49. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade chcem oceniť, že sa aj koaliční poslanci a poslankyne zapojili do rozpravy, to si veľmi vážim. A preto cítim aj povinnosť vám odpovedať na to, čo ste tu odkomunikovali. Najprv by som sa rada vyjadrila k vám, pán Macášek. Vy ste začal veľmi dobre. A máte pravdu. Naozaj aj ja už mám viac ako 50 rokov a pamätám si ešte tie časy počas komunizmu, kedy sme v základnej škole a chodili do triedy spolu s deťmi z majority. Pretože aj ja som Rómka a dokonca som bola jediná v triede a bola som veľmi dobrá žiačka, ale pamätám si aj, že vo vedľajších triedach bolo vždy nejakých tri, štyri rómske deti, ktoré chodili do triedy s majoritou. Niektoré boli na tom kognitívne lepšie, iné nie a v každej škole, v každej triede boli rómske deti. Dnes tento stav ale nevidíte. Bohužiaľ. A veľmi správne ste spomenuli aj to, že ľudia museli pracovať. To znamená, či Rómovia, či Nerómovia, každý mal prácu. Znamená to, že každý mal príjem. Ale potom ste to tak zaklincoval tým, a veľmi nesprávne z môjho pohľadu, že po 89. sa každý mohol slobodne rozhodnúť, či bude pracovať alebo nebude pracovať a preto sa Rómovia, aspoň ste to možno nepovedal priamo, ale naznačil ste to, rozhodli nepracovať. A tým pádom skončili doma sedieť a preto majú, preto sú takí chudobní a tak ďalej a tak ďalej. No, tak mi dovoľte urobiť vám taký veľmi krátky historický prierez toho, akým spôsobom sa vyvíjala situácia s osídľovaním Rómov, nielen tu na Slovensku, ale aj v iných okolitých štátoch. Neviem, či ste vedeli o tom, že ešte v 20. storočí alebo na konci 19. storočia Rómovia v Rumunsku boli v otroctve. Normálne, v otroctve. Rómovia nikdy neboli chcení na území akéhokoľvek štátu. A vždy, keď prišli, tak mohli osídľovať iba okolité panstvá. Už od 17. storočia máme záznamy, že keď Rómovia prišli na územie napríklad Slovenskej republiky, tak im bol vyčlenený na území niekde ďaleko, najlepšie za riekou, aby sa vôbec nedostali do blízkosti, nejaké pozemky, kde chvíľu mohli byť a potom kočovali, išli ďalej. A v medzivojnovom usporiadaní, teda počas prvej republiky, bolo zakázané kočovanie. To znamená, že Rómovia sa museli usadiť, ale nedostali pôdu, ktorá by bola v ich vlastníctve. Dostali len nejakú časť za mestami, kde si mohli niečo urobiť, a boli aj osvietené mestá, ktoré im dali nejaké priestory bytové v centre miest. No, lenže počas fašizmu za druhej svetovej vojny sa stalo to, že nacisti začali cielene vyvražďovať nielen Židov, ale aj Rómov a začali ich znova odsúvať do osád niekde na okraj, ak ich nevyvraždili alebo neposlali do pracovných či koncentračných táborov. A tak sa znova začali Rómovia usadzovať v osadách. Potom prišla veľká zmena, pretože ste nemal, že dali všetkým prácu. Ale myslím si, že to bolo nejako v 60. rokoch, kedy nielen, že zakázali kočovať, ale spravili aj taký zákon, kde povedali, že je zákaz segregácie a že nesmú byť na Slovensku osady a cielene tieto osady do určitého obdobia chceli zničiť. A to sa im aj postupne darilo, pretože v 89. sme tu už mali iba 900 chatrčí. A všetci Rómovia mali prácu a žili integrovane medzi majoritnou spoločnosťou, aspoň väčšina z nich. Tie integračné techniky a nástroje, ktoré mala Komunistická strana, sa naozaj aj darili, pretože sa zvyšovala životná úroveň Rómov. Mali vyššiu životnú úroveň, pretože mali prácu. A to sa samozrejme prejaví potom aj na vzdelaní. Ja a ostatní Rómovia, ktorí tu na Slovensku sú, ktorí majú vzdelanie, sú výdobytkom práve týchto opatrení. Je tam aj odvrátená stránka, a to je tá asimilačná. Že, bohužiaľ, nešlo o integráciu, šlo o asimiláciu, šlo o stratu jazyka, šlo o stratu identity, ktorú sme si my, vzdelaní Rómovia, museli hľadať v budúcnosti. Ale to je zase