43. schôdza

Ústav pamäti národa je kľúčovou inštitúciou pri budovaní kolektívnej pamäte Slovenska. To sú už stovky kníh a oral history filmov. To sú filmy, to sú konferencie, prednášky, časopis, ocenenia, každoročné stretnutia. Ústav pamäti národa je súčasťou celej siete týchto pamätných inštitúcií v rámci celej bývalej komunistickej Európy. Takto sme súčasťou tej európskej pamäti, by som povedal Európy. Ústav pamäti národa tvorí skutočne historickú rolu pri budovaní nových generácií. Známy britský rabín, už zomrel Sacks, si v jednej knihe položil otázku, čo zachránilo židovský národ, že 2000 rokov prežili v diaspóre a podržali si svoju identitu. On povedal, že boli to tri veci. Rodina, vzdelanie a pamäť. Čiže v tomto smere je úžasné, že máme takúto inštitúciu a verím, že sa podarí zrekonštruovať celú tú budovu, ktorú jej minulá vláda dala aj s peniazmi na aspoň projektovú vybavenosť a že sa dožijem ešte aj toho, že bude štátom podporované múzeum obetí komunizmu, aby toto tu ostalo ako jasná pečať toho štyridsaťročného obdobia, ktoré sme všetci zažívali. Takže ja ďakujem Ústavu pamäti národa a vyzdvihujem jeho činnosť. Ďakujem.

Ďakujem pekne pán kolega Hajko. Hovoril si o niekoľkých veciach, ktoré ma zaujali. Dal si fokus na oceňovanie ľudí, ktorí nasadzovali seba v boji proti totalitným režimom a za to chcem aj ja poďakovať ÚPN, že jednak že má vlastné ceny. Dáva vlastné ceny za odpor proti nedemokratickým režimom a boj za obnovu slobody a demokracie a tiež cenu za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenia myšlienok slobody a demokracie. Tiež vyjadrujete sa k štátnym vyznamenaniam. Toto považujem, podobne ako kolega Hajko, za dôležité, aby sme tých ľudí, ktorí hrali dôležitú úlohu, ktorí boli odvážni, vedeli ísť proti prúdu, aby sme ich vedeli predstaviť viac na verejnosti, tak som sa zamyslel nad tým, či by sme nemali mať aj počas roka väčší dialóg s vami o tom, aj ako poslanci zákonodarného zboru. Tiež si spomenul míľniky v našej spoločnosti, roky 1948, 68, 88 a 89, aby sme si ich viac pripomínali. Áno, toto sú dôležité roky a možno špeciálne ten 1989, ktorý prvýkrát sme ho neslávili ako deň pracovného pokoja, ako štátny sviatok. Verím, že sa toto podarí tiež do budúcnosti zmeniť, ale o to dôležitejšie sú vaše aktivity, vtedy najmä spomínaný Festival slobody. Tiež oceňujem vaše aktivity, spomeniem to aj vo svojom príspevku v rozprave, ale napríklad aj to fungovanie bádateľne, ktoré normálne je skôr pre odbornú verejnosť, tak počas Festivalu slobody je otvorená pre širokú verejnosť a opäť tento rok som mal možnosť aj so svojou manželkou sa zúčastniť veľmi zaujímavej prezentácie o sledovaní občanov komunistickou štátnou bezpečnosťou, takže toto odporúčam aj kolegom na budúci rok takéto aktivity. Je to veľmi veľmi zaujímavé.

Ďakujem veľmi pekne pán predsedajúci. Pán riaditeľ, môžem povedať len tak na margo, kým a dostanem k reakcii na rečníka, že sa asi môžete považovať za privilegovaného, pretože sa vaša správa dostala na rokovanie parlamentu. Je ďalších asi 150 bodov, ktoré nebudú prerokované a budú odložené a odkladajú sa niektoré už aj vyše roka. Takže gratulujem, podarilo sa vám niečo, čo sa dokonca ani opozícii nedarí úplne a to akože sa snažíme. Ale ja by som zareagoval na rečníka. Pán Hajko, priznám sa, nebol som úplne na začiatku, keď ste začal rozprávať, ale keď ste hovoril, že ako dôležitá je táto inštitúcia, ako dôležité je, že aj po 37 rokoch ju stále máme a že ju stále potrebujeme a budeme ju potrebovať, to je naozaj čistá pravda. Odzrkadľuje to spoločnosť, ktorá sa ešte stále nedokázala vysporiadať so svojou históriou, nedokázala sa vysporiadať ani so 40 rokmi totality, teda tých generácií, ktoré možno to vyznie silne, ale ktoré sme ako keby stratili tie roky, ktoré nás držali pod pokličkou a ktoré sa vryli do našich duší a do našich myslí takým spôsobom, že dodnes sa niektorí z toho nevieme úplne zobudiť a naďalej žijeme v akomsi bludnom kruhu boľševicko-komunistickej ideológie a propagandy, ktorú sa ako keby snaží niektorá časť našej spoločnosti a našej politickej elity reprodukovať stále dookola a dookola, ako keby sa nepoučila, kam to všetko priviedlo a aké škody to spôsobilo.

