43. schôdza

Ďakujem za slovo.
Ja by som chcela doceniť tú časť, kedy teda poslanec Spišiak nám poskytol taký širší kontext, že to naozaj nie je len, a to len dávam do úvodzoviek, záležitosť alebo ten dôvod nie je len spojený s právnymi pletkami pána ministra vnútra so samotným úradom, ale je to naozaj širší záujem. Poslanec Spišiak spomenul aj generálneho prokurátora - spory, ktoré tam dnes teda celkom, hej, vnímame ako vyhrotené. Ja by som sa možno tu len tak nepodpichovačne chcela spýtať, že či pán žilinský prokurátor už podal tú avizovanú, avizovaný podnet Úradu na ochranu oznamovateľov alebo či čaká, až keď bude nové vedenie. Lebo ja teda pripomínam, že ešte aj tento front tu máme spojený s týmto úradom a ktorý teda dáva nejakú zdôvodňujúcu bázu na to, aby bol zrušený.
Nechcem byť hnusná, nechcem, aby to tak vyznelo, ale so všetkou úctou teda k členom, poslancom, poslankyniam za stranu HLAS si ja osobne myslím, že v tejto veci nemiešajú kávu, že toto je proste niečo, čo chce SMER. Znovu odkazujem na ten spor v prokuratúre. Možno len by som sa tiež tak nepodpichovačne spýtala, že ten nominant, nominantka alebo tá osoba, o ktorej sa uvažuje, že by riadila tento úrad, je osobou, o ktorej bude dominantne rozhodovať HLAS alebo SMER?
Ďakujem.

Ďakujem.
Pán poslanec, vy ste hovorili o svojej práci v minulosti a o tom, čo sa dialo. No ja si pamätám Mečiarove roky, kedy sa diali podobné veci ako teraz. Ale teraz je to úplne iné. Teraz sme po vládach aj demokratických, ktoré nastavili ten rebríček tej demokracie oveľa vyššie ako súdruh Vladimír Mečiar. Ale Robert Fico, kojné dieťa Vladimíra Mečiara, pokračuje v jeho šľapajách. Ja si pamätám, vy ste hovorili o svojej bývalej práci, ja si pamätám, keď som s Robertom Ficom v 1997 teda vystupoval v mojej relácii, on mi tam začal rozprávať o tom, ako on bude iný, ako on bude naozaj, on pôjde proti tomu, čo tu Vladimír Mečiar urobil, jak on tam Mr. Propera on riešil, ako bude bojovať proti mečiarizmu. O pár rokov s tým istým Mečiarom Robert Fico stál v jednom šíku. A teraz ho učeň, odkojené dieťa Vladimíra Mečiara, Robert Fico ho naozaj predčil. Dávať preč ľudí, ktorí sú čestní a spravodliví z funkcií a dosadzovať tam svojich nohsledov, je cesta pre Slovensko k štátu, ktorý bude ovládať naozaj už plnej miere mafia. A vy ste si tú mafiu zažili aj osobne. Takže viem, o čom ste hovorili.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem za všetky faktické poznámky, z ktorých som navnímal, že, áno, pochopili ste alebo je to tak, čo som chcel povedať.