o inom. Čo sa stalo v 89.? Nebolo to o tom, že Rómovia si mohli slobodne vybrať, či budú pracovať alebo nebudú. Rómovia, napriek tomu, že mnohí z nich už boli vzdelaní, najmä tá mladšia generácia, tak tí starší predsa pracovali len v robotníckych povolaniach. Boli to kopáči, pracovali na družstvách. Veľmi veľa z nich, choďte dole do Jelšavy. Tam všetci pracovali na družstvách, dojili kravy, pásli ovce a tak ďalej. Mali síce zamestnanie, ale v robotníckych povolaniach. Čo sa stalo po 89. roku? Priemysel mínus, družstvá zrušené. Kto prišiel prvý o prácu? Bolo to ich slobodné rozhodnutie? Prestali pracovať alebo boli vyhodení? Pretože 90. roky také boli. A čo im potom zostávalo, keď prišli o byt, lebo si ho nemohli zaplatiť v centre miest? No, vracali sa na svoje pôvodné osídlenia, ktoré nikdy nemali v držbe, a osady sa rozrastali. Za 30 rokov opatrení tejto vlády tu máme len jedno jediné: z 900 chatrčí je viac ako 1000 vylúčených osád, kde na 80 % z nich nie je prístup k vode, elektrine a niektorí nemajú ani len cestu. A niektorí sú vyčlenení a deti musia chodiť v lese. Napríklad zo Sasovej do Zvolena chodia deti lesom. Počas snehu, cez vysokú trávu alebo cez les a nemajú topánky, predstavte si. Stále tam chodíme každý rok a nosíme im oblečenie a topánky, aby deti mohli pešo chodiť, lebo tam nechodia autobusy do školy. Toto je realita a tiež tam nemajú vodu ani elektrinu. Toto je realita 21. storočia. A nie sú to náhodou potom štátne politiky? Nebola to štátna politika, ktorá chcela zničiť osady a integrovať ľudí? Bola. Nebolo to slobodné rozhodnutie Rómov, bola to štátna politika. Takisto aj toto je štátna politika. Dlhodobo hovorím o systémovom a inštitucionálnom rasizme na Slovensku, proti rómskom rasizme, lebo toto je výsledok, že sa neustále Rómovia viac a viac prepadajú do chudoby. A teraz k tomu, čo ste hovorila vy. A máte pravdu. Je to taký projekt. Ten projekt ale nie je z dielne tejto vlády. Tento projekt už bol naplánovaný v Pláne obnovy a odolnosti, teda predchádzajúcou vládou, ktorá ho pripravila. Bola to reakcia na rôzne desegregačné nástroje, ktoré máme v rámci Plánu obnovy a odolnosti, aj keď je pravda, že nakoniec nie je implementovaný z Plánu obnovy a odolnosti, ale je financovaný z eurofondov. To je prvá vec. A druhá vec, práve preto som tu hovorila o špeciálnych školách a o tom, aký je to biznis a ako sa bránia tomuto rediagnostikovaniu, pretože práve tento problém sa ukázal pri implementácii projektu Príležitosť pre všetkých, preto som sa usmievala. Že my tu síce máme projekt, ale realita je taká, že sa nenašlo dostatok psychológov ani CPPčiek, ktoré by boli vôbec ochotné rediagnostikovať tieto deti, pretože sa boja, že by prišlo na to, že mnohé z týchto detí diagnostikovali nesprávne. A kto by si to chcel priznať? Pretože sa boja špeciálne školy, že prídu o svojich žiakov a o svoj príjem z tohto biznisu, a to nikto nechcel, lebo by prišli o prácu. Takže ja som naozaj zvedavá, teraz sa to začína implementovať. Dokonca bol vytvorený kognitívny diagnostický nástroj, ktorý sa volá Air Screening, na ktorý potrebujete informovaný súhlas. Som zvedavá, ako ho získajú od rodičov, keď to nikto nechce s týmito rodičmi vôbec komunikovať a čo vlastne ministerstvo ide robiť, či to vymení za depistáž alebo čo bude, ja vôbec netuším. Ako sa to vôbec ide implementovať, a budem to monitorovať a na konci roka vám teda odpoviem, ako to zmrvili alebo či to vôbec dokázali. Toto je realita slovenská. Že aj keď máte dobrý nápad, ako to urobiť, tak nie je ten, kto by to urobil a v implementácii to nefunguje, lebo ľudia nechcú. Ľudia to nechcú. Nemajú záujem o inklúziu rómskych žiakov. Práve kvôli dlhodobému proti rómskemu rasizmu na Slovensku. Ďakujem.

