39. schôdza

Ďakujem za slovo.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, dnes rokujeme o niečom, čo bolo označené za teda zásadnú reformu v školstve na Slovensku a naozaj budeme hovoriť o závažných zmenách. A tiež ako moji kolegovia mám potrebu upozorniť na to, že rokujeme de facto v skrátenej rozprave, lebo tým, že bolo zlúčených sedem zákonov do jednej rozpravy, tak nám to výrazne obmedzilo čas, nám, ktorí sme tu zvolení a máme záujem sa k tým témam vyjadrovať. A ono je to, žiaľ, treba to vidieť v kontexte, že ono je to smutná vizitka práce tejto vlády, lebo toľké mesiace ste sa nevedeli dohodnúť na konsolidácii, až ste ju predložili na túto schôdzu v skrátenom legislatívnom konaní, čo odobralo vlastne v konečnom dôsledku čas na rozpravu k iným zásadným zmenám. A preto sa stalo, že dneska máme obmedzený čas k zásadným zmenám v školstve.
Využijem teraz mojich dvadsať minút na to, aby som hovorila aspoň o niektorých kľúčových veciach, ktoré sa týkajú regionálneho školstva, nestihnem, žiaľ, všetko a následne sa prihlásim ešte do ústnej rozpravy, aby som aspoň desať minút venovala potom vysokoškolskému zákonu.
Tieto zákony adresujú mnoho dôležitých problémov, to jednoznačne uznávame a musím uznať ministerstvu aj pánovi ministrovi aj istú odvahu naozaj otvoriť ťažké a dlhodobé problémy, ktoré v našom školstve máme. Hovorilo sa tu veľa o tom, čo najviac rezonovalo aj vo verejnom priestore a to sú zmeny v otázkach školských obvodov a v prístupe k neštátnym školám. Ja sa tiež na začiatku zameriam na toto a pozriem sa na to z optiky toho, aký môžeme predpokladať dopad na deti s rozmanitými potrebami. A myslím si totiž, že práve dopad na tých najzraniteľnejších je istý taký lakmusový papierik, na ktorom môžeme ohodnotiť vôbec akúkoľvek reformu v školstve. Žiaľ, pri viacerých týchto zmenách my dnes naozaj nevieme povedať, ako dopadnú v praxi, nie sú na to ani nijaké akoby relevantné odhady a máme preto dôvodné obavy, že ten cieľ, pre ktorý vlastne boli navrhnuté, sa v praxi nedosiahne. Naopak, tieto zákony prinášajú určité riziká, a dokonca si myslím, že hrozia kontraproduktívne dopady.
Hovorila som tento týždeň s mamou jedného autistického chlapca, ktorý je vo veku základnej školy, je na domácom vzdelávaní a ona o zákone povedala, že je to zákon, ktorý predpokladá ideálny stav školstva. A myslím si, že to vystihla, lebo tieto zmeny, aj tie zmeny o tých neštátnych školách sa akoby zameriavajú na okrajové časti nášho školského systému s predpokladom, že keď nejakým spôsobom okrešeme alebo upravíme tie okrajové časti, tak akoby sa nám nejako zázračne zlepšilo to jadro vnútri, lebo gro regionálneho školstva tvoria štátne školy, to je to jadro.
Lenže problém je, že toto vôbec nemusí nastať, lebo my máme v školstve mnoho problémov, ktoré tento balík zákonov nijako neadresuje, ani si nedáva tú ambíciu. Tu sa neriešia nízke platy učiteľov a nízka atraktivita učiteľského povolania. Nerieši sa nedostatok iných odborníkov v školstve. Nerieši sa, že mnohé štátne školy cielene nie sú ochotné alebo nevedia, ako vzdelávať deti, ktoré sa nejako odlišujú od normy a nechcú ich potom prijať. A nerieši sa ani tu už spomínaný nízky normatív, ktorý potom často musia kompenzovať zriaďovatelia, niekde sú to obce a niekde sú to cirkvi alebo súkromní zriaďovatelia, napríklad pokiaľ ide o starostlivosť o budovy. Alebo sa kompenzujú cez skryté poplatky, čo vie každý z nás, ktorí máme deti na hocakej škole, že minimálne všetky pomôcky, ktoré platíme na začiatku školského roka, to sú tiež skryté poplatky, ktoré v ideálnom svete by mal riešiť dostačujúci normatív.
Čiže pravda je, že všetky tieto problémy nám zostanú, ale idú sa nejakým spôsobom okresávať výnimky. Samozrejme, keď sú to extrémne prípady, že ide o porušenie zákona, o zlyhanie jednotlivcov, o tom sa ani nemusíme baviť, tam jednoznačne treba vyvodiť zodpovednosť. Ale my nemáme takýto typ systémového problému pri všetkých neštátnych školách a školských zariadeniach. A teraz otázka je, čo bude s deťmi, ktoré nenájdu vhodné riešenie v jadre systému, teda vo verejných školách, ale doterajšie vzdelanie sa im stane nedostupné napríklad preto, lebo to môže byť súkromná škola, ktorá ale z dôvodu vysokého nájmu, lebo sú v komerčných priestoroch, sa rozhodne nejsť cestou verejného poskytovateľa, ale rozhodnú sa cestou zvýšenia školného, čiže pre časť rodičov sa stanú finančne nedostupné. To by práve bol takýto kontraproduktívny a nezamýšľaný dôsledok tohto balíka a som presvedčená, že budú prípady, kedy sa presne toto stane.
