Legislatívneho procesu navrhujeme prísnejšie posudzovanie takzvaných prílepkov, teda situácie keď sa má pri novelizácie nejakého návrhu zákona doplniť ďalší novelizačný bod, teda novelizácia iného zákona, čo je možné, ale zákon o rokovacom poriadku dáva podmienku, že ten novelizovaný zákon, alebo to doplnenie novelizácie iného zákona má súvisieť s tým návrhom zákona. Má tam byť bezprostredná súvislosť s tým čo je obsiahnuté v návrhu zákona. Nezriedka a opäť sa to nedeje iba v tomto volebnom období sa toto pravidlo porušuje a dávajú sa schvaľovať, aj schvaľujú prílepky, teda obsahovo nesúvisiace novely iných zákonov a nájde sa tam iba nejaký hmlistá súvislosť. Tak lebo nakoniec všetko súvisí so všetkým, tak nejakú súvislosť sa tam dá preukázať. Pričom niekedy sa preukazuje súvislosť nie s návrhom zákona, ale s tým novelizovaným zákonom ako takým, čiže nie s tou novelizáciou ako to vyžaduje zákon o rokovacom poriadku, ale iba s tým novelizovaným zákonom. Opäť, ako pri skrátenom legislatívnom konaní, navrhujeme, aby tie pozmeňujúce návrhy, kde je podozrenie že by mohlo ísť o prílepok, prerokoval ústavnoprávny výbor. Tu nie je automaticky ale tu na základe návrhu niektorého z poslancov, ktorý takúto pochybnosť vysloví v rozprave.
Ako tretí bod navrhujeme vylúčiť možnosť skracovania zákonom stanovených lehôt. Je ich v zákone viac, poviem dve. Keď je predložený pozmeňujúci návrh tak podľa zákona o rokovacom poriadku sa má o predložených pozmeňujúcich návrhoch hlasovať najskôr 48 hodín po ich predložení. A keď sú v druhom čítaní schválené pozmeňujúce návrhy, tak v treťom čítaní sa má hlasovať najskôr na druhý deň po schválení pozmeňujúcich návrhov. Zákon o rokovacom poriadku však v oboch prípadoch obsahuje ustanovenie, ak Národná rada na návrh spravodajcu alebo gestorského výboru nerozhodne inak. Pričom to čo by malo byť podľa zákona o rokovacom poriadku v podstate výnimka, že Národná rada rozhodne inak, sa stáva pravidlom. Keď je návrh, pozmeňujúci návrh nejaký predložený v rámci rozpravy a ide sa hlasovať o dve hodiny, tak ak sa nestane niečo výnimočné, tak spravodajca vždycky najprv nechá hlasovať o tom, že sa skráti tá lehota. A keď sú schválené pozmeňujúce návrhy, tak skoro vždy, nieže obvykle, skoro vždy, naprieč volebnými obdobiami by sa dalo spočítať na prstoch možno jednej ruky, keď sa tá druhá lehota neskráti, keď sú schválené pozmeňujúce návrhy a nehlasuje sa hneď. A tie lehoty nie sú samoúčelné, tie lehoty majú nejaký význam, pretože keď sú predložené pozmeňujúce návrhy tak má byť čas na to, aby sa poslanci ale aj verejnosť oboznámili s tým aké zmeny sa v návrhu zákona, ktorý už prešiel prvým čítaním, rokovaním vo výboroch a teraz sa má o ňom hlasovať, aby sa mohli poslanci oboznámiť s tým, čo sa v tom zákone má zmeniť, aby to nebolo predkladané na poslednú chvíľu, preto tých 48 hodín. A rovnako keď sú schválené pozmeňujúce návrhy, tak má byť priestor na to, aby si opäť aj poslanci, aj verejnosť mohli pozrieť, že aká je finálna podoba návrhu zákona o ktorom sa hlasuje definitívne v treťom čítaní a je definitívne schválený.
Môže to predísť aj schváleniu zákona s chybami, lebo aj to sa stáva, že niekedy sa v tom zhodne, v ktorom sa tu prijímajú zákony aj mimo skráteného legislatívneho konania stane nejaká chyba, niečo neustriehne a keď sa hlasuje hneď tak je to častokrát na to, že niekto z Kancelárie Národnej rady zavolá predsedajúcemu, že bola chyba, treba odložiť hlasovanie a keď sa to nestane, tak je problém a musí to napravovať napríklad prezident, že to vetuje, alebo sa potom prijíma nejaká novela keď je schválený chybný zákon, pričom by sa to mohlo veľmi jednoducho upraviť keby sa tá lehota, že sa nehlasuje hneď, ale až na druhý deň dodržiavala.
