Tak ešte raz, vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predseda Najvyššieho kontrolného úradu, dovoľte, aby som vám úvodným krátkym slovom predstavil náš návrh zákona, ktorý vznikol z, dovolím si povedať, z reality dnešného terénu. A to jednak na základe správ a odporúčaní, ktoré dlhodobo publikuje a na ktoré upozorňuje Najvyšší kontrolný úrad, a tiež zo skúseností samospráv, ktoré sme nazbierali za posledné roky pri našich cestách po regiónoch a pri našich stretnutiach, a tiež v rokovaniach s vodárenskými spoločnosťami, a to z jednoduchého faktu, že to si hádam bez ohľadu na to, do ktorej strany či hnutia patríme, uvedomujeme všetci a rešpektujeme základný fakt, že voda je strategická, naozaj životne dôležitá surovina a že vodovody sú verejnou infraštruktúrou, a nie kulisou pre politické divadlo. A určite by nemali slúžiť alebo neslúžia na to, aby na nich ryžovala nejaká konkrétna jedna vybraná VIP skupina.
Zároveň náš návrh zákona vznikol ako reakcia, ako povedzme odozva na spôsob, akým minister životného prostredia pán Tomáš Taraba dlhodobo pristupuje k téme vody. Veľmi dlho sme na začiatku tohto volebného obdobia, potom čo minister Taraba kooptoval ministerstvo životného prostredia, povedzme tak, že zľahčoval situáciu a aj sa vysmieval nám, ale potom sme veľmi hanebne sledovali, keď konečne priniesol do parlamentu novelu vodného zákona, že všetky naše upozornenia, všetky naše alarmy a všetky volania o riešenie situácie nielen nás dvoch s kolegyňou Hanuliakovou, ale aj Najvyššieho kontrolného úradu, tak on v tej situácii, keď prišiel s novelou vodného zákona, vyriešil len jeden zásadný problém z mnohých zásadných problémov, ktoré vodárenstvo dnes má. A všetky ostatné rovnako vypuklé problémy odložil do kategórie niekedy na potom, nabudúce alebo ako sa hovorí do lepšieho počasia.
A, bohužiaľ, boli sme aj svedkami toho, ako tu pán minister Taraba na nás vykríkal, že sme v rukách lobistov, čo je veľmi absurdné tvrdenie vzhľadom na to, že nebyť nás s kolegyňou Hanuliakovou, tak koaliční kolegovia zo strany HLAS by mu do zákona vo veľkej tichosti prepašovali pozmeňováky, ktoré zhodou okolností písala vodárenská mafia. A ja sa nebojím to povedať, že vodárenská mafia na Slovensku funguje, úraduje a má silné konexie na najvyššie poschodia slovenskej politiky. Áno, na Slovensku úraduje vodárenská mafia, ktorá napríklad na mňa s kolegyňou Hanuliakovou podali trestné oznámenia, zastrašovali nás rôznymi všemožnými spôsobmi, takými, že by sa nehanbili ani mafiáni z rokov deväťdesiatych. Ale bohužiaľ alebo pre nás našťastie sa prepočítali, pretože ani hodiny prežité výpoveďami na policajných staniciach, ani rôzne pračudesné, nazvime to, dobre mienené rady nás nezastavili a nezastavia. My bojujeme naozaj úprimne za bezpečný prístup k pitnej vode, pretože to považujeme a nielenže považujeme, ale ono to naozaj je základné ľudské právo, základné ľudské právo pre všetkých a bez toho, aby na ňu, na našu vzácnu vodu, boli nacucnutí arogantní oligarchovia, ktorí sa naozaj neštítia ničoho a dokonca ani hazardovať s tým najvzácnejším, čo máme a čím disponujeme.
Aj preto musíme veľmi jasne konštatovať, že vo vodárenstve na Slovensku lepšie počasie nebude, kým nebudeme vodárenstvu venovať adekvátnu pozornosť a kým neprejde radikálnou reformou. A kým štát aktuálne nekoná, respektíve prehliada tie alarmujúce situácie, tak vodárenská infraštruktúra na Slovensku ďalej starne, rozpadáva sa a vodu strácame v objemoch, ktoré si v 21. storočí a najmä v meniacich sa klimatických podmienkach jednoducho dovoliť nemôžeme. A toto prehliadanie aktuálnej situácie a stavu je jednoducho neobhájiteľné a nemôžeme to žiadnym spôsobom bagatelizovať. A verím, že aj pán poslanec Hazucha, ktorý sa v tejto téme nielen veľmi dobre vyzná, ktorý v nej aj pracuje, mi dá za pravdu.