Tu by som poznamenal len jedno ešte, že sa tu hovorí väčšinou ani nie že oznamovatelia protispoločenskej činnosti, ale korupcii, korupcii, boj proti korupcii, korupcia, korupcia. Podľa mňa nie korupcia je to najhoršie, korupcia je len jeden z nástrojov organizovanej kriminality, keď to chceme nazvať tak tej mafie, len jeden z nástrojov. Tá organizovaná kriminalita je to temno, to je to zlo. Keď je schopná vyplatiť milión korupčne, tak koľko asi chce mať zisk? A to je ten problém - tie nelegálne zisky, krátenie štátneho rozpočtu a nivočenie celého hospodárstva. Organizovanú kriminalitu musíme zlikvidovať a tým pádom zlikvidujeme aj korupciu. Tá malá korupcia, že niekto si uplatí svojho lekára, to je bežná vec. Ale tu o tej korupcii, o ktorej hovoríme, toto je, to je organizovaná kriminalita, je tá nebezpečná, túto musíme zlikvidovať. A keď zlikvidujeme tento úrad alebo vezmeme si ho, alebo vezmú si ho pod kontrolu, tak nezlikvidujeme tu nič, akurát otvoríme mantinely, ktoré už sú dosť pootvárané, ešte viac. A tá organizovaná kriminalita ide pokiaľ nenarazí na mantinel. A teraz otvárame dvierka na mantinely. (Rečník sa pozrel smerom k časovej elektronickej tabuli.) Ešte furt môžem hovoriť, ale stačí. (Smiech v sále.)

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, no ja pri takom zbežnom pohľade do pléna som troška na rozpakoch, lebo, zdravím, kolegovia (rečníčka zakývala smerom ku koaličným poslancom), lebo som si myslela, že tých 78 poslancov koalície, ktorí dnes hlasovali za rokovanie do polnoci, že tu aj do polnoci budú sedieť. Ja stále som takáto naivná. Ale ja som len pár sekúnd dozadu tu narátala dokopy piatich členov výboru pre kultúru a médiá, tak, kolegovia, som na vás hrdá, výbor pre kultúru a médiá je očividne chrbtica slovenského parlamentarizmu, a teda ďakujem aj ostatným kolegom z koalície, je ich tu málo, ale aspoň niektorí.
No čo už teraz vlastne k tomuto všetkému povedať, keď tu už takmer všetko bolo povedané, keď už tento nezmyselný, účelový a protiústavný návrh bol rozobratý na drobné, padlo tu množstvo argumentov, padlo tu veľa pádnych otázok a vlastne veľmi málo alebo takmer žiadne odpovede od tých predkladateľov.
A dnes sme tu mali aj také dramatické zvraty, ja to mám veľmi rada aj z profesionálnych dôvodov, ten pozmeňovací návrh kolegov z HLAS-u, ale teda, bohužiaľ, tá podstata problému, o ktorom sa tu rozprávame, sa tým ešte viacej obnažila. A ja som tú debatu počúvala celých tých šesť dní a, bohužiaľ, teda ako už mnohokrát predtým som nemala úplne pocit, že by sme sa akokoľvek dokázali pochopiť navzájom a že by navrhovatelia a obhajcovia tejto legislatívnej katastrofy dokázali vôbec reálne pochopiť, čo idú urobiť a aké dôsledky to môže mať. Usudzujúc z toho pozmeňujúceho návrhu tak trocha sa zľakli výhrad Európskej komisie, ale zdá sa mi, že nie úplne dostatočne, lebo inak by ten pozmeňovací návrh asi vyzeral inak alebo respektíve namiesto neho by ten zákon stiahli.
No a tak som si teda povedala, že keď nezaberajú tie argumenty a očividne sa nerozumieme, tak možno zaberú názorné príklady, lebo viete, príklady, to je najlepšia forma pedagogiky. A nejde mi o nejaké vzdialené analógie, ale reálne príklady z tohto pléna, príklady, ktoré by boli veľmi podobné tomu, o čom tu dnes rokujeme, pretože tie môžu ukázať, aký by mohol byť výsledok takejto účelovej a revanšistickej legislatívy. Ja teda chcem hovoriť najmä o tom, čo sa už stalo a čo sa deje pri inej legislatíve, aby sme si mohli v živých farbách predstaviť sled udalostí, ktorý bude nasledovať po tom, ak by Národná rada tento zákon schválila.
