Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené poslankyne, poslancovia, milí kolegovia, sme v rozprave k zákonu o azyle, ale môj príspevok sa bude týkať odídencov z Ukrajiny a špecificky témy školstva. Zatiaľ to tu nebolo dnes v rozprave nejako pomenované, ale v rámci rokovania o tomto návrhu na výbore, na gestorskom výbore obrany, bol predložený aj pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu, ktorý sa týka školskej legislatívy. A myslím si, že je dôležité, aby sme aj o tejto téme v tomto pléne diskutovali.
A obzvlášť v súvislosti s tým, že sa mení nastavenie pomoci pre odídencov z Ukrajiny, a aj tu odznelo, aj v dôvodovej správe je uvedené, že tá pomoc má byť poskytovaná teda hlavne na začiatku a potom má byť čo najviac podporovaná integrácia odídencov. S týmto sa plne stotožňujeme, ale v tejto súvislosti treba pripomenúť, že pre tú integráciu je absolútne nevyhnutné, aby deti, ktoré prišli z Ukrajiny k nám, boli u nás začlenené do škôl. A je to nevyhnutné pre tie deti samotné, aby sa dostali medzi rovesníkov a aby sa vzdelávali. A je to rovnako dôležité pre ich rodičov a v tomto prípade predovšetkým pre ich matky, lebo z Ukrajiny prišli teda najmä rodiny, matky s deťmi. A ak očakávame, že tie matky budú schopné sa u nás nejako osamostatniť a začleniť na trh práce a teda naozaj sa integrovať a vedieť si zabezpečiť tú podporu samostatne a prestať byť závislé na podpore od štátu, tak kľúčovým predpokladom je, aby ich deti boli začlenené v školách. A teda, žiaľ, sme v situácii, kedy ešte stále nemôžme povedať, a to už uplynulo vyše dva roky od začiatku vojny, ale ešte stále nemôžme povedať, že by začleňovanie detí z Ukrajiny do škôl u nás bolo automatické a bezproblémové. Lebo ešte stále nemáme zavedenú ani povinnú školskú dochádzku pre tieto deti a rovnako teda nemáme zavedené ani právo na vzdelávanie pre tieto deti. Lebo to sú dve strany tej istej mince.
Keď sa teda vrátim trošku na začiatok tej vojny z pohľadu školstva, vtedy sa postupovalo v školskom zákone podľa paragrafu, ktorý sa týka detí cudzincov, v ktorom sa hovorí, že deti cudzincov sú vzdelávané a poskytuje sa im vzdelávanie rovnako ako občanom a občiankam Slovenskej republiky. A ministerstvo školstva v tom čase vydalo usmernenie alebo teda právnu interpretáciu, ktorá hovorila, že keďže pre občanov a občianky Slovenskej republiky povinná školská dochádzka je viazaná na trvalý pobyt na Slovensku, tak sa to rovnako vzťahuje aj na deti cudzincov. A keďže odídenci z Ukrajiny u nás dostali status odídencov, čo bolo napojené na nejaký dočasný, dočasný pobyt, nie trvalý pobyt, tak sa povedalo, že povinná školská dochádzka sa na nich nevzťahuje. Malo to aj svoj význam pre niektoré tie rodiny. Mnohí dúfali, že sa rýchlo vrátia. Ukrajina samotná vtedy veľmi podporovala online vzdelávanie, mnohé ukrajinské školy fungovali naďalej v online režime, avšak stále tá situácia znamenala, že tie deti u nás síce získali pobyt, ale nikto ani len nezbieral informácie o tom, či sa naozaj vzdelávajú. Či naozaj navštevujú online vzdelávanie alebo nie, a či sa u nás snažia začleniť do škôl alebo nie.
Ja sama si veľmi silne pamätám v tom období, ako som sa tiež cez svoju prácu opakovane stretávala s rodinami, ktoré mali úprimný záujem zapísať svoje deti do škôl na Slovensku, aj preto, lebo chceli, aby sa naučili po slovensky a integrovali, aby sa dostali medzi rovesníkov, aby neboli znovu zavreté doma na online vyučovaní. Uvedomme si, že tak ako u nás deti boli zavreté cez covid na online vyučovaní, to isté platilo pre tie ukrajinské deti a mnohí už nemali o toto záujem a chceli u nás sa začleniť do bežného vzdelávania, ale mali problém nájsť školu. Pretože to, že nebola zavedená povinná školská dochádzka, zároveň znamená, že tým školám, teda tým rodinám neboli priradené žiadne spádové školy, ktoré by boli povinné ich zobrať. A výsledok bolo, že, teda minimálne v Bratislave tú situáciu poznám, že niektoré rodiny doslova chodili od dverám k dverí a akoby dobíjali sa tým riaditeľom na dvere, aby ich deti zobrali do školy. A niektorí to skúsili možno na jednej škole a hneď boli úspešní, ja poznám mnohé školy, kde okamžite urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby prijali deti, aj moje deti hneď po mesiaci mali nových spolužiakov z Ukrajiny. Ale mnohí nepochodili hneď a skúšali to možno na jednej škole, na dvoch, cez rôznych známych na Slovensku. A nevieme, koľkí to vzdali. Koľkí si jednoducho po prvých, po prvom, druhom, treťom odmietnutí riaditeľov povedali, že tak asi nás táto krajina nechce. A my nevieme, čo bolo ďalej s tými deťmi a to je pre mňa možno to najdesivejšie. Že my, keďže sa nezaviedla žiadna povinná registrácia toho, či sa tie deti vzdelávajú alebo nie, tak my nevieme, koľkí z nich sa vzdelávali.
