49. schôdza

Vám, kolegovia aj kolegyne, za aktívnu podporu a ja len budem pokračovať na margo toho, čo kolega David Day, čím uzatváral svoju faktickú. Skutočne, táto vláda sa chváli tým, že poskytuje obrovské množstvo sociálnych dávok a rôznych finančných podpôr pre rodiny s deťmi. Ale, čo je paradoxné, že sa nám tu rodí stále menej detí a že stále menej ľudí si chce zakladať na Slovensku rodiny. Darmo my prichádzame s tehotenským, darmo máme vysoký príspevok pri narodení dieťaťa, aj štedrý rodičovský príspevok. Pán minister sa tu chváli jeho každoročnou valorizáciou a takisto štedrou materskou. Naozaj, tá podpora je pomerne štedrá do troch rokov veku dieťaťa, ale čo potom, to je prvá vec, že potom tu už absentuje akákoľvek iná podpora. A ministerstvo práce ani táto vláda doteraz neprišli so žiadnymi riešeniami, ktoré by túto situáciu nejako napravili. A ja vám hovorím, že tým riešením je flexibilita. A ja tu prichádzam s dvomi návrhmi, ktoré zavádzajú flexibilitu. Jeden zavádza flexibilitu do čerpania materskej a otcovskej, že si ju otec aj matka budú môcť rozdeliť, väčšinou skôr otec a tým pádom aj dočerpať celú. A ten druhý je flexibilné poberanie rodičovského príspevku, to znamená, že môžu si skrátiť čas poberania príspevku a o to navýšiť mesačnú sumu toho rodičáku, čo im v tej konkrétnej dobe veľmi pomôže a možno si aj povedia, že OK, keď ja tu mám takúto možnosť a môžem popritom aj pracovať a ani sa mi až tak úplne zle nežije, možno, že si premyslím aj to druhé dieťa. Prečo ste doteraz s takýmito návrhmi neprišli? To je moderná rodinná sociálna politika, ktorou sa riadi každá príčetná krajina, ktorá chce nejakým spôsobom minimálne aspoň udržať pôrodnosť, ktorá u

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo a dovoľte mi, aby som dnes predložila návrh uznesenia k tragédii, ktorá sa stala v Mirkovciach v marci tohto roka. A ide o tragédiu, ktorá nie je nejakou ojedinelou udalosťou. Ale je súčasťou dlhodobého a systematického zlyhávania štátu. Bohužiaľ, jej obeťou sú maloleté deti. Maloleté nevinné deti. V Mirkovciach však nezhorela len chatrč. V Mirkovciach zlyhal štát. Zlyhal v ochrane najzraniteľnejších, zlyhal v prevencii, zlyhal v základnej funkcii chrániť život. Práve preto predkladáme uznesenie, ktoré nemá byť len nejakým formálnym aktom súcitu a nemá byť ani prázdnym politickým gestom, ale má byť jasným pomenovaním reality a výzvou na systémové riešenie vlády. Pretože ak budeme tieto udalosti naďalej označovať len ako nešťastia alebo tragédie, nikdy ich nezačneme riešiť ako to, čím v skutočnosti sú. Predvídateľné dôsledky dlhodobo ignorovaných problémov. Ja si dovolím taký krátky vhľad do tejto témy a do života týchto ľudí. Na Slovensku žije podľa dostupných dát približne 90 000 ľudí vo vylúčených rómskych komunitách v neformálnych alebo neskolaudovaných obydliach. Ďalších približne 95 000 ľudí žije v tzv. nekonvenčnom bývaní. To znamená chatrče, unimobunky alebo provizórne stavby. Áno, je to len 185 000 ľudí. To znamená, že nie je celá rómska komunita, ako sa mylne na Slovensku predpokladá, ktorých je asi okolo 500 000. Dá sa povedať, že takmer 1/3 žije naozaj vo vylúčených lokalitách, vo veľmi zlých podmienkach a v zlom bývaní. Ale napriek tomu, že je to menšia časť rómskej populácie na Slovensku, tak to nie je marginálna skupina, pretože, keď si to predstavíte, tých 185 000 ľudí, tak to je také jedno menšie, stredne menšie mesto. A predstavte si, že toto mesto je bez vody, bez kanalizácie, bez elektriny, bez bezpečného kúrenia a samozrejme bez správneho vzťahu k svojej nehnuteľnosti, v ktorej bývajú. Viac ako 45 % domácností v marginálne znevýhodnených rómskych komunitách žije bez