Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo.
Ďakujem aj vám, pán poslanec Dostál, za to zhrnutie histórie tohto návrhu, lebo naozaj vy ste pri tom boli a ja teda, samozrejme, poznám ten proces, ale poznám ho zvonku. A rovnako teda súhlasím, že to nie je tak, ako to tu vykresľoval pán minister, že ide o nejaký toxický návrh, ktorý sa proste za žiadnu cenu nedarilo presadiť. To je tak také samonaplňujúce sa proroctvo niekedy označiť niečo za toxický návrh, potom za to nehlasovať a zase je to len toxický návrh. No a ja by som chcela pripomenúť v súvislosti s kvalitou tohto návrhu, že jasné, že však mali sme v tom, samozrejme, veľké slovo, častokrát aj forma bola na nás, ja napríklad netvrdím, že toto muselo byť zákonom, tie ustanovenia sa, tá reforma sa mohla realizovať aj novelizáciou už existujúcich zákonov, to bolo akoby na nás, aby sme si zvolili. Ale predsa ten plán obnovy a tie reformy schvaľovala Európska komisia, pokiaľ viem, bol to celkom zložitý proces, ktorý trval dlho, a ja si aj trúfam povedať, že to bolo prísnejšie na tú kvalitu ako čokoľvek, čo sme zažili pri tejto koalícii. Takže, takže ma pomerne dosť popudzuje, keď počujem o toxických návrhoch a nejakých pseudo projektoch, ako to zvykol aj pán minister nazývať, ktoré sú súčasťou plánu obnovy. Len za to, že on teda ideologicky z princípu nesúhlasí s ochranou prírody, tak ma to celkom akože popudzuje, keď to môžem porovnávať s kvalitou akýchkoľvek procesov, ktoré sa týkajú tejto vládnej koalície.

Ďakujem pekne, teraz to funguje.
Ďakujem, pán minister, no to, že sú na to peniaze, je dobrá správa, ale mňa zaujímajú konkrétne kroky, ako chcete pristúpiť k tomu nahromadenému investičnému dlhu, aké máte postupy rozplánované. To, že sú na to peniaze, je pre mňa dosť málo uspokojivá odpoveď, mňa zaujíma, zaujímajú väčšie podrobnosti. Vy ste sám pri nástupe do úradu opakovane hovorili o tom, že je to vaša priorita, to sme počuli aj teraz, ale rád by som počul podrobnejšie informácie o ďalších krokoch.

Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela spýtať na konkrétne kroky. Ďakujem a oceňujem, že ministerstvo robí nejaké opatrenia na to, aby sa zaviedli pravidlá desegregácie v týchto školách alebo vo všetkých školách. Rada by som však poznala konkrétne opatrenia, ktoré ministerstvo mieni vykonať a urobiť na to, aby odkontrolovalo všetky subjekty, ktoré žiadali o tieto prostriedky z plánu obnovy, to je jedna časť otázky.
A druhá otázka je, ako bude vymáhať nápravu týchto opatrení ministerstvo.
Ďakujem a ešte vlastne doplním, ak neviete vy odpovedať, lebo to nie je váš rezort, tak poprosím písomne aj tie doplňujúce otázky, odpoveď ministra.
Ďakujem.

Ďakujem, ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Takejto hojnej účasti sa tento zákon teší.
No, ja začnem tým, že keď sme mali tento zákon v prvom čítaní, tak som si dovolil také malé proroctvo, že kompetenčný zákon býva ten zákon, kde je taká tendencia pomerne veľkého počtu pozmeňovákov. Bol by som rád, keby som sa vtedy mýlil, ale nemýlil som sa, pretože tých pozmeňovákov prišlo niekoľko. K obsahu samotného zákona som sa už vyjadroval v prvom čítaní, takže tomu sa nebudem venovať. Pozmeňujúce návrhy sú v zásade niektoré legislatívno-technického charakteru, jeden pozmeňujúci návrh rieši implementáciu plánu obnovy, tu by sa dala povedať výhrada, že je to prílepok k tomuto zákonu, pretože vecne nesúvisí s touto úpravou, ani nebol prerokovaný na zdravotníckom výbore, ale budiž.
Ale jeden pozmeňujúci návrh, ktorý naozaj teda stojí za zmienku a bol predložený vo výbore pre verejnú správu a regionálny rozvoj, sa týka rušenia Rady pre štátnu službu. Rada pre štátnu službu, a teraz neviem, pán predsedajúci, lebo máme dve minúty do hlasovania, ja to budem mať na dlhšie, takže možno by som rád, asi, asi radšej prerušil a potom tú myšlienku... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené poslankyne, poslancovia, milí kolegovia, sme v rozprave k zákonu o azyle, ale môj príspevok sa bude týkať odídencov z Ukrajiny a špecificky témy školstva. Zatiaľ to tu nebolo dnes v rozprave nejako pomenované, ale v rámci rokovania o tomto návrhu na výbore, na gestorskom výbore obrany, bol predložený aj pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu, ktorý sa týka školskej legislatívy. A myslím si, že je dôležité, aby sme aj o tejto téme v tomto pléne diskutovali.