Ďakujem a teda ďakujem a klobúk dole, kolegyňa, za tento spontánny historický exkurz. A myslím si, že to je dôležité, že to je dôležité pripomínať aj tieto veci a obzvlášť, že tu zaznelo aj to, že naozaj nie, nebola to slobodná vôľa týchto jednotlivcov po 89. prísť o prácu a žiť segregovane v osadách. Naozaj tam je akoby také množstvo bariér, ktorým čelia, ktoré jednoducho človek, ktorý nevyrastal v generačnej chudobe, si nevie predstaviť a ktorý nečelí rasizmu na Slovensku, si nevie predstaviť. A zároveň znovu, keď sa na to pozrieme dneska, tu sa nám rodí naozaj už pomaly tretia generácia po revolúcii. Deti tie, ktoré prídu do tej generačnej chudoby, ktoré vyrastajú bez tečúcej vody, ktoré vyrastajú v tom, že tie vzťahy medzi tou osadou a tou majoritou sú také napäté, že sa navzájom boja jeden druhého a že naozaj, kým ony prídu vôbec do školy, tak vlastne už sú znevýhodnené. A to je to sociálne znevýhodnenie, ktoré potrebujeme v školstve kompenzovať. A ešte k tomu projektu, áno, naozaj môžem dosvedčiť, že ten projekt k desegregácii sme začali tvoriť ešte za minulej vlády, pretože som vtedy ako úradníčka na ministerstve spolu ho začala vytvárať. Žiaľ, nestihli sme ho podať ako národný projekt ešte pred voľbami. Čiže teším sa a v tomto oceňujem tých ľudí na ministerstve, ktorí to dotiahli a ktorí ho teraz implementujú. Zároveň ale znovu treba povedať, áno, sú to iba eurofondy, sú to iba dočasné projekty a samé o sebe nevyriešia tie systémové problémy, ktoré tu máme. Pekantóka, ďakujem. Vyhlasujem rozpravu za

Vážení páni poslanci, dovolím si predstaviť návrh uznesenia Národnej rady, ktorý je ešte zo septembra, z 9. septembra minulého roku a súvisí s dôveryhodnosťou Slovenskej informačnej služby, vedenej Pavlom Gašparom. V niečom je možno také symbolické, že práve teraz vedie schôdzu jeho otec, pán Tibor Gašpar. Teraz to nemyslím nejako osobne, ale je to také symbolické, že práve vy vediete schôdzu, pán predsedajúci, a týka sa to vášho syna, ale možno je to dobré, lebo aj vás sa vlastne časť tohto uznesenia týka. Toto uznesenie k dôveryhodnosti Slovenskej informačnej služby bolo iniciované z dôvodu, že v danom čase, a treba povedať, že ten stav je pretrvávajúci, ako vyplynul nakoniec aj z prerokovania správy ešte za rok 24 riaditeľom Slovenskej informačnej služby tu v pléne predchádzajúci deň. Tak je zrejmé, že tá dôvera v Slovenskú informačnú službu je vážne narušená, a to si myslím, že som vyslovila diplomaticky, a to nielen v očiach verejnosti na Slovensku, ale osobitne v zahraničí a aj spravodajskými službami, ktoré by mali byť našimi partnerskými. A ja k tomu aj poviem presne konkrétne veci a o to viac považujem za dôležité, aby vlastne takýto návrh uznesenia bol predmetom rokovania v Národnej rade a aj vzišiel od nás ako návrh. A dovolím si povedať, najprv vlastne k samotnému tomu uzneseniu, vychádzame z toho pri tomto návrhu, že Slovenská informačná služba naozaj zohráva kľúčovú rolu pri bezpečnosti krajiny. Osobitne teraz, kedy vidíme, že sú tu hrozby. V zahraničí, osobitne na našej východnej hranici, je vojna. Agresorom je Rusko. Ďalší vojnový konflikt na Blízkom východe, pretrvávajúci nakoniec konflikt, ktorý netýka sa len Iránu, týka sa aj samotného Izraela, a to ani nespomínam Venezuelu. Jednoducho sú tu konflikty, ktoré predtým neboli a z nahromadených Rusko a ďalší vojnový konflikt na Blízkom východe. Pretrvávajúci konflikt, ktorý sa nakoniec netýka len Iránu, týka sa aj samotného Izraela, a to ani nespomínam Venezuelu. Jednoducho sú tu konflikty, ktoré predtým neboli a nahromadili sa nám v poslednom čase a pre Slovensko ako krajinu, ktorá má 5 miliónov obyvateľov, je absolútne kľúčové pre jeho bezpečnosť. Bezpečnosť zvonka. Ale