právnej istoty k svojmu obydliu. A až 88 % žije naozaj v preľudnenom obydlí. To znamená, že kým na jednu izbu v populácii majoritnej alebo integrovanej pripadá jedna osoba, tak v rómskych komunitách sú to tri osoby. Počúvame to tu stále. O tejto situácii už dlhodobo vieme. Až sa táto situácia stala takou normou spoločnosti a nikoho to nejakým spôsobom neprekvapuje. Lenže tu nejde o normu. Tu ide o výsledok, a ja som to už dnes povedala, štrukturálneho a niekoľkogeneračného inštitucionálneho rasizmu. Toto si musíme povedať. Ja viem, že sa často hovorí o tom, že Rómovia si tento život v týchto komunitách vybrali, ale myslím si, že dnes som tu už mala takú historickú exkurziu o tom, ako vôbec vznikali a v dôsledku čoho vznikali rómske osady, takže verím, že sa už k tomu nemusíme vracať a že tento jeden argument alebo skôr stereotyp už je vyvrátený a že ho v tejto miestnosti už nebudem ani od koaličných, ani od žiadnych kolegov a kolegýň počuť. Za posledné roky evidujeme desiatky obetí požiarov v týchto komunitách. Medzi nimi je, bohužiaľ, veľké, neprimerane veľké množstvo detí. Len v tomto roku sme boli svedkami už štyroch požiarov. Okrem Mirkoviec to bol Podsadok, Lipany, Podhorany. A, ak si spomínam, tak v poslednom období bol ešte jeden požiar, kde v dôsledku toho prišlo 50 ľudí o strechu nad hlavou. Nespomínam si teraz, kde presne to bolo. V minulom roku prišlo o život pri požiaroch v rómskych komunitách až 11 ľudí a z toho deväť detí. Najtragickejší bol marcový požiar vo Veľkom Šariši, ktorý pripravil o život štyri deti a ich prababku. V novembri potom došlo k dvom tragickým požiarom v osade Mašličkovo, v košickej mestskej časti Luník 9, kde zahynuli dve maloleté deti, a potom nočný požiar v obci Kozárovce pri Leviciach, ktorý usmrtil tri deti vo veku 4 až 8 rokov a ich mamu. A ja sa pýtam, ako dlho ešte budeme tieto udalosti nazývať tragédie alebo nešťastné udalosti, ak ide o opakovaný vzorec. Lebo ak sa niečo deje znova a znova, tak to už nie je náhoda. Tu ide o systém. Tieto rodiny žijú v podmienkach, kde každá zima je pre ne voľbou medzi dvoma rizikami. Či si zakúria v tých provizórnych pieckach a podmienkach, ktoré majú, a budú riskovať, že sa niečo stane, že vznikne požiar, alebo či si nezakúria a potom umrznú. Toto nie je slobodná voľba. Toto nie je možnosť výberu. Toto je dôsledok absencie a nečinnosti štátu. A ja sa pýtam otvorene, kto za toto nesie v 21. storočí zodpovednosť, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, že ich smrť v ohni nie je výnimka, ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života. Storočia zodpovednosti, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, kde ich smrť v ohni nie je výnimkou. Ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života, zdravia a ľudskej dôstojnosti. Potom sú tu medzinárodné dohody, ktoré hovoria o osobitnej ochrane malých detí. A realita je zatiaľ taká, že viac ako 90 000 ľudí žije v podmienkach, ktoré tieto práva fakticky absolútne negujú. Pri poslednom minuloročnom tragickom požiari v Kozárovciach sa ozvali viaceré organizácie, ktoré sa venujú vylúčeným komunitám. Napríklad to bolo združenie EduRoma, ktoré vyzvalo rómskeho splnomocnenca, aby zvolal medzirezortnú pracovnú skupinu. Bola to aj organizácia Človek v ohrození, ktorá napísala otvorený list, v ktorom štát kritizuje, že zlyháva v ochrane detí pred požiarmi. List bol adresovaný aj ministrovi vnútra, ministrovi práce, komisárovi pre deti a aj rómskemu splnomocnencovi. Viete, čo sa stalo? Na list nikto neodpovedal. Reagoval iba Úrad prezidenta Slovenskej republiky, ktorý oznámil, že list bol zaevidovaný. A bez ďalšej spätnej väzby. V nadväznosti na list organizácie krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Žiline nariadilo mestám vykonať preventívnu činnosť. Zo strany Úradu splnomocnenca pre rómske komunity máme informácie len o tom, že úrad bol prítomný v krízových štáboch a zabezpečoval logistiku a krízovú intervenciu na Luníku 9. Zabezpečil tam napríklad aj hygienickú pomoc. Spišskému Štiavniku poskytol 40 000 schémy, ktorá slúžila len teda na krízovú intervenciu, a Lomničke poskytol núdzové ubytovanie. Zrejme jednu UNIMO bunku a to je všetko, čo sa v predmetnej udalosti udialo. Ja sama som ešte intervenovala u všetkých obcí, kde bol za posledných 10 rokov nejaký požiar. Vypýtala som si, ako samosprávy riešia túto situáciu. Bohužiaľ, spätne sa mi na túto zákonnú povinnosť ozvalo len pár z týchto samospráv, pretože nemajú administratívne kapacity, aby vôbec čosi takéto spracovali, aby mi teda mohli dať dokumentáciu predmetnú, ale keď som potom telefonicky komunikovala s nimi, aby som im teda vysvetlila, čo je mojím záujmom, že teda nie je nejakým spôsobom ich viktimizovať, ale získať informácie, či štát vôbec vyvíja nejakú pomoc samosprávam v tejto oblasti, tak mi bolo povedané, že okrem tohto, čo som vám vymenovala, tak sa samosprávam nepomáha v tejto oblasti absolútne nejako. Jednoducho samosprávy sú plne zodpovedné za to, v akých podmienkach žijú obyvatelia ich obce. Ale štát im na to nedal žiadne nástroje, aby mohli túto situáciu riešiť. Predkladané uznesenie preto reaguje na tri základné roviny. Po prvé, pomenuvávame realitu. Chceme, aby sa parlament jasne prihlásil k tomu, že požiare v marginalizovaných rómskych komunitách nie sú individuálnym zlyhaním, ale že sú systémovým problémom. Po druhé, žiadame vyvodiť zodpovednosť za štát, že štát nesie zodpovednosť za podmienky, v ktorých ľudia žijú, tak ako žijú v 21. storočí. A po tretie, chceme od vlády Slovenskej republiky naozaj záväzok, že bude konať. A to v prvom rade v oblasti bezpečného bývania, vrátane infraštruktúry, vody, kanalizácie, dostupnosti energií. Vláda predsa musí mať konečne nejaký komplexný plán a musí vyčleniť dostatok financií na riešenie bývania v týchto lokalitách. Bez pomoci zvonka sa títo ľudia k dôstojnému bývaniu a hlavne bezpečnejšiemu bývaniu nikdy nedostanú. Ak budete namietať, že nemôžu dostať nič zadarmo, to je taký večný argument na Slovensku, tak dovoľte mi povedať len jedno. Dnes už existuje niekoľko programov, ktoré sú založené na pomoci ľuďom v generačnej chudobe tak, aby sa títo ľudia podieľali na riešení svojej situácie. Volá sa to svojpomocné zabezpečenie bývania. Stačí si len vybrať, ktorý z týchto programov, ktoré gestorujú buď mimovládne organizácie, alebo Slovenská sporiteľňa, alebo Národná banka Slovenska, prevezmeme do národného projektu. Stačí na to získať peniaze a implementovať to. A prestať, samozrejme, šíriť populizmus a nenávisť. Navrhujeme tiež v uznesení, aby sa vytvoril nejaký krízový fond alebo nejaký krízový mechanizmus, ktorý by vedel naozaj veľmi rýchlo a promptne pomôcť týmto ľuďom, ale hlavne samosprávam pri požiaroch a pri rôznych živelných katastrofách. Táto pomoc musí byť ale rýchla, nemôžu na ňu samosprávy čakať niekoľko mesiacov, nemôže to byť len v bunkách, keď bez strechy nad hlavou je 50 ľudí. A musí to byť nielen toto ubytovanie, ale musí to byť naozaj prvotná materiálna pomoc, ale aj psychologická podpora, na ktorú, bohužiaľ, v tomto štáte neustále zabúdame. A hlavne, my sa nemôžeme spoliehať len na samosprávy, ktorým neustále berieme nejaké finančné prostriedky a ktoré sú nútené hľadať pomoc sponzorsky. Alebo vôbec. Napríklad ľudia vo Veľkom Šariši stále spia v provizórnych stanoch. No a napokon je nevyhnutné naozaj prijať