A obzvlášť v súvislosti s tým, že sa mení nastavenie pomoci pre odídencov z Ukrajiny, a aj tu odznelo, aj v dôvodovej správe je uvedené, že tá pomoc má byť poskytovaná teda hlavne na začiatku a potom má byť čo najviac podporovaná integrácia odídencov. S týmto sa plne stotožňujeme, ale v tejto súvislosti treba pripomenúť, že pre tú integráciu je absolútne nevyhnutné, aby deti, ktoré prišli z Ukrajiny k nám, boli u nás začlenené do škôl. A je to nevyhnutné pre tie deti samotné, aby sa dostali medzi rovesníkov a aby sa vzdelávali. A je to rovnako dôležité pre ich rodičov a v tomto prípade predovšetkým pre ich matky, lebo z Ukrajiny prišli teda najmä rodiny, matky s deťmi. A ak očakávame, že tie matky budú schopné sa u nás nejako osamostatniť a začleniť na trh práce a teda naozaj sa integrovať a vedieť si zabezpečiť tú podporu samostatne a prestať byť závislé na podpore od štátu, tak kľúčovým predpokladom je, aby ich deti boli začlenené v školách. A teda, žiaľ, sme v situácii, kedy ešte stále nemôžme povedať, a to už uplynulo vyše dva roky od začiatku vojny, ale ešte stále nemôžme povedať, že by začleňovanie detí z Ukrajiny do škôl u nás bolo automatické a bezproblémové. Lebo ešte stále nemáme zavedenú ani povinnú školskú dochádzku pre tieto deti a rovnako teda nemáme zavedené ani právo na vzdelávanie pre tieto deti. Lebo to sú dve strany tej istej mince.
Keď sa teda vrátim trošku na začiatok tej vojny z pohľadu školstva, vtedy sa postupovalo v školskom zákone podľa paragrafu, ktorý sa týka detí cudzincov, v ktorom sa hovorí, že deti cudzincov sú vzdelávané a poskytuje sa im vzdelávanie rovnako ako občanom a občiankam Slovenskej republiky. A ministerstvo školstva v tom čase vydalo usmernenie alebo teda právnu interpretáciu, ktorá hovorila, že keďže pre občanov a občianky Slovenskej republiky povinná školská dochádzka je viazaná na trvalý pobyt na Slovensku, tak sa to rovnako vzťahuje aj na deti cudzincov. A keďže odídenci z Ukrajiny u nás dostali status odídencov, čo bolo napojené na nejaký dočasný, dočasný pobyt, nie trvalý pobyt, tak sa povedalo, že povinná školská dochádzka sa na nich nevzťahuje. Malo to aj svoj význam pre niektoré tie rodiny. Mnohí dúfali, že sa rýchlo vrátia. Ukrajina samotná vtedy veľmi podporovala online vzdelávanie, mnohé ukrajinské školy fungovali naďalej v online režime, avšak stále tá situácia znamenala, že tie deti u nás síce získali pobyt, ale nikto ani len nezbieral informácie o tom, či sa naozaj vzdelávajú. Či naozaj navštevujú online vzdelávanie alebo nie, a či sa u nás snažia začleniť do škôl alebo nie.
Ja sama si veľmi silne pamätám v tom období, ako som sa tiež cez svoju prácu opakovane stretávala s rodinami, ktoré mali úprimný záujem zapísať svoje deti do škôl na Slovensku, aj preto, lebo chceli, aby sa naučili po slovensky a integrovali, aby sa dostali medzi rovesníkov, aby neboli znovu zavreté doma na online vyučovaní. Uvedomme si, že tak ako u nás deti boli zavreté cez covid na online vyučovaní, to isté platilo pre tie ukrajinské deti a mnohí už nemali o toto záujem a chceli u nás sa začleniť do bežného vzdelávania, ale mali problém nájsť školu. Pretože to, že nebola zavedená povinná školská dochádzka, zároveň znamená, že tým školám, teda tým rodinám neboli priradené žiadne spádové školy, ktoré by boli povinné ich zobrať. A výsledok bolo, že, teda minimálne v Bratislave tú situáciu poznám, že niektoré rodiny doslova chodili od dverám k dverí a akoby dobíjali sa tým riaditeľom na dvere, aby ich deti zobrali do školy. A niektorí to skúsili možno na jednej škole a hneď boli úspešní, ja poznám mnohé školy, kde okamžite urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby prijali deti, aj moje deti hneď po mesiaci mali nových spolužiakov z Ukrajiny. Ale mnohí nepochodili hneď a skúšali to možno na jednej škole, na dvoch, cez rôznych známych na Slovensku. A nevieme, koľkí to vzdali. Koľkí si jednoducho po prvých, po prvom, druhom, treťom odmietnutí riaditeľov povedali, že tak asi nás táto krajina nechce. A my nevieme, čo bolo ďalej s tými deťmi a to je pre mňa možno to najdesivejšie. Že my, keďže sa nezaviedla žiadna povinná registrácia toho, či sa tie deti vzdelávajú alebo nie, tak my nevieme, koľkí z nich sa vzdelávali.
Boli, máme pomerne presné dáta o tom, že koľko detí bolo zapísaných do škôl v máji 2022, čiže krátko po vypuknutí vojny sa u nás v školstve vzdelávalo vyše 10-tisíc ukrajinských detí. Mimochodom aktuálne dáta z apríla 2024 hovoria, že sa u nás vzdeláva 11-tisíc ukrajinských detí v školstve. Čiže to číslo neni nejak zásadne iné, čo by mohlo aj napovedať, že to jednoducho súvisí, súvisí s tými kapacitami, alebo, alebo s tou ochotou tie kapacity prideľovať. A ale nikdy sa nepodarilo mať úplne presné dáta o tom, že koľko tých detí nie je začlenených. Existujú odhady, asi najpresnejšie vypracovalo Centrum vzdelávacích analýz v máji 2022. V tom čase odhadovali, že približne polovica z detí, ktoré na Slovensko prišli z Ukrajiny a boli by vo veku, že by sa mali vzdelávať v školách, tak sa do škôl nezapísali. Či už bol dôvod, že nemali záujem, alebo či bol dôvod, že nevedeli vo svojom okolí nájsť školu, ktorá by ich prijala, to nevieme. Ale vieme odhadnúť, že v tom čase bolo ako vysoké tisíce, možno okolo 10-tisíc detí, ktoré neboli nikde zapísané. A teda najväčšie boli tie podiely u tých najmenších, vieme, že pri materských školách aj naše deti majú problém sa dostať do škôlky, čiže tam bolo odhadované, že iba asi pätina ukrajinských detí v škôlkarskom veku sa dostali do škôlok. Pri tých deťoch v základnej škole to mohla byť možno polovica. Pri deťoch, ktoré by mali byť zaradené do strednej školy, sa vtedy odhadovalo, že len asi 10 % ukrajinských detí vo veku strednej školy sa dostane na stredné školy. Čo sú fakt alarmujúce čísla. Momentálne sú tie odhady o niečo nižšie, ale aj ministerstvo školstva v súčasnosti priznáva, že stále sa asi bavíme o nízkych tisícoch detí, možno dve-tritisíce, nevieme, ktoré u nás žijú a žijú u nás možno už vyše dva roky a sú možno v školopovinnom veku, ale nenavštevujú u nás školy.
