdobím mnohých výziev, ale aj významných pokrokov, ktoré sa dotýkajú životov ľudí so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach, od sociálneho...
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, dovoľte, aby som vám predstavila činnosť komisára pre osoby so zdravotným postihnutím v roku 2024. Bol to deviaty rok fungovania úradu a zároveň deviaty rok, ktorý som v tejto funkcii. Tento rok bol obdobím mnohých výziev, ale aj významných pokrokov, ktoré sa dotýkajú životov ľudí so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach, od sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti cez vzdelávanie a sociálnu starostlivosť až po rodinné kultúrne práva.
Najviac sme v našej správe o činnosti hodnotili porušenie článku 28, a to je právo na primeranú životnú úroveň a nezávislý spôsob života. Ak sa pozrieme na prehľad podnetov, ktoré sú zverejnené v správe v grafoch, tak porušenie jednotlivých článkov bolo konštatované z 548 podnetov, ktoré boli ukončené, 222 prípadov, došlo k analýze porušenia článkov v celkovom počte 17. Jednoznačne však v tomto smere najviac porušení bolo v článku 28 a v článku na primerano, teda na spravodlivosť, spravodlivé súdne konanie.
Pri každej príležitosti teda zdôrazňujem, že ľudia so zdravotným postihnutím sú rovnakí ako my všetci a majú právo na plnohodnotný život, mať svoj byt, prácu, priateľov, ísť do kina. A štát by mal vytvoriť podmienky na to, aby sa dosiahli. Počet podnetov, ktoré boli doručované, v roku 2024 však presiahol predchádzajúci rok a celkovo zo spisov, ktoré boli doručené, z 816 sme vybrali 35 príbehov, ktoré sú spracované v správe. Z toho sme zvolili šesť príbehov, keďže máme záujem o prístupnosť týkajúcich sa informácií aj v ľahko zrozumiteľnom jazyku, sme týchto príbehov celkovo zverejnili šesť v ľahko zrozumiteľnom jazyku, 68 grafov a 40 tabuliek.
Čo je však veľmi dôležité povedať, tieto štatistické údaje sú síce zaujímavé, ale my nepracujeme len kvôli tomu, aby sme vykazovali čísla, pretože to jedno číslo, ten jeden podnet je celý osud človeka so zdravotným postihnutím. Keď sa na nás obráti napríklad so žiadosťou o pomoc v prípade peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, tak tento podnet obsahuje niekoľko rozhodnutí úradu práce. Čiže v rámci tohto podnetu riešime celú jeho životnú situáciu a jeho odkázanosť na pomoc zo strany štátu. Preto sme aj pri ukončovaní podnetov v týchto individuálnych prípadoch uložili 50 opatrení na nápravu, a to len v roku 2024. V správe a v tabuľke máte uvedené všetky opatrenia, ktoré boli v roku 2024 uložené ako nové, splnené a ktoré prebiehajú ešte z predchádzajúcich období. Z týchto 50 opatrení v roku 2024 bolo uložených 24 a 18 prebieha. Riešime ďalej, samozrejme, aj to, že osem opatrení bolo odmietnutých.
Rada by som z tohto miesta upozornila na to, že sme zaznamenali prieťahy v konaniach o invalidných dôchodkoch a nie jednotné posudzovanie zdravotného stavu. Samozrejme riešime tieto problémy so Sociálnou poisťovňou, ale v každom prípade je potrebné zvýrazniť to, že ľudia, ktorí čakajú na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, čakajú niekoľko mesiacov, osem, dvanásť a viac. Tým pádom sa dostávajú do veľmi zložitej situácie a dostávajú sa naozaj až pod hranicu chudoby, kedy reálne ani nemajú akým spôsobom zabezpečiť existenciu svojej rodiny, svoju, čím dochádza teda značným záťaž... takému zaťaženiu tejto rodiny. Veľakrát sa hľadajú riešenia v rôznych nevýhodných pôžičkách s vysokými úvermi tak, aby zabezpečili to, že potrebujú mať zabezpečené výdavky rodiny a zabezpečenie výdavkov na vzdelávanie a ďalšie aktivity.
V správe o činnosti je uvedených niekoľko príbehov, ktoré hovoria naozaj o tom, že ako dlho musia ľudia so zdravotným postihnutím bojovať so štátnymi inštitúciami, že potom dochádza v tých dobrých, lepších prípadoch, kedy my aj ich smerujeme, že neberte tú svoju žiadosť späť, ale čakajme až do rozhodnutia Najvyššieho súdu, že potom aj po troch rokoch dochádza k vyplateniu tejto sumy. Ale z čoho ten človek tri roky má žiť? Ako má zabezpečiť svoju existenciu? Veľkým problémom sú preto stále aj komplexné posudky napríklad v prípade peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ako prizvaní odborníci spolupracujúci členovia pracovnej skupiny sme sa v uplynulom roku aktívne zapájali aj pri príprave reformy posudkovej činnosti, ktorá je súčasťou plánu obnovy a odolnosti. Prispievali sme odbornými znalosťami a skúsenosťami. Upozorňovali sme na možné negatívne dopady pripravovaných zmien na mieru pomoci poskytovanej štátom osobám so zdravotným postihnutím na vylepšení niektorých postupov v rámci posudkového systému tak, aby nedochádzalo k zásahu do práv osôb so zdravotným postihnutím, aby nám z tej pomoci štátu nevypadli ľudia, ktorí túto pomoc jednoducho v dôsledku svojho zdravotného stavu potrebujú.
Aktívne sme pomáhali aj v rámci zákonnej pôsobnosti, ktorú, ktorá patrí komisárovi vo forme poučenia o správnom postupe, sme pomáhali pri spisovaní opravných prostriedkov, odvolaní či správnych žalôb alebo kasačných sťažností. U týchto podnetoch sme zaznamenali 73-percentnú úspešnosť, pričom pri správnych žalobách, pri ktorých sme teda participovali, až 91-percentnú úspešnosť. Týmto len chcem poukázať na to, že táto úspešnosť potvrdzuje kvalitu právneho posúdenia zo strany nášho úradu a dôležitosť jeho činnosti ako ochranného mechanizmu voči chybným rozhodnutiam orgánov štátnej správy.
Keď sa pozrieme na občianskoprávnu a rodinnú agendu, celé roky riešime na úrade komisára prípady zneužívania inštitútu opatrovníctva, podávanie preventívnych návrhov na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony bez legitímneho dôvodu, často motivované majetkovými záujmami. Znalci aj súdy však nie vždy rešpektujú princíp proporcionality. Ak by ste mali záujem sa bližšie zoznámiť s príbehom č. 11, ktorý uvádzame ako víziu do budúcnosti ako ľuďom so zdravotným postihnutím zabezpečiť to, aby neboli neustále obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony, je to príbeh klientky z podporovaného bývania, ktorá ešte v roku 2012 bola plne pozbavená spôsobilosti na právne úkony, lebo trpí schizofréniou a nevedela sa vysporiadať s tou, s tou etapou potreby liečenia. Komunikovali sme s ňou, pretože sa priamo obrátila na mňa, aby som jej pomohla, keďže vstupujeme do súdnych konaní na strane takéhoto účastníka konania, kde máme vážnym zásahom záujem smerovať aj k vzdelávaniu sudcov v kontexte rozsudkového Európskeho súdu pre ľudské práva a komunikovali sme, niekoľkokrát sme sa stretli a pripravili sme podporu. Pripravili sme zmluvu o podporovanom rozhodovaní a toto sme preberali aj s pani riaditeľkou, aj s klientkou, pretože súd až tak ochranársky pristupoval k tomu, že pani stále by mala mať obmedzenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, že to vyzeralo, že jej tú spôsobilosť na právne úkony nevrátia. Vďaka tejto zmluve o podporovanom rozhodovaní, ktorá funguje, a stále teda som v spojení aj s pani riaditeľkou, aj s klientkou, vďaka tomuto, že sme zabezpečovali tú pomoc z hľadiska poradenstva, ak túto pomoc si ona, samozrejme, vyžiada, tak súd vráti spôsobilosť na právne úkony tejto pani. Ten príbeh je veľkou inšpiráciou aj pre našich legislatívcov, aj keď teda hovoríme o tom, že roky čakáme na rekodifikovaný Občiansky zákonník a potrebujeme tam mať tie nové inštitúty, ktoré podľa článku 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zabezpečujú ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, aj tú podporu, poradenstvo v prípadoch, ak ju potrebujú.
Rovnako ostáva výzvou dostupnosť finančnej podpory pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím. Vyššie náklady na starostlivosť sú len zriedka zohľadňované. Štát totiž očakáva od rodičov, že si starostlivosť o dieťa so zdravotným, so starostlivosťou o dieťa so zdravotným postihnutím poradia sami, lebo je to ich rodičovská povinnosť a zaväzuje ich k tomu zákon o rodine. Ale tu si treba uvedomiť, že v podmienkach, v podnetoch, ktoré sme riešili, túto štátnu pomoc jednoducho ľudia nedostávajú presne z tohto dôvodu. Odmietajú úrady práce objektívne vidieť zvýšenú náročnosť tejto starostlivosti, energicko-emočnú a časovú, ale aj finančnú. Žiaľ, až samovražda matky s dieťaťom so zdravotným postihnutím bola dostatočne silným odkazom, aby bol štát ochotný dlhodobo volané žiadosti o pomoc začať počúvať a reflektovať vo forme prijímania zmien.
Oceňujem, oceňujem snahu štátu zlepšiť fungovanie odľahčovacej služby, ale aj zmeny v oblasti vyplácania opatrovateľských príspevkov. My sme tu teda potom na to, aby sme sledovali, ako sa tie princípy a možnosti odľahčovacie služby v praxi aj využívajú, či nie je predsa len potrebné zamyslieť sa ešte nad tým, aby táto služba bola dostupná. Napriek tomu, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti nepatrí do mojej pôsobnosti dodržiavania práv pacientov, áno, a to odvolávajúce na článok 25 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podľa týchto článkov, podľa týchto ustanovení má každá osoba so zdravotným postihnutím právo na zdravotnú starostlivosť, preventívnu starostlivosť a dostupnú zdravotnú starostlivosť, nielen ambulantnú, ale aj ústavnú čo najbližšie k svojmu obydliu.
Opakovane sa na nás ľudia obracajú pre problémy s preplácaním liečby. Nehovoríme iba o inovatívnych liekoch alebo extrémne drahých liekoch na zriedkavé ochorenia, ako v prípade palčekov alebo detí so spinálnou moskulárnou atrofiou. Problémy s preplácaním liečby majú napríklad aj onkologickí pacienti, ktorých liečba sa stáva nedostupnou. Liečba onkologických pacientov bola dlhodobo uhrádzaná cez výnimkový proces a zrazu im je táto liečba odopieraná z dôvodu nedostatku financií. Nesmieme zabúdať ani na ľudí s nízkym vzrastom, achondroplaziou, ktorá sa dá istým spôsobom liečiť. V minulom roku nám prišlo niekoľko podnetov od ľudí, ktorí trpia fibromyalgiou. Je to veľmi ťažké ochorenie, ktoré ťažko nachádza porozumenie z hľadiska tabuliek pre priznanie invalidných dôchodkov, pretože táto choroba je naozaj tak ťažká, že títo ľudia nemajú možnosť pracovať pre bolesti, ktoré, ktorými trpia.
Pokiaľ ide o problematiku bezbariérovej prístupnosti, v praxi vidíme, že bezbariérovosť stále nie je vnímaná ako samozrejmosť. Najmä debarierizácia starších budov, v ktorých často sídlia ambulancie, nie je vždy technicky možná. V príbehu, ktorý sme vybrali z tých jednotlivých podnetov, v príbehu č. 20 hovoríme o bariérach v ambulancii, ktoré sa nedali odstrániť. Nebola ochota. Až po zásahu, až po tom, ako sme tento podnet riešili, sa prístupnosť do detskej ambulancie sprístupnila a treba vždy mať na mysli, že nielen deti v kočíkoch chodia do detskej ambulancie, ale aj rodičia, ktorí môžu byť odkázaní na invalidný vozík.