Boli, máme pomerne presné dáta o tom, že koľko detí bolo zapísaných do škôl v máji 2022, čiže krátko po vypuknutí vojny sa u nás v školstve vzdelávalo vyše 10-tisíc ukrajinských detí. Mimochodom aktuálne dáta z apríla 2024 hovoria, že sa u nás vzdeláva 11-tisíc ukrajinských detí v školstve. Čiže to číslo neni nejak zásadne iné, čo by mohlo aj napovedať, že to jednoducho súvisí, súvisí s tými kapacitami, alebo, alebo s tou ochotou tie kapacity prideľovať. A ale nikdy sa nepodarilo mať úplne presné dáta o tom, že koľko tých detí nie je začlenených. Existujú odhady, asi najpresnejšie vypracovalo Centrum vzdelávacích analýz v máji 2022. V tom čase odhadovali, že približne polovica z detí, ktoré na Slovensko prišli z Ukrajiny a boli by vo veku, že by sa mali vzdelávať v školách, tak sa do škôl nezapísali. Či už bol dôvod, že nemali záujem, alebo či bol dôvod, že nevedeli vo svojom okolí nájsť školu, ktorá by ich prijala, to nevieme. Ale vieme odhadnúť, že v tom čase bolo ako vysoké tisíce, možno okolo 10-tisíc detí, ktoré neboli nikde zapísané. A teda najväčšie boli tie podiely u tých najmenších, vieme, že pri materských školách aj naše deti majú problém sa dostať do škôlky, čiže tam bolo odhadované, že iba asi pätina ukrajinských detí v škôlkarskom veku sa dostali do škôlok. Pri tých deťoch v základnej škole to mohla byť možno polovica. Pri deťoch, ktoré by mali byť zaradené do strednej školy, sa vtedy odhadovalo, že len asi 10 % ukrajinských detí vo veku strednej školy sa dostane na stredné školy. Čo sú fakt alarmujúce čísla. Momentálne sú tie odhady o niečo nižšie, ale aj ministerstvo školstva v súčasnosti priznáva, že stále sa asi bavíme o nízkych tisícoch detí, možno dve-tritisíce, nevieme, ktoré u nás žijú a žijú u nás možno už vyše dva roky a sú možno v školopovinnom veku, ale nenavštevujú u nás školy.
A naozaj si myslím, že právo na vzdelanie je jedna z tých úplne základných vecí, na ktorej verím, že sa aj ako spoločnosť zhodneme a verím, že je absolútne akoby jeden z kľúčových princípov nejakej, nejakej civilizácie, že v 21. storočí naozaj dieťa, ktoré u nás dlhodobo žije a je vo veku školskej dochádzky, by malo byť samozrejmosťou, že sa dostane do škôl. Je to istý taký, nazvem to, spoločenský dlh, ktorý si myslím, že máme voči odídencom z Ukrajiny. Od začiatku vojny sa na ministerstve školstva štyrikrát vymenilo vedenie, respektíve teraz máme už štvrté vedenie ministerstva školstva za tých približne dva a pol roka. Čiže viem, že súčasné, súčasný minister akoby aj zdedil tento problém, aj zdedil isté, istý, istú fázu toho procesu riešenia. Keď prvýkrát prišiel tento zákon do parlamentu, tak sa priznám, že som bola veľmi sklamaná, že tam táto téma nie je zaradená, lebo som teda dúfala, že keď príde ďalší lex Ukrajina, tak tam bude aspoň, aspoň nejaké prvotné riešenie aj tohto problému. Nakoniec to prišlo ako pozmeňovák. Ako je tu, žiaľ, sa stalo takým nepríjemným zvykom, čo v praxi znamená, že pozmeňovák týkajúci sa školstva bol preberaný iba na obrannom výbore a na školský výbor sa ani nedostal, keďže tento zákon a školský výbor nebol ani priradený, čo si myslím, že je veľká škoda.
Keď som ten pozmeňovák pozrela, sú tam dve také, nazvem to, menšie zmeny, ktoré teda ešte zďaleka nie sme tam, kde by sme raz chceli byť, čiže zavedenie naozaj nejakej premyslenej povinnej školskej dochádzky pre tieto deti, ale je to riešenie takých dvoch praktických problémov, ktoré sa ukázali, čiže taký akoby implementačný, implementačný problém. To prvé sa týka vôbec zbierania údajov o týchto deťoch, pretože v praxi obce ani nemohli mať kompletný prehľad, pretože to narážalo na GDPR. Čiže teraz ten zákon hovorí, toto bolo zavedené do zákona 596 o školskej správe, ak sa nemýlim. Obec vedie evidenciu odídencov, ktorí sú štátnymi občanmi Ukrajiny vo veku plnenia povinného predprimárneho vzdelávania, čiže od päť rokov, a vo veku plnenia povinnej školskej dochádzky, čiže od šesť do šestnásť, ktorí majú v obci adresu dočasného útočiska, a vedie evidenciu, v ktorých školách sa vzdelávajú. Čiže minimálne už bude splnený ten krok toho, že tie obce aspoň budú vedieť, že či tam teda tie deti sú a či sa vzdelávajú.