A naozaj si myslím, že právo na vzdelanie je jedna z tých úplne základných vecí, na ktorej verím, že sa aj ako spoločnosť zhodneme a verím, že je absolútne akoby jeden z kľúčových princípov nejakej, nejakej civilizácie, že v 21. storočí naozaj dieťa, ktoré u nás dlhodobo žije a je vo veku školskej dochádzky, by malo byť samozrejmosťou, že sa dostane do škôl. Je to istý taký, nazvem to, spoločenský dlh, ktorý si myslím, že máme voči odídencom z Ukrajiny. Od začiatku vojny sa na ministerstve školstva štyrikrát vymenilo vedenie, respektíve teraz máme už štvrté vedenie ministerstva školstva za tých približne dva a pol roka. Čiže viem, že súčasné, súčasný minister akoby aj zdedil tento problém, aj zdedil isté, istý, istú fázu toho procesu riešenia. Keď prvýkrát prišiel tento zákon do parlamentu, tak sa priznám, že som bola veľmi sklamaná, že tam táto téma nie je zaradená, lebo som teda dúfala, že keď príde ďalší lex Ukrajina, tak tam bude aspoň, aspoň nejaké prvotné riešenie aj tohto problému. Nakoniec to prišlo ako pozmeňovák. Ako je tu, žiaľ, sa stalo takým nepríjemným zvykom, čo v praxi znamená, že pozmeňovák týkajúci sa školstva bol preberaný iba na obrannom výbore a na školský výbor sa ani nedostal, keďže tento zákon a školský výbor nebol ani priradený, čo si myslím, že je veľká škoda.
Keď som ten pozmeňovák pozrela, sú tam dve také, nazvem to, menšie zmeny, ktoré teda ešte zďaleka nie sme tam, kde by sme raz chceli byť, čiže zavedenie naozaj nejakej premyslenej povinnej školskej dochádzky pre tieto deti, ale je to riešenie takých dvoch praktických problémov, ktoré sa ukázali, čiže taký akoby implementačný, implementačný problém. To prvé sa týka vôbec zbierania údajov o týchto deťoch, pretože v praxi obce ani nemohli mať kompletný prehľad, pretože to narážalo na GDPR. Čiže teraz ten zákon hovorí, toto bolo zavedené do zákona 596 o školskej správe, ak sa nemýlim. Obec vedie evidenciu odídencov, ktorí sú štátnymi občanmi Ukrajiny vo veku plnenia povinného predprimárneho vzdelávania, čiže od päť rokov, a vo veku plnenia povinnej školskej dochádzky, čiže od šesť do šestnásť, ktorí majú v obci adresu dočasného útočiska, a vedie evidenciu, v ktorých školách sa vzdelávajú. Čiže minimálne už bude splnený ten krok toho, že tie obce aspoň budú vedieť, že či tam teda tie deti sú a či sa vzdelávajú.
Ešte tam nie je žiaden krok bé, ktorý by hovoril o tom, že by napríklad tá obec mala povinnosť im to vzdelávanie prideliť. Alebo že by mala nejaké, nazvem to, páky na tie rodiny, ich naozaj, naozaj donútiť, aby tie deti do tých škôl zapísali a teda opačne páky na tých riaditeľov, aby tie deti určite, určite prijali. Ale schvaľujem to a podporujem to, že toto je aspoň taký, taký prvý krok. Ja by som to aj chcela zdôrazniť, že aj sama poznám mnoho, mnoho aj na úrovni samospráv ľudí, aj na úrovni škôl, aj viem, že v rezorte školstva bola snaha potom čiastkovo cez rôzne projekty vlastne podporiť to začleňovanie a bolo veľa, veľa iniciatív a naozaj mnohí ľudia v školstve sa k tomu postavili veľmi aktívne. Ale, žiaľ, keď, kým nie je to systémové riešenie, tak stále, stále vlastne situácia nie je komplexne, komplexne vyriešená.
Čiže toto je aspoň taký prvý krok, že obce budú zbierať tie dáta, budú ich mať k dispozícii, a druhé také, taká praktická zmena je, že doteraz platilo, že keď ten žiak už raz bol na škole zapísaný, tak potom vlastne, a musel, formálne bol zapísaný celý školský rok. Keďže ale je väčšia fluktuácia u týchto rodín z Ukrajiny a keďže sa na nich nevzťahuje tá povinná školská dochádzka a skôr mohli vlastne prestať chodiť do školy, tak je to také praktické riešenie, ktoré sa zavádza, že škola bude môcť vyradiť takéto dieťa z evidencie, pokiaľ sa, pokiaľ ho zákonný zástupca aktívne odhlási, alebo pokiaľ, myslím, že 30 dní prestane, prestane, 30 dní sa v tej škole neukáže, tak.