Spomeniem prípad pani Lucie Kurekovej, jej prípad bol aj medializovaný, my sme sa s kolegyňou s ňou aj osobne stretli. Ona má syna tiež na autistickom spektre, ktorý nebol prijatý do spádovej školy. Obvolala 40 škôl, chlapec v povinnej školskej dochádzke a ona musela obvolať 40 škôl, aby našla školu, ktorá jej syna prijala. A našťastie mala tú energiu, čo málokto má, že išla do súdneho sporu so spádovou školou a nakoniec ten súd vyhrala a spádová škola musela toho chlapca prijať.
Toto sú problémy, ktorým my čelíme v našom školstve a nesúvisia s neštátnymi školami. Práveže máme mnoho súkromných aj cirkevných škôl, ktoré veľmi ochotne prijímajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vedia im poskytnúť kvalitnejšie vzdelanie. A ja znovu zdôrazňujem, toto nie je čierno-biely boj, to neplatí tak, že verejné verzus neštátne školy a niekto je dobrý a niekto je zlý, nie. V oboch tých akoby skupinkách nájdeme rozmanité školy, tak ako musíme vzdelávať rozmanité deti. A možno si poviete, možno pán minister si povie, že veď to vyrieši tá dohoda o verejnej službe, lebo je pravda, že ten zákon umožňuje aj takúto nejakú strednú cestičku.
No len tu sa dostávame k tomu, čo vnímam ako ďalší problém tejto legislatívy. Pôvodný návrh, ktorý prišiel do MPK bol veľmi tvrdý a po všetkých výnimkách, ktoré vznikli v MPK, výsledný produkt je tak chaotický a tak nepriehľadný a v konečnom dôsledku bude netransparentný, lebo niektoré školy si na ministerstve vybehajú dohodu a budú mať potom viac financovania a niektoré školy si nevybehajú dohodu a nebudú mať viac financovania. Tie podmienky zákon nakoniec ani neupravuje, bude to upravovať nejaká podzákonná norma, ale v konečnom dôsledku vy ste, pán minister, v úvodnom slove povedali, že chcete teda zabrániť roztrieštenosti pravidiel, to je také pekné slovo, ťažké roztrieštené pravidlá, no ale v konečnom dôsledku pokiaľ ide o neštátne školy a verejných poskytovateľov a dohody o verejnej službe, tak sa zavádzajú nové roztrieštené pravidlá a naozaj dneska nevieme, aký to bude mať dopad. A obávame sa teda, že vo výsledku niektorým deťom vezmeme alternatívu, ale nevieme im zaručiť, že tie základné školy, to jadro školského systému, sa ako celok stanú kvalitnejšie a inkluzívnejšie.
Otázny je podľa mňa v tomto aj dopad práve k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia a deťom z marginalizovaných rómskych komunít. O tom už dôsledne hovorila moja kolegyňa Kosová a ja len upozorním na to, že pokiaľ chceme zabrániť tomu, aby súkromné školy vznikali ako nástroj segregácie, teda aby nevznikali a zabrániť tomu, že by existovali ako nástroj segregácie, tak tento zákon to v konečnom dôsledku nezakazuje, len to robí drahšie. Čiže stále on umožní, aby si rodičia zriadili súkromnú školu vedľa rómskej osady, ktorá legitímne žiadne rómske dieťa neprijme, akurát teda dostanú od štátu o niečo menej peňazí a o niečo viac si zaplatia tí rodičia, čiže to bude nakoniec iba pre tých bohatších. Ale, žiaľ, tento zákon takéto správanie škôl vlastne nezakazuje.
Na záver teda tejto časti poviem, že áno, my oceňujeme ten zámer zapojiť neštátne školy do nejakého férovejšieho vzdelávania aj detí s rozmanitými potrebami a z toho čo sme s tými školami, veď pravidelne sme v kontakte, aj k tomuto zákonu sme boli v kontakte, vnímame, že aj tam je ochota, aj pri asociácii súkromných škôl, aj pri asociáciách cirkevných škôl je ochota o tom diskutovať, ale naozaj tento návrh, tak ako je nakoniec predložený, nepovažujeme za najšťastnejší.
Aby som teda nehovorila len o téme neštátnych škôl, pozriem sa ešte na iné dopady obzvlášť teda vo vzťahu k deťom so špecifickými potrebami. Až po MPK prišla do novely školského zákona zásadná zmena v oblasti podporných opatrení a poradenského systému. Niektoré hodnotíme pozitívne, myslím si, že pri tých podporných opatreniach to, že sa vrátilo vlastne k pôvodnému zneniu, ktoré bolo pri tvorbe Plánu obnovy, že sa podporné opatrenia delia na tri úrovne, všeobecné, cielené a špecifické, myslím si, že to je dobrý krok. Tu by som však chcela upozorniť na to, že nám vypadli dve špecifické podporné opatrenia a to podľa mňa trošku súvisí a to ilustrujem, lebo to trošku aj súvisí práve s tou otázkou, ako sa dajú vtiahnuť neštátne školy. Zo zákona vypadli podporné opatrenia, ktoré sa týkajú prekonávania fyzických bariér, to je obzvlášť pre deti, ktoré sú na vozíku a podporné opatrenie diétna strava pre deti, ktoré majú nejaké závažné alergie a nemôžu sa bežne stravovať v školskej jedálni. A ja za tým vidím, neviem, ale predpokladám, že to súvisí so snahou konsolidovať a s tým, že sa nedalo zaručiť, že by sa teda zabezpečilo financovanie týchto podporných opatrení na všetkých školách, tak sa to zo zákona dalo úplne von.
