39. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Dobré ráno, pán podpredseda.
Peťo, veľmi pekne si zhrnul túto tému a ja by som im možno, možno povedal, že prečo je to také rozpatlané, že každú chvíľu sa nad tým rôzne hlavy pozerajú a potom trhajú z tej mršiny rôzne časti a vo výsledku nikto nie je spokojný s tým návrhom zákona. No preto, lebo chýba vízia. Chýba vízia, čo vlastne sa chce s tým urobiť, chýba líder, chýbajú tu nejaký Zajac, alebo niekto pre duševné zdravie. Ono to začínal, myslím, že Peter Šomšák v tom 2020, ale ten tam už nie je, ten už tam nie je päť rokov. A kto prebral tú fakľu na ministerstve zdravotníctva, aby tú víziu, s ktorou bol písaný plán obnovy alebo s ktorou tam prišiel niekto, a teraz ja nejdem hodnotiť, či dobre alebo zle, ale kto to zdvihol zo zeme? Kto ďalej dneska je ten líder tej zmeny, kde chceme riešiť duševné zdravie? Minulá vláda dala duševné zdravie do programového vyhlásenia vlády, vy ste sa oňho opreli. Ale kde je tá vízia? Okrem toho, že teda je to podľa mňa možno manažérske politické bingo, že musím hovoriť o duševnom zdraví, lebo je to populárne, lebo sa to dneska všade rozpráva, ale my nemáme ten obsah. A ja som pochopil, že vlastne tým, že sa vykastrovala polka zákona, tak vlastne my stále priznávame, že nemáme ten obsah, o čom ten zákon má byť, že čo má byť ten cieľ. Všetci chceme, aby sme mali dobré duševné zdravie, len ako sa dostať k tomu výslednému produktu? Chýba tu vízia, líder a myslím si, že v Peťovom vystúpení, alebo z jeho vystúpenia, to bolo úplne zrejmé.

Ďakujem pekne. Pár bodov skúsim. Návrh zákona má byť podľa plánu legislatívnych úloh splnený v roku 2022, hej? Takže tu, viete, niekedy mi to pripomína, to, to, je proste katastrofa. Troška sebareflexie, kúsok, to by žiadalo. To je jedna vec. A druhá, ja v zásade tej, nehnevaj sa na mňa, Peter, nerozumiem vlastne, čo si vlastne chcel povedať. Nerozumiem tomu úplne, lebo vravíš, že členom komory môže byť len ten, kto je v zdravotníckom zariadení, ideme podľa zákonu 578/2004, podľa Zajacovho zákona, hej? Takže to je tá dobrá vec, alebo kde sme teraz. Ako v čom je zle? Vravíš, že komora sa hnevá na to, že ministerstvo zdravotníctva bude v druhostupňovom rozhodovaní rozhodovať. A kto má? Teda komora má zamietnuť a ešte o sebe aj rozhodovať? Však tak to tiež, že sme nejakí. Ďalej, chceš, aby sme išli podľa vzoru Nemecka a to štúdium urobili, ja neviem, na koľko rokov a keď tu niekto robí, ja toho pána docenta nepoznám, o ktorom ty rozprávaš, ale, alebo rozprávate, tak ale tu keď niekto chce celý tento, túto katatóniu tých psychologických činností dať na nejakú normálnu úroveň, aby z toho, aby nie každý, ja nevravím teraz o psychológoch, ktorí robili 30 rokov v škole a robia psychologickú činnosť pre žiakov, ale tu si v krátkom online kurze urobí psychológiu a certifikáciu každý, tak tí to majú liečiť alebo kto? Potom čo je to tá psychoterapia? Tak psychoterapiu tu bude robiť hocikto psychoterapiu, alebo čo? Tak potom duševné zdravie nie je niečo, čo má byť v zdravotníctve, môže to byť niekde inde? Ešte raz, to si treba utriediť myšlienky, a preto ste neurobili ten zákon v roku 2022, lebo ste nemali utriedené myšlienky. Ešte raz, nemali ste utriedené myšlienky.

Ďakujem za slovo.
Peter, moja whatsappová skupina psychoterapeutov a psychológov ťa pozdravuje, priam exploduje. K tým garantom chcem prečítať zo stanoviska Slovenskej komory psychológov. Citujem: „Za rovnako kriticky považujeme zámer, aby klinickí psychológovia mohli zastávať pozíciu odborných garantov pre iné psychologické činnosti. Vzdelávanie a špecializácie klinického psychológa sa primárne zameriava na diagnostiku, prevenciu a liečbu duševných porúch a psychologických problémov v rámci zdravotníctva. Klinickí psychológovia nemajú odbornú spôsobilosť na to, aby kompetentne a odborne zastrešovali činnosti z oblasti poradenskej, školskej či inej aplikovanej psychológie. Neodborný dohľad zo strany garanta by mohol viesť k závažným etickým a profesijným pochybeniam a v konečnom dôsledku ohroziť kvalitu poskytovania služieb pre klientov." Ministerstvo zdravotníctva síce sľúbilo, že v tej už teraz ohlásenej novele, ešte zatiaľ neschváleného zákona, ale už vieme teda, že bude novela, že toto odstráni, ale, opäť, bude to podmienené súhlasom napr. hlavnej odborníčky pre klinickú psychológiu. A teraz rovno môže v hlave znieť mission impossible hudba, hej, lebo to je vopred prehratý súboj. Opäť raz elitná klinická psychológia verzus všetky ostatné psychológie.