Čiže tieto zmeny sa zavádzajú od 1. septembra 2024. Z tohto dôvodu tam aj vidím to odôvodnenie, že to je v skrátenom legislatívnom konaní, aj keď teda ma mrzí, že cez, že cez pozmeňovák, ale toto odôvodnenie tam vidím.
Zároveň teda viem, že, alebo teda pripomenula by som, že aj programové vyhlásenie vlády zahŕňa vetu, že vláda zmenou školského zákona zváži zavedenie povinnej školskej dochádzky pre deti cudzincov. Je to síce vágne, ale veríme, že je tam snaha a aj teda podľa mojich informácií je úprimná snaha na ministerstve školstva túto situáciu nejako vyriešiť. Vidíme teda, že to nebude od septembra ´24. To sa, žiaľ, znovu nestihlo. Tak, ako sa o tom diskutovalo, že či to bude od septembra ´23 a nebolo, nebude to ani od septembra ´24. Tak znovu sa môžeme nádejať, že to bude od septembra ´25.
Tam potom, samozrejme, s tým sa spája, s celým vzdelávaním detí z Ukrajiny sa spájajú aj mnohé ďalšie problémy. Ja len spomeniem z odporúčaní školskej inšpekcie, tiež ešte z roku ´22, podporiť organizáciu kurzov štátneho jazyka, podporiť organizáciu kurzov ukrajinského jazyka, zabezpečí psychologickú špeciálnopedagogickú podporu a asistenciu v ukrajinskom jazyku. Ako toto už sú mnohé ďalšie čiastkové témy, viem, že to, to už dosť zachádzam od toho, že sme teraz v rozprave k zákone o azyle. Verím, že v rámci budúceho školského roka, v školstve uvažujeme na školské roky, že bude aj podrobnejšia diskusia k tomuto.
Nateraz by som to chcela teda uzavrieť tým, že oceňujeme, že prišlo aspoň nejaké akoby prvotné riešenie z ministerstva školstva, aj keď teda škoda, že cez pozmeňovák a tým pádom sa to vôbec ani nedostalo na školský výbor. A taktiež je to krok smerom k tým, že kto toto chce aktívne riešiť, tak teraz bude mať ešte lepšie nástroje. Žiaľ, stále je tu istá šedá zóna toho, že možno stále nám na Slovensku žijú deti, ktoré tu žijú vyše dva roky, ktoré sú vo veku povinnej školskej dochádzky a do tých škôl nechodia, a je to, žiaľ, nejaké systémové zlyhanie a nejaký dlh, ktorý verím, že ešte ako spoločnosť splatíme.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi predniesť stanovisko za klub Progresívneho Slovenska.
V koalícii idete rozkladať ďalšiu nezávislú a dobre fungujúcu inštitúciu. Národný inštitút pre hodnotu a technológie v zdravotníctve sa má primárne starať o to, aby sme vedeli ako krajina s obmedzeným rozpočtom čo najvýhodnejšie nakupovať drahé lieky pre našich pacientov. To sú aj tie lieky na rakovinu alebo iné zriedkavé choroby. Po novom bude môcť vláda odvolať riaditeľa tohto úradu bez dôvodu a dosadí si svojho nominanta, napríklad aj priamo z farmafirmy s priamym konfliktom záujmov.
Aj spôsob, akým sa tento zákon dostal do parlamentu, vzbudzuje vážne obavy. Prišiel prílepkom cez nesúvisiaci zákon s administratívnymi chybami, kvôli ktorým ste ho museli podávať až na dvakrát. Dokonca sa zdá, že kritériá pre budúceho riaditeľa zákon upravuje tak, aby sa mohol do funkcie dostať konkrétny človek. Ak by si ho napísali samotné farmafirmy alebo súkromné zdravotné poisťovne, vyzeralo by to presne takto.
Sľúbili ste odpolitizovanie zdravotníctva v programovom vyhlásení vlády, ale robíte úplný opak. Týmto krokom zároveň ukazujete všetkým ľuďom, že si neviete vážiť ich odbornosť a službu pre štát. Ak táto inštitúcia nebude nezávislá, znamená to drahšie lieky, a tým pádom aj menej inovatívnych liekov pre našich pacientov. A z týchto dôvodov my ako Progresívne Slovensko nemôžeme tento prílepok podporiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja neviem, či je to účel, alebo čaro nechceného, ale mám pocit, že akože táto vládna koalícia rieši problémy riadenia tohto štátu obmedzovaním práv občanov. Štátne orgány majú problém odpovedať na infožiadosti, tak obmedzíme právo občanov žiadať o tie infožiadosti. My nezefektívňujeme proces, ako to zlepšiť, ako to skvalitniť, ako to zrýchliť, my obmedzíme občanov. Však zrušme občanov, na čo ich máme. Toto je jeden príklad a takých by sme našli viac a možno ten parlamentný výskum by sme mali urobiť aj v otázke, že koľko návrhov tejto vládnej koalície naráža na ústavné práva občanov a občaniek tohto štátu, lebo mám, začínam mať taký vnútorný pocit, že ich je čím ďalej, tým viac a možno sa na to treba pozrieť aj faktograficky nejakým spôsobom.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len v krátkosti za nás ešte vystúpim a nadviažem na kolegyňu Kalmárovú, ktorá, si myslím, že mala veľmi kvalitný a vecný prejav, a nadviažem aj na kolegu Dostála, ktorý vo svojej poznámke nakoniec povedal teda to, že je nám ľúto, že k tomu nevystupujú predkladatelia. A teda ja by som to povedal taktiež, že teda vidím tu pána poslanca Garaja, videl som tu aj pána poslanca Lučanského. Bavíme sa tu o relatívne, už by som povedal, zásadnejšom zásahu do nejakého práva a bolo by fajn nám, keby sme mali takú poslaneckú a parlamentnú kultúru, kedy by sa akože návrhy, ktoré prinášame, zdôvodnili. Myslím si, že tu na našej strane sú tieto argumenty a otázky vecné, konštruktívne, neideologické, keby to ešte niekomu vadilo. Tak možno by bolo aj prejavom sily argumentácie predkladateľa, keby sa postavil a niektoré veci by vysvetlil, ale tak už nech to voliči a ľudia posúdia sami, že ako to tu funguje.
