14-2
A tá najnovšia bola v auguste minulého roka doručená sem do Národnej rady Slovenskej republiky a do dnešného dňa nebola prerokovaná gestorským výborom, čiže výborom pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ak sa pýtate prečo, tak lebo Huliak. A tu chcem touto cestou opätovne vyzvať nového predsedu agro- a envirovýboru, aby si tú správu našiel vo svojej zásuvke alebo na poličke, alebo kdekoľvek sa tá správa nachádza, aby jej venoval patričnú pozornosť, pretože to je v popise jeho práce aktuálne a ideálne, aby ju zaradil na prerokovanie, aby pán predseda Andrassy mohol opäť prísť do tejto inštitúcie a detailne informovať poslancov a poslankyne o tom, čo Najvyšší kontrolný úrad vo svojich zisteniach, vo svojich kontrolách zistil a čo zosumarizoval do svojej správy.
Podľa alarmujúcich zistení, pretože z môjho pohľadu sú naozaj alarmujúce, NKÚ investičný dlh v kritickej infraštruktúre dosahuje aktuálne odhadovanú sumu, ktorá prevyšuje 10 miliárd eur, slovom desať miliárd eur.
A ten dlh, keby sa niekomu núkala tá ľahká argumentácia, veď čo ste robili za minulej vlády, za Ódora, za neviem koho, tak tento dlh, samozrejme, nevznikol z noci do rána, to si hádam všetci uvedomujeme. A ten dlh narastá a systémové opatrenia neprichádzajú a dnes ani len nie sú k dispozícii nejaké konkrétne verifikované dáta o tom, v akom stave sa naše siete nachádzajú. Vzhľadom na už spomínaný veľmi špecifický spôsob transformácie štátnych podnikov, vodární a kanalizácií na obecné vodárenské spoločnosti ani jeden, ani jeden jediný orgán štátnej správy neplní funkciu zakladateľa a tým ani funkciu dohľadu nad výkonom prác vo verejnom záujme. V dôsledku toho, že nám absentuje zakladateľ, napríklad nie je možné vo vodárenských spoločnostiach vyžadovať uplatňovanie dôležitých aspektov výkonu práce vo verejnom záujme a to i napriek tomu, že zásobovanie vodou je bezpochyby, a hádam sa na tom zhodneme, prácou vo verejnom záujme. Ako už aj pán Andrassy hovoril, straty vody z objemu vody určenej na realizáciu sa v prípade štyroch kontrolovaných subjektov pohybovali na rozmedzí niekde od 25 do 33 percent. V praxi to znamená stratu vyše 51 miliónov kubíkov pitnej vody, ktorú vodárne odobrali, ale ku spotrebiteľovi sa tá voda nedostala. 51 miliónov kubíkov vody. Toto poukazuje na to, v akom stave máme našu infraštruktúru, naše rúry, naše siete, aká je tá sieť vodovodná zastaraná a aké úniky sa nám tu dejú dennodenne pod našimi nohami a, prosím pekne, deje sa to za tie peniaze, ktoré takto vsiakli do zeme, za tie peniaze už sa mohla realizovať v čase, v priestore časť opráv a obnovy, ktorú tak veľmi potrebujeme.
No a my sa nachádzame teda v parlamente, ktorý tieto zistenia je len schopný akceptovať a vôbec nejako vstrebať na priestore, ktorý na to je vytvorený, ale ani ich vziať na vedomie.