Tu by som chcela pripomenúť alebo upozorniť na to, že keď vznikal systém podporných opatrení a ja som vtedy bola pri tom ako úradníčka ministerstva školstva, ako pracovníčka na Pláne obnovy, tak tá filozofia zahŕňala aj nejaký regionálny princíp. Keď sa narodí dieťa, ktoré je nechodiace, ktoré je na vozíku, áno, ideálne by malo ísť do svojej spádovej školy, ale pokiaľ tá škola je silne bariérová, to tak poviem, naozaj má tam veľa schodísk, stará budova, nie je možné ju nejak finančne efektívne rekonštruovať, tak v súčasnosti to bremeno väčšinou nesú rodičia. To je ako s tým prípadom, kde mama obvolala 40 škôl, aby našla školu. Sú to tí rodičia, ktorí potom zúfalo obvolávajú a de facto sa doprosujú a hľadajú riešenie, že kde vezmú na vzdelávanie ich dieťa, aby nezostalo na nútenom domácom vzdelávaní. Tá filozofia, ktorá viac-menej v zákone aj je už teraz, aj sa preklápa, je, že túto zodpovednosť by mal prebrať štát. Túto zodpovednosť majú prebrať regionálne úrady školskej správy. Oni sa majú stať tí zodpovední, oni majú mať prehľad o danom regióne, kde sú bezbariérové školy, kde sú školy napríklad, ktoré podávajú diétnu stravu a to sa môže týkať aj ďalších podporných opatrení. Oni majú vedieť, či tie školy majú kapacitu, oni majú zavolať tomu riaditeľovi a potom po dohode s rodičmi oni môžu tej škole nakázať, toto dieťa musíte zobrať. A štát im preplatí dopravné. To je už teraz. Toto napríklad tiež mohol byť jeden z nástrojov, ako vtiahnuť neštátne školy do toho, aby boli inkluzívnejšie a na tento regionálny princíp poskytovania podporných opatrení. Čo sa, žiaľ, stalo, že v tejto novele zákona tieto dve podporné opatrenia vypadli úplne, čiže rodičia tých detí nielenže si nemôžu zažiadať o bezbariérovosť na svojej škole, ale vlastne aj vypadli z tohto princípu, aby ich odbremenila RÚŠS-ka a aby iný úrad a štát mal zodpovednosť za to, nájsť im školu.
Zároveň sa mení aj systém poradenských zariadení, delenie poradenských úrovní, je to v zákone a tento zákon spája dve úrovne dokopy, takzvaná tretia a štvrtá úroveň. Tretia úroveň je práca s intaktnými deťmi v poradniach, to sú preventívne programy, testovanie školskej zrelosti, práca s nadanými deťmi a podobne a štvrtá úroveň je vo všeobecných poradniach, ale práca už so zdravotne znevýhodnenými deťmi alebo deti v riziku, to už sú deti, ktoré potrebujú napríklad dieťa s náročnou komunikačnou schopnosťou, ktoré je de facto nehovoriace, síce už v školskom veku a potrebuje intenzívnu logopedickú starostlivosť. Tieto dve úrovne sa teraz spojili do jedného, lebo sa povedalo, že veď sa dejú pod jednou strechou. No lenže to je iný typ činnosti.
A tuto vyjadrujem obavu, že ak sa zlúči aj financovanie a potiahne sa ten normatív smerom nadol a povie sa, že aj keď robíte so zdravotne znevýhodnenými, tak dostanete iba nižší normatív, teda to nie je normatív v zmysle ako pre školy, ale to výkonové financovanie poradní, tak už teraz finančne podfinancované poradne ešte viac vlastne necháme finančne vykrvácať, neviem to inak povedať. A hrozí nám, že sa nám ešte viac zhorší nedostupnosť týchto zariadení. A my potrebujeme poradenské zariadenia, to je kľúčový prvok celého školského systému, pokiaľ ide o podporu duševného zdravia, pokiaľ ide o prevenciu toho, aby nám deti s rôznymi znevýhodneniami nezlyhávali v školstve. My tie poradne potrebujeme a tu chcem upozorniť na to, že veľa sa hovorí o súkromných školách. Súkromné školy nám tvoria asi 10 % celého systému. Súkromné poradne nám tvoria skoro polovicu systému. Čiže dajme si pozor na to, aby sme ich nezruinovali, lebo keď ony začnú zatvárať dvere, lebo povedia, že ony sa už finančne nevedia utiahnuť, tak ten poradenský systém nám skolabuje a my nemáme náhradu. Tuto naozaj treba dbať na to, aby bol zachovaný, lebo plní dôležitú funkciu.
No a úplne na záver už pre krátkosť času iba stručne sa ešte pozriem na tému výchovných zariadení, doterajších špeciálnych výchovných zariadení. Viacerí viete, už som sa minulý rok intenzívne venovala téme reedukačných centier, veľmi to vtedy rezonovalo aj v dôsledku tých odhalení generálnej prokuratúry, bolo vtedy prisľúbené, že príde reforma, reforma meškala, ale teda teraz máme na stole nejaké návrhy zmien, je škoda, že tieto návrhy legislatívne nejdú ruka v ruke s nejakou ucelenou koncepciou. A podľa mojich informácií na ministerstve aj vznikla koncepcia, ktorá ale z nejakého dôvodu nikdy nebola predložená vláde, nikdy nebola zverejnená, čiže my nevieme posúdiť týchto pár legislatívnych zmien v kontexte toho, čo sa plánuje s celou sieťou. To, čo však zo zákona vieme vyčítať, je, že chýba znovu riešenie pre pedopsychiatrických pacientov. My máme teraz veľa detí v reedukačných centrách, ktorí v skutočnosti patria na pedopsychiatriu, sú to deti s ťažkými poruchami psychiatrického charakteru a to, že majú potom poruchy správania, je iba dôsledok. Ale oni v skutočnosti by nemali byť v reedukačných centrách, ani im nevedia v tých reedukačných centrách poskytnúť primeranú starostlivosť a ešte tam trpia medzi inými spoluchovancami. Pre tieto deti by mali byť pedopsychiatrické liečebne a ja viem, že to už trošku zachádzame do rezortu zdravotníctva, ale tento zákon ruší liečebno-výchovné sanatória a pred pol rokom, keď sme zvolávali mimoriadny výbor v tejto veci, tak vtedy ste, pán minister, predložili nie koncepciu, ale prezentáciu, v ktorej bolo uvedené, že vznikne aj špecializované liečebné centrum. Taký bol prísľub, teraz to v tom zákone chýba.