V roku 2024 sme tiež posudzovali podnety upozorňujúce v rámci tejto agendy debarierizácie na komunikačné bariéry. Riešili sme podnety, v ktorých sa viaceré osoby so sluchovým postihnutím sťažovali, že im rôzne obchodné spoločnosti, ale aj štátne orgány odmietli pri rokovaní online tlmočenie do slovenského posunkového jazyka. Verím, že z hľadiska prístupnosti tovaru a služieb, ktoré budú musieť všetky povinné subjekty do piatich rokov naplniť podľa zákona 351/2022, ktorý nadobúda účinnosť tento mesiac 28. júna, že všetky tieto bariéry sa odstránia. Veľmi radi sme na našom portáli aj vyzdvihovali tie subjekty, tie spoločnosti, ktoré poskytujú služby a už sú pripravené. Už sú pripravené komunikovať a odstraňovať komunikačné bariéry s takýmito klientami.
Pokiaľ ide o vzdelávanie a školstvo, špecifickú pozornosť venujeme vzdelávaniu, pretože vzdelávanie nie je len samostatným a základným právom, ale nástrojom budovania prístupu k ďalším základným právam a schopnosti aktívne sa o práva uchádzať. Sledujeme, ako je vzdelávanie v rôznych stupňoch prístupné pre deti a mládež s rôznym druhom postihnutia a zisťujeme, že v školskom prostredí máme značné rezervy, hoci aspoň na legislatívnej úrovni sa realizuje množstvo zmien k vybudovaniu inkluzívneho školstva. Pravdou je, že aj vzdelávací systém ostáva pre mnohých žiakov so zdravotným postihnutím výzvou. Bezbariérové priestory stále nie sú samozrejmosť, dostupnosť podporných opatrení nie je zabezpečená. Evidujeme tu značné nedostatky, najmä personálne čo do kapacít, ale aj potrebných odborných kompetencií. Školské prostredie ovplyvňujú negatívne spoločenské javy, agresia, šikana, sociálne siete, radikalizácia či nenávistné prejavy.
Aj napriek reformným snahám inklúzia - bojíme sa -, aby nezostala len deklarovaným cieľom, než realitou. V praxi sme zaznamenali totiž odpor škôl prijať žiakov so zdravotným postihnutím pod zámienkou bezpečnostných hrozieb. Išlo najmä o deti s poruchami autistického spektra. Preto potrebujeme vytvoriť podmienky pre to, aby všetky deti so zdravotným postihnutím mali možnosť sa vzdelávať a dostali podporu zo strany štátu, ktorú potrebujú, aby tieto deti neboli vylučované do domáceho prostredia, do domáceho vzdelávania a rodič, ktorý toto všetko má zabezpečiť a ešte sa aj starať o dieťa, ani nedostal príspevok na opatrovanie.
Ďalšou oblasťou, ktorú, samozrejme, riešime a je aj chronologicky upravená v správe medzi prvou kapitolou, sú problémy v oblasti zamestnávania, kde sme v roku 2024 identifikovali hlavné zistenia, hlavne kvôli nedostatku pracovných príležitostí na otvorenom trhu práce, nedostatok príspevkov na rekvalifikáciu a vzdelávanie, nízku ochotu zamestnávateľov prispôsobiť pracovné podmienky. Stále to máme legislatívne prekážky poberateľov príspevkov na opatrovanie. S veľkou úctou však vždy hodnotím tých pokrokovým zamestnávateľov, ktorí špeciálne vytvárajú podmienky pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím. Veľmi radi o tom diskutujeme na konferenciách profesie, ale sú to veľké reťazce, ktoré majú záujem zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím.
Časť podnetov, pokiaľ ide o, v sociálnych službách, nám predstavovala starosti v súvislosti s kvalitou sociálnych služieb, kedy sa obracali na nás nielen samotní klienti a rodinní príslušníci, ale aj zariadenia sociálnych služieb. Napríklad v snahe riešiť veľmi naliehavé požiadavky opatrovníka, ktorý uzavrel zmluvu za svojho opatrovanca na poskytovanie sociálnych služieb, ale tento človek s poskytovaním sociálnej služby sa nikdy nestotožnil, ani počas adaptačného obdobia. Čiže my sme už aj v rámci tohto prípadu, ktorý bol na Európskom súde pre ľudské práva Červenka proti Českej republike, upozorňovali ministerstvo práce, že je nevyhnutné sa zaoberať sociálnou detenciou. Rovnako sme aj toto odporúčanie dali do odporúčaní vlády podľa § 11 ods. 1 medzi inými.
Nezameniteľnou výzvou pre zlepšenie života ľudí so zdravotným postihnutím sú aj monitoringy dodržiavania ľudských práv v zariadeniach sociálnych služieb, ale aj v zariadeniach psychiatrie, v školských zariadeniach. V roku 2024 sme deväť zariadení sociálnych služieb zmonitorovali a dve zariadenia k tomu v rámci projektu fóra pre ľudské práva. Rovnako sme boli v siedmich psychiatrických zariadeniach. Za celé obdobie, napríklad od roku 2017-´24 sme navštívili 134 zariadení sociálnych služieb, kde sme navrhli 1 437 opatrení na nápravu. Ak si porovnáme tabuľku, akým spôsobom sa vyvíja úroveň kvality poskytovaných sociálnych služieb, veľmi rada konštatujem, že v roku 2024 sme ich zatiaľ uložili iba 30, čo znamená, že naozaj hodnotím veľké zmeny v týchto zariadeniach, veľmi pozitívne vnímam naozaj našliapnutú tému chápania ľudských práv vo vzťahu aj ku klientom a veľmi radi naše skúsenosti z monitoringov v komparácii s rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva prezentujeme aj na konferenciách, ktoré sú organizované pre zamestnancov v sociálnych službách.
V sumárnom hodnotení zariadení sociálnych služieb za rok 2024 som sa zamerala na pozitívne zistenia z monitorovacej činnosti, zaznamenala som výrazný pokrok teda v niektorých zariadeniach a môžeme ich považovať doslova za skokanov v dosiahnutom pokroku zlepšení kvality poskytovaných sociálnych služieb. Na druhej strane však formulujem aj oblasti na zlepšenie, ktoré nestrácajú na aktuálnosti ani po viacerých rokoch. Vnímam to ako beh na dlhé trate a v záujme teda nepretržitej komunikácie s tými zariadeniami komunikujeme s nimi teda jednak cez hlásenia, ako plnia jednotlivé opatrenia, ale súčasne aj osobnými návštevami, kedy chodíme sa osobne presvedčiť, že tie opatrenia, ktoré nám hlásia ako splnené, ako sa reálne aj v praxi aj po niekoľkých rokoch uplatňujú.
Pokiaľ ide o psychiatrické zariadenia, tu sme z toho celkového počtu zrealizovali štyri monitorovacie návštevy zamerané na dodržiavanie práv osôb so zdravotným postihnutím a tri na kontrolu plnenia odporúčaní. V správe uvádzame aj v samostatnej kapitole informácie o tom, že už tri roky sa venujeme, okrem podnetov týkajúcich sa občanov Slovenskej republiky, či už sú s trvalým pobytom na našom území, aj podpore početnej skupiny odídencov z Ukrajiny. A teda požívajú ochranu vyplývajúcu z dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Možno na záver pár informácií aj o tých mediálnych výstupoch. Veľmi naliehame na to, aby sme komunikovali k verejnosti, aj k vám poslancom, naše informácie, naše zistenia a preto vydávame niekoľko, veľa teda rôznych statusov, zúčastňujeme sa rôznych diskusií, či už v reláciách, v televízii, alebo v rozhlase. Našou takou veľkou pýchou je, že sme v januári 2024 krstili knihu, ktorú pre našu, pre našu skupinu, pre našich ľudí so zdravotným postihnutím, pre sudcov, štátnych úradníkov spracoval prof. Ján Svák, a týka sa to medzinárodnoprávnej ochrany osôb so zdravotným postihnutím. Putuje, aj aktuálne teraz je v Národnej rade výstava diel ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí navrhovali obálku na tú knihu, ale v tých svojich dielach dokázali namaľovať, ako vnímajú svoje ľudské práva, ktoré sú pre nich najdôležitejšie a tieto aj popísať. V rámci celkového vnímania ľudí so zdravotným postihnutím veľmi rada hodnotím tie pozitívne signály aj zo strany rôznych štátnych predstaviteľov a preto som v treťom ročníku kampane. Aj my sme tu oslovili aj pána prezidenta Pellegriniho, ktorý pozdravil všetkých ľudí so zdravotným postihnutím v rámci medzinárodného dňa osôb so zdravotným postihnutím. Túto kampaň sme spustili 3. decembra.
Ale na záver naozaj už len takú informáciu, že pri našej práci v rámci hodnotenia všetkých tých podnetov, ktoré na úrad prichádzajú, analyzujeme, v čom je potrebné ešte meniť legislatívu tak, aby sa dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím implementoval do nášho právneho poriadku, ale súčasne aj, aby sa teda život ľudí so zdravotným postihnutím skvalitnil aj v rámci teda našej vnútornej legislatívny. A preto v kapitole 1.5 sú zhrnuté všetky odporúčania vláde, ktoré mám oprávnenie adresovať vláde podľa § 11 ods. 1. Je to pre nás naozaj veľmi inšpiratívne a teším sa, že môžeme s jednotlivými ministrami komunikovať, ako sa tieto odporúčania plnia a tieto odporúčania sú aj vyhodnotené aktuálne k 31. decembru 2024. Za rok 2024 sme však uložili aj nové opatrenia, nové odporúčania, a to ministerstvu práce, ministerstvu zdravotníctva, ministerstvu školstva, vedy, výskumu a mládeže. Tieto odporúčania sú teda výsledkom konkrétnych zistení úradu a vychádzajú zo stovák individuálnych podnetov a naším cieľom je zabezpečiť systémové zmeny, ktoré zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli žiť dôstojne, samostatne, aktívne sa podieľať na živote spoločnosti.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, na záver dovoľte, aby som ukončila môj príhovor k činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím slovami pána Antona Srholca: "Na to, aby človek slúžil a zmyslom naplnil svoj čas, nemusí mať veľkú funkciu a chodiť oblečený do purpuru.".
Ďakujem vám za pozornosť, ďakujem za dôveru a za to, že ste si ma vypočuli. Ďakujem. (Potlesk.)
Ďakujem, ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, dovoľte, aby som vám predstavila činnosť komisára pre osoby so zdravotným postihnutím v roku 2024. Bol to deviaty rok fungovania úradu a zároveň deviaty rok, ktorý som v tejto funkcii. Tento rok bol obdobím mnohých výziev, ale aj významných pokrokov, ktoré sa dotýkajú životov ľudí so zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach, od sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti cez vzdelávanie a sociálnu starostlivosť až po rodinné kultúrne práva.
Najviac sme v našej správe o činnosti hodnotili porušenie článku 28, a to je právo na primeranú životnú úroveň a nezávislý spôsob života. Ak sa pozrieme na prehľad podnetov, ktoré sú zverejnené v správe v grafoch, tak porušenie jednotlivých článkov bolo konštatované z 548 podnetov, ktoré boli ukončené, 222 prípadov, došlo k analýze porušenia článkov v celkovom počte 17. Jednoznačne však v tomto smere najviac porušení bolo v článku 28 a v článku na primerano, teda na spravodlivosť, spravodlivé súdne konanie.