samozrejme aj preto, čo zvnútra je dôležitá rola Slovenskej informačnej služby, ale s ohľadom na všetko je dôležité, aby v tomto, v tomto, z tohto celého aj vyššieho pohľadu naše bezpečnostné zložky používali dôveru doma, že sa tu cítime bezpečne. Všetky bezpečnostné zložky robia to, čo majú. A vedú ich ľudia, v ktorých môžeme mať dôveru. A rovnako, že môžeme mať dôveru, že tie inštitúcie sú vedené tak, že majú dôveru od našich partnerov, ktorí sú pre nás kľúčoví a že dostávajú citlivé informácie, o ktorých my ani nevieme a nemôžeme vedieť, lebo sú to citlivé utajované informácie, o ktorých sa ani my nedozvieme na kontrolnom výbore Slovenskej informačnej služby. Ale že oni ich dostanú a preto v zložitých situáciách vedia robiť správne rozhodnutia, lebo sú informovaní. Lenže keď na čele takýchto inštitúcií sú osoby, ktoré dôveryhodné nie sú. A ešte aj robia kroky, ktoré vlastne tú dôveryhodnosť ešte viac podkopávajú. Tak to ohrozuje nás všetkých. V tomto zjavne máme nezhodu s predstaviteľmi koalície, ktorí si myslia, že je to v poriadku tak, ako to je. My si to nemyslíme. My si myslíme, že je to ohrozujúce našu bezpečnosť. Aj ochranu vnútorného poriadku, aj ústavného zriadenia, pretože tu vnímame, že Slovenská informačná služba, nielen ona samozrejme, aj Vojenské spravodajstvo, aj vnútorné zložky, Ministerstvo vnútra, Policajný zbor a ostatné zložky, a teraz všetky nevymenúvam, ale v tom celom Slovenská informačná služba hrá jednu z kľúčových rolí. A kto je na jej čele a aké vysiela signály, tak je dôležité preto, či tá inštitúcia je dôveryhodná pre nás doma a či je dôveryhodná zvonka. My sme navrhovali toto uznesenie Národnej rady na aktuálne informácie, ktoré vlastne sme sa dozvedeli, ktoré boli verejne dostupné v septembri minulého roku a súviseli s novozistenými skutočnosťami, ktoré vyvolávali pochybnosti ohľadom majetkových pomerov riaditeľa Slovenskej informačnej služby, či tie sú transparentné, či tam nie je priestor na vydieranie s ohľadom na posledné informácie, ktoré boli zverejnené od českých štátnych inštitúcií, z ktorých vyplývalo, že vlastne tá transparentnosť týchto majetkových pomerov tu nie je, a rovnako vlastne tá aktualizácia v danom čase bola s ohľadom na informácie, ktoré boli vo verejnom priestore, že tu predsedajúci Tibor Gašpar ako otec riaditeľa Slovenskej informačnej služby. A treba povedať, že, a teraz to nemyslím nejako osobne, len to sú fakty. Je obžalovaný z korupcie organizovaného zločinu. A ako taká osoba už je zdiskreditovaná, to nakoniec povedal aj sám premiér. A ja to aj pripomeniem ďalej, takže je tu vnímanie, že takáto osoba, keď vedie nejakú inštitúciu, tak je už zdiskreditovaná týmto samotným faktom. A to nie je o tom, že by som spochybňovala prezumpciu neviny, ale obžaloba z korupcie organizovaného zločinu je vážna vec. Akákoľvek obžaloba je vážna vec. Je to obžaloba z trestného činu. Znamená, že sú tu závažné podozrenia. Ako to dopadne, uvidíme, ale to, ak niekto vlastne disponuje informáciami, ktoré sú citlivé, a je takouto osobou, no tak sa nejaví, že je to v súlade s ochranou bezpečnosti krajiny a osobitne, ak je podozrenie, že riaditeľ Slovenskej informačnej služby má takejto osobe poskytovať informácie a z tohto uhla pohľadu je istým spôsobom irelevantné, či je to otec alebo či je to nejaká iná blízka osoba. Alebo aký je tu vzťah. Ale to, že takejto osobe, ktorá nie je oprávnená dostávať informácie ohľadom Slovenskej informačnej služby a utajovaných skutočností, a že ich dostáva, tak to podozrenie vzniklo z verejného priestoru, kde Tibor Gašpar vlastne poskytoval informácie o tom, čo sa bude diať napríklad na najbližšom kontrolnom výbore a mal ich skôr ako samotní členovia kontrolného výboru a