Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, toto bude v niečom taká variácia na to, čo sme už počuli, a niečo bude úplne originálne, to si nechám na záver. Faktom je, že vzdelávací systém našej krajiny je v kríze. To nemôže poprieť nikto, kto sa aspoň trochu pohybuje v prostredí škôl. Tuná samotný pán minister školstva označil výsledky v medzinárodnom testovaní PISA za náročnú, náročnú, aj náročnú, ale aj národnú tragédiu. Ja veľmi dobre rozumiem, prečo tak urobil a súhlasím s ním. Toto meranie totiž odráža výkonnosť vzdelávacieho systému pre dôležitú vekovú skupinu pätnásťročných, ktorí majú časť vzdelávania už za sebou, a medzinárodné meranie ukázalo vážne nedostatky v ich kompetenciách. A zároveň táto populácia má časť vzdelávacej cesty aj pred sebou a výsledky tohto merania naznačujú aj kvalitu budúcej pracovnej sily. A je nesporné, že kontext tohoto, o čom hovorím, s úrovňou ekonomického života krajiny je zrejmý. A teraz, prečo to hovorím? Lebo jedným z faktorov, ktorý toto ovplyvňuje, je kvalita a dostatok tých, ktorí vzdelávajú, a mám na mysli učiteľov. A budem hovoriť predovšetkým o nich, aj keď zákon sa týka aj iných kategórií zamestnancov ako pedagogických a teda aj iných kategórií ako učiteľov.
Najprv pár viet k nedostatku učiteľov a čiastočne aj k tomu, prečo nie všetci, ktorí v školách pôsobia, majú potenciál byť kvalitnými učiteľmi. Ide o paradoxný vzťah medzi prestížou učiteľského povolania a atraktivitou učiteľského povolania. Hovorím to preto, lebo značná časť ľudí považuje tieto dva termíny za synonymné a pritom nie sú. Podľa výskumov povolanie učiteľa patrí k tým prestížnym spolu s lekármi a spolu s vedcami. Prestíž totiž odráža spoločenskú dôležitosť toho povolania a nikto na Slovensku hádam si nedovolí povedať, že vzdelanie nie je všeobecne uznávaná hodnota. Problém je ale s atraktivitou učiteľského povolania, teda v príťažlivosti pracovať ako učiteľ. Treba povedať, že miera atraktivity je ovplyvnená mnohými faktormi ako kvalita pracovného prostredia, možnosť kariérneho rastu, ale najmä mzdami. A toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo máme nedostatok učiteľov a nedostatok kvalitných učiteľov. Záver tejto časti je teda taký, že povolanie učiteľa je síce prestížne, ale neatraktívne. A na odľahčenie si dovolím uviesť ešte jednu časť z tohoto výskumu, z ktorého vyplýva, že k najmenej prestížnym povolaniam patrí povolanie alebo práca poslanca národného parlamentu, ale zároveň je aj veľmi atraktívne. Tu je ten pomer obrátený.
A teraz späť k téme. K súčasnému mzdovému ohodnoteniu učiteľov mám iba pár poznámok, lebo už tu mnohé podstatné veci odzneli. Z asymetrického vzťahu pomedzi prestížou a atraktivitou vyplýva jediné. Kým platy učiteľov nenarastú skokovo do tej miery, aby boli príťažlivé pre viac uchádzačov o prácu v školách, než je ich skutočná potreba, tak národná tragédia, ja to tak vidím, bude mať ďalšie dejstvá.
Dobrým príkladom je Poľsko, kde sa pred mnohými rokmi uskutočnila reforma vzdelávania v regionálnom školstve a jej súčasťou v tom čase bolo výrazné navýšenie platov, čo spôsobilo prílev kvalitných zamestnancov do škôl a tlak na zvýšenie tých učiteľov, ktorí už v školách boli a ktorí mali potenciál sa rozvíjať. Lebo v opačnom prípade by dopadli ako veľká časť tých, ktorí boli zo škôl vytlačení. A u nás o personálnej konkurencii nemôže byť ani reči. Školy sú v mnohých prípadoch nútené zamestnať aj uchádzača, pri ktorom je už v prijímacom pohovore zrejmé, že nie je nositeľom kvalitného riadenia vzdelávania na úrovni žiaka a triedy. A napokon musím poznamenať, že ani o post riaditeľov nie je dostatočný záujem.
Výberových konaní sa často zúčastňuje jeden uchádzač a sú prípady, kedy sa ho nezúčastní nikto. A je to nepochybne preto, lebo ak si niekto zváži vzťah medzi náročnosťou práce učiteľa na jednej strane a benefitom na strane druhej, tak to rozhodnutie je jednoznačné. A budem to ilustrovať tohoročnou analýzou portálu platy.sk. Priemerný ponúkaný plat v profesiách, ktoré si vyžadujú vysokoškolské vzdelanie a sú vhodné pre absolventov, čiže hovorím o začínajúcich, je tento rok 1 940 eur. Mladí pedagógovia nastupujú do škôl s tabuľkovým platom 1 161 eur, čo je o 800 eur menej než priemer ponúkaný absolventom s rovnakým vzdelaním. Priznávam úplne otvorene, že toto porovnanie nie je korektné podľa môjho názoru preto, lebo nemožno ani v rámci absolventov vysokých škôl porovnávať neporovnateľné, napríklad komerčnú a verejnú sféru, technické, netechnické odbory, ale tie ďalšie údaje, ktoré poviem, sú trochu zdvihnutým prstom.