Ako si iste pamätáte, jednou z prvých vecí, ktoré táto vládna koalícia po prevzatí moci urobila, bolo zrušenie RTVS a založenie STVR. A už v tejto vete je vlastne obsiahnutá analógia úplne jasná s tou situáciou, o ktorej tu hovoríme teraz. Zákon, ktorý máme pred sebou, totižto opäť ruší Úrad na ochranu oznamovateľov, v skratke ÚOO, a zriaďuje Úrad na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti, v skratke ÚOOTČOPČ. A toto asi bude dosť komplikovaná skratka na používanie, keď to teda zriadite, takže navrhujem takú stručnejšiu skratku, mohlo by sa to volať ÚOK, Úrad na ochranu korupcie. Alebo mám ešte taký poetickejší názov, mohlo by sa to volať, že Zachráňme korupciu.
No ale teda vrátim sa k tomu STVR. Ten príbeh zrušenia RTVS a založenia STVR je veľmi podobný tomu, o čom tu rokujeme. A tie analógie sú v každom jednom kroku toho celého procesu, pretože aj v tom prípade išlo o úplne evidentnú snahu, ktorou sa vlastne vláda ani netajila - odstrániť nepohodlné vedenie verejnej inštitúcie a ovládnuť jej fungovanie, ktoré má byť z definície toho, čo tie inštitúcie robia, nezávislé. Aj v prípade verejno-právnych médií, aj v prípade tohto úradu.
Pozrime sa teda na tie analógie medzi oboma prípadmi, ktoré nám napovedia, ako by mohlo dopadnúť to, o čom tu dnes rokujeme. Tá podobnosť totiž je veľmi výrazná a nie je čisto náhodná. Po prvé, v obidvoch prípadoch vláda nezvládla legislatívny proces. V prípade STVR to bola najprv tá verzia známa pod názvom STaR, ktorá bola neakceptovateľná zrejme aj pre koalíciu. Neskôr prišli s tým STVR, boli tam chybné časti, pozmeňováky, problematické prechodné obdobie. Toho istého sme svedkami aj pri tomto návrhu, kde prvú verziu novely z decembra 2023 vláda stiahla, potom vláda napísala poslanecký návrh poslancovi Bartekovi, nakoniec prišla s SLK vládneho návrhu bez akéhokoľvek zdôvodnenia a to, samozrejme, spochybňujú vlastne všetci, ktorí tomu rozumejú, a dokonca aj podpredseda Národnej rady pán Gašpar.

199-2
To znamená, že v obidvoch prípadoch vlastne vládna koalícia ako keby skúšala kam až ďaleko môže ísť, ale, bohužiaľ, sa jej nepodarilo napísať legislatívu s elementárnymi štandardami, a to má, samozrejme, nejaké dôsledky. Napríklad že tie dôvodové správy nesedia s tou legislatívou, no a to tu nesedeli od začiatku. Ale po tom pozmeňovacom návrhu, aj keď teda ten sme ešte neschválili, tak možno nám kolegovia zo SMER-u prezradia, či za to budú hlasovať, lebo ešte sa ten pozmeňovák nemusí schváliť, ale vlastne teraz, ak by sme ho schválili, tak tá dôvodová správa už nesedí vôbec.
Druhá skupina veľmi podobných krokov alebo motívov je tá, že teda hlavným zmyslom tej novej inštitúcie, ktorá sa zakladá, je odstránenie vedenia tej starej. V prípade STVR to bol pán Machaj, v prípade Úradu na ochranu oznamovateľov je to predsedníčka, podpredseda úradu. Ale ani v jednom z tých dvoch prípadov to z hľadiska legislatívnych pravidiel, samozrejme, nie je vôbec dostatočný dôvod na takúto legislatívnu zmenu, pretože všetko ostatné, čo je v tých zákonoch, bolo možné urobiť v obidvoch prípadoch novelou zákona, o čom svedčí tretí bod, ďalšia podobnosť, že zákon o novej inštitúcii je viac ako na 90 % rovnaký ako ten o tej starej. V STVR išlo len o to, aby sa oslabila nezávislosť verejnoprávnej inštitúcie podriadením jej orgánov politickej moci. Pri Úrade na ochranu oznamovateľov ten pôvodný zámer bol oslabiť ochranu oznamovateľov a ovládnuť riadenie úradu.