Dobre, poďme k tomu bodu programu, o ktorom sa tu rozprávame a povedzme si aj pozitíva, aj negatíva, ale stále platí to, že klub Progresívneho Slovenska tento návrh zákona podporuje. Máme tu teda návrh novely zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách a tiež o zmene a doplnení zákona o regulácii v sieťových odvetviach, hovorím konečne, dlho sme na to čakali. Čo prináša. Prináša, ako už bolo povedané, zákonné predkupné právo štátu k majetkovej účasti subjektov verejného práva v právnickej osobe, ktorá je vlastníkom verejného vodovodu alebo kanalizácie a k cenným papierom, ktoré sú vydané takouto právnickou osobou alebo právnickou osobou prevádzkujúcou verejný vodovod, alebo verejnú kanalizáciu. To je citácia z návrhu. Áno. Tento krok sa javí byť ako nevyhnutný, ak štát chce ochrániť svoju kritickú infraštruktúru v čase, kedy nie každá obec musí mať bezprostredne záujem na tom, aby vykonávala svoje zákonné práva. Jednoducho nie každá obec má kapacitu, chuť, prostriedky uplatňovať si svoje práva ako akcionár vodárenských spoločností a je to úplne v poriadku, ale v tom prípade, ak teda nemá ten záujem, tak štát by mal mať ten priestor na to, aby tú obec zastúpil.
Ale zároveň ja sa pýtam, prečo by štát mal platiť za to, čo bezodplatne odovzdal, respektíve sa vybudovalo z verejných zdrojov. Preto si myslím, že je na mieste hľadať akýkoľvek iný nástroj, ako je odkup akcií štátom, ktoré by zabránili privatizácii časti alebo aj celej, celej spoločnosti. Verejné vodovody a kanalizácie definitívne musia ostať verejnými hej, na tom sa zhodneme hádam všetci a teda by mali ostať v rukách samospráv alebo štátu ako subjektov verejného práva, lebo to sa tak často aj pri príležitosti rôznych medzinárodných dní alebo svetových dní vody napríklad hovorí, že voda znamená život, áno, je to pravda. Ale pre štát to neznamená len fotografie na sociálnych sieťach, ale pre štát to znamená aj povinnosť zabezpečiť pre obyvateľstvo naozaj bezpečný prístup k zdravotne nezávadnej vode. Preto je právna úprava toho predkupného práva štátu naozaj dôležitá.
Rovnako v tomto návrhu chcem pochváliť aj nový odsek č. 16 v § 3, kde je navrhnutá zmena zákona s cieľom zabezpečiť, aby vodárenské spoločnosti, ktorých akcionármi sú obce a mestá využívali príjmy z regulovanej činnosti výlučne na účely spojené s touto regulovanou činnosťou. Ako bolo spomínané, je to veľmi dôležitá pasáž, napokon nemusíme ísť úplne do detailov, lebo to odznelo aj z úst pána ministra, aj z úst pána predsedu Andrassyho, vodárenské spoločnosti spravujú strategický a najmä verejný majetok, a príjmy z regulovanej činnosti sú najmä príjmy vodného a stočného, teda príjmy z činnosti, ktorá je jednoznačne verejným záujmom. Je preto správne žiadať, aby zisky z tejto činnosti neboli používané na žiadne iné aktivity, iba na to, na čo sú určené. Toto, samozrejme, chválime, ale zároveň podotýkam, že nie je v poriadku, že tento návrh, to je taká malá výčitka, že tento návrh neprešiel riadnou odbornou diskusiou, že neprešiel pripomienkovaním. Pri ďalšom pokuse verím, že, že to absolvujeme.
No a tretí dôvod prečo hodnotíme predložený návrh zákona pozitívne, je tá snaha vlády zaviesť zákonnú povinnosť vlastníka verejného vodovodu alebo kanalizácie, realizovať obnovu infraštruktúry v súlade s plánmi obnovy a predkladať ministerstvu každoročné správy o plnení tohto plánu. Ono je to taký nešvár našej verejnej správy, že, a nielen verejnej správy, ale celkovo, že my tu máme kopec plánov, koľko, koľko strategických dokumentov, koľko vízií a občas sa stáva, že s každou ďalšou garnitúrou príde ďalšia vízia, ďalší strategický plán a potom sa nám tie strategické plány a vízie nejako zbierajú na tých, na tých poličkách a nič z toho. V tomto prípade teda ide o snahu riešiť problém, ktorý identifikoval aj Najvyšší kontrolný úrad vo svojej správe.
