3. schôdza

Pán predsedajúci, vážená pani ministerka, drahí priatelia, kolegyne, kolegovia, v tejto komornej atmosfére som chcel trochu inak, ale začnem tým, čo som zažil pred pár dňami. Ako poslanec Národnej rady som cestoval do Bratislavy vlakom a v jednej stanici nemenovanej mi, keď som sa preukázal ako poslanec, mi pani pracovníčka povedala, že poslanci sú nám na ho... nedokončím to, aby som nebol vulgárny, tak som sa trošku ani nie preľakol, ale trošku som sa tak zastal, že, že, že čo to znamená v tejto našej spoločnosti. Nastúpil som na vlak, vedľa mňa sedela rodina, otec, matka, 10-ročný syn zhruba, som pedagóg, tak odhadujem, že to dieťa malo 10 rokov. Meškali sme asi 20 minút, ten vlak, niekde v Liptovskom Mikuláši. A, a ten otec povedal, že to všetko je na ho... ten strojvodca je deb... a až môžem sa na to vys... a tak ďalej a tak ďalej a pokračoval a všetko to súviselo s neslušnými slovami a s exkrementami a tak. A potom ten syn opakoval po otcovi celý čas, že všetko je na ho... a ten strojvodca je deb... a tak ďalej a tak ďalej. Bola to ťažká cesta. Ja som zvyčajne chodil do Bratislavy autom, ale, ale je to dobrá skúsenosť.
Včera som, včera som sa snažil najesť dole v našom, v našej jedálni, asi o tretej som sa tam nedostal, lebo, lebo bola prestávka. Snažil som sa tam dostať s naším preukazom, nedalo sa to otvoriť, a tak som si všimol, že je taký prúd ľudí, ide cez nejaký salónik, tak som skúsil tam, tamade a zastavila ma pani, že nie, nie, nie, teraz nie, teraz je, je prestávka. A ja som hovoril, že ale je tu proste plno ľudí, tak... a ľudia chodia tam a späť. A ona mi povedala, že čo si vy myslíte, čo ste vy poslanci, že ste nadľudia alebo čo? Teraz je prestávka, odchod. Tak nemám námietky voči tomu, len chcem povedať, že o nás poslancoch ľudia nemajú veľkú mienku. Myslia si, že sme na ho... a že, že sme de... a, a že a tak ďalej. Asi si to zaslúžime.
Prepáčte, že odídem trošku z témy, pán predsedajúci... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blaha, Ľuboš, podpredseda NR SR
Pán poslanec, prosím vás, vyjadrujte sa k téme, ešte ste o programovom vyhlásení nepovedali nič, skúste, dobre? Ďakujem veľmi pekne, je to podľa rokovacieho poriadku, ďakujem pekne.

Šmilňák, Martin, poslanec NR SR
Pôjdem, pôjdem k programovému vyhláseniu vlády. Je to dôležitý dokument, veľmi dôležitý dokument a ja som ho teda precedil. Ja prichádzam z prostredia regionálneho školstva ako 20-ročný riaditeľ a mám k tomu zopár vecí.
Prvá vec je, že nie, nesedí tu pán minister školstva, toho predchádza tém... predchádza povesť dobrého manažéra a stretol sa s nami, s celým výborom školstva, a povedal, že, že mu záleží na tom, aby, aby sme so školstvom trošku pohli dopredu, a to sú celkom solídne predpoklady na to, aby, aby sa v školstve dalo pracovať.
Lenže v programovom vyhlásení vlády čítam, že vláda, ministerstvo si uvedomuje, vláda zváži, vláda bude podporovať, ministerstvo skvalitní, budeme spolupracovať, ministerstvo sa zameria na to, aby niečo zmysluplne fungovalo, vláda bude vytvárať podmienky. Ste tu len jedna členka vlády, ale odporúčam, že môžte zajtra streliť šampanské, lebo by ste to všetko splnili už. Vy budete sa zaoberať, budete predpokladať, budete zvažovať, budete spolupracovať, super!
Ja som teda ako školák sa zameral predovšetkým na, na veci, ktoré súvisia so školstvom, a našiel som tam jedno merateľné kritérium, že vláda a ministerstvo zabezpečí, že každý rok zvýši mzdu pedagogických a nepedagogických zamestnancov. Toto môžme merať, či je to, či je to pojem relatívny alebo absolútny, či je to očistené od infláciu, o infláciu, alebo nie, to je jedno, ale aspoň jedna vec, ktorej sa môžme chytiť a ktorú môžme zmerať. Ja som zažil 25 alebo 26 ministrov školstva a väčšina vlád povedala, že školstvo je priorita. A keď je niečo priorita, viete, začala nám pretekať strecha, tak to bola priorita, tak sme dali všetky peniaze na to, aby sme opravili strechu, aby nám teda sa neznehodnocovali ďalšie veci v dome a opravili sme strechu. A potom sme sa odpichli ďalej.