Pri každej príležitosti teda zdôrazňujem, že ľudia so zdravotným postihnutím sú rovnakí ako my všetci a majú právo na plnohodnotný život, mať svoj byt, prácu, priateľov, ísť do kina. A štát by mal vytvoriť podmienky na to, aby sa dosiahli. Počet podnetov, ktoré boli doručované, v roku 2024 však presiahol predchádzajúci rok a celkovo zo spisov, ktoré boli doručené, z 816 sme vybrali 35 príbehov, ktoré sú spracované v správe. Z toho sme zvolili šesť príbehov, keďže máme záujem o prístupnosť týkajúcich sa informácií aj v ľahko zrozumiteľnom jazyku, sme týchto príbehov celkovo zverejnili šesť v ľahko zrozumiteľnom jazyku, 68 grafov a 40 tabuliek.
Čo je však veľmi dôležité povedať, tieto štatistické údaje sú síce zaujímavé, ale my nepracujeme len kvôli tomu, aby sme vykazovali čísla, pretože to jedno číslo, ten jeden podnet je celý osud človeka so zdravotným postihnutím. Keď sa na nás obráti napríklad so žiadosťou o pomoc v prípade peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, tak tento podnet obsahuje niekoľko rozhodnutí úradu práce. Čiže v rámci tohto podnetu riešime celú jeho životnú situáciu a jeho odkázanosť na pomoc zo strany štátu. Preto sme aj pri ukončovaní podnetov v týchto individuálnych prípadoch uložili 50 opatrení na nápravu, a to len v roku 2024. V správe a v tabuľke máte uvedené všetky opatrenia, ktoré boli v roku 2024 uložené ako nové, splnené a ktoré prebiehajú ešte z predchádzajúcich období. Z týchto 50 opatrení v roku 2024 bolo uložených 24 a 18 prebieha. Riešime ďalej, samozrejme, aj to, že osem opatrení bolo odmietnutých.
Rada by som z tohto miesta upozornila na to, že sme zaznamenali prieťahy v konaniach o invalidných dôchodkoch a nie jednotné posudzovanie zdravotného stavu. Samozrejme riešime tieto problémy so Sociálnou poisťovňou, ale v každom prípade je potrebné zvýrazniť to, že ľudia, ktorí čakajú na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, čakajú niekoľko mesiacov, osem, dvanásť a viac. Tým pádom sa dostávajú do veľmi zložitej situácie a dostávajú sa naozaj až pod hranicu chudoby, kedy reálne ani nemajú akým spôsobom zabezpečiť existenciu svojej rodiny, svoju, čím dochádza teda značným záťaž... takému zaťaženiu tejto rodiny. Veľakrát sa hľadajú riešenia v rôznych nevýhodných pôžičkách s vysokými úvermi tak, aby zabezpečili to, že potrebujú mať zabezpečené výdavky rodiny a zabezpečenie výdavkov na vzdelávanie a ďalšie aktivity.
V správe o činnosti je uvedených niekoľko príbehov, ktoré hovoria naozaj o tom, že ako dlho musia ľudia so zdravotným postihnutím bojovať so štátnymi inštitúciami, že potom dochádza v tých dobrých, lepších prípadoch, kedy my aj ich smerujeme, že neberte tú svoju žiadosť späť, ale čakajme až do rozhodnutia Najvyššieho súdu, že potom aj po troch rokoch dochádza k vyplateniu tejto sumy. Ale z čoho ten človek tri roky má žiť? Ako má zabezpečiť svoju existenciu? Veľkým problémom sú preto stále aj komplexné posudky napríklad v prípade peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ako prizvaní odborníci spolupracujúci členovia pracovnej skupiny sme sa v uplynulom roku aktívne zapájali aj pri príprave reformy posudkovej činnosti, ktorá je súčasťou plánu obnovy a odolnosti. Prispievali sme odbornými znalosťami a skúsenosťami. Upozorňovali sme na možné negatívne dopady pripravovaných zmien na mieru pomoci poskytovanej štátom osobám so zdravotným postihnutím na vylepšení niektorých postupov v rámci posudkového systému tak, aby nedochádzalo k zásahu do práv osôb so zdravotným postihnutím, aby nám z tej pomoci štátu nevypadli ľudia, ktorí túto pomoc jednoducho v dôsledku svojho zdravotného stavu potrebujú.
Aktívne sme pomáhali aj v rámci zákonnej pôsobnosti, ktorú, ktorá patrí komisárovi vo forme poučenia o správnom postupe, sme pomáhali pri spisovaní opravných prostriedkov, odvolaní či správnych žalôb alebo kasačných sťažností. U týchto podnetoch sme zaznamenali 73-percentnú úspešnosť, pričom pri správnych žalobách, pri ktorých sme teda participovali, až 91-percentnú úspešnosť. Týmto len chcem poukázať na to, že táto úspešnosť potvrdzuje kvalitu právneho posúdenia zo strany nášho úradu a dôležitosť jeho činnosti ako ochranného mechanizmu voči chybným rozhodnutiam orgánov štátnej správy.
Keď sa pozrieme na občianskoprávnu a rodinnú agendu, celé roky riešime na úrade komisára prípady zneužívania inštitútu opatrovníctva, podávanie preventívnych návrhov na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony bez legitímneho dôvodu, často motivované majetkovými záujmami. Znalci aj súdy však nie vždy rešpektujú princíp proporcionality. Ak by ste mali záujem sa bližšie zoznámiť s príbehom č. 11, ktorý uvádzame ako víziu do budúcnosti ako ľuďom so zdravotným postihnutím zabezpečiť to, aby neboli neustále obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne úkony, je to príbeh klientky z podporovaného bývania, ktorá ešte v roku 2012 bola plne pozbavená spôsobilosti na právne úkony, lebo trpí schizofréniou a nevedela sa vysporiadať s tou, s tou etapou potreby liečenia. Komunikovali sme s ňou, pretože sa priamo obrátila na mňa, aby som jej pomohla, keďže vstupujeme do súdnych konaní na strane takéhoto účastníka konania, kde máme vážnym zásahom záujem smerovať aj k vzdelávaniu sudcov v kontexte rozsudkového Európskeho súdu pre ľudské práva a komunikovali sme, niekoľkokrát sme sa stretli a pripravili sme podporu. Pripravili sme zmluvu o podporovanom rozhodovaní a toto sme preberali aj s pani riaditeľkou, aj s klientkou, pretože súd až tak ochranársky pristupoval k tomu, že pani stále by mala mať obmedzenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, že to vyzeralo, že jej tú spôsobilosť na právne úkony nevrátia. Vďaka tejto zmluve o podporovanom rozhodovaní, ktorá funguje, a stále teda som v spojení aj s pani riaditeľkou, aj s klientkou, vďaka tomuto, že sme zabezpečovali tú pomoc z hľadiska poradenstva, ak túto pomoc si ona, samozrejme, vyžiada, tak súd vráti spôsobilosť na právne úkony tejto pani. Ten príbeh je veľkou inšpiráciou aj pre našich legislatívcov, aj keď teda hovoríme o tom, že roky čakáme na rekodifikovaný Občiansky zákonník a potrebujeme tam mať tie nové inštitúty, ktoré podľa článku 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zabezpečujú ľuďom, ktorí pomoc potrebujú, aj tú podporu, poradenstvo v prípadoch, ak ju potrebujú.
Rovnako ostáva výzvou dostupnosť finančnej podpory pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím. Vyššie náklady na starostlivosť sú len zriedka zohľadňované. Štát totiž očakáva od rodičov, že si starostlivosť o dieťa so zdravotným, so starostlivosťou o dieťa so zdravotným postihnutím poradia sami, lebo je to ich rodičovská povinnosť a zaväzuje ich k tomu zákon o rodine. Ale tu si treba uvedomiť, že v podmienkach, v podnetoch, ktoré sme riešili, túto štátnu pomoc jednoducho ľudia nedostávajú presne z tohto dôvodu. Odmietajú úrady práce objektívne vidieť zvýšenú náročnosť tejto starostlivosti, energicko-emočnú a časovú, ale aj finančnú. Žiaľ, až samovražda matky s dieťaťom so zdravotným postihnutím bola dostatočne silným odkazom, aby bol štát ochotný dlhodobo volané žiadosti o pomoc začať počúvať a reflektovať vo forme prijímania zmien.
Oceňujem, oceňujem snahu štátu zlepšiť fungovanie odľahčovacej služby, ale aj zmeny v oblasti vyplácania opatrovateľských príspevkov. My sme tu teda potom na to, aby sme sledovali, ako sa tie princípy a možnosti odľahčovacie služby v praxi aj využívajú, či nie je predsa len potrebné zamyslieť sa ešte nad tým, aby táto služba bola dostupná. Napriek tomu, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti nepatrí do mojej pôsobnosti dodržiavania práv pacientov, áno, a to odvolávajúce na článok 25 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podľa týchto článkov, podľa týchto ustanovení má každá osoba so zdravotným postihnutím právo na zdravotnú starostlivosť, preventívnu starostlivosť a dostupnú zdravotnú starostlivosť, nielen ambulantnú, ale aj ústavnú čo najbližšie k svojmu obydliu.
Opakovane sa na nás ľudia obracajú pre problémy s preplácaním liečby. Nehovoríme iba o inovatívnych liekoch alebo extrémne drahých liekoch na zriedkavé ochorenia, ako v prípade palčekov alebo detí so spinálnou moskulárnou atrofiou. Problémy s preplácaním liečby majú napríklad aj onkologickí pacienti, ktorých liečba sa stáva nedostupnou. Liečba onkologických pacientov bola dlhodobo uhrádzaná cez výnimkový proces a zrazu im je táto liečba odopieraná z dôvodu nedostatku financií. Nesmieme zabúdať ani na ľudí s nízkym vzrastom, achondroplaziou, ktorá sa dá istým spôsobom liečiť. V minulom roku nám prišlo niekoľko podnetov od ľudí, ktorí trpia fibromyalgiou. Je to veľmi ťažké ochorenie, ktoré ťažko nachádza porozumenie z hľadiska tabuliek pre priznanie invalidných dôchodkov, pretože táto choroba je naozaj tak ťažká, že títo ľudia nemajú možnosť pracovať pre bolesti, ktoré, ktorými trpia.
Pokiaľ ide o problematiku bezbariérovej prístupnosti, v praxi vidíme, že bezbariérovosť stále nie je vnímaná ako samozrejmosť. Najmä debarierizácia starších budov, v ktorých často sídlia ambulancie, nie je vždy technicky možná. V príbehu, ktorý sme vybrali z tých jednotlivých podnetov, v príbehu č. 20 hovoríme o bariérach v ambulancii, ktoré sa nedali odstrániť. Nebola ochota. Až po zásahu, až po tom, ako sme tento podnet riešili, sa prístupnosť do detskej ambulancie sprístupnila a treba vždy mať na mysli, že nielen deti v kočíkoch chodia do detskej ambulancie, ale aj rodičia, ktorí môžu byť odkázaní na invalidný vozík.
V roku 2024 sme tiež posudzovali podnety upozorňujúce v rámci tejto agendy debarierizácie na komunikačné bariéry. Riešili sme podnety, v ktorých sa viaceré osoby so sluchovým postihnutím sťažovali, že im rôzne obchodné spoločnosti, ale aj štátne orgány odmietli pri rokovaní online tlmočenie do slovenského posunkového jazyka. Verím, že z hľadiska prístupnosti tovaru a služieb, ktoré budú musieť všetky povinné subjekty do piatich rokov naplniť podľa zákona 351/2022, ktorý nadobúda účinnosť tento mesiac 28. júna, že všetky tieto bariéry sa odstránia. Veľmi radi sme na našom portáli aj vyzdvihovali tie subjekty, tie spoločnosti, ktoré poskytujú služby a už sú pripravené. Už sú pripravené komunikovať a odstraňovať komunikačné bariéry s takýmito klientami.