Čiže otázka je, čo a registrujem, že ste mali tlačovku s ministrom Šaškom, myslím, že minulý týždeň, kde sa hovorilo o tom, že niečo bude, no to sú vždy také prísľuby, bude koncepcia, bude pracovná skupina, bude všeličo, ale keď už tuto sa ide meniť tá sieť, lebo sa idú rušiť liečebno-výchovné sanatória, otázka je, aké riešenie je navrhnuté pre pedopsychiatrických pacientov. Sú tam, samozrejme, aj niektoré iné pripomienky k reedukačným centrám, napríklad to, že by tam nemali patriť deti mladšie ako dvanásť rokov a ďalšie, ale teda končí mi čas.
Myslím si, že naozaj tento zákon adresuje mnoho dôležitých problémov, mnoho aj dlho odkladaných problémov, to určite uznávam, ale tie riešenia, ktoré sú prinesené, žiaľ, nie vždy naozaj ten systém zlepšia a skôr máme dôvodné obavy, že prinesú mnohé riziká. A to je dôvod, prečo teda nevieme tieto zákony v prvom čítaní podporiť.
Ďakujem pekne.

S faktickou poznámkou pán poslanec Horecký ako prvý.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Tina, dotknem sa tej časti, kedy si hovorila vo svojom príspevku o deťoch so zdravotným znevýhodnením alebo špeciálno-výchovno-vzdelávacími potrebami. Naozaj je na mieste otázka, čo s týmito deťmi bude ak školy, ktoré ich dnes, najmä súkromné a cirkevné školy, kde som povedal, že na súkromných školách je podiel trikrát väčší ako na štátnych školách, ak by tieto školy museli zvýšiť školné o 600 euro na dieťa a rok a tí rodičia týchto detí, ktoré i tak majú zvýšené náklady, by si to nemohli dovoliť, tak sa budú tieto deti musieť vrátiť do štátnych škôl, z ktorých mnohé odišli do súkromných či cirkevných práve preto, že sme sa o nich v tých štátnych školách nevedeli postarať.
A to nie je obvinenie tých štátnych škôl, to je proste popis stavu a systému, aký na Slovensku v školstve máme. No čo s týmito deťmi bude? Viete, ja vám nepoviem priezviská, ale poviem tri mená, ktoré mi hneď vzišli na myseľ. To boli deti, ktorých rodičia prišli na moju školu, cirkevnú školu, a bola to už tretia, štvrtá, v jednom prípade piata škola v poradí, kde tieto deti chodili od dverí k dverom a zovšadiaľ boli buď s utrpením odídené alebo aj neprijaté. Títo chlapci sa volajú Martin, Matej, Danko a keď stretnem ich rodičov podnes kde na rôznych akciách, tak mi ďakujú za pomaly záchranu života, preháňajú tú zásluhu, lebo to bola kolektívna práca na cirkevnej škole. Chlapci sú úspešní, ale hlavne šťastní. Dokážu sa o seba postarať. Jeden je výborný športovec, jeden je primus absolvent s ocenením dekana na matfyze a ďalší už ani neviem, čím sa zaoberá, aha, ten končí teraz vysokú školu v Banskej Bystri... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďalší vystúpi pán poslanec Šmilňák.

Ďakujem za slovo.
Vidím, že pán predseda Národnej rady odchádza a to ma trošku mrzí, lebo jemu som chcel čosi adresovať na začiatku svojej rozpravy, ale skúsim k pani Gažovičovej.
Tina, ty si hovorila o tom, že o tej strednej ceste pre súkromné školy, keď sa nestanú verejným poskytovateľom, ale uzavrú dohodu so štátom a niečo si vybehajú a dostanú viac. Tak ja ťa trošku opravím, lebo môže tu vo verejnosti a u kolegov z poslaneckých lavíc vzniknúť dojem, že niekto dostane niečo viacej. Nie, ony dostanú menej, len nie až o toľko menej. A tí, ktorí si to nevybehajú, dostanú ešte-ešte menej. Čiže taká je pravda. Ja by som tam nepoužil slovo viac.
A to je jedna z vecí, ktoré ja vytýkam ministrovi Druckerovi, že on nedostal do školstva viac peňazí. Aj keď mi protirečí a snaží sa to inak odôvodniť, ale to HDP, ktoré vybojoval pre školstvo, je mizerné, je jedno z najmenších v Európe. A preto nevie podporiť tie školy, ktoré robia veci dobre, ale hľadá rezervy tam, kde peniaze nie sú. A on takýmto spôsobom vlastne tie neštátne školy buď zlikviduje alebo zoštátni. Vy si môžete vybrať dve cesty. To sú cesta likvidácie, lebo finančne sa to nedá utiahnuť bez toho, aby ste buď vyberali poplatky alebo mali plný normatív, to sa skrátka nedá. Už dneska sme s nosom nad vodou. A druhá cesta je likvidácia. Ale pri likvidácii štát príde o ďalších 100 miliónov eur, lebo cirkevné školy a súkromné školy sú pre štát najlacnejšie, keď nehovorím ešte o domškolákoch.