Ďakujem za vaše reakcie na moje vystúpenie. Ja sa pár slovami budem venovať tomu, čo povedal František Mikloško. On spomenul nutnosť, aby sme postavili múzeum obetí komunizmu. Ja som sa v tom osobne angažoval dosť veľa. Takisto aj s pánom Mikloškom a pán Sivoš tiež vie o tom. Ja skutočne si prajem, aby sme niečo takéto, takéto múzeum na Slovensku dokázali postaviť, aj keď je to už 36 rokov, ale nech sa to podarí, pretože je nám hanba, že niečo také majú Poliaci, niečo také majú Česi, niečo také majú Maďari a my Slováci ako my nedokážeme a tiež pobaltské štáty, však je to známe, ale my Slováci si nedokážeme vlastne sami povedať, že čo sa tu dialo za tie roky. Bagatelizujeme tú našu minulosť. A ja hovorím, keď bagatelizujeme našu minulosť, tak vlastne si ani nevšímame, ak sa nám plazivo dostáva vôbec do riadenia tohto štátu sa nám dostávajú nebezpečné trendy. Ja to skutočne nazývam nebezpečné trendy, keď hovoríme o režimoch, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré sme tu mali pred rokom 1989 ako o režimoch, ktoré sú pre nás prijateľné. Je to výsmech vôbec pre tých, ktorí za toho režimu trpeli. A druhá vec čo poviem, my na Slovensku máme, alebo v týchto štátoch, ktoré si zažili komunizmus máme obrovskú aj povinnosť voči západným demokraciám, ktoré si neprežili na vlastnej koži komunizmus, aby sme im hovorili o tom, čo to je, pretože vidíme, že tam sa s tým komunizmom stále koketuje a veľmi otvorene, ako keby Che Guevara bol najväčší hrdina sveta. Skutočne komunizmus je nebezpečná vec a je práve na nás, aby sme to pripomínali a Ústav pamäti národa má šancu, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda správnej rady ÚPN Jerguš Sivoš, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Pred sebou máme dnes výročnú správu Ústavu pamäti národa. Je to dokument, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť aj technicky ako správa o archívoch, projektoch, konferenciách či publikáciách. Skutočne však pre nás v Kresťanskodemokratickom hnutí ide o správu o tom, ako sa Slovenská republika vyrovnáva so svojou minulosťou a tým aj o tom, aká bude jej budúcnosť. ÚPN nie je nejaká akademická inštitúcia. Je to inštitúcia, ktorá vznikla z poznania, že bez pomenovania zla sa demokracia stáva krehkou. Totalitné režimy a zvlášť komunistický režim, ktorý máme mnohí ešte v živej pamäti, nebol len obdobím iného názoru či politickej alternatívy. Bol to režim systematického porušovania ľudských práv, režim politických procesov, prenasledovania, sledovania, strachu a tiež rozvratu mnohých osobných aj rodinných životov. ÚPN je inštitúcia, ktorá má odvahu tieto veci pomenovať ich menami, dokumentovať ich faktami a uchovávať ich pamäť aj vtedy, keď je to nepohodlné. Chcem preto osobitne oceniť, že ÚPN vo svojej práci nepoľavuje aj v tej najzákladnejšej úlohe, systematickom spracúvaní obdobia neslobody cez sprístupňovanie archívov, dokumentovanie činnosti represívnych orgánov, výskum perzekúcií a tiež publikácie o konkrétnych osudoch ľudí. Toto všetko má zásadný význam aj dnes, keď sa čoraz častejšie stretávame s relativizáciou minulosti, s bagatelizovaním zločinov komunizmu, dokonca aj s nejakou nostalgiou po lacných istotách totalitného režimu. ÚPN tu svojou prácou jasne hovorí, že sloboda nie je samozrejmosť a nesloboda nebola lacná. Veľmi dôležitou súčasťou práce ÚPN sú aktivity zamerané na mladých ľudí. Mladá generácia nezažila komunistický režim na vlastnej koži a práve preto je ohrozená jednoduchými mýtami, skratkami a polopravdami, preto si mimoriadne vážim vaše vzdelávacie programy pre školy, workshopy, výstavy, dokumentárne projekty a tiež konkrétnu spoluprácu s učiteľmi a pedagógmi. ÚPN tu nerobí ideologickú výchovu, robí občiansku a historickú výchovu. Pre mňa neoceniteľný vklad do občianskej a historickej výchovy, lebo pomáha mladým pochopiť, čo znamená strata slobody, prečo je dôležitý právny štát a prečo je tiež nebezpečné, keď sa moc nekontroluje. Toto je investícia do budúcnosti, ktorá sa nedá merať okamžitým politickým ziskom, ale bude sa merať stabilitou demokracie o 20 či 30 rokov. Z popularizačných osvetových aktivít by som chcel oceniť vašu rôznorodosť aktivít pre rozličné skupiny spoločností. Vhodné a uchopiteľné formy výstupov, od prednášok, diskusií a výstav, cez vzdelávacie videá a aplikácie po spomienkové podujatia, prezentácie publikácií, filmové projekcie alebo zážitkové podujatia. Zvlášť ma zaujalo vo vašej správe, že ÚPN minulý rok pripravil tri tematické cesty s popisom v Bratislave, pre aplikáciu SmartGuide CMS ako audio sprievodcu pre verejnosť a zároveň pútavý publikačný kanál pre Ústav pamäti národa na témy Sviečková manifestácia očami účastníka, Po stopách študentov 16. novembra 1989 a Po stopách nežnej revolúcie. Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca.
=====