Tri základné veci by som chcel k tomuto povedať a prvá je teda, že keď pri absencii nejakého slova od predkladateľa sa poďme zamyslieť nad prvou otázkou, a teda že nakoľko zásadný je tento problém. Lebo viete, myslím, že sa to tak už aj zažilo, je to taký folklór, ktorý, ja som bol prekvapený, že sa nám to vrátilo pomaly po desiatich rokoch, že teda máme nejaký obrovský zásadný problém s infozákonom, ktorý treba riešiť prostredníctvom nejakej zmeny do toho, do toho práva, a teda zhodou náhod, absolútnou zhodou náhod podobnú diskusiu v parlamente sme mali počas druhej vlády Roberta Fica, ak sa nemýlim teda, kedy bola podobná diskusia o zneužívaní infozákona a o tom, ako sú zaťažené konkrétne samosprávy nadmerným počtom, samosprávy nadmerným počtom žiadostí.
A stalo sa to, že ja som teda vtedy ako zamestnanec Kancelárie Národnej rady robil normálny parlamentný výskum, reprezentatívny parlamentný výskum, ktorý sa snažil odpovedať na jednoduchú otázku, koľko vlastne infožiadostí samosprávy dostávajú. Lebo viete, to tu, máme pocit, niekedy tu máme takú tú diskusiu a bavíme sa o pocitoch a dojmoch, myslím si, že by bolo také dobré zaviesť nejakú kultúru parlamentného výskumu a argumentácie založenej na dôkazoch, tak som sa vtedy snažil ako mladý parlamentný výskumník prispieť odpoveďou na túto otázku. Vtedy, ak, teda prepáčte, že teda promujem vlastnú akademickú prácu, ak si to nájdete, Dubéci infožiadosti v roku 2012 alebo ´13 to bolo, tak sme urobili reprezentatívny prieskum v všetkých samosprávach, kde sme, v 600 samosprávach, ktoré boli regionálne reprezentatívne na Slovensku, reprezentatívne z pohľadu veľkosti, a takisto sme ešte robili prieskum na orgánoch ústrednej štátnej správy a iných povinných osobách, tak vtedy sme prišli na to, že priemerne jedna samospráva ročne dostáva 16, 16 infožiadostí a to keď započítame do toho aj najväčšie krajské mestá, hej. Samozrejme, Bratislava vyskakuje úplne hore, veľké krajské mestá úplne hore, ale keď sa pozrieme len na obce napríklad do tisíc obyvateľov, tak priemer bol niečo medzi jedna a dva. Krížom celou Slovenskou republikou. Na Slovensku je 2 900 približne samospráv, toto sme sa pýtali reprezentatívne v 600 samosprávach a tieto čísla boli, tie čísla boli naozaj malé. Takže, ale ja beriem, bolo to pred desiatimi rokmi a možno sa niečo mohlo odvtedy zmeniť, ale tak minimálne by som teda prosil na strane predkladateľa, že keď už tu je nejaká ako aj dôkazová základňa, toto sú veci, ktoré sú teda dokonca, myslím, k dispozícii aj v parlamente a tak ďalej, tak keby, keby sme pracovali s nejakými číslami, tak by ma zaujímalo, že teda koľko tých vlastne žiadostí je. Tak ako my tu predkladáme zákon, ktorý mení nejaké základné právo občanov, vychádza z toho, že máme nejaký pocit, že je nejaký problém, ale kde sú nejaké konkrétne čísla? Koľko tých žiadostí je, koľko je toho šikan... koľko je toho šikanovania, koľko človekohodín na samosprávach ako je nejako vyťažených alebo pri iných povinných osobách. Ako naozaj, prosím, kolegovia, však je rok 2024, tvorme zákony v Európskej únii, ktoré nevychádzajú z našich nejakých pocitov alebo dojmov, alebo z nejakej anekdotálnej skúsenosti konkrétnych jednotlivcov, ktoré vôbec nebudem popierať, ale tvorme zákony na základe nejakých čísel. A ja tu som proste žiadne čísla nevidel a tobôž, že som ešte nevidel nejaké argumenty od predkladateľa, ktorý sa neunúval v tejto rozprave vôbec vystúpiť, ale opäť, čo s tým. No dobre.
Druhá vec, myslím si, že ako aj kolegyňa Mesterová povedala vo svojej faktickej poznámke, spôsob, aký je nastavený, nastavená tá rovnováha v tomto, v tomto návrhu, je absolútne podľa mňa škandalózny v tom, že jednoznačne sa prikláňa na stranu povinnej osoby, konkrétne v tom, že povinná osoba bez nejakého jasného vymedzenia môže povedať, že je to mimoriadne rozsiahla informácia. Prepáčte, ale akože dať jedno takéto právo verejnému sektoru, ja vôbec opäť, aj sa k tomu dostanem, že tie nástroje existujú, ale takto automaticky dať všeobecné právo, na ktoré ešte neexistuje ani taký nejaký odvolací mechanizmus, a povedať teraz akejkoľvek, akákoľvek povinná osoba bude môcť hocikedy na hocijakú informáciu povedať, že toto je mimoriadne rozsiahla informácia, a dá tam nejakú sadzbu, tak to je proste naozaj že, myslím si, že nerovnovážny stav. A ak by sme sa chceli baviť o detailoch, opäť keby teda predkladateľ prišiel s nejakou silnejšou dátovou bázou a možno aj s aplikačnou praxou, ktorá, alebo s problémami, ktoré reagujú na aplikačnú prax, ktoré sú úplne inde, tak možno by sme sa o tomto vedeli baviť, ale toto je že totálne nerovnovážny stav, a teda by som navrhoval, aby sme sa na to pozreli v druhom čítaní, ak sa k nemu dostaneme.