Pedagógovia sa musia uspokojiť s platom porovnateľným s profesiami ako cukrár, chyžná či kontrolór kvality. Paradoxne aj záhradníci, robotníci, sekretárky či pracovníci pneuservisu môžu očakávať lepšie finančné ohodnotenie. A povedzte mi, prečo by niekto mal za týchto okolností niesť zodpovednosť za bezpečnosť detí, za ich výchovu a vzdelávanie, za plnenie požiadaviek na neustále vzdelávanie sa, za to, že nie je pánom svojho času, za to, že je pod tlakom vedenia školy, že je pod tlakom rodičov, že je pod tlakom žiakov a mať honorár ako chyžná. Tak to je naozaj zdvihnutý prst. Otázka v kontexte toho, o čom sa teraz rokuje, znie, či zvýšenie v tomto roku o 800 eur, čo je teda mimoriadna odmena, a 7 % od septembra, teda na štyri mesiace, a v budúcom roku o 5 plus 2 % niečo na veci zmení. No ja som presvedčená, že nezmení. Bavili sme sa o tom na stretnutí s reprezentáciou učiteľských asociácií a na otázku, ako vnímajú výsledok dohody odborov s vládou, tam nepadali výroky plné hnevu alebo sklamania. Zo slov prítomných bolo cítiť pocit hanby, poníženia, dokonca rezignácie, že sú každoročne nedôstojným predmetom alebo objektom handrkovania o drobné, ktoré v konečnom dôsledku ich situáciu zásadným spôsobom nezmenia. Čiže takto to je.
No a teraz to, čomu sa chcem venovať ako poslednej veci. Budem hovoriť o vplyve hodnotenia pedagogického zamestnanca na jeho funkčný plat. Je fakt, že vedúci pedagogickí zamestnanci majú už pomerne dávno povinnosť každoročne hodnotiť svojich pedagogických aj odborných zamestnancov. Podľa zákona 138/2019, to je o tých pedagogických odborných zamestnancoch, okrem iného mal výsledok slúžiť ako podklad pre odmeňovanie. Doposiaľ však malá časť škôl výsledok hodnotenia reflektovala buď v osobnom príplatku, možno ešte menšia časť v odmene a veľká časť v ničom, lebo nemali na to zdroje. Návrh zákona, o ktorom dnes rokujeme, výsledok hodnotenia, ak sú dosiahnuté prvé dve úrovne, premieta do nejakej obligatórnej časti funkčného platu v nejakom rozpätí. Samostatný komentár si zaslúži naozaj podľa mňa nie veľmi racionálny nápad odvodiť výšku príplatku za hodnotenie od príslušného platového, od príslušnej platovej triedy a platového stupňa pedagogického zamestnanca. Ako tu už bolo povedané, pán kolega Horecký hovoril, že zrejme sa autori inšpirovali zákonom o štátnej službe a ten bol trochu ešte rozumnejší v tom, že sa zamestnancovi poskytovala jednorazová odmena bez ohľadu na jeho zaradenie do platovej triedy a bez ohľadu na jeho služobnú prax. Čiže v podstate dvaja zamestnanci v rôznych platových triedach, s rôznou dĺžkou služobnej praxe mohli sa dopracovať k tomu istému výsledku. Tuná to tak úplne nie je.
Nechcem komentovať, či 2 % sú dostatočné, už to tu odznelo, na to, aby teda bolo motiváciou. Samozrejme, že okrem výške tejto sumy problém spočíva aj v objeme finančných prostriedkov, ktoré majú školy k dispozícii na osobné príplatky. Treba povedať, že tie sa v značnej miere priznávajú, alebo môžu priznať podľa tých istých kritérií, ktoré sa používajú pri hodnotení pedagogického zamestnanca. Z toho, čo som teraz povedala, jasne vyplýva, v čom vidím problém. Ja osobne nie som proti tomu, aby sa výkon zamestnanca odrazil v jeho plate. Stotožňujem sa s kľúčovou časťou obsahu výroku Miltona Friedmana, ktorý povedal, časť z neho musím odkomentovať, povedal toto: „S úctou k platom učiteľov, hlavný problém nespočíva v tom, že by v priemere boli príliš nízke," s tým sa nestotožňujem, to je iná realita ako slovenská, „ale v ich prílišnej uniformite a strnulosti. Zlí učitelia sú značne preplácaní a dobrí učitelia sú značne nedoplácaní. Platové tabuľky majú sklon byť uniformné a určované podstatne viac vekom, získanými titulmi a certifikátmi než zásluhami." S týmto sa ja do bodky stotožňujem.