Pokiaľ ide o vzdelávanie a školstvo, špecifickú pozornosť venujeme vzdelávaniu, pretože vzdelávanie nie je len samostatným a základným právom, ale nástrojom budovania prístupu k ďalším základným právam a schopnosti aktívne sa o práva uchádzať. Sledujeme, ako je vzdelávanie v rôznych stupňoch prístupné pre deti a mládež s rôznym druhom postihnutia a zisťujeme, že v školskom prostredí máme značné rezervy, hoci aspoň na legislatívnej úrovni sa realizuje množstvo zmien k vybudovaniu inkluzívneho školstva. Pravdou je, že aj vzdelávací systém ostáva pre mnohých žiakov so zdravotným postihnutím výzvou. Bezbariérové priestory stále nie sú samozrejmosť, dostupnosť podporných opatrení nie je zabezpečená. Evidujeme tu značné nedostatky, najmä personálne čo do kapacít, ale aj potrebných odborných kompetencií. Školské prostredie ovplyvňujú negatívne spoločenské javy, agresia, šikana, sociálne siete, radikalizácia či nenávistné prejavy.
Aj napriek reformným snahám inklúzia - bojíme sa -, aby nezostala len deklarovaným cieľom, než realitou. V praxi sme zaznamenali totiž odpor škôl prijať žiakov so zdravotným postihnutím pod zámienkou bezpečnostných hrozieb. Išlo najmä o deti s poruchami autistického spektra. Preto potrebujeme vytvoriť podmienky pre to, aby všetky deti so zdravotným postihnutím mali možnosť sa vzdelávať a dostali podporu zo strany štátu, ktorú potrebujú, aby tieto deti neboli vylučované do domáceho prostredia, do domáceho vzdelávania a rodič, ktorý toto všetko má zabezpečiť a ešte sa aj starať o dieťa, ani nedostal príspevok na opatrovanie.
Ďalšou oblasťou, ktorú, samozrejme, riešime a je aj chronologicky upravená v správe medzi prvou kapitolou, sú problémy v oblasti zamestnávania, kde sme v roku 2024 identifikovali hlavné zistenia, hlavne kvôli nedostatku pracovných príležitostí na otvorenom trhu práce, nedostatok príspevkov na rekvalifikáciu a vzdelávanie, nízku ochotu zamestnávateľov prispôsobiť pracovné podmienky. Stále to máme legislatívne prekážky poberateľov príspevkov na opatrovanie. S veľkou úctou však vždy hodnotím tých pokrokovým zamestnávateľov, ktorí špeciálne vytvárajú podmienky pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím. Veľmi radi o tom diskutujeme na konferenciách profesie, ale sú to veľké reťazce, ktoré majú záujem zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím.
Časť podnetov, pokiaľ ide o, v sociálnych službách, nám predstavovala starosti v súvislosti s kvalitou sociálnych služieb, kedy sa obracali na nás nielen samotní klienti a rodinní príslušníci, ale aj zariadenia sociálnych služieb. Napríklad v snahe riešiť veľmi naliehavé požiadavky opatrovníka, ktorý uzavrel zmluvu za svojho opatrovanca na poskytovanie sociálnych služieb, ale tento človek s poskytovaním sociálnej služby sa nikdy nestotožnil, ani počas adaptačného obdobia. Čiže my sme už aj v rámci tohto prípadu, ktorý bol na Európskom súde pre ľudské práva Červenka proti Českej republike, upozorňovali ministerstvo práce, že je nevyhnutné sa zaoberať sociálnou detenciou. Rovnako sme aj toto odporúčanie dali do odporúčaní vlády podľa § 11 ods. 1 medzi inými.
Nezameniteľnou výzvou pre zlepšenie života ľudí so zdravotným postihnutím sú aj monitoringy dodržiavania ľudských práv v zariadeniach sociálnych služieb, ale aj v zariadeniach psychiatrie, v školských zariadeniach. V roku 2024 sme deväť zariadení sociálnych služieb zmonitorovali a dve zariadenia k tomu v rámci projektu fóra pre ľudské práva. Rovnako sme boli v siedmich psychiatrických zariadeniach. Za celé obdobie, napríklad od roku 2017-´24 sme navštívili 134 zariadení sociálnych služieb, kde sme navrhli 1 437 opatrení na nápravu. Ak si porovnáme tabuľku, akým spôsobom sa vyvíja úroveň kvality poskytovaných sociálnych služieb, veľmi rada konštatujem, že v roku 2024 sme ich zatiaľ uložili iba 30, čo znamená, že naozaj hodnotím veľké zmeny v týchto zariadeniach, veľmi pozitívne vnímam naozaj našliapnutú tému chápania ľudských práv vo vzťahu aj ku klientom a veľmi radi naše skúsenosti z monitoringov v komparácii s rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva prezentujeme aj na konferenciách, ktoré sú organizované pre zamestnancov v sociálnych službách.
V sumárnom hodnotení zariadení sociálnych služieb za rok 2024 som sa zamerala na pozitívne zistenia z monitorovacej činnosti, zaznamenala som výrazný pokrok teda v niektorých zariadeniach a môžeme ich považovať doslova za skokanov v dosiahnutom pokroku zlepšení kvality poskytovaných sociálnych služieb. Na druhej strane však formulujem aj oblasti na zlepšenie, ktoré nestrácajú na aktuálnosti ani po viacerých rokoch. Vnímam to ako beh na dlhé trate a v záujme teda nepretržitej komunikácie s tými zariadeniami komunikujeme s nimi teda jednak cez hlásenia, ako plnia jednotlivé opatrenia, ale súčasne aj osobnými návštevami, kedy chodíme sa osobne presvedčiť, že tie opatrenia, ktoré nám hlásia ako splnené, ako sa reálne aj v praxi aj po niekoľkých rokoch uplatňujú.
Pokiaľ ide o psychiatrické zariadenia, tu sme z toho celkového počtu zrealizovali štyri monitorovacie návštevy zamerané na dodržiavanie práv osôb so zdravotným postihnutím a tri na kontrolu plnenia odporúčaní. V správe uvádzame aj v samostatnej kapitole informácie o tom, že už tri roky sa venujeme, okrem podnetov týkajúcich sa občanov Slovenskej republiky, či už sú s trvalým pobytom na našom území, aj podpore početnej skupiny odídencov z Ukrajiny. A teda požívajú ochranu vyplývajúcu z dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Možno na záver pár informácií aj o tých mediálnych výstupoch. Veľmi naliehame na to, aby sme komunikovali k verejnosti, aj k vám poslancom, naše informácie, naše zistenia a preto vydávame niekoľko, veľa teda rôznych statusov, zúčastňujeme sa rôznych diskusií, či už v reláciách, v televízii, alebo v rozhlase. Našou takou veľkou pýchou je, že sme v januári 2024 krstili knihu, ktorú pre našu, pre našu skupinu, pre našich ľudí so zdravotným postihnutím, pre sudcov, štátnych úradníkov spracoval prof. Ján Svák, a týka sa to medzinárodnoprávnej ochrany osôb so zdravotným postihnutím. Putuje, aj aktuálne teraz je v Národnej rade výstava diel ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí navrhovali obálku na tú knihu, ale v tých svojich dielach dokázali namaľovať, ako vnímajú svoje ľudské práva, ktoré sú pre nich najdôležitejšie a tieto aj popísať. V rámci celkového vnímania ľudí so zdravotným postihnutím veľmi rada hodnotím tie pozitívne signály aj zo strany rôznych štátnych predstaviteľov a preto som v treťom ročníku kampane. Aj my sme tu oslovili aj pána prezidenta Pellegriniho, ktorý pozdravil všetkých ľudí so zdravotným postihnutím v rámci medzinárodného dňa osôb so zdravotným postihnutím. Túto kampaň sme spustili 3. decembra.
Ale na záver naozaj už len takú informáciu, že pri našej práci v rámci hodnotenia všetkých tých podnetov, ktoré na úrad prichádzajú, analyzujeme, v čom je potrebné ešte meniť legislatívu tak, aby sa dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím implementoval do nášho právneho poriadku, ale súčasne aj, aby sa teda život ľudí so zdravotným postihnutím skvalitnil aj v rámci teda našej vnútornej legislatívny. A preto v kapitole 1.5 sú zhrnuté všetky odporúčania vláde, ktoré mám oprávnenie adresovať vláde podľa § 11 ods. 1. Je to pre nás naozaj veľmi inšpiratívne a teším sa, že môžeme s jednotlivými ministrami komunikovať, ako sa tieto odporúčania plnia a tieto odporúčania sú aj vyhodnotené aktuálne k 31. decembru 2024. Za rok 2024 sme však uložili aj nové opatrenia, nové odporúčania, a to ministerstvu práce, ministerstvu zdravotníctva, ministerstvu školstva, vedy, výskumu a mládeže. Tieto odporúčania sú teda výsledkom konkrétnych zistení úradu a vychádzajú zo stovák individuálnych podnetov a naším cieľom je zabezpečiť systémové zmeny, ktoré zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mohli žiť dôstojne, samostatne, aktívne sa podieľať na živote spoločnosti.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, na záver dovoľte, aby som ukončila môj príhovor k činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím slovami pána Antona Srholca: "Na to, aby človek slúžil a zmyslom naplnil svoj čas, nemusí mať veľkú funkciu a chodiť oblečený do purpuru.".
Ďakujem vám za pozornosť, ďakujem za dôveru a za to, že ste si ma vypočuli. Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
10:41
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.
Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pani komisárka, dovoľte mi, aby som ako určený spravodajca Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviedol správu výboru k správe o činnosti komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením za rok 2024, tlač 775. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 824 z 1. apríla 2025 pridelil predmetnú správu na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny. Vo svojom rozhodnutí zároveň určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor, ktorý podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Všetky určené výbory o danej správe rokovali v stanovenej lehote a uzneseniami odporučili Národnej rade Slovenskej republiky zobrať predmetnú správu na vedomie. Gestorský výbor na základe uznesení výborov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky zobrať na vedomie správu o činnosti komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením za rok 2024. Správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 62 z 27. mája 2025. Týmto uznesením ma výbor poveril, aby som uviedol správu na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a predložil návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá tvorí prílohu tejto správy.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.
Ďakujem pekne.
Rozpracované
10:43
Vystúpenie v rozprave 10:43
Peter ŽigaPani poslankyňa Veslárová, za klub PS, nech sa páči, máte slovo.
Pani poslankyňa Veslárová, za klub PS, nech sa páči, máte slovo.
Vystúpenie v rozprave
13.6.2025 o 10:43 hod.
Ing. PhD.
Peter Žiga
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Otváram rozpravu. Konštatujem, že som dostal dve písomné prihlášky do rozpravy, pani poslankyňa Veslárová a pani poslankyňa Gažovičová.
Pani poslankyňa Veslárová, za klub PS, nech sa páči, máte slovo.
Rozpracované
10:43
Vystúpenie v rozprave 10:43
Veronika VeslárováVážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, kolegyne, kolegovia, pani komisárka, pripravili ste opäť rozsiahlu správu za predchádzajúci rok o činnosti svojho úradu. Táto správa je dôkazom toho, že vláde ani koalícii nezáleží na problémoch zdravotne znevýhodnených, pretože inak by tie problémy riešili a neprišlo by tak k rozsiahlemu porušovaniu práv zdravotne znevýhodnených. Dôkazom toho je aj to, že ste uložili...