A teda posledná vec, aby som dlho nezdržoval, je tá, že teda čo s tým. Lebo ak tu máme nejaký problém, tak že či na to existujú riešenia, to, ten problém, teda nejaké domnelé obrovské zaťažovanie samosprávy a povinných osôb. Za prvé, už dnes, a to už povedala aj kolegyňa, kolegyňa Kalmárová, existujú nástroje, lebo ja, viete, ja keď počujem, že nechce sa samosprávam robiť diplomovky a museli robiť diplomovky, tak ja sa pýtam hlavne, že kto, aký prednosta toho úradu alebo, ja neviem, starosta, keď je to proste obec, dovolil, aby sa toto sa stalo. Lebo jednoducho infozákon nepredpokladá, že máte vytvárať nové informácie. To naozaj akože je základná poučka. Nemáte vytvárať nové dátové bázy, nemáte zbierať dáta, nemáte ich akože konsolidovať do nejakých, do nejakých nových informačných celkov, odpovedať na nejaké otázky študentov alebo niečo podobné. A zdá sa mi, že niekedy proste namiesto toho, aby samospráva proste využila všetky tie nástroje, ktoré k dispozícii má, aby sa proti, aby ten zákon slúžil na to, čo má, tak jednoducho, jednoducho sa v tom moce a namiesto toho, aby sa naučili ten zákon využívať, tak potom tu proste príde nejaký poslanecký návrh bokom a reže to úplne nezmyselným spôsobom. Takže už dnes existujú nástroje, ako sa brániť aj šikane, aj všetkým tým veciam, potom ešte hlbšie, samozrejme, ako povedala pani poslankyňa Kalmárová, naozaj, toto je proste prvá úroveň nejakého, nejakej aplikácie toho zákona, potom je tu rozsiahla judikatúra, ktorá sa tomu venuje a proste ten zákon funguje.
A druhá vec a to je toto, čo ma ako tiež veľmi vie pobaviť, je teda, keď povinné osoby nariekajú nad tým, že musia zverejňovať veľké objemy informácií v krajine, kde sme už 20 rokov domnele mali pracovať napríklad na informatizácii, na zverejňovaní dát, na akože transparentnom masovom zverejňovaní dát, na automatizovanom prístupe k dátovým systémom, na veciach. Viete, že namiesto toho, aby, aby ste čakali, že, ja neviem, napríklad keď si pýtate, lebo stane sa to, že napríklad si žiada, žiada nejaké ministerstvo, nejaká osoba o dáta, ktoré sú v tabuľke, ktoré majú, tabuľky majú milióny riadkov. Ja neviem, nejaké makroekonomické ukazovatele alebo proste dátové systémy dopravné a tak ďalej. To sú naozaj akože dátové sety, ktoré sú obrovské. No ale viete, riešenie toho nie je to, že teraz to budem spoplatňovať, ale v štandardných, by som povedal, krajinách, kde transparentnosť a digitálna politika je rádovo ďalej, tak tieto veci sú automaticky zverejňované. Sú to proste datasety, ktoré ja, alebo ja teda a myslím si, že aj kolegovia s tým budú súhlasiť, ak nie je nejaká informácia privilegovaná, to znamená, či to je utajovaná skutočnosť, alebo nejaké obchodné tajomstvo, tak by mala byť automaticky zverejňovaná. To, či ona nie je automaticky zverejňovaná, nie je automaticky zverejňovaná, ale čaká na infožiadosť, je už len naša chyba a v ideálnom systéme by to malo byť tak, že je nejaké veľké dátové úložisko a samosprávy niektoré sú v tomto veľmi progresívne, napríklad mesto Bratislava, pokiaľ viem, celkom zverejňuje veľké množstvo dát, alebo mesto Prešov. To by ste nečakali, mesto Prešov už, myslím, že od roku 2010 proste má, robí silnú prácu v automatizovanom prístupe k informáciám, je to tak, kolega, kolega kýva. Možno nech by nám potom mohol povedať niečo vo faktickej poznámke. A oni tam nemusia posielať infožiadosti o tom, že ak, ja neviem, že koľko meškali autobusy ten rok, lebo proste má niekto problém s tým, že mu meškajú autobusy, niekto mu to zverejní, ale niekto automaticky v nejakej databáze dispečingu dochádzkových systémov to zverejňuje a niekde sa to proste naťahuje, naťahuje do nejakého dátového sídla a niekto si dokonca z toho môže potom s tými verejnými informáciami robiť krásne aplikácie a môže z toho proste, s tým ďalej pracovať, lebo sme presvedčení o tom, že dáta, ktoré, verejné dáta nepatria štátu, verejné dáta patria všetkým občanom a všetci občania by k tomu mali mať akože primárne prístup a tá infožiadosť je len nástroj, podľa mňa už celkom aj vlastne zastaralý vo svojej podstate, ktorý mu tie informácie, ktoré patria aj jemu, akože dáva k dispozícii. A namiesto toho, aby sme sa bavili o týchto veciach, aby sme išli tou progresívnou cestou, tak tu si ideme proste, proste dávať nejaké ďalšie prekážky a tváriť sa, že toto je spôsob, ako zabrániť nejakým žiadostiam, ktoré nám robia zle. Existuje veľmi jednoduchý spôsob: zverejňovať všetko. Poďme touto cestou.