preventívne opatrenia, aby sa podobné situácie a požiare nikdy neopakovali. To znamená bezpečnejšie vykurovanie, lepšiu infraštruktúru a celkovo lepšie podmienky bývania v týchto komunitách. A teraz k tomu najdôležitejšiemu. Keď dôjde k tragédii, tak často počúvame slová o individuálnom zlyhaní, o nezodpovednosti a problémových komunitách. Ale čísla hovoria niečo úplne iné. Desaťročia máme nevyriešený problém bývania. A to nie je problém individuálneho zlyhania. To je problém systému. Desaťročia máme nevyriešenú infraštruktúru. To tiež nie je individuálne zlyhanie. To je problém systému. Takisto máme desaťročia nevyriešený prístup k energiám. Je to individuálne zlyhanie? Asi ťažko. Ani prevencia nie je individuálne zlyhanie. Všetko je to výsledok nečinnosti. Výsledok tohto zlyhania, žiaľ, nie je abstraktný. Tento výsledok má mená a má tváre malých detí. Ak štát dnes nevie garantovať základnú bezpečnosť bývania, potom nejde o sociálnu politiku. Ide o zlyhanie základnej funkcie štátu. A preto tu dnes nehovoríme len o nejakom geste alebo nevyzývame vás k empatii. My tu hovoríme o zodpovednosti a o povinnosti. Ak sa tragédie opakujú, potom nestačí len vyjadrovať sústrasť. Treba naozaj rázne a rýchlo konať, lebo každý ďalší požiar, každé ďalšie dieťa, ktoré zomrie v plameňoch, už nebude len tragická udalosť. Bude to dôsledok aj vášho rozhodnutia v tejto veci nekonať. A to je niečo, čo si ako zákonodarný zbor nemôžeme, alebo aspoň nemali by sme si dovoliť, a nemôžeme to ďalej ignorovať. Týmto predslovom som predstavila toto uznesenie a zároveň sa potom hlásim aj prvá do rozpravy. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dovoľte mi ako určenému spravodajcovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť informáciu gestorského výboru o výsledku prerokovania návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k tragédii zo 17. marca 2026 v osade v obci Mirkovce. Tlač 1236. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 1298 z 30. marca 2026 pridelil predmetný návrh na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podá v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny o návrhu uznesenia dňa 13. apríla 2026 na svojej 40. schôdzi, 45. schôdzi rokoval, avšak neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia výboru nezískal súhlas potrebnej väčšiny členiek a členov výboru podľa § 52 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky. Prílohou tejto informácie je aj návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Pán predsedajúci, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu. Prosím, zaujmte

Za slovo. Napriek tomu, že som predstavila tento návrh uznesenia a tak by som rada ešte pozerala sa na tento problém aj trošku z inej strany. Pretože, ak si spomínate, tak už pri Mašličkove sme sa tu v parlamente pýtali aj premiéra tejto krajiny, aký má postoj k riešeniu tejto situácie. A to, čo sa nám dostalo spätne, fú, tak to bola iná sprcha. A práve preto by som sa aj z tejto strany chcela na to vyjadriť. Viete, ja mám v poslednom čase a nielen v poslednom, posledné dva mám pocit, že koaliční kolegovia dnes žijú v nejakom politickom vesmíre, že na každý problém existuje nejaké univerzálne vysvetlenie, že za to môže opozícia. Za všetko môže opozícia. Opozícia môže za stav verejných financií, aj za rastúcu chudobu môže opozícia, hoci tá istá vláda v tom istom čase rozdáva stovky miliónov na energopomoc alebo na 13. dôchodky a zároveň ich berie ľuďom z peňaženky v podobe zvyšujúcej sa DPH-čky. Opozícia mohla aj za protesty, ak si spomínate, hoci ide o legitímne ústavné práva občanov reagovať na kroky vládnej koalície. Pobavilo ma tiež, že my môžeme za napätie spoločnosti, a