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, kolegyne, kolegovia, pani komisárka, pripravili ste opäť rozsiahlu správu za predchádzajúci rok o činnosti svojho úradu. Táto správa je dôkazom toho, že vláde ani koalícii nezáleží na problémoch zdravotne znevýhodnených, pretože inak by tie problémy riešili a neprišlo by tak k rozsiahlemu porušovaniu práv zdravotne znevýhodnených. Dôkazom toho je aj to, že ste uložili ministerstvám rôzne odporúčania a len zlomok z nich boli splnené, mnohé sa nesplnili. Napríklad ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny splnilo 15 odporúčaní zo štyridsiatich siedmich. Ministerstvo školstva z pätnástich odporúčaní splnilo jedno a ministerstvo financií z troch odporúčaní splnilo tiež jedno.
Včera mal správu o činnosti aj verejný ochranca práv, ktorý tiež uvádzal, že žiadatelia musia dlho čakať na príspevky z úradov práce. Odpoveďou ministerstva je, že je nedostatok posudkových lekárov. Keď som na to niekoľkokrát upozorňovala s kolegyňou Simonou Petrík, tak nám minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš odkázal, že sme vymysleli teplú vodu. Z tejto teplej vody je ale už ľad do letných limonád a on túto situáciu stále nerieši.
Zákon o reforme posudkovej činnosti, ktorý mal tejto situácii pomôcť, nič nezlepšuje. Zdravotne znevýhodneným nepomáha, pretože predlžuje lehoty na posudky na 120 dní. V prípade náročných zdravotných znevýhodnení nie je uvedené, akých zdravotných znevýhodnení sa to bude týkať. Môže sa teda v praxi stať, že človek bude 120 dní čakať na peňažný príspevok na opatrovanie a opatrovaný aj opatrovateľ budú bez príjmu, na hranici chudoby.
Vo svojej správe uvádzate aj to, že úrady práce neposkytujú poradenstvo v takej miere, ako by mali, ako v prípade príbehu pani Anny. Zároveň neziskový sektor, ktorý toto poradenstvo robí v špičkovej kvalite, je stále dehonestovaný a nedostáva dotácie. Vo vašej správe hovoríte aj o bariérach na úradoch, sobášnych sieňach, vo volebných miestnostiach. Tomuto som sa venovala s kolegyňou Janou Hanuliakovou a pripravili sme legislatívu, ktorú koalícia neprijala. Je tragické, že 15 rokov od ratifikácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je práve čl. 9 prístupnosť stále v nedohľadne a nedodržiava sa. Obracajú sa na mňa aj uchádzači o zamestnanie, ktorí sú vysokoškolsky vzdelaní, majú zdravotné znevýhodnenie a v dôsledku bariér sa nemôžu zamestnať.
Na záver by som dodala, že ako poslankyňa, ktorá sa dlhoročne zaoberám zdravotne znevýhodnenými, si prajem inkluzívne prostredie v plnej miere a v každej sfére života. V hlasovaní, samozrejme, podporíme vašu správu.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
13.6.2025 o 10:43 hod.
Mgr.
Veronika Veslárová
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, kolegyne, kolegovia, pani komisárka, pripravili ste opäť rozsiahlu správu za predchádzajúci rok o činnosti svojho úradu. Táto správa je dôkazom toho, že vláde ani koalícii nezáleží na problémoch zdravotne znevýhodnených, pretože inak by tie problémy riešili a neprišlo by tak k rozsiahlemu porušovaniu práv zdravotne znevýhodnených. Dôkazom toho je aj to, že ste uložili ministerstvám rôzne odporúčania a len zlomok z nich boli splnené, mnohé sa nesplnili. Napríklad ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny splnilo 15 odporúčaní zo štyridsiatich siedmich. Ministerstvo školstva z pätnástich odporúčaní splnilo jedno a ministerstvo financií z troch odporúčaní splnilo tiež jedno.
Včera mal správu o činnosti aj verejný ochranca práv, ktorý tiež uvádzal, že žiadatelia musia dlho čakať na príspevky z úradov práce. Odpoveďou ministerstva je, že je nedostatok posudkových lekárov. Keď som na to niekoľkokrát upozorňovala s kolegyňou Simonou Petrík, tak nám minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš odkázal, že sme vymysleli teplú vodu. Z tejto teplej vody je ale už ľad do letných limonád a on túto situáciu stále nerieši.
Zákon o reforme posudkovej činnosti, ktorý mal tejto situácii pomôcť, nič nezlepšuje. Zdravotne znevýhodneným nepomáha, pretože predlžuje lehoty na posudky na 120 dní. V prípade náročných zdravotných znevýhodnení nie je uvedené, akých zdravotných znevýhodnení sa to bude týkať. Môže sa teda v praxi stať, že človek bude 120 dní čakať na peňažný príspevok na opatrovanie a opatrovaný aj opatrovateľ budú bez príjmu, na hranici chudoby.
Vo svojej správe uvádzate aj to, že úrady práce neposkytujú poradenstvo v takej miere, ako by mali, ako v prípade príbehu pani Anny. Zároveň neziskový sektor, ktorý toto poradenstvo robí v špičkovej kvalite, je stále dehonestovaný a nedostáva dotácie. Vo vašej správe hovoríte aj o bariérach na úradoch, sobášnych sieňach, vo volebných miestnostiach. Tomuto som sa venovala s kolegyňou Janou Hanuliakovou a pripravili sme legislatívu, ktorú koalícia neprijala. Je tragické, že 15 rokov od ratifikácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je práve čl. 9 prístupnosť stále v nedohľadne a nedodržiava sa. Obracajú sa na mňa aj uchádzači o zamestnanie, ktorí sú vysokoškolsky vzdelaní, majú zdravotné znevýhodnenie a v dôsledku bariér sa nemôžu zamestnať.
Na záver by som dodala, že ako poslankyňa, ktorá sa dlhoročne zaoberám zdravotne znevýhodnenými, si prajem inkluzívne prostredie v plnej miere a v každej sfére života. V hlasovaní, samozrejme, podporíme vašu správu.
Ďakujem pekne.
Rozpracované
10:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:54
Jana HanuliakováJa by som sa ti chcela, Veronika, aj takto poďakovať, že naozaj sa veľmi zodpovedne venuješ tejto téme a prinášaš mnohé dôležité návrhy zákonov a mňa veľmi mrzí teda, že kolegovia z koalície, chápem, že ich teda nepodporia, lebo majú takú politiku, ale možno by sa mohli aspoň niektorými tými návrhmi inšpirovať a možno si ich teda osvojiť a priniesť ich v nejakej podobe, pretože tie problémy, ktoré tu na...
Ja by som sa ti chcela, Veronika, aj takto poďakovať, že naozaj sa veľmi zodpovedne venuješ tejto téme a prinášaš mnohé dôležité návrhy zákonov a mňa veľmi mrzí teda, že kolegovia z koalície, chápem, že ich teda nepodporia, lebo majú takú politiku, ale možno by sa mohli aspoň niektorými tými návrhmi inšpirovať a možno si ich teda osvojiť a priniesť ich v nejakej podobe, pretože tie problémy, ktoré tu na Slovensku dneska máme, a hovoríme to, teda aj pani komisárka vo svojich správach vždy, tak mám pocit, že tak ako vo všetkých oblastiach, aj tuto napredujeme veľmi pomaly a tie zmeny naozaj sa dejú pomalým krokom. A ja som to mala teda možnosť, aj keď som s Veronikou riešila, ako spomínala, aj tú debarierizáciu, že dneska máme stále obrovské bariéry na úradoch, mestských, my sme robili aj taký prieskum, kde sme tak fiktívne kontaktovali a pýtali sa na to, že keď chceme prísť si niečo vybaviť a naozaj polovica mestských úradov v okresných mestách na Slovensku dneska nemá zabezpečený bezbariérový prístup a je to pre tých ľudí naozaj veľmi dehonestujúce, keď im povedia, že však prídeme za vami na ulicu a tam nám to podpíšete, a teda týka sa to aj stredných škôl, vysokých a tak ďalej. Čiže bola by som možno rada, ak majú v koalícii, v koalícii niekoho, kto sa týmto témam venuje, aby možno viac sa na to pozreli a reflektovali oveľa intenzívnejšie aj na to, čo vy máte, aké máte výhrady a teda to, čo sa dá zlepšiť, veď vy pomenovávate konkrétne veci a myslím si, že sú to veci, ktoré by sme vedeli posunúť, ak by sa tomu naozaj niekto poctivo z koaličných strán venoval. Za chvíľku teda máme dva roky a tie zmeny neprichádzajú.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
13.6.2025 o 10:54 hod.
Mgr.
Jana Hanuliaková
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja by som sa ti chcela, Veronika, aj takto poďakovať, že naozaj sa veľmi zodpovedne venuješ tejto téme a prinášaš mnohé dôležité návrhy zákonov a mňa veľmi mrzí teda, že kolegovia z koalície, chápem, že ich teda nepodporia, lebo majú takú politiku, ale možno by sa mohli aspoň niektorými tými návrhmi inšpirovať a možno si ich teda osvojiť a priniesť ich v nejakej podobe, pretože tie problémy, ktoré tu na Slovensku dneska máme, a hovoríme to, teda aj pani komisárka vo svojich správach vždy, tak mám pocit, že tak ako vo všetkých oblastiach, aj tuto napredujeme veľmi pomaly a tie zmeny naozaj sa dejú pomalým krokom. A ja som to mala teda možnosť, aj keď som s Veronikou riešila, ako spomínala, aj tú debarierizáciu, že dneska máme stále obrovské bariéry na úradoch, mestských, my sme robili aj taký prieskum, kde sme tak fiktívne kontaktovali a pýtali sa na to, že keď chceme prísť si niečo vybaviť a naozaj polovica mestských úradov v okresných mestách na Slovensku dneska nemá zabezpečený bezbariérový prístup a je to pre tých ľudí naozaj veľmi dehonestujúce, keď im povedia, že však prídeme za vami na ulicu a tam nám to podpíšete, a teda týka sa to aj stredných škôl, vysokých a tak ďalej. Čiže bola by som možno rada, ak majú v koalícii, v koalícii niekoho, kto sa týmto témam venuje, aby možno viac sa na to pozreli a reflektovali oveľa intenzívnejšie aj na to, čo vy máte, aké máte výhrady a teda to, čo sa dá zlepšiť, veď vy pomenovávate konkrétne veci a myslím si, že sú to veci, ktoré by sme vedeli posunúť, ak by sa tomu naozaj niekto poctivo z koaličných strán venoval. Za chvíľku teda máme dva roky a tie zmeny neprichádzajú.
Ďakujem.
Rozpracované
10:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:54
Michal SaboA Veronika Veslárová, moja drahá kolegyňa, ona je príliš skromná na to, aby povedala viac o svojej práci, tak to spravím za ňu. Ona sa ako poslankyňa venuje každodennosti zdravotne znevýhodnených a ak som dobre počítal, tak práve teraz sedíme na desiatej riadnej schôdzi tejto Národnej rady v tomto volebnom období a Veronika počas tých desiatich schôdzí predložila viac ako 20 legislatívnych návrhov vrátane teda jedného spoločného, ktorým sme chceli odstrániť bariéry, ktorým zdravotne znevýhodnení čelia pri odpadovom hospodárstve. Ani jeden z týchto Veronikiných návrhov nebol v tomto parlamente podporený.
Opakujem otázku, čo viac dodať? (Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
13.6.2025 o 10:54 hod.
Mgr.
