Videokanál klubu

Ja som si s veľkým záujmom vypočul vystúpenie kolegu Hajka z viacerých dôvodov. Som rád, že to opakovane otváraš, že Rada STVR, ktorá má mať deväť členov, už má štyroch nominantov z ministerstva kultúry a s najväčšou pravdepodobnosťou si ďalších päť stoličiek podelia nominanti vládnej koalície a potom takto bude, takto bude vyzerať kontrola verejnoprávnej, neverejnoprávnej inštitúcie.
A som vďačný za to, že si naznačil, koniec koncov hovorí to aj pán prezident, že s najväčšou pravdepodobnosťou toto znenie zákona bude v rozpore s ústavou a potom sa vládni poslanci budú musieť vysporiadať s tým, že tento zákon vráti Ústavný súd. A je na škodu, že tu nie sú, nediskutujú a nesnažíme sa nájsť také riešenie, ktoré by bolo priechodné naprieč politickým spektrom, pretože ide o tak vážnu vec.
A ešte chcem povedať, že som si s veľkým záujmom vypočul príbeh novinára aj s Fondom národného majetku a o tom, ako sa novinár dokáže dostať k veľmi citlivým informáciám, ktoré na dve, tri desaťročia potom slúžia pri riešení rôznych káuz, rôznych novinárskych aktivít.
A som veľmi rád, že takého človeka máme medzi sebou, pán Hajko, ešte raz vďaka.

Pán kolega Hajko, rovnako ako si povedal, som presvedčený aj ja a je to v zmysle toho zákona, ktorý bol pred 24-mi rokmi prijatý, že tento zákon o slobodnom prístupe k informáciám by mal vychádzať v ústrety občanom. Novela, ktorú presadila vládna koalícia, ale nevychádza v ústrety občanovi, nechráni jeho, ale toho, kto by mal poskytnúť informáciu občanovi, v podstate sťažuje a komplikuje získavanie informácií pre občanov. Pekne si to ilustroval aj na príklade novinárov ako špeciálnej kategórie občanov a vďaka za túto ilustráciu, lebo je to dôležité pre výkon ich povolania aj fungovania novinárov v našej spoločnosti.
Som presvedčený, že tento zákon je v rozpore s ústavou, lebo umožňuje svojvôľu, čo si tiež spomenul. Svojvôľu ako možnosť uplatňovať svoj pohľad a obmedziť právo občanov na informácie vzhľadom na mocenské postavenie toho, kto tú informáciu má poskytovať. A toto je aj v komunikácii pána prezidenta, ktorú tu máme, prezident a prezidentská kancelária takisto hovoria o tom, že schválený zákon vytvára priestor pre svojvoľné vyhodnocovanie žiadostí povinnými osobami a hovorí o tom, že zákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív, ktorý zaväzuje všetkých verejných činiteľov najmä vtedy, keď ide o konanie v rozpore s verejným záujmom, ktoré uprednostňuje osobný záujem alebo skupinové záujmy.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, tiež vystúpim k tomuto zákonu, ktorý vrátil prezident republiky nám späť na rokovanie do Národnej rady, a to rozdele... to vystúpenie vystúpim na dve časti.
Prvá časť sa bude venovať samému tomuto zákonu a druhá časť sa bude venovať dôsledkom, ktorý tento zákon môže priniesť, ak bude aj schválený opätovne v Národnej rade.
Ja som k tomuto zákonu vystúpil, k tomuto návrhu zákona vystúpil už pri, pri jeho schvaľovaní v parlamente a v podstate sa potvrdili viaceré veci, ktoré som vtedy povedal. Poviem tie východiská, z ktorých som vtedy ja vychádzal. Dávam som to, tento návrh zákona do určitého rámca. Upozornil som na to, že sa tu dejú niektoré veci, ktoré súvisia s informáciami a s médiami, a to bolo odkladanie voľby členov Rady pre mediálne služby. Ako viete, tak stále to ešte gúľame pred sebou a mali by sme to pri tejto schôdzi schváliť.
Bolo, myslím si, že tým, tým ďalším krokom, ktorý je v tej reťazi, ktorý by mal nasledovať, je vytvorenie národného mediálneho úradu a to by bol vlastne úrad, ktorý by bol v rukách vládnej koalície a slúžil by nejakým spôsobom, aby reguloval, reguloval mocensky novinárov na Slovensku.
Tretia vec, čo som aj vtedy spomínal, spomenul, bola inštitúcia, ktorá sa dnes volá, ako ju nazvať, Slovenská televízia a rozhlas, bol to Rozhlas a televízia Slovenska. Je to inštitúcia, ktorá síce nám existuje, pretože vznikla z tej pôvodnej inštitúcie, ale nemá ani radu, nemá ani riaditeľa a nevieme, a nebude mať ani rozpočet, vyzerá to tak, na budúci rok. To znamená, že táto inštitúcia, ktorá má, nesie znaky alebo má niesť znaky verejnoprávnosti, tak je výrazným spôsobom oklieštená a jej činnosť je skomplikovaná.
Keď sa zastavím ešte pri tejto rade STVR, ktorá sa má voliť, tak ste si asi všimli, že táto rada má mať teda deväť členov, štyroch už zvolila, dosadila do tejto rady, dosadilo ministerstvo kultúry, nominantka Slovenskej národnej strany a ďalších päť členov sa bude voliť v parlamente. A podľa tých informácií, ktoré máme od vládnych politických strán, tak vlastne tých päť ďalších postov si rozdelia vládne strany. Okolo toho je, samozrejme, dosť dlho veľa kriku. Súvisí to aj s inými politickými pohybmi, ale výsledkom bude tak či tak, že túto radu budú v podstate ovládať vládne strany. Nikto iný tam nebude. To znamená, týmto, týmto spôsobom táto inštitúcia stratí svoju verejnoprávnosť, čo je skutočne ako veľmi vážna vec.