keď sú to práve predstavitelia koalície, ktorí svojimi dennodennými útokmi, strašením a vyvolávaním nepriateľov polarizujú tú spoločnosť tiež. A takisto ma pobavilo, keď sme sa dopočuli, že vlastne opozícia môže aj za legislatívny chaos v parlamente, pretože obštruujeme. Napriek tomu, že parlament ovláda koalícia, napriek tomu, že koalícia predkladá zákony, skracuje si tieto konania, sama si potom schvaľuje tie zákony, no vynadáva na opozíciu, ktorá si drzo dovolí hovoriť svoj názor, upozorňovať a nebodaj aj protestovať proti tomu, že koalícia rozkladá právny štát. A výpočet týchto absurdných obvinení môže pokračovať donekonečna. Napríklad aj za nárast drobnej kriminality vraj mohla opozícia, hoci je to vláda, ktorá presadila nebezpečný trestný zákon. No, opozícia však ale mohla za to, lebo upozorňovala na to, že tam bude problém, tak. Vinná bola opozícia. Je to smiešne nelogické. No a podľa tejto logiky môže kľudne opozícia aj za to, že tu máme určité historické traumy, ktoré vyvrcholili do chudoby marginalizovaných komunít. Možno je opozícia vinná aj za to, že Rómovia boli vyháňaní desiatky rokov na okraj spoločnosti už v stredoveku, aj za to môžeme. Alebo môžeme za deportácie 40. rokov minulého storočia. Môžeme aj za možno za nútené vysťahovanie z roku 1989 a zrejme aj za to, že z krajiny, kde vylúčené komunity takmer neexistovali už, tak dnes máme 1000 osád. Aj za to môže podľa tejto logiky opozícia. Viete, všetko to obvinenie, tie výhovorky a tie konštrukcie majú jeden spoločný menovateľ. A to je strach z priznania si vlastnej zodpovednosti. Nič to neukázalo práve lepšie ako tá tragédia v Mašličkove, kedy matka s popálením a s dieťaťom v náručí utekala z horiacej chatrče a ďalšie dve deti zomreli. A premiér tejto krajiny namiesto toho, aby prejavil ľudskosť a empatiu, tak použil doslova a do písmena politickú surovosť. Ukazoval prstom na matku, ktorá je vlastne obeť a on ju obvinil. Nie systém, ktorý jej nedal šancu, aby sa z takejto situácie dostala, ale tá matka bola na vine za to, že sa do tejto situácie dostala a že tam zhoreli jej dve malé deti. Obviňovať matku, ktorá stratila deti, tak to je, akože nehnevajte sa na mňa, ale ja to nemôžem inak vnímať ako morálne dno. Je to alibi, ktoré má prekryť totálne hlbšie zlyhanie. A to je to, že Slovensko dlhodobo neplní ústavnú povinnosť chrániť život a dôstojnosť ľudí bez ohľadu na ich etnicitu, na ich pôvod, na ich sociálny status, že nerieši rovnosť v prístupe k bývaniu, energiám a základnej infraštruktúre. A že segregácia a generačná chudoba je výsledkom verejných politík. Nie individuálnych zlyhaní, verejných politík. A inštitucionálneho rasizmu. Dneska to budem opakovať donekonečna. Čiže, ak sa tragédie systematicky opakujú, tak nejde o náhodu, vážení, ale o systémové zlyhanie. A v systéme je niekto, kto by za… Rasizmu. Dneska to budem opakovať. Donekonečna. Čiže sa tragédie systematicky opakujú, tak nejde o náhodu, vážení, ale o systémové zlyhanie. A v systéme je niekto, kto by za A tým niekým je štát, konkrétne vlády, ktoré mali tú moc a nekonali. Pokiaľ Slovensko neprizná realitu segregovaných komunít a generačnej chudoby, pokiaľ bude vláda naďalej obviňovať všetkých okolo seba, len nie seba, tak tento cyklus zostane nekonečný. Tento problém nebude mať riešenia. A kým sa najvyšší predstavitelia štátu budú správať ako politickí hráči extrémnej pravice a nie premiéry všetkých ľudí, bude sa krehká časť spoločnosti naďalej rozpadať a prepadať do chudoby. Ak je niekto zodpovedný za to, že deti zomierajú v požiaroch, ktoré sú predvídateľné a odvrátiteľné, potom je to ten, kto má v tomto štáte moc. A keď máte moc, máte aj povinnosť konať. Ďakujem.