Michal Sabo
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ono sa to stalo aj včera, stalo sa to aj dnes, včera bolo verejnému ochrancovi práv tu v pléne predsedajúcim naznačené, že rozpráva akosi pridlho, dnes, ak som to správne načítal, tú situáciu, tak pani komisárke pre osoby so zdravotným znevýhodnením a postihnutím bolo naznačené, že sa neočakáva od nej veľmi dlhý príhovor. Navyše koalícia včera na vedomie neprijala mimoriadnu správu ombudsmana o policajnom násilí, ktorou reagoval na opakované násilie pri zákrokoch vrátane tej minuloročnej tragédie, keď policajt v Košiciach na smrť dobil človeka bez domova. Čo viac dodať? Keď koalícia potrebuje ofukovať svojich kumpánov, ktorým sa akosi stala spravodlivosť, tak majú plné ústa a tlačovky ľudských práv a dôstojnosti, a keď majú čeliť realite núdznych medzi nami, tak si stačí spraviť iba test týmto parlamentom.
A Veronika Veslárová, moja drahá kolegyňa, ona je príliš skromná na to, aby povedala viac o svojej práci, tak to spravím za ňu. Ona sa ako poslankyňa venuje každodennosti zdravotne znevýhodnených a ak som dobre počítal, tak práve teraz sedíme na desiatej riadnej schôdzi tejto Národnej rady v tomto volebnom období a Veronika počas tých desiatich schôdzí predložila viac ako 20 legislatívnych návrhov vrátane teda jedného spoločného, ktorým sme chceli odstrániť bariéry, ktorým zdravotne znevýhodnení čelia pri odpadovom hospodárstve. Ani jeden z týchto Veronikiných návrhov nebol v tomto parlamente podporený.
Opakujem otázku, čo viac dodať? (Potlesk.)
Rozpracované
10:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:54
Ondrej DostálA mňa by naozaj úprimne zaujímalo, že ako to pani komisárka vníma, že z tých jej podnetov, ktoré, teda neviem, či to máte zbilancované, že ktoré sú, povedzme že bolo by dobré, ale sú nejaké objektívne dôvody, pre ktoré, pre ktoré to nejde naplniť alebo je to príliš komplikované, a ktoré sú také, že by sa, že by sa dali riešiť, keby existovala politická vôľa, že povedzme upraviť, upraviť zákon a nejaký posun, nie definitívne riešenie, ale nejaký posun, posun by nastal. Teda ak by ste vedeli v záverečnom slove alebo v rozprave ešte k tomuto niečo povedať, tak to určite by ma, určite by ma zaujímalo, lebo by nám to dalo nejaký obraz o prístupe k tejto téme.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
13.6.2025 o 10:54 hod.
Mgr.
Ondrej Dostál
Videokanál poslanca
Ja by som sa v nadväznosti na to, čo povedala pani poslankyňa Veslárová o tej časti správy, kde sú zbilancované odporúčania pani komisárky a aj to, ktoré z nich boli akceptované alebo teda v akom počte, mňa by možno aj zaujímali tie dôvody, pre ktoré tie nie odporú... teda odporúčania, ktoré neboli akceptované, že prečo neboli, prečo neboli akceptované, lebo ja úplne zase rozumiem tomu, že niečo iné je pomenovať problém a povedať, že takto by sa to malo riešiť a prípadne z opozície prísť s nejakou legislatívnou iniciatívou a niečo iné je proste vytvoriť, vytvoriť reálne predpoklady pre to riešenie, a teda úlohou komisárky je pomenovávať problémy a upozorňovať na ne, úlohou opozície je kritizovať, kritizovať vládu a prichádzať, prichádzať s vlastnými návrhmi, ale tak to už tak býva, že len výnimočne koalícia akceptuje niečo, čo príde z opozície.
A mňa by naozaj úprimne zaujímalo, že ako to pani komisárka vníma, že z tých jej podnetov, ktoré, teda neviem, či to máte zbilancované, že ktoré sú, povedzme že bolo by dobré, ale sú nejaké objektívne dôvody, pre ktoré, pre ktoré to nejde naplniť alebo je to príliš komplikované, a ktoré sú také, že by sa, že by sa dali riešiť, keby existovala politická vôľa, že povedzme upraviť, upraviť zákon a nejaký posun, nie definitívne riešenie, ale nejaký posun, posun by nastal. Teda ak by ste vedeli v záverečnom slove alebo v rozprave ešte k tomuto niečo povedať, tak to určite by ma, určite by ma zaujímalo, lebo by nám to dalo nejaký obraz o prístupe k tejto téme.
Rozpracované
10:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:54
Veronika VeslárováĎakujem.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
13.6.2025 o 10:54 hod.
Mgr.
Veronika Veslárová
Videokanál poslanca
Ďakujem za všetky faktické poznámky a dodám, že dúfam, že naprieč celým politickým spektrom bude táto správa schválená v hlasovaní.
Ďakujem.
Rozpracované
10:54
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:54
Tina GažovičováVážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete,...
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete, keby sme si tak povedali, že mám sen, že v nejakom ideálnom svete by ste tej práce nemali mať až tak veľa, lebo by nemalo byť až veľa tých podnetov toho, s koľkými bariérami sa ľudia so zdravotným znevýhodnením stretávajú, ale vieme, že tá realita je taká, že máte tej práce vyše hlavy a teda ďakujem, že ju robíte tak poctivo.
Ja sa dlhodobo venujem v školstvu, aj v mojom príspevku dneska sa budem venovať hlavne vzdelávaniu detí so zdravotným znevýhodnením a konkrétne by som chcela trochu viac povedať k reforme podporných opatrení, lebo aj vo vašom príhovore to odznelo, aj vaša správa uvádza, že v oblasti vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením to je teraz tá hlavná téma dohliadať na to, ako sa implementuje v praxi reforma podporných opatrení.
Ja teda poviem, že ja pred tým, ako som sa pred necelými dvoma rokmi stala poslankyňa, tak som práve takmer tri roky robila na rezorte školstva, bola som veľmi intenzívne zapojená do prípravy tejto reformy, ktorá potom bola prijatá v tomto parlamente v roku ´23 ešte, ešte pred voľbami, a som plne presvedčená, že ten zámer tej reformy bol nesmierne dôležitý a že to bol veľký krok vpred pre inkluzívne vzdelávanie na Slovensku, že tá reforma vôbec prešla. Ono ten základ a ten zámer vlastne bol postavený na tom, že je potrebné prihliadať na individuálne potreby detí a pozerať sa na to, čo v školstve potrebujú, akú podporu, a to im zabezpečiť. Lebo dovtedy, aj dovtedy síce školský systém nejakým spôsobom rozlišoval deti so zdravotným znevýhodnením a deti so zdravotným postihnutím, školský zákon to ešte rozlišuje, ale v podstate vždy sa brala iba tá najzávažnejšia diagnóza a potom sa zase spravili nejaké jednotné očakávania, že čo sa, čo asi to dieťa, aký má mať vzdelávací program, koľko dostane škola peniaze navyše, ale už sa neriešilo, že akú podporu vlastne má dostať.
A naozaj tá filozofia tej novej reformy bola postavená na tom, že každé dieťa sa môže ocitnúť v životnej situácii, kedy potrebuje podporu. Pozrime sa na to individuálne dieťa, pozrime sa na to, čo potrebuje, a zabezpečme mu tie podporné opatrenia. A niekedy to môže byť alebo teda väčšinou to je z dôvodu nejakého potvrdeného zdravotného znevýhodnenia, ale môže to byť aj pre deti, ktoré aktuálne nemajú potvrdené zdravotné znevýhodnenie. Tá idea bola práve o tom, že nemusíme vždy čakať, kým sa napríklad uzavrie diagnóza, že dieťa má poruchu autistického spektra, lebo to sú niekedy roky, kým sa taká diagnóza uzavrie. Ale ak to dieťa má ťažkosti, dajme mu podporu hneď. Alebo to môže byť dieťa, ktoré má práve psychické ťažkosti, lebo sa mu rozvádzajú rodičia, a to môže byť ten jeden polrok v jeho živote, kedy jednoducho potrebuje extra podporu, lebo ak ju vtedy nedostane, tak napríklad nezvládne ten ročník, bude musieť opakovať a už sa mu vlastne začnú kopiť, kopiť problémy. Čiže pozrime sa na to, čo to dieťa práve potrebuje.
No. Dostávame sa ale k tomu, že ako každá veľká zmena, to zavádzanie do praxe niekedy býva hrboľaté a vidíme aj v tejto správe, že sa stále upozorňuje na prípady, kedy tá podpora v tej praxi nezodpovedá úplne tomu, čo by, čo by malo byť. Je pravda, že teraz ešte prebieha také trojročné obdobie, vlastne prechodné obdobie zo školského zákona vyplývajúce, kedy ešte nie je úplne fixne nastavené to financovanie, aj preto sme veľmi zvedaví, čo vlastne ministerstvo školstva prinesie, lebo čoskoro by mala prísť ďalšia novela školského zákona a zatiaľ celkom nevieme, ako sa to, ako sa to bude meniť.
Tam sú dve kľúčové práva pre deti so zdravotným znevýhodnením. To prvé je vôbec právo byť prijaté na školu a navštevovať školu a to druhé je potom právo na podporu na tej danej škole. A tuto by som sa ešte pristavila, pretože ja som síce začala podpornými opatreniami, ale kým vôbec môže dieťa nejaké podporné opatrenie dostávať, tak musí vôbec tú školu začať navštevovať. A vidíme, aj z tej správy to vyplýva, že aj v tomto úplne najzákladnejšom bode ešte stále máme nedostatky a ešte stále sa stretávame s tým v tejto krajine, že deti so zdravotným znevýhodnením majú problém vôbec byť prijaté do školy a ich rodičia niekedy naozaj zúfalým spôsobom obvolávajú školy a hľadajú školu, ktorá by ich prijala.
Ja len pripomeniem, že teraz máme relatívne nedávno nový rozsudok súdu z februára tohto roku. Správny súd v Bratislave rozhodol v prípade rodiny, kde vlastne rodina hľadala dieťa pre chlapca, myslím, že v tom čase osemročného, s ADHD a Aspergerovým syndrómom, ktorý potreboval prestúpiť zo školy, ktorá práve ho vylúčila. Mal nastúpiť do svojej spádovej školy, ktorá ho neprijala, a táto rodina uviedla, že asi 30 škôl museli obvolať a zisťovať a stále sa nevedeli dostať k tomu, aby ho nejaká škola prijala. A teda obdivujem, aj takto by som akoby chcela verejne oceniť takú vyslovene až občiansku odvahu tých rodičov, ktorí s tým prípadom išli von, aj išli na súd, aj mediálne, a teda teraz z februára je rozsudok, že ten súd vyhrali a že škola ho, škola ho mala prijať.
Takýchto prípadov máme na Slovensku každý školský rok, ja sa obávam, že stovky. Aj ja sa pravidelne stretávam, aj vy máte tých podnetov iste kopec, aj kolegyňa Veronika Veslárová, že už aj na nás sa pravidelne obracajú rodičia, že majú problém nájsť školu pre svoje dieťa, aj keď zákon hovorí, na tej úrovni základných škôl a materských, že spádová škola musí prijať, vieme, že v praxi to úplne nefunguje, často tie školy odmietajú tie deti, a to sa potom dostaneme ešte, prečo ich odmietajú, ale majú vôbec problém byť prijaté. A to sa bavíme o tom základnom vzdelávaní, ktoré je povinné. Ale teraz ešte sú aj tie veci navyše.
Aj nedávno sa na mňa obrátila jedna mama dieťaťa s Aspergerovým syndrómom, že do základnej umeleckej školy ich neprijali. A to už je taká vec, kde, ako koľko tí rodičia vôbec musia vybojovať, aby to základné vzdelanie zabezpečili. A teraz je tu dieťa, ktoré má nejaký umelecký talent, a ani to nemôže rozvíjať, lebo zase to zdravotné znevýhodnenie je bariéra, že naozaj je to extrémne, extrémne frustrujúce pre tých rodičov.