Začnime preto faktami, ktoré sa nedajú ani prekričať, nedajú sa ani zľahčiť. Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe v roku 2024 konštatuje, že vo vybraných vodárenských spoločnostiach dosahujú straty vody od 25 do 33 %, to znamená, že v prepočte približne tretina vody, ktorú upravíme na pitnú, sa po ceste do kohútika do slovenských domácností stratí. V roku 2023 išlo na úrovni celej Slovenskej republiky odhadom o viac ako 93 miliónov kubických metrov vody. Pri dnešných cenách vody, keď to prepočítame, to predstavuje finančnú stratu takmer 120 miliónov eur ročne. Tak sa pýtam, že to sme naozaj taká bohatá krajina, že si môžeme dovoliť takéto straty a takéto míňanie nielen financiami, ale aj vzácnymi prírodnými zdrojmi? Stodvadsať miliónov eur, opakujem ešte raz, ročne. Strácame kvôli poškodeným potrubiam vodu v hodnote vyše stovky miliónov eur, a to nie je environmentálna metafora, je to jednoducho ekonomická realita.
Prečo sa to deje? No deje sa to preto, lebo desaťročia vedome, s politickým vedomím sa zanedbávala obnova slovenskej infraštruktúry a neustále sa investície odsúvali na niekedy na lepšie budúce časy. No ale ako som bol býval spomínal, lepšie časy aktuálne nieže nie sú, ale aj vyzerá, že nebudú. Žiaľ, nemenej časté okrem tej ignorácie status quo boli aj rôzne účtovné triky, ktoré umožňuje súčasná legislatíva, ktorá je plná sivých, šedých zón. Tá slovenská legislatíva aktuálne je jednoducho deravá ako ementál. A práve preto musíme adresovať to, že vodárenské spoločnosti dnes síce majú povinnosť vytvárať finančné rezervy na obnovu, ale zároveň jedným dychom je dôležité dodať, že tieto rezervy sa často počítajú z majetku, ktorý je už dávno odpísaný alebo má naozaj veľmi symbolickú obstarávaciu cenu v prepočte napríklad jedno euro. No a výsledok v takejto rovnici, veď to zas akože nemusíme byť matematickí géniovia, aby sme si to vypočítali, je žalostný, pretože na papieri síce rezerva je, v realite peniaze nie sú. A v zemi máme potrubia, ktoré sú dávno, dávno, dávno za hranicou životnosti. No a presne na tento problém dlhodobo upozorňuje Najvyšší kontrolný úrad, ktorý hovorí práve o tej spomínanej sivej zóne medzi pojmami oprava, údržba a obnova. A hovorí o tom, že vodárenské spoločnosti často vykazujú obnovu ako opravu, aby sa vyhli prísnejším pravidlám, aby sa vyhli aj plánovaniu a hlavne aby sa vyhli kontrole. No a hovorí to aj o tom, že bez jasných pravidiel a definícií, bez reálneho oceňovania majetku a bez transparentnosti sa investičný dlh bude logicky iba a iba navyšovať a kríza prehlbovať.
A teraz si dajme test ministrom životného prostredia. Tak ten namiesto toho, aby zistenia Najvyššieho kontrolného úradu vzal vážne, tak namiesto toho ich spochybňoval. Namiesto toho, aby otvoril otvorenú odbornú diskusiu, útočil na kontrolné inštitúcie, útočil na odborníkov, ktorí dlhodobo pracujú v tomto sektore. Nebudem hovoriť, že útočil aj na nás, veď na to sme zvyknutí. Útočil aj na nás, na poslancov opozície, ktorí sme si dovolili ho upozorniť na problém, ktorý zjavne vo výkone funkcie ministra životného prostredia nemal na radare. No a namiesto systémových riešení boli statusy plné sociálnych sietí, dával videjká a statusy na facebook a chválil sa, ako on ide zachrániť slovenské vodárenstvo. No a tak to presne aj dopadlo, ako to väčšinou býva. A čo je najhoršie, tak namiesto ochrany verejného záujmu dnes pri plnom vedomí vlády a ministra životného prostredia sledujeme snahu mať moc nad systémom a nie ten systém zlepšovať. No tak to máte odo mňa také že long story short.