Dlhodobo sledujeme, aj to som hovoril, triedime novinárov na dobrých aj zlých zo strany vlády a nekončí sa to. Spomeňme si na posledné výroky predsedu vlády a predsedu SMER-u, ktorý označil novinárov za osoby posadnuté diablom. To je dosť vážne obvinenie, by som povedal.
Pripomeňme si, aj to som spomínal, vystúpenie predsedu vlády v ruskej propagandistickej televízii Rossija-1. Opäť ja tu dávam do súvislostí všetky tieto kroky, ktoré sú tu. Tá Rossija-1, však vieme, že to je televízia propagandistická a predseda vlády bol prvým predstaviteľom z Európskej únie a z NATO, ktorý v tejto televízii vystúpil, a v podstate svojím spôsobom sa prihlásil k ruskej, k ruskej politike, ktorú vedie, ktorú vedie napríklad na Ukrajine.
Takisto som upozorňoval na to, keď prejdem k tomu samotnému zákonu, že je tento návrh zákona, zákona v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá zaručuje občanom slobodu prejavu a právo na informácie.
A v dôvodovej správe som vtedy našiel pri tom zákone, že chcú chrániť povinné osoby, to je citát, že chrániť povinné osoby. To znamená povinné osoby, ktoré poskytujú informácie. Takže nie chrániť občana, ktorý to má garantované v ústave, ale chrániť toho, čo mu má tú informáciu poskytnúť. To znamená, to je presne otočené.
V podstate to malo, malo spieť k tomu, aby sa nechránil občan pred úradmi, ale úrady pred občanom.
O čo išlo? Išlo o to, aby sa podmienka na vynucovanie ústavného práva občanom skomplikovala, sťažila, jednoducho aby to bolo ťažšie pre toho občana dostať sa k týmto informáciám. A, samozrejme, že keď hovoríme o občanoch, tak hovoríme aj o špeciálnom druhu občanov, a to sú novinári, ktorí v podstate často majú jediný ten spôsob, ako tie informácie, ktoré získajú, sprostredkovať, sprostredkovať ostatným občanom.
Teraz tu máme vrátený zákon prezidentom republiky. Budem veriť tomu, že prezident vystupuje ako prezident všetkých občanov a nie ako stále zástupca jednej z politických strán, ale dobre, ja sa s mnohými tými výhradami, ktoré sú tam, stotožňujem. Napokon ako som aj povedal, práve prezident republiky napáda, napáda presne to, na čo sme upozorňovali. Len jeden citát vytiahnem: "Zákonodarca síce mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií do zákona o slobode informácií doplnil, ale nezadefinoval ani minimálne či aspoň rámcové, alebo orientačné zákonné parametre, kedy možno vyhľadávanie informácií pokladať nielen za rozsiahle, ale dokonca za také rozsiahle, že ho možno kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle." Zložitá formulácia a jednoznačne ide o to, podľa akého kritéria ja budem posudzovať, či ide o nejakú mimoriadnu, nejakú mimoriadnu snahu získavať tie informácie, a tým pádom to budem nejakým spôsobom regulovať, napríklad tým, nie napríklad, ale to tam v tom zákone je, že túto informáciu budem poskytovať za úhradu. No a to je ďalší problém. My sme vtedy aj navrhovali, že vypustiť, ak by aj tento zákon mal prejsť, vypustiť akúkoľvek možnosť, aby občan, ktorý dostáva informácie, musel za tie informácie aj platiť. Jednoducho preto, už aj keď pre nič iné nie, tak preto, že sú tu ľudia, osoby, ktoré na to nemajú prostriedky, aby mohli platiť za takúto informáciu. Tým pádom sa vlastne diskriminujú, a to naša ústava, pochopiteľne, zakazuje.
A z tohto dôvodu aj prezident priamo píše v tom, v tom svojom postoji, že vyplýva z tohto celého zákona svojvôľa na povinnú osobu pri poskytovaní informácií. Svojvôľa. To je veľmi dôležitá, dôležité slovo. My sme ho tiež použili. Ja som ho tiež použil pri kritike toho návrhu pri schvaľovaní zákona.
Svojvôľa je v podstate, v podstate možnosť uplatňovať si len z titulu, že ste v nejakej pozícii vynucovacie alebo uplatňovať si nejaké mocenské postavenie voči ostatným občanom, a to nad rámec, nad rámec tej svojej, tej svojej pozície a ja si rozhodnem, že čo môžem použiť, ako môžem použiť a s akým dosahom na toho človeka to môžem použiť. Takže som rád, že to prezident presne používa túto formuláciu, je to skutočne svojvôľa, čo je, čo je neúnosné, aby to bolo v zákone.
My sme vtedy navrhovali, že ak existujú ozaj problémy a chcem veriť úprimnému úmyslu zákonodarcu, zákonotvorcu v tomto prípade, že ak skutočne existujú prípady, že to je cielená činnosť, ktorá má zahlcovať úrady, no tak potom ich, prosím pekne, riešme individuálne alebo ak vyslovene chceme, že nejakým spôsobom sa nad tým zamyslíme, no tak potom sa poďme zamyslieť nad tým možnože ako novelizovať ten zákon, ale nie takýmto spôsobom, pochopiteľne.
Tak a teraz, teraz skúsim tú druhú časť svojho vystúpenia a môžem si dovoliť povedať, že mám takú tú pozíciu unikátnu, pretože bol som aj novinárom a som politikom. Takže vidím tie, tie postupy alebo vidím tie postupy, môžem povedať zákon, vidím ho z dvoch strán. Ja sa vrátim do 90-tych rokov, vtedy som pôsobil niekoľko rokov v ekonomickom týždenníku Trend a posledné roky som bol v tomto týždenníku šéfredaktorom. Bolo to veľmi vzácne obdobie, pretože sa transformovala celá spoločnosť na Slovensku, boli to skutočne veľmi zaujímavé časy a novinári mali v tomto čase veľmi dôležitú úlohu. Riešili sa problémy typu, ja som novinár od 91. roku, takže nemal som s tým obdobím predtým ako novinár nič spoločné, aj keď ľudia, aj s ktorými som pracoval, boli často novinári, ktorí pochádzali z toho predchádzajúceho obdobia a jednoducho špina bola zažratá aj v mnohých, v mnohých prípadoch.