To potvrdili aj moje pracovné skúsenosti, kedy som zaznamenávala priepastné rozdiely v kvalite učiteľov nielen medzi školami, ale aj v rámci tej istej školy. Napriek tomu sa výsledky periodického hodnotenia pedagogických zamestnancov vo väčšine škôl u všetkých učiteľov viazali na najvyššie úrovne podľa odporúčania vzorového pracovného poriadku, teda na úroveň mimoriadne dobre a úroveň veľmi dobre. Hodnotitelia takto vysoko hodnotili všetkých možno preto, lebo za výsledok väčšinou nikto nedostal nič, tak čo by si tam robili nepriateľov. Ak by hodnotitelia hodnotili rovnako učiteľov aj po prijatí novely zákona, tak by to znamenalo, že každý dostane príplatok za hodnotenie na úrovni svojej platovej triedy a platového stupňa v tej minimálnej podobe, ktorá tam je.
Ak by to teda malo pokračovať tak, ako to dnes v mnohých školách chodí, tak sa očakávaný účinok nedostaví a rovnostársky systém odmeňovania ostane zachovaný. Ak by to malo byť inak, tak je potrebné školské prostredie pripraviť na zmenu. A koho konkrétne? No hodnotiteľov aj hodnotených. A nehovorím to len tak. V roku 2020/´21 som iniciovala prieskum v základných školách, cieľom ktorého bolo zistiť, ako vnímajú pedagogickí zamestnanci význam a kvalitu ročného hodnotenia ich činnosti a zároveň aj ich pripravenosť premietnuť do ich odmeňovania výsledky hodnotenia a nahradiť tak príplatok za profesijný rozvoj, lebo to raz skončí. Napriek tomu, že prerušenie prezenčného vzdelávania v dôsledku covidu neumožnilo získať plánovanú vzorku, čiastkové výsledky zberu viedli k týmto záverom.
Iba 43 % respondentov by súhlasilo s tým, keby príplatok za profesijný rozvoj bol nahradený príplatkom, ktorý bude odrážať mieru rozvíjania kompetencie žiakov, teda kvalitu ich výchovnovzdelávacej práce. 78 % respondentov by dôverovalo, ten kondicionál podčiarkujem, by dôverovalo výsledkom hodnotenia, keby hodnotenie uskutočňovali ľudia, ktorí pristupujú k svojim kolegom bez predpojatosti. A 65 % respondentov by dôverovalo výsledkom hodnotenia, keby hodnotenie uskutočňovali ľudia, ktorí absolvovali dôslednú prípravu v oblasti hodnotenia ľudských zdrojov a získali tak schopnosť zvládať objektívne hodnotiace procesy. A po tomto všetkom na záver v tom dotazníku 74 % respondentov sa stotožnila s nasledovným výrokom: „Nech by sa akýmkoľvek spôsobom zdokonalil systém hodnotenia pedagogických zamestnancov, prajem si, aby príplatok za profesionálny rozvoj zohrával tú istú úlohu v odmeňovaní ako v súčasnosti."
Čo teda tieto zistenia znamenajú? Po prvé, učitelia nedôverujú hodnotiteľom ako ľuďom a ani ako profesionálom, ktorí vedia hodnotiť. A, po druhé, učitelia nechcú byť hodnotení za to, ako vedia zužitkovať v triedach to, čo sa naučili v rámci aktivít spojených s ich profesionálnym rozvojom, ale prajú si odmeňovanie odvodené od získaných vzdelávacích certifikátov. Jednoducho je to presne tak, ako to povedal Milton Friedman. Ale chcem povedať, že im to nemám za zlé, lebo majú svoje skúsenosti. A čo sa malo stať, aby bola šanca na stotožnenie sa so systémom odmeňovania založeného na výsledkoch hodnotenia? Nemusí to byť také, ako je teraz v našich predstavách podľa vzorového pracovného poriadku, lebo každá škola si môže ten systém kritérií upraviť, ako len chce. Ale čo sa malo stať? Možno by bolo dobré, keby školy získali nejaký vzorový prepracovaný systém hodnotenia, ktorý by si upravili na svoj obraz. Po druhé, ministerstvo možno malo zabezpečiť, aby všetci hodnotitelia získali potrebné kompetencie na to, aby vedeli objektívne, s nadhľadom hodnotiť všetky prvky toho zložitého pracovného systému, v ktorom sa učitelia pohybujú. Možno ministerstvo malo pilotne nechať zbehnúť jeden až dva roky hodnotenia a potom zaviesť príplatok. Ale najmä je treba urobiť osvetu, v rámci ktorej sa dosiahne stav, kedy sa zmenia nálady a názory učiteľov v tejto veci.
A na záver chcem povedať, že to nie je prvý raz, kedy ministerstvo prijíma zmeny, ktoré sú vo svojej podstate alebo z istého uhla pohľadu racionálne a možno to aj dobre myslí, ale nedomýšľa dôsledky, lebo o nich nerozmýšľa, respektíve nepozná aktuálny stav v danej oblasti. A potom sa akýkoľvek dobrý zámer minie účinku a tak je to aj v tomto prípade.
Ďakujem. (Potlesk.)