Preto prinášame zmenu zákona, pretože to považujeme za nevyhnutnosť. Považujeme to za nieže o päť minúť dvanásť, ale päť minút po dvanástej, ale radšej neskoro ako nikdy. A preto tento náš návrh tú zmenu ponúka. A dovoľte, aby som išiel teda do diskusie respektíve do detailov. My máme návrh, ktorý má totižto odvahu zmeniť všetko to, čo minister životného prostredia odvahu zmeniť nenabral alebo zároveň jedným dychom treba aj dodať, že možno pre to nenabral alebo nenašiel politickú podporu, pretože jeho kolegovia z HLAS-u hrajú prvú ligu s vodárenskou mafiou.
Takže k nášmu návrhu. Jeho prvým cieľom je naozaj jednoznačne rozlíšiť, čo je to oprava a čo je to obnova. Preto chcem vám zacitovať z návrhu nášho zákona, aby to bolo úplne zrejmé. "Oprava je odstránenie následkov poškodenia alebo čiastočného opotrebovania bez technického zhodnotenia. Obnova je technické zhodnotenie, ktoré predlžuje životnosť a zvyšuje hodnotu infraštruktúry." Nie je to slovíčkarenie, to určite nie, dámy a páni, toto, takáto zásadná zmena v legislatíve bude mať priamy vplyv na financovanie, na plánovanie a na kontrolu. A je naozaj alarmujúce, že v roku 2026 ešte takto jasne, zákonne definované to v zákone nemáme.
Druhým kľúčovým bodom je povinnosť reálne oceňovať vodárenský majetok. Presne to, čo som hovoril pred chvíľou. Jednoducho nemôžete vytvárať finančnú rezervu z nuly alebo z jedného eura. Takže naším návrhom je povinne reálne oceniť vodárenský majetok, nie účtovne, nie určite formálne, ale naozaj reálnou hodnotou na základe certifikovaného znaleckého posudku, ktorý zohľadní samotný technický stav, opotrebovanie a, samozrejme, aj skutočnú hodnotu infraštruktúry. Bez tohto kroku totižto budú všetci naďalej spokojne predstierať, že vytvárajú finančné rezervy, ktoré ale v skutočnosti nie sú dostatočné vzhľadom na aktuálne potreby celkovej obnovy. A tiež sa tu falošne môžeme naďalej tváriť, že chránime spotrebiteľa nízkou cenou vody, zatiaľ čo v skutočnosti len odkladáme náklady do budúcna. A kto by pred týmto faktom chcel utekať, tak jednoducho klame sám seba. Pretože týmto sa reálne zvyšuje riziko kolapsu kľúčovej infraštruktúry a to si jednoducho nemôžeme dovoliť.
No a tretím pilierom nášho návrhu je, ako som bol býval spomínal, transparentnosť. To je presne to, čo vodárenstvo dnes na Slovensku potrebuje a naozaj skutočne potrebuje, pretože vodárenské spoločnosti, musíme si uvedomiť, spravujú verejný majetok. Nie sú to žiadne súkromné spoločnosti, ktoré si môžu fungovať v nejakom režime utajeného tajomstva obchodného aj napriek tomu, že jedna konkrétna vodárenská spoločnosť sa tak tvári, že sa tvári ako štát v štáte a ide si svoje ródeo. No a práve táto spoločnosť nám bola inšpiráciou pri tvorbe tohto návrhu zákona, ale inšpiráciou v tom najhoršom zmysle slova.
Keď to teda zhrniem, dnes s týmto naším návrhom spoločne s kolegyňou Janou Hanuliakovou navrhujeme zaviesť pre vodárenské spoločnosti povinnosť dopredu zverejňovať investičné plány vrátane nákladov, vrátane zdrojov financovania a prínosov. Navrhujeme tiež povinne zverejňovať činnosť dozorných rád a zaviesť aj verejné výberové konania pre členov a členky predstavenstiev. Nie preto, že by sme chceli niekoho verejne šikanovať, to určite nie, ale preto, aby sa s verejným majetkom nakladalo naozaj verejne a naozaj transparentne.