Štvrtou oblasťou je, že obidve zmeny sú očividne motivované osobnými dôvodmi a pomstou. V prípade STVR sa pán Machala a iní politici, ktorí sa v médiách vyhrážali konkrétnym redaktorom a vedeniu RTVS, tým vlastne ani netajili. V prípade Úradu na ochranu oznamovateľov pán minister vnútra, ktorý proste prehráva súdy, neotvára si schránky a tak celkovo je všetkým na smiech, tak ho za to kritizuje už aj generálny prokurátor. Ale, bohužiaľ, ani toto nie je dôvod na rušenie inštitúcie.
A ten piaty bod, kde vidíme evidentnú podobnosť, je rozpor tej novej legislatívy s právom EÚ, ktorý sa ukazuje už počas prijímania legislatívy. Európska komisia varovala aj v prípade STVR, dokonca komisárka Jourová napísala list, v ktorom hovorí o rozpore s európskymi nariadeniami. Dnes sme teda zažili to, že predkladatelia museli polovicu tejto novely vypustiť po konzultáciách s Európskou komisiou, ale napriek tomu, ako tu už bolo povedané, naďalej ten zákon je v rozpore s európskym právom. A takto by sme mohli pokračovať aj viacerými analógiami. Napríklad že tá legislatíva nebola prediskutovaná s tými dotknutými inštitúciami. O dôvodových správach som už hovorila, ako vyzerajú - neobsahujú žiadne argumenty, žiadne dáta, žiadne reálne podklady. A, samozrejme, v oboch prípadoch to bolo sprevádzané protestami odbornej obce a občianskej spoločnosti. A, áno, zmysel a činnosť týchto dvoch inštitúcií sú odlišné, ale to, čo ich spája, je to, že ide o nezávislé verejné inštitúcie, ktoré môžu naozaj dobre fungovať iba vtedy, ak je čo najviac vylúčené politické zasahovanie do ich činnosti. A to, čo sa tu dnes deje, je rovnako ako v prípade verejnoprávnych médií učebnicovým zasahovaním do nezávislosti tejto inštitúcie.
V zásade, nie sú to jediné dva príklady, z ktorých je jasné, že práve takéto inštitúcie tejto vláde veľmi kolú oči a komplikujú život. Ale teraz sa dostávame k tomu podstatnému. K tomu, čo sa stalo po prijatí zákona o STVR a čo sa môže stať aj po prijatí tohto zákona. Pretože aké boli dôsledky prijatia zákona o STVR? No boli na niekoľkých úrovniach. Politické dôsledky boli veľmi priame. Riaditeľ bol odstránený, politické zasahovanie do obsahu vysielania narastá, vidíme to stále, rušia sa relácie, vymieňajú sa moderátori, takisto došlo k očividne politickému ovládnutiu Rady STVR, do ktorej bol vymenovaný dokonca za jej predsedu bývalý hovorca Vladimíra Mečiara, nájdeme tam proruského konšpirátora, nájdeme tam dokonca zamestnanca ministerstva kultúry, no a, samozrejme, tam nájdeme pána Machalu, ktorý už mám pocit, že je tieňový minister takmer všetkého, ktorý teda akože bol podpredseda rady, ale dnes jej dokonca predsedá, pretože pôvodný predseda rady zomrel a oni si nikoho iného tam nezvolili.
Čo sa týka európskych a právnych dôsledkov, tak dôsledkom bola ústavná sťažnosť, o ktorej stále ešte Ústavný súd rozhoduje. Dôsledkom boli protesty z Európskej komisie a dôsledkom bolo to, že dnes Európska komisia vyšetruje rozpor s právom EÚ, pretože v auguste tohto roku začala v plnej miere, začalo platiť nariadenie o slobode médií.