Mal zobrať zodpovednosť. Kolegovia, vážené kolegyne, som spolupredkladateľkou tohto návrhu už druhý raz. Sme tu pred vami. Prvýkrát to bolo pri tej tragédii v Mašličkove a ja som si naozaj nemyslela, že v priebehu pár mesiacov budeme žiadať tento parlament opätovne o to, aby sme prijali aspoň uznesenie, ktorým zaviažeme vládu konať. Teraz už dokonca sme sa neodvážili ani požiadať o nejaké zriadenie fondu na odškodnenie týchto obetí, pretože po prvom raze a potom, čo sme si tu vypočuli od premiéra tejto krajiny, premiéra všetkých ľudí, nielen vybranej skupiny obžalovaných osôb, pre ktorých robí prvé aj posledné, a ešte teda pre Vladimíra Putina, aby sme nezabudli. Tak sme sa prosto neodvážili ani len dať tam to odškodnenie pre obete týchto tragédií, lebo sme pochopili, že to je prosto cesta zarúbaná. Ale ja sa k tomu nemôžem nevrátiť vo svojom príspevku. V prvom rade teda podpisujem všetko, čo kolegyňa Kosová povedala. Lepšie sa to už nedá povedať. A ja chcem vyjadriť svoje hlboké sklamanie. Sklamanie z tohto parlamentu, ktorý prosto nie je schopný, a zrejme však zajtra to nepodporíte, ani nebudete schopní zajtra zahlasovať aspoň za podporu takéhoto minimalistického ustanovenia. Potom, čo znova zomreli deti pri požiaroch. My sme si vypočuli na ľudskoprávnom výbore množstvo rečí od splnomocnenca Daška, od ministerstva práce, ako budú prijaté nejaké opatrenia, ktoré budú viesť k požiarnej prevencii, aspoň minimálne, že teda v tých osadách, keď už nevedia vyriešiť otázku bývania, generačnej chudoby, toho, aby sa tí ľudia mohli zamestnať, aby neboli v segregovaných školách, aby mali prístup k zdravotníckemu ošetreniu, očkovaniu a podobne, že teda, keď nič z tohto nebude dostupné, lebo na týchto ľuďoch v osadách v skutočnosti vláde nezáleží. Tak sme mali aspoň sľúbené, že príde k tomu, že tam budú robené protipožiarne opatrenia, že aspoň teda sa začne robiť s tými obyvateľmi, aby sa naučili hasiť tie požiare, aby tam prišla nejaká kontrola, ktorá im správne tie piecky aspoň zaizoluje, aby tam boli k dispozícii aspoň nejaké hasiace prístroje a niekto tam dostal školenie o tom, ako s nimi zaobchádzať. Stalo sa niečo z toho? Nič. Prosto novej tejto vláde a politickej reprezentácii tejto krajiny, ktorá drží moc v štáte, je vlastne úplne jedno, koľko detí v tých osadách umrie. Je im jedno, že umreli v Mašličkove, že umreli tu v Mirkovciach, je im jedno, že na jeseň a v zime tohto roku zrejme dôjde k ďalším tragédiám a na jar budúceho roku pred voľbami zrejme k ďalším. Vy to prosto odmietate riešiť. A ja tomu nerozumiem, že prečo to odmietate riešiť, že naozaj nemáme už ani štipku ľudskosti a úctu aspoň k životom malých detí? Že nám vôbec na tom nezáleží, že musíme stále ako spoločnosť hľadať výhovorky a obviňovať týchto ľudí z toho, že oni si za to môžu sami, závidieť im, keď sa za nich nejaká reprezentácia postaví, a vyhadzovať im a vyhadzovať nám všetkým na oči, ako sme si to dovolili, ako sme si to dovolili žiadať vôbec nejaké odškodnenie pre nich. Napríklad toto bola jedna z vecí, ktorá okrem tej premiérovej surovosti mňa prekvapila asi najviac. A to bolo to, s akou obrovskou vlnou negativity sme sa stretli potom, čo sme si dovolili požiadať o to, aby štát odškodnil obete týchto tragédií. Ja som nikdy v živote, akúkoľvek tému som predtým riešila, vrátane témy cudzincov – pardon, ingadnie si prihlásenie? Ako Simona. Hej, pochopila som to. Nikdy predtým, nech som akúkoľvek tému riešila, vrátane migračnej témy, tak som nedostala toľko nenávistných e-mailov, ako keď sme riešili tému odškodnenia rodín z Mašličkova. A myslím si, že premiér, keď sa tu na hodine otázok postavil a tým hrozným spôsobom okomentoval obrovské ľudské nešťastie, surfoval vedome na vlne rasizmu časti ľudí, ktorí stále majú v očiach voči ľuďom rómskej etnicity a národnosti. A to je proste nechutné. To je, milí kolegovia, fakt, že vrchol nechutnosti, pretože aj keď premiér tejto krajiny sa rozhodne, že nejde, nie, on nielen, že nejde urobiť nič, aby pomohol tej rodine a tým ľuďom, ktorým zhoreli tie príbytky a uhoreli deti. Ale on sa proste rozhodne z nízkych dôvodov, úplne amorálne, využiť predsudky a nenávisť ľudí voči Rómom a ešte to posilniť z tohto miesta, z autority