No napokon veľmi dôležité sú sankcie, pretože tie sú aktuálne, dovolím si povedať, v úvodzovkách motivačné. Dnes sú totižto pokuty za porušovanie povinností často až smiešne, je to až výsmech, ako sú nízke v porovnaní so škodami, ktoré pri stave kritickej infraštruktúry dnes môžu vzniknúť. No a ak sa naozaj niekto z pozície sily rozhodne dlhodobo zanedbávať obnovu, dôsledky môžu byť fatálne. Od výpadok dodávok po havárie, po znečistenie vôd a, samozrejme, aj po to najhoršie a to je ohrozenie verejného zdravia a bezpečnosti. Preto my sme s kolegyňou Hanuliakovou hlboko presvedčení, že tie sankcie musia mať preventívny účinok a zároveň musia byť pre vodárenské spoločnosti a pre správcov siete jasným signálom, že voda definitívne nie je oblasť, kde sa dá hazardovať bez následkov.
Dámy a páni, toľko teda k návrhu zákona. Na záver len si dovolím povedať, že vás chcem požiadať, aby sme k tomu teraz naozaj s čistým štítom a úplne že bez nejakých ideologických záťaží pristupovali, pretože voda je len voda. Neexistuje ani progresívna, ani konzervatívna voda, existuje len funkčný alebo nefunkčný systém, nič medzitým, hej? A dnes musíme si úplne úprimne povedať, že máme systém, ktorý funguje čoraz horšie a to aj nie kvôli prírode, ale kvôli politike a hlavne kvôli tomu, že niekto tu veľmi dlho a veľmi systematicky prikrytý politikou uprednostňoval krátkodobý komfort pred dlhodobou zodpovednosťou, a takto to už jednoducho ďalej ísť nemôže.
Aby sme si teda rozumeli, tento návrh zákona nie je útokom na zodpovedné a korektné vodárenské spoločnosti, pretože, našťastie, aj také na Slovensku máme. A rozhodne to nie je útok na samosprávy, aby sme si rozumeli, pretože tie fakt dnes robia to, čo môžu v rámci situácie, do ktorej sa dostali. Náš návrh je práve pokusom pomôcť samosprávam, dať im jasné pravidlá, dať im predvídateľné prostredie a hlavne všetky dostupné nástroje na to, aby si mohli plánovať obnovu zodpovedne.
Je to zákon, návrh zákona, na ktorý sa pozeráme ako na zákon, ktorý má byť v prospech spotrebiteľov, pretože stabilná infraštruktúra skrátka znamená stabilnejšie ceny. No a, samozrejme, je to, keďže reprezentujem zelenú úderku Progresívneho Slovenska, je to pochopiteľne aj návrh v prospech životného prostredia, pretože každá jedna ušetrená kvapka vody a každé zníženie strát má reálny ekologický dopad, a o kvalite a dostupnosti kanalizácií preto radšej nezačnem rozprávať, to si necháme nabudúce.
Ale na záver si dovolím povedať teda, kolegovia a kolegyne, že môžeme sa tu pokojne naďalej tváriť, že je všetko v poriadku, môžeme sa klamať, že všetko tu funguje, ale jednoducho nefunguje to. Choďte sa za ktorýmkoľvek starostom, starostkou spýtať, že či vodárenstvo funguje na Slovensku. Všade dostanete tú istú odpoveď. Nie, nefunguje.
Buď si budeme ďalej klamať, alebo si povieme pravdu a budeme konať. A tento návrh zákona je práve o tom, aby sme si povedali tú pravdu, aby sme sa pozreli na dáta, pretože tie neklamú, a hlavne o tom, aby sme prevzali na seba politickú zodpovednosť. A ja verím, že v tejto sále, v tejto snemovni je dostatok poslancov a poslankýň, ktorí chápu, že voda si zaslúži viac než len politické frázy a pekné statusy na facebooku raz za čas, že voda si zaslúži fungujúci systém, transparentné pravidlá a hlavne dlhodobú ochranu. Preto vás touto cestou žiadam najviac, najúprimnejšie ako len môžem, o podporu nášho návrhu zákona v prvom čítaní. Ďakujem.