Tiež už spomínaný Festival slobody, hlavnou témou tohtoročného Festivalu slobody bolo 35. výročie Nežnej revolúcie, ktoré tiež považujeme za veľmi dôležité, aby sme si ho pripomínali. Ďalším mimoriadne dôležitým rozmerom práce ÚPN je medzinárodná spolupráca. Ústav pamäti národa nie je len izolovanou inštitúciou, ale je súčasťou európskej siete pamäťových a výskumných inštitúcií, ktoré sa venujú totalitným režimom 20. storočia. Tu oceňujem spoluprácu s partnerskými inštitúciami v strenej a východnej Európe, vašu účasť na medzinárodných projektoch, aj výmenu archívnych a výskumných poznatkov. Týmto spôsobom ÚPN prispieva k spoločnej európskej pamäti, posilňuje dôveryhodnosť Slovenska a jasne ukazuje, že totalitnú minulosť nepopierame, ale spracuvávame. A to je znak zrelej demokracie. Dôležitou funkciou ÚPN je aj byť hranicou pred opakovaním chýb. Často sa hovorí, že minulosť máme už nechať minulosťou. Súhlasím, ale len vtedy, keď je pravdivo pomenovaná a spracovaná. Krajiny, ktoré zabúdajú sú odsúdené opakovať chyby a inštitúcie ako ÚPN sú jedným z mála systémových nástrojov, ktoré tomuto zabúdaniu bránia. Preto chcem dnes verejne aj na tejto, v tejto rozprave na pôde Národnej rady Slovenskej republiky poďakovať vedeniu Ústavu pamäti národa, vašim historikom, archívnym pracovníkom, pedagógom, aj všetkým zamestnancom ÚPN pretože vaša práca často nie je populárna, ani pohodlná, ale je nevyhnutná. A zároveň chcem vysloviť presvedčenie, že parlament má povinnosť vytvárať pre ÚPN podmienky na stabilnú a nezávislú prácu, to legislatívne, aj rozpočtovo. Preto som aj rád, že na tejto schôdzi po prerokovaní siedmich zo 156 bodov v programe bol zaradený aj tento bod, že ho môžme dnes prerokovať. Pamäť národa nie je luxus. Je to jeden zo základných pilierov slobody. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, výročná správa Ústavu pamäti národa pre nás nie je len informáciou o minulom roku. Má svoju pridanú hodnotu v tom, že je neustálou výzvou, aby sme sa ako spoločnosť neprestali učiť z vlastných dejín. V tom smere si ÚPN zaslúži našu podporu a uznanie. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán Čaučík. Ja som tu predtým v tom predchádzajúcom kole žiaľ nebola, ale ...pardon, ale v nadväznosti na to, čo ste hovorili vy, by ma zaujímalo, v akom stave a vlastne ako sa vyvíja debata ohľadom rekonštrukcie vlastne celého sídla ÚPN a keď tu bolo spomenuté to múzeum, viem, že súčasťou toho projektu bolo aj to, aby sa tam to múzeum v tých priestoroch vytvorilo. Naozaj takáto praktická otázka pretože okolo roku 2021, 2022, 2023 to bola taká horúca téma. Ja som dokonca niekde postrehla ja nejakú architektonickú súťaž, neviem či bola vyhodnotená, ale vlastne ako sa toto vyvíja. A pozrela som si teraz v rámci správy aj vlastne dáta o financovaní, tam žiadne financie na nejaký takýto veľký projekt nie sú vyčlenené. Naozaj je tam len na fungovanie celého ÚPN. Čiže z čoho sa to bude financovať. Bolo to v rámci Plánu obnovu. Keby ste nám to vedeli upresniť lebo priznám sa, že nemám tieto informácie . A ďakujem pánovi Čaučíkovvi, že v tejto téme je dlhodobo aktívny. Naozaj kolegovia z KDH, som veľmi rada, že ste v parlamente a že ste súčasťou ľudsko-právneho výboru pretože toto sú témy, ktorým sa my a s kolegom Dostálom dlhodobo venujeme a som rada, že sa tieto naše rady posilnili. Ďakujem.