Štvrtý bod z tohto okruhu je návrh zaviesť pripomienkové konanie k poslaneckým návrhom zákonov a zároveň predĺžiť lehotu na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch z dnešných 30 na 60 dní. K vládnym návrhom zákonov, ak nie sú v skrátenom legislatívnom konaní, tak sa koná riadne pripomienkové konanie, keď sa môžu vyjadriť iné ministerstvá, iné štátne orgány, samospráva, mimovládne organizácie, profesné združenia, odbory, zamestnávatelia, cirkvi, verejnosť, jednotlivci, odborná verejnosť. Niečo podobné vo vzťahu k poslaneckým návrhom zákonov neexistuje. Lebo poslanecké návrhy zákonov nejdú do pripomienkového konania. A to pripomienkové konanie opäť má význam pre kvalitu schvaľovanej legislatívy, lebo jednak môže upozorniť na chyby, jednak sa tam môžu prejaviť rôzne legitímne názory a záujmy a predkladateľ, ktorým je ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, nie je povinné tým pripomienkam vyhovieť, ale malo by ich vyhodnotiť, malo by sa nimi zaoberať, malo by sa k nim vyjadriť. Keď ich predkladá povinné pripomienkujúci subjekt alebo skupina aspoň 500 fyzických osôb, tak uskutočniť rozporové konanie. Je to, je to forma participácie, ktorá je dôležitá pre kvalitu legislatívneho procesu a pri poslaneckých návrhoch zákonov úplne chýba, respektíve koná sa iba v takej náhradnej forme, že ak je poslanecký návrh postúpený do druhého čítania, tak dáva k nemu stanovisko vláda a návrh stanoviska ide do pripomienkového konania. Ale to nie je pripomienkové konanie k návrhu zákona, ale k návrhu stanoviska vlády, vyhodnocuje to vláda. K tým navrhovateľom sa to dostáva iba veľmi sprostredkovane. Čiže navrhujeme, aby sa pripomienkové konanie konalo aj k poslaneckým návrhom zákonov vzhľadom na to, že poslanecké návrhy zákonov častokrát neprejdú prvým čítaním tak navrhujeme, aby sa to pripomienkové konanie konalo až vo fáze druhého čítania, teda nie k tým, ktoré sú odstrelené už v prvom čítaní, čo sa teraz zväčša stáva opozičným návrhom zákonov, ale až k tým, ktoré reálne majú šancu na to, aby boli schválené. Samozrejme tým pádom ten proces by musel byť iný. Navrhujeme, aby podrobnejšie pravidlá boli upravené v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, ktoré uznesením schvaľuje Národná rada. Podobne ako v legislatívnych pravidlách vlády sú podrobnejšie určené pravidlá pripomienkovania pri vládnych návrhoch zákonov. A s tým súvisí s týmto bodom samozrejme aj otvorenie zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov, pretože dnes je tam z pripomienkového konania ustanovenie, že sú vylúčené, alebo nepodliehajú mu návrhy zákonov, ktoré podávajú poslanci alebo výbory a toto sa navrhuje upraviť.
Posledný piaty bod sa týka povinnosti predkladať spolu s návrhom zákonov okrem paragrafového znenia, dôvodovej správy, doložiek aj informatívne konsolidované znenie, ktoré dáva pomerne najlepší obraz o tom čo tá navrhovaná zmena obsahuje. Ako to bude vyzerať, ako bude zákon vyzerať po tom, čo bude schválený. Takáto povinnosť existuje opäť k vládnym návrhom zákonov už v súčasnosti. V zákone o tvorbe právnych predpisov k poslaneckým návrhom zákonov takáto povinnosť neexistuje.