Tie všetky deti sa budú musieť niekde inde vzdelávať a tam bude musieť ísť plný normatív a budú tam musieť ísť ďalšie kapitálové prostriedky a ďalšie prostriedky z miest a obcí, ktoré momentálne tieto školy nedostávajú. Čiže nikto nezíska viacej. Tu každý a za každých okolností získa menej.
To som ti chcel povedať, nepoužívaj slovo viac.

Dobrý deň, ja vás pozdravujem, kolegovia, a s reakciami na faktické poznámky pani poslankyňa Gažovičová.

Ďakujem za slovo aj za reakcie.
Pri tej dohode, áno, tá dohoda nehovorí o tom, že by školy dostali viac ako teraz. Ja som chcela hlavne upozorniť na to, že tá dohoda je veľmi nejasná.
To, čo je teraz v zákone, je veľmi nejasné, to znamená, že niektoré školy dohodu uzavrú, niektoré ju neuzavrú. Nie sú momentálne jasné tie podmienky, ktoré ako.
Nejasné podmienky vždy je priestor na nejaké netransparentné správanie. A to nehovorím s tým, že by som predpokladala nejaký zlý úmysel, len hovorím, že celý ten systém, jak je teraz nastavený, je v konečnom dôsledku tak neprehľadný, spôsobí veľkú roztrieštenosť pravidiel, ako sme vraveli. A nevieme tým pádom ani vôbec odhadnúť tie dopady.
A ešte k tým deťom so zdravotným znevýhodnením. Tuším som to zabudla povedať, tak to spomeniem teraz v reakcii. Áno, aj teraz súkromné a cirkevné školy nemusia brať deti so zdravotným znevýhodnením, napriek tomu ich majú rovnaký podiel v priemere ako štátne školy a pri mnohých diagnózach platí, že ich majú ešte viac. To znamená, že z dobrej vôle tieto deti prijímajú. Veď tak to má byť. Len si treba uvedomiť, že naozaj im často vedia poskytnúť lepšiu starostlivosť aj. My máme v rodine dievča, ktoré má poruchu pozornosti, vývinové poruchy učení, skončila na tretíkrát v súkromnej škole, pretože na žiadnej inej škole jej nevedeli zabezpečiť dobrú starostlivosť.
A znovu, to nie je o delení škôl na dobré, zlé, súkromné, štátne. Sú aj také, aj onaké. Poznám úžasne inkluzívne verejné školy, obecné školy. Ide o to, že nemôžeme zrušiť jednu časť, jednu nohu systému, kým nevieme zaručiť, že tá druhá zabezpečí dostatočnú náhradu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani poslankyňa.
Ďalší písomne prihlásený poslanec do rozpravy je pán poslanec Šmilňák, ktorý môže teraz vystúpiť. Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, alebo kolegyňa, kolegovia, kolegyne.
Pred chvíľou tu sedel ešte pán Raši a ja som chcel začať najprv tým, že ako primus inter pares, to som si zapamätal, keď som nastúpil do Národnej rady, že to je prvý medzi rovnými, keďže nie som až taký v latinčine zbehlý, tak chcel som mu povedať, že túto rozpravu vnímam ako oveľa väčšiu frašku ako to, čo sa stalo včera, že rozprava o skrátenom legislatívnom konaní pri konsolidácii bola o polovicu skrátená. A pokladám to za veľkú frašku preto, že sa tu v jednej rozprave bavíme o siedmich zákonoch, z ktorých každý jeden je veľmi dôležitý, v mnohom úplne odlišný, odlišná, iná téma, aj keď sa to všetko týka školstva, ale dáte mi asi za pravdu, že sa bavíme v tom istom čase o materských školách, v tom istom čase o pedagogických a odborných zamestnancoch, v tom istom čase o vysokom školstve a to sa skrátka nedá. A ja namiesto šiestich alebo siedmich rozpráv, kde som chcel vystúpiť, mám teraz iba 20 minút. Tak pán Raši, keď to včera takto odpískal, tak som mal sto chutí ísť za ním a povedať, že pán primus inter pares toto nemôžete spraviť, lebo zatvoríte ústa tým ľuďom, ktorí sa chcú vyjadriť veľmi odborne a vecne k vážnym témam, ktoré sa dotýkajú toho najdrahšieho, čo máme a to je naša mládež, naše deti.
Pán minister školstva, vás som chcel najprv pochváliť. Tak výbornú komunikáciu, tak výborné PR, tak výbornú mediálnu kampaň, ako ste urobili v tejto veci, tak adresnú, cielenú, presnú, ste ďaleko, ďaleko pred nami. Na jednej strane vás chválim a na druhej strane to pokladám za mimoriadne nebezpečné. Začali ste svoj príhovor tým, že ide o reformu, ktorá tu v dejinách nebola, že za 20 rokov taká veľká reforma tu nebola. Hovoríte, že je tu príležitosť zmeniť zlý stav v školstve na Slovensku. Povedali ste, že najväčšou zbraňou Slovenska je vzdelanie, že dobrým vzdelaním proste môžeme zmeniť životnú úroveň, že každé dieťa má právo na miesto v škole, a tak ďalej ste pokračovali také pekné heslá, že máte plnú podporu sociálnych partnerov. Ja to síce počúvam, fotky boli krásne aj s biskupmi, aj s ostatnými na tlačovkách a tak, ale ja tomu neverím, lebo vždycky potom museli jednotliví aktéri niečo opravovať. Prepáčte mi, ale ja nepokladám za relevantného sociálneho partnera predsedu jednoty dôchodcov Slovenska, ktorý stojí s vami na tlačovke, keď tam nie sú ľudia, ktorých sa tieto zákony priamo týkajú, keď tam nie sú zriaďovatelia neštátnych škôl napríklad. Aj keď sa to bude týkať aj všetkých dôchodcov, buď to školstvo pôjde dopredu alebo nepôjde dopredu.