Čo sa týka operatívnych dôsledkov, tak v tom zákone o STVR boli zlé prechodné ustanovenia, na to sme upozorňovali, ale tá realita, toho čo sa dialo, zďaleka prekonala všetky očakávania, pretože osem mesiacov si nevedel parlament zvoliť členov rady. Trvalo desať mesiacov, kým bol zvolený generálny riaditeľ. Za ten čas bol poverený riaditeľ presne takým istým spôsobom, ako sa navrhuje tu, ktorý očividne vysvitlo, že za ten čas popodpisoval všelijaké zmluvy v rozpore so zákonom, čo dnes vyšetrujú orgány činné v trestnom konaní.
A čo sa týka teda kvalitatívnych dôsledkov, ako sa to odrazilo na tom výkone tej inštitúcie, tak za prvé tri kvartály po zmene RTVS na STVR kleslo hodnotenie objektívnosti spravodajstva podľa prieskumu verejnej mienky z 27,9 % na 20,8. A medzi rokmi 2024 a ´25 klesla dôveryhodnosť STVR z 56 % na 45. Proste je to jedno nádherné dobrodružstvo, ako povedal klasik.
Z tohto všetkého vyplýva, že ten príklad STVR je veľmi dobrou ukážkou a varovaním, ako by mohol dopadnúť Úrad na ochranu oznamovateľov alebo teda ten Úrad na ochranu korupcie. Pretože skúsme si podľa tohto príkladu z STVR naevokovať ako by sa to mohlo stať, hej? Riaditeľka a jej zástupcovia, zástupca bude odstránený, nastanú politické zásahy do činnosti úradu a okamžite, a to, že nastanú, je jasné, lebo preto sa tá legislatíva prijíma a premiér napríklad to aj priznal na tlačovej konferencii. Ochrana obetí trestných činov, čo je tá druhá agenda, ktorá sa tam pridáva, bude na dlhé obdobie nezabezpečená, lebo naozaj chýbajú tie prechodné ustanovenia. Dočasne bude úrad, ale nevieme dokedy, riadiť nominant vládnej koalície. Rozhodovanie úradu bude teda priamo politicky ovplyvňované v tom prechodnom období a neskôr bude ovplyvňované nepriamo. Európska komisia voči nám zaháji konanie pre porušenie európskej legislatívy, ktoré si myslím, že hrozí, aj keby bol prijatý ten pozmeňujúci návrh. Dôsledkom môže byť zastavenie eurofondov, pretože aj kvôli využívaniu eurofondov tento úrad existuje, ale najmä Plánu obnovy, pretože vznik úradu je naň priamo naviazaný.
Ďalšie, čo by sa mohlo stať, koalícia sa nebude vedieť dohodnúť na tom nominantovi alebo na nominantoch, takže prechodné obdobie bude trvať donekonečna. Medzitým, samozrejme, úrad môže zrušiť nejaké konania, ktoré vedie, také, ktoré vláde nevyhovujú a prípadne sa začne nejaké iné, ktoré by vláde vyhovovali. Som tak rozmýšľala, že kto by tak mohol požiadať o ochranu ako oznamovateľ, tak mi napadlo, že taký Daniel Bombic určite by to využil, ale kľudne aj taký pán Tibor Gašpar, si myslím, že by sa mu to hodilo teraz. Dôvera verejnosti v tento úrad klesne tesne nad nulu a ozajstní oznamovatelia nebudú radšej nič oznamovať a korupcia bude teda prekvitať. Podľa mňa je to akože veľmi realistická predpoveď a nie je prvá, ktorá by mi v tomto pléne vyšla, lebo keď si spomenieme na novely zákonov FPU aj STVR a ďalšie, tak pán Michelko by vedel o tom rozprávať, čo všetko som dokázala predvídať.