Kolegovia, ďakujem pekne za pripomienky.
Tomáš, úplne si to dal, teda udrel klinec po hlavičke. Presne o tom som chcel hovoriť, teda že chýba vízia. Tak, áno, nejaká vízia bola, potom sa x-krát menila. Bohužiaľ, súhlasím a pripúšťam si aj chybu v tom, že teda do roku 2022 tam bolo viacero ľudí, keď odišiel Peter Šomšák, tak to nemal kto ďalej prebrať a kadejako sa to lepilo, bola to ako keby taká nechcená nevesta. Ale pokračovalo to ďalej, takže, bohužiaľ.
Čo sa týka Vlada Baláža, tá sebareflexia, ako vidíš, je, ja si to uznávam, každopádne nemyslím si, že to, čo hovoríš, je správne. Ja si myslím, že tu malo byť taká tá systémová zásadná zmena a jednoducho si dovoliť oddeliť tú klinickú psychológiu od tej neklinickej psychológie a dovoliť im prakticky napr. robiť to vzdelávanie tak, ako si to oni vybudujú, pretože tá medicínska vetva má jasné štruktúry nachystané, hej? My máme SZU, my máme postgraduál, ale tí ostatní, tí tieto veci nemajú. Ale prečo by to nemohla robiť komora? Prečo by si ony nemali nastaviť kritériá, pravidlá, že ako má vyzerať napr. nejaký edukačný psychológ. Prečo to má robiť, alebo si to má uzurpovať napr. SZU alebo nejaká, klinický psychológ, ktorý o tom ani veľmi nemá predstavu. Čiže ja si myslím, že tu bola príležitosť urobiť nejakú takú zásadnú vizionársku zmenu a povedať si, že áno, a spája sa to v podstate v psychoterapii, lebo tá psychoterapia je širšia a tu môžu mať aj klinickí psychológovia aj tí neklinickí psychológovia. Tam sa to zase opäť spája. Ja súhlasím s tebou, že to nemôže robiť hocikto. Veď to v žiadnom prípade. Ale my proste nemôžme nechať uzurpovať jednu 20-percentnú skupinu, aby rozhodovala o osude ostatných. Hej? Toto si trebalo uvedomiť a, žiaľ, sa to nepodarilo.
A, Michal, ďakujem ti pekne ešte raz, že si zopakoval stanovisko Slovenskej komory psychológov, prečo tí garanti sú zlé riešenie.
Ďakujem.

Prepáčte, ja nechcem veľa naťahovať. Ja viem, že teraz sa to skĺzne do diskusie o prílepku, kde teda, no, nebudem to zatiaľ komentovať. Budem sa venovať čisto tomuto psychologickému zákonu.
Pretože mňa naozaj, viete, pán poslanec Szalay, vy ste povedali, že je to nejaká, že neviem, jak ste to presne povedali, že či, nechcem povedať zle, vy ste povedali také, že populistická alebo populárna téma hovoriť o duševnom zdraví, niečo také ste teraz povedali. Súhlasím, akurát, že je to, a ja o tom hovorím úprimne, minimálne pol roka a vykonávam tam reálne kroky a možno ste tu boli, možno ste tu neboli, keďže psychológia, psychoterapia a duševné zdravie dávno a je typickým príkladom toho, že to je absolútne nadrezortná téma a napriek tomu, že aj vy o tom tak rozprávate a tuto kolegovia, potom sú kolegovia, ktorí s tým majú aj osobnú skúsenosť, čo, samozrejme, so všetkou úctou, ale je pravda to, čo povedal šéf zdravotníckeho výboru. Toto je typický príklad niečoho, čo bolo napísané do plánu obnovy len, aby sme boli za pekných, vrátane kolegu, ktorí to tu teraz kritizoval z KDH, napísali sme to do plánu obnovy, čo ja opakovane aj verejne chválim, aj včera, aj dnes, aj v mojom úvodnom slove som sa vám dokonca aj poďakoval, že ste to tam dali, lebo je to kľúčová téma duševného zdravia a predovšetkým duševné zdravie detí. Ale viete, čo ste urobili? Nič! Nič. A typická výhovorka pána bývalého ministra zdravotníctva Krajčího, a dobre počúvajte, je, že no on chcel, ale potom tam prišiel niekto ďalší a potom tam prišiel niekto tretí, a za tri a pol roka, kde vieme dobre, že plán obnovy je limitovaný časovo pomerne silne, do júna 2026, ak chcete, tak na každý jeden argument v zdravotníctve je, že no ale ja som chcel, ale potom tam prišiel kolega Lengvarský a potom kolega Palkovič a ja som chcel a neurobilo sa nič. Pri psychológoch sa neurobilo, pán kolega odišiel, samozrejme, neurobilo sa vôbec nič. Komora psychológov sa stretla iba pod vedením tejto vlády minimálne 45-krát, 45-krát. Dobre? A viete, prečo je to ťažké nájsť ten kompromis? Lebo sú tam rozdielne záujmy, rozdielne proste pohľady a tak ďalej. To znamená, je najjednoduchšie dať si do legislatívneho plánu bývalej vlády, že zákon bude predložený v roku 2022, chvalabohu, sme v roku 2025. Od roku 2020, kedy sa to tam napísalo, a ja to chválim a považujem to za kľúčovú tému, sa neurobilo nič. V rámci legislatívneho plánu predložiť to v 2022, samozrejme, sa to nepredložilo, a potom prísť v roku 2025 a kritizovať, ako je to nedokonalé, ako je to nedostatočné a tak ďalej. Je to farizejstvo. A ja by som bol rád, aby sme si to uvedomili, pretože ja nechcem zľahčovať tú tému. Samozrejme, že je to kľúčová téma. A príkladom toho, že aj táto vláda aj ja osobne to myslíme vážne, je to, že napr. zajtra konečne sa stretne päť ministrov vlády a ja budem len rád, pokiaľ ktokoľvek si sadne na moju stoličku v budúcnosti, na tie kroky, na to nadviaže. Ale neurobiť nič a potom kritizovať, že niečo je nedokonalé, je neférové. A nebudem hovoriť obsahové veci, lebo tam kolega vyslovene v niektorých veciach, poviem to slušne, zavádzal.