Takže najprv mi dovoľte, pán minister, niečo o troch jablkách, lebo vy veľmi často spomínate vetu, že máte rovnaké podmienky, prijmite aj rovnaké povinnosti. Krásne heslo, veľmi krásne heslo a nesmieme stratiť ani jedno dieťa. No kto by tomu neveril? To sú krásne a perfektné heslá. Ale ani jedna strana tej vašej vety, že rovnaké podmienky, ani druhá strana vašej vety rovnaké povinnosti nie je férová, nie je pravdivá.
Začnem rovnakými podmienkami. Pán Horecký na začiatku rozprával o tom, že ako začínali cirkevné školy. V budovách, kde nefungovali wécka, kde nebolo teplo, neboli žiadne primerané podmienky, nemali sme pripravených pedagógov, lebo za doby marxizmu-leninizmu, normalizácie a komunistického režimu skrátka veriaci učitelia ani nemohli existovať, nemohli vyrásť. Čiže my sme začínali s veľmi zlou štartovacou čiarou, s veľmi zlou.
Tri jablká. Vy hovoríte o normatívnom financovaní, o tých 2 500 alebo plus-mínus 2 513, a potom ďalšie kategórie koľko dáva štát na každé jedno dieťa. A toto jablko máte všetci, ale neplníte všetci rovnaké podmienky. Pozor, tých jabĺk je viac, pán minister, tých jabĺk je viac. Už tu boli spomínané kapitálové výdavky. Keď si to prepočítate, tak z našich spoločných daní, z daní všetkých pracujúcich rodičov, či už majú deti na cirkevnej, súkromnej, alebo štátnej škole, idú tieto kapitálové výdavky iba pre deti, ktoré sú v štátnych školách. Cirkevné, súkromné školy nemajú tento zdroj peňazí a nejako ho musia zabezpečiť a to znamená zhruba o 600-700 eur ročne menej na jedno dieťa. A my, keď chceme fungovať, niekde to musíme nájsť. A verte mi, že v tejto situácii konsolidácie sa to hľadá veľmi ťažko.
Ak teda bude mať pán minister trošku pozornosti viac, tak ešte poviem, že ešte existuje ďalšie jablko, lebo naše školy dostávajú peniaze od miest a obcí, na desiatu, na obed, na školský klub detí, na krúžky a tak ďalej. A v tom balíku je zahrnutá ešte jedna položka, ktorá sa volá, že na správu a údržbu budov. Dneska je to asi 160 eur. Toto dostane každé dieťa, ktoré chodí do štátnej školy, ale nedostane to žiadne dieťa, ktoré chodí do súkromnej alebo cirkevnej. Čiže povedať na jednej strane, pán minister, že my máme rovnaké podmienky, je z vašej strany nepoctivé, lebo hovoríte len o jednom zdroji peňazí. A to ešte nehovorím o dohadovacích konaniach.
A teraz druhá vec je, že či si plníme alebo neplníme rovnaké povinnosti. Bola tu pani Kosová, spomínala, že mohli by cirkevné školy trošku viacej sa venovať aj rómskym deťom. Tak jeden príklad za všetky. Ja som z Bardejova a veľmi výnimočne sú tam tri cirkevné školy a každá úplne iná. Jedna, blahoslavený Zefirín, materská, základná škola na rómskom sídlisku. Predstavte si, všetky deti sú rómske. Ako inak na rómskom sídlisku, hej? Táto škola mala postupne aj šiesty, aj siedmy ročník a chceli aj ôsmy ročník a tak, ale prišiel štát a povedal, segregujete, nie je to správne, len prvý stupeň. Čiže musela tá škola zrušiť vyššie ročníky a tie deti išli, dosť bezprízorne musím povedať, do škôl v Bardejove.
Čiže povedať, že si neplníme povinnosti, sa ma teda dotklo. Deväť rokov som bol riaditeľom spojenej školy základnej a materskej Svätej Faustíny na druhom konci Bardejova, na severe, v mestskej časti Dlhá Lúka. Tam je rómska osada, nie veľká, menšia rómska osada, vyzerá to ako dedina, povedzme do 2-tisíc ľudí, hej, si predstavte. A tam chodia všetky deti spolu. Niektoré sú vyšetrené, niektoré majú špeciálne potreby, sú tam deti aj rómske, aj nerómske, ktoré majú ADHD. Inklúzia funguje presne tak, jak má. Žiadne dieťa som neposlal preč, žiadne.
A potom existuje tretia škola v Bardejove, ktorej sa tie vaše obvodové čáry-máry dotknú najviac. To je cirkevná spojená škola v Bardejove. Má dvoch patrónov, aj svätého Egídia, aj svätého Jána Boska, lebo tá má základnú školu, bilingválne gymnázium a umeleckú školu. A táto škola slúži ako spádová škola pre celý okres. Nám chodí, z 300-400 rodín nám chodia deti do tejto školy a každé je úplne-úplne že z iného konca, 25 kilometrov od Bardejova, 20 kilometrov od Bardejova. Nech sa pozriete na akýkoľvek obvod, my nenaplníme tie podmienky obvodové. A aj keď tam dáme tú kružnicu a či sa budeme baviť 10 kilometrov, 12 kilometrov, alebo či požiadame o taký obvod, alebo hentaký obvod.