Takže za mňa len takéto krátke, krátke stanovisko, ale opäť ako nech to zaznie a nakoniec, bol by som veľmi rád, keby sme počuli nejaký názor aj od predkladateľa, prečo vlastne sa tu o tomto vôbec bavíme, lebo hovoríme zatiaľ do steny.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení predkladatelia, vážení kolegovia a kolegyne, zopakujem tie kľúčové veci v dôvodovej správe, ktorá tu dnes bola prednesená.
Podľa predkladateľov je cieľom novely efektívnejšie riadenie procesu poskytovania informácií a ochrana povinných osôb pred zneužívaním práva na informácie. Má ísť o reakciu na dlhotrvajúce problémy, ktoré vznikajú v prípadoch, keď sú povinné osoby zahlcované nadmerným alebo opakovaným, opakovanou požiadavkou na sprístupnenie informácií, ktoré majú šikanózny charakter.
Predposledná poznámka ešte k tej dôvodovej správe. Navrhovaný legislatívny krok vychádza podľa predkladateľov z českej právnej úpravy. Neodpustím si jednu vec. Tú som si uvedomila až teraz, keď predkladateľ čítal dôvodovú správu, a to ma teda, neviem, či pobavilo, potešilo. Poviem to tak, že neuveriteľne ma zaujala tá informácia, že tento zákon je užitočný aj pre žiadateľov a to preto, že získajú prehľad o nákladoch, ktoré sú spojené s ich žiadosťou. Čiže žiadateľ zaplatí a je to preňho niečo veľmi užitočné. Tak to ma naozaj pobavilo.
Ale teraz teda k veci. Viete, od samotného prijatia zákona o slobodnom prístupe k informáciám som prevažný čas reprezentovala povinnú osobu. Teda subjekt, ktorý bol povinný na žiadosť žiadateľov sprístupňovať požadované informácie. Tým nechcem povedať, že nebol žiadny problém. Samozrejme, že bol. Ako ilustráciu uvediem prípady, a to boli také veľmi časté, keď na návrh inšpekcie prebiehalo správne konanie vo veci vyradenia nejakej školy, nejakého súkromného subjektu zo siete, tak zriaďovateľ, samozrejme, sa snažil paralyzovať činnosť nášho úradu a to tým, že si vytypoval vhodný čas, napríklad pred Vianocami, pred Veľkou nocou, to znamená, keď bolo zjavné, že zamestnanci čerpajú dovolenku, vtedy posielal súbory žiadostí o informáciu a žiadal sprístupniť všetky správy zo všetkých regiónov, zo všetkých typov škôl a tak ďalej. Sťahovali sme zamestnancov z dovoleniek a v podstate medzi tými vianočnými sviatkami a Novým rokom nerobili nič iné, len teda vymazávali zo správ osobné údaje, lebo tie sa poskytovať nemohli, a vytvárali zostavy, ktoré sa teda žiadateľovi poskytli. Samozrejme, že tu problém je a šikanózne žiadosti existujú.
Som ale presvedčená, že predložený návrh tento problém nerieši. Žiadateľ, a teraz hovorím zriaďovateľ nejakého súkromného subjektu, vždy býva natoľko dobre situovaný, že on je schopný zaplatiť čokoľvek a šikanózne žiadosti budú fungovať naďalej. Chcem povedať, že tento návrh toho teda veľa nevyrieši, ale je aj ťažko uplatniteľný a som presvedčená, že je na hranici ústavnosti a možno aj za jej hranicou. A teraz skúsim vysvetliť prečo. Prvým dôvodom je vágnosť a nejasnosť pojmov. O tom už pán Dostál hovoril a ja niektoré veci teda vynechám, lebo on veľmi detailne urobil komparáciu toho českého modelu, na ktorý sa predkladatelia odvolávajú, s tým slovenským navrhovaným. Nie je však zrejmé, čo môžu v aplikačnej praxi povinné osoby, a ja ako povinná osoba by som si tiež nevedela vysvetliť, čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Táto terminologická nejasnosť vo mne vyvoláva opodstatnené obavy, že takýto vágny pojem môže viesť u niektorých povinných osôb k rôznorodému a neustálenému výkladu zákona, resp. môže viesť k svojvoľnej snahe sťažiť žiadateľovi prístup k požadovanej informácii. Dokonca si myslím, že je tu problém aj v tom, že informácia, informatizácia v Slovenskej republike bola natoľko zbabraná, že štátne orgány dnes ani nevedia nejako efektívne, ekonomicky vyhľadávať informácie, ktoré v systémoch už majú. Ale to je na okraj.
Inak, chcem povedať, že dnes už existujú mechanizmy, ako sa voči niektorým neoprávneným žiadostiam brániť. Veď z infozákona vyplýva, že informáciu, ktorú priamo nemáte, ale musíte ju dodatočne vytvárať z toho, čo máte k dispozícii, to nemusíte sprístupňovať takúto informáciu. Nemusíte to robiť.
Chcem povedať, že pobavil ma niektorý z ministrov, už si nepamätám ktorý, ktorý na túto tému v televíznej diskusii odpovedal, že naozaj tie samosprávy sú zaťažované rôznymi žiadosťami, napríklad nejaký rýpal pošle žiadosť a pýta sa, koľko stolov s oblými hranami majú vo svojom úrade. No takúto informáciu, predpokladám, že nikto nemá, a preto takú informáciu ani nemusí poskytnúť.