No a potom sa dostávame na stredné školy, to aj píšete v tej správe, že tam je ten problém ešte väčší, lebo už to nie je povinná školská dochádzka, už neexistuje spádovosť, takže ešte viac majú školy tendenciu odmietať deti, no a, samozrejme, na vysokej škole ešte väčší by bol, by bol ten problém.
Často tie školy odmietajú z neporozumenia, z neznalosti, z preťaženosti a aj teda preto, lebo sami nedostávajú tú podporu od štátu. Ja teraz nechcem akoby viniť alebo ukazovať prstom, že všetko je to chyba tých učiteľov alebo tých riaditeľov. Oni v istom zmysle tiež sú akoby v znevýhodnenej pozícii, pokiaľ oni zase nedostávajú, nedostávajú tú podporu zhora, ktorú by potrebovali ako škola na to, aby mohli plnohodnotne vzdelávať deti so zdravotným znevýhodnením. A tu by som rada aj upozornila na to, že ono aj ten systém podporných opatrení keď bol prijímaný, tak myslel aj na to, že niektoré, hlavne tie finančne náročnejšie podporné opatrenia, ako je nejaká komplexná bezbariérovosť alebo diétna strava, nemusia možno vždy byť na každej jednej najmenšej obecnej škole, alebo perspektívne by mali byť, ale možno sa to nedá vždy hneď zabezpečiť, ale tam by zase mal vstupovať štát cez regionálne úrady školskej správy, ktorý povie, že aha, tu máme dieťa so zdravotným znevýhodnením, jeho spádová škola mu nevie zabezpečiť to, čo potrebuje, tak ideme hľadať ďalšie najlepšie možné riešenie. A oni by mali byť vlastne tí, ktorí, nazvem to, že v mene štátu preberú tú zodpovednosť a to riešenie pre tú rodinu nájdu.
Je úplne absurdné toto hádzať na rodičov a teraz naozaj a často veď sú to preťažení rodičia, ktorí teda už dennodenne sa starajú o to dieťa so zdravotným znevýhodnením doma, do toho často majú ešte finančnú neistotu a ešte majú riešiť to, aby obvolávali, že kde ich dieťa vôbec sú ochotní zobrať na školu. To je naozaj absurdná situácia, do ktorej nesmieme tie rodiny tlačiť, túto zodpovednosť má mať štát. A ak aj naozaj to dieťa, pre to dieťa nie je najlepším riešením spádová škola, tak to musí byť štát prostredníctvom toho regionálneho úradu školskej správy, ktorý nájde to najlepšie možné riešenie. A toto je niečo, čo je v tom školskom zákone od začiatku toho, ako bola tá reforma prijatá, ale priznám sa, že, žiaľ, nemám informácie o tom, že by sa to nejako dôsledne, dôsledne v praxi aplikovalo.
Otvorila by som ešte jednu tému, ktorá s tým súvisí, a to je duševné zdravie mladých, hovorili sme o tom aj dneska ráno, keď tu bol komisár pre deti. Je to téma, ktorá je v niečom nad rámec pôsobnosti Úradu komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením, ale veľmi úzko to spolu súvisí. A súvisí to aj práve v tom školskom systéme, lebo aj ten príspevok na podporné opatrenia, tak ako bol zavedený, ja som teda veľmi rada, že sa to vtedy zaviedlo tak, že po prvýkrát vlastne školy vďaka tomuto príspevku dostávajú účelovo viazané peniaze na školské podporné tímy. My tu veľmi súrne potrebujeme podporovať psychologickú dostupnosť, teda dostupnosť školských psychológov a potom môžeme ísť aj ďalej nad rámec rezortu školstva, potrebujeme podporovať dostupnosť psychoterapie pre deti a potrebujeme podporovať dostupnosť psychiatrickej liečby pre deti.
Ja som veľmi rada, že váš úrad sa venuje aj vlastne kvalite psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, aj by ma zaujímalo, či máte, máte nejaké aktuálne postrehy aj z oblasti detských psychiatrií, pretože vieme, že keď nemáme dostatočnú tú záchrannú sieť, ktorá pomôže deťom a mladým ľuďom s ich duševným zdravím a týka sa to aj osôb so zdravotným znevýhodnením a ich rodičov mimochodom, o tom tu tiež, samozrejme, bola reč, ale týka sa to naozaj všetkých a hlavne teda mladej generácie po covidovej dobe. My potrebujeme podporiť tú záchrannú sieť, aj tú preventívnu sieť toho, aby sa mladí ľudia mali na koho obrátiť a tiež aby sa nebáli požiadať o pomoc. Aby sa nebáli povedať, necítim sa dobre. A ideálne možno si to najprv všimne učiteľka. Učiteľka si všimne, že veď tento chlapec doteraz všetky písomky zvládal výborne a teraz už tri týždne mi nedoniesol domácu úlohu, asi sa niečo deje. Oni často sú to tí prví tí zamestnanci v škole, ktorí si môžu všimnúť, že niečo sa deje. A keď tam je ten školský psychológ, tak môžu osloviť školského psychológa, prosím ťa, porozprávaj sa s ním, mám pocit, že nie je úplne, úplne v poriadku. Alebo mali by sme mať dostatočnú sieť psychologických poradní tých školských, centier poradenstva a prevencie, kde sa dá obrátiť.
Pokiaľ aj dieťa, a to je dôležitá téma, ktorú som, ktorú potrebujem ešte vyzdvihnúť, deti so zdravotným znevýhodnením práve preto, že ich často nevezmú do školy, tak končia na nútenom domácom vzdelávaní, čo je strašné, že dieťa, ktoré by malo chodiť dennodenne do školy, kvôli tomu, že škola mu nevie zabezpečiť nejakú extra podporu, tak vlastne dotlačia tých rodičov toho, do toho, že viete čo, my ho tu nezvládame, nechajte si ho doma. A obzvlášť pre tieto deti je ešte o to ťažšie vytvárať nejaké sociálne väzby, o to dôležitejšie je, aby mali nejakú podporu, na koho, na koho sa obrátiť.
Čiže ono to všetko, všetko spolu súvisí a v konečnom dôsledku v centre toho celého je to, aby sa tu ľuďom dobre žilo, aj keď to možno znie tak banálne, a aby sa tu každému, aj tým ľuďom so zdravotným znevýhodnením, a mnohí, keď dostanú včas tú podporu, tak potom do budúcnosti budú oveľa samostatnejší, budú mať oveľa lepší život. Keď sa podchytí nejaký drobný problém, nejaké napätie, nejaká vznikajúca úzkostná porucha psychológom hneď na začiatku, tak sa z toho nemusí stať psychiatrická diagnóza. Ale keď sa to na začiatku ignoruje, tak sa to bude zhoršovať. Dieťa s ADHD môže s dobrou podporou, áno, síce si 15-krát zabudne domácu úlohu, ale nakoniec keď bude mať tú láskavú učiteľku a ten triedny kolektív, ktorý ho podporí, tak môže prejsť celou školskou dochádzkou až po vysokú školu.
Poznám jedného vynikajúceho psychológa, ktorý sám pracuje s tým, že sám má ADHD a áno, študoval tú školu možno deväť rokov, ale vyštudoval ju a teraz vynikajúcim spôsobom zase pomáha mladým ľuďom s ADHD. Máme ľudí, ktorí majú fyzické postihnutie, ale napriek tomu keď nájdu právnickú fakultu, ktorá bude mať bezbariérový prístup a, žiaľ, nie všetky právnické fakulty na Slovensku majú bezbariérový prístup, tak sa z nich môžu stať vynikajúce právničky ako naša kolegyňa Veronika Veslárová, ktorá teraz zase ďalej pomáha ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Čiže naozaj toto všetko sú aj investície do budúcnosti našej spoločnosti ako celku.
Čiže rada by som apelovala na to, dbajme na tieto riešenia s vidinou toho, že pomáhame jednotlivcom a pomáhame tým aj spoločnosti, lebo im pomôžeme, aby v konečnom dôsledku mali lepší život a aby sme v konečnom dôsledku boli silnejší ako spoločnosť.
A teda ešte raz ďakujem veľmi pekne, pani komisárka, za vašu prácu a verím, že táto správa bude prijatá.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
13.6.2025 o 10:54 hod.
Mgr. PhD.
Tina Gažovičová
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete, keby sme si tak povedali, že mám sen, že v nejakom ideálnom svete by ste tej práce nemali mať až tak veľa, lebo by nemalo byť až veľa tých podnetov toho, s koľkými bariérami sa ľudia so zdravotným znevýhodnením stretávajú, ale vieme, že tá realita je taká, že máte tej práce vyše hlavy a teda ďakujem, že ju robíte tak poctivo.
Ja sa dlhodobo venujem v školstvu, aj v mojom príspevku dneska sa budem venovať hlavne vzdelávaniu detí so zdravotným znevýhodnením a konkrétne by som chcela trochu viac povedať k reforme podporných opatrení, lebo aj vo vašom príhovore to odznelo, aj vaša správa uvádza, že v oblasti vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením to je teraz tá hlavná téma dohliadať na to, ako sa implementuje v praxi reforma podporných opatrení.
Ja teda poviem, že ja pred tým, ako som sa pred necelými dvoma rokmi stala poslankyňa, tak som práve takmer tri roky robila na rezorte školstva, bola som veľmi intenzívne zapojená do prípravy tejto reformy, ktorá potom bola prijatá v tomto parlamente v roku ´23 ešte, ešte pred voľbami, a som plne presvedčená, že ten zámer tej reformy bol nesmierne dôležitý a že to bol veľký krok vpred pre inkluzívne vzdelávanie na Slovensku, že tá reforma vôbec prešla. Ono ten základ a ten zámer vlastne bol postavený na tom, že je potrebné prihliadať na individuálne potreby detí a pozerať sa na to, čo v školstve potrebujú, akú podporu, a to im zabezpečiť. Lebo dovtedy, aj dovtedy síce školský systém nejakým spôsobom rozlišoval deti so zdravotným znevýhodnením a deti so zdravotným postihnutím, školský zákon to ešte rozlišuje, ale v podstate vždy sa brala iba tá najzávažnejšia diagnóza a potom sa zase spravili nejaké jednotné očakávania, že čo sa, čo asi to dieťa, aký má mať vzdelávací program, koľko dostane škola peniaze navyše, ale už sa neriešilo, že akú podporu vlastne má dostať.
A naozaj tá filozofia tej novej reformy bola postavená na tom, že každé dieťa sa môže ocitnúť v životnej situácii, kedy potrebuje podporu. Pozrime sa na to individuálne dieťa, pozrime sa na to, čo potrebuje, a zabezpečme mu tie podporné opatrenia. A niekedy to môže byť alebo teda väčšinou to je z dôvodu nejakého potvrdeného zdravotného znevýhodnenia, ale môže to byť aj pre deti, ktoré aktuálne nemajú potvrdené zdravotné znevýhodnenie. Tá idea bola práve o tom, že nemusíme vždy čakať, kým sa napríklad uzavrie diagnóza, že dieťa má poruchu autistického spektra, lebo to sú niekedy roky, kým sa taká diagnóza uzavrie. Ale ak to dieťa má ťažkosti, dajme mu podporu hneď. Alebo to môže byť dieťa, ktoré má práve psychické ťažkosti, lebo sa mu rozvádzajú rodičia, a to môže byť ten jeden polrok v jeho živote, kedy jednoducho potrebuje extra podporu, lebo ak ju vtedy nedostane, tak napríklad nezvládne ten ročník, bude musieť opakovať a už sa mu vlastne začnú kopiť, kopiť problémy. Čiže pozrime sa na to, čo to dieťa práve potrebuje.