Ak je niečo priorita, dáme tam peniaze, dáme tam úsilie, dáme tam logiku, nastavíme veci. Aká je priorita školstva v tejto vláde? Všetky krajiny sveta, Európskej únie dávajú do školstva istý objem peňazí z toho, čo vyprodukujú, z toho, čo vytvoria. Ten objem HDP, ktorý chodí, ide do školstva v rámci Európskej únie je na úrovni 5,1 alebo 5,2 % HDP. Ja som očakával, že pán minister školstva bude natoľko odvážny, a očakával som aj pána ministra financií a že aspoň zo strednodobého hľadiska povedia, že do školstva dáme aspoň za štyri roky 5,2 alebo 5,1, alebo 5,3 % z HDP. Toto tam neni.
Hovoríte o tom, že chcete zatraktívniť školstvo pre pedagógov, pre vedcov a na druhej strane že chcete dosiahnuť lepšie výsledky vo vzdelávaní žiakov a študentov, no bez peňazí to nepôjde. Ja som očakával, že aspoň tento údaj, že sa dostaneme na úroveň priemeru HDP Európskej únie v školstve, že aspoň toto tam zaznie. Toto tam nebolo, pani ministerka. Prosím vás, toto tlmočte tejto vláde, aj pánovi Kamenickému, aj pánovi Druckerovi, že nemôžte proste pohnúť so školstvom, keď tam tie peniaze nedáte. Nepôjde to. Ani učitelia, ani vedci, ani výsledky žiakov a študentov sa nezlepšia. Proste bez peňazí to nejde.
A teraz k textu. Ten text je rozdelený na subjekty a objekty vzdelávania a na systém. Objekt vzdelávania, žiaci, deti, študenti, fajn. K deťom poviem, že, tu zaznel taký múdry pojem, že predtým deti z marginalizovaných komunít, teraz to je, že, že z, deti z prostredia generačnej chudoby. To sú také múdre slovíčka. Keď si zle zapnete košeľu, tak to proste bude vyzerať zle. Ale tú košeľu si môžte opraviť, vo vzdelávaní sa veci opraviť nedajú. Keď niečo rozbehnete, keď dieťa vojde do školy, začne sa vzdelávať, už sa to nedá opraviť. Vy neviete vrátiť čas späť. Ak s deťmi z MRK alebo z tých, z tej generačnej chudoby, alebo ako to voláte, keď nezačneme od štyroch rokov, nenaučíme ich rozprávať, nezlepšíme ich logo, ich emócie a ostatné veci, to nebude fungovať. Potom môžte rozprávať o inklúzii a o opatreniach a o pomáhajúcich profesiách, to už nebude fungovať. Keď to nezačneme na začiatku, tak tú košeľu už proste nezapnete poriadne.
Škoda, že tu nie je pán Drucker. Začnite s tými dieťami, deťami od štyroch rokov, aby sa to proste podarilo, inak to nebude fungovať. Keď budete načúvať učiteľom základnej školy, tak vám povedia: Pán riaditeľ, máme 28 detí. Máme tu päť detí s rôznymi potrebami, potrebujeme psychológa, potrebujeme asistenta, potrebujeme logopéda. Bez tých detí sa to... bez tých pomáhajúcich profesií sa to nepodarí. Slovenský učiteľ priemerne vzdeláva 18 detí. V Európe je toto číslo oveľa nižšie. Sú krajiny, kde ten priemer na základnej škole je 11, 12, 13. My sme na vrchole, my sme na osemnástke. To sa nedá. Nebudete lepšie robiť školstvo, keď nepoviete, že znížime počet detí v triedach alebo keď zvýšime pomáhajúce profesie. Proste to nepôjde.