vyjadroval sa k tomu, že my budeme prekvapení alebo čo všetko zistíme a teda mali by sme mať na veci asi iný postoj, iný názor. Zjavne vedel niečo, čo sme nevedeli ani my, členovia kontrolného výboru. A toto bolo jedenkrát. Mohli by sme urobiť prehľad, koľkokrát sa to inokedy stalo, ale každopádne toto podozrenie, aké sú tie informácie, koľko ich je, čo všetko je vymieňané, vlastne nikdy nebolo predmetom žiadneho preverenia. A toto podozrenie tu existuje. My sme k tomu podávali aj podnet prezidentovi, aby sa tým zaoberal. Nič sme sa nedozvedeli, ako bol aj tento náš podnet preverený. Boli vo verejnom priestore vyjadrenia aj prezidenta, ale k tomuto nebolo žiadne jasné stanovisko, ako toto preveril. My sa domnievame, že na to, aby to bolo riadne preverené, tak mala byť vykonaná opätovne bezpečnostná previerka riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Dávame bokom, že ju bude robiť Slovenská informačná služba, ale akokoľvek je to nastavené, k takému prevereniu by malo dôjsť. A na ňom by mala byť otázka, či sú poskytované tieto informácie Tiborovi Gašparovi alebo iným osobám, ktoré nie sú oprávnené na takéto informácie. A toto by malo byť riadne preverené. To by malo byť, aby sme to podozrenie nemali, že k tomu dochádza. Ale s ohľadom na to, že toto uznesenie sa dostalo na prerokovanie v pléne v máji 2026, aj keď bolo podané 9. mája 2025, je stále aktuálne, pretože tieto podozrenia vlastne stále neboli riadne vyvrátené. Že stále aktuálne je. A ja si dovolím ten obraz vlastne tých skutkových okolností, aké je to vážne, ako je aktuálne to uznesenie, doplniť ešte o taký širší kontext. A myslím si, že treba ho doplniť aj o to, čo sme sa dozvedeli, respektíve nedozvedeli zo správy tu prerokovanej, aj keď vo vyhradenom režime v roku 24, ale bez toho, aby som čokoľvek vyzradila, tak určite môžem povedať, že sme sa tu nedozvedeli teda nič nové ohľadom toho, ako mal byť pripravovaný puč, štátny prevrat a že by sme ako poslanci, ktorí sme tu boli prítomní, boli dospeli k presvedčeniu, že naozaj tu bolo také vážne podozrenie Slovenskej informačnej služby na základe zozbieraných informácií z roku 24, že bolo na mieste prerušovať schôdzu v roku 2025 tu v pléne, ktorá sa mala týkať vyslovovania nedôvery voči vláde. Čím chcem povedať, že je tu vážne podozrenie, a to je len diplomatické vyjadrenie, že Slovenská informačná služba je zneužívaná na politický boj. Pretože ak správa Slovenskej informačnej služby slúži ako nástroj na prerušenie verejnej schôdze parlamentu, ktorá má byť o vyslovovaní nedôvery voči celej vláde, my sme sa vlastne k dnešnému dňu nedozvedeli žiadnu presvedčivú informáciu. Čo vlastne tým štátnym prevratom malo byť? Kto teda boli naozaj tie osoby, voči ktorým začalo trestné konanie tu, alebo žiadame o ich vydanie zo zahraničia, aby sme teda ochránili tú krajinu pred tým štátnym prevratom. Nič vlastne presvedčivé zo strany štátnych orgánov nebolo. Okrem tejto všetkej hmly bezpečnostných rád, prerušenia schôdze, a Slovenská informačná služba tu hrala kľúčovú rolu. Treba k tomu všetkému pripomenúť, že nakoniec riaditeľ Slovenskej informačnej služby rozpráva, že štátny prevrat, to bol iba taký slangový pojem. No ale tu zohrala správa Slovenskej informačnej služby kľúčovú rolu v tom celom boji medzi opozíciou a koalíciou a ohľadom vyslovenia nedôvery voči celej vláde. Bola zneužitá Slovenská informačná služba na tento politický boj tu a o to viac je na mieste sledovať všetko, čo robí riaditeľ Slovenskej informačnej služby, veľmi dôsledne, aby mal nielen dôveru nás, ale mal aj dôveru navonok. Že naozaj to, čo robí a jeho kapacita, čomu venuje svoj čas, sa venuje našej ochrane, našej bezpečnosti a nie politickému boju, že nevyhľadáva