Ešte tam nie je žiaden krok bé, ktorý by hovoril o tom, že by napríklad tá obec mala povinnosť im to vzdelávanie prideliť. Alebo že by mala nejaké, nazvem to, páky na tie rodiny, ich naozaj, naozaj donútiť, aby tie deti do tých škôl zapísali a teda opačne páky na tých riaditeľov, aby tie deti určite, určite prijali. Ale schvaľujem to a podporujem to, že toto je aspoň taký, taký prvý krok. Ja by som to aj chcela zdôrazniť, že aj sama poznám mnoho, mnoho aj na úrovni samospráv ľudí, aj na úrovni škôl, aj viem, že v rezorte školstva bola snaha potom čiastkovo cez rôzne projekty vlastne podporiť to začleňovanie a bolo veľa, veľa iniciatív a naozaj mnohí ľudia v školstve sa k tomu postavili veľmi aktívne. Ale, žiaľ, keď, kým nie je to systémové riešenie, tak stále, stále vlastne situácia nie je komplexne, komplexne vyriešená.
Čiže toto je aspoň taký prvý krok, že obce budú zbierať tie dáta, budú ich mať k dispozícii, a druhé také, taká praktická zmena je, že doteraz platilo, že keď ten žiak už raz bol na škole zapísaný, tak potom vlastne, a musel, formálne bol zapísaný celý školský rok. Keďže ale je väčšia fluktuácia u týchto rodín z Ukrajiny a keďže sa na nich nevzťahuje tá povinná školská dochádzka a skôr mohli vlastne prestať chodiť do školy, tak je to také praktické riešenie, ktoré sa zavádza, že škola bude môcť vyradiť takéto dieťa z evidencie, pokiaľ sa, pokiaľ ho zákonný zástupca aktívne odhlási, alebo pokiaľ, myslím, že 30 dní prestane, prestane, 30 dní sa v tej škole neukáže, tak.
Čiže tieto zmeny sa zavádzajú od 1. septembra 2024. Z tohto dôvodu tam aj vidím to odôvodnenie, že to je v skrátenom legislatívnom konaní, aj keď teda ma mrzí, že cez, že cez pozmeňovák, ale toto odôvodnenie tam vidím.
Zároveň teda viem, že, alebo teda pripomenula by som, že aj programové vyhlásenie vlády zahŕňa vetu, že vláda zmenou školského zákona zváži zavedenie povinnej školskej dochádzky pre deti cudzincov. Je to síce vágne, ale veríme, že je tam snaha a aj teda podľa mojich informácií je úprimná snaha na ministerstve školstva túto situáciu nejako vyriešiť. Vidíme teda, že to nebude od septembra ´24. To sa, žiaľ, znovu nestihlo. Tak, ako sa o tom diskutovalo, že či to bude od septembra ´23 a nebolo, nebude to ani od septembra ´24. Tak znovu sa môžeme nádejať, že to bude od septembra ´25.
Tam potom, samozrejme, s tým sa spája, s celým vzdelávaním detí z Ukrajiny sa spájajú aj mnohé ďalšie problémy. Ja len spomeniem z odporúčaní školskej inšpekcie, tiež ešte z roku ´22, podporiť organizáciu kurzov štátneho jazyka, podporiť organizáciu kurzov ukrajinského jazyka, zabezpečí psychologickú špeciálnopedagogickú podporu a asistenciu v ukrajinskom jazyku. Ako toto už sú mnohé ďalšie čiastkové témy, viem, že to, to už dosť zachádzam od toho, že sme teraz v rozprave k zákone o azyle. Verím, že v rámci budúceho školského roka, v školstve uvažujeme na školské roky, že bude aj podrobnejšia diskusia k tomuto.
Nateraz by som to chcela teda uzavrieť tým, že oceňujeme, že prišlo aspoň nejaké akoby prvotné riešenie z ministerstva školstva, aj keď teda škoda, že cez pozmeňovák a tým pádom sa to vôbec ani nedostalo na školský výbor. A taktiež je to krok smerom k tým, že kto toto chce aktívne riešiť, tak teraz bude mať ešte lepšie nástroje. Žiaľ, stále je tu istá šedá zóna toho, že možno stále nám na Slovensku žijú deti, ktoré tu žijú vyše dva roky, ktoré sú vo veku povinnej školskej dochádzky a do tých škôl nechodia, a je to, žiaľ, nejaké systémové zlyhanie a nejaký dlh, ktorý verím, že ešte ako spoločnosť splatíme.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