Budem citovať, ak dovolíte: "Tvoriť a realizovať plány obnovy verejných vodovodov a verejnej kanalizácie majú vodárenské spoločnosti zo zákona. Vypracované plány obnovy v kontrolovaných spoločnostiach neplnia tú úlohu, ktorá sa od nich očakáva, najmä realizácia plánov výrazne zaostáva za cieľmi. Kontrolované subjekty mali v zmysle svojich plánov za roky 21´ až 23´ investovať do obnovy 470 miliónov eur, skutočnosť bola však na úrovni viac ako 78 miliónov eur, to je necelých 17 % z celkového plánu." Sekundu. (Rečník sa napil.)
Takže ešte raz opakujem, že zmenu zákona, tak ako nám bola predložená v prvom čítaní, podporujeme, ale jedným dychom chcem dodať, že ju vnímame a vlastne ono to tu dnes aj odznelo, že ju vnímame ako taký prvý krok, taký nástrel, nohu do dverí pred tým, ako sa bude pokračovať ďalej a my pevne veríme a vnímame to, že pokračovať ďalej musíme. A teraz si dajme v troch odrážkach, že prečo to tak vnímame. Pretože tento návrh, ja chápem to, že musel prejsť aj kompromismi, lebo rôzne politické tlaky, tomu všetkému rozumiem, ale vnímame tento návrh, že ešte stále, slušne to povedať, že kĺže po povrchu a možno aj kvôli, ja neviem, teraz hádam, ťahám to tak nejak z päty, že možno aj kvôli chýbajúcim kapacitám na MŽP, že to mohlo byť trošku komplexnejšie, možno bol, bol problémom ten obmedzený čas, predsa tam bolo len uznesenie vlády, ktoré zaviazalo ministerstvo do nejakého dátumu vypracovať ten návrh. Neviem, nebudem po tom pátrať, každopádne je tam priestor na to, aby ten návrh bol komplexnejší, aby, aby ten objem, ktorý ten návrh v budúcnosti obsiahne, bol, bol komplexnejší a aby teda obnova verejných vodovodov a kanalizácií bola naozaj realizovaná dostatočne.
Samotný navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že chýbajúce definície pojmov obnova, oprava a údržba spôsobovali ich nejednotný výklad orgánmi dohľadu štátnej správy nad rôznymi aktivitami v oblasti právnej úpravy verejných vodovodov a kanalizácií. Tiež sa tvrdí, že, citujem, v súčasnosti je pojem obnova interpretovaný rôznymi spôsobmi, čo môže viesť k nejednoznačnosti pri aplikácii zákona a pri vykonávaní rozhodnutí týkajúcich sa financovania povinností prevádzkovateľov a vlastníkov infraštruktúry. Jasná definícia pomáha zjednotiť prax a zabezpečiť konzistentnosť interpretácií, aplikácií, právnych predpisov, precizovaním pojmu obnova do príslušnej legislatívy sa odstráni šedá zóna, čím sa proces obnovy jasne oddelí od prevádzkových nákladov na opravu a údržbu. No, ale keď sa pozrieme na to, ako navrhovateľ zadefinoval obnovu a opravu, tak vidíme, že navrhované znenie v podstate prehlbuje možnosť rôznych výkladov. Pretože ak je oprava, citujem, odstránenie úplného fyzického opotrebovania, tak pýtam sa, že aký je rozdiel medzi opravou a obnovou. Obnovu, ako som už spomenul, je povinný realizovať a financovať vlastník, teda vodárenská spoločnosť, ale o tom, kto je povinný realizovať a financovať opravu, tak o tom som sa v návrhu zákona nedočítal. Možno aj to je dôvod tej nejasnej formulácie pojmov. Nevedno, možno aj pán predkladateľ v nadväznosti na tento príhovor spresní, že ako to bolo myslené.