informácie ohľadom nás. Že nie je zneužívaná Slovenská informačná služba na sledovanie akejkoľvek komunikácie, čohokoľvek, čo sa nás týka na politický boj. Že si tu pán poslanec Dej nemusí myslieť, že je zneužívaná voči nemu. Že si to nemusí myslieť ani pán poslanec Ferenčák, že tu nemusíme mať obavu naprieč, že tomuto sa Slovenská informačná služba nevenuje, nemusíme mať obavu, ale venuje sa naozaj tomu, čomu má. A preto sa môžeme tu cítiť bezpečne, lenže tomu tak nie je. Tie signály sú opačné. A k tomu celému musím pripomenúť aj nakoniec verejné vyjadrenia príslušníka Slovenskej informačnej služby pána Kulíka, ktorý vlastne porovnáva situáciu z 90. rokov, kedy sme stratili dôveru ako Slovenská informačná služba po únose syna prezidenta, ktorá vlastne doteraz ani trestnoprávne nie je dotiahnutá. Hlavným podozrivým je tu Slovenská informačná služba z tohto únosu. Že tá nedôveryhodnosť, ktorá tu vtedy bola osobná, naozaj znamenala, že roky Slovenská informačná služba bola odrezaná od citlivých informácií. A porovnáva to so situáciou dnes. Že tie signály, ktoré vysiela súčasná Slovenská informačná služba, sú tomu podobné. A nakoniec kroky. Ja ich pripomeniem, aby som to len nehovorila tak všeobecne, prečo si to myslím. Zvesenie vlajok partnerských spravodajských služieb, to daj ich krajín NATO, EÚ. Bol protest ohľadom Slovenskej informačnej služby, jej vedenia, Pavla Gašpara. A v ten deň boli zvesené vlajky EÚ a NATO. S verejným vysvetlením, že to bol odkaz k cudzím tajným službám. Takže spravodajským službám EÚ a NATO bol vyslaný odkaz zo Slovenska. Aký odkaz im mal byť vyslaný? Že nie sú hodní našej dôvery? Ako si to môžeme vysvetliť, keď takto symbolicky vlastne stiahneme ich vlajky, ktoré tam vždy viseli, odkedy sme vstúpili do EÚ a NATO a partnersky spolupracujeme s ich spravodajskými službami. A k tomu celému si treba samozrejme pripomenúť aj dve ďalšie kauzy, ktoré boli verejné. Kauza Arťoma Marševského, kde vieme z tých verejných informácií, že sme boli dožiadaní. Že Pavol Gašpar priamo mal byť dožiadaný ako riaditeľ Slovenskej informačnej služby českou spravodajskou službou, aby sme urobili kroky k tomu, že neposkytneme ochranu osobe, ktorá bola zaradená na národný sankčný zoznam Českej republiky, potom, čo oni ju vyhostia, stratí u nej pobyt, aby sme my jej neposkytli pobyt. Nie, my sme jej mesiace poskytovali pobyt, kým tá osoba aj z dôvodu sankcií kvôli európskemu zoznamu už nemohla vlastne u nás žiadnu takúto ochranu mať, ale my sme vlastne naťahovali a myslím si, že sme pochovali tú dôveryhodnosť zo strany českej spravodajskej služby, že boli sme vopred požiadaní o spoluprácu a súčinnosť a vlastne my sme to vôbec nesplnili. A sú verejné informácie, že k tomu stretnutiu došlo. Opakovane sme boli dožadovaní a Slovenská informačná služba si tu partnersky zjavne neurobila svoju robotu. Ďalšia kauza, ktorá súvisela s bombovými útokmi, teda iba vyhrážkami, pardon, s vyhrážkami bombových útokov. Naozaj to bolo dlhé obdobie, kedy sme vlastne verejne nevedeli dostať žiadnu informáciu v riadení riaditeľa Slovenskej informačnej služby, aby nám okomentoval primerane jasné pomenovanie ruskej stopy, ktorá bola takto označená už oveľa skôr, ako sme sa to dozvedeli neskôr pri, dá sa povedať, pri spoločnej akcii. Kto je vlastne za týmito vyhrážkami bombových útokov, kde sa ukázalo, že to má byť ruská stopa. Naopak, tu sa zahmlievalo aj vo vyjadrení riaditeľa Slovenskej informačnej služby, kde do toho bola vnášaná Ukrajina namiesto toho, aby to bolo jasne pomenované, čo bolo aj výsledkom celého spoločného vyšetrovania, že je tu ruská stopa. Ako nám majú títo partneri dôverovať, keď vlastne pri tejto výmene, pri spolupráci konáme inak, ako by sa očakávalo