Druhý okruh, ten je podstatne stručnejší a týka sa posilnenia kontrolnej funkcie parlamentu voči vláde a pri voľbe verejných funkcionárov. Ten obsahuje dva body. Prvý z tých bodov sa týka Hodiny otázok, kde navrhujeme aby prvé dve otázky na premiéra boli žrebované z otázok, ktoré dávajú opozičný poslanci, čím reagujeme na neblahú prax ktorú tu zažívame vždycky keď vládne SMER. Keď poslanci SMER-u hromadne kladú otázky svojmu premiérovi. Otázky sú veľmi zhodné, alebo dokonca úplne identické a kladú ich v takom množstve, že na otázky opozičných poslancov sa ani nedostane. Pričom Hodina otázok je nástroj akým parlament kontroluje vládu. Hodina otázok nemá byť niečo, že vládni poslanci poškrabkajú po brušku svojich ministrov. Hodina otázok má byť priestor preto, aby sa poslanci, pokojne aj vládni, kriticky pýtali predstaviteľov vlády na aktuálne otázky. To je prístupom poslancov SMER-u prakticky znemožnené. Preto navrhujeme, aby prvé dve otázky na premiéra, kde je to najviac zneužívané, kládli, alebo že boli vyžrebované z otázok, ktoré položili opoziční poslanci. A zároveň navrhujeme, aby členovia vlády, ktorí sa nezúčastnia na Hodine otázok, vopred informovali, že sa nezúčastnia a informovali aj o dôvodoch svojej neúčasti. Častokrát tu nesedí nastúpená celá vláda, ale je tu možno tretina členov vlády. A nie sú tu ani tí členovia vlády, ktorým boli položené otázky. Miesto nich potom prečíta tú odpoveď iný člen vlády a poslanec má možnosť položiť doplňujúcu otázku, ale aký má význam položiť doplňujúcu otázku na ministerku kultúry, keď odpoveď prečítal minister financií, no žiadny. To keby bola písomne odovzdaná tá odpoveď tak medzitým nie je žiadny veľký rozdiel.
Druhý z týchto bodov, ktorý sa týkajú kontrolnej funkcie parlamentu respektíve voľby jej verejných funkcionárov je návrh, aby sa verejná, teda verejné vypočutia konali pri všetkých voľbách verejných funkcionárov ktorých volí Národná rada, teda s výnimkou samozrejme funkcionárov Národnej rady, jej predseda, podpredsedovia Národnej rady a výborov, to je interná vec parlamentu. Ale dnes je takáto povinnosť zakotvená v rokovacom poriadku vo vzťahu k voľbe kandidátov na ústavných sudcov a k voľbe kandidáta na generálneho prokurátora. Ešte to bolo vo vzťahu k voľbe špeciálneho prokurátora, ale špeciálny prokurátor bol zrušený. A v niektorých prípadoch osobitné zákony stanovujú, že sa má konať verejné vypočutie vo výboroch pred voľbou. Ale inde je to ponechané na rozhodnutie samotného výboru, ktorý môže povedať, že dobre, zavoláme si tých kandidátov, dobre, vypočujeme ich, bude to verejné, bude tomu predchádzať zverejnenie nejakých informácií. Ale nemala by to byť len dobrá vôľa, lebo vypočutie kandidátov na funkcie, o ktorých rozhoduje parlament, by mala byť samozrejmosť. Preto navrhujeme, aby sa povinne konalo verejné vypočutie vo výboroch takým spôsobom, ako sa koná vo vzťahu ku kandidátom na generálneho prokurátora, alebo ku kandidátom na ústavných sudcov.
Posledný tretí okruh, je to viacero parciálnych praktických návrhov. Máme tu ako predsedajúceho pána podpredsedu Danka, ktorý presadil zákaz používania obrazovej prezentácie v rozprave, čo si myslím že nebol rozumný návrh. Častokrát aj vládni poslanci, alebo členovia vlády by chceli ukázať, že tu mám nejaký graf, alebo nejakú grafiku, alebo nejaký obrázok, ktorý ilustruje to čo hovorím a nemôžu to hovoriť, lebo je to zakázané zákonom o rokovacom poriadku. Samozrejme môžme sa baviť o to, že či priniesť hromadu akože peňazí, alebo nejaké figuríny je alebo nie je dôstojné parlamentu. Ale úplný zákaz používania obrazovej prezentácie je podľa mňa nie je adekvátny. Lebo ničomu neuškodí keby som tu ja teraz miesto bieleho papiera ukázal nejaký graf kde by bola štatistika, ako sa napríklad využíva obrazová prezentácia.
Navrhujeme ako ďalší z týchto bodov umožniť predsedajúcemu vystúpiť s faktickou poznámkou, lebo predsedajúci majú niekedy silné nutkanie zapojiť sa do rozpravy a oni sa môžu zapojiť do rozpravy iba tak, že odovzdajú slovo niekomu inému, prihlásia sa a vystúpia v rozprave, ale im by možno stačila faktická ...
=====