Po druhé, obnovu je vlastník povinný realizovať z účelovej finančnej rezervy, ktorú musí podľa zákona 442/2002 Z. z. § 16a vytvárať vo výške ročných odpisov. Ale moja otázka je, že aké sú ročné odpisy z majetku, ktorý je v hodnote jedno euro. Preto opakovane a dlhodobo tvrdím, že tento návrh chcel byť síce ambiciózny, ale nerieši a neodstraňuje tie prapôvodné príčiny problémov, pretože jednou z nich je aj spôsob účtovnej evidencie vodárenskej infraštruktúry, ktorá je vybudovaná obcou a ktorá bola odovzdaná do prevádzky vodárenskej spoločnosti za jedno euro. Čiže prečo je to problém. Lebo obec buď z európskych zdrojov, alebo zo zdrojov environmentálneho fondu a z vlastného spolufinancovania vybudovala po tortúrach, ktoré, ktoré obce absolvujú, lebo byrokratické prekážky, nedostatočné kapacity, nejasné výzvy, zamietnuté výzvy, jednoducho tá tortúra je pestrá a dlhá od obce k obci, a teda keď sa podarilo obci vybudovať ten verejný vodovod alebo kanalizáciu, tak potom v tom momente po tej dlhej tortúre odovzdáva majetok za jedno euro vodárenskej spoločnosti. Avšak vodárenské spoločnosti neoceňujú takto nadobudnutý majetok reálnou hodnotou. Aj preto vlastne vytvárajú účelovú finančnú rezervu síce vo výške ročných odpisov, ako káže zákon, ale opakujem otázku, aké sú ročné odpisy z majetku v hodnote jedno euro? To jednoducho nie je ťažká matematika. Aký odpis tam môže z jedného eura človek vytvoriť? To je druhá výčitka.
No a dôležité je tiež povedať, že veľká časť našej kľúčovej infraštruktúry je už dávno odpísaná. No a k tomuto majetku, ktorý už je odpísaný, tak tam sa netvorí žiadna finančná rezerva, ale jeho obnova si tiež žiada nemalé, práveže o to väčšie, lebo je to staré, hej, že o to väčšie sú tie finančné náklady, ktoré sú potrebné na obnovu alebo opravu. A práve takýmto spôsobom narastá ten investičný dlh, o ktorom sa rozprávame a spoločnosti nebudú vedieť v budúcnosti obnoviť majetok práve z dôvodu chýbajúcich finančných prostriedkov. Bez toho, aby vláda legislatívne vyriešila to precenenie majetku vodárenských spoločností, o ktorom rozprávame a bez toho, aby s ohľadom na reálnu situáciu stanovila jasný postup pri vytváraní účelovej finančnej rezervy na už odpísaný majetok, tak bez toho nebude možné v budúcnosti realizovať obnovu kritickej infraštruktúry v potrebnom rozsahu.
No a tu mi nedá nespomenúť dosť kľúčovú vec, a to, že naše verejné vodovody a kanalizácie sú vo veľkej časti vybudované v 60. až 80. rokov 20. storočia, čiže keď si to dáte do kalkulačky, vlastne ani nemusíte, lebo to je jednoduchá matematika, niektoré sú aj 15 až 30 rokov po dobe životnosti, no a práve stav infraštruktúry, jej opotrebovanie, práve ten stav a tento fakt, že sú staré, stoja za vysokými stratami, ktoré som už spomínal, a nielen ja.
No a do toho prichádza fakt, že nemáme presné dáta o tom, v akom stave sa naša kritická infraštruktúra nachádza, lebo tie dáta jednoducho chýbajú. Slovensko do dnešného dňa nemá realizovanú pasportizáciu verejných vodovodov a kanalizácií, a preto je ich stav stále iba odhadom. To je to taká tipovačka, hej, že ako sú vlastne na tom a potom nás to niekedy prekvapí, hej, keď niektoré, napríklad na východe sme minulý rok s kolegyňou Hanuliakovou sledovali situáciu, že tam v jednej konkrétnej obci vybuchovalo potrubie každý deň na inom mieste a vodárenská spoločnosť chodila, hľadala, že kde to bude asi dnes.