ako od partnerov. A rovnako túto izoláciu potvrdzuje aj bývalý príslušník Kulík, ktorý vlastne odišiel, respektíve, dá sa povedať, šikanózne musel odísť s ohľadom na šikanu, ktorú si zažil v Slovenskej informačnej službe, a pritom bol na vrcholných pozíciách v rámci Slovenskej informačnej služby za vedenia viacerých riaditeľov Slovenskej informačnej služby. Poskytol vyjadrenia. Vieme, že voči nemu teraz bežia trestné konania aj zjavne z podnetu súčasného riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ale jeho verejné vyjadrenia nemôžeme nechať nepovšimnutia. A sú veľmi závažné. Takže, ako som povedala, naše uznesenie, ktoré sme podávali ešte v septembri minulého roku, nestratilo na svojej aktuálnosti, práve naopak. Jeho aktuálnosť ďalšími a ďalšími krokmi Pavla Gašpara sa len znásobuje. A len to potvrdzuje, že to uvedenie do funkcie, jednoducho, to bolo naozaj chybné zapnutie gombíka na začiatku. Na čo sme... Ďalšími a ďalšími krokmi Pavla Gašpara sa len znásobuje. A len to potvrdzuje. Že to uvedenie do funkcie jednoducho, to bolo naozaj chybné zapnutie gombíka na začiatku, na čo sme upozorňovali naprieč. Že to ohnutie zákona, ohnutie ústavy. Už to samotné spôsobilo nedôveryhodnosť nástupu do tejto funkcie Pavla Gašpara. Ja to, ja to musím na záver pripomenúť, že to bolo ohnutie vnútorného predpisu, ktorým sa vlastne ohýbalo to, že bolo zrejmé, že pre prezidentku Čaputovú je problém vymenovať Pavla Gašpara do funkcie. A potom, čo bolo zjavné, že nebude môcť do tejto funkcie určite byť vymenovaný Tibor Gašpar, a tuto pripomeniem, povedal to premiér, že: „Pani navrhovateľka, už je 13:00, prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Aha, ja pokračujem ďalej. Ďakujem pekne, pán predsedajúci, aj za možnosť pokračovať vo vystúpení. Ja by som len uzavrela moje úvodné slovo s tým, že je kľúčové, ako sa prejavuje osoba predtým, ako nastúpi do funkcie, ako sa prejavuje vo funkcii, ako reaguje na signály, na spoluprácu už vtedy, keď už je vo funkcii. A, bohužiaľ, musím konštatovať, že Pavol Gašpar svojím správaním predtým, ako nastúpil do funkcie, vyvolával vážne pochybnosti, že nie je spôsobilý riadne zastávať túto funkciu a keď sa jej ujal aj spôsobom, ako sa jej ujal, aj ako bola prekrútená ústava a zákony, tak len dosvedčil tomu, že jednoducho na túto funkciu nie je vhodný a spôsobilý a skutočne vyvoláva vážne pochybnosti o dôveryhodnosti Slovenskej informačnej služby dovnútra Slovenska, ako aj navonok voči našim partnerom. Toľko si dovolím v mojom úvodnom slove. A preto napriek tomu, že uznesenie bolo podané 8. septembra roku 2025, stále je aktuálne a na ňom trváme a rovnako sa hlásim potom, aby som vystúpila v rámci riadnej rozpravy, aby bolo možné na mňa aj reagovať. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som ako spravodajca osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti SIS uviedol informáciu výboru k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Márie Kolíkovej, Juraja Krúpu a Andreja Dostála na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k dôveryhodnosti Slovenskej informačnej služby vedenej Pavlom Gašparom, tlač 1002. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1059 z 11. septembra 2025 pridelil predmetný návrh na prerokovanie osobitnému kontrolnému výboru Národnej rady na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby s tým, že ako gestorský výbor podal v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Gestorský výbor o návrhu uznesenia Národnej rady dňa 25. septembra 2025 na svojej 22. schôdzi nerokoval, keďže nedošlo k schváleniu programu schôdze výboru. Prílohou informácie je i návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu. Otváram rozpravu k tomuto.