Skôr alebo neskôr budeme v područí štátu a obce, ktorá nám bude určovať, čo môžeme, čo nemôžeme. A keď nenaplníme tie podmienky, ktoré štát od nás očakáva, tak zanikneme, lebo to sa finančne utiahnuť nedá. Táto škola a všetky ostatné cirkevné školy, a potom aj súkromné, nevznikali na základe územného princípu, na základe nejakého obvodu. Prečo vznikli cirkevné školy? No poviem vám tak, pred rokom 1989 som chodil na štátnu školu, ale keďže som bol z veriacej rodiny, tak som chodil do kostola na náboženstvo. Fuj, fuj, fuj. Na konci základnej školy som mal vo svojom osobnom spise červenou napísané, navštevoval hodiny náboženstva, nevysporiadaný so svetonázorom, neodporúčame gymnázium. Bolo to tak tri roky alebo štyri roky predtým. Čiže keď som išiel na púť, keď sme putovali ako veriaci tínedžeri na pútnické miesto do Gaboltova, tak sme museli čeliť policajtom so psami, pán Drucker. A potom v ´89 - ´90, keď bola možnosť, aby vznikli cirkevné školy, a kde sa nemusel už učiť marxizmus-leninizmus, a kde veriace deti nemali nálepku, že sú druhotriedne, že, fuj, že patria do stredoveku, lebo nemajú ten správny svetonázor, tak vtedy si veriaci rodičia postupne zakladali cirkevné školy, nie na územnom princípe. A predstavte si, že do tej cirkevnej školy začali chodiť deti z celého okresu. A dnes je tá škola nežiaduca, dnes ju buď pán minister zoštátni alebo prijme obvodové pravidlá, nie konfesné, nie preto, že som veriaci, ale či patrím do obvodu, alebo nie. A budete hovoriť o výnimkách, hej, že tie deti, ktoré tam sú a súrodencov a kružnice a 70 % a 80 alebo 90%, trošku to budeme prispôsobovať. Vždycky to bude územný princíp a skôr alebo neskôr, prvá, druhá, tretia, desiata, všetky ostatné cirkevné školy budú čeliť tomu, že budú musieť dať prednosť dieťaťu z územia ako dieťaťu, ktorého rodič túži po vzdelávaní v cirkevnej škole. Priorita bude územie, pán Drucker, a s týmto my nemôžme súhlasiť, teda nie, lebo my sme, tieto školy vznikli z úprimnej túžby rodičov. A teraz, keď idete porovnávať, že či majú, alebo nemajú rómske deti, či robia, alebo nerobia inklúziu, oni tam neboli zasadení kvôli tomu, že poďme dať cirkevnú školu niekde ďalej, aby sa tu nedostali Rómovia, prepánakráľa, ako sa tu naznačuje. Priemerná vzdialenosť cirkevnej školy od najbližšej rómskej komunity je 14 kilometrov, myslím, priemerná vzdialenosť súkromnej školy od rómskej komunity je cez 30 kilometrov. Ako teraz chcete dosiahnuť, aby sme robili inklúziu? A to vôbec neplatí, že ju nerobíme, my ju robíme z princípu, my robíme inklúziu nie preto, že nám ju nakážete cez obvody, my prijímame každé jedno dieťa, lebo má pre nás hodnotu. A povedať také heslo, že každé dieťa má pre nás hodnotu, a preto predkladám tieto zákony, pán minister, to je taká mediálna kampaň, ako kebyže my sme nemali tú hodnotu.
Prepáčte mi, o týchto zákonoch sa malo hovoriť v utorok o 14.00 hodine. V utorok o 12.00 hodine ste zvolal tlačovku, kde ste povedal, aké hrozné pochybenia spravili súkromné školy. O Bielej Vode už viete, mimochodom, niekoľko rokov a o tej druhej ste vedeli v júni. Prečo, keď ste dali do pľacu to pripomienkové konanie, keď ste rozbehli na konci júna, keď to už nikoho nezaujímalo, prečo ste vtedy nespravili tlačovku? Lebo by to nikoho nezaujímalo, máte pravdu.
Ale teraz, hodinu predtým jak sa ide rozprávať o zákonoch, ktoré sa týkajú škôl, vtedy, bem, tlačovka, že hnusné súkromné školy podvádzajú, kradnú, berú peniaze, terč na čelo súkromným školám a ešte veľmi dobrá mediálna kampaň v tom, že slovo súkromné školy. Vážení, slovo súkromný si ľudia vykladajú, že tam sa perú peniaze, že tam sa zarába. Ony sú len neštátne, to sú neziskové organizácie, ktoré nezarábajú. Tých pár podvodných škôl, ktoré majú viacej rady peniaze ako deti, tieto zavrite, tu máte našu plnú podporu. Ale ten terč na čelo, že cirkevné a súkromné školy robia niečo nekalé a teraz im musíme trošku prikúriť, priškrtiť, toto je proste mediálny podvod. Viete, čo mi vypisujú ľudia? Vypisujú mi, že súkromné školy nech si platia súkromníci a cirkevné školy, hádajte, nech si ich platia cirkevníci alebo cirkvi. Celé školstvo je platené z daní ľudí, z daní pracujúcich ľudí a tie dane platíme každý deň, každý mesiac, každý rok a na budúci rok zas. Je to ako rieka Dunaj, ktorá sa stále obnovuje, tá voda tam stále je. Ale žiadny súkromník, žiadny cirkevník, žiadna cirkev nedokáže utiahnuť školu ani dva roky. To sú obrovské náklady, miliónové náklady. A tie náklady plníme my všetci cez naše dane. A cez naše dane si nepýtame nič iné, aby ste vy na to základné vzdelanie, nie na nadštandardné, na to základné vzdelanie, na ktoré štát má, aby každé jedno dieťa dostalo rovnako, pán minister. Žiadne také, že fuj, fuj, fuj, cirkevné školy, žiadne také, že fuj, fuj, fuj, súkromníci. Tu ste ráno počuli, materská škola Tobiáš, súkromná, skade majú prachy. Tá škola vznikla preto, aby sa ľudia, ktorí dobrovoľne sa venujú Rómom, aby sa im mohli venovať ešte lepšie, rómskym deťom, aby ich pripravili pre základnú školu, tak aby tie deti nezaostávali, to bola ich túžba. Ale majú na hlave terč, že súkromníci, tam sa deje niečo nekalé. Počuli ste ráno o škole a o autistických deťoch z Prešova. Materská škola, základná škola, poradenstvo pre autistické deti, fuj, fuj, fuj, súkromníci, fuj, fuj, fuj, cirkevníci. A keď neprijmete tieto moje pravidlá, keď vás nezoštátnim, dám vám 20 % dole. Môžte nás rovno zavrieť.