Pamätáme si všetci alebo aspoň niektorí, čo sme starší, čo pre nás v novembri 1989 znamenali slová sloboda a demokracia. Nevedeli sme sa ich nasýtiť. Dnes vidíme, že nielen na Slovensku, ale na celom svete tieto slová nejako vyšumeli, strácajú na sile u ľudí. Preto zažívame dnes nástup znovu násilia a totalitných režimov a populistických strán na čele s jedným človekom. Je to všeobecný jav na celom svete. A práve preto je inštitúcia ako ÚPN dôležitá, aby nám stále pripomínala, čo slová sloboda a demokracia znamenajú a čo to znamenalo vtedy, keď oni neboli. Človek až vtedy, keď je veľmi chorý a odrazu sa uzdraví, vie oceniť, čo je to zdravie. A preto treba, aby sme stále si pripomínali, čo to bolo to obdobie neslobody a čo to znamená pre nás naozaj sloboda a demokracia. Ďakujem.

Ja sa len pridávam k tomu, že Ústav pamäti národa, ktorý kočuje po Bratislave už roky, ktorého vyhodili z budovy na námestí SNP a teraz opäť je v prenajatých priestoroch, tak si skutočne zaslúži svoje vlastné sídlo. A to tým skôr ako sme sa spomínali aj s kolegom Mikloškom, že v tých priestoroch by ozaj malo byť aj dôstojné miesto pre múzeum, múzeum obetí komunistického režimu. Skutočne si to musíme, musíme si to pripomínať. Je veľmi smutné, keď naše deti alebo ja poviem za seba, moji vnuci vyrastajú v prostredí, keď ani vôbec si nevedia predstaviť, čo to vlastne za režim bol. No a však to je už okrídlená vec, že okrídlená veta, že kto si nepamätá aká bola tá minulosť, tak sa nepoučí do budúcnosti. Je skutočne veľmi dôležité si to pripomínať a ešte zopakujem opäť, Ústav pamäti národa vyvíja aj medzinárodné aktivity, však to vidíme aj z tej správy a je ozaj dôležité, aby sme tu na východ od bývalej železnej opony, aby sme sprostredkovali dostatočne dôrazne informácie našim partnerom v západných demokraciách, ktoré si komunizmus nikdy nezažili. Ony skutočne musia vedieť, čo to ten komunizmus bol. Však stačí sa pozrieť, však František Mikloško má veľkú zásluhu na tom, že vyšla kniha o zločinoch komunizmu na Slovensku. Stačí si pozrieť, keď sa človek začíta do tej...ja som sa teda tomu venoval aj odborne, ale laik, keď sa do toho začíta tak zistí, že čo sa, aké strašné veci sa tu diali na Slovensku a my si to stále nepripomíname dôstojným spôsobom.

Ďakujem veľmi pekne pani kolegyňa, páni kolegovia za vaše faktické poznámky. Pani kolegyňa Marcinková, aj pán kolega Hajko hovorili ste o múzeu obetí komunizmu a o sídle Ústavu pamäti národa. Možno ak bude chvíľu času, ocenil by som tiež, keby nám pán Sivoš povedal ten aktuálny stav a výhľad, aký tu je a pani kolegyňa, aj my sme radi, že môžme na tieto témy spolupracovať v parlamente a zvlášť v ľudsko-právnom výbore. A z toho čo povedal aj pán kolega Mikloško, že v tom novembri 89 sme sa nevedeli nasýtiť tej slobody a demokracie a treba si to obdobie pripomínať, aby sme si vedeli vážiť slobodu. Možno by sme mohli rozmýšľať pre budúci rok o intenzívnejšej spolupráci parlamentu a Ústavu pamäti národa v tomto duchu. Ďakujem.