Zo znenia novely nie je ani zrejmé, čo všetko bude možné považovať za účelne vynaložené prostriedky, o tom pán Dostál hovoril. Ale teraz prichádza jedna moja kľúčová poznámka. Neviem, či si to predkladatelia uvedomujú, ale vo svojom návrhu ignorovali znenie § 4 odsek 3 písm. c) zákona 145/1995 o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje, a teraz citujem: "od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám". Tak s týmto ste sa naozaj v tom svojom návrhu nevyrovnali.
Teraz ten druhý dôvod, pre ktorý si myslím, že tá úprava nie je dobrá a nie je totožná s tým, akú úpravu zvolila Česká republika. Inak osobne neviem, prečo si predkladatelia zvolili práve tento český model. Neviem. To nikto nevysvetlil. A preto by som povedala, že predkladatelia pri prevzatí, a prevzatí mám napísané v úvodzovkách, lebo to nebolo dokonalé prevzatie, tejto právnej úpravy pozabudli, aj to mám napísané v úvodzovkách, lebo podľa môjho názoru nepozabudli, ale nechceli to tam mať, na opravný prostriedok pre žiadateľov informácie. Je pravdou, že v českom infozákone je stanovené, že povinný orgán si môže vyžiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, no voči takémuto oznámeniu, oznámeniu má žiadateľ právo podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán, a okrem iného existuje aj cenník, cenník, ktorý ten rozsah nejakým spôsobom klasifikuje. To v slovenskej úprave nie je. U nás, ak by žiadateľ poplatok nezaplatil, tak tú informáciu jednoducho nedostane. To je úplne iný model ako v Českej republike. A na druhej strane, to už som spomínala, zaplatenie poplatku by pre majetných špekulantov a otravy nepredstavovalo žiadnu, žiadnu prekážku.
Po tretie, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v samotnom paragrafovom znení zákona. Už som spomínala, že v aplikačnej praxi sa pravidelne vyskytujú pokusy o viac či menej zjavné zneužívanie práva na informácie, ale konštantná a rozsiahla judikatúra domácich súdov v poslednom desaťročí potvrdila uplatňovanie zákazu zneužitia práva v podmienkach infozákona a zdôraznila, že právny poriadok neposkytuje právnu ochranu takým žiadostiam, ktorých cieľom nie je skutočná snaha o realizáciu práva na informácie, napríklad v prípade tzv. záťažových obštrukčných žiadostí, ktoré sa nazývajú ako informačný filibustering, je to obštrukčná metóda, pri ktorej je cieľom nie získať požadované informácie, ale snaha zahltiť, paralyzovať povinnú osobu. A tá sa deje tak, že jeden žiadateľ cyklicky veľmi rýchlo za sebou žiada veľké objemy, alebo vytvorí skupinu žiadateľov, ktorí paralelne posielajú tie isté žiadosti. Tento, tento, táto záťažová obštrukčná žiadosť je už riešená aj na európskej úrovni. Reaguje na to odporúčanie výboru ministrov Rady Európy dokonca už z roku 2002, kde sa píše, alebo spomína sa možnosť odmietnuť prístup k informáciám v prípadoch zjavne nezmyselných žiadostí.
Zneužitie práva na informácie viackrát uznal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako zásadu aplikácie infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou. Mám tu niekoľko tých rozsudkov, ale zhrniem ich podstatu do krátkej informácie. Každý súd uviedol, že právo na informácie sa zaraďuje medzi politické práva a je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. To chcem podčiarknuť, aby sme na to nezabudli. Odmietnutie prístupu k informáciám musí byť vykladané nanajvýš reštriktívne a čo vyplýva aj z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Zneužitie práva na informácie musí povinná osoba riadne a pomerne komplikovane v rozhodnutí zdôvodňovať. To je síce pravda, ale tento nástroj proti šikanóznym žiadostiam existuje. Dokonca existuje aj priestor na úpravu infozákona, napríklad členením legálnej definície takéhoto typu žiadosti. To tiež konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, že takáto legálna definícia toho, čo nazývame šikanózne žiadosti, v infozákone existuje. A potom, samozrejme, nadväzne by sa mohli nastaviť spôsoby vysporiadania sa s nimi.
A teda na záver veľmi malé zhrnutie. Po prvé, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v paragrafovom znení zákona.
Po druhé, zavádzajú nejasné, vágne pojmy, ktoré môžu byť zo strany povinných osôb zneužívané na sťaženie prístupu k informáciám.
Po tretie, nie je vôbec jasné, ako bude dochádzať k výpočtu účelne vynaložených nákladov a ako by platenie poplatkov malo odradiť od šikanóznych žiadostí smerovaných štátnym orgánom alebo obciam tých žiadateľov, ktorí majú k dispozícii veľké finančné prostriedky. Predkladatelia nedokázali ani len správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky. O tom sme už hovorili, nebudem to konkretizovať.
A po štvrté, o tom som hovorila pred týmto záverom, že predkladatelia vôbec nereflektovali výsledky súdnych rozhodnutí, respektíve bohaté judikatúry slovenských súdov, a nakoniec aj tých českých, ktoré už dnes a dlhodobo, už od roku 2002 tam padol prvý rozsudok vo veci, priznávajú povinným osobám právo odmietnuť tie infožiadosti, ktorými žiadatelia zneužívajú právo na slobodný prístup k informáciám. Čiže robíme to, čo problém nevyrieši, a nerobíme to, čo by mohlo prispieť k vyriešeniu toho problému. Čiže ja predpokladám, že ani moji priatelia z Progresívneho Slovenska nebudú môcť z týchto dôvodov tento zákon podporiť.
Ďakujem pekne.