V stredných školách. V stredných školách sme najhlúpejší vzdelávací systém na svete. Najhlúpejší. Mária Terézia zaviedla povinnú školskú, teda povinnú školskú dochádzku, my dochádzame povinne do školy. Chodíme do školy. Naše, časť, veľká časť našich detí chodí do školy povinne, ale nevieme, s akým výsledkom, kam smerujú. Väčšina vzdelávacích systémov povinnú, povinné školstvo končí v nejakom bode. Napríklad Češi alebo Švajčiari povedia, že stačí základná škola v pätnástich rokoch. Všetky ostatné krajiny sveta povedia, že stačí alebo budeme povinne vzdelávať do 18 alebo 19 rokov, dovtedy, kým dosiahneme nejaký stupeň vzdelania, kým niekto, teda kým každý žiak, každé vzdelávané dieťa niečo vie, ovládne nejakú, nejaký, nejakú zručnosť alebo dosiahne nejaký certifikát, nejakú maturitu alebo nejaký, nejaký výučný list. My, viete, kde končíme vzdelávanie? Tí, ktorí sa tomu venujete? Rok po základnej škole. Čiže jeden rok po základnej škole a tam to hasne. My nedokončíme nič. My sme jediný školský systém na svete, ktorý naše, ktorý vzdelá... povinné vzdelávanie končí v území nikoho. Tu je krásny materiál, ktorý hovorí o tom, že zlepšíme, pripravíme, urobíme a že naše deti aby dosiahli dobrý život, aby sa vedeli ako uplatniť a tak, ale naše vzdelávanie proste končí v území nikoho. Tu mi chýba ambícia vlády, že nastavme ten vzdelávací systém tak, aby, aby končil tým, že každé dieťa, každý mladý človek sa bude vedieť uplatniť na trhu práce.
Naši starostovia sa nás pýtajú, že čo s materskými školami? Prechádzajú pod kompetenciu štátu alebo ostávajú v origináloch miest a obcí? To tam nie je zodpovedané.
Mládežníci sa nás pýtajú, čo bude s mládežou. Čo bude s mládežníckymi organizáciami? Dve percentá z dane im zoberieme a oni nevedia, lebo boli v kapitole ministerstva školstva v tých riadkoch, ktoré, ktoré ministerstvo financií napočítalo pre mládežnícke organizácie. Tam to je úplne nejasné. My nevieme, ako dopadnú mládežnícke organizácie. Oni sa pýtajú, že kto, kto to bude mať na starosti, ako to bude fungovať.
Šport. Ideme odrezať šport z ministerstva školstva. A teraz kto bude mať na starosti školu, lebo druhým dychom pán minister povedal: Ale šport na školách ostane pod ministerstvom školstva. Čo splnomocnenec vlády pre šport? Čo, čo ďalšie veci, ktoré sa športu týkajú? Kde to bude, jak to bude rozdelené? To nie je jasné. Pýtajú sa nás školáci, riaditelia škôl, že ako, ako upraceme v školstve to, že školské družiny, po novom ŠKD, školské kluby detí, školské jedálne sú platené, sú v gescii miest a obcí a samotné školy sú v gescii ministerstva školstva. My máme, každá škola má zamestnancov, ktorí závisia, jedni závisia od ministerstva školstva, druhí závisia od miest a obcí. Kedy toto upraceme? To programové vyhlásenie vlády neuprace také základné veci. Nepomenúva, nedáva žiadne kvantifikátory, nedáva žiadne, žiadne, žiadne ambície. Ja tam nevidím žiadne zlepšenie. Ak nepoviete, že do školstva dáme toľko peňazí, že toľko upra... toto upravíme, to, toto upraceme, keď poviete, že sa budeme snažiť, že budeme zvažovať, toto nie je, toto nie je programové vyhlásenie vlády, ktoré stojí za to, aby sme mu vyjadrili dôveru.
Ja som chcel ministrovi školstva popriať, aby, aby so školstvom ako dvadsiaty siedmy minister po, po Nežnej revolúcii aby trošku pohol so školstvom, aby vydržal dlhšie ako rok a pol, aby so školstvom pohol, ale keďže tu nie je, tak aspoň vám, pani ministerka, odkazujem, že my vám budeme držať palce, budeme sa snažiť, budeme podporovať, ale za toto vyhlásenie vlády teda nebudeme môcť zahlasovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie evidujem päť faktických poznámok.
Ako prvý sa o slovo prihlásil pán poslanec Marián Čaučík. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne. Chcel by som zareagovať na tú časť, o ktorej hovoril kolega Šmilňák, ktorá sa týka mládeže.
V programovom vyhlásení minulej vlády z roku 2020 stálo: "Vláda Slovenskej republiky si uvedomuje, že deti a mládež sú tým najcennejším zdrojom rozvoja, aký máme, a preto bude pristupovať k problematike vzdelávania transparentne, participatívne, s rešpektom a s primeranou podporou. Vláda Slovenskej republiky uznáva, že popri formálnom vzdelávaní detí a mladých ľudí zohráva dôležitú úlohu ich neformálne vzdelávanie a práca s deťmi a mládežou, ktoré sa realizujú v čase mimo vyučovania, a preto podporí rozvoj príslušnej infraštruktúry a zabezpečí systémovú a transparentnú finančnú podporu neformálneho vzdelávania vrátane umeleckého vzdelávania a voľnočasových aktivít." Toto bola citácia z minulého programového vyhlásenia vlády. Až tak sa tá ambícia nepodarila naplniť, ale bola tam a bola snaha. V súčasnom programovom vyhlásení vlády mládež absentuje, čo mi je veľmi ľúto.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Ďalší s faktickou poznámkou pán poslanec Jozef Hajko.