premiéra, obviniť matku tých detí, že ona za to môže. To je… Ja… Mne dochádzajú slová. Nechápem, ako to vôbec mohlo byť a ako je možné, že sa z vašej strany nestretol s nejakou reflexiou tohto jeho postupu, pretože, keď z tohto miesta, keď z Národnej rady Slovenskej republiky nepovieme jednotne, že aj ľudské životy detí rómskeho pôvodu a ľudí rómskeho pôvodu nám stoja za ochranu a že si všímame tie tragédie, ktoré sú výsledkom systémového zlyhania, tak bude pokračovať aj tá stereotypizácia, aj ten rasizmus, aj to, že ľudia nám budú písať nenávistné e-maily za to, že si vôbec dovolíme požiadať o to, aby tieto rodiny niekto odškodnil. Lebo my sme tu tí, čo nastavujeme latku v tejto spoločnosti. My sme tu tí, čo to majú robiť. Nie tí bežní ľudia, ktorí možno sa nikdy s pojmami ako zvnútornený rasizmus alebo podobne nestretli. Ja ich za to neobviňujem, ale obviňujem nás a politickú reprezentáciu tejto krajiny, ktorí majú v rukách moc, že nielenže nič nerobia, oni tento oheň nenávisti naďalej šíria a podporujú ho. To je nechutné a to je nebezpečné. A ja som z toho veľmi zhnusená. A kolegovia, žiadam vás, aby sme ako parlament ako jeden povedali konečne dosť. Skúste si prečítať toto uznesenie. Nie je v ňom nič, za čo by ste nemohli zdvihnúť ruku. A keď to zas nepodporíte a príde ďalšia tragédia, my tu budeme stáť znova a znova vám to pripomínať, pretože to je najmenej, čo môžeme pre týchto ľudí urobiť. Ďakujem.

Ty si sa spýtala veľmi dôležitú otázku, že prečo vlastne sa takto vedome politici, političky rozhodli tento problém neriešiť a odpoveď je naozaj veľmi jasná a vlastne si to aj povedala, pretože status quo a udržiavanie týchto ľudí v chudobe prináša politické body u majority. Mnohí politici totiž zistili, že je omnoho jednoduchšie a výnosnejšie, keď budú živiť nenávisť, ako keď budú stavať kanalizáciu alebo cestu do osady. Je oveľa pohodlnejšie povedať, že oni nechcú. Neexistuje tu žiadny rasizmus na Slovensku, veď je to úplne prirodzené. Ale nie je to prirodzené. Ten problém je, že strach politikov zo straty voličov spôsobuje, že starostovia sa boja čokoľvek urobiť pre dobro marginalizovanej rómskej komunity. A na ministerstvách alebo vo vláde to zase spôsobuje neschopnosť buchnúť do stola a povedať: „Dosť, stačí. Máme politickú vôľu skoncovať s touto chudobou. Máme vôľu skoncovať so segregáciou a budeme to riešiť.“ A tento tichý súhlas s diskrimináciou nás, túto spoločnosť, Slovensko, drží naozaj, že v mentálnom a ekonomickom stredoveku. Pán poslanec

Pani navrhovateľke, aj pani kolegyni Števuľovej za jej príspevok, na ktorý by som chcel zareagovať ako člen Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. Naozaj, keď sme mali diskusiu o tomto uznesení, tiež som nerozumel tomu, prečo koaliční kolegovia a kolegyne nechceli za takéto uznesenie zahlasovať. Potom som si ho ešte poriadne prečítal a on má tri časti A, B, C. Viem si predstaviť, že v tej časti C, kde vyzývame vládu Slovenskej republiky, by koaliční kolegovia mohli mať trochu problém teoreticky s tým, že vyzývame vládu týmto uznesením, aby vyčlenila primerané finančné prostriedky na systémové riešenie bývania v dotknutých lokalitách s dôrazom na bezpečnosť, udržateľnosť, prevenciu, aby okamžite predložila a začala realizovať komplexný akčný plán riešenia života ľudí vo vylúčených rómskych komunitách, aby získali dôstojné bezpečné bývanie. No toto sú trochu komplexné veci. Ale my sme im ponúkali, ak máte problém s niečím, môžeme to uznesenie pozmeniť. A nerozumiem tomu, naozaj prečo by mali byť proti tomu, aby vláda bezodkladne prijala a realizovala núdzové opatrenia pre zabezpečenie dôstojného bývania pre tieto dotknuté osoby, aby zriadila krízový mechanizmus alebo fond pre okamžitú pomoc takýmto osobám, prijala preventívne opatrenia na znižovanie rizika požiarov a aby vyjadrila úprimnú ľútosť nad úmrtím dvoch maloletých detí, ktoré tu zomreli, úprimnú sústrasť, solidaritu rodine a skonštatovala, že tragédia v obci Mirkovce naozaj nie je ojedinelým ani nepredvídateľným incidentom, ale súčasťou opakovania sa vyskytujúceho vzorca udalostí. Tie konštatácie v tom uznesení sú jasné. Podľa mňa potrebujeme sa spojiť a riešiť takúto problematiku spoločne koalícia aj opozícia.