No. Dostávame sa ale k tomu, že ako každá veľká zmena, to zavádzanie do praxe niekedy býva hrboľaté a vidíme aj v tejto správe, že sa stále upozorňuje na prípady, kedy tá podpora v tej praxi nezodpovedá úplne tomu, čo by, čo by malo byť. Je pravda, že teraz ešte prebieha také trojročné obdobie, vlastne prechodné obdobie zo školského zákona vyplývajúce, kedy ešte nie je úplne fixne nastavené to financovanie, aj preto sme veľmi zvedaví, čo vlastne ministerstvo školstva prinesie, lebo čoskoro by mala prísť ďalšia novela školského zákona a zatiaľ celkom nevieme, ako sa to, ako sa to bude meniť.
Tam sú dve kľúčové práva pre deti so zdravotným znevýhodnením. To prvé je vôbec právo byť prijaté na školu a navštevovať školu a to druhé je potom právo na podporu na tej danej škole. A tuto by som sa ešte pristavila, pretože ja som síce začala podpornými opatreniami, ale kým vôbec môže dieťa nejaké podporné opatrenie dostávať, tak musí vôbec tú školu začať navštevovať. A vidíme, aj z tej správy to vyplýva, že aj v tomto úplne najzákladnejšom bode ešte stále máme nedostatky a ešte stále sa stretávame s tým v tejto krajine, že deti so zdravotným znevýhodnením majú problém vôbec byť prijaté do školy a ich rodičia niekedy naozaj zúfalým spôsobom obvolávajú školy a hľadajú školu, ktorá by ich prijala.
Ja len pripomeniem, že teraz máme relatívne nedávno nový rozsudok súdu z februára tohto roku. Správny súd v Bratislave rozhodol v prípade rodiny, kde vlastne rodina hľadala dieťa pre chlapca, myslím, že v tom čase osemročného, s ADHD a Aspergerovým syndrómom, ktorý potreboval prestúpiť zo školy, ktorá práve ho vylúčila. Mal nastúpiť do svojej spádovej školy, ktorá ho neprijala, a táto rodina uviedla, že asi 30 škôl museli obvolať a zisťovať a stále sa nevedeli dostať k tomu, aby ho nejaká škola prijala. A teda obdivujem, aj takto by som akoby chcela verejne oceniť takú vyslovene až občiansku odvahu tých rodičov, ktorí s tým prípadom išli von, aj išli na súd, aj mediálne, a teda teraz z februára je rozsudok, že ten súd vyhrali a že škola ho, škola ho mala prijať.
Takýchto prípadov máme na Slovensku každý školský rok, ja sa obávam, že stovky. Aj ja sa pravidelne stretávam, aj vy máte tých podnetov iste kopec, aj kolegyňa Veronika Veslárová, že už aj na nás sa pravidelne obracajú rodičia, že majú problém nájsť školu pre svoje dieťa, aj keď zákon hovorí, na tej úrovni základných škôl a materských, že spádová škola musí prijať, vieme, že v praxi to úplne nefunguje, často tie školy odmietajú tie deti, a to sa potom dostaneme ešte, prečo ich odmietajú, ale majú vôbec problém byť prijaté. A to sa bavíme o tom základnom vzdelávaní, ktoré je povinné. Ale teraz ešte sú aj tie veci navyše.
Aj nedávno sa na mňa obrátila jedna mama dieťaťa s Aspergerovým syndrómom, že do základnej umeleckej školy ich neprijali. A to už je taká vec, kde, ako koľko tí rodičia vôbec musia vybojovať, aby to základné vzdelanie zabezpečili. A teraz je tu dieťa, ktoré má nejaký umelecký talent, a ani to nemôže rozvíjať, lebo zase to zdravotné znevýhodnenie je bariéra, že naozaj je to extrémne, extrémne frustrujúce pre tých rodičov.
No a potom sa dostávame na stredné školy, to aj píšete v tej správe, že tam je ten problém ešte väčší, lebo už to nie je povinná školská dochádzka, už neexistuje spádovosť, takže ešte viac majú školy tendenciu odmietať deti, no a, samozrejme, na vysokej škole ešte väčší by bol, by bol ten problém.
Často tie školy odmietajú z neporozumenia, z neznalosti, z preťaženosti a aj teda preto, lebo sami nedostávajú tú podporu od štátu. Ja teraz nechcem akoby viniť alebo ukazovať prstom, že všetko je to chyba tých učiteľov alebo tých riaditeľov. Oni v istom zmysle tiež sú akoby v znevýhodnenej pozícii, pokiaľ oni zase nedostávajú, nedostávajú tú podporu zhora, ktorú by potrebovali ako škola na to, aby mohli plnohodnotne vzdelávať deti so zdravotným znevýhodnením. A tu by som rada aj upozornila na to, že ono aj ten systém podporných opatrení keď bol prijímaný, tak myslel aj na to, že niektoré, hlavne tie finančne náročnejšie podporné opatrenia, ako je nejaká komplexná bezbariérovosť alebo diétna strava, nemusia možno vždy byť na každej jednej najmenšej obecnej škole, alebo perspektívne by mali byť, ale možno sa to nedá vždy hneď zabezpečiť, ale tam by zase mal vstupovať štát cez regionálne úrady školskej správy, ktorý povie, že aha, tu máme dieťa so zdravotným znevýhodnením, jeho spádová škola mu nevie zabezpečiť to, čo potrebuje, tak ideme hľadať ďalšie najlepšie možné riešenie. A oni by mali byť vlastne tí, ktorí, nazvem to, že v mene štátu preberú tú zodpovednosť a to riešenie pre tú rodinu nájdu.
Je úplne absurdné toto hádzať na rodičov a teraz naozaj a často veď sú to preťažení rodičia, ktorí teda už dennodenne sa starajú o to dieťa so zdravotným znevýhodnením doma, do toho často majú ešte finančnú neistotu a ešte majú riešiť to, aby obvolávali, že kde ich dieťa vôbec sú ochotní zobrať na školu. To je naozaj absurdná situácia, do ktorej nesmieme tie rodiny tlačiť, túto zodpovednosť má mať štát. A ak aj naozaj to dieťa, pre to dieťa nie je najlepším riešením spádová škola, tak to musí byť štát prostredníctvom toho regionálneho úradu školskej správy, ktorý nájde to najlepšie možné riešenie. A toto je niečo, čo je v tom školskom zákone od začiatku toho, ako bola tá reforma prijatá, ale priznám sa, že, žiaľ, nemám informácie o tom, že by sa to nejako dôsledne, dôsledne v praxi aplikovalo.
Otvorila by som ešte jednu tému, ktorá s tým súvisí, a to je duševné zdravie mladých, hovorili sme o tom aj dneska ráno, keď tu bol komisár pre deti. Je to téma, ktorá je v niečom nad rámec pôsobnosti Úradu komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením, ale veľmi úzko to spolu súvisí. A súvisí to aj práve v tom školskom systéme, lebo aj ten príspevok na podporné opatrenia, tak ako bol zavedený, ja som teda veľmi rada, že sa to vtedy zaviedlo tak, že po prvýkrát vlastne školy vďaka tomuto príspevku dostávajú účelovo viazané peniaze na školské podporné tímy. My tu veľmi súrne potrebujeme podporovať psychologickú dostupnosť, teda dostupnosť školských psychológov a potom môžeme ísť aj ďalej nad rámec rezortu školstva, potrebujeme podporovať dostupnosť psychoterapie pre deti a potrebujeme podporovať dostupnosť psychiatrickej liečby pre deti.
Ja som veľmi rada, že váš úrad sa venuje aj vlastne kvalite psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, aj by ma zaujímalo, či máte, máte nejaké aktuálne postrehy aj z oblasti detských psychiatrií, pretože vieme, že keď nemáme dostatočnú tú záchrannú sieť, ktorá pomôže deťom a mladým ľuďom s ich duševným zdravím a týka sa to aj osôb so zdravotným znevýhodnením a ich rodičov mimochodom, o tom tu tiež, samozrejme, bola reč, ale týka sa to naozaj všetkých a hlavne teda mladej generácie po covidovej dobe. My potrebujeme podporiť tú záchrannú sieť, aj tú preventívnu sieť toho, aby sa mladí ľudia mali na koho obrátiť a tiež aby sa nebáli požiadať o pomoc. Aby sa nebáli povedať, necítim sa dobre. A ideálne možno si to najprv všimne učiteľka. Učiteľka si všimne, že veď tento chlapec doteraz všetky písomky zvládal výborne a teraz už tri týždne mi nedoniesol domácu úlohu, asi sa niečo deje. Oni často sú to tí prví tí zamestnanci v škole, ktorí si môžu všimnúť, že niečo sa deje. A keď tam je ten školský psychológ, tak môžu osloviť školského psychológa, prosím ťa, porozprávaj sa s ním, mám pocit, že nie je úplne, úplne v poriadku. Alebo mali by sme mať dostatočnú sieť psychologických poradní tých školských, centier poradenstva a prevencie, kde sa dá obrátiť.
Pokiaľ aj dieťa, a to je dôležitá téma, ktorú som, ktorú potrebujem ešte vyzdvihnúť, deti so zdravotným znevýhodnením práve preto, že ich často nevezmú do školy, tak končia na nútenom domácom vzdelávaní, čo je strašné, že dieťa, ktoré by malo chodiť dennodenne do školy, kvôli tomu, že škola mu nevie zabezpečiť nejakú extra podporu, tak vlastne dotlačia tých rodičov toho, do toho, že viete čo, my ho tu nezvládame, nechajte si ho doma. A obzvlášť pre tieto deti je ešte o to ťažšie vytvárať nejaké sociálne väzby, o to dôležitejšie je, aby mali nejakú podporu, na koho, na koho sa obrátiť.
Čiže ono to všetko, všetko spolu súvisí a v konečnom dôsledku v centre toho celého je to, aby sa tu ľuďom dobre žilo, aj keď to možno znie tak banálne, a aby sa tu každému, aj tým ľuďom so zdravotným znevýhodnením, a mnohí, keď dostanú včas tú podporu, tak potom do budúcnosti budú oveľa samostatnejší, budú mať oveľa lepší život. Keď sa podchytí nejaký drobný problém, nejaké napätie, nejaká vznikajúca úzkostná porucha psychológom hneď na začiatku, tak sa z toho nemusí stať psychiatrická diagnóza. Ale keď sa to na začiatku ignoruje, tak sa to bude zhoršovať. Dieťa s ADHD môže s dobrou podporou, áno, síce si 15-krát zabudne domácu úlohu, ale nakoniec keď bude mať tú láskavú učiteľku a ten triedny kolektív, ktorý ho podporí, tak môže prejsť celou školskou dochádzkou až po vysokú školu.
Poznám jedného vynikajúceho psychológa, ktorý sám pracuje s tým, že sám má ADHD a áno, študoval tú školu možno deväť rokov, ale vyštudoval ju a teraz vynikajúcim spôsobom zase pomáha mladým ľuďom s ADHD. Máme ľudí, ktorí majú fyzické postihnutie, ale napriek tomu keď nájdu právnickú fakultu, ktorá bude mať bezbariérový prístup a, žiaľ, nie všetky právnické fakulty na Slovensku majú bezbariérový prístup, tak sa z nich môžu stať vynikajúce právničky ako naša kolegyňa Veronika Veslárová, ktorá teraz zase ďalej pomáha ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Čiže naozaj toto všetko sú aj investície do budúcnosti našej spoločnosti ako celku.
Čiže rada by som apelovala na to, dbajme na tieto riešenia s vidinou toho, že pomáhame jednotlivcom a pomáhame tým aj spoločnosti, lebo im pomôžeme, aby v konečnom dôsledku mali lepší život a aby sme v konečnom dôsledku boli silnejší ako spoločnosť.
A teda ešte raz ďakujem veľmi pekne, pani komisárka, za vašu prácu a verím, že táto správa bude prijatá.
Ďakujem.
Rozpracované