No takže sa chcem spýtať, že, neskúsite sa, kolegovia, poučiť? Lebo nie je hanba robiť chyby, ale hanba je na nich zotrvávať, pretože to vytvára zlý návyk a ten môže viesť k fatálnym dôsledkom. A koniec-koncov pri pohľade na preferencie vládnych strán sa dá povedať, že k tým fatálnym dôsledkom už aj dochádza. Príbeh STVR, ale aj príbeh FPU, novely Trestného zákona, konsolidačných opatrení a mnohých ďalších legislatív, ktoré ste sem priniesli, by vám mohol byť mementom, pretože zrejme to tu nepriznáte a budete sa tváriť, že presne takto ste to chceli. Ale všetci dobre vieme a počúvame to v kuloároch, na chodbách a v súkromných rozhovoroch, že nie je tu veľa takých, ktorým sa napríklad zdá, že by verejnoprávne médiá sa zlepšili, že napríklad Fond na podporu umenia by fungoval alebo že Trestný zákon priniesol zlepšenie stavu spravodlivosti a bezpečnosti na Slovensku. Vy dobre viete, že to nerobíte dobre. Dôkazom je aj ten pozmeňovací návrh, čo sme tu dneska počuli. Tak načo pridávať ďalšiu fatálnu chybu na tento zoznam? Chybu, ktorá sa nakoniec ako všetky obráti proti vám, ale ešte predtým sa obráti proti všetkým občanom Slovenska. Učenie sa z vlastných chýb je jedným zo základných princípov v etológii. Všetky živé tvory sa učia aj prostredníctvom chýb a na ich základe si vytvárajú efektívne vzorce správania, ktoré im umožňujú prežiť. A je rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi a ten je v tom, že človek vďaka paradoxnému efektu intelektu môže neuposlúchnuť tieto inštinktívne vzorce a chybu opakovať znovu a znovu. Dôsledky sú však tak či tak nevyhnutné, kto opakuje chybu neprežije. Toto je moja, síce nevyžiadaná, ale myslím si, že celkom dobrá rada pre vás vo vládnej koalícii. Je múdre neopakovať vlastné chyby a netýka sa to len Úradu na ochranu oznamovateľov.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani kolegyňa Jaurová, veľmi ma oslovilo to slovné spojenie - legislatívna katastrofa. Ja som si hneď predstavila živelnú pohromu, lebo som ich ako primátorka zažila hneď niekoľko počas ôsmich rokov môjho pôsobenia v meste. A naozaj vtedy sme museli veľmi rýchlo konať, presne tak ako tu, že v sobotu zasadla vláda a v utorok sme už mali na stole a vôbec sme sa nevenovali zákonom, ktoré považujem za oveľa, oveľa potrebnejšie a ktoré aj potrebujeme mať ako, sedí tu pán minister Tomáš a prizná, potrebujeme mať schválené do 31. 12. ´25. A taká zásadná reforma o, zásadná reforma akým je zákon o príspevku na pomoc pri odkázanosti, musí čakať. A zákon o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch tak ten sa dokonca prostredníctvom pána Svobodu dostal úplne nehanebne do dane o pridanej hodnote. A Úrad na ochranu oznamovateľov, keďže o tomto hovoríme, aj keď predložil správu 27. marca, dodnes sme sa mu nevenovali.
Ale zasa využijem prítomnosť pána ministra, prečítam jeden prípad, ktorý by ho mohol zaujímať, lebo to nie je len teda o nahlasovaní korupcie, ale napríklad oznamovatelia z Centra sociálnych služieb sa rozhodli upozorniť na vážne nedostatky v domove seniorov, kde malo dochádzať k obmedzovaniu osobnej slobody, bitkám a iným situáciám, ktoré ohrozovali život klientov. A upozornili aj na poddimenzovanosť zariadenia. Všetci oznamovatelia následne dostali výpoveď. V zákonnej lehote 15 dní sa obrátili na ÚOO, a keďže zamestnávateľ nedokázal preukázať, že medzi výpoveďou a oznámením nie je príčinná súvislosť, výpovede úrad pozastavil. Čiže to je jedna z ďalších činností tohto úradu, ktorý chráni bežných zamestnancov a pán minister... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)