Takže len aby sme si to nakreslili. Zhodnime sa na tom ako spoločnosť, že toto je kľúčová téma a skúsme namiesto obyčajného stále iba kritizovanie pre kritiku si uvedomiť, že napriek tomu, že ten zákon nie je dokonalý, nie je dokonalý, ale vyňatie psychoterapie bola jednohlasná zhoda odborníkov a tých komôr, že to vyňať, aby sme aspoň s týmto zákonom išli. A treba na tom pracovať ďalej. Je to nový zákon, nie je dokonalý, treba ho zlepšovať, ale je to oveľa širší problém. Tak by som bol rád, aby aspoň v takejto téme ako je duševné zdravie národa, duševné zdravie detí sme neustále iba nekritizovali, aby sme sa tu viedli nejaký koalično-opozičný boj, ale aby sme sa pokúsili to riešiť spoločne. A dôkazom toho je, že aj, a chcem sa mu aj poďakovať, aj poslanec Sabo sa aktívne zúčastňoval, ja nehovorím, že to je dokonalé, ale bol za tým stolom, bude za tým stolom a každý, ale nevyjadriť sa nijako k tomu a potom iba si počkať, kým to príde do parlamentu a tváriť sa, aké je to všetko, jaký ja som najmúdrejší, tak to nie je korektný prístup.
Takže budeme v tom pokračovať aj zajtra, aj do konca roka, aj počas budúceho roka, pretože aj ja to považujem za jednu z kľúčových tém, spoločenských tém, duševné zdravie národa a predovšetkým duševné zdravie detí a budem o tom informovať predpokladám už zajtra.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán minister, ďakujem, že ste nám dali takýto historický exkurz a pripomenuli fakty, ako to v tejto oblasti bolo toho 2020, kto prišiel s touto témou. Ja oceňujem, že aj túto oblasť riešime, je to dôležitá celospoločenská téma. Ale treba povedať, že áno, čo sa spravilo, čo sa nespravilo, od toho roku 2020 sa nespravilo nič. Vlastne vy ste nadviazali, alebo nemali ste ani na čo nadviazať, ale ste to od gruntu vlastne vypracovali do tejto podoby. Ako ste uviedli, sú tam problémy, v tejto oblasti je množstvo záujmových skupín a možnože na koniec dňa tam ide aj o nejaké finančné benefity, ktoré aj z tejto oblasti plynú. Ale je potrebné niekde začať, schváliť tento zákon a ak je potrebná novelizácia, tak treba pristúpiť k nej aj prostredníctvom toho, čo ste povedali, že tejto oblasti sa budete venovať a budú do toho zakomponované aj ďalšie rezorty.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
No, bolo tu toho veľa povedaného, viacero tých vecí a aký je samotný ten problém možno s tým zákonom nepôjdem tak do hĺbky ako kolega Stachura. Ale teraz sa to tu, žiaľ, zvrhlo k tomu, že nejaké obviňovania zase, kto čo mohol, kto čo nemohol a čo sa tam urobilo, čo sa tam neurobilo. Ale keď sú to teda fakty, tak ja pristúpim k nejakým tým faktom.
Prečo sa to rieši teraz tak aktívne a prečo by to malo byť oveľa dôležitejšie, je to, že ten covid to výrazne zhoršil. A to, ako covid zhoršil duševné zdravie, sme zistili, až keď sme dostali štatistiky, keď covid skončil. Tak pozrime sa napr. na to, ja to hovorím ako otec malej dcéry a preto ma to ma to najviac štve, pretože dievčatá napríklad to špeciálne najviac zasiahlo, dievčat sa to najviac dotýka, maloletých dievčat. Chlapci, chlapci majú tiež svoje problémy, ale napríklad počet tých samovražedných pokusov sa dotýka takmer výhradne, ten problém je s malými dievčatami. Počas covidu, čo je, roky 2020 – 2023, narástol ten počet samovražedných pokusov u detí medzi, vo vekovej skupine 0 až 14 rokov, o 130 %. To znamená, že z 30 pokusov v roku 2020 sme videli, a to naozaj si predstavte, aké sú to malé deti, 0 až 14 rokov, sme videli v roku 2023 počet samovražedných pokusov 69. Čiže keď sa tu budete naozaj vyhovárať na vládu napríklad v roku 2020, ja ich určite nechcem obhajovať, ja ich často kritizujem a chcete povedať, že však oni nič neurobili, no tak ten problém, on tu nebol len vtedy, on sa výrazne zhoršil počas covidu, vieme prečo, však o tom by tu aj kolegyne, kolegovia zo školstva vedeli rozprávať, ako boli deti odstrihnuté. Ten problém sa napríklad v skupine 0 až 14 rokov, sme to zistili v roku 2024, zhoršil o 130 %. Samozrejme, ten problém je dlhodobejší, pretože keď sa pozrieme napríklad na štatistiky za posledných desať rokov na skupinu už tínedžerov, čo je cca, alebo teda adolescentov, 15 až 19 rokov, tak tam počty samovražedných pokusov narástli cca o dvojnásobok. U dievčat, ako som hovoril, je to oveľa výraznejšie, tam tie, tam to naozaj oveľa viac rastie ako u chlapcov, ale zároveň počas covidu, len počas covidu, čo sa týka teda stredoškolákov, nám narástli tie počty samovražedných pokusov o 31 %, čo je o tretinu. To znamená, že tieto hrania sa na to, že, či vláda OĽANO alebo vláda HLAS-u mala niečo urobiť skôr, mohla, mala šancu, tak na konci dňa sa počíta výsledok. Dneska už tu nie je vláda OĽANO, nie je, nevládnu tu, vládne tu HLAS dva roky a tie štatistiky sú teda úplne jasné. No a dneska tu máme, máme tu takéto alarmujúce štatistiky a teda ja tu, ja tu nevidím teda nejaké riešenie na tento problém. Keď si pozerám ten samotný zákon, tak mne to príde ako nejaký rokovací poriadok, že ideme sa zaoberať tým, ako komora bude fungovať, ako bude riešiť nejaké etické prešľapy, ako sa bude platiť členské, aké budeme mať právomoci. Na konci dňa tam riešime len klinických teda psychológov primárne, riešime len tú zdravotnícku časť, no a toto neadresuje vôbec tento problém.
Ja keď idem ďalej potom, po tých štatistikách, tak sa napríklad pozrieme, že na celé Slovensko máme len 47 detských psychiatrov, ich vekový priemer je nad 50 rokov. Keď sa pozriem na niektoré okresy Slovenska, tak sú okresy na Slovensku, ktoré nemajú ani detského psychiatra. Teraz sa akože pozriem sa napríklad že na Prešovský kraj. Prešovský kraj, v Prešovskom kraji funguje jedna jediná ambulancia detského psychiatra, a to je dokonca nemocničná ambulancia v nemocnici v Poprade. Na 1,4 mil. detí máme zhruba 200 miest v nemocniciach či liečebniach. Keď deti už teda vyhľadávajú nejakú pomoc, tak to trvá pol roka. Pol roka, kým sa dostanú v priemere k tej pomoci. Keď potrebujú byť hospitalizovaní, to hovorím o ambulanciách, keď potrebujú byť hospitalizovaní, tam čakajú ešte dlhšie. Štatistiky nám hovoria, že zvlášť po covide sa to zhoršilo. Deti začínajú s nejakým sebapoškodzovaním, keď majú psychické problémy, približne v 12.-13. roku života. Je to štyrikrát častejšie u dievčat ako u chlapcov, čo som na začiatku ja spomínal. Keď sa chce niekto dostať a už má akútne problémy teda, už napríklad rozprávame o sebapoškodzovaní, že si to rodič všimne, keď sa chce niekto dostať teda na akútnu pomoc, tak čaká v priemere k psychiatrovi 7,3 týždňa. To už hovoríme o akútnych problémoch. To si predstavte situáciu, že vaše dieťa sa začne poškodzovať, sebapoškodzovať, vy si to všimnete ako rodič a chcete vyhľadať pomoc a idete vyhľadať pomoc a povedia vám, že, tak počkajte dva mesiace, kým sa vám uvoľní nejaké psychiatrické lôžko. V niektorých regiónoch, ako som napríklad hovoril o Prešovskom kraji, tam si počkáte niekoľko mesiacov, nie niekoľko týždňov. Niekoľko mesiacov. Keď hľadáte v ambulancii bežnej, nejakej psychologickej, psychiatrickej pomoc, čakačka je teda, som povedal, niekoľko mesačná, ale keď sa dostanete už k tomu lekárovi, tak ten má v priemere na vás 16 minút. Prídete tam so sebapoškodzovaním, s vaším dieťaťom a ten odborník má na vaše dieťa iba 16 minút. Z toho osem minút čistého terapeutického času, zvyšok mu zaberú výkazy do poisťovne, objednávanie, administratíva, hocičo iné. To znamená, že keď prídete so svojím dieťaťom, čo máte vážne podozrenie na ohrozenie života, odborník sa mu bude venovať osem minút.
A teraz sa pozrieme na školy, školy sú dosť dôležité v tomto. My tu máme zvláštnu vec, čo sa teda často nestáva, že máme ministrov z jednej strany, ktorí teda, však pán minister hovoril, že to je nadrezortná téma, kde najviac musíme spolupracovať v duševnom zdraví, je rezort školstva, rezort zdravotníctva. Ja by som čakal, že teraz sa budeme najviac hýbať teda v tom duševnom zdraví detí, keďže tu máme takúto vzácnu zhodu. No a keď sa pozrieme na na to, aká je potreba naplnená detských psychológov na našich školách, tak zistíme, že keď školy vypĺňajú, aké odborné, aké odborné kapacity im na školách chýbajú, tak najviac, jedna z tých najviac povolaní, čo im chýba, je detský psychológ. A teraz si tipnite, že vaše dieťa, však tam problémy väčšinou vznikajú na škole, a vaše dieťa sa stretáva so šikanou, hocičím, proste, s nejakými nejakými problémami, smútkom, s nejakými depresiami, teraz už je to veľmi bežné, že sa to začína na základnej škole. Však sme videli ako, ako to stúpa, tie počty samovražedných pokusov u detí. Tak len tretina škôl má vôbec školského psychológa. To znamená, že to dieťa sa nemá ani kam obrátiť. Ak sa chce obrátiť v škole, kde by, kde je to prirodzené proste, kde nejaká šikana tam prebieha alebo nejaké depresie, úzkosti alebo nejaký tlak na výsledky, tak tam toho detského psychológa nenájde. No a keď sa chce obrátiť potom, keď to povie, rodičia to zistia alebo samé sa chcú obrátiť na nejakého odborníka, tak nedostane sa do tej ambulancie. Bude čakať niekoľko mesiacov.
No a teraz, viete, keď som tu toto vymenoval, mne to príde také zvláštne, že vlastne sa tu bude niekto, že obrana tejto vlády je na to, že však bola tu nejaká vláda v 2020 a ona to mala riešiť. Tak ako, to je, mňa to nezaujíma, myslím si, že ani tie deti, ani tých rodičov nezaujíma, že či sa tu budeme prekrikovať, ktorá vláda to mala riešiť, tie fakty sú jasné, také máme problémy na stole. A teraz riešením by mala byť, asi jedným z tým riešení je aj tento zákon. Ja by som čakal, že tento zákon príde s niečím a bude tu niečo vylepšovať. No, milí rodičia, ktorí máte takéto problém so svojimi deťmi, tento zákon vám veľmi nepomôže, pretože toto je rokovací poriadok komory prakticky. To je prepísané do zákona, to sa tu rieši. Viete, ja som tu počul aj výhovorku na plán obnovy, však napísalo sa do plánu obnovy, aby to bolo teda, že aby som boli za pekných. No ale ten, kto pozná plán obnovy, a ja teda poznám plán obnovy trošku podrobnejšie, tak plán obnovy funguje na kapitálových výdavkoch. Nám chýba zaplatenie bežných výdavkov psychológov. To znamená, že, a psychoterapie. To z plánu obnovy ani by sme nevedeli zaplatiť. Hocikto by sa mohol jak snažiť, tak bežné výdavky na to, aby sa zaplatili psychoterapeuta, detského psychológa, detského psychiatra, toto sa z plánu obnovy jednoducho platiť nedá. Tam sú kapitálové výdavky. No a ja si, prečo si myslím, že, viete, vláda ukazuje, čo sú jej priority hlavne cez financie. Keď sa pozrieme na to, že napríklad koľko my financií v súčasnosti dneska dávame na starostlivosť o duševné zdravie, je to 3 % z celkových výdavkov na zdravotníctvo. Vyspelé krajiny, rozvinuté krajiny, keď sa pozrieme trošku na Západ, tak majú priemer 6 alebo 7 % výdavkov z celého zdravotníctva dávajú na starostlivosť o duševné zdravie. To znamená, že pre nás to nie je ani finančná priorita. A ak by niekto teda chcel veľmi cynicky k tomu pristúpiť a hádať sa tu o, ja neviem, o ďalších technikáliách, tak ja trošku racionálny argument, už tu máme dlhodobú štúdiu ÚHP alebo však Liga za duševné zdravie dávala tiež nejaké štúdie, nejaké správy, a oni hovoria, máme tu napríklad odkazy na anglické štúdie, ktoré hovoria, že keby sme do týchto, začali investovať jedno euro do duševného zdravia, či dospelí ľudia alebo deti, tak sa to desaťnásobne vráti, pretože tí ľudia následne nebudú doma, budú normálne v systéme fungovať, nemusíme sociálny systém vyťažovať na rôzne dávky. Zároveň proste udržia si dlhšie zdravie, budú dlhšie produktívnejší, ako a prípadne stratiť životov, však to strácame HDP. Takže to znamená, že jedno euro sa nám v sociálnom, školskom, zdravotnom, pracovnom živote, daňovom systéme, dôchodkovom systéme dokáže vrátiť desaťnásobne, ak ho tam zainvestujeme. No a ja, keď sa pozriem na rozpočty, či už minulej vlády alebo dnešnej vlády, tak zdravotníctvo napríklad v minulom rozpočte prvýkrát, to sa stalo fakt po dlhých rokoch, ja si to nepamätám, možno päť, šesť, sedem, ja si to nepamätám ani, desať rokov je to možno, prvýkrát minulý, minulý rozpočet sme mali, že zdravotníctvo nárast na samotné zdravotné poistenie nepokrýval ani predpokladanú infláciu, predikovanú ministerstvom financií alebo Národnou bankou Slovenska. To znamená, že nerástli tam tie zdroje. Ja si, ja si, ja si dovolím tipnúť, že prečo tam tá psychoterapia napríklad vypadáva, jeden z veľkých dôvodov je to, že nám chýbajú na to peniaze, resp. vláde na to chýbajú peniaze a nemá to ako dostatočnú prioritu.
Pretože, viete, jedna vec je napísať do toho zákona, že ako tá psychoterapia bude fungovať, ako budú všetci tí odborníci spolupracovať a ako sa odborníci z mimo rezortu zdravotníctva dostanú do rezortu zdravotníctva, resp. do systému zdravotného poistenia a ako teda budeme platiť bežnú psychoterapiu, keď niekto teda vyhľadáva pomoc, no a to stojí peniaze. To stojí peniaze, ktoré teda naspäť sa nevrátia tej vláde druhý, tretí rok, to sú dlhodobé návraty, ale tie návraty môžu byť až desaťnásobné. Ja si dovolím tipnúť, že pre túto vládu to nie je priorita kvôli tomu, že tu nie sú peniaze na to. Konsolidujeme, snažia sa škrtiť, snažia sa škrtiť aj, však to nie je problém ministra zdravotníctva, to je celej vlády, teda aj že snažíte sa škrtiť a zdravotníctvo si to odnesie, odnesie si to aj psychoterapia. Pretože, viete, v zahraničí to funguje napríklad tak, že nepotrebujete napríklad výmenný lístok na to, keď prídete k psychoterapeutovi, nepotrebujete často, napríklad nemecké krajiny tak fungujú, nepotrebujete výmenný lístok na to, aby ste napríklad dostali tak tzv. probačné sedenia, aby sa vôbec zistilo, či potrebujete pomoc, ako vážnu tú pomoc potrebujete. Títo ľudia sú často, títo psychoterapeuti, platení, nemajú vyštudované klinické psychológie často, ale poskytujú tú pomoc a sú platení z verejného zdravotného poistenia. To znamená, že ak by táto vláda to naozaj myslela vážne, tak by prišla sem aj s plánom, ako to zabezpečiť finančne, nielen ako to zabezpečiť technicky. Pretože, viete, ja tu vymenovávam problémy, ktoré, to, čo som tu hovoril o tých počtoch samovrážd, že sa neviete dostať k detskému psychiatrovi, psychológovi, to už sú problémy, keď naozaj máte vážne problémy, že už sa potrebujete naozaj, že veľmi ťažkú, vážnu odbornú pomoc. Najlepšie investované peniaze sú prevencia. Do veľkej miery tá prevencia je psychoterapia a nie je to hanba. Často sa tu kolegovia vysmievajú, ale psychoterapia nie je, že ste nejaký pacient, ako si tu často nadávajú kolegovia medzi sebou, to je často aj proste máte úzkosť, depresiu, ste stratení, neviete, čo ďalej, máte možno ťažšie obdobie, prídete si utriediť myšlienky a takúto, keby sme mali takúto intervenciu dostatočne skoro, tak nám to zmierni aj nápor na na psychológov, psychiatrov, na lôžka. Preto je to tak dôležité, aby to v tom zákone bolo zahrnuté. Preto ja by som čakal, že v tom zákone to bude zahrnuté a preto by som čakal, že nájdeme spôsob, ako tie peniaze proste dostať do toho systému, lebo dneska tá psychoterapia funguje tak, že legálne ju môže poskytovať teda zo zdravotného poistenia len teda klinický psychológ, ktorý to má normálne vyštudované a proste má zmluvu so zdravotnou poisťovňou, tie peniaze sú často nedostatočné a keď sa tam chcete dostať a tie kapacity sú tým pádom aj obmedzené a keď sa chcete dostať normálne k psychoterapii, tak si musíte zaplatiť normálne ako z vačku nejaké peniaze. Nedostanete to zaplatené z verejného zdravotného poistenia a je to proste ako koučingy, lifestyleové poradenstvo a podobne. Často, viete, ľudia, ktorí fungujú na priemernej alebo minimálnej mzde, si pre svoje dieťa určite nemôžu dovoliť. Nemajú školského psychológa v škole, nemajú zaplatené, nemajú dostatok kapacít v ambulanciách, nemajú dostatok kapacít tí klinickí psychológovia, no nemôžu si to dovoliť zaplatiť.
No ja by som teda očakával, že prídete s nejakým riešením, preto je to tak dôležité, aby to v tom zákone bolo. Ja teda jediné, čo sme dostali záväzok, a to je, ja dúfam, že ho splníte ako nie mnohé ďalšie, ktoré sme tu mali sľuby o transparentnosti a podobne, že v 2026 prídete s tou psychoterapiou, a to je v skutočnosti najdôležitejšia časť, lebo dneska musí štát zastupovať, čo nám chýbajú tí detskí psychológovia a psychiatri, školskí psychológovia, dneska to zaskakujú OZ-ká. Máme tu rôzne linky Nezábudka, IP-čko a podobne. Naozaj keď vám je zle, tak vy sa spoliehate na občianske združenia. Môžete zavolať na nejaké linky dôvery a podobne, ale osobne pomoc psychológa často nedostanete. Krízové tímy, ktoré tu pomáhajú, keď sa zistí, že niekto chce spáchať samovraždu, nejaké dieťa, nejaký človek, to funguje cez OZ-ká, cez občianske združenia, proti ktorým ste tu inak tak bojovali. Ten štát dneska nemá kapacity, aby toto poskytol a tento zákon to nezmení a namiesto toho, aby som ja dostal nejaký jasný prísľub financií, ktoré natlačíme do tej psychoterapie, jasný konkrétny prísľub, že tu prídeme s tým zákonom, bude to fungovať, upravíme to, tak namiesto toho dostávam vykostený zákon a výhovorky na minulú vládu. Ale ako, viete, mne vaším obecenstvom tu nie je opozícia, vaším obecenstvom sú deti, kde sa zdvojnásobili počty samovrážd, vašim obecenstvom sú rodičia, ktorí potrebujú tú pomoc, ich nezaujíma, či niekto niečo dal v 2020 niekam alebo nedal, ten problém je tu dlhodobejší a vy ste dneska pri vláde. Ja by som očakával, že prídete s tým riešením.
Takže ja teda budem očakávať, budem sledovať tento proces, pán minister, vy ste, vy ste nám sľúbili na zdravotníckom výbore, že s tou psychoterapiou prídete v 2026. Ja dúfam, že prídete. Na konci dňa, ja to tu vám teraz že nechcem hádzať, že vy môžete za tento proces, aby som nebol zle pochopený, vy za to, aké sú tu tie výsledky toho duševného zdravia, vy za to nemôžete, však to je desaťročný problém, ktorý tu máme, ale dneska ste pri moci a od vás ja očakávam tie riešenia, preto tu tu hovorím, že namiesto tých výhovoriek na tú predošlú vládu by som očakával tie riešenia.
No a zároveň čo je teda podľa mňa vrchol, a ja sa tomu dotknem len tri minúty, lebo nemám viac času, je ten prílepok samotný, ktorý tu kolegovia spomínali. Viete, keď sa pozriem na ten zákon, že proste pre mňa ten zákon nemá veľký význam, keď naňho takto pozerám, pretože neadresujete problémy, ktoré by som chcel, aby boli adresované a ktoré si myslím, že by mali byť adresované. Ja keď sa pozerám na to aj, že ako ste tam dali prílepok o záchrankách, tak to je pre mňa veľký problém tiež. Viete, to je, ale to je že rovnaký problém, že keď tu hovorím o nejakých sľuboch a obávam sa, že budú naplnené, tak sa to stalo aj pri tých záchrankách. Viete, my sme dlhé mesiace upozorňovali na to, že to môže byť problém, upozorňovali sme na to už od minulého roka, keď ste prvýkrát prišli so záchrankovou reformou, na výboroch v marci, zvolávali sme výbory, vy ste mali sám nejaké sľuby na tých výboroch o transparentnosti a o prizvaní opozície, rovnako ako ste nám sľúbili teraz zákon o psychoterapeutickej činnosti, ste nám sľúbili, že ten tender bude transparentný a budeme k nemu prizvaní, no neboli sme k nemu prizvaní. Rovnako ste nám, a je to dva mesiace, čo ste ohlásili jeho zrušenie. Dneska namiesto toho, aby sme tu mali nejaký tender a vedeli sme, ako bude systém záchrannej zdravotnej služby poskytnutý, tak tu prichádzate s nejakým prílepkom, aby ste mohli predlžovať licencie už súčasným. Ono si to neuvedomia a nemám dostatok času, ale tam vzniká množstvo problémov. Viaceré tie sanitky, vy idete poverovať iné posádky, viete, tým, že ste zmenili sieť, tak sa pomenili aj body, pomenili sa charakter tých bodov, že máme tam inú posádku možno, pomenili sa miesta tých bodov. Vy keď poverujete proste súčasné posádky, tak to vytvára množstvo logistických obsahových problémov. Zároveň nemáme zodpovedané, ako tie sanitky budú ďalej fungovať, že či vôbec akože nejaký tender tu prebehne, ako prebehne, či tentokrát už fakt bude transparentný a ja sa obávam toho, že tento prílepok slúži k tomu, aby sme v tomto limbe a v tomto vyhnívaní fungovali ďalej. Lebo my sme tu, žiaľ, naučení fungovať v tomto vyhnívaní.
My sme tu napríklad, keď sa pozrieme na bratislavskú nemocnicu veľkú. Viete, dneska ste sľúbili, tiež ste to sľúbili pred kamerami, že v septembri, už dokonca v auguste, že už budú behať bagre po Vajnoroch. Tak pán Krajčí nám na výbore ukázal fotky, bol tam pozrieť 1. septembra, má z 1. septembra fotky, žiadne bagre tam nebehali. Keď som sa pýtal na to, že, viete, vy ste nám hovorili, že s nami prekonzultujete, ako tá nemocnica bude vyzerať, však pán Kaliňák prišiel na výbor, vy ste boli na výbore. Ja som si podal infožiadosť, vy ste povedali teda, že medicínsky plán tej veľkej nemocnice je hotový, ja som si podal infožiadosť, vy ste povedali, že to je utajené. Takže vlastne nikto sa tuto v celom štáte nedozvie, ako Národná univerzitná nemocnica Milana Rastislava Štefánika, ako bude vyzerať. Ono je to tajomstvo. Vlastne my vôbec nikto nebudete vedieť, ako tá nemocnica bude vyzerať. A sľubovali ste nám, že to budete s nami konzultovať, že nás zavoláte. Však mne osobne ste sľúbili, že ma zavoláte na ministerstvo a že sa so mnou pobavíte o tom. Však ja mám nejaké pripomienky obsahové. Nesplnili ste to. Sľubovali ste, že tu už budeme mať dávno zverejnené a budeme diskutovať o regulácii poplatkov pre pacientov, ktoré narastajú. Sľubovali ste nám transparentnosť v záchrankovom tendri. No nič z toho ste nesplnili. Tá transparentnosť neprebehla, nezavolali ste nás, vylúčili ste nás. A len útočíte teda na minulé vlády namiesto toho, aby ste teda sa pohli trošku ďalej a spolupracovali s nami. Rovnako nám teraz sľubujete, že vyhodili ste tú psychoterapiu, ale tá psychoterapia tam bude v 2026. No tak keď si pozriem tieto tri veľké témy, tieto sľuby, tak mne sa to ťažko verí, ale už len kvôli tým deťom dúfam, že to splníte.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem, Oskar, za komentár k druhému čítaniu. Mňa zaujali dve veci, ktoré si spomínal, že naozaj tá psychológia a psychoterapia je dôležitá v tom ambulantnom settingu aj preto, aby sa odľahčila ústavná zdravotná starostlivosť, lebo vyšla nová ročenka, juhú, za rok 2023 konečne a už podľa tejto ročenky napríklad najväčšiu obložnosť majú psychiatrie na Slovensku, aj detské, aj dospelé, vyše 85 %, to je nevídané číslo na slovenské pomery. Takže je to veľmi dôležité, aby tá psychológia, psychoterapia bola nastavená správne a aby aj tá záťaž na tie ústavné zariadenia bola nižšia.
Rovnako súhlasím s tým, čo si spomínal, že teda to duševné zdravie a kríza duševného zdravia je narastajúci problém hlavne u adolescentov, mladých dospelých ľudí, takže je to škoda. Aj táto novela je taká nevyužitá príležitosť, kde sme mali možnosť nastaviť systém lepšie pre našich spoluobčanov a, žiaľ, za päť rokov sa to nepodarilo. A dúfam, že pán minister splní sľub a tú psychoterapiu naozaj do roku 2026 doplní.
Ďakujem.

Vďaka za slovo.
Spomenul si to, Oskar, tak dnes je svetový deň prevencie samovrážd zhodou okolností. Problém, s ktorým sa organizácie, ktoré poskytujú starostlivosť, stretávajú naozaj každý deň. Napriek tomu, ako som hovoril, v pomoci vo veľkom suplujú štát. Máme tu napríklad IP-čko, ktoré musí doslova žobrať o peniaze na svoje fungovanie, robiť rôzne crowdfundingové kampane namiesto toho, aby mali garantované financovanie, lebo suplujú štát. Tak nie, ony musia porosiť verejnosť, aby ich zasponzorovali, aby nemuseli prepúšťať ľudí, aby nemuseli obmedzovať svoje služby. Toľko šťastia nemá Liga za duševné zdravie, ktorá zhodou okolností včera ohlásila, že po dvoch rokoch dočasne musí prerušiť činnosť svojich klubov, lebo bez stabilného financovania nedokáže prevádzkovať bezplatne svoje služby pre verejnosť. Potom sú tam ďalšie organizácie, ktoré venujú extra veľa času vypisovaniu projektov, aby žiadali o granty, samozrejme bez garancie, že tie peniaze dostanú a že budú úspešné v tých výzvach. To je príklad fantastickej organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha s poruchami príjmu potravy. Ja naozaj vítam, že pán minister dnes ohlásil tú novú nadrezortnú skupinu, ďakujem, som za to vďačný, ale možno, naozaj možno namiesto toho, aby sme riešili, čo urobíme raz niekedy, azda, ak, tak možno by bolo užitočné vyriešiť stabilné financovanie pre tých, ktorí tú starostlivosť poskytujú tu a teraz, každý deň, celý deň a ešte raz, suplujú štát. Namiesto toho, aby teda sto percent času venovali pomoci ľuďom, musia riešiť, z čoho tú pomoc budú poskytovať.
A ešte jedna dôležitá vec, aby sa nám tu nezúžila tá diskusia na to, že vlastne my tým s duševným zdravím potrebujeme pomôcť iba deťom, tak v prípade samovrážd najviac ohrozenou skupinou, najviac ohrozenou skupinou samovraždami sú seniori vo veku nad 50 rokov. A úplne najviac seniori vo veku nad 70 rokov. Čiže, prosím, nezužujme, to nie teraz smerom k tebe, ale celkovo, že nezužujme to, že problém s duševným zdravím majú iba deti. Nie je to tak.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som azda vyzdvihol z tvojho prejavu, Oskar, tú vetu, že neriešime problém týmto zákonom, čo je naozaj pravda, že neriešime problém. Robíme si čiarku kvôli plánu obnovy, čiarku kvôli plánu legislatívnych úloh, to je dôležité, ale neriešime tú podstatu, neriešime ten problém, ktorý riešiť máme. Je to teda len formálne, formálna legislatíva, nie obsahová, ktorú tu robíme. Aj tak ju bude treba zmeniť a je to naozaj len vykázanie aktivity, že aha, niečo sme urobili, niečo sme prijali. Po piatich rokoch by som očakával, že ten zákon bude lepší po piatich rokoch príprav a, áno, aj keď môžeme tri roky hodiť na vinu bohvie komu všetkému, až div že nie Radičovej, dva roky ste mohli túto vec vylepšovať vy a po dvoch rokoch, rovnako ako pri konsolidácii, je na vine predchodca. Prosím vás pekne, toto naozaj nie je riešenie problému a v tom sa s tebou, Oskar, veľmi stotožňujem.
Ďakujem.