Ďakujem za slovo.
Ja podporím kolegu Šmilňáka v tom, v tej pasáži, kde sa venoval rómskej problematike. Myslím si, že väčšia pozornosť mala byť venovaná aj v programovom vyhlásení tejto problematike. Ja poviem len jedno číslo, možno nebude úplne presné, ale je, ilustruje situáciu. Je to údaj zo Svetovej banky zhruba spred desiatich rokov, ak by v tom čase, keď sme mali vyššiu mieru nezamestnanosti, ale ak by v tom čase bola zamestnanosť v rómskych komunitách na úrovni majoritnej populácie, tak hrubý domáci produkt by bol vyšší o 2 % ročne. To sú obrovské čísla, keby sme to dnes hovorili v peniazoch, tak to sú miliardy eur. Takže ak hľadáme spôsob, ako konsolidovať verejné financie, tak venujme sa Rómom a venujme sa im skutočne efektívne a to sa začína už pri školskej dochádzke, tak ako to hovoril kolega Šmilňák.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Ingrid Kosová, nech sa páči.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo.
Mám také dve poznámky. Tá prvá sa týka toho, že ak povieme, vo vyhlásení označíme vzdelávanie detí z marginalizovaných komunít len generačnou chudobou, tak tým vlastne vyjadrujeme neúctu a znižujeme vážnosť tejto témy, ktoré by sme mali riešiť. To je prvá vec. A druhá, myslím si, že vzdelávanie detí z rómskych komunít by nemalo začínať od štyroch rokov, ale dávam do pozornosti programy raného detstva, ktoré hovoria o tom, že vlastne ľudský mozog sa najmarkantnejšie vyvíja už prvé tri roky života z hľadiska neuropsychológie a my ak chceme, aby tieto deti boli naozaj pripravené na školskú dochádzku, tak by sme mali začať už pracovať s rodinami v prenatálnom vývoji. A my sme krajina, Slovensko, ktorá významne zaostáva v rozširovaní programov raného detstva. Tejto problematike sa venujeme naozaj len okrajovo v porovnaní s ostatnými krajinami v Európskej únii alebo OECD.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Mám ešte technickú poznámku od kolegov technikov. Páni kolegovia, keď budete sa hlásiť o slovo, tak prosím, akonáhle vám dám slovo, tak počkajte aspoň jednu alebo dve sekundy, ako stlačíte ten gombík, aby vám to dalo hlas, lebo potom to spôsobuje technické problémy a prestáva fungovať odrátavanie. Ďakujem veľmi pekne za porozumenie.
Ďalší sa o slovo v rámci faktickej poznámky prihlásil pán poslanec Ján Horecký. Nech sa páči.

Ďakujem pekne.
Chcem zdôrazniť tú časť príspevku kolegu Martina Šmilňáka, kedy hovoril na porovnanie povinnú školskú dochádzku verzus povinné vzdelávanie, ktoré by malo byť ukončené uceleným stupňom vzdelávania. Chcem to bližšie vysvetliť. Keď dnes končia 16-ročné deti po prvom ročníku strednej školy svoju povinnú školskú dochádzku, tak sa stáva, že mnohé desiatky, stovky niekedy v marginalizovaných skupinách až tisíce v súčte mladých ľudí ostávajú v sociálnej sieti a niekedy na celý život, pretože nemajú v rukách ani len výučný list. Namiesto toho ponúkame spoluprácu pri tvorbe legislatívy, ktorá toto zmení, pretože je to zásadná vec, tak ako o tom hovoril aj kolega Hajko vo faktickej, aby sme, aby náš vzdelávací systém produkoval ľudí, ktorí dokážu zvládnuť aspoň jednoduché obslužné činnosti tak, aby boli užitoční sebe aj spoločnosti, napríklad v lesohospodárstve, v stavebníctve a v iných odvetviach, ktoré nevyžadujú vyšší stupeň vzdelania pre niektoré činnosti. Tak aby ten, kto skončí vzdelávanie, povinné vzdelávanie sa, mohol uživiť seba a nebol odkázaný na sociálne dávky.
Zároveň chcem zdôrazniť aj to, že na školách máme príklady excelentnej praxe, ktoré dokážu produkovať až svetovo špičkovú kvalitu. Takýchto ľudí, takíto ľudia sa zhromaždili v kurikulárnej rade v rezortných reprezentatívnych organizáciách školstva regionálneho aj vysokého a čakal by som, že v programovom vyhlásení vlády bude akcentovaná spolupráca s týmito ľuďmi, ktorí majú to know-how, ktorí dokážu posunúť naše školstvo dopredu na špičko... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)