Vám pekne, pán predsedajúci. Dámy poslankyne, páni poslanci, moje úvodné slovo bolo pomerne obsiahle, ale, aby bolo možné vlastne reagovať aj na podstatné veci, tak si len dovolím pripomenúť, že toto uznesenie bolo podávané v septembri, 9. septembra, je máj. Už samotná táto procedúra parlamentu nasvedčuje tomu, že nie je tu priestor na to, aby opozícia aspoň v tej miere, ktorá by jej bolo slušná a vhodná, kontrolovala v nejakej miere vládnu moc, tak už tento proces tomu nasvedčuje osobitne aj pri také dôležité inštitúcie, ako je Slovenská informačná služba, a uznesenia, ktoré by sa aj týkali, tak dostanú sa po polroku na prerokovanie parlamentu. A nedá sa povedať, že je to len preto, že prepadol bod, pretože vieme, že tu bolo množstvo schôdzí, kde jednoducho bola uťatá schôdza bez toho, aby sa opozičné návrhy prerokovali. To je prvá vec k procesu. Ďalšia vec, napriek tomu, že je to zo septembra a máme pol roka po, tak tie podozrenia, že či už je to ohľadom vynášania informácií a nedodržania podmienok, ktoré súvisia s ochranou utajených skutočností zo strany riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ktoré boli vyslovené v tom septembri, v tomto uznesení naďalej pretrvávajú a tieto pochybnosti neboli odstránené. OK. A rovnako tie vyjadrenia, podozrenia ohľadom nevyjasnených majetkových pomerov ostávajú. A k čomu sa nabaľovali, samozrejme, ďalšie súvislé okolnosti a s ohľadom na všetko je na mieste trvať aj na požiadavke, ktorá je súčasťou tohto uznesenia, aby riaditeľ Slovenskej informačnej služby sa podrobil opätovne bezpečnostnej previerke. A to by vlastne mohlo prispieť aj k tej dôveryhodnosti. Nedá sa úplne napraviť vystupovanie voči zahraničným spravodajským službám, ako som už uviedla. Udiali sa mnohé kroky, ktoré veľmi ťažko sa môžu naprávať a v tom vyjadrenie bývalého príslušníka pána Kulíka vo verejnom priestore, že mu to začína pripomínať odstrihnutie služieb od citlivých informácií po únose syna Michala Kováča mladšieho z 90. rokov, je závažné a o to obzvlášť treba aj tomuto návrhu uznesenia venovať primeranú pozornosť. Ďakujem veľmi pekne. Na

Mikrofón

Takže budem pokračovať s tým, čo som začal. Využijete každú možnosť, pani Nikola, keď si môžete kopnúť do riaditeľa služby a do Slovenskej informačnej služby. Robíte to neustále na našich výboroch. Teraz to robíte v pléne. Nič nové pod slnkom. Veľmi dobre viete. Žiadny riaditeľ ani služba sa nedokáže efektívne brániť voči vašim tvrdeniam a vašim výrokom. SIS pod vedením Pavla Gašpara je renomovaná, rešpektovaná spravodajská organizácia, spolupracuje so zahraničnými spravodajskými partnermi, menia si spravodajské spravodajské produkty a podieľajú sa na operáciách. A to vy takisto veľmi dobre viete, pretože na výbore sme mali bod programu zahraničná spolupráca Slovenskej nočnej služby. A tam riaditeľ presne rozprával o tom, čo robia, ako robia a s kým robia. Veľmi dobre viete, že Slovenská nočná služba nie je v izolácii a že je to renomovaná spravodajská služba. Cez to všetko obsesia menom Gašpar pokračuje ďalej. Včera pri správe o činnosti SIS vystúpil aj kolega Krúpa. A tak bohorovne rozprával, až som mu chcel uveriť a skoro som mu aj uveril, že to nie je osobné. Ale nemyslím si, že je to tak. O čom svedčia aj vaše výroky na vami organizovaných protestoch spred niekoľkých mesiacov, pani Kolíková, pripomeniem. Arogantný, amorálny, bezcharakterný, bez minulosti a korunoval to všetko váš kolega Hlina, keď povedal na záver na tej tribúne: „nevzdelaný hlupák.“ To by som dokázal veľmi polemizovať, kto to rozpráva, o kom to rozpráva. Keď niekto škodí Slovenskej národnej službe, tak to nie je Pavol Gašpar ako riaditeľ na čele Slovenskej národnej služby, ale škodíte systematicky službe vy s vašimi kolegami. Ďakujem za pozornosť. Predpokladám, že ten procedurálny návrh

Veľmi pekne za slovo. Chcela by som pôvodne tiež nejakými prívlastkami opísať riaditeľa Bašistova, ale práve to odznelo úplne dokonale, tak ani nemusím. Ale teda ja si myslím, že on sa v prvom rade nikdy nemal dostať do tejto funkcie a tých dôvodov je milión a jeden z nich sedí aj v kresle predsedajúceho práve teraz, ale, čo mne v tejto celej epopeji prišlo najbizarnejšie, bola naozaj celá tá správa o prevrate, či ako sa to vtedy volalo, o puči. To bolo niečo tak absurdné, že ja si fakt neviem predstaviť, kto sa potom mohol podpísať a henten pamflet vytvoriť, lebo to je normálne, že nehodné a nedôstojné tajnej služby akejkoľvek. To už len to samo o sebe by malo byť dostatočným dôvodom na to, aby človek v jej čele skončil. Zopakujem, že nikdy tam podľa mňa nemal byť, ale hento bolo, to bolo niečo strašné, fakt. Ja doteraz vždy, keď si na to spomeniem, tak mne to príde ako z nejakej paralelnej reality. To bolo niečo neuveriteľné. Naozaj nedôstojné tajnej služby, normálnej krajiny Európskej únie. Veď haló, veď to bolo, ja neviem, veď ste boli tu pri tom. Vám to prišlo v poriadku, že toto vyprodukovala tajná služba? Nevolí ťa, fakt.