Žiaľ, pamätám si ten výrok pána premiéra, ktorý povedal odsudzujúcim tónom, že tá matka tam nechala uhorieť deti a vybehla von, aby si zachránila život. Neviem si predstaviť situáciu, kedy by som takýto výrok povedal, aj keby to bola pravda. Tej mame by bolo lepšie v tých plameňoch, ako keby mala počuť takéto slová. Je to veľmi nehumánne a veľmi neľudské. Preto mi príde toto uznesenie ako aj príležitosť napraviť ten signál, pretože žijem s vedomím, že všetci ľudia majú tú istú dôstojnosť a sú rovnocenní pred Bohom i ľuďmi. A títo ľudia, ktorí žijú v takýchto podmienkach v rómskych osadách, v podmienkach, ktoré sú na stáročia dozadu nezrovnateľné, vyžadujú úplne iný prístup. Neexistuje žiadne rýchle zázračné riešenie, ale prvý signál je, že toto je potenciál pre Slovensko. Toto nie je nejaká guľa na nohe sociálnych dávok a semenište chorôb alebo ako to všelijako vedia rasisti opisovať. Toto je príležitosť pre Slovensko, pre demografiu, pre dôstojný život ľudí, dôstojný život ľudí, aby prispievali do spoločného, aby žili plné životy. Dá sa to dosiahnuť len politikou, spoluprácou a súbehom sociálnych, školských, teda vzdelávacích, hospodárskych a zdravotníckych. Ľudí, dôstojný život ľudí, aby prispievali do spoločného, aby žili plné životy. Dá sa to dosiahnuť len politikov, spolupráce a súbehu sociálnych, školských, teda vzdelávacích, hospodárskych a zdravotníckych aktivít. Nie silným štátom, ktorý pohŕda svojimi občanmi, zrovna tými najslabšími, a rozmýšľa a chce rozhodovať za nich. Ďakujem.

Ma predbehol. Presne som to chcel povedať, že viete, v tom C-čku tam je naozaj, že vyzývame vládu, aby vyčlenila prostriedky, teda vy vyzývate vládu, aby vyčlenila prostriedky, aby urobila opatrenia a to je niečo, čo, z čoho, čo je to. Ako si toto vy môžete dovoliť? To, čo je toto? Fico si bude robiť, čo chce, a nie, že niekto mu povie, že aby vyčlenil prostriedky. On vyčlení prostriedky pre Daška. Ale toto je naozaj niečo, čo my tu si uctíme pamiatku našich kolegov, ktorí, ktorí boli v parlamente. Aj keď si nevieme toto uctiť, tak to je strašné. Viete, naozaj niektorí sa to rozhorčujú nad tým. Ja nebudem to riešiť. Je to smutné. A pán Čaučík ma predbehol, takže naozaj aj ja potvrdzujem jeho slová. Preto to oni vôbec ani nepodporia a budú sa vyhovárať. Že, že toto je bod, ktorý ste mali konzultovať a tak ďalej a tak ďalej. Pani poslankyňa Števulová, nech sa páči.

Ďakujem, kolegovia. No viete, už aj keby teda nepodporili ani toto druhé uznesenie, tak čert to ber, ale keby teda prišli aspoň s vlastným. No tak, kolegovia, keď nechcete zahlasovať za opozičnú vec len preto, že je to opozičná vec, tak prosím vás, spravte a príďte s uznesením, ktoré sa týchto tragédií bude týkať a bude vaše vlastné. Veď nič vám v tom nebráni, ale tak, keď s tým neviete prísť a z nejakého dôvodu asi nechcete, je to mimo vašu pozornosť, tak nerozumiem tomu, že prečo tuto neviete na takejto veci, ktorá sa týka občanov našej krajiny, lebo aj od tých ľudí rómskeho pôvodu predsa pochádza naša moc. Od všetkých občanov tejto krajiny pochádza naša moc. My sme im zodpovední, tak by ste mohli vedieť s nami podporiť toto uznesenie. Ďakujem.