Ale chcem vám ešte všetkým povedať, že čo sa stane. Ja som vám povedal na začiatku, že každé cirkevné dieťa, každé súkromné dieťa stojí tento štát omnoho menej, pretože nedostávajú kapitálové peniaze a nedostávajú peniaze na správu a údržbu budov. A doteraz, pán minister, to ste možno prehliadli pri tých vašich rovnakých podmienkach a povinnostiach, ste prehliadli, že my sme desiatky rokov mali oveľa nižšie financovanie na školské zariadenia, na chlebík pre deti, na krúžky, tam sme dostávali najprv 65 %, potom 88. Keď kľaknú cirkevné a súkromné školy, tie deti pôjdu do štátnych a tam budete musieť za nich hradiť ten plný normatív plus aj tie kapitálové výdavky, plus aj správa a údržba budov a tak ďalej, plus 100 miliónov eur. To som z brucha dal to číslo. My sme si to napočítavali, tam sa líšime trošku, ale v takomto rýchlom švungu ako idete, nestíhame, nestíhame vám, pán minister. Musíme priznať, že tie naše argumenty hľadáme, analyzujeme veci, že aké budú dopady, ale tak ako ste to v júni oznámili, tak proste je to nepoctivé, nedobré, rýchle, príliš rýchle.
Ja som sa dneska chcel s vami baviť o zákone o odbornom vzdelávaní a o pedagógoch a odborných zamestnancoch v školách, či je v poriadku, že pustíte učiteľa kandidáta samostatne do triedy namiesto učiteľa, či je to v poriadku, ale nemám na to čas.
Chcel som vám pripomenúť, pán minister, že na konci tohto školského roka padnú učiteľom kredity. Tí mizerne platení ľudia, ktorí sa ešte starajú o naše deti, tak hrozí im, že pôjdu peniaze dole vodou. A nie je na to čas, aby sme sa o tom porozprávali, nie je na to čas.
Tie dopady tých vašich obvodov a to, čo príde do škôl, sa dotkne aj štátnych škôl, len to ešte netušia. Nám, alebo teda nám, ja som tu nielen za cirkevné a súkromné školy, mne záleží na dobrom vzdelávaní na celom Slovensku. To sa dotkne aj štátnych škôl vo veľkej miere, a potom tu budete mať štrajky rodičov za chvíľku.
Takže, keďže sa mi kráti vystúpenie, ja vás chcem poprosiť, aspoň vy, čo ste tu alebo čo ste pred kamerami, neštátne školy neznamená, že robia niečo protištátne, že robia nejaký biznis alebo že kradnú, ale že odpovedajú na potreby rodičov a odpovedajú na potreby detí tam, kde štát nevládal. Často sa venujú deťom s rôznymi špeciálnymi potrebami, venujú sa deťom z MRK a venujú sa aj veriacim deťom, aj neveriacim. Každý kto prišiel, zaklopal na dvere našej školy, tak bol prijatý.
Chcel som sa pobaviť o tom, že či trojročné deti musia ísť do materskej školy, alebo nemusia a za akých podmienok. Nie je čas. Chcel som sa baviť o tom, že čo sa deje na stredných školách, o tom, že náš vzdelávací systém sa končí v území nikoho, že tak ako ide svet, tak vzdelávajú, tam kde je povinné vzdelávanie, tak to povinné vzdelávanie sa končí vtedy, keď každý človek má nejaký stupeň vzdelania, nejakú zručnosť overenú, ktorá dokáže tohto človeka uživiť. A my to nemáme, my nemáme povinnosť skončiť aspoň dvojročné štúdium alebo trojročné štúdium, my končíme povinné vzdelávanie v území nikoho. O tom som sa chcel, pán minister, s vami pobaviť, ale nedá sa, lebo je skrátená rozprava. Vy ste tú rozpravu skrátili o viac ako 85 %.
A ako sa teda môžme, ako môžme teda odborne diskutovať, pán kolega Habánik, keď ku vysokým školám som sa ani nedostal, lebo mi akurát dochádza čas? A za 20 sekúnd, verte mi, aj keby som bol jaký odborník a pred vašou odbornosťou v tejto veci sa skláňam a nevieme si to povedať, lebo máme skrátenú rozpravu, a preto vám ďakujem za pozornosť.
Pán minister, ja viem, že mi poviete, že ste ma pozýval na debatu a tak ďalej. Rád prídem ešte, veď bude druhé čítanie a verím, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

.