Ale boli aj novinári, ktorí skutočne úprimne chceli ísť do toho a pomôcť pri tej transformácii spoločnosti a môžem povedať, že v Trende som takých ľudí našiel. Ja som mal na starosti, keď som tam prišiel, na starosti jednu oblasť, ešte mám osem minút, tak možno vám to rozpoviem, ktorá sa týkala privatizácie. Privatizácia bola veľmi zvláštna vec, pretože v podstate išlo o to, akým spôsobom ten majetok štátu, ktorý tu bol, tak akým spôsobom ho distribuovať možno iným, ktorí ho budú vedieť spravovať lepšie. Za týmto účelom vzniklo špeciálne ministerstvo pre privatizáciu, ktoré fungovalo niekoľko rokov, ale keď nastúpil Vladimír Mečiar a rozhodol sa, bola vtedy, možno si mnohí spomínate, bola vtedy rozbehnutá druhá vlna kupónovej privatizácie a on si povedal, že z druhej vlny nebude nič, pretože mal svoje vlastné zámery. A jedným z tých, jedným z tých spôsobov, ako tie svoje zámery naplniť, bolo rozbehnúť takzvanú veľkú privatizáciu svojským spôsobom a robil to cez Fond národného majetku. To znamená, tomu neborákovi, čo mal zo Združenia robotníkov Slovenska na starosti ako minister privatizáciu, to normálne zobral, ten si to ani nevšimol viac menej a dal to na Fond národného majetku a ten začal rozhodovať, inštitúcia, ktorá nevychádza z volieb, z ničoho a ten Fond národného majetku začal rozhodovať o tom, čo sa s tým majetkom bude robiť. A možno si spomínate, keď, keď Mečiar nastúpil v tejto snemovni alebo to bolo ešte v starom parlamente, tuším tu, bola takzvaná Noc dlhých nožov, vtedy za jednu noc sa more zákonov zmenilo a jeden z tých zákonov bol aj ten, ktorý prehadzoval tú privatizáciu z ministerstva, špeciálne určeného ministerstva na Fond národného majetku. Takže si tam sadol, nejakých 10, 12 ľudí tam bolo, ktorí, ktorí boli vo vedúcich pozíciách toho fondu, a teda rozbehla sa privatizácia s cieľom vytvoriť takzvanú kapitálotvornú vrstvu. Bolo to búrlivé obdobie spojené s kadečím, nejdem to opisovať, ale chcem povedať jednu vec. Ja ako novinár, ktorý v podstate len začínal, som robil dva, tri roky, tak som začal chodiť na ten Fond národného majetku a hovorím, dajte mi informácie.
Choďte preč, čo, aké informácie vám budeme dávať? No ste, ste zástupcovia štátnej inštitúcie a máte povinnosť voči občanom, aby ste ich informovali a budete ich informovať tak, že to budete robiť cez novinárov. Takže, ale ja som bol neodbytný. Ja som tam chodil, ja neviem, niekoľko mesiacov a keď už som bol taký neodbytný, ako sa píše v Biblii, klopte a otvorí sa vám, otvorilo sa. A ten, ten šéf toho Fondu národného majetku mi povedal. Tak keď to chcete, tak zavolal si toho šéfa odboru a hovorí, dajte mu tam nejaké informácie. No a ten šéf odboru mi dal, vtedy boli ešte diskety, takú disketu, tu máte a choďte. A ja som si to otvoril v tom Trende a neveril som vlastným očiam. On mi dal komplet všetko, on mi dal zoznam všetkých spoločností na Slovensku, ktoré mali v databáze, dal mi tam podiel, že koľko percent sa komu predalo a za koľko, oni iba strohé informácie vypúšťali a on mi to dal všetko.
A raz keď som prišiel do tej redakcie, sa pozerám, oni si neuvedomili, že komu dali do rúk tieto informácie. Dali ich novinárovi. Tak som šiel za šéfredaktorom a hovorím, čo mám, aký poklad. A on, spravíme špeciálnu prílohu a vtedy v tom veľkom Trende vychádzal ako Financial Times dnes, v tom Trende sme urobili špeciálnu prílohu, mala, ja neviem, 16 strán alebo koľko a tá príloha bola len jedna obrovská tabuľka, v ktorej boli všetky firmy a všetko to tam takto bolo zverejnené. To ste mali vidieť, keď to vyšlo, čo prišlo z Fondu národného majetku. To bola pre nich katastrofa. Nejako to ustáli, ale roky, roky z tejto tabuľky čerpali iní novinári, keď chceli, išli do nejakej firmy a zisťovali, že sú tam nejaké problémy, že ako tam, ako tam bežala tá privatizácia a kto to vlastne získal a za akých podmienok a odtiaľ sa vyťahovali tie informácie. Dostali sme do rúk rodinné striebro, doslova by som povedal v Trende. Preto sa k tomu vraciam k tomuto príbehu, že toto je práca novinára a vy, keď prácu, prácu, keď novinárovi zviažete ruky, tak v podstate ho odstavíte od dôležitých informácií. Od informácií, ktoré majú ľudia poznať.
Neviem, možno sme takým maličkým dielom prispeli aj k tomu, že napokon tá, tá búrlivá divoká privatizácia, ktorá, ktorá bežala vtedy a potom ona mala korekcie, takže možno, možnože sme maličkým dielom prispeli k tomu, že nastúpila iná vláda v roku 1998, ktorá mala úplne iný prístup aj k novinárom. Zhodou okolností potom ma na Fond národného majetku zavolali, či im nepôjdem robiť hovorcu. No nešiel som, lebo som chcel ostať novinárom.
Tak a teraz tá situácia dnes. Jednoducho novinári nech sú akíkoľvek, tak tí novinári pochopiteľne sú pre spoločnosť dôležití. Môžem si dovoliť hodnotiť s odstupom času, už dnes s odstupom času aj kvalitu práce novinárov, ako, ako tí novinári pracujú od toho 90-teho roku až do dnes, čo sa zmenilo. Veľmi veľa vecí sa zmenilo, ale nezmenila sa jedna vec. Ak máme demokratickú spoločnosť a chceme si ju uchovať, tak jednoducho nikdy nedokážeme, nech sme akákoľvek politická moc, s novinármi bojovať. Nedá sa to, s novinármi nikto nenabojuje. A to nám môžu tí novinári, teraz už hovorím ako politik, to nám tí novinári môžu liezť dobre na nervy a môžu dokonca o nás rozširovať informácie, ktoré nie sú pravdivé alebo skresľovať informácie, ale jednoducho ten novinár je svojím spôsobom zvláštna postava, ak hovoríme o nejakom, o nejakej trojjedinej moci, ktorá spravuje tento štát, to znamená, výkonná, vládna a súdna moc a ja by som pokojne pridal k tomu ešte aj tá moc, ktorá súvisí s informáciami, narábanie s informáciami. Jednoducho informácie a sprostredkovanie informácií je mimoriadne dôležité pre spoločnosť a nie je iná cesta ako aj tých novinárov, ktorí robia chyby, pochopiteľne, alebo sú umienení jednoducho, že chcú niekomu poškodiť, alebo sú možno zaplatení, aj to sa už deje, nie je iná možnosť s nimi nabojovať, len ako jednoducho, ak neporušili zákon, pochopiteľne, tak jednoducho len pokračovať ďalej v tom, že ja ako politik pôsobím a jednoducho do nich tlačím tie informácie, o ktorých si myslím, že tie informácie by mal novinár dostať. Nie jediná cesta. Ak dnes ideme zväzovať novinárom ruky a ideme ich triediť na takých, hentakých, myslím si, že je to, je to zbytočná, zbytočná snaha, ktorá sa minie účinkom až na jednu jedinú možnosť, a to je jednoducho, že tým novinárom začneme prikazovať, ako môžu robiť, čo môžu robiť, ale ak sa dostaneme až do tohto bodu, že novinárov budeme napríklad ako v Rusku, tak ja spomínam Rusko, že novinárov budeme likvidovať fyzicky alebo budeme ich biť, alebo ich budeme vyháňať, tak to už je fáza, že to už nehovorím o demokracii.
Takže ak si chceme zachovať demokraciu, tak musíme mať prijateľné zákony a musíme mať, pochopiteľne, aj, aj vyvážený vzťah, vzťah s médiami. Ja skutočne si prajem, aby sme ten vzťah mali veľmi dobrý, a preto, keď sa vrátim k tomuto zákonu, tak poviem toľko, že ak sme chceli ozaj, ak tu bol, stále verím, dobrý úmysel ľudí, ak tu bol ozaj úmysel niečo skvalitniť, tak potom, prosím vás, nerobme to tým, že príde poslanec s nejakým návrhom.
Aké je, také je to ministerstvo kultúry a ja som za to, aby bolo obsadené na tom vrchole iným človekom, ale aké je, také je, tak rezortne mu táto vec patrí. To znamená, vláda musí prísť s návrhom, musí identifikovať, kde sú problémy, prísť s návrhom, dať ten návrh zákona do riadneho pripomienkového konania a riadny legislatívny proces, potom sa o nás, teda o tom zákone s nami všetkými v parlamente rozprávať, poriadne to nechať prejsť cez výbor a potom možno o tom zákone hlasovať. Toto je normálny štandardný proces, ktorý v takejto citlivej otázke, ako je pôsobenie médií a práca s informáciami, je mimoriadne dôležité práve, aby tu nastal, aby tu sme využili presne to, čo nám vlastne zažitá prax pri tvorbe zákonov na Slovensku za posledných 30 rokov ponúka. Jednoducho musíme to takto spraviť a ja si myslím, že, že ak by sme pristúpili k tomu takýmto spôsobom, tak aj tie reakcie, ktorý tento návrh zákona vyvolal v médiách, zase tento zákon v médiách, tak by boli iné tie informácie.
Ja si dokonca viem predstaviť, že by sa s tými médiami komunikovalo. Hovorím, teraz som na druhej strane, som politik, ale ja nevidím dôvod, prečo by sme si my ako politici nemohli na jednej veľkej konferencii sadnúť za jeden stôl s novinármi, s vydavateľmi a prečo by sme o tom nemohli diskutovať. Ja si myslím, že bola by to schodná cesta a bola by to skutočne príležitosť na, príležitosť na to, aby nám aj tie deformácie, ktoré v tom novinárskom prostredí máme, skutočne sú tie deformácie, tak aby sme ich odstraňovali. Ja som viackrát bol na zasadnutí Rady slovenskej televízie, teda Rozhlasu a televízie Slovenska vtedy ešte a sedel som tam medzi tými ľuďmi v tej rade a boli tam problémy. Jednoducho v tej inštitúcii boli problémy, ale videl som ich riešiteľné práve na zasadnutiach tej rady. A ak nedostačovali kompetencie tej rady na to, aby sa riešili problémy, tak nech sa páči, ale vy z tej rady, skúste navrhnúť vy, ako by sa mal zmeniť zákon. Takto by sme mali postupovať aj v tejto oblasti. Ďakujem za pozornosť.

Dobrý deň. Dobrý deň. (Smiech.) Ďakujem pekne za slovo. Išiel okolo poslanec, tak som ho pozdravil.
Pán rektor Habánik, ďakujem za toto, rád to počujem. Zároveň však pripomínam, že tá zmena, o ktorej hovorím, vyžaduje aj zmenu iných zákonov, napríklad zákona o duševnom vlastníctve, patentových zákonov a tak ďalej. Preto hovorím o veľkej novele, nemôžeme sa spoľahnúť iba na mechanizmus CVTI a na to, že si niekto vyšliape úzku cestičku, aby mohol realizovať to, o čom som hovoril, o potrebnom vstupe súkromného kapitálu a ďalších zdrojov do vedy, výskumu na prepojenie tohto rezortu. Tak budem to sledovať a ako som povedal v spolupráci s partnermi a s Kresťanskodemokratickým hnutím sa dá počítať ako s konštruktívnou opozíciou, ktorá vie rozpoznať, čo je celoštátny a celonárodný záujem.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, pani predsedníčka nášho výboru, dámy, páni a študenti tam hore na balkóne, zákon o vysokých školách je veľmi dôležitý zákon, pretože nastavuje potrebnú zmenu v budúcnosti, šancu pre lepšiu budúcnosť v našej krajine.
Vysoké školy a vysokoškolsky vzdelaní odborníci sú nádejou pre túto krajinu, že sa nám podarí prechod k hospodárstvu s vyššou pridanou hodnotou, ktorá dnes vyžaduje špičkovo pripravených kvalifikovaných ľudí. V tejto podobe, ako vláda predkladá, pán minister školstva, tento návrh zákona, tak ho vnímam aj na základe toho, že som bol trošku prítomný pri tom procese, ako menšie zmeny, ktoré reflektujú nejaký dialóg konsenzuálny medzi aktérmi vo vysokoškolskom vzdelávaní, to znamená Slovenskou rektorskou konferenciou, Konzorciom U10+, reprezentáciami vysokých škôl, Radou vysokých škôl, Študentskou radou vysokých škôl a tak ďalej.
Vnímam, že naše vysoké školy sú dlhodobo povedzme, trošku to tak poviem, ako štát v štáte. My sme im roky dozadu dali autonómiu, ktorú vysoké školy potrebujú, ale bolo to v čase, kedy ešte neboli nastavené lepšie princípy fungovania vysokých škôl. Oveľa ťažšie sa nastavujú už v rozbehnutom procese. Pokúšame sa to urobiť prostriedkami, ktoré sú vo svete vyskúšané, ako je hodnotenie zahraničnými hodnotiteľmi, ako prebehlo v roku 2022, keď som bol minister školstva, VER 2022. Pokúšame sa to urobiť prostredníctvom výkonnostných zmlúv. Pokúšame sa to urobiť na základe konsenzuálneho dohodu, nejakej objednávky štátu voči vysokým školám a potom garantovania, že štát doručí vysokým školám to, čo potrebujú na splnenie tejto objednávky.
Toto sú všetko veci, ktoré však presahujú rámec tejto vládnej novely. Ja som počul, dúfam, že som to pochopil správne, pán minister, že touto, nazvem to, menšou novelou vysokoškolského zákona nekončíme, že je treba pripraviť vysokoškolský zákon, ktorý zásadne bude upravovať tieto podmienky. Tú dnešnú novelu vnímam ako určité zjednodušenie procesov, ako nejaké prvé reflexie na to, čo som hovoril. Ale to, čo táto krajina naozaj potrebuje, je, aby, poviem len príklad, aby sa umožnilo prepojenie vysokoškolského akademického výskumného sektora s biznisom, s podnikaním, so súkromným sektorom a zároveň aby tu boli nastavené jasné pravidlá aj zo strany štátu, ktorý nie nejakým etatizmom alebo dirigizmom bude riadiť vysoké školy ako regionálne školstvo, ale ktorý tú autonómiu obnoví na dobre fungujúcich princípoch. A toto bude predmetom aj môjho záujmu ako poslanca za Kresťanskodemokratické hnutie, ktorý sa tomuto už mal príležitosť venovať. Tu sme pripravení pozorne sledovať vývoj v tejto veci legislatívny a keď bude záujem, tak aj, samozrejme, ako konštruktívna opozícia pri tom participovať.
Ukážem jeden príklad. Keď dnes máme na vysokých, na vysokej škole predstavte si nejakého talentovaného človeka, ktorý sa rozhodol žiť radšej na Slovensku, nejsť na nejakú prestížnu univerzitu, kde si môže pripísať k platu jednu nulu, na konci ale, pred desatinnou čiarkou, a tento človek, ktorý je schopný produkovať až na úroveň objavu, až na úroveň patentu, často to robí iba vďaka tomu, že má aj nejaký zahraničný grant. Ak však prinesie nejaký objav, patent, vynález, nejaký produkt svojej tvorivej a vedeckej, výskumnej činnosti až do roviny aplikačnej praxe, tak tento produkt je majetkom univerzity. Nie každé vedenie univerzity je natoľko osvietené, seriózne, nie sú pravidlá tak nastavené, aby bola záruka, že tento tvorivý vedec, tento výskumník a vysokoškolský pedagóg povedzme, je, potom benefituje, profituje z tohto svojho, svojho plodu práce. Vysoká škola môže kapitalizovať tento jeho produkt, môže ho predať a on z toho nemusí mať nič. Môže dostať nejakú koncoročnú odmenu. Toto nie je obvinenie vedeniu vysokých škôl, len ukazujem, aké pravidlá sú a ako sa dajú zle použiť.
Zároveň si predstavte, že by súkromný sektor, tak ako to poznáme v iných univerzitách, Massachussettský technický inštitút, Stanford University, Brown University, Aalto University vo Fínsku, celý, tá šnúra sa dá vymenovať, kde sú otvorené vstupu súkromného kapitálu investorom, ktorí za férových podmienok potom majú podiel na kapitalizácii takýchto produktov a oplatí sa im to investovať. V prípade Slovenska by museli investovať do vysokoškolského prostredia a do výskumu jednoducho už raz zdanené peniaze a nemajú z toho nič len dobrý pocit, že sú donori alebo teda altruisti, filantropi, ktorí toto podporujú. My potrebujeme, ak chceme rozhýbať ekonomiku Slovenska, naozaj s tým, čo deklarujeme ako politici naskrz celého politického spektra, s vyššou pridanou hodnotou v rámci hospodárstva, s vyššou efektivitou, čo povedie k razantne vyššej životnej úrovni obyvateľov Slovenska, tak potrebujeme pripraviť priestor, aby sa takéto veci dali s napojením na medzinárodnú sieť vysokých škôl a výskumu, aby sa dali aj v podmienkach slovenského školstva robiť. Nato potrebujeme vysoké školy otvoriť tejto spolupráci aj s inými zdrojmi, s iným kapitálom. Potrebujeme využiť to, že sme sa dostali s našou SAAVŠ do EQAR-u, že sme prešli procesom plošnej akreditácie vysokých škôl, kedy si už ony samy budú akreditovať svoje študijné programy, kedy môžu obsadzovať pozície profesorov tak, ako sme hovorili, funkčné pozície docentov, profesorov.
Viete, tiež aj k tomuto, keďže je to len ústna rozprava, som len tak prišiel pre zmenený program bez aj pozmeňujúceho návrhu v tejto chvíli, tak poviem ešte jeden príklad. Bol som svedkom toho, ako jeden muž, nebudem ho menovať, pracovník na univerzite, ktorý je veľmi uznávaný v svojom odbore, veľká, malá vedecká rada ho navrhla na profesúru, má funkčné miesto profesora, tak automaticky bola posunutá jeho nominácia na SAAVŠ, kde voči dvom vedeckým radám, odporúčaniu rektorky, dekanky, dekana, tak prišlo k tomu, že jeden anonymný pracovník na SAAVŠ posúdil, že tento muž sa ide inaugurovať v oblasti, v ktorej, v inej, než v ktorej publikuje. Toto posúdenie bolo veľmi subjektívne. Preto ja vítam, že musíme sa venovať aj týmto mechanizmom, nemôže to byť také nevyvážené, že jeden pracovník SAAVŠ verzus malá a veľká vedecká rada.
Zároveň chcem pri tejto príležitosti poďakovať za to, že bol vo výbore prijatý pozmeňujúci návrh z Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý sa týka toho, aby financie povedzme z európskych, z Európskej únie mohli byť použité aj na podporu činnosti konzorcií. V pláne obnovy a odolnosti bol podľa mňa napísaný príliš ambiciózny a neprediskutovaný cieľ, v pôvodnom pláne, tvrdé spájanie vysokých škôl pod jednu strechu, pod jedno IČO. Toto neprijali vysoké školy. Podarilo sa vyrokovať ešte za mňa, aby sme mohli zmeniť toto na mäkké spájanie, tvorbu konzorcií, jednokonzorcie už máme U10+ a ďalšie štyri idú vzniknúť. Nebuďme krajina večných začiatkov, že niečo podporíme len na začiatku a potom už poručeno Pánu Bohu, nech si to nejak žije. Preto som rád, že bol prijatý pozmeňovák, aby sa z týchto peňazí dala, dali použiť na priamu dotáciu aj na činnosť týchto konzorcií, pretože tá má zmysel. My ich nezakladáme predsa preto, aby sme si odfajkli míľnik POO, ale preto, aby tieto konzorciá robili užitočnú činnosť pre univerzity, pre vysokoškolákov, tak aby títo nemali dôvody odísť z tejto republiky a stratíme to veľmi vzácne a najcennejšie ľudské zdroje, ale aby mohli žiť, pracovať, vzdelávať sa a produkovať tu v prospech občanov a celého Slovenska.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem, Peťo, za tvoje vystúpenie. No mne keď si ukazoval ten pozmeňovák, tak nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať, keď som to videl, že koľko strán, ale to, čo si aj povedal, že pán minister je chvíľu vo funkcii, a ja mu tiež držím palce, aby to zdravotníctvo nejako napravil, nezávidím mu situáciu, ktorú prebral, lebo tá situácia je veľmi zlá v zdravotníctve, a to nielen za čias pani Dolinkovej, ale to už je dlhodobý problém.
Ja som z Oravy a dennodenne sa na mňa ľudia obracajú s nejakými vyšetreniami, aby som pomohol, a predsa nemôže tak zdravotníctvo fungovať, že niekto sa obráti na poslanca Národnej rady, aby mu vybavil nejakú operáciu alebo obyčajné cétečko, alebo magnetickú rezonanciu.
Ale čo ma viac mrzí, že ja som z okresu Námestovo, a keď náš pacient ide do iného okresu, tak sa ho lekár alebo sestrička spýta: „Pán pacient, z ktorého okresu ste?“ – „Z Námestova.“ – „Bohužiaľ, my z Námestova neberieme.“ To a žijeme v 21. storočí. Konkrétne sa jedná o neurológiu, ale to ako neviem pochopiť, že človek, ktorý pracuje, odvádza dane, ide za lekárom, lebo v tom okrese nie je ten lekár, a ho odmietnu ošetriť. Skúste nám, pán minister, v tom pomôcť, lebo fakt tá situácia je žalostná, tým ľuďom nemá kto predpisovať plienky, lieky, základné veci, tí ľudia sú veľmi na tom zle. A ja ich posielam do Popradu alebo do rôznych miest, v ktorých ich ošetria. Z Námestova do Popradu. To sú ľudia, ktorí sú onkologickí pacienti napríklad.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, no asi tušíte, s čím začnem, pán minister, že? Bolo tu už povedané, ale ja to aj ukážem. Neviem, či niekto keď robí prácu, tak je menej obsiahla ako tento pozmeňovák, ktorý ste doniesli na, na výbor, a dali ste nám ho chvíľku predtým prečítať.
Je to pre mňa... ani to už nie je úsmevné, je to naozaj ako na pováženie, či naozaj chceme takto pristupovať k legislatívnemu procesu, a podotýkam, naozaj nemáme tu druhú komoru. Tie veci, ktoré takto prídu, nie sú dobre prerokované, tak naozaj urobí sa tam veľa chýb, možno zašulichajú veci, ktoré niekto chce, aby sa tam objavili, ale potom spôsobujú veľké problémy a niekomu možno radosť. Čiže toto by takýmto spôsobom naozaj nemalo fungovať a vy to veľmi dobre viete, vy si tu uvedomujete, lebo však nie ste prvý deň aj v exekutíve. A ja verím, verím, že aj vás to naštvalo a vyčistili ste niekomu aj žalúdok, že takto to nemôže byť, verím v to, lebo nerobí sa takto.
Čo sa týka tých vecných vecí, ktoré som chcel, chcel poznamenať, tak by som doplnil ešte Tomáša, veľmi pekne to zhrnul a povedal o mnohých veciach, čo sa týka NCZI. Ja by som to povedal, ale že tam nie je len problém medzi ministerstvom zdravotníctva a NCZI, ale tam je naozaj vojna jednotlivých firiem, ktoré sa predháňajú, kto aký projekt chytí a koľko z toho ako bude mať. Čiže tam sú veľkí hráči, ktorí naozaj sa snažia tento, tento zaujímavý a veľmi lukratívny trh nejakým spôsobom pokryť, no a, samozrejme, využívajú aj to, čo, žiaľ, v tých štátnych inštitúciách často je, že sa menia sústavne garnitúry, príde jedna garnitúra, druhá garnitúra, nový minister, nový štátny tajomník, každý príde s novými nápadmi a potom sa veci, ktoré sa rozbehli, zastavia, zaplatia peniaze, samozrejme, a rozbiehajú nové projekty, ktoré sa opäť nedokončia, no a takýmto spôsobom sme sa dopracovali do stavu, že musíme robiť nové eZdravie, pretože to staré eZdravie prakticky okrem eReceptu veľmi nefungovalo, a budeme mať, teda dúfajme, ten nový release systém, ako sme počuli, od septembra. Aj tam vidím veľké problémy a riziká, pretože to, čo chceme a čo sa tešíme, že bude konečne, dúfajme, teda ten eLab, tak aj to vyvíjala určitá firma, ktorá už teraz podľa mojich informácií to ďalej nevyvíja, a keď príde nejaký change request, aby som sa vyjadroval v tej, tom slangu informatikov, tak môže byť problém. Môže byť problém, lebo tá nová firma nebude vedieť zareagovať, alebo nebude mať kľúč k tomu, aby vedela ďalej pokračovať v tom, čo tá predošlá firma začala. No ale takéto srandy sa dejú veľmi dlho a veľmi často a možno sú niekedy aj naozaj cielené a robené a toto je možno komplikované na pochopenie, ako to tam prebiehala, ale to je odpoveď na to, že prečo dupeme na mieste a nehýbeme sa vpred.
Čo sa týka tej digitalizácie, úplne podčiarkujem to, čo hovoril Tomáš Szalay, a ja by som si dovolil aj príklad, tak ako sme to videli na covide, keď som prebral nemocnice a mal som byť ten, kto sa má starať o chod nejakých tých subjektov hospodárskej mobilizácie, tak ako prvé, keď som si pozrel dátovú mapu, my sme zbierali tisíce rôznych, rôznych dát, strašne veľa rôznych vecí sme zbierali, koľko postelí hentam, koľko akých chorých, neviem čo, ale nikto sa z toho nevedel vysomáriť. To bol proste taký dashboard, aspoň čo sa týka obložnosti postelí, že nikto sa z toho nevedel vysomáriť. No a keď sa neviete vysomáriť, tak vy neviete nič riadiť. Jednoducho to tak je. Nemáte dáta, tak neviete nič riadiť.
Čiže ako prvá vec bola, a toto urobilo NCZI dobre, čiže ja si zase nemyslím, že tam vôbec nič nefunguje, len potrebujú lídra, potrebujú vizionára a potrebujú kontinuitu a tá kontinuita sa, bohužiaľ, sústavne narúša. Úmyselne.
A urobili veľmi pekný zoznam, tak ako sme to chceli, len musí niekto rozmýšľať a vedieť, čo od nich chce. A keď poviete im jasne, jasné zadanie dáte, tak vedia urobiť veľmi pekné veci. A myslím, že si možno aj pamätajú niektorí, ukazovali sme to na tých tlačovkách pravidelne v piatky na ministerstve, kde sme ukazovali covidových a necovidových pacientov, ukazovali sme bežné oddelenia, s kyslíkom, na JIS-kách a na intezívkach, a videli sme tých, ktorí nemajú covid, koľko máme lôžok, a tí, ktorí majú covid, a koľko máme zbytných lôžok. Samozrejme, že nebolo to celkom dokonalé, lebo nemocnice museli tam dávať skutočné, pravdivé dáta, s tým bol určitý problém, ale každopádne sme mali aspoň každý deň report a videli sme, ako to v tých nemocniciach vyzerá.
A keď máte takto usporiadané dáta, viete, čo žiadate, dostanete nejakú službu, tak konečne viete aj nejakým spôsobom do toho zasiahnuť. A to je podľa mňa aj zmysel toho, ako by to malo vyzerať, že musia to byť kompetentní ľudia, ktorí presne vedia, ako má vyzerať koniec, ako má vyzerať tá služba, ktorú má dostať pacient alebo akú má dostať systém, a keď sa jasne zadefinuje, rozkrokujú sa tie dáta alebo ten, tá, tá implementácia, tak to musí viesť ku výsledku. Nemôžme si dovoliť robiť to tak, ako je to teraz, bohužiaľ, zvykom.
No a je to dôležité, je to dôležité aj z toho hľadiska, čo sme sa rozprávali dnes, hovorili sme veľa o tom, že robíme veľa zbytočných vyšetrení. A podotýkam, eLab to nie je len eLab v zmysle laboratórnych vyšetrení, ale to je aj genetika, to je mikrobiológia, to je, to sú, to sú ďalšie a ďalšie dáta, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sme videli, či tu nevznikajú duplicitné vyšetrenia, ktoré sa tu množia, a rovnako musia sa tieto dáta nejakým spôsobom zbierať a vyhodnocovať. Ja som rád, že v tomto návrhu hovoríme aj o registroch, tie registre nám tiež nefungujú dobre, mali sme tuná veľmi staré dáta, ja sa niekedy divím, že to, čo referujeme aj našim kolegom do Európskej únie, OECD a tak ďalej, že nakoľko sa týmto dátam dá naplno veriť, lebo niektoré dáta sú skutočne povážlivé, aj podľa toho, aké dáta, samozrejme, NCZI dostáva od poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako poctivo a objektívne vypĺňajú tie jednotlivé formuláre.
No a preto toto je nesmierne dôležité a myslím si, že vy ako manažér viete, že dáta a kontrola, to je základ úspechu, lebo bez toho sa človek teda nepohne, takže v tomto vám držím palce, aby ste začali to NCZI naozaj lídovať a aby sa projekty, ktoré sa rozbehnú, aby boli zmysluplné a aby prichádzali až do konca, aby z toho profitoval, profitoval pacient, takže áno, to, čo teraz prichádza v tom pozmeňováku, je, bohužiaľ, také trpko úsmevné, že teda ministerstvo zdravotníctva nemala, nemalo doteraz dostatočný alebo plný prístup ku údajom NCZI.
Možno ešte jednu vec, ktorú sme spomínali aj na výbore, pokiaľ by to bolo tak, ako spomínal aj Tomáš Szalay, že by to boli nejaké dashboardy, ktoré by sa automaticky nejakým spôsobom plnili, a každý by si ich mohol pozrieť, to je ideálny stav, to bolo skvelé, a takéto niečo, aspoň v tej základnej dátovej mape by malo tu byť prístupné pre všetkých. Pokiaľ by to mali byť komplikovanejšie analýzy, kde treba možno aj niekoľko dní nad tým pracovať, tak tu ja som vás upozornil alebo navrhoval som, aby sme zvážili, či nie je zmysluplné dať nejaké poplatky, aby sa to nejakým spôsobom potom nezneužívalo, alebo ako som spomínal na výbore, viem si predstaviť, že nejaká farmafirma alebo niekto zadá pomerne komplikované zadanie NCZI a ony sa budú musieť podľa, podľa zákona potom niekoľko dní venovať tejto požiadavke a nakoniec to dostanú na tácke a nemusia za to zaplatiť. Toto, si myslím, že nie je celkom fér.
Takže z nášho pohľadu, z pohľadu KDH my sme chceli tento návrh podporiť z dôvodu toho, že ten legislatívny... legislatívny disaster prišiel teda pred výborom a prichádza ďalší pozmeňovák teraz v pléne, tak tento zákon nevieme podporiť, pravdepodobne sa zdržíme alebo sa ešte poradíme, ale, žiaľ, z tohto dôvodu nevieme za tento, za tento návrh zahlasovať.
Každopádne si myslím, že pre eLab je to dôležitý krok ku správnemu cieľu.
Ďakujem.

Tak vráťme sa k faktom.
Ja by som chcel len poznamenať, že tieto pozmeňujúce návrhy sú veľmi dôležité aj z pohľadu vytúženej dohody medzi ministerstvom a LOZ-om, ale podľa našich informácií, a odznelo to aj na dnešnom mimoriadnom výbore, nie sú tieto pozmeňováky zhodné s tým, ako to Lekárske odborové združenie chcelo mať.
Čiže len upozorňujem, a preto bolo KDH, sa zdržalo, pretože nie je to napísané tak, ako si odborári žiadali, a urobilo sa to preto, lebo dostali to pomerne neskoro a nemohli sa k tomu načas vyjadriť. Tak len na záznam.
Ďakujem.

Ďakujem, Tomáš, za dobré vystúpenie, za zhodnotenie v druhom čítaní. Venoval si sa trošku aj inej problematike, ktorú som napríklad ja nevedel pokryť, a to sa mi páčilo.
Ta anestéza u zubných lekárov, je to problém, ale nebolo to tak, že teda sa robila len u jedného zubára, alebo čo boli tam dve-tri, dva-tri centrá, ale bol to vždy problém. Bolo to vždy naozaj problematické, takže uvidíme, či toto pomôže. Každopádne, tak ako je to napísané v zákone, tak je to pomerne široká definícia a možno budú mať nárok na anestézu u zubného lekára aj tí pacienti, kde je to, nazvem to tak, relatívne benevolentné. Čiže na to by som upozornil, aby to sa nezneužívalo, aby naozaj tú anestézu dostával len hendikepovaný človek, malé deti, tam, kde je jednoznačne dokázané, že bez celkovej anestézy sa zubný, zubné vyšetrenie nedá urobiť, takže toto je tá krátka poznámka k tomu.
K mnohým veciam, čo si spomínal, súhlasím. A k tej, kde máme my taký spor, sa tiež vyjadrím, teda že ja si nemyslím, že by sme mali dať sprivatizovať Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, lebo toto je jediný nástroj, ktorý má štát na to, aby vedel niektoré veci regulovať. To, že to nerobí dobre, že sú tam manažéri, ktorí to doteraz, žiaľ, nevedeli veľakrát regulovať dobre, neznamená ale, že ju preto musíme predať a... rozštvrtiť a predať. A ja si myslím, že je to práve ten najdôležitejší nástroj, ako môže štát ešte ako-tak zasiahnuť do zdravotnej politiky.
Ďakujem.