39. schôdza

Pani poslankyňa s reakciou na faktické.

Ďakujem ti veľmi pekne. My sme tam mali takú výmenu s pánom ministrom, kedy mi hovoril, že vlastne pri tých stredoškolákoch by to bolo oveľa viac študentov. My to rozširujeme na vysokoškolákov, kde je oveľa väčšia skupina ako keby študentov zo zahraničia než na stredných školách. Je to spôsobené aj tým, že na tých stredných školách máme fakt málo internátov. Čiže pri tých vysokých školách, tam sa bavíme naozaj o tisíckach, ale tu tie štatistiky hovoria, že Ukrajinci sú ako keby najväčšia skupina tých študentov na stredných školách, ktorých máme z cudzích krajín, a všetky ostatné ďalšie skupiny sú menšie než, než sú ukrajinské deti. Takže, neviem, možno sa treba pozrieť aj s ministrom školstva do bližších štatistík, ale to, čo zatiaľ dokázal môj tím mi poslať, tak sú čísla, že tí Ukrajinci, tých 1 500 detí, by malo byť ako keby najväčšie číslo.
Ďakujem.

Pýtam sa, či sa hlási do rozpravy niekto ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Konštatujem, že sa prihlásil pán poslanec Szalay.
Nech sa páči.

Dámy a páni, vážený pán minister, pôvodne som chcel vystúpiť na 20 sekúnd a povedať, že toto je zákon, s ktorým nemám zatiaľ problém a v prvom čítaní to budeme podporovať, ale vďaka Vlaďke ma to inšpirovalo k tomu, že by som rozšíril jej, jej pripomienku a upriamil vašu pozornosť na tému, ktorej sa možno na ministerstve zdravotníctva momentálne už nemá kto venovať, keďže ľudia, ktorí mali tú pamäťovú stopu, tam už nepracujú, a to sú utečenci z Ukrajiny, ktorí žijú na Slovensku.
Toto je problematika, ktorá sa prijímala počas minulej vlády prostredníctvom lex Ukrajina I, II, neviem, koľko ich bolo tých, tých zákonov, ale v zdravotníctve sme to nedotiahli dokonca. A nehovorím to len preto, že by som tu chcel akože byť za chrumkavého pre nejakú ukrajinskú menšinu, ktorá ani nás nemá právo voliť, ale pretože som osobne založil na bratislavskej župe ambulancie pre pomoc ukrajinským deťom aj dospelým v čase, keď nebolo na to žiadne financovanie, sme vybudovali z nuly najväčšiu všeobecnú ambulanciu pre deti a najväčšiu všeobecnú ambulanciu pre dospelých ukrajinských utečencov na Slovensku. A viem o tom prvé a posledné, ako to funguje, ako je to financované a aké sú tam problémy. A je to téma, ktorá možno prepojí aj ten predchádzajúci zákon, pán minister, o NCZI.
Najzákladnejší problém, ktorý s ukrajinskými utečencami máme, je daný tým, že predchádzajúci government schválil verziu, že utečenci sú niečo iné ako všetci ostatní. Do nášho poistného systému sa dostanú len tí utečenci, ktorí sú zamestnaní. Respektíve ich deti, ako keď je ten zamestnaný zákonný zástupca. Všetci ostatní sú v takom režime, že majú síce nejaký zadefinovaný nárok, na čo majú nárok, aby im bolo uhradené, ale zároveň nie sú štatutárne poistencami. A viete, čo to, pán minister, znamená? Znamená to, že zdravotná starostlivosť, ktorá je poskytovaná utečencovi, ktorý nie je poistenec, sa nezapisuje do eZdravia a nemáme o nej žiadnu informáciu. Takýto pacient musí dostať papierový recept, lebo nie je v eZdraví. Keď je poistenec, okej, my mu vieme robiť elektronické veci, ale len čo nie je poistenec, tak všetko beží na papieri a neexistuje stopa, lebo databáza. A teraz si predstavte vzorového človeka, ktorý prišiel z Ukrajiny, padali mu bomby na dom, prišiel sem a živí sa sezónnymi prácami. Dva týždne má brigádu, dva týždne tú brigádu nemá. Dva mesiace niekde robí, dokladá tovar do políc a ďalší mesiac nerobí. Vtedy, keď pracuje, vtedy je poistenec, vtedy dostane eRecept, vtedy všetky informácie, ktoré o ňom vieme, sú zapísané v eZdraví, lebo je poistenec, ale v sekunde, len čo prestane byť poistencom, keď mu skončí brigáda, on je v inom režime, všetko to, čo sa mu robí v tom režime inom, sa deje offline bez toho, že by sa to niekam zapisovalo, bez toho, že by sme mali nejakú históriu. Čiže keď sa pozriete na takého pacienta, ktorý bol aj nebol poistencom, tak v jeho track recorde, v jeho zdravotnej dokumentácii nájdete diery, lebo tam nie je zrejmé, čím bol liečený, ako bol liečený, prečo bol liečený. Pokiaľ je to zdravý človek, čert to ber, ale pokiaľ je to človek, ktorý má nejakú, ja neviem, onkologickú liečbu alebo nejakú systémovú, inú systémovú liečbu, tak my o tomto človeku že nič nevieme, lebo nám tam chýbajú informácie.
Môj návrh riešenia, ktorý som opakoval pri minulej vláde a budem to opakovať aj pri vašej, spravme z nich poistencov. No nech sú to poistenci štátu, lebo v okamihu, keď budú poistencami, tak sa bude o nich viesť v elektronickom zdravotníctve účet. Takto sa o nich nijakým spôsobom neúčtuje. To je prvý problém. A druhý problém, ktorý sa týka poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, medzi ktorých patrí aj bratislavská župa, ktorá prevádzkuje tie ambulancie pre Ukrajincov, a vieme o tom opäť prvé a posledné, v okamihu, keď sa ukrajinský utečenec stane z poistenca opäť len odídencom, to znamená, napríklad ukončí sa jeho brigáda alebo ukončí sa jeho pracovný pomer, tak zdravotná poisťovňa to, samozrejme, chce mať vykázané v odlišnej dávke, v odlišnej faktúre, na odlišnom papieri, ale poskytovateľ netuší, kedy pacientovi z Ukrajiny skončil pracovný pomer. To znamená, naďalej ho bude vykazovať ako zamestnanca. Poisťovňa to neuhradí, škrtne a neexistuje spôsob, jednoduchý spôsob, ako môže poskytovateľ dostať za týchto ľudí zaplatené. A pokiaľ sa status toho poistenca alebo toho pacienta, pardon, mení poistenec, nepoistenec viackrát za rok, tak to spôsobuje absolútny chaos v tom účtovníctve a na strane poskytovateľov je tu silná rezignácia, že oni radšej nebudú ošetrovať ukrajinských utečencov len preto, aby sa nedostali do týchto vykazovacích, fakturačných a iných problémov, lebo aj tak majú pocit, že im to nikto nezaplatí.
Ja viem, že sú to staré dáta, ale ja som sa pred troma rokmi pýtal všeobecných lekárov v Bratislavskom kraji, že ako im je uhrádzaná starostlivosť o Ukrajincov a zistil som, že len jedna šestina tej starostlivosti, ktorú poskytujú, je im uhrádzaná. Buď im nie je uhrádzané nič, alebo sa sami lekári na to vykašľali, že sa nebudú naťahovať s poisťovňou, lebo je to komplikované, lebo sa to vykazuje v inej faktúre, lebo sú tam tie chybové veci, ktoré si nemá ako ten lekár overiť, že či je niekto alebo nie je niekto poistencom. Nie je to dobré, lebo tým pádom to vytvára bariéru dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre túto skupinu občanov, ktorí sú už beztak postihnutí tým, že sú vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia, nie s nadšením prišli na Slovensko zo svojich domovín a riešenie je pritom jednoduché. Urobme zo všetkých odídencov poistencov štátu. Tak ako máme poistencov štátu z azylantov, tak ako máme poistencov štátu z odsúdených a neviem koho všetkého, tak aj z tejto skupiny ľudí urobme poistencov štátu. Tie peniaze tam máme na úhradu tej starostlivosti, ale len tou zmenou toho statusu by sme dosiahli, že k týmto pacientom budeme pristupovať rovnako ako k normálnym, bežným slovenským poistencom.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Marcinková sa prihlásila s faktickou, aj pani poslankyňa Puškárová.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som do tejto debaty, aby bola už úplná, chcela zahrnúť aj jednu tému, ktorej sme sa venovali aj v minulom funkčnom období, a teraz nie som si úplne istá, ktorá poisťovňa, ale mne sa zdá, že to bola Dôvera, ktorá na to upozornila a mňa to šokovalo, ale bolo to zaujímavé. Tam vyčíslovali, že koľko vlastne stojí na Slovensku akútna zdravotná starostlivosť, ktorú poskytujeme ľuďom bez domova. Tým, že ľudia bez domova často nemajú zdravotné poistenie a vlastne nemôžu si dovoliť ambulantnú zdravotnú starostlivosť, tak často skončia vlastne s veľmi ťažkými stavmi v akútnej zdravotnej starostlivosti, ktorá vieme, že je oveľa finančne náročnejšia pre štát a tak ďalej, ale, samozrejme, štát im ju poskytuje. No a v Česku ešte za Babišovej vlády vlastne spravili to, že týmto ľuďom v nejakej miere, teraz neviem presne ten vzorec, ale vlastne keďže oni sa nevedeli z tých dlhov v zdravotnej poisťovni nijako vykúpiť, keď sa chceli dostať naspäť do zamestnania, tak im v nejakej miere ten dlh odpustili, aby ich dostali naspäť do zdravotného poistenia a vlastne aby sa tí ľudia začali starať s nejakou sociálnou asistenciou o svoje zdravie, to sa týkalo diabetikov a tak ďalej, aby proste neskončili v takých fatálnych zdravotných stavoch, kedy už nie sú schopní prísť naspäť na pracovný trh. No a myslím, že to bola tá Dôvera, ktorá tak akože veľmi opatrne navrhla, aby sme nad niečím takým uvažovali a to z toho dôvodu, lebo je to lacnejšie pre ten systém ako potom tá akútna zdravotná starostlivosť a vlastne naozaj to, to zachraňovanie tých životov už vo veľmi ťažkých stavoch.
Takže ak sa chceme zamýšľať nad tým, že kto sú ešte ľudia, ktorí sú ako keby mimo tej pomoci, sú v dlhoch, ktoré často už nie sú schopní nikdy, do konca života zaplatiť, tak aj tam sú riešenia, a vtedy tuším aj boli legislatívne návrhy buď na ministerstve zdravotníctva, alebo na ministerstve sociálnych vecí a rodiny, kde je taká skupina, ktorá sa venuje bezdomovectvu, ktoré toto riešili. Tak len pre úplnosť témy.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Puškárová.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Pán kolega, spomínali ste, ja nie som teda odborník nejako na zdravotníctvo, ale spomínali ste, že dať odídencom verejné teda poistenie. No, ja vám môžem povedať iba takú skúsenosť z verejných vysokých škôl, ktoré tiež hosťujú množstvo študentov z tretích krajín a práve aj z Ukrajiny. Problém je, že oni o status odídenca nemajú záujem. Oni sa nám reálne nehlásia na status odídenca a tam vzniká teda problém, že oni si žiadajú teda o prechodné pobyty, o iné možnosti pobytu na Slovensku a v tom prípade chcem pochváliť, alebo v tomto kontexte chcem veľmi pekne pochváliť pána ministra Kamila Šaška, ktorý sa postavil veľmi zodpovedne aj pri príprave tohto zákona k problému hlavne maloletých ukrajinských študentov na vysokých školách a dal im to poistenie bez ohľadu na status poistenca. Všetkým z tretích krajín dal proste poistenie zdravotné. Skvelá vec. Akože ja ho za to skutočne veľmi pekne chválim a veľmi mu za to ďakujem, že vyhovel takej prosbe aj zo strany vysokých škôl, aby sme sa postarali o týchto maloletých, ktorí ako keď prídu a majú so sebou svojho rodiča, tak, tak môžu byť aj na jeho poistenie nastavený, ale to často nie je prípad a reálne tu našiel prostriedky aj v štátnom rozpočte, aby, aby sme pokryli toto verejné poistenie pre týchto. Takže, pán minister, ďakujem.

Pán poslanec Szalay s reakciou.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa teším, pán minister, že ste taký veľkorysý a mohli by ste byť veľkorysý aj k tým študentom stredných škôl a vo všeobecne k všetkým, všetkým odídencom z Ukrajiny, ktorí, ktorí (reakcia z pléna), ktorí majú podľa našej platnej legislatívy nárok na tú zdravotnú starostlivosť. To nie je niečo, čo im dávame že naviac. Oni na to majú nárok, akurát sú v režime odídenci. A ja hovorím, že keby toto isté, mali na to isté nárok, ale boli by v režime poistenci, tak by sme zabili niekoľko múch jednou ranou. Nákladovo by to bolo stále to isté, kto chce byť, kto nechce byť odídenec, ten sa do tohto nekvalifikuje. Nákladovo by to bolo to isté, ale zároveň by sme nemali dvojkoľajný systém, mali by sme dáta o tých pacientoch a najmä poskytovatelia zdravotnej starostlivosti by nemuseli posielať dvojmo faktúry za odídencov a za poistencov, čo spôsobuje, naozaj možno to chápete, že je to byrokratická šialená záťaž, tí doktori sú vyšťavení miliónom výkazov do NCZI, ktoré stále musia vykazovať, neviem čoho všetkého, a toto by ich výrazne odbremenilo a znížilo by to tú, nazvem to, nevraživosť alebo hostilitu, ktorá nie je daná nejakými predsudkami lekárov voči pacientom, ale jednoducho tým, že je to tak komplikovaná, administratívne byrokraticky komplikované, že radšej nebudú tých pacientov ošetrovať z Ukrajiny, lebo im to nikto nezaplatí, lebo to nevedia dobre vykázať. Riešenie je veľmi jednoduché, nestojí to dodatočné zdroje a fakt by to pomohlo všetkým v tom systéme, poskytovateľom